ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

TÚŽBENA:

Večný nepokoj, ustavičný hlad, smäd,
dráživosť, vnady rozkoše života
ku večným túžbam žiadosť prikovali.
S vlastnou bytnosťou pasovať sa musím
a v boji tomto vidím blaho svoje.
Túžba je hydra stohlavá: čo jednu
hlavu jej zotneš, druhá sa postaví.
Svetlá Šťasteny v okamžení hasnú
1070
a predsa osud tajnou mohutnosťou
unáša túžbu svetom zmyselnosti.

FANTÁZIA:

Ach, sladko, sladko hovieť si na mäkkých
pokrovcoch zlatej slávy a nádhery,
sladko prijímať poklony poddaných,
sladko v nebeskom ľúbosti objatí
a v krásach sveta sniť prítomnosť neba:
Milo je v penách medových pokálov
utopiť mračné živobytia chvíle
a v Oceáne srdečného hluku
1080
zničiť spomnenie trpké na smrteľnosť.

MEFISTO:
(v podobe pútnika)

Výborne, sestra. Bláznivosť je v potu
krvavom tajnú budúcnosť si tvoriť,
v krajoch neznaných hľadať svoje nebo.
Pravdivá radosť neorie, neseje;
žiadosti osud daň skladať povinen.
Opatrnosť je prvý zákon šťastia,
kde ten nevládze, tam pomôže rozum,
kde tento zbledne, tam sila víťazí.
Musíme nechať márne mudrovanie
1090
tým, čo neznajú užiť príležitosť.
Pochybnosť prvý zárod je nešťastia:
nám je pustiť sa smelo poľom túžob,
právom požiadať blaženosť od Boha
a nie žobráctvom almužnu vymodliť,
alebo život vyslúžiť v otroctve.

TÚŽBENA:

Kto si ty, stvora neznáma, dvojaká?
Odkiaľ prichádzaš ku mne? s čím posolstvom?
Milo mi, že sa strany mojej držíš,
a predsa tvoje priateľstvo jaks’ tajne
1100
pokúša moje podozrenie. Vyjav,
či vedie ku mne ťa čistá úprimnosť,
či úkladov mám tvojich varovať sa?
Akže je tvoja reč samá pochlebnosť,
tak ustúp: akže šťastie mi donášaš,
ukáž mi pravú cestu ku blaženstvu.

VOĽNÁ:

Pekné sú, pekné kraje slastí zemských:
ale vedz, že sa ruže v tŕňoch rodia,
že za dňom jasným mračná ponáhľajú,
že vina s sebou vždy pokutu nosí.
1110
Suseda milá! zapri sama seba:
ale pamätaj, že je cesta cnosti
úzka a prácam ťažkým otvorená,
kríž nevyhnutný, pokušenie veľké,
odmena slávna, budúcnosť neistá.
Tak sama neviem, čo ti k túžbam tvojim
povedať: ale voľ, ja som hotová.

SVEDOMEC:

Úzka je cesta ku širokej sláve,
šíra je cesta ku biednej úzkosti:
Pripoj sa k pravde, cti cnosť, vzývaj vieru,
1120
raď sa len Boha, hľadaj blaho večné.

TÚŽBENA:

Na krížnej ceste, ako v báji gréckom
Herakles, sama neznám si poradiť:
Hovor, úfam sa, že dôveru moju
osudu zlému diabolsky nezradíš.

MEFISTO:

He he he! švárna priateľkyňa moja,
vidíš, že Voľná, suseda ctihodná,
sama mi cele vernosť nezapiera.
Démon — ten čo nad tebou obletuje
a nedôverou do duše ti dýcha,
1130
to je nemúdry zaslepenec Umka.

FANTÁZIA:

Počuješ, sestra, dupot vraných koní,
štekot psov, sluhov obratných pokriky?
Pozri, kniežacia rodina k zábavnej
berie sa do hôr voľných poľovačke.
Ha, aká sláva v tom odeve — aká
v jarom zhovore vlaje utešenosť!
Počuješ hlasné rohy, zvučné hudby,
veselých spevov milú harmóniu?
Ach, je to chvíľa prešťastná, rozmilá,
1140
na pyšnom žrebci kvetošatým poľom
k horám zeleným zalietať a srnku
splašenú strelou nechybnou doháňať!
Tak je tu voľno v záhrade prírody,
tak dýcha sa tam pod rozmilým nebom
snadno, tak sa krv točí obratnejšie
mladými údmi, tak unáša city. —

TÚŽBENA:

Dosť, sestra, vidím obraz blaženosti,
vidím ho jasne: ó, kebych ho mohla
na mojom vlastnom lóse uskutočniť!

MEFISTO:

1150
Túžiť a túžiť! — Bláznivosť, sestrička,
bláznivosť, stáť pod stromom požehnaným
a po ovocí sladkom vrelo túžiť!
Samo k sebe sa zhýba, ponúka sa
a ty len ruku vystrieť potrebuješ. (Stranou.)
Len si odtrhni! Strom zemských radostí
nesie jabĺčka krásne, sladké ústam,
ale žalúdok ťažko ti ich stroví.

SVEDOMEC (tajno k Túžbene):

Never mu! hlas ten je pieseň Sirény;
čert nespí — sestra, omámiť sa nedaj.

MEFISTO:

1160
No, milšia ti je bláznivá pochybnosť
nežli príjemná rozkoše istota?

VOĽNÁ:

Poďme, Túžbena; bojácny Svedomec,
Svetlonos tajný ten sám sebou zhasne,
keď odhodlanosť pred ním sa postaví.

TÚŽBENA:

Ach, jeden máme cieľ, sestra milená,
ale ku šťastiu cesta nevedomá:
Ja túžim, ty chceš: ale slabosť jedna,
táž’ zaviera nám dvere blaženosti.

MEFISTO:

Haj, jaj, sestričky! kde vtip, tam je pomoc.
1170
Ja budem tretím vaším spoločníkom,
ja vodcom, radcom: čo hlava, to rozum.
Ty, Voľná, musíš byť vernou poddanou,
Túžbena cele na mňa sa spoľahne
a šťastný osud v ústrety nám príde.

TÚŽBENA a VOĽNÁ (razom):

Prisaháme ti!

MEFISTO:

He he he! prísaha,
dušičky ľúbe, to je u nás málo.
Slovíčko zmĺkne a sľub sa zabudne.
Ja nežiadam nič, len pevnú dôveru
1180
na ceste k vášmu vlastnému blaženstvu:
Radosť moja je k dačomu dopomôcť
tým, čo si vážiť vedia moju radu.

TÚŽBENA:

A cestu akúže znáš k zlatým skladom?

MEFISTO:

Bez všetkých vražieb, bez ťažkej roboty,
bez nebezpečných kunštov čarodejstva; —
ačpráve svätá je vláda mágie —
môžeš pokladov veľkých sa docieliť:
Len pilno, sestra, vyplň radu moju.

TÚŽBENA:

Tak ma dač tiahne, vandrovník ochotný,
1190
počúvať tvoju poradu ku šťastiu:
ale moc tajná volá ma od teba
a podozrenie medzi nás sa stavia.
Medzitým kto je, kto by tie protivy,
čo svetom vládnu, nevídal, neskúsil?
A jeden predsa z rozličných odporov
víťaziť musí a druhý nepadnúť:
Tak, hovor!

MEFISTO:

Tak je, milá sestra moja,
a v tých odporoch kto vie múdro chodiť,
1200
ten si aj priazeň Šťasteny vyzíska.
Fundament je to: skalopevne veriť,
že v hlave pravá blaženosť nesedí,
ale si v srdci tvorí zlaté časy.
Život a zdravie — komu to nemilé?
Ach, ťažko ich je, ťažko, nebezpečno
stratiť pre hmlistú ríšu vedomosti:
idey pekné mágia rozumu
z končín nadzemských vodieva k človeku,
a miesto samospasnej skutočnosti
1210
prázdne výtvory Fantázie chytá.
Ba sám Blud, šibal — akoby sa hrať chcel
so zaslepeným mudrlantov svetom —
v odeve pravdy vystupuje a zas
v podobe vlastnej ľahkoverných dráži.
„Blud je!“ svet kričí na pravdu skutočnú
a zas „Pravda je!“ kde blud sa ukáže:
Tak blud za pravdu, pravdu za blud drží.

SVEDOMEC:

Ha, tento sväté veci znevažuje
a božské svetlo života chce tieniť.

TÚŽBENA:

1220
Ustúp, bezbožný!

MEFISTO:

Nerozumiete ma.
Ľútosť mám nad tým ľudom, čo len biedne
sa v snoch bezcenných deň a noc sužuje
a nevie užiť poklady rozumu.
Múdry, kto v poli oslávenej pravdy
kvetín nazbiera, spletie opatrne
do pekných vencov a svetu ponúkne,
čo nezná často sám, za čo zaplatil.
Hrdý titul, čo aj obsah lahodný,
1230
pekná väzba, čo aj kniha škaredná:
Tak vie vyhovieť múdry spisovateľ
aj túžbam sveta, ale — čo je hlavné —
vie aj svoj vlastný cieľ nechybno udrieť,
to jest, nahrnúť žltých, ligotavých —

TÚŽBENA:

A čo je potom?

MEFISTO:

Či nevidíš, milá?
Otvoril baňu radostí bohatú.
Potom z málička narodí sa veľa.
Chudobným slušno je tiež ruky podať,
1240
požičať vďačne: ale zas by zhrešil
proti záujmom vlastného života
a právo svoje, právo by zašliapal,
kto by na slušné úroky — len tridsať
od sta — nemyslel. Tak svet by sa vysmial
Sprostému, ktorý sám sebe nepraje.
Riadenie božie dáva príležitosť,
rozum užije príležitosť danú:
Nevďak a chabosť odstrčiť prst boží,
opatrnosť sa zmieri so svedomím.

TÚŽBENA:

1250
Ale poklony — ľúbosť usmievavá —
dobrý chýr —

MEFISTO:

Všetko, všetko sa podarí.
Len na tvár larvu postaviť poctivú,
susedom vhodiť na nos okuliare,
nedať si nazrieť do tajomstva srdca,
s vrchnosťou v zlatom pokoji sa držať,
vystaviť cnosti, ukryť nedostatky,
oklamať právom, kto chce byť klamaným,
reč hodne šíriť o veciach posvätných,
1260
pred očmi dávať, krem očí prijímať;
objímať zjavne, sladké slová dávať,
tajne zachovať chladnú ľahostajnosť;
jazyk od srdca a srdce od hlavy
v diaľke udržať; tak skúposť a štedrosť,
ľúbosť a chladnosť, zmyselnosť a rozum —
kde ako radí dobré okamženie —
ukryť a odkryť, haniť, vychvaľovať
a živly žitia tak múdro zjednotiť:
Tu šťastie samo — ani ho nehľadáš —
1270
za tebou príde život ti spríjemniť.

UMKO:

Ha! zlorečenec, zradca, pokušiteľ,
spasenia sveta bezbožný odporník!
Kedy už padneš konečne v ničotu
a zmĺkneš večne ku pocte národom?
Kedy ťa sila od Boha mi daná
konečne zrúti v priepasti pekelné?
Zaklínam šelmu skrze svätosť cnosti,
aby si vlastnú diabolstva podobu
prijal a čiernosť pekelnú obliekol!

TÚŽBENA:

1280
Ha, hrôza, diabol, pekelník! — Boh s nami!

FANTÁZIA:

Ako noc čierny — roháč — kozonohý —

MEFISTO:

He he he! divno, či je divno pánom,
že kľúče k srdcu aj v pekle sa kujú?
Nuž, k službám: čože rozkaz milostivý
otroku pekla a pánu naručí?

UMKO:

Ustúp naveky! lebo, akže možno,
obráť sa k Bohu, pravde, viere, cnosti!

MEFISTO:

Hm, hm! veru sa čudujem vám múdrym,
že deň od noci, bielosť od čiernoty,
1290
od draka ľúbosť a med od vipery
žiadate, páni. Ustúpiť? to nechcem,
ctiť veci sväté? — to je nie môj živel.

UMKO:

A akým právom svet zvodíš, pokúšaš
a rozkoš hľadáš v zatratení ľudstva?
Či môžeš dať mu osvety? doviesť ho
ku stráňam slávy večného spasenia? —
Či chválu, ľúbosť, vzývania, obete —
od vekov svetom sa túlaš — u sprostých,
ak nie divochov — získal si, dobyl si?

MEFISTO:

1300
Čo u divochov? vzdelanci mi slúžia.
Aká je rozkoš z ničoho dač stvoriť,
taká je radosť dačo v nič obrátiť.
Prekliatosť jedna k pomste ma naháňa,
tá, je vždy, čo chcem, vypadá naopak. —
Právo? mám právo, to čo Cnota sama,
k nej pridružil ma Boh sám a bezo mňa
Spasiteľa niet a nieto spasenia.
Sám ty mi z bratstva nesmieš vypovedať
docela, to svet celý uzná, verí. —
1310
Zná dobre Satan spády múdrych pánov!

UMKO:

Hlúposť, tmou vlastnou zaslepená si ty:
sestra je tvoja zlooká Závida;
pani je Cnota ti, ale nie sestra,
zrkadlo pekla si a syn mrákoty.
Byť rozkázal ti pán Boh zvrchovaný,
nie abys’ vládol s ním zároveň, ale
aby pekelnosť a sebeckosť tvoja
žrala, trestala sa pred okom sveta,
aby svet videl na zničení tvojom
1320
osud otroctva a slávu múdrosti!

MEFISTO:

Hm, hm! páči sa aj čertom horlenie:
ale myslím, že veľký ten Pán sveta —
ako ho sprostá pobožnosť menuje —
niekedy k službám rohatému pánu
aj múdrosť pána Umka požičiava.

UMKO:

To je lož sama. Kde tôňa rozumu
zdá sa na zlostných kúskoch pekelníkov,
to je rozumnosť nepravá, nerozum.
Kde sa posvätné zákony rozumu
1330
k veciam hanobným užívajú, to je
svätokrádež a šibalstvo diabolské.

MEFISTO:

Či Fantázia a mlsná Túžbena
sa tiež s Čiernymi často neporadia?

TÚŽBENA:

Sklamaná!

FANTÁZIA:

Sľubmi blaha omámená.

UMKO:

Škaredý zvodca slabej nevinnosti!

ZÁVIDA:

Hej, pani Cnota je pyšná sokyňa
a Pravdulienka je na svoj rod hrdá.

MEFISTO:

Tak je!

UMKO:

1340
Pokora je Cnoty ozdoba
a Pravdy tichá skromnosť je okrasa.

BLUD:

Ja mám po strane pol sveta. Tyran je
Umko a kradca ľudskej spokojnosti.
Svet musí v nič prísť, keď z ničoho vyšiel!

CNOTA:

Oponu blaha ja odkrývam ľudstvu,
tiene časnosti večné svetlo moje
zaháňa, vedie k čistým žriedlam božstva.
Mojim dáva svet vence oslávenia:
a ako slávna bola som od vekov,
1350
tak aj svet pozdný bude ma velebiť.

MEFISTO:

Márne chvastanie, milostivá pani,
zná to svet dobre, že ste nám rodina.

VIERONKA:

Odstúp, pekelník! len to, čo je z Boha
poklonu prijme od ľudí pobožných.
Tvoj osud peklo je a zatratenie,
rodina tvoja blud, bieda, zlosť a smrť.
Boží Syn, Kristus Ježiš — čo na púšti
zahanbil tvoje zlorečené sľuby —
zlomil aj silu panovania tvojho,
1360
keď život večný On svetu zvestoval:
„Kde je tvoj osteň, ó smrť?“ Keď On pravde
vymeral cestu k duši vykúpencov:
„Kde je, ó peklo! to tvoje víťazstvo?“

TÚŽBENA:

Ach, život večný! život duše v Bohu!
Tam túži duša moja prebudená!

FANTÁZIA:

Tam nad hviezdami, sestra, zlatistými,
v plnosti krás a v nebi svetla svetiel;
kde v sláve pijú duše vyvolených
bolestí zemských blahé zabudnutie;
1370
kde čas nevládne, priestora nepúta;
kde večne plný kalich blahoslávy
sladkosť anjelskú nosí k ústam svätým:
tam sa zanesme na krídlach nádeje.

PEKLICA:

Bláznivé sľuby to pyšného Umka,
klam to Pravduše večne mi odporný.
Mne síce dávno už sprostá Ľubica
v rode Dušana skazu vykonala:
ale čo potom? — nenávidím Boha,
pravdu, cnosť, svet, ľud — všetko nenávidím!

SRDOŠ:

1380
Tak, hej tak! peklo predsa má zvíťaziť!
My búriť, zúriť, trhať vždy budeme.
Ty staneš z jednej a ja z druhej strany
pozemských končín a satanskou vládou
zrútime svety v priepasť zatratenia!

UMKO:

Umĺkni, slepá, slabá rozzlobenosť!
Zúrivosť sama proti sebe zúri;
kto pľuje k nebu, v tvár mu slina padá.

MEFISTO:
(stranou)

Peklo! synovi podaj výrečnosti,
aby vec tvoja v hanbe nepodľahla! (Nahlas.)
1390
Rečník je síce výborný, pán Umko,
ale skutočnosť nemá v svojej vláde.
A čo by vyšiel na štít Himaláje
a hlásal slovmi hromov Paromových
pochvalu pravdy svetom šírošírym —
mne moji drahí priatelia zostanú!

PRAVDUŠA:

Rúhač bezbožný! svetlo svätej viery
ešte nemohlo konečne ťa zničiť!
Darmo protivíš sa duchu večnému,
keď Cnoty božskej nebáť sa nebojíš:
1400
Vedz, že čo Umko, Vieronka a Cnota,
bytnosti božské, k spaseniu poslané
a nesmrteľné — smrteľnému svetu —
rečmi a dejmi svojmi prezvestujú:
To ja, Pravduša — celým božím právom —
schvaľujem, tvrdím, zastávam a slávim.
Opakujem a stvrdzujem reč Umka:
Dal ti Boh bytnosť dlho zhovievavý,
len aby sa zlosť a pekelnosť tvoja
hrýzla a žrala pred očima sveta,
1410
aby svet videl na hynutí tvojom
osud otroctva a slávu múdrosti.

MEFISTO:

Rečí sa tvojich, Pravduša nadutá,
nebojím: ale že hlas tvoj protivný
vystáť nemôžem, na ten čas odstúpim.
Vedz ale ty tiež, že tak pohanený
rod Belzebubov pomstu vám prisahá;
že pokoj sveta, truc vám, budem búriť,
odvádzať od vás a mohutnou silou
tiahnuť za sebou pokolenia zeme.
1420
Čo svet podvrátiš, čerta neobrátiš.
Keď chceš sa v zápas pustiť so Satanom,
krvavým potom musíš čelo rosiť,
zakúsiť tvojho víťazstva drahotu.
Ba keď aj trúba v ten zlý deň zaručí,
pekelný plameň zašľahne na svety,
smrť svoje čierne brány poroztvára,
múmie vzkriesi a tône obledlé
pred Bohom stanú si nespravodlivým;
keď peklo strašným praskom sa rozpadne
1430
a ďasov svojich, dymom učadených,
v priepasť ničoty vykrcne: aj potom
uznáš, že silný bol Mefistofeles! —

CHÓR ANJELOV:

Svätý, svätý, svätý je Hospodin,
meno jeho slávte, šíre svety!
Svätý, svätý, svätý je Hospodin,
opakujte, hviezdy, moria, kvety!
Rozum, pravda, cnosť a viera pravá
ku slobode žiadosť priviesť majú,
priviesť ľudstvo k blahoslavia raju:
1440
tri razy im sláva, sláva, sláva!

TÚŽBENA:

Vrelú vám vďaku skladám, sestry božie,
že ste ma slabú peklu vyrvať znali:
Po veciach svätých túžiť večne budem,
až božskú nájdem vo vás spokojenosť.

PRAVDUŠA:

No podaj ruku mi svoju, Túžbena,
ku posvätnej spolu pôjdeme Svobude.

CNOTA:

Mne druhé podaj priateľské rameno.

UMKO:

Vieronka a ja, cestou nepochybnou,
k milej Svobude vás doprevadíme;
1450
cesta k nej klamná, neistá a často
príkra a tŕním pichľavým posiata. —
Hľa, tu prichádza práve nám v ústrety
vznešená naša verná priateľkyňa,
tá moja milá, moja večne milá.

SVOBUDA:

Poďte v objatie vrelé, sestry milé,
aj milý ty; už dávno túžim po vás
vediac, že aj vy tiež po mne túžite.
Túžbenka! — ach, ty zriedka veru vernú
navštíviš svoju priateľku Svobudu.

PRAVDUŠA:

1460
Zvodca pekelník už-už v sídlo svoje
strhol nevinnú: túži teba vidieť
a večnú ľúbosť verne ti prisahať.

SVOBUDA:

Kto necítil putá zlosti,
nepil kalnú rabstva vodu,
nezná žalár zmyselnosti:
ten neváži si slobodu.

Kto nevidel božstva slávu,
po večnosti nezatúži,
cnosti nedá ruku pravú:
1470
ten slobodu nezaslúži.

Komu zmyselnosť nestála
nad rozum vzácnejšou býva;
šťastnejšia od neho skala:
ten otroctvo svoje vzýva.

Komu pravdu za posvätnú
srdce len tak chladno bije,
za ňu nedá slasť ostatnú:
ten otroctvo neprežije.

Sloboda si voľno letí
1480
nad života dolinami,
nad oblakmi slávu svätí
so svojimi miláčkami.

Otrok vzdychá nad šialenstvom
svojím vlastným, v ktorom hynie:
sloboda sa človečenstvom
silne k Bohu svojmu vinie.