Zlatý fond > Diela > Sôvety v rodine Dušanovej


E-mail (povinné):

Andrej Sládkovič:
Sôvety v rodine Dušanovej

Dielo digitalizoval(i) Martin Odler, Viera Studeničová, Michal Belička, Nina Dvorská, Karol Šefranko, Lucia Muráriková, Slavomír Kancian, Monika Harabinová, Katarína Tínesová, Bernadeta Kubová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 204 čitateľov

Sôvet III.

(Lúky Šťasteny. Jasná letná noc; vpravo jazero Nestálosti, nad ním strmé skaliny vľavo háj Smútku; po lúkách ohne Náruživostí sem-tam rozložené.)


SVRČKY:

V zelenú trávku,
našu zábavku,
570
poskoč, poskoč:
z kvetu si medu
radosti od smädu
rezno natoč.

Pime, pime!
Užime
čerstvú rosičku;
v zime
spíme, nevidíme
zelenú trávičku.

SVÄTOJÁNSKA MUŠKA:

580
Príroda sladká,
naša dobrá matka,
krásu mi dala:
kade letím,
sama si svietim,
lampa malá.
Mesiačik svieti
z jasného neba,
mne ho netreba:
kde muška letí,
590
sama si svieti,
nikdy nehreší
a vždy sa teší.

HVIEZDY (na jazere):

Na vode sedíme,
preds’ sa nezmočíme;
zrkadla nemáme,
preds’ sa uzeráme:
vždy sa trasieme,
báť sa nevieme,
radovať sa chceme,
600
keď sa ligoceme.

SVETLONOS:

Kto slepo chodí,
blysk môj ho zvodí
do jazera, blata:
radosť tiež vábi,
spochabí;
kto sa jej zverí,
neverí,
že je rohatá.

KVETY:

Milo nám je, dietkam Vesny spávať
610
na bielunkých ňadrách dievčiny;
radosť nám je milú vôňu dávať,
krásiť ľuďom trpké hodiny:
slávme Vesnu, matku detí,
čerstvu rosičku pime,
mladosť užime, leto uletí.

ISKRY:

Vyskakujme,
poletujme,
iskričky
620
sestričky!
Malým je dosť
malá radosť;
okamženie,
už nás nenie:
veseľme sa,
pominie sa
každá slasť,
zanikáme,
v slnci máme
630
našu vlasť.

VETIERKY:

Letíme si voľno, let náš je sloboda,
ten zelený hájik nám čo rybe voda,
najprv si radostne lístím zašustíme,
potom sa u krásky,
švárnej, hodnej lásky
s hodvábnymi vlásky,
do hračky pustíme.

HLASY:

Cing, ceng, tiny, tany:
nám je milý úkol daný,
640
hudbeny slávnosti slávme,
zabudnime disonancu,
v harmóniu sa postavme,
tancujme a veďme k tancu:
ceng, ceng, blesky Luny
osvecujú zlaté struny.

MILČO:

Neste ma ľahko, krídelká moje,
nad rozmanitým poľom života;
kuša a strielky, nesklamné zbroje,
prestrelia naraz srdiečok dvoje,
650
ranu zahojí ľúbosti dobrota. —
Tuto tri sestry, na hlavách koruny.
Hej! Milčo s vami,
holubičkami,
ide sa veseliť na lúky Fortúny!
(Milostenky vedú sa za ruky spievajúc.)

AGLÁJA:

Sladká je rosa smädnej kvetinky,
sladký je med kvetov kolibrimu:
ale sladšia ľúbosť ku dievčinky
čarokrásnej šuhajku mladému.

CHÓR:

Najsladšia je ľúbosť ku dievčinky
660
čarokrásnej šuhajku mladému.

HEGEMÓNA:

Milé leto spevu slávičiemu,
milé čisté zrno holúbkovi:
ale milšie deve ku milému,
keď sa vrelo vinie šuhajkovi.

CHÓR:

Najmilšie je deve ku milému,
keď sa vrelo vinie šuhajkovi.

EUFROZÍNA:

Drahý život je bytnostiam živým,
drahý balzam rane, ktorú hojí:
ale drahší cit, čo opravdivým
670
kúzlom večne dušu s dušou spojí.

CHÓR:

Najdrahší je cit, čo opravdivým
kúzlom večne dušu s dušou spojí.

(Prichádza Šťastena, pri nej na pravom boku jej dcéra Smejka, priateľka Túžbena, na ľavom Úfanka, Ľubica, Fantázia, Poézia. — Závida sedí vbok na brehu jazera; v blízkom háji obletuje ušatá sova. Obďaleč za chórom Šťasteny vidno vystupovať Mizériu, pri nej jej dcéru Žalostenu, pred oboma sa tacká Strachoš, otrok Mizérie.)


ÚFANKA:

Minulosť sa v snárstve topí,
sen je klamný obraz citu,
skutočnosť ho v čas úsvitu
v šalbe jeho pochopí;
prítomnosť je tieň života,
smrteľník ho večne chytá,
ale trpká mu istota,
680
že mu naveky len svitá:
Budúcnosť! k tej duch sa borí,
v nej si ľudstvo slávu tvorí —
v nádeji a túžby letu
zraje večný život svetu.

ŠŤASTENA:

Neverte spevu falošnej Úfanky,
klamlivé sľuby ona svetu dáva;
minulosť haní, v tom sme jednej mysli,
ale prítomnosť má pôžitok slastí,
táto je matka tajnej budúcnosti.

SMEJKA:

690
Z úst pravdy čerpáš, matka, slová svoje.
Kto zná, čo zajtrok životu pripraví?
šťastný, kto zlaté zrná okamženia
z prudkého času vymrví a plevu
bezcennú vrhne lačnej minulosti.

ŠŤASTENA:

Oj, nezná často svet blaženstva jadro,
na mojich darov nestálosť žaluje,
nevďačník! a sám v mnohých túžbach svojich
detskú nestálosť stále vyzradzuje.
Ako svojhlavé chlapča hračky pýta
700
a v okamžení zas ich odhadzuje,
prosí zas, dané zas nezná si vážiť,
a nad ich stratou s plačom horekuje.

TÚŽBENA:

Odpusť, vznešená priateľkyňa moja,
že ja som takej žaloby príčina:
ale odpusť aj priateľskej dôvere,
keď prst môj, nechtiac, na teba pokáže.
Svet sa v každučkom mení okamžení,
človek je s každou hodinou si cudzím,
a my sa lahko hráme s jeho lósom,
710
Príroda sama ľúbi rozmanitosť:
a čo by ku mne smrteľných pútalo,
keď by som večnú niesla jednotvárnosť?
Pomni, že sama v povetrí sa nosíš,
kde každá ťarcha k stredu svojmu letí;
pomni, že zvratná je tvoja podloha
a snadno zvrtne sa pod pätou tvojou;
pomni, že dary tvoje sú rozličnosť —
a priazeň tvoja dcéra Aprílova. —
Tak, ľahostajným hľaďme okom na svet,
720
nech si zem troví ovocie, čo rodí.

SMEJKA:

Odložme, sestra, veci neveselé.
Byť veselými a plodiť veselosť,
to je blažených bytností určenie.
Hopsa sa, hejsa! krásna noc nám hovie,
hviezdy sa iskria po nebeskom poli,
rohatý mesiac sestry v tanec zovie,
v húšti im spieva slávik neospalý,
a tie sa trasú, akoby skákali,
akoby všetky zaľúbené boli.
730
Svrčky sŕkajú, mušky poletujú,
iskričky z ohňov bystro vyskacujú:
Hejsa, hopsa sa!

ŠŤASTENA:

Milá Fantázia!

FANTÁZIA:

Vôľa tvoja je zákon Fantázii.

ŠŤASTENA:

Vtip je zábavy príjemný spoločník,
nápady tvoje život oslavuje:
podaj nám obraz rozkošnej hodiny.
(Ku Smejke.)
A ty vykonáš, dievka moja, verne,
čo žiada návrh mladej Fantázie.
740
Vieš, že v bohatej mojej pokladnici,
krem nedostatku všetko k službe stojí.

TÚŽBENA:

Voňavé kvety oblažujú čuch náš,
zrak sa zalúbil do stookej noci,
tóny milostné sluch náš zabávajú,
jazyk je sýty storakou sladkosťou,
každý pór tela pije čistý vozduch:
celá rodina zmyslov je blažená,
ale aj vyššie letia túžby srdca,
aj citu dá raj vtipná Fantázia.

FANTÁZIA:

750
Krížom-krážom vetrík šustí
vábnych kvetín stebielkami,
zelený breh v hru sa pustí
s bielopennými vlnkami:
Vlnka vlnku sem-tam honí,
nad nimi sa člnok húpa,
vozí sa a nemá koní,
ďalej ide a nestúpa.
V člnku sedí naša pani,
pri nej Smejka sa previeva
760
a Ľubica z druhej strany,
Poézia pieseň spieva.
Túžba Úfanku objíma,
táto na Budúcnosť hľadí,
Fantázia medzi nima
do priateľstva sa posadí.
Vlnka vlnku sem-tam honí,
nad nimi sa čln kolíba:
vlnka vlnku nedohoní —
tak sa čas za časom hýba.

TÚŽBENA, ÚFANKA a SMEJKA (razom):

770
Výborne!

ŠŤASTENA

Milé! teda zahrajme si
jazera chladným menom Nestálosti.
Úfanka veslo spravovať nám bude,
Ľubica lósy svoje porozpráva
a Poézia nám potom zaspieva
veselú pieseň o scénach života.
Zábavný člnok, unášaj hladinou
jarú čeliadku k brehom spokojnosti!

ZÁVIDA:

Ha! žlč a jed sa leje mi po žilách,
780
keď na tie sestry bláznivé sa dívam.
Nežiadam síce s nimi piť rozkoše,
ale mrzí ma, že svet v nich sa teší,
že mňa Šťastena otrokyňou volá.
Ba horším sa vždy, keď ona poklady
svoje rozdáva a mne sa obracia
chrbtom, tá žena zlá, nespravodlivá.
Ja tu na brehu sedím osamelá:
oni, tie pávy pyšné, záhaľčivé
v spevoch veselých a hovoroch sedia.
790
Hoj, kebych mohla — tajnou rukou chytiť
člnok ten a ich prekotiť schytralo,
to by som za ich všetku slasť nedala.

ĽUBICA:

Tak vám zaspievam o tých láskach čosi,
jestli chcete ich vidieť divné lósy:
V vínnych duchov kamenici
sedí chasa podnapitá,
každý z nich už nakríž hľadí,
ten zíva a ten sa vadí,
ten sa pevnej steny chytá:
800
Či veríte? tu je skrytá
láska: a kde? — nuž v sklenici!

CHÓR:

Ha ha ha! ležia jak snopy,
každý z nich sa v láske topí.

ĽUBICA:

Dve farbičky v lícach hrajú,
mlieko a krv v nich sa točí,
do očí padnú šuhaju
a tu láske príde z očí:
Z očí? — čo to, ľudia moji?
To, že nevie sám, kde stojí.

CHÓR:

810
Ha ha ha! v tom nepokoji
každý predmet sa mu dvojí.

ĽUBICA:

Ten má lásku v peknom líci,
no, to prejde: skuhrák ale —
krása tomu ako skale —
v plieškoch zlatých celý žije
a lásku svoju ukryje —
No, či viete kde? — v truhlici!

CHÓR:

Ha ha! splesnelú vysuší
lásku na splesnelej duši!

ĽUBICA:

820
Čo načúva skočná deva?
Kde to hrajú? akí skáču?
Pôjdem? áno: hej, či skáče!
Pôjdem? nie: — niet konca plaču! —
Plače? nuž, lásku bez mála
na „körtánc“ angažírovala.

CHÓR:

Tá si — chi chi chi — vykoná:
láska tá v suchotách skoná.

ZÁVIDA:

Ako sa tie pávy chutne chichotajú
a Šťastene kvôli všetky blázna hrajú.

ĽUBICA:

830
Tam láska vonia pomádou,
tam sa za chlebík predáva,
tam chce vydať sa s parádou,
tam si s prstienkom pohráva:
ale najšťastnejšia býva,
keď sa do zrkadla díva,
a keď svet špatu vytrúbi,
sama v seba sa zaľúbi!

CHÓR:

Ha ha ha! čo Milčo všetky strielky zláme,
predsa ho len láska po móde oklame.

FANTÁZIA:

840
Vlnka šplechoce, voda peny rodí,
pod penou bystrá rybička sa brodí:
vlnky umĺknu, bublinka rozpadne,
chytená rybka z ruky sa vykradne.

ŠŤASTENA:

Čo nás po hádankách, Fantázia milá,
hádanky len prísne hlavy obľubujú:
Poézia myslí: sľuby sa sľubujú,
ale my žiadame, by ich i splnila.

ZÁVIDA:

Bláznivá Šťastena nové smiechy hľadá,
Poézia zase o nový žart prosí:
850
zabudla naľahko, táto chasa mladá,
že ich cesta meno Nestálosti nosí.

POÉZIA:

Vyplním sľub: ale čo samé vidíte,
nádcha ma sužuje od mraku do svitu,
často kýchať musím — teda odpustíte,
keď ma núti spev môj pretrhnúť tu i tu.
[1]„V tomto svete keď sa kýchne,
hneď sa na zdravie voláva,
kompliment sa hneď vystrihne,
dol’ sa kloní každá hlava;
860
ale pritom myslí sobe:
Bodajs’ zajtra ležal v hro… ichý!“

CHÓR:

Na zdravie! na zdravie!

POÉZIA:

„Panna v chlapcoch preberala
ako s planými hruškami;
každý deň druhého mala,
bavila sa románami:
Košíkov na sto rozdala,
až starou dievkou zost… ichý!“

CHÓR:

Na zdravie!

POÉZIA:

870
„Nejedna žena pracuje
a doma sa s deťmi hubí,
muž si sem-tam špacíruje,
hrá, pije a cudzie ľúbi;
žene vraví: moja drahá,
a vernosť druhým pris… ichý!“

CHÓR:

Na zdravie!

POÉZIA:

„Šuhaj schodil sveta strany,
všetky krajny precestoval,
cudzie chváli, svoje haní,
880
vše na hŕbu skritizoval,
on všetko vie, všetko tupí,
len to nevie, že je hlú… ichý!“

CHÓR:

Ha ha ha! — na zdravie!

ZÁVIDA:

Aha, valia sa tam už oblaky tmavé!

POÉZIA:

„Nejedna fiflenka krásna
líčka svoje vychvaľuje,
blyští sa jak hviezda jasná,
čo pobledne, zamaľuje:
Tri krížiky! a — je mladá —
890
ale to je len par… ichý!“

CHÓR:

Na zdravie! chi chi chi!

POÉZIA:

„Veľkomožná sa cifruje,
šarpne, krinolíny, kvety,
mente, jupky si kupuje,
k bálu na fiakru letí:
Tak ide za zlatým zlatý
na konto — veď muž zapl… ichý!“

CHÓR:

Ha ha ha! na zdravie! ha ha ha!

POÉZIA:

„Študent skončil štvrtú klasu
900
a už na úrad sa driape,
zmrhal rodičovskú kasu,
už sa dlžôb, klamu chápe:
Múdrosťou, vtipom sa chlúbi,
a v hlave samé otr… ichý!“

CHÓR:

Na zdravie! ha ha ha! na zdravie!

MESIAC:

Adieu, sestričky! jak pilno žartujú!
Ani moje „zbohom“ vari nepočujú. —

POÉZIA:

„Elegant sa frizíruje,
chodí k pannám, derie boty,
910
na báloch paradíruje,
jakby nikdy neznal psoty,
a napokon chodí bosý,
lačný — o kus chleba pr… ichý!“

CHÓR:

Na zdravie! na zdravie!

SOVA:

Uhú, šuhú, uhú!
Jedna žalosť vodí druhú!

POÉZIA:

„Štucer v zime vystrojený
chodí vo fračku zapätý,
na botách podošvy neni,
920
von mu vyzerajú päty,
kartuje nemilobohu,
a kepeň má žid v zál… ichý!“

CHÓR:

Na zdravie! na zdravie!

POÉZIA:

„Muž nosí kľúčik za pásom
a všetko pred žienkou skrýva,
ale žienka svojím časom
hladkaním si kľúč dobýva:
Muž myslí, že je vrchníkom
a je žienkiným kon… ichý!“

CHÓR:

930
He, he, he! na zdravie!

OBLAKY:

Pod nami za svetlom noc sa valí tmavá:
pod nami so šťastím nešťastie pohráva.

POÉZIA:

„Kapitalista bohatý
každému sa milo smeje,
za vlasť chcel by život dati,
nad chudobným slzy leje,
na úroky dá čím vládne,
ale tridsať od sto kra… ichý!“

CHÓR:

Chi chi chi! na zdravie! chu chu chu!

SOVA:

940
Uhú, hu hú, uchu chú!

POÉZIA:

„Nejeden muž žienke ani
lacný čepiec nechce kúpiť,
gazduje, šporuje, chráni,
aj chudobných smie olúpiť,
celý skromnosti alfabet
vie — a najlepšie kaufla… ichý!“

CHÓR:

Ha ha ha! na zdravie!

HROMY:

Vždy bližšie a bližšie blýska sa a hrmí,
dajte pozor, ľudia! breh šťastia je strmý!

POÉZIA:

950
„Mohla bych vám ešte mnoho
o scénach života spievať,
ale zo všetkého toho
mohol by sa ktos’ domnievať:
Táto satiruje, škrečí
a sama je trup najväč… ichý!“

CHÓR:

Ha ha ha! na zdravie! chu chu chu!

SOVA:

Uhú, hu hu hú, uchu chú!

STRACHOŠ:

Preboha! — spíte? — zmámené!
Sova — po tri ráz — strašne — zahúkala!
960
Tma — hrôza! — či ste zmyslov pozbavené?
Blýskanie — hromy — víchrica —
Nešťastie — smrť! ha! jaj! beda!

(Víchor zahučí, čln sa prekotí; spoločnice, ako zo sna vytrhnuté, utonú v jazere; čln čím hor’ tým dol’ pláva; na ňom sedí smrť; z hája hlas.)


MIZÉRIA:

Nešťastná sestra Šťastena, ach, tam je!
Šťastena, Smejka, Ľubica, Túžbena,
Poézia s Fantáziou! ach, sestry!
Preboha! nikto, nikto sa nehlási —
Strachoš, môj otrok, zhynul tiež nešťastník!

ZÁVIDA:

Ha ha ha! na zdravie! ha ha ha!

ŽALOSTENA:

Ach, mati, mati! aj Úfanka milá
970
v osudných vlnách tých sa utopila!
Ach, veď aspoň ona vše nás navštívila
a horúce slzy v očiach usušila.

MIZÉRIA:

Žaluj, dcéra, žaluj, moja, večne biedna,
žaluj, že lós zlostný nás takto zožiera,
žaluj, že hodina tichá ani jedna
slzy tie prehorké z očí nezotiera:
prvý hlas tvoj bol žiaľ, celý život bieda
a sama smrť chvíľky inakšej ti nedá.

KUVIK:

Uví, kuví!

SMRŤ:

980
Život mňa rodí a život zas ja rodím,
daň on mi privodí, ja mu jeho hodím;
narodiť sa, umrieť; započať, dokonať;
žiť, nežiť; kolísať, ľúbiť a pochovať:
v týchto sa koľajach svet človeka vozí.

STRACHOŠ:

Či počuješ, pani? — ha, tie hlasy, hrôzy!

MIZÉRIA:

Ustúp mi, obluda! čo zlé prípadnosti
horšími robievaš. Postoj, povedz, postoj —
kde sú tie, čo padli v nešťastie temnosti?
Čo nepoľutujú večný môj nepokoj
990
a súcitu so mnou, nešťastnou nemajú,
ačpráve, že jednu máme matku, znajú.

STRACHOŠ:

Šťastena — ha, Smrť! či nevidíš tie rohy?
Šťastena riekla, že — uhú! mráz studený
mi beží kosťmi — hu — hustá noc, mátohy!
Riekla, že nešťastie zas v blaho premení —
že — pani! či vidíš, ako zuby cerí
na mňa tam —

MIZÉRIA:

Hovor, vrav ďalej, sprepadený!

STRACHOŠ:

Že vzkriesi — vraj, zase — utopené dcéry,
1000
aj Úf — jaj! jak blýska sa, hrmí, uderí —
Poďme, pani —

MIZÉRIA:

Stoj, vrav; nemôžeš už byť nešťastlivejším!

STRACHOŠ:

Aj Úfanka zase k radostiam krásnejším,
aj Túžbenu, Ľubicu, aj Poéziu
s Fantáziou hravou —

MIZÉRIA:

Ach, chvalabohu! tak Úfanka žije?
Úfanka, moja potecha, nádeja!
Bez teba bieda v zúfalstve zhnije
a žiada si smrť, života zlodeja!
1010
Ale načo mi je biediť vo večnej psote?
Lepšie nežiť nežli hniť už vo živote. —
Úfanka! kedy sa sľuby tvoje splnia?
Či nešťastných večne bez pokoja vodíš?
Kedy ma z bied noci na slávy výslnia
vyvedieš a bytnosť moju znovuzrodíš?

ŽALOSTENA:

Neplačme, matka! ešte Radosť žije.

MIZÉRIA:

Ach, tá žije len, čím hodina odbije,
každý deň sto ráz ťa pohladí a pichne;
oceán búr žitia nikdy neutíchne!

TÚŽBENA:

1020
Hoj, strach, smrť, sestry! tešte sa, žijeme!
Kedy sa zas nových slastí napijeme?
Oj, keby len skoro zornica vyzrela,
aby tma odporná v peklo zaletela!

SMEJKA:

Veselo len, sestry! hej, lenže veselo!
Ušli sme smrti, šťastene ďakujme,
zabudnime na to, čo už preletelo
a znovu hopsasa, hejsa! poskakujme.

FANTÁZIA:

Stálosť, nestálosť pokrvná rodina,
života pol je imanie boľastí;
1030
šťastným by sa večná žiadala hodina,
nestálosť si žiada nešťastný syn strasti:
Či zásluha tvoja je to a či vina,
dneska v nebi sedíš, zajtra si v priepasti.

KOHÚT:

Kikirikí! Jasoň zlatý kantár chytá!

SMEJKA:

Počujete, sestry? radujte sa, svitá!

ÚFANKA:

Svitá: mrákavy nočné sa pominú,
búrka umĺkne a krásny deň svitne:
blaženosť zvädlá znovu nám vykvitne
a zlaté časy znovu sa vyvinú.
1040
Keď aj deň vo dni, čas v čase sa tratí,
čo dnešok vezme, to zajtrok navráti.

POÉZIA:

Svitne, sestry! svitne osud nový,
už na zemi nebo môžme mať:
Ale zlatý vek, ten opravdový,
ten nezvratný, len cnosť môže dať;
čo aj padne život cnosti zasvätený,
aspoň padne svätý, čistý, nezhrozený!

Kto si palác svojej blaženosti
na zmyselnosť, na piesok postaví,
1050
ten sa má triasť blízkej budúcnosti,
nad tým zvládne osud tvrdohlavý.
Vystav v poli ducha chrám blaha si večný,
v poli pravdy, tam je raj ten nekonečný. —

Darmo vzdychať nad rajom strateným,
čo môž’ zhynúť, to raz zhynúť musí,
darmo tešiť sa nad snom blaženým,
radosť žalosť, žalosť radosť dusí.

Ľudstvo! zbožnosť je tvoja úloha,
čas, priestoru nezná tvoja vlasť:
1060
jednou slzou vyplaš strasť i slasť
a spomeň si, žes’ rodina Boha!



[1] Podľa poľského





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.