Básne zo 60-tych rokov

Páčite sa mi, bralá Tatier,
mračien Fatry divoký hrom,
na Kráľovej blkoty vatier,^[34]
i tvoj, náš Váh, potopný hron,
i jäk^[35] váš, víchrov lesolomných,
i zhon váš, mĺh oblakotvorných,
tvoj, Poľana,^[36] kvetistý kmit,
i Vepra^[37] jedle vekovečné,
hviezd našich mihly dobrorečné,
sneh našich zím i jara svit.

I ľúbim tvoje jasné čelo,
tváre mladej plápolný stud,
jazvami oslávené telo,
bojachtive napnutú hruď,
i očú pokorné vzozrenie,
i pier ľúbezné zvonenie,

ty Slovena panenská mať!
Teba, snúbenku obručenú,
korunou hradieb ovenčenú,
sám boh ma núti milovať.

Ale viac teba, na jej lone
družinu svoju v nehode
ľúbim, čo zrak po nebosklone
vodíš túžobný k slobode,
slovenská brať, predoznačený,
nádejou slávy posvätený,
vyberaný anjelmi voj,
prorocký zbor, slovo i divy,
tvoje požehná boh pravdivý,
i pravdy meč, i práva zbroj.

Krása je vojska šík strmiaci,
bohatierov na meči päsť,
velebný je oheň hrmiaci
za teba, milá, svätá vlasť,
prevelebné orlov párenie,
ryk súrm, lej bubnov, i zrazenie,
i rekov padlých bledá tvár,
i víťazná zástava práva,
i víťazov víťazosláva,
dňa slobody veľkého žiar.

No krásnejší je sviet umenia,
svedectvo pravdy nezbrojné,
požehnaná je moc učenia,
skúm tichých práce pokojné:
Roztvor nebies, obživa skalín,
vzkries vekov, lúč nových objavín,
nastrunenie zvukov z neba;
krehký je meč, pravda nezlomná,
večneživotná len ctnosť skromná,
večná len krásy veleba.

Ver len, družina! Nad Kriváňom
stoja tvoji dvaja svätí,^[38]
s nimi ten, čo je spásy pánom,
žehná krestom tvojej brati.
Vatruj, veruj!^[39] Vrah pokorený
zmrholí, Kriváň oslávený
vznesie sa v nebies výšinu,
a boh sám cestou pripravenou
spasí slávou blahoslavenou
Sloven tatranských rodinu.