Básne zo 60-tych rokov

Pusť ma už, Pane, pusť ma z svojho domu,
nevysielaj ma viac už k ľudu tomu;
dosť som ho, už dosť učil, karhal, tešil —
a on peleší tak, ako pelešil!
  Všemohúci si, a či sa ťa bojí?
Svätý si, a on brojí len a brojí;
milostivý si, reku, on sa smeje,
na sluhu tvojho len potupu leje.
  Srdce mi preklal vzdoru svojho rohy,
ukameňovať chcel ma svojmi bohy;
už mi je nikam. Chceš krvi obeti?
Vydaj ma cudzím; len, len nie svojeti!
  Tridsaťdva roky^[6] som ti už vyslúžil
a ľud ten spasiť starostlivo túžil;

vidíš, chce zhynúť; nuž dopusť, nech zhynie
a služba moja nech sa už raz minie!
  „Do prachu ústa, sluha ty reptavý!
Kdeže je tvoj krst, kalich môj krvavý?
Zo služby mojej niet zniku bez viny:
Beda pokoju bez slávy príčiny!
  Či pokoj žiada dňa a noci práca,
hra môjho vojska na nebi jasiaca,
plodivosť zeme, tok mora jačavý;
a ty chceš konca, koncanedočkavý?
  Nie, nepustím ťa: Žiť musíš a rodu
zotročenému vymáhať slobodu;
za jeho slávu budúcu bez lieni
nezhorne blažieť máš v mojom plameni.
  A či, keď satan úžasom víchrice
zareve, soptiac ohní blýskavice,
ty tie zalievaš besy? V mojej palmy
ty stínoch ležiac, rozkošíš sa žalmy.
  Nad to dal som ti viery štít ohnivý,
meč ducha, slova svojho hrom zúrivý,
cirkev, a abys celkom bol bezpečný,
preložil som ti dušu v život večný.
  Ľud tvoj je ľud môj, ja som si ho kúpil;
svet mi ho zviedol, zotročil, potupil;
lež krv je moja v ňom a ja som svätý —
hlboko padol, vysoko má vstati.
  Nie, nepustím ťa, sluha môj, môj synu,
ešte ty slávy máš dožiť hodinu.
Už zvon zazváňa; len sa neodvracuj:
Uč, hroz, modli sa a do konca pracuj!“