ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

No hej, vy, vy mňa z nôh zrazíte,
pred vami ja zohnem šiju?
Vy, bedač, vy mňa prinútite
bohom uznať vašu zmiju?
Nástroje hlúpe schytralých otrokov
k skaze i svojej i svojich prorokov!
Napájajúc zberbu ložmi,
len kata si napájate,
blčiac vatrou nenávisti,
vlastný dom si podkladáte,
strachom svojich podlých ostúd
slabých v hrdinov svätíte,
kryjúc sa v nedotklé bahno,
jeho smradom sa dusíte.
Už hyniete: zahyniete!
No smejte sa len v nevere,
a v povere zahyniete;
smeľte sa len zuchvalstvami,
ale v strachu zahyniete;
strieľajte krvavým okom,
a v slepote zahyniete;
naplňte svet ohavnosťmi,
a v ohave zahyniete.
Zahyniete!
Brieždi sa, zorí svet nový, veliký
syna Slovena človeka,
pred ním surmujú rachoty hrom-hromu,
tečie ohňov divá rieka,
sekajú krídly v úteku obludy;
on v sláve stojí už zmiji na hrudi!
Tisíce vás pod ňou, stotisíc pod vami
zviazaných hadov, žeravých kruhami,
z prielomu pekla pažerák zubistý
chvat chvatom cerí po svojej koristi.
Už ste dotiahli. A vy mňa zrazíte,
pred vami ja zohnem šiju?
Vy, bedač, vy mňa prinútite
uznať bohom vašu zmiju?
Ech, blbí hlúpej podľače otroci,
už ste dotiahli. A toto vám pomník
v troch svetoch vašej hanby svedok večný,
a mená vaše preklínajúc, trúbiť
sám bude z neho hen ten váš nájomník!