ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Krásne je mračno na krídlach víchrice,
keď srdu svojho úžas rozrachoce
a Tatier hlavy ohňom divých mlatov
v črepy rozráža: Zajajká nemota
dolín krivánskych, rozručavým jäkom
valí sa potopa v druzgotavom skoku.

Krásny je i lev, keď rozježiac hrivu,
zákona svojho hrôzu reve zveri
a zrakom krvavým svietiac svojmu právu,
nespasné zuby vycerí. Stoj skamenelená,
srnka bystrozraká; ulož sa v pokore,
zubor silnošijí; úteku ni vzdoru
niet proti všemoci sily v kráse hnevu.

No krásny je i mier nadsveta jasnoty
šiaľbám zeme nízkym v nenarušnej tíši,
tam, kde rieku vekov vytáča z ničoty
múdrosť tajomná v zárodivom zniku,
i strojí z nebytu myriády^[8] svetov,
i vedie ich roje cestami večnosti.

A tvojho pokoja koho pojme duša
milostnosť božskú, čo tam na oslici
kráľ tvojho ľudu šiel si v Jeruzalem?
Uprostred lotrov mrel si na Golgote,
vstal z hrobu tichý, šiel v nebo z Karmelu^[9]
a tam na pravici za nás oroduješ!
Je hnev velebnosť vôle rozhorlenej,
je hnev velebnosť sily rozjarenej,
je hnev zápal svätý za slávu života;
komu sa nelení, skoč v hneve do boja.

No je pokoj duše večne nezmýlený
bez žiaľu, bez mrzu, v sile ducha svätej,
víťazstva istota v necite útrapov,
svietiaci spasením nad márnosťou sveta,
slávy nadsvetovej velebou žiarajúc,
zákon i oslava víťazstva veleby:
Najvyššieho došiel ten, kto došiel teba.