Básne zo 60-tych rokov

Či veriť ešte, že je boh na nebi
strašný sodomských prívalov hrôzami?
Či veriť ešte, že žije ten svätý,
ktorý stál niekdy vatrou na Sinai^[29]
a jäkom hromov „Ja, ja som Hospodin!“
zjavil sa svetu prísny a horlivý,
prisahal pomstiť službu iných bohov
až do štvrtého človeka kolena,
ale dal milosť i pozdným tisícom
potomkov duší verných mu v prostote.
Či žije ten boh, keď ten svet rúhavý
jemu na posmech — „boh moj je moc moja“ —
hlási — „zákonom je mi vôľa moja“;

a hrom necekne, a hluché je nebo
na vzdychy zbitých vraždou Kainovou?
Či veriť ešte, že je boh na nebi,
veriť: človek je tvor na obraz boží,
a nie premienča ošklivej opice,
keď len za leskom sa ženie a bruchom?
Života pravdu ponúkaj hávedi;
ona ti na to: Pálenky, pálenky!
Nie, nedostupná je háveď rozumu;
hej, ale letí v osídla podľače.
A či človek je zvláštnym, vyšším tvorom,
len že hovädstvom predteká hovädá?
Lúpež je pravda a právo človeka,
múdrosti nazbyt má, keď má ostrohy,
pod krížom svätým číta zrná v meci^[30]
a rovným počtom naspäť meria duše:
Veriť, človek je tvor na obraz boží?
Pohľaď: hen plte v Margitu búchajúc,
bez vôle ženú tam sa Váhom dolu.
Národ, ech, národ! Zo sto na stá rokov
plavia sa tak tie pokolenia tvoje
hen na lakomstva zlatobažných oheň.
Kde, kto je národ? Veriť, že je národ
ten ľud slovenský — k sláve povolaný?
  A predsa verím, že je boh na nebi;
verím, že človek božia je rodina;
verím, slovenský ľud že je národom.
Skočte len, duší mŕtvolami svojich
rieku hatajte, hŕstka vy, nie zemských,
vy, vy nebeských duchov krásne duše.
Na breh sa, na breh, rodu môjho deti,
sem ruky! Ruky! Zastaneme si raz,
po tej povodni divých, dlhých časov
služby, zapáliac žertvu Hospodinu!
Veril som, verím, večne budem veriť,
že je boh, že súd jeho nevystane:
súd k smrti podlých, šľachetným k oslave!