Slovenské hádanky

^[582]
Neslúcham si pána,
hoc mám dobré ucho;
svoj cieľ som dosiahol,
keď mám plné brucho;
zo zeme som vzatý
a v zem sa navrátim,
a potom aj všetku
cenu svoju stratím.

^[583]
Ruky moje žiadno
nezhotovia dielo,
hoc vo dne i v noci
hýbu sa umelo.
Ony iných zovú,
by sa k práci mali,
a keď už dosť toho,
aby si pospali.
Ruky tie mi všahdy
robia popri tvári,
tá sa ale nehne,
a v hlave mám čary.

^[584]
Viac než so sto vecmi
  poslal ma pán;
tie všetky na mieste
  odovzdať mám.

Ač, komu čo patrí,
  ja nič nedám;
predsa je spokojný
  so mnou môj pán.
Dosť sa natrúbim; svet
  zvie, čo nového,
ač ja sám málo viem
  z toho všetkého.
Len sa ja — ver — bojím,
  že ma zabijú
pre mnoho peňazí,
  a ich užijú;
nie pre tie, čo ja mám,
  ale čo nemám,
ač známou, nedlhou
  cestou chodievam.

^[585]
Najtupším mečom
  ľahko ma pretneš;
však žiadnej rany,
  znaku nenájdeš;
preťaté miesto
  na skutku scelie,
keď sa zaťatý
  meč zo mňa berie.

^[586]
Kde je prázdno, tam som ja,
  kde mňa nemáš, tam máš smrť;
nehľadaj ma ďaleko,
  ťahá ma strom, zver i ľud.

^[587]
Keď troviť začínam
  a keď dokončievam,
vtedy ja najmenšie,
  maličičké bývam.
Živiteľov svojich
  kamdiaľ viac požieram,
a potom je po mne,
  keď už žrať čo nemám.
Zuby mám preostré;
  nimi sa zožiera
aj to, čomu rady
  nevie dať sekera.
Jasné i tmavé sú
  tie moje účinky.
Z toho, čo ja zničím,
  nezmizne ni byľky.

^[588]
Šírym svetom uteká
pani veľmi veliká;
o rok sa naspäť vráti,
donesie nové šaty.

^[589]
Keď som na slobode,
vetríka sa bojím,
a keď som vo väzbe,
vtedy divy tvorím;
veľkou ťarchou pohnem,
abo väzbu zborím.

^[590]
Že ti nikdy neodpoviem,
  ty to dobre znáš,
a predsa len: „Kde že ideš?“
  mňa sa vyzvedáš.
Aj to znáš, kam vlastne idem
  — idem „za lepším“.
Keď tak voláš, vtedy už znám,
  že ťa neteším.

^[591]
Mám srdce, necítim;
  ver mi, nie som zvon.
Nečuješ odo mňa
  nikdy bom! bom! bom!
Mám srdce, necítim, —
  mám ucho, nečujem;
zo srdca hovoriac,
  bludy vyjavujem,
alebo, keď to nie,
  nuž obveseľujem.

^[592]
Idem jedným smerom,
  naspäť neobrátim,
a predsa do mojej
  vlasti späť sa vrátim.

^[593]
Dvojčatá sme, jedna voda
  rovným menom nás krstila,
ale nás sestry tá voda
  navždy — navždy rozdelila.
Z tých dvoch krajín my na seba
  ustavične sa dívame.
Na poľahčenie hádanky
  ber zemepis, trebárs krátky.

^[594]
Snáď od sto rokov som
  podozrivý tvor —
— už nebude inak —
  a pochádzam z hôr.
Boja sa riecť ľudia:
  „Vinný, nevinný!“,
len znak podozrenia
  na mňa vybili.
Hádanka ťa už napína?
  Nuž — ja som: istá rastlina.

^[595]
Mlynu som podobné,
  hoc nenáhlim tak,
a čo mlyn má hore,
  ja mám dolu tak,
  teda naopak.

^[596]
Som gazda bohatý,
  mám tisíce statku,
ktorý sa temer sám
  má v čistom poriadku.
On sa pasie najviac
  po cudzej pastvine,
a čo z krmu nechá,
  slúži mne k hostine.

^[597]
Keď sa s domom lúčim,
  veľmi sa veselím;
idúc, naskrze nič
  sám neviem, kam cielim.
Len pár krokov z domu,
  už hneď odpočívam.
Ľudia za mnou číhajú
a hneď ma aj zlapajú,
ďalej mi ísť nedajú;
prinútia ma na novú hospodu,
čo nepovažujem za nehodu;
blízko otcovského domu zase bývam.

^[598]
Za polroka rastiem,
za polroka hyniem;
jedine z pableskov
slnečných vyžijem.
Chytiť ma nemôžeš;
predsa porekadlo
po uhádnutí ma
vysvetlíš si ľahko:
„Ak ma za rohy nechytíš,
tak ma za chvost neudržíš!“

^[599]
Ja — najväčšia matka —
  beznohý plod mávam,
a sladkým mliečičkom
  sama ho pridájam.

^[600]
Skôr než mi pravú cenu znáš,
  v nádeji ma schovávaš,
a keď vyzvieš, čo zo mňa máš,
  už ma nepodržiavaš,
  alebo zlosť na mňa máš.

^[601]
Dva hodní remeselníci,
  oba jeden základ majú,
že od užšieho k širšiemu
  isté čosi pohýnajú.
Len tým potom to ich dielo
  pevnej celosti nabýva.
Jeden z nich je taký človek,
  čo len málo doma býva.
Voda oboch vyjaví,
  ak sú plané ich správy.

^[602]
V troch rečiach sa troma
  písmenami píše;
tvorí most, ktorý sa,
  kým trvá, nekníše.

^[603]
Mnoho tisíc bratov,
  — hora ich otčina —
tvrdá ruka všetkým
  živlom vystavila.
Všetci spolu tvoria
  klobúk abo čiapku.
Vyjdi von, pozri tam,
  uhádneš hádanku.

^[604]
Mám hrdlo bez hlavy;
  čo mi ide z hrdla,
  ide zas do hrdla,
často aj do hlavy.

^[605]
Kto to tam tak rýchle spechá,
  bez zástavky, bez ustatia?
Jeden vpredu, druhý vzadu;
  iste sú to vlastní bratia.
Nohami nepreberajú,
  na koníkoch nenesú sa,
nesedia na voze, saniach,
  len tu i tu zhýbajú sa.
Tvárou zriedka — bokom, chrbtom
  ku sebe sa obracajú,
predsa jeden bez druhého
  že nič nezmôže, to znajú.
Najviac mlčia, bo neveľmi
  blízko seba ostávajú,
avšak temer vždy v tej istej
  diaľke sa vynachádzajú.
Ak vám letia, tak vám letia,
  nič nerapčí, nehrkoce;
v bystrom letu nechávajú
  za sebou mestá, stolice.
Ešte nevieš, kto by tí dva
  seberovní bratia boli?
No len vyplň prázdne miesta
  tam na konci troma slovy.
Vezú sa a ich drahý voz
  ten najlacnejší vezie kôň.
Nie je to voz, nie je to kôň:
  voz je… kôň… lebo…

^[606]
Posvätné sú to dve veci:
  v jednej pištol leží skrytá,
v druhej anjel zahalený
  s dobrou zvesťou k nám zavíta.

^[607]
G, G, G, tri písmeny:
v prvej bol zarmútený,
na druhej ho súdili,
na tretej usmrtili.

^[608]
Meno troch mužov máš tu zvedieť;
hodni sú — veru — spolu sedieť.
Jeden z nich z veku pradávneho,
životopis však zrejmý jeho:
z hlbokej vystúpil priepasti
do výšky, však nie v svojej vlasti.
Tí dva, tiež dávni, súčasníci,
boli veľkej cti účastníci:
čo jednému živého zverené,
to druhému po smrti súdené.

^[609]
Do veršov týchto mužov zlož,
po osem slabík v riadok vlož:
P. J. J. a O.
F. T. B.
M. J. ml. J.
Š. k tomu ešte J.

^[610]
Takže, ale 8, 8, 7, 7 slabík.
R. L. D. S.
J. J. Z.
G. A. a N.
J. a B.