ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pozrime sa letmo na západ Európy, s akými javmi sa tam stretne náš skúmavý pohľad? Už po niekoľko storočí, no predovšetkým však od reformácie vidíme vo všetkých pohyboch, ktoré alebo sama vyvolala, alebo s ňou prebiehali paralelne v politickej oblasti, túžbu, nezastaviteľné úsilie po oslobodení a zrovnoprávnení človeka s človekom, nepretržite počujeme prevolávať „sloboda“, „rovnosť“, „bratstvo“. Vo všetkých týchto hnutiach sa národy pokúšajú oslobodiť od absolútnej nadvlády cirkvi, od absolútneho panstva štátu, od tlaku stavov, od rodovej i takzvanej finančnej aristokracie, celkovo od všetkých a akýchkoľvek tlakov; vládnucej cirkvi sa tu totálne vypovedá poslušnosť, napríklad v Nemecku a germánskych krajinách; inde sa vrchnosť uznáva len nominálne, ako povedzme vo Francúzsku; dochádza k zvrhnutiu absolútnych vlád, alebo takých, ktoré sa usilujú o absolutizmus napriek stavovskej ústave, ako napríklad v Nizozemsku, v Anglicku, vo Francúzsku a nakoniec aj v Španielsku a Portugalsku; dokonca aj bezvládna a skôr len podľa mena jestvujúca Nemecká ríša sa rozpadáva, kynoží sa aristokracia a alebo sa vyhubí tak ako vo Francúzsku, alebo sa obmedzí jej politický vplyv a doterajšie panstvo; národ sa vymkne z rúk svojim bývalým panovníkom, emancipuje sa od neznesiteľných povinností, vyrovná sa občianskym a politickým postavením s ostatnými triedami spoločnosti a toto vyrovnanie sa snažia niektorí nakoniec uskutočniť v spoločensko-ekonomických, majetkových pomeroch pomocou socializmu a divokého komunizmu, ktorý predstavuje najnovšiu teóriu osnovy takzvanej ľudskej slobody a blaha národov. Pri tomto obrovskom úsilí, ktoré stojí milióny ľudských životov a ktoré vyvolalo najstrašnejšie otrasy, je hnacou myšlienkou, ako bolo povedané, sloboda človeka; každý človek má znamenať to, čo druhý, každý sa má tešiť z duchovných a pozemských statkov sveta. S touto myšlienkou prišli slobodní murári, ktorí sa podľa predlohy umne vybudovaného dómu pokúšali spojiť ľudstvo do harmonicky pospájaného celku, zušľachťovať ho a tým ho priviesť k šťastiu, a snažia sa ho sledovať, iniciovať a podporovať prostredníctvom storakých dobročinných inštitúcií až po najrôznejšie charitatívne spolky a asociácie, podľa potreby doby, a všetky tieto spolky predstavujú náhradu za to, že sa ešte neuskutočnila hybná a vedúca myšlienka. V chápaní, ale najmä v realizácii tejto myšlienky sa mieša pravdivé s nepravdivým, vznešené s nízkym, veľké pravdy s najťažšími omylmi a najnesprávnejšími smermi, no keď teraz ponecháme bokom skúmanie týchto vecí, vidíme, že spomínaný princíp vyplýva z celých dejín, že je nevyhnutný a že si ponechá, musí si ponechať aj do budúcnosti svoju silu pôsobenia.

Celé dejiny sú v službách ducha, alebo inými slovami, pôsobia a vplývajú na ne duchovné záujmy, ako napríklad náboženstvo a štát, umenie a veda. Prostredníctvom tohto všetkého sa má ľudský rod stále viac a viac zušľachťovať, oslobodzovať a dospievať k vedomiu samého seba, má sa čoraz viac približovať k ideálu ľudského života. Keďže dejiny nezostanú stáť pri jednom národe, ale vťahujú do svojej sféry celý ľudský rod a stále viac a viac expandujú, tvoria neprerušovaný celok, veľké dielo času. Pre toho, kto by chcel poprieť tieto vety, spochybniť v priebehu celých dejín nezadržateľné úsilie ľudstva po vytváraní stále humánnejšieho života a nechcel by pripustiť jednotu celého dejinného vývoja, pre toho niet vôbec nijakých dejín, nijakého ľudstva, nijakého ducha. Aký je len obrovský rozdiel medzi minulosťou a dneškom, a kto by sa opovážil tvrdiť, že by sme sa bez Grékov a Rimanov, Germánov a Galov dostali tam, kde sme dnes? Že by sme aj bez nich boli na takej vysokej úrovni, na akej sme vo veciach štátu a vo vytváraní politickej a občianskej slobody, v poznávaní náboženstva, v umení a vo vede? Nik z tých, čo dokážu myslieť, neodvážil by sa toto tvrdiť, a len prostému rozumu, alebo človeku holdujúcemu zmyselnému životu a pôžitkom by sa mohlo zdať, že ľudská činnosť je nezmyselným zhonom, ktorý nikam nevedie, a dejiny sú závodnou dráhou, kde sa protivníci hádajú o kúsok miesta a vybíjajú si svoju zlosť. Zbytočná bola teda obrovská námaha, zbytočné boli najušľachtilejšie zámery, tisícky a tisícky obetí, a prečo sa dodnes oslavuje Perikles, Platon, Gracchus a tisíce iných, akoby ešte včera žili? — Dejiny sa začínajú Áziou, o ktorej sa dá povedať veľmi málo, keďže tu vzniká niečo až po tisícročiach, hoci toho aj tak nie je veľa, a my ju spomíname tiež len kvôli súvislosti celku. Ľudstvo Ázie sa nachádza v stave detstva; zmocňuje sa ho strach, ba dokonca závrat pred tým, čo nazýva tým najvyšším a padá na zem aj pred najväčším svetským vládcom, je závislé jedine a výlučne od jeho vôle a otroctvo jestvuje rovnako v štáte, ako aj v spoločenských vzťahoch a rodinnom živote. Takého pomery vládnu v Číne, Indii, Perzii, Mídii a Egypte, ktorý možno z dejinného hľadiska pokojne prirátať k Ázii. Tu nemá človek ako človek nijakú hodnotu, nanajvýš tu platí kastovníctvo, nižšie kasty však nemajú oproti vyšším nijaké práva. V Indii si môže brahman voči vaisiom alebo sudrom dovoliť všetko, čo chce; môže ich udrieť, a ak sa mu zapáči, môže ich na ulici aj ubiť. Indovia starostlivo stavajú a udržiavajú nemocnice pre kravy a opice, ale nenapadne im starať sa o človeka, pohostinne prijať ukonaného pútnika. Dovolené je zabiť a týrať človeka, zviera však zabiť nemožno. Stovky Indov sa vrhajú pod kolesá triumfálneho voza božstva Višnu, ale nemajú odvahu, aby sa za niečo zasadili. O vede a umení, tak ako ich chápeme my, tu nemožno hovoriť; Indovia síce stavajú v bralách ohromné chrámy a Egypťania obdivuhodné pyramídy, obelisky a labyrinty, sami však nevedia, komu a prečo; poézia ospevuje zostúpenie bohov na zem, ich premenu na rôzne bytosti, ich žartovanie s ľuďmi, ale nedokáže ospievať človeka, jeho utrpenie a radosti, jeho diela, ktoré stvoril v oduševnení. Prečo by aj mala, keď je tu človek bez hodnoty a dôstojnosti? Ako ho má nájsť a spoznať, keď on sám sa nepozná? S malými obmenami panujú takéto pomery v krajinách, ktoré sme spomínali predtým, len s tým rozdielom, že čím viac sa oddialia od kolísky indoeurópskeho ľudského rodu, od Indie, a čím viac postupujú na západ, tým nadobúdajú lepšie, dokonalejšie a výraznejšie formy. V židovstve taktiež jestvuje prísna služba rovnako voči Najvyššiemu, pred ktorým sa má podľa ich mravov človek váľať v prachu, a aj voči svetskému panovníkovi; aj keď sa podľa toho Najvyšší chápe ešte mimosvetsky, chápe sa predsa len aj duchovne, vo východnej Ázii sa božská príroda zbavila atribútov božského a pred užasnutým zrakom ľudí zmenila sa už len na ozdobu Najvyššieho; umenie, poézia sa stáva ladnejšou a vo svojej vznešenosti nenachádza dostatok slov na to, aby velebila toho, cez ktorého všetko jestvuje, žije a rozvíja sa, je strhujúcejšia a aj zo židovstva vychádzajú v živote štátu slobodnejšie indivíduá, ktoré hlboko vplývajú na osud svojho národa a ide im o všeobecný ľudský záujem. — V helénstve niet ponižovania sa človeka pred bohmi, Helén si ich už nepredstavuje ako prírodné sily, tak ako si ich predstavovali Aziati, ale ako krásne duchovné bytosti v ľudskej podobe, ktoré tiež väčšinou s dobrými úmyslami zostupovali medzi ľudí; dokonca sa s nimi popri všetkom rešpekte zahráva živá fantázia Helénov. Z tohto všetkého vyplýva, že príroda sa v Grécku nezbožšťuje, ale len sa považuje za čosi, v čom sa odzrkadľuje to, čo je božské, a vďaka čomu sa sprostredkúva boží zámer a božia vôľa. Preto sa interpretujú všetky prírodné javy, a na tomto základe spočíva aj slávna veštba z Dódóny a aj všetky ostatné veštby. V helénskom štáte nemôže teda jestvovať toporné, aziatské poddanstvo a výlučná závislosť od nápadov vládcu a odstraňujú sa dokonca takí králi, ktorí svojim kmeňom väčšmi vládnu, než ich spravujú a v štátnych záležitostiach sa uplatňuje slobodné rozhodovanie. Na tomto rozhodovaní sa podieľajú všetci tí, ktorí na to majú právo podľa rodu, t. j. všetci blahorodení, a to sú všetci občania štátu v zmysle tohto gréckeho slova. Aby sa však mohli občania venovať štátnym záležitostiam, majú otrokov, ktorí za nich vykonávajú domácu prácu. Štátne rozhodnutia, ako už bolo povedané, pramenia zo slobodného sebaurčenia tých, ktorí majú právo rozhodovať, a len v najdôležitejších prípadoch sa viažu na výrok veštby, a tak v Grécku vznikajú skutočné a jediné pravé republiky. Grék sa pohybuje slobodne v každom ohľade, ba aj žena sa oslobodzuje z aziatského otroctva a stáva sa družkou muža. Po prvý raz je predmetom umenia človek, napríklad poézia ospevuje nádherne jeho činnosť, chrabrosť a skutky. Stála a charakteristická črta Helénov však spočíva v tom, že konajú slobodne a činia dobro, avšak nie z povinnosti, ktorú by si hlboko uvedomovali, ale preto, lebo tu ide o slobodnú hybnú silu, a táto črta je tou krásou, ale aj nedostatočnosťou helénskeho života. Riman neberie náboženstvo ani zďaleka tak vážne ako Grék, a hoci má svojich bohov a kvôli sacris narobí veľa hluku, zaradí medzi svojich bohov akýchkoľvek ďalších, ktorých len zoženie a vytvorí tak najpestrejšiu zmes. V sacris zvestuje kňaz vôľu bohov tak, ako si to želajú tí, ktorí majú o niečom rozhodovať, teda senát alebo populus. Štátna, ale aj ostatné sféry života národov prebiehajú v úzkej spätosti s náboženstvom. Rímsky občan je v štáte slobodný dovtedy, pokiaľ je schopný dobrovoľne a dôsledne sa podriadiť zákonu vlasti, keď však túto schopnosť stratí, stane sa podobne predmetom najbezhraničnejšej zvole svojich vládcov, ktorí sú vzorom skutočných despotov, ako sa kedysi stal predmetom zvole a vlády rímskeho národa celý okolitý svet. Treba však poznamenať, že v Ríme bola najprv uznaná osoba ako taká, jej uznanie je v každom ohľade náhradou za stratenú politickú slobodu, a tak vzniká vynikajúce rímske právo, za ktoré Rimanov obdivujú všetky nasledujúce generácie a ktoré prijala pokračovateľka Rímskej ríše, Nemecká ríša, a povýšila ho na kánon súkromnoprávneho vzťahu. V tejto biede, ktorá padla na svet vďaka strašnej vláde rímskych despotov a kde neboli nijaké vyhliadky na zlepšenie, kde boli obratí zotročení ľudia a národy o akúkoľvek nádej, objavuje sa kresťanstvo a prináša oslobodenie, hoci nie politické, aké očakávali židia, ale pomaly preráža cestu aj tomuto. Boh je Duch, učí Kristus, a ako taký nedá sa stvárniť do nijakej podoby, ľudia, ktorých vytvoril na svoj obraz a obdaril ich duchom, sú preto božími synmi a všetci sú si podobní, všetci sú si navzájom blížni a preto majú rovnaké práva a na tomto svete majú jedno určenie. Keď sú si však všetci rovní na základe sily, ktorá im je vlastná, a skutkov, ktoré sú schopní vykonať, potom sú spomedzi nich vybraní a prednostne povolaní tí, čo poznajú Kráľovstvo božie, teda tí, ktorým je všade blízka jedna a tá istá pravda a presadzujú ju svojimi skutkami, svojou činnosťou. O tom, čo je to pravda, hovorí podrobne Kristus, keď určuje povinnosti človeka ako takého a keď ich nám, ktorí sme okolo neho zhromaždení, kladie na srdce. Toto skutočne božské učenie predstavuje bod obratu celých dejín. V celom oriente sa zbožšťuje príroda, a človek leží v otroctve na zemi. Tu je to však naopak. Prírode sa odoprel božský majestát a človeku, ktorý dospel k dôstojnosti, zaujal prvé miesto, priznala sa účasť na božskom, a tým sa všetko prirodzené a zmyslové podriadilo panstvu ducha. Nie preto sa má človek presadiť, že patrí k nejakej kaste, nie preto má dosiahnuť prednostné postavenie, že je náhodou „blahorodený“ ako občan štátu, ako šľachtic — právo a slobodu dosiahne jedine preto, lebo je človekom. Toto je jediný titul, pre ktorý má prednosť, pre ktorý získava práva; nik nie je od narodenia odsúdený na otroctvo, nikto nie je podľa pôvodu šľachticom, a tak je aj kresťanské učenie stálym, večným protestom proti všetkému bezpráviu, všetkému nátlaku, proti hanobeniu ľudskej dôstojnosti, zneužívaniu a ponižovaniu človeka. Týmto spôsobom razí toto učenie aj cestu pre politické a spoločenské oslobodenie, preto napomáha aj odstráneniu otroctva starých štátov a východnému zotročovaniu žien, hoci samotná idea je bezmocná, pokým si nenájde ľudí, ktorí by ju definitívne obsiahli a kým nenarazí na ľudí a štáty, ktoré sú schopné obety, uviesť ju do života napriek všetkým prekážkam. Táto idea musí zvíťaziť v o to tvrdšom boji, a tým väčšie prekážky sa jej stavajú do cesty, čím je väčšia, vznešenejšia. Kresťanská idea je zo všetkých tou najvznešenejšou už kvôli svojej ľudskosti. Ďalej treba zvážiť skutočnosť, že sa táto myšlienka dostala najprv k drsným národom, ktorých duša ju však mohla prijať oveľa skôr, ako duch zostarnutých Rimanov, poznačený úplne iným vzdelaním, zvyknutý na iné pojmy a obyčaje. Dlhé storočia ju budú hlásať len v kostoloch takpovediac bez iného vzťahu k samému životu, a len pomaly sa prebúdzajúce hlavy, ktoré ju pochopia, ju aj preskúmajú, prenesú do teológie, filozofie, odtiaľto ju zas znovu preložia do politiky a postupne ju vštepia do vedomia ľudstva.

Jej preskúmanie a rozšírenie stálo tisíce vnútorných aj vonkajších bojov, musela odstrániť tisíce prekážok, a koľko bojov bude ešte musieť vo svojom vývoji zvládnuť s rôzne naladenými mysľami národov, s predsudkami a so smrteľným nepriateľom, ľudskou samoľúbosťou? Túto ideu preberá potom cirkev, aby ju ďalej rozvíjala a šírila medzi národmi, a robí to s najvyčerpávajúcejším a najobetavejším úsilím, vnáša do zdivočených myslí národov určitý pokoj, do ešte pohanských domov panovníkov istú mravnosť a okrem toho ochraňuje učenie pred rozpadom a rozbitím, ktorými ho ohrozujú na mnohých miestach sa objavujúce sekty, z ktorých väčšina si z neho vyberá niekoľko viet bez toho, aby chápala celok a vyhlasujúc, že tento celok uchopila najlepšie, považuje sa za jediného pravého následníka Krista a ostatných pokladá za zblúdilých. Pre toto má cirkev kliatby a iné tresty, a nepoužíva ich iba tu, ale postihuje nimi dokonca aj kniežatá, ktoré sa spreneverili svojmu povolaniu a zblúdilé národy. Tomu, kto je v núdzi, prináša však útechu a pomoc. Po všetkých týchto stránkach robí cirkev a pontifikát veľmi veľa uznaniahodného, záslužného pre ľudstvo; zatiaľ čo sa však nazdáva, že všeobecným uznaním a rozšírením kresťanského učenia splnila svoje poslanie a víťazstvom svojej idey dosiahla nadvládu, zabúda na svoje veľké poslanie a posvečťuje ho diktujúc v tomto postavení národom vieru podľa predpisu. Proti tomuto posvečťovaniu a v dôsledku následného odmravnenia cirkvi a jej služobníkov; proti jedinému a výlučnému prijímaniu toho, čo cirkev vyhlasuje za vieru, dvíha sa reformácia a uprostred skazenosti a vládychtivosti cirkvi poukazuje na čistotu mravov, na obetavý postoj prvých kresťanských obcí a ich služobníkov vzdávajúcich sa akýchkoľvek nárokov, proti predpísanej viere oslovuje s Písmom svätým v ruke vieru, ktorá žije v hrudi zbožného, skúšku, chápanie článkov viery a celkovo vnútornú slobodu. V dôsledku reformácie, ktorá svojím protestom a pojmom vnútornej slobody národov poriadne otriasla absolútnou vládou cirkvi, odstránili kniežatá tiež mnohé krikľavé bezprávia, ktoré sa spájali ešte so štátnym životom nemeckých kmeňov, alebo sa v priebehu času stali súčasťou štátneho života. Hrdlačením a inými zlami zúbožený ľud hľadá na vlastnú päsť uľahčenie a právo, správa sa však pritom barbarsky násilne, tak ako každý, koho zbavili pút, no nikde nenájde oporu, pretože vôľa k činu už opustila nemecký národ. Namiesto toho, aby sa na francúzskom dvore zmiernil a odstránil úpadok mravov, načisto skazená šľachta ho len stále nanovo prehlbuje a čo sa týka vyciciavania, útlaku a najnehanebnejšieho zaobchádzania s francúzskym ľudom, nepozná hraníc a to všetko len preto, aby mohla holdovať svojim nečistým chúťkam; avšak francúzsky národ má ešte vnútornú silu a tak sa dvíha a ničí všetko čo ho utláča. Reformácia požadovala pre človeka vnútornú slobodu, Francúzska revolúcia ju obrátila navonok a proklamovala v mene ľudských práv slobodu a rovnosť pre všetkých ľudí bez rozdielu. Udiali sa tam príšerné veci, avšak nebolo príšerné aj zneužívanie a vŕšiace sa hanebné činy, ktoré vyvolali výbuch? Udalosti v Európe, ktoré nasledovali po Francúzskej revolúcii, sú jej ďalšími priamymi alebo nepriamymi dôsledkami.

Ako sme povedali vyššie, Západ chce byť v každom ohľade slobodný a všade chce realizovať princíp slobody vybojovaný či vyplývajúci z dejinného vývoja; chce byť nezávislý od absolútnej moci cirkvi, štátu, atakďalej, ako však vyzerá táto jeho snaha? Keďže cirkev po stáročia rôzne neprávosti nielen trpela, ale aj nezanedbateľný počet neprávostí sama spôsobila a podporovala, vzhľadom na postavenie, ktoré získala v priebehu dejinného vývoja, strhla na seba nielen duchovnú, ale okrem toho v uplynulých časoch aj svetskú nadvládu, Západ sa nazdáva, že musí vyraziť do boja proti cirkvi ako takej a musí ju uvrhnúť do záhuby. Alebo majú nejaký iný zmysel a význam hnutia nemeckých katolíkov, Rongská, Czerského alebo iné sekty, ktoré vznikli podľa ich vzoru, kde podľa aktuálnej potreby, ľubovôle, náhodnej svojvôle prichádzajúcich hocikto píše, láta, modifikuje a rekonštruuje články viery? Nie je ich cieľom celkové odstránenie všetkých článkov viery, a ak to aj nie je celkom tak, nedôjde k automatickému odstráneniu všetkých článkov viery v dôsledku prirodzeného vývoja? Koľko vierovyznaní majú vôbec títo takzvaní katolíci a kto z novovercov sa na nich obráti? Nemyslí si náhodou každý, že by mohol podľa svojej predstavy založiť novú vieru? A nezačali aj prívrženci osvietenstva, ktorí vyrástli na protestantskom poli a ich ďalší duchovní spriaznenci tiež len s článkami viery, alebo ich naopak už od samého počiatku považovali za zbytočné? Vo Francúzsku už raz odstránili štátnym rozhodnutím cirkev spolu s celým náboženstvom, a len neskôr, keď sa konvent znovu presvedčil o nevyhnutnosti náboženstva, pozliepali čosi, čo sa podobalo na náboženstvo, ale cirkev zaviedol až oveľa neskôr svojou mocnou rukou Napoleon. Každý však, kto má oči, môže sa presvedčiť o tom, ako to vo Francúzsku v skutočnosti vyzerá s cirkvou, ktorú znovu zaviedli a udržiavajú násilím; vzdelané triedy na nej nič nevidia, nanajvýš ju považujú za krám, ktorý potrebuje obyčajný ľud, no ten má tiež svoju vlastnú predstavu o cirkvi, keďže je nakazený duchom šíriacim sa vo vzdelaných triedach. Západné národy sa k týmto názorom viac či menej otvorene hlásia, a keďže každým dňom získavajú stále viac a viac priestoru a stávajú sa súčasťou všetkých ich pohybov, v krátkom čase ovládnu celý Západ a prinesú plody. Je však čisto nemožné, aby sa ľudstvo zaobišlo bez cirkvi. Každá viera, hoci aj akokoľvek nedokonalá, vyjadrovala sa v určitých poučkách a nad týmito poučkami bdeli a šírili ich vždy niekoľkí, alebo sa im to určilo ako povinnosť. Takto však vždy dochádzalo k vytvoreniu cirkvi, ktorej podoba bola tým nedokonalejšia, čím nedokonalejší bol jej obsah a naopak. Cirkev má poslanie strážiť svätý oheň, šíriť a živiť ho, má poslanie zvestovať ho vždy nanovo prichádzajúcim pokoleniam, vychovávať ich v ňom a predovšetkým toto má dokonalejšia kresťanská cirkev spoločné so všetkými predchádzajúcimi. No kresťanská cirkev okrem toho prebrala ešte jedno poslanie, totiž zoceľovať silných, povzbudzovať v živote tých, ktorí sú rozkolísaní, získavať späť odpadlíkov, varovať šťastných, utešovať nešťastných, pozdvihovať slabých, napomínať a brzdiť mocných, pomáhať utláčaným dožadujúcim sa práva, uzemňovať namyslených, vyzdvihovať pokorených a neustále pomáhať upierať zrak smrteľníkov na to, čo je nesmrteľné, a zrak tých, čo stoja nižšie na to, čo je vysoko; zraky mnohých na Jediné, pominuteľných na nepominuteľné a na to, čo je stále.

Keď zničíte svoje cirkvi, vy, spoly upadnuté, spoly upadávajúce pokolenia Západu, čo postavíte na ich miesto, keď sa na vás zo všetkých strán valí záhuba?

Na druhej strane je však cirkev a jej hlava, rímsky pontifikát, rovnako na vine, že sa od nej Západ náhle odvracia, ako aj jednotlivé národy. Boli kedysi časy, a to v prvých storočiach jestvovania kresťanskej cirkvi, keď si táto cirkev uvedomovala svoje vysoké poslanie a povstala s veľkým hnevom proti obchodovaniu s ľuďmi, ktoré bolo bežné ešte u drsných národov, akými boli Germáni a Galovia, proti rabstvu, proti otroctvu, a prísne trestala zlé zaobchádzanie s človekom; boli časy, a tie trvali mnoho storočí, keď cirkev dôrazne vystríhala kniežatá, ktoré zle zaobchádzali so svojimi národmi a držala ich na uzde pod hrozbou časovo obmedzených, ale aj večných trestov, a súčasne sa tým snažila upokojiť aj národy; boli to časy, keď cirkev pomáhala všetkými prostriedkami národom zdeptaným vojnami, a predovšetkým, keď išlo o pohanov, ktorí hrozili prikuť kresťanov ku tvrdým skalám; ba dokonca im prišla na pomoc so zlatom a striebrom privezeným z rímskych kostolov; boli časy, keď rímski biskupi prevyšovali svojou všestrannou obetavosťou, ale aj kresťanskou pokorou každého kresťana: avšak tieto časy pominuli. Cirkev a predovšetkým rímsky pontifikát zasadli si medzi svetských panovníkov, obohatili sa o svetské majetky a v tomto svojom pohodlnom postavení vydali národy napospas svojmu osudu, ba dokonca sami získali záujem na tom, aby ich vykorisťovali vo svoj prospech. Tým, že na druhej strane získala cirkev nadvládu a vidí, že sa všade rešpektujú jej ustanovenia, zastala vo svojom vývoji a teraz v presvedčení, že sa jej podarilo uskutočniť svoje poslanie, vyhlásila sa za neomylnú a ustrnula uvaliac kliatbu na akýkoľvek ďaľší pokrok, akýkoľvek ďalší pohyb. Stala sa pritom opakom toho, čím bola predtým: predtým si kládla za úlohu ochraňovať v práve národy, ľudí, stáť pri nich v núdzi, neskôr sa však zamerala na to, ako oklamať podľa možnosti celé národy a v posadnutí mamonom nechala do Ríma plynúť peniaze zo všetkých strán, dokonca aj z tých najzavrhnutiahodnejších zdrojov, ktoré nemajú s cirkvou vôbec nič spoločné. Vo svojej neomylnosti a s tým spojenej ustrnutosti, vo svojom svetskom panstve ohrozovaná reformáciou, nenapadlo ju nič lepšie, ako sa vrhnúť do náruče jezuitom, ktorí jej mali dopomôcť k stratenému vplyvu a k svetskej vláde, a tak sa cirkev spriahla s tým najhanebnejším výhonkom ľudstva, ktorý sa taktiež stal jej zlým démonom. Jezuiti prevrátili všetko hore nohami a z kresťanstva vyvodili to najscestnejšie učenie, a to všetko jedine preto, aby sa zalíškali ľuďom, ktorí sa nikdy nezbavia svojich vášní, aby ich zviedli a tak ovládli; vládychtivá cirkev si však nevšímala toto nekresťanské počínanie a vstúpila do zväzku s jezuitmi a ich svetskými prisluhovačmi, a tým sama nad sebou vyriekla kliatbu. Čo sa stalo s cirkevnými snemami, ktoré sú nad pápežom? Zanikli, pretože sa stali pre neomylného pápeža zbytočnými a nepohodlnými! Za terajšieho pápeža Pia IX. bolo niekoľko okamihov, keď sa zdalo, akoby si tento pápež spomenul ako vo sne na pôsobenie a ušľachtilé poslanie starej cirkvi, avšak pod mocným vplyvom doliehajúcich západných pomerov, držaný v strachu francúzskou a rakúskou diplomaciou pred revolúciami, ktoré Západ odvodzuje zo svojej činnosti, leží už dnes bezvládny a na zemi. Ak aj chcel vykonať niečo dobré, teraz už nemôže; tak ďaleko dospel západný svet a jeho cirkev, a tak sú zrátané aj jej dni; jedno i druhé, cirkev a jej odchovanci kráčajú ruka v ruke v ústrety záhube. Reformácia bola od samého začiatku slabá a ako taká nikdy pozitívne nevystupovala za právo, a hoci všade podporovala pokrok a otvárala brány skutočnej vede, uspokojila sa väčšmi s pasívnym postojom k moci. Bezradný ľud, ktorý povstal v čase reformácie, aby dosiahol uľahčenie svojho osudu a vydobyl si práva, obrátil sa na Luthera s úpornou prosbou o radu a pomoc, no Luther nevenoval pozornosť utláčaným, a hoci Melanchton mal srdce pre utrpenie ľudu, sila u neho nezodpovedala súcitu.

No západ brojí nielen proti cirkvi, ale proti samotnému náboženstvu. Náboženstvo celkovo predstavuje obetu, neustále ju pripomína a nabáda k nej. Náboženský rituál predstavuje obetu symbolicky, náboženské učenie k nej podnecuje mysle zreteľnými, jasnými a oduševnenými slovami. Ani jedno náboženstvo sa nezaobišlo bez obety, a aj kresťanstvo sa zakladá predovšetkým na obeti Spasiteľa, ktorú potrebuje ľudstvo. Čo sa však dá celkovo dosiahnuť v živote bez obety? Neobetuje sa vari matka celé dni, celé noci, ba celé roky pre svoje malé dieťa? Neobetuje sa po všetkých stránkach otec pri výchove svojich synov? Postavila by si obec bez obetí chrám a iné budovy slúžiace verejnosti? Mohol by štát urobiť niečo pre národ bez najrozmanitejšieho obetovania sa jednotlivca? Získal už niekedy nejaký národ slobodu bez obetí, a keď ju stratil, vydobyl si ju späť bez nich, a nebol zakaždým nútený udržiavať si túto vydobytú slobodu neustálymi obeťami? Veríme vari v nejakú pravdu, pripisujeme nejakému činu hodnotu, keď nie sú spečatené obeťami? Podľa schopnosti obetovať sa posudzujeme človeka aj národ, a keďže má obeť v živote taký hlboký význam, musí mať svoju obeť aj najvyššia oblasť života, náboženstvo, musí ju zobrazovať a neustále k nej nabádať ducha.

Z tohto dôvodu sme aj označili a vyzdvihli obeť ako hlavný znak náboženstva. Celkovo sa v nej naznačuje to, že sa treba vzdať svojvôle, egoizmu, že je nevyhnutné uznať nad týmto všetkým vyšší cieľ a podriadiť sa tomuto vyššiemu, všeobecnému, byť pripravený konať a trpieť v jeho zmysle, že si treba duchovno ceniť vyššie než pozemskosť a zmyslovosť, všeobecné väčšmi než jednotlivé. Hlboká životná pravda je to, že všetko jednotlivé môže jestvovať len cez všeobecné, všetko osobité sa môže udržať jedine v spojitosti, že teda každý človek napreduje a postupuje len prostredníctvom spolupôsobenia mnohých, každá obec len v súčinnosti so štátom, každý štát alebo národ len vďaka vplyvu iných štátov alebo národov. Je vecou vzdelania uvedomiť si túto skutočnosť a pridržiavať sa jej; od človeka, ktorý je skutočne vzdelaný, očakávame, že bude podľa tohto poznania aj konať, a že ho nikdy nespustí z očí. Dokonca aj v tom najjednoduchšom spoločenskom styku vyžaduje sa od každého zúčastneného, aby v spoločnosti nehovoril ako neotesaný a surový človek len o sebe, nerozprával len o svojich radostiach a starostiach mysliac si, že tým ostatných zabáva, ale dotýkal sa vecí všeobecného záujmu a svoje názory zosúladil s názormi ostatných bez toho, aby sa musel vzdávať svojej samostatnosti. — Západ sa teda nazdáva, že môže odložiť bokom náboženstvo, toto vodítko pre drsné, neosvietené mysle a národy, ako sa tam zvyknú vyjadrovať; tí, čo sa považujú za vzdelancov, nazdávajú sa vo svojej pochabosti, že sa nad náboženstvo povzniesli, takzvaní emancipovaní sa z neho vysmievajú a vyhlasujú, že ho zničia, Marxove učenie a sekty, ktoré ho vyznávajú, ich tisíce spojení s komunisticky naladenými robotníkmi vo Švajčiarsku a inde, dívajú sa na jeho odstránenie ako na kvet svojej spásy a hlásajú to ako evanjelium. Ruge, Bruno Bauer a stovky iných, rovnako zmýšľajúcich, šliapu po ňom vo svojich knihách a preklínajú ho ako zdroj zotročenia ľudského rodu: v Nemecku má toto odpadlíctvo základ v takzvanom vedeckom zdôvodnení, ktoré sa tiahne od protestantizmu cez racionalizmus a jeho ďalšie výbežky, sekty priaznivcov osvietenstva a ich napodobovateľov; vo Francúzsku prebieha odpadlíctvo en masse z apatie; v Španielsku, Portugalsku, Taliansku, predovšetkým v Neapoli a v Cirkevnom štáte upadlo náboženstvo do prázdneho rituálu bez akéhokoľvek významu, bez akéhokoľvek pochopenia a svätosti, a o nič lepšie to nie je v iných katolíckych krajinách, v katolíckom Nemecku a nemeckom Rakúsku, kde sa kvôli oživeniu náboženského cítenia ľudu využívajú misie jezuitov, čo však vedie k pravému opaku. Emancipovaný Západ preto uteká z opustených kostolov tak ako zo žalára prepustení väzni, vrhá sa do víru všetkých možných životných pôžitkov, a každý tak, ako vie, chlípe plnými dúškami rozkoš, akoby si tým chcel nahradiť odriekanie, ktoré si predtým nechal vnútiť náboženstvom. Emancipácia tela a ženy stali sa heslom, a čo sa pod tým rozumie, je dosť jasne vyjadrené v týchto slovách. Emancipovaní trávia s emancipovanými ženami a ostatnou zberbou celé dni v krčmách, nepracujú, len hýria, prívrženci emancipácie pribúdajú každým dňom a celkovo sa tu ľudia nezaoberajú ničím iným, než zriaďovaním a zveľaďovaním príjemných, dobre zariadených verejných domov a miest určených pre zábavu. Zábava a pôžitok sú bežné slová dňa; na to, aby sa dosiahli, je každý prostriedok dobrý, a potom vidíme tie strašné kriminálne procesy vo Francúzsku, v ktorých sa súdi kvôli najdivším prostopašnostiam, najzavrhnutiahodnejším zločinom, akými sú napríklad travičstvo, zákerná vražda kvôli pomerom v manželstve a podobne. Áno, náboženstvo sa iste vytratilo zo sŕdc a spolu s ním aj obeť, a preto si netreba nič odopierať, vo svojhlavosti a egoizme si netreba nič odriekať, človek si môže dovoliť všetko, čoho sa mu zažiada. Aj inde sa vyskytuje prostopašnosť a scestnosť, sú však výnimkami z pravidla, pokúšajú sa zaliezť do tmy, na Západe však k takýmto veciam dochádza za bieleho dňa, a dokonca si nárokujú na oprávnenosť, chcú byť uznané zákonom, ba mnohí sa nimi ešte aj pýšia a chvália, tak ako keď istý viedenský profesor v čase tamojšej revolúcie v žartoch poúčal a obveseľoval svojich inak poriadnych poslucháčov. Práve tu sa skrýva skazenosť. Na tomto znehodnotení a úpadku náboženstva nenesie cirkev menšiu vinu ako samotné národy, ba dokonca ich v týchto veciach ešte predbehla, pretože ona zmenila predajom odpustkov náboženstvo na priekupnícky krám, lebo si nechala zaplatiť za relikvie a za ich uctievanie — v podstate išlo o ich vystavenie na predaj —, a tak bolo neustále zobrazovanie obete v čím ďalej tým nezrozumiteľnejšej, národu neprístupnej reči príčinou toho, že sa v určitých častiach omše zmenil kult na prázdny ceremoniál, ktorý vďaka už dávno nefunkčnému celibátu kňazov len otvoril dokorán brány nemravnosti, ktorá sa dnes silno presadzuje na Západe. Dobre sa jej teraz proti úpadku bojuje bulami; pri každej z takýchto búl by sa sama mala udierať do pŕs a priznať si: ja, ja som predovšetkým vinná! Vlády na Západe bránia upadajúce náboženstvo a chcú sa okrášliť zdanlivou nábožnosťou, v podstate sú však rovnako nakazené a skazené ako ich národy. Pred cirkvou sa tvária veľmi devótne, dokonca jej aj nanovo vyznávajú svoju oddanosť, ako napríklad rakúska vláda, toto všetko sa však deje jedine za toho predpokladu a s tým cieľom, aby sa náboženstvo využilo na svetské účely ako nástroj útlaku, klamania a podvádzania národov, teda podobne ako ho využívala novšia cirkev; tu je aj príčina toho, že sa tak srdečne spolčili. Čo vidíme a počujeme, keď obrátime pohľad z tohto poľa na pole politické? Mnoho dymu bez plameňov, nesmierne veľa hluku a bez akéhokoľvek vznešeného oduševnenia, a to síce v takomto pomere: čím menej bolo oduševnenia, tým viac bolo vo vzduchu hluku. O pravej obetavosti tu niet ani reči. V časoch posledných povstaní mysleli najnižšie triedy len na chlieb, kričali však „sloboda“, pretože po jej dobytí im ich vodcovia sľúbili chlieb, a vodcovia taktiež kričali „sloboda“, mysleli však pritom len na moc a pôžitky; tých prvých poháňalo do vzbury „panis“, tých druhých „circenses“. Podstata všetkých povstaní sa vyjadruje vo vodcoch; čím plnší obsah majú tieto povstania, tým sú ich vodcovia čistejší, charakternejší, výraznejší. Celé dejiny potvrdzujú pravdivosť týchto slov. Ak teda budeme merať posledné povstania podľa ich vodcov, ak sa bližšie pozrieme na ich vodcov, akých ľudí uvidíme? Rétorov, ale aj mnoho chamtivcov a medzi nimi aj zbabelcov, z ktorých niektorí, aby si zachránili svoj biedny život, vzdávajú sa kresťanstva a prechádzajú k islamu — ten je pre nich pochopiteľne vďaka svojej zmyslovosti príťažlivejší, než vážne, odopieranie vyžadujúce kresťanstvo, ďalej ľudí, ktorí veľmi nedôstojne prosia o milosť keď ich odsúdia, tak ako to robia takmer všetci odsúdení Maďari, alebo sa nechajú zastupovať svojimi príbuznými a inými orodovníkmi. A Maďari bojovali za svoju vec s ešte väčším oduševnením ako ostatní, pretože v nich vrela nesmierna nenávisť proti rakúskemu dvoru a Nemcom, ba vrela v nich v porovnaní s ostatnými najviac, na druhej strane boli už takmer ovládnutí ničivými smermi Západu, lichotiacimi ich zmyslovosti a duchovnej prázdnote a preto ani nevydržali odporovať a zložili zbrane. Prišli Rusi, vynútili si pokoj a pokoj bol vo všetkých župách. V sedemnástom storočí umožnili českým vodcom víťazi ujsť a vyzvali ich k tomu, aby prosili o milosť, no oni bez jedinej výnimky túto ponuku odmietli a tak aj všetci zahynuli hrdinskou smrťou. Takto konajú muži a národy s uvedomením si svojej vysokej a spravodlivej veci. Ktorý z národov Západu sa môže v najnovších povstaniach merať v oduševnení so Srbmi, ktorí povstali na bojisku proti Maďarom? Päť mesiacov držal vojensky nevycvičený srbský národ s nemnohými skúsenými bojovníkmi v šachu celú cvičenú aj necvičenú maďarskú vojnovú moc, ba dokonca si proti nej vydobyli významné výhody; stovky Srbov, ktorých obesili Maďari, mužne zomrelo na popraviskách, národom neotriasli všetky tie kanibalské ukrutnosti; len neskôr, keď národ videl, že sa ho snažia Rakúšania oklamať, zlomila sa jeho oduševnenosť, ale aj vtedy si pripomenul svoju mužnosť a česť, nechal sa znovu uchvátiť mladíckym zápalom starca Rajačiča, svojho patriarchu, nezničiteľnou výdržou Kničanina a mladíckou hrdinskou silou Stratimiroviča a nechal sa priviesť späť na vojnové polia.

Len v predstavách Západu bojujú Slovania v Rakúsku servilne za otroctvo a oni sami za slobodu. Nechajte si tú svoju slobodu, Slovanom je súdená iná cesta. Keby mali posledné európske povstania šľachetný motív a nejaký obsah, nevyhnutne by sa tými silami, ktoré boli k dispozícii, dosiahli aj významné výsledky, aké sú však tieto výsledky? Francúzska republika? Ale o nej neskôr; vytvorenie veľkého jednotného Nemecka frankfurtským národným parlamentom? Alebo hádam oslobodenie široko-ďaleko ospevovaného Šlezvicka-Holštajnska spod hrozného dánskeho jarma? Alebo založenie mocného Uhorska, proklamované vytvorenie samostatnosti „šľachetného a rytierskeho uhorského národa“, ako ho v už stereotypnej fráze nazývajú niektoré liberálne a podplatené nemecké noviny? Výsledkom skutočného oduševnenia by neboli len povstania, ale nemuseli by sa dokonca použiť ani také drastické prostriedky, aké sa používali od začiatku až do konca, umelo sa však muselo udržiavať vzrušenie, a všetko, čo malo poslúžiť tomuto cieľu, bolo dobré. Svet nevidel kolosálnejších lží ako počas maďarskej revolúcie, ktoré šírili v národe sami vládcovia. Jediným výsledkom týchto pohybov bol ďalší postup sociálnych reforiem a konkrétne oslobodenie zotročeného národa od svojvôle utláčateľov a od poddanstva; no tento princíp sa vybojoval už vo francúzskej revolúcii a bol potrebný len malý impulz, aby sa takpovediac dostal do pohybu. V rakúskych krajinách bol tento princíp uznaný a uzákonený už pred revolúciou.

Katolícka cirkev stratila spolu so svojimi zverencami schopnosť obetovať sa, protestantizmus zas nemá vo svojom kulte obeť, a ani ju nikdy nemal. Jednotlivé výnimky pravidlo nezmenia. Otčinou a živnou pôdou protestantizmu je Nemecko, tu sa teda mal aj osvedčiť. Ešte v čase reformácie sa však v Nemecku pri zostavovaní článkov viery sklonili ich autori pred vôľou vládcov krajiny, zohli svoje chrbáty, ba dokonca celé svoje dielo podriadili vôli a ochrane kniežat. Sám Luther váhal celý deň na ríšskom sneme vo Wormse, Hus v Kostnici ani minútu. Keď však v Nemecku došlo napokon k vojne, ktorá mala pre reformáciu vydobyť určité práva a boli pritom porazené protestantské kniežatá, ako školáci prosili cisára o milosť, ktorý im ich poblúdenie skutočne veľkodušne odpustil. V tridsaťročnej vojne, kde sa okázalo vyťahovali na povrch náboženské motívy, ktorými sa sledovali politické ciele, správali sa protestantské kniežatá podľa toho, čo im malo v danej chvíli priniesť osoh a menili kabáty, zradili dokonca svojich súvercov v Čechách a navyše ich ešte pomáhali poraziť a uvrhnúť do záhuby. Ako je z tohto všetkého zrejmé, na Západe už takmer vymizla obetavosť, a popri tom stráca silu všetko vznešené a pospolité, teda to, čo si vyžaduje obete.

Náboženstvo, na ktorého úpadok a zničenie sa Západ podujal, nie je ničím iným než samotným kresťanstvom; jeho vyhubenie okázalo ohlasujú socialisti a komunisti, sekty Marxa a ich početní pomáhači, ktorí výslovne tvrdia, že ho treba odstrániť, aby sa takto uvoľnilo miesto pre ľudskú slobodu, a Ruge, Bruno Bauer a ich duchovní súpútnici sa snažia dokonca vedecky zdôvodniť jeho nevyhnutné zničenie. Vy teda chcete zničiť toto učenie, ktoré znamená obrat v dejinách, učenie, od ktorého vzniku možno hovoriť a hovorí sa o človeku ako takom, učenie, z ktorého vychádzajú všetky snahy oslobodiť ľudí a bez ktorého by bola nemysliteľná sloboda a rovnosť, a vôbec uznanie človeka? Chcete teda zničiť tohto v celom ľudstve neustále pôsobiaceho, tvoriaceho a stvárňujúceho ducha, s ktorého pomocou sme sa stali takými ľuďmi, akými sme? Dospeli ste už k takej ušľachtilosti duše, dosiahli ste už takú výšku myšlienok, aká sa zdá niekedy takmer nedosiahnuteľná a ktorá sa týči v kresťanstve? Je váš duch už naplnený pracovitou, vždy k akémukoľvek druhu obete pripravenou a pritom na nič si nenárokujúcou láskou k blížnemu, ku každému človeku, láskou, bez ktorej by sa ľudská spoločnosť, akokoľvek skromne na ňu dopadajú jej lúče, rozpadla na bandu — nazdávate sa, že sa môžete zaobísť bez večne pravdivého zákona, ktorý je v nej obsiahnutý? A keby ste aj vystúpili tak vysoko, nie je hádam potrebné, aby toto učenie stálo na tomto mieste pevne ako pyramída, aby varovalo a vystríhalo ľudstvo pred upadnutím do predošlého barbarstva a samoľúbosti? Vy však hľadáte slobodu v oddávaní sa radovánkam, chcete v jej mene ovládnuť ostatných a chcete ich vykorisťovať k svojmu dočasnému úžitku — preto utekáte a zavrhujete kresťanstvo, ktoré v sebe nesie celkom inú slobodu prikazujúc úplne iný prístup k ľuďom. Všetci tí, ktorí v mene zákonov páchajú neprávosti na iných a zneužívajú ich, sú zvrhlí, ale o nič menej nie ste zvrhlí ani vy, vy úbožiaci, červy plaziace sa pred nádherou kresťanstva! Čo iné by mohlo zaujať a udržať si toto nepopierateľné miesto v ľudskej hierarchii, ak nie práve kresťanstvo a náboženstvu zasvätené pravdy, ktoré sú také vznešené, že tomuto náboženstvu dodali nezmazateľnú svätosť? Vystačili by nám učenia niekoľkých múdrych mužov, možno niekoľkých filozofov? Týmto učeniam by však znovu protirečili iní a tak by vznikli nové učenia; v čom by potom mali ľudia istotu, kde by sa potom podela autorita, ktorá o všetkom rozhoduje? Áno, vy predsa zavrhujete (!) všetky autority a tiež vyžadujete, aby ostatní uznávali vaše učenia a výmysly a aby sa nimi riadili, avšak sami si tak podkopávate pôdu pod nohami a nikdy nedosiahnete určitosť, zhodu a pokoj. Objavilo sa vari od vzniku kresťanstva niečo lepšie, dokonalejšie a čistejšie, ako je ľudský vzťah k Bohu a ku všetkým jeho blížnym, alebo aspoň niečo, čo by bolo v tejto súvislosti nové, a neusilovali sa skôr všetky odvtedy žijúce pokolenia, národy a premýšľajúci muži preskúmať, rozšíriť a uplatniť na všetky strany to, čo bolo vyslovené v kresťanstve? Kto iný by aj mohol zlomiť moc silných, kto by uzákonil práva nenápadných malých ľudí, tej čvargy a bagáže, ako zvyknú hovoriť aristokrati, krčiacich sa a ponížených, kto by sa opovážil čo len si spomenúť na nich, keby sa z kostolných lodí neustále neozývali prikázania kresťanstva a postupne si nenachádzali cestu aj do vedy, filozofie, teológie, práva a potom spracované a všestranne zdôvodnené, neobjavili a neuplatnili sa aj na politickom poli? Jestvovala niekedy ľudská sloboda mimo kresťanstva? Áno, v Grécku, v Ríme boli slobodní občania, ale nie slobodní ľudia, pretože popri týchto slobodných jestvovali znovu neslobodní otroci, celkom podriadení zvoli svojich pánov, hoci boli rovnako ľuďmi a patrili k tomu istému národu, ako jeho občania. Nikto ani nikdy nezapochyboval o slobode tých, ktorí s ňou môžu voľne disponovať a o otroctve tých druhých, a dokonca aj tie najosvietenejšie, najrozumnejšie hlavy staroveku, Platon a Aristoteles, jeden ako žiak Sokratov, druhý ako vychovávateľ Alexandra Veľkého, obhajovali a považovali za nevyhnutné podvrhávanie detí a otroctvo. A ako to vyzeralo v Ríme počas vlády imperátorov? Rímsky národ si kedysi podmanil svet, neskôr si však svet a rímsky národ podmanili cisári. Ich moc nepoznala hraníc a ani nepotrebovali obmedzovať svoju samovládu, veď mali okolo seba len samých poddaných, ktorí sa v ich rukách menili iba na veci a nástroje, nevedeli, čo je človek, nepoznali ani ľudské povinnosti. Nesedeli vari aj na rímskom tróne takí netvori, ktorých najvrúcnejšou túžbou bolo to, „aby mal rímsky ľud len jedno hrdlo“? Aj na kresťanskom tróne boli tyrani a zhýralci, ale nebolo tam podobných surovcov. Preto utekali z rímskeho sveta ľudia do púští a vyhľadávali vzdialené krajiny, kde by sa mohli ukryť pred bezhraničnou svojvôľou, aby stratili z očí rímsku spoločnosť; vyhadzovali na ulicu svoj majetok, pretože ani rozkoš im už nespôsobovala pôžitok. Aj v Severoamerických štátoch poznáme otroctvo a vieme, ako kruto zaobchádzajú so svojimi otrokmi anglickí a francúzski kolonialisti, avšak toto pohanstvo je rovnako zavrhnutiahodné a ľudstvo proti nemu každým dňom naliehavejšie dvíha svoj hlas.

Uprostred tejto mäteži zavíjajúcich hlasov ozývajúcich sa proti kresťanstvu nás v najhlbšej duši bolí to, že jeden takýto hlas musíme zaznamenať aj v slovanskom svete, totiž tam, kde by sme ho očakávali najmenej, v Rusku, a to nie v pravoslávnom Rusku, ale od istého Rusa, Gercena, ktorý sa stratil a poblúdil v cudzine, v jeho knihách Z tamtoho brehu a v Listoch z Talianska a Francúzska. V týchto knihách nájdeme nejeden pravdivý názor, avšak hlavné politické smerovanie je nesprávne a zlé, nakazené západným myslením, a k tomu ešte aj tie bezbožné výpady proti kresťanstvu, ktoré sú u Slovana dvojnásobne odsúdeniahodné! Tento Rus chce dopredu budovať politickú budúcnosť Slovanov, pritom však podkopáva pôdu, na ktorej stojí slovanstvo a kde môže pre ľudstvo vykonať veľké veci. Celkom otvorene hovorí, že kresťanstvo už nemá nijaký význam a musí zaniknúť, tvrdí, že bude treba odstrániť aj ten „najbezvýznamnejší titul kresťanského, feudálneho a rímskeho sveta“, kresťanstvo a feudalizmus hádže do jedného vreca, ako keby skutočne patrili spolu, akoby mali vôbec niečo spoločné! Ó, nesmierna zaslepenosť, ktorá poburuje našu dušu! Vari nebojovalo a neustále nebojuje kresťanstvo práve proti feudálnym ustanovizniam? Nesie vari kresťanstvo vinu na tom, že národy, ktoré ho prijali a ďalej ako prvé šírili, nedokázali celkom vysvetliť jeho zmysel? Musí sa hádam kresťanstvo preto stratiť, lebo tieto národy nemali dosť síl na to, aby prekročili svoj tieň a nepripravili mu vo svete dokonalejšie podmienky? Nemali by si tu odskúšať svoju silu aj iné národy? Alebo sú už naše dni spočítané a svet dospel k svojmu koncu? Sú vari zákony preto zlé a zbytočné, lebo mnohí páchajú neprávo, alebo treba odsunúť bokom česť, keďže niektorí konajú nečestne? Nič z tohto si tento Rus, ktorý je pravdepodobne jediným zo svojho národa, nepremyslel uprostred svojho národa; svoje myšlienky čerpal len na Západe.

S týmito zhubnými smermi v oblasti cirkevnej a náboženskej prebiehajú na Západe súbežne ničivé úsilia v štáte a v meštianskej spoločnosti; tie prvé sa objavujú v postupnosti a v určitom vývine predovšetkým u Germánov, pretože ich duchovná činnosť je väčšmi nasmerovaná dovnútra a skôr je vhodná na zaoberanie sa cirkevnými a náboženskými otázkami; tie druhé vystupujú naproti tomu väčšmi do popredia u románskych národov, ktoré sa zameriavajú najmä na utváranie vonkajšieho sveta. Tam uskutočňuje na jednej strane odklon od pravej cirkvi episkopálna cirkev, presbyteriáni, independenti, levelleri a iní, na druhej strane protestantizmus, racionalizmus, sekty nemeckých katolíkov, „priateľov svetla“ a podobne, a tento odklon sa končí svojvôľou jednotlivcov, ktorá rozhoduje o všetkom, úplným neverectvom a nereligióznosťou. Odluka tu prebieha v takzvaných ústavných ustanovizniach štátu, prechádza potom s rozšírenou základňou do moderných republík, ktoré alebo vyhlásia, alebo sa aspoň snažia etablovať, a napokon sa odrazí v socializme a komunizme, čo zas predstavujú krajné formy štátu vydané napospas skaze. Hoci tieto dva smery prebiehajú v cirkevnej a politickej oblasti popri sebe, zhodujú sa aj principiálne, pretože tak, ako sa v tej prvej dosadí v najkrajnejšom prípade za sudcu všetkých vecí svojvôľa, v politickej oblasti sa stáva mierou všetkých štátnych operácií jednotlivec, jeho zachovanie a ochrana, on teda tvorí v konečnom dôsledku základ štátu; neverec a komunista sa duchovne silno priťahujú, pretože obaja sa vysmievajú zo všetkých autorít a zo všetkého pozitívneho. Komunizmus, či už sa berie podľa divých predstáv Babeufa, alebo Saint-Simona, Fouriera, Proudhona alebo Cabeta, či už chce podľa známeho výroku „La propriété c’est le vol“ celkom odstrániť súkromné vlastníctvo, alebo chce pri jeho zdanlivom zachovaní len rozdeľovať príjem podľa výkonu práce, talentu a kapitálu, či už chce rozlišovať medzi rôznymi druhmi vlastníctva podľa pôvodu fiktívnym nadobudnutím, prostou vôľou alebo prácou, alebo chce tamtie druhy zavrhnúť a s týmito súhlasí — v každom prípade chce komunizmus odstránenie a zrušenie štátu. Štát totiž stojí vyššie ako obec a meštianska spoločnosť, ktoré sa predovšetkým starajú o blaho jednotlivca a pomáhajú mu. Štát je povolaný k tomu, aby vo svetských veciach zastupoval cirkev oddanú svojmu poslaniu, má teda za úlohu ochraňovať zákon na svojom území, podľa svojho určenia ho zavádzať do všetkých ľudských vzťahov, uľahčovať dosahovanie konečných výsledkov prostredníctvom všetkých činností a síl, ktorými disponuje národ, avšak tak, aby celok, ktorý je v ňom zjednotený a ktorý musí štát zastupovať smerom dovnútra aj navonok, viedol k stále slobodnejšiemu a dokonalejšiemu ľudskému životu. O tomto všetkom nevie komunizmus vôbec nič, a ani o tom nič nechce počuť; pretože zatiaľ, čo sa tvári, že chce pre každého rovnaké práva, pácha nielen strašnú neprávosť na celej občianskej spoločnosti, ale tým, že každému vopred pridelí vlastníctvo, alebo mu aspoň zabezpečí príjem, zničí akúkoľvek vlastnú iniciatívu, vlastné sebaurčenie, akúkoľvek ráznejšiu snaživosť, každý druh súťaživosti, postupne vylučuje obetavosť a činorodú lásku k blížnym. Tým robí zo všetkých ľudí zaťatých egoistov, likviduje akýkoľvek vývin a mení ľudskú spoločnosť na skleník, na dielňu, kde pracujú všetci jednotlivci mechanicky ako stroje. To najvyššie, čo môže dosiahnuť komunistický štát, či lepšie povedané komunistický skleníkový systém, je obživa, chlieb každodenný a tým, že takto udeľuje každému jednotlivcovi právo, vytúženú slobodu a rovnosť, každého jednotlivca chce odškodniť za jeho strasti, a pritom východiskom a motívom celého jeho snaženia a starostlivosti je len telo, jeho vášne a pôžitky, oslobodzuje telo, ako hovorí aj inde, odbúrava každé takzvané potlačovanie, popúšťa teda uzdu rozkošiam, podľa princípu rovnosti emancipuje ženu, rozpúšťa rodinu, rozbíja rodinný kruh a týmto spôsobom otvára dvere každej nemravnosti, zvrhlosti a zhýralosti, pretŕha všetky spojivá v ľudskej spoločnosti, namiesto posvätných pút velebí sebectvo, rozkoš a podobné veci, no takýmto spôsobom uvrháva ľudstvo do zvieracieho stavu. Komunizmus dospel teda k tomu istému cieľu, ako náboženská ľahostajnosť a odklon od kresťanstva. Do všetkých modifikácií komunizmu prešli viac či menej pôvodné zásady Babeufa, ktorý nestrpí štát, cirkev, vlastníctvo, ba kvôli tomu, aby mohol vytvoriť a udržať rovnosť, netoleruje dokonca ani vedu a vyššie vzdelanie a ako jediného skutočného živiteľa ľudstva odporúča všetkým ľuďom len poľnohospodárstvo, v dôsledku čoho káže tiež zničiť všetky veľké mestá, obmedzuje vzdelanie iba na nevyhnutnú mieru čítania, písania a rátania, spojenú s nutnou znalosťou práva, dejín, zemepisu a štatistiky týkajúcej sa republiky a pritom zavádza v tlači najprísnejšiu cenzúru, ktorá sa pohybuje v úzkej sfére týchto republikánskych princípov a nazdáva sa, že jedinou ustanovizňou, ktorá sa má zaviesť, je úrad pre skladovanie, cirkuláciu a každodenné rozdeľovanie obživy; v každom, akokoľvek usporiadanom komunizme otvára sa nielen perspektíva šedivého života zbaveného ušľachtilej radosti, ale aj perspektíva najstrašnejšieho despotizmu. Aj keby rôzne odtienky komunizmu k tomuto priamo nesmerovali, a keby aj nie všetci jeho vyznavači mali také požiadavky ako Babeuf, v každom prípade by musel skôr či neskôr každý komunistický režim dospieť k takémuto stavu, pretože v každom komunizme je povolaná vládnuť surová, zmyselná a egoistická masa. A s týmto všetkým by malo ľudstvo súhlasiť len kvôli biednemu chlebu, ktorého prináša božia zem dostatočné množstvo. Keby tak ľudská spoločnosť vytvorila ustanovizne, v rámci ktorých by mal dosť chleba každý, kto si naň chce zarobiť, a keby tak v ľudskej spoločnosti bili ľuďom skutočne ľudské srdcia, dobrovoľne by ako svojmu blížnemu podali chlieb každému, kto trpí núdzou a nezarobí si naň! Nech by sa akokoľvek komunizmus namáhal a predstieral, že chce ľuďom dopomôcť k ich právam, nič nevie o ľudstve, žalostne ho ponižuje, a keďže lipne na ustanovizniach, ktoré sú nepraktické a neuskutočniteľné, patrí k najdivším výplodom, aké vôbec vzišli z ľudského mozgu.

Napriek scestnej, neuskutočniteľnej podobe zbavujúcej ľudstvo dôstojnosti, je na Západe komunizmus veľmi rozšírený; jeho pôvodnou baštou je Francúzsko a odtiaľ sa šírilo jeho skazonosné učenie do Nemecka, do Švajčiarska a inde a získalo si veľa prívržencov v triede pracujúcich, dokonca aj u takzvaných osvietencov; ani Anglicko sa mu nevyhlo. Viac či menej prenikol do najnovších západoeurópskych hnutí, avšak prevládlo presvedčenie, že ešte nie je dostatočne silný a ešte nenadišla jeho vytúžená chvíľa, a skôr len striehol za týmito hnutiami, ktoré pomáhal rozdúchavať, a nechal za seba bojovať cudzie živly. Hoci boli výsledky najnovších európskych pohybov, ako sme už uviedli vyššie, len veľmi skromné, môže sa komunizmus pochváliť určitými výsledkami, nedá sa napríklad poprieť, že takzvanú Francúzsku republiku pomáhal zakladať ako sociálny štát s perspektívou jej budúcej premeny. No tam, kde ani nedúfal, že presadí ideu republiky, pomáhal aspoň zo všetkých síl rozšíriť základňu takzvaných ústavných štátov. — Pozrime sa len zbežne na Francúzsku republiku a na západné ústavné štáty, či skutočne stoja na pevných základoch a či v sebe obsahujú zdravé jadro, ktoré by mohlo byť východiskom pri ďalšom vytváraní a úpornom napodobňovaní štátov v ostatnej Európe.

Francúzska republika je sama o sebe paradoxom a ako taká nemá životnú schopnosť a budúcnosť. O štátnych záležitostiach tam teraz rozhodujú milióny ľudí. Milióny ľudí, z ktorých väčšina je surová, neoboznámená s podstatou a s potrebami štátu a nemajetná, neschopná podriadiť primeraným spôsobom svoj osobný záujem záujmom všeobecným. Ďalšia takzvaná osvietená skupina sa skladá väčšinou z ľudí, ktorí sú rozdelení do rôznych táborov podľa svojich politických názorov, majú vyhranené politické predstavy a usilujú sa ich presadiť za každú cenu. Čo z tohto všetkého nevyhnutne vyplýva? Čo iné, ako čím ďalej tým väčšmi brutálne vynucovanie si podriadenia štátu vláde surovej, nevzdelanej, egoizmom posadnutej masy. Popri tom však bude v rozštiepených názoroch a stranách chýbať jednota, ktorá je potrebná na uskutočňovanie všeobecne platných a ďalej pôsobiacich štátnych rozhodnutí. Z tohto dôvodu považovala vláda republiky za potrebné značne obmedziť volebné právo, podobným spôsobom obmedzila právo združovať sa a slobodu tlače a takto sa pokúsila aspoň zdanlivo, násilím a zadnými dvierkami dosiahnuť jednotu, ktorá je nevyhnutná, keď ide o rozhodnutia štátu. Môže však byť skutočným republikánskym štátom republika bez práva združovať sa, bez slobodnej tlače a bez jednoty chýbajúcej pri štátnych rozhodnutiach, ktoré musia mať svoju pôsobnosť? Ani náhodou! Grécke republiky boli obmedzené na malé územia, takmer len na jednotlivé mestá, tam však bolo možné dospieť k temer rovnakému názoru v každodennom styku občanov, okrem toho nezáviseli štátne rozhodnutia od toľkých povolaných a kde sa v najdôležitejších prípadoch objavili rozdiely v názoroch, viazali sa vždy na výroky veštby a podľa nich sa aj rozhodovalo! Aj v slobodných gréckych štátoch neskôr dochádzalo priamo k vytváraniu protichodných názorov a strán, to však aj znamenalo koniec týchto štátov. Vo Francúzsku vládne okrem toho hlboká mravná skaza a jej dôsledkom potom musela byť aj skazenosť v názoroch; nemôže to byť inak, veď predsa neustále počúvame, ako sa Francúzi trpko sťažujú na korupčnosť a predajnosť členov republikánskeho parlamentu. Túto podplatiteľnosť nemožno pripísať na vrub len jednotlivcovi, práve naopak, sme presvedčení, že keby novozvolení členovia nahradili tých predchádzajúcich, boli by v tomto hlbokom úpadku mravov, ktorý sa zmocnil ich života, rovnako prístupní korupcii ako ich predchodcovia. Je však takýto národ schopný sám si vládnuť? Nemala by sa nevyhnutne samovláda nahradiť skôr mocou, ktorá by všetko udržala spolu, tak ako kedysi v dekadentnom Ríme? Tomuto pokusu a úspešnému dosiahnutiu cieľa by vo Francúzsku napomohli práve uvoľnené mravy, či priamo nemravnosť. Vidíme predsa aj terajšieho prezidenta, ktorého neustále zamestnávajú tieto perspektívy a plány, hoci z veľmi opodstatnených dôvodov pochybujeme o jeho poslaní. Rímska republika sa držala vďaka prísnosti a čistote mravov, vďaka najprísnejšiemu podriadeniu sa rozhodnutiam v mene otčiny, ktoré stanovil poradný zbor. No keď aj tu upadla čistota mravov a dôsledná disciplína a na ich mieste sa objavili zlé spôsoby, túžba po pohodlnom živote, a keď ešte Rím vyhlásil, že sa toto všetko dá kúpiť za zlato, tiež museli čoskoro pochovať republiku. Ďalej treba pripomenúť aj to, že milióny ľudí, ktorí sa majú dnes vo Francúzsku podieľať na politickom živote, opúšťajú svoje životné povolanie vďaka mnohým zhromaždeniam, ktoré sa tu uskutočňujú alebo pri voľbe zastupiteľov, alebo pri prejavoch k národu a vďaka iným politickým agitáciám sa dostávajú do víru, kde im potom ich nedostatočné vzdelanie nedovoľuje zodpovedne posudzovať veci a rozhodovať o nich. Títo amatérski politici zanedbávajú svoje skutočné povolania, ubližujú sami sebe a aj celej občianskej spoločnosti, vo svojom novom okruhu robia len samú neplechu a páchajú škody. V Grécku a v Ríme boli politicky činní občania zbavení iného povolania a tak boli nútení podrobne sa oboznámiť s potrebami štátu — veď napokon u nich vidíme vysoké vzdelanie a obdivuhodný takt. Domáce práce a ostatné činnosti, ktoré považovali za nehodné svojej osoby, zverovali svojim otrokom. V Severoamerických štátoch sú taktiež otroci. Objavilo sa vari od založenia modernej Francúzskej republiky niečo nové, veľké, pre celok osožné pri účasti toľkých miliónov na vláde? Nezaoberajú sa dobre platení páni reprezentanti celé roky týmito otázkami, ktorých úspešné riešenie by sa nepreťahovalo z týždňa na týždeň, keby boli prizvaní len niekoľkí? A aby sme nezabudli pripomenúť, koľko skutočných politických rečníkov by sa zaskvelo medzi tými mnohými stovkami reprezentantov? Naopak, rečnícke umenie je dnes skôr umením zahmlievania. V predošlých komorách sme videli, ako muži s nesmiernym rečníckym talentom podávali na tribúne skvelé výkony a kochali sme sa v ich veľkolepých prejavoch, teraz však sotva kto z masy rečníkov upúta v Národnom zhromaždení pozornosť. Okrem týchto protikladov je Francúzsko v zajatí ešte jedného kolosálneho protirečenia. V republike si nárokujú na uplatnenie rovnako jednotlivé obce, ako aj okruhy — alebo akokoľvek sa už volajú —, ako to vidíme aj na príklade Severoamerickej únie, ktorá je mimochodom lepšie usporiadaná; vo Francúzsku je však štátna správa natoľko sústredená do rúk vlády, že môže v tejto oblasti slúžiť za vzor. Správca štátu nevymenúva a neprepúšťa len ministrov, ale aj všetkých prefektov a podprefektov v departmentoch a okresoch, ba dokonca aj mairov v mestách, kde žije viac ako 5000 obyvateľov. V obciach, v ktorých žije menej obyvateľov, menuje zas mairov prefekt. Okrem toho treba pripomenúť, že všetkých týchto úradníkov môže správca štátu prepustiť v ktoromkoľvek okamihu, a to bez akéhokoľvek nároku na penziu, preto musia títo úradníci slúžiť svojmu najvyššiemu nadriadenému ako jeho nástroj a byť mu celkom oddaní — inak sa vystavujú nebezpečenstvu, že prídu o svoje miesta. Uniforma a módny odev dokonale prispôsobený telu, ktoré francúzsky národ nosí, sú potom dokonalým výrazom tejto štátnej mašinérie. Sám francúzsky život je v každom ohľade sústredený v meste Paríži a toto mesto reprezentujúce celé Francúzsko je aj sídlom všemocnej vlády; nie je toto už samo o sebe monarchia? Ó, vy republikáni bez republiky! Republika bez republikánov, ako sa ktosi trefne vyjadril vo svojom diele o Paríži. Akokoľvek trpí Francúzska republika vnútornými rozpormi, aj vo svojej zahraničnej politike je v zajatí rozporov. Rímska republika, ktorá volala o pomoc a vystierala ruky k svojej alma mater, hoci sama mala rovnaké zdravé jadro, ako táto alma mater, potlačila v rozkvete svoju staršiu sestru, ba dokonca ju zahubila: nežičlivá sestra, ktorá chce žiť sama! Predchádzajúca Francúzska republika dala aspoň svojim výtvorom, Batavajskej, Cizalpínskej, Ligúrskej a ostatným republikám svoje vlastné meno a nenamietala, aby ho používali, táto však nechce svojim sestrám dožičiť ani len ľúbozvučné meno; ó, nežičlivá sestra! Francúzsku republiku, ktorá je zapletená do týchto očividných rozporov a nie je schopná vymaniť sa z nich, už nemožno udržať a čoskoro sa zmení na monarchiu, tá však vďaka kvaseniu, ktoré nemožno zastaviť, uvoľní zanedlho miesto republike! Bez toho, aby sme sa chceli zastávať terajšieho prezidenta — nebol by asi celkom v poriadku, keby chcel vyťažiť čo najviac pre seba, súc si vedomý neudržateľnosti republiky. Cavaignac, ktorý chce zachovať republiku a potlačil komunistické povstanie, je možno úctyhodným človekom, vo svojich politických názoroch je však rovnako obmedzený, ako kedysi Lafayette. Najsmutnejšie na tom je to, že v tomto rozpadávajúcom sa národe a v národoch, ktoré ho budú nasledovať, niet nikde požehnania.

O nič lepšie to nevyzerá v západnej Európe s takzvanými ústavnými štátmi, ktoré sú takisto napadnuté chorobou. Štátna moc je u nich tak rozdelená, že jej jedna časť prináleží ľudu, druhá však vláde; tá prvá je zákonodarná, avšak tá druhá je výkonná. Odhliadnuc od toho, že toto zriadenie spočíva na rozdelení toho, čo nevyhnutne patrí spolu, totiž na rozdelení najvyššieho jednotného celku tvoriaceho štátne moci a rovnako odhliadnuc od toho, že staré republiky, ktoré dobre vedia, čo znamená blaho štátu a čo je jeho cieľom, zostali pri tejto jednote, prenechávajú výkon týchto mocí ľudu tvoriacemu štát prostredníctvom nepriamo alebo aj priamo z volieb ustanovujúcich sa magistrátov, ďalej odhliadnuc od toho, že takéto zriadenie spočíva na ďalšom oddeľovaní ľudu od vlády a podľa správneho názoru však ľud tvorí s vládou taký organický celok, ako hlava s telom, ako listy so stromom —, ľud bez vlády je teda nanajvýš surovou, biednou bytosťou žijúcou ešte takmer v zvieracích pomeroch, inak, pravda, nemá nijaký význam. No vláda bez ľudu je nezmysel, a hoci rôzni filozofi a politici na takomto rozdelení vybudovali svoje jednostranné teórie štátu, dospeli k úplne si odporujúcim názorom a výsledkom. Napríklad Rousseau vo svojom diele Contract social dospel k najvyššej právomoci ľudu v štáte, známy Hobbes však k úplnej svojvôli vlády vo všetkých štátnych záležitostiach — ako sme už povedali, odhliadnuc od tohto všetkého, plodí oddelenie vlády od ľudu a opačne len neustálu hádku a svár medzi oboma, vyvoláva a udržiava sa tak vzájomná nedôvera, celok sa dostáva do izolovaného, svojmu poslaniu neprimeraného, bezmocného postavenia a tým, že je potom príčinou vzájomných prechmatov, vystavuje sa tento celok nebezpečenstvu. Tam, kde podľa moderného ústavného ponímania jestvujú moci od seba oddelene, musí sa národ skutočne veľmi ovládať, musí byť vzdelaný a politicky zrelý, aby mohol napredovať v rozvíjaní svojich síl, aby sa mohol tešiť z blahobytu a pokoja, no ani tu nemožno ešte zaručiť trvanie tohto stavu. Len sa pozrime, ako to vyzerá v ústavných štátoch Európy. Vieme, aký zmätok zavládol vo Francúzsku od zavedenia Charty — netvrdíme však, že len ona je tomu na vine — a máme ešte pred očami, k akej republike viedla ústava; v Nemecku, kde sa tak či onak politický život nenachádza veľmi vysoko nad nulou, boli tieto ústavy alebo veľmi tiché a krotké, alebo vyniesli na denné svetlo prázdne mlátenie slamy. V Belgicku, predovšetkým však v Španielsku a v Portugalsku len živoria zo dňa na deň. Vlády týchto štátov sa častejšie ocitajú v kritických situáciách, nedokážu presadiť svoju vôľu, musia sa vzdať toho, čo by radi uzákonili, siahajú po iných prostriedkoch, pôsobia na ľud prostredníctvom svojich poslušných orgánov a ak to nepomôže, nechajú ich nahradiť inými orgánmi a použijú všetko na to, aby dosiahli žiadúci výsledok; voličov a tých, ktorých zvolili podplácajú totiž peniazmi a sľubmi a do srdca národa, ktorému vládnu, vštepujú korupčnosť — namiesto toho, aby ho viedli k lepšiemu. Všetkými týmito prostriedkami dosiahnu to, čo chcú, na dôkaz toho, že dokážu prekročiť prekážky, ktoré im stoja v ceste. Súčasne však takto vedú národ k mravnému úpadku. Takýmto spôsobom sa im sotva, alebo vôbec nezabráni v svojvôli a pri uskutočňovaní vyšších a dobročinných štátnych zámerov narážajú na prekážky, alebo aspoň na ťažkosti. Keď však zlyhajú všetky spomínané prostriedky, siahnu po iných, rozpustia parlament atakďalej, a komédia sa začne odznova, keď novozvolení poslanci zotrvávajú pri názoroch tých, ktorí odstúpili — čo sa stane potom? Keď parlament vydrží, dôjde k štátnemu prevratu; keď je vláda vytrvalá a má dosť energie, dôjde k revolúcii. A tak sa aj v ústavných štátoch často obávajú prevratov, a jedna revolúcia nasleduje za druhou. Okrem toho majú v týchto štátoch parlamenty právo na to, aby postavili pred súd a odsúdili ministra zodpovedného za porušenie základného zákona a ohrozenie blaha štátu; došlo však niekedy k takémuto niečomu bez revolúcie? Neuvrhla vari len revolúcia do väzenia Polignaca, ktorý svojím podpisom potvrdil známe dekréty Karola X., a nezosadila v týchto dňoch v Portugalsku iba revolúcia tvrdohlavé ministerstvo? Neustála zmena ministerstiev, fikcia, že po porážke síce stratili dôveru krajiny, a preto musia odstúpiť, ale po modifikácii, ktorú uskutočnia v iných otázkach, čoskoro znovu získajú väčšinu hlasov a znovu sa budú tešiť dôvere štátu — toto tiež nepatrí k silným stránkam ústavného života. Naše slovanské kmene tiež v minulosti usporadúvali národné zhromaždenia, no tieto alebo stranili kniežatám, mali skôr poradný charakter a v žiadnom prípade im nikdy nič nepredpisovali, ani neprikazovali, alebo na seba strhli celú štátnu moc, tak ako v Poľsku, a v súlade s tým spravili z kráľa obyčajného splnomocnenca národa a ten sa musel dôsledne podrobiť voľbe. Preto nazývali Poliaci svoj štát republikou, a právom. Ako sa však v priebehu času tieto parlamenty, tieto komory zvrhli! Ako na staré rytierske súboje a turnaje zbiera sa tu zvedavé publikum, mladí aj starí, suroví i vzdelaní, muži aj ženy, jedno cez druhé, tá najpestrejšia zmiešanina. Avšak najdôležitejšiu úlohu tu zohrávajú ženy, ktoré sa vždy riadia pocitmi a náruživosťou a významne ovplyvňujú porady. Každý z poslancov chce hovoriť len pred týmto publikom, chce sa ukázať a zažiariť predovšetkým pred ženami vo svojej štátnickej múdrosti a rečníckom talente, a ženy sa na týchto pánov blahosklonne dívajú, dokonca ich k tomu povzbudzujú svojím ľahko rozlúštiteľným pohľadom, a tak títo páni nedospejú pre samé rečnenie a vystatovanie sa takmer k nijakému rozhodnutiu. Záležitosti, ktoré by sa dali vybaviť v priebehu niekoľkých dní, trvajú mesiace, ba aj dlhšie, a štát musí platiť za tieto výlevy srdca tak ako sa patrí. Vo viedenskom ríšskom sneme, ktorý si namýšľal, že je politicky veľmi dôležitý, prišlo pri návrhu o zrušení poddanstva, ako sa dobre pamätáme, na pretras obrovské množstvo opravných návrhov pri osnove formulácie tohto zrušenia, všetko len prázdne táranie, kde išlo každému, kto mal k tomu čo povedať predovšetkým o to, aby sa zúčastnil na debate o tejto dôležitej otázke. Za poslancov sa volí tiež hocikto bez ohľadu na vek, rovnako starší ľudia, ako aj holobriadkovia, ktorí sa potom bez hlbšej znalosti potrieb štátu, bez zmyslu pre mieru a bez patričnej múdrosti vyžívajú najmä v deklamovaní a útokoch proti vláde, v aureole, ktorá obklopuje takzvaných liberálov a tým aj v ľahko nadobudnutej popularite v krajine. Keďže sa im toto všetko tak náramne páči, títo mladí a liberálni politici rozprávajú neustále a bez prestania, vzbudzujú pozornosť zvedavého a na efekty striehnuceho publika, potom sa ozve strhujúci potlesk a ten zavŕši rozhodnutie. Takýmto spôsobom dochádza k rozhodnutiam, ktoré sú manifestáciou vôle mladých utáraných rečníkov a zvedavých divákov. K činom dochádza napriek tomu len zriedka, nanajvýš vtedy, keď množstvo výpadov proti vláde sem-tam vyvolá nejakú pouličnú bitku alebo zrážku, inak sa súrne štátne záležitosti odkladajú, pretože entuziazmus vyprchal v návale tárania. Aj naše kmene mali svoje zhromaždenia, ba niektoré ich majú dodnes — napríklad Srbi —, len sa pravidelne neschádzajú, iba pri riešení najnaliehavejších otázok a z veľkej časti majú na ne prístup len starší, v každom prípade vážení a skúsení muži, starešinovia občín a iní. Keďže sa tu názory tisícnásobne neštiepia, nemá tu živnú pôdu ani táranie a chválenkárstvo; prostredníctvom jednoduchých, srdce i rozum oslovujúcich dôvodov je potom veľmi ľahko dospieť k presvedčeniu a v krátkom čase aj k rozhodnutiu. Tak vyzerali kedysi zhromaždenia našich kmeňov, a takto vyzerajú aj dnešné zhromaždenia Srbov; o principiálnej opozícii a o nejakej dopredu vytvorenej opozičnej strane tu niet ani reči; národné zhromaždenia samozrejme neschvaľujú to, ak sa niekde pácha neprávo, oznámia vláde názor ľudu, udelia jej dobrú radu a rozpustia sa. Ak nie je vláda tvrdohlavá a ak chce rátať so súhlasom a spoluprácou národa, vezme si vec k srdcu.

Pri pohľade na túto, najmiernejšie povedané ústavnú komédiu, dokážeme veľmi dobre oceniť výrok cára Mikuláša: „Pravými štátmi sú len tie republiky a tie samodŕžavné monarchie, ktoré na Západe nazývajú absolutistickými, alebo aj despotickými.“ V tomto výroku sa cár Mikuláš ukázal ako Slovan, ktorý dobre zvážil potrebu svojho národa, ako muž, ktorý dovidí ďaleko do budúcnosti. Čo sa týka republík, pravdepodobne mal cár na mysli staroveké republiky so svojimi jednoduchými, krásnymi ustanovizňami.

Za rozklad a rozpad západoeurópskych štátov nenesú vlády menšiu vinu ako národy, ba vlády sa na tomto úpadku podieľajú ešte väčšou mierou, pretože im prináleží spravovať národy a viesť ich k vyššiemu cieľu. Národy, ktoré sa už raz dali do pohybu, môžu zájsť ďaleko, veľmi ďaleko, neprekročili však v každom ohľade západné vlády všetky medze? Najprv sa na západoeurópskych šľachtických dvoroch hlboko zahniezdila bezbožnosť spolu so svojou družkou, nemravnosťou, a pôsobila tým ničivejšie, čím viac sa zahaľovala do rúcha svätuškárstva, povrchného dodržiavania cirkevných predpisov, pretože tým bola vydaná napospas neúcte, ba až pohŕdaniu nielen mravnosť, ale aj samo náboženstvo. Vďaka nej zvíťazili nemravnosť a luxus a do veľkej miery si vyžiadali obete na majetku národa, ktorý sa takto škandalóznym spôsobom premrhal. Západoeurópske dvory sa postupne vžili do predstavy, že národ je ich korisťou, ktorá sa im navyše pripadla „z Božej milosti“. Spôsobu života na západoeurópskych dvoroch vo vnútri ríše presne zodpovedalo správanie šľachty navonok. Zo zahraničnej politiky sa postupne vytratila dôvera a viera, presadila sa tu lesť a klamstvo. Zvýhodňovanie, ctižiadosť, náladovosť, pomstychtivosť, intrigy od výmyslu sveta sprevádzali dvoranov a ich ministrov na všetkých jednaniach v zahraničí, pri ich spojenectvách, vojnách, pri každom uzatváraní mieru atakďalej, zatiaľ čo o spravodlivosť a poctivosť sa vonkoncom nestarali. Richelieu a jeho dvorania sú typickým príkladom tohto nepoctivého, trestuhodného a nehanebného konania a spôsobu života; on, ktorý všemožnými prostriedkami prenasledoval vo Francúzsku reformovaných a vydal ich napospas záhube, sám najviac podporoval protestantov v Nemecku. V dôsledku tejto nezmyselnej, tvrdohlavej a hanebnej politiky sa takmer všetky západoeurópske dvory pozadlžovali; v snahe splatiť tieto dlžoby — aby však pritom mohli naďalej šafáriť a dopúšťať sa hriechov — nielen že dovolili utláčať, vydierať národ a páchať na ňom násilie, ale usilovali sa dokonca toto utláčanie právne uzákoniť. Slovom, ovládol ich duch Machiavelliho a rady jeho Vladára u nich zožali obrovský potlesk. Tak vznikla hlboká priepasť medzi vládami a národmi Západu, ktorú podľa nášho názoru nemožno preklenúť. Národy sa s odporom odvracajú od svojich panovníckych rodov a začali voči nim v srdci prechovávať hlbokú nenávisť. — Keď sa potom všade na Západe začali nepokoje a povstania, ktorými sa však nedosiahli vytúžené ciele a napokon boli skôr či neskôr potlačené, vznikla medzi vládami a národom absolútna nedôvera, a tak tam ani dnes neverí jeden druhému. Vlády na Západe nechávajú sledovať všetky hnutia vo svojich národoch tajnými špiónmi, takzvanou tajnou políciou, ktorej počet, rozšírenie a údaje o výdavkoch na ňu sú mimochodom merítkom toho, ako vláda celkovo hodnotí svoju popularitu a sympatie u národa a nakoľko sa sama považuje za pevnú; no národy nedôverujú opatreniam vlád a dokonca aj najlepšie mienené zámery vlády si národ vysvetľuje ako prejav slabosti, alebo ich považuje za klamanie a za sypanie piesku do očí poddaným. Táto osudná nedôvera — aspoň podľa bežného chápania — odsudzuje vládu k tomu, že nedokáže vytvoriť nič dobré, pretože aj to, čo je pozitívne sa vysvetľuje skreslene. Táto nedôvera je na Západe príčinou mnohých pokusov o atentáty na kráľov, strašným dokladom toho je zbožšťovanie takých národných hrdinov, akými sú Fieschi, Alibeaud a im podobní. Je skutočnou kliatbou a Damoklovým mečom visiacim večne nad západnými štátmi. Koľko hriechov sa muselo popáchať, že sa na štáty Západu privolal taký strašný osud? Jestvujú vo svete škandály a zločiny, ku ktorým by neprišlo na francúzskom dvore, jestvuje niekde taký útlak, o ktorý by sa tam nepokúsili a je v tomto ohľade čistejší a bezúhonnejší španielsky dvor, kde dodnes nie a nie prestať so škandálmi? A ako vyzerajú talianske dvory, nevynímajúc z toho rímsku kúriu? O nič lepšie na tom neboli anglickí Stuartovci a nejedna dnešná vláda blízka Západu sa pokúša dobehnúť svoje vzory. Tieto vlády neustále ohrozované ľudom a neprestajne udržiavané v strachu sa nenamáhajú veľmi riešiť dôležité štátne záležitosti a neusilujú sa ani prispieť k nevyhnutnému rozvoju, ba práve naopak, najradšej v tichosti vyčkávajú, robia len to, k čomu ich donútia prevraty, najväčšiu pozornosť venujú zachovaniu svojho vlastného života, najradšej len živoria a v tomto vegetatívnom stave kráčajú v ústrety svojmu neodvrátiteľnému osudu. Vinu za mnohé povstania a nepokoje radi zvaľujú na buričov a pritom ani len nepomyslia na to, že agitátori týchto vzbúr by nedosiahli nijaký úspech, keby sa neduhy nehromadili v samotných štátoch. Kde inde ako vo Francúzsku, ktoré spelo storočia do záhuby, vyrástli encyklopedisti, a kde inde došlo k najstrašnejšej revolúcii na svete? Aj keby buričov zakaždým vypovedali, aj keby títo buriči našli posledné útočisko v Amerike, na Západe nebude pokoja. Pobúrenie je príliš veľké a rany sú príliš hlboké. Vlády Západu hovoria ustavične o zlosynoch, o buričoch a ako sme povedali, pripisujú im všetky tieto nepokoje a tvária sa, že len oni sami majú tie najlepšie zámery. Národy však bez prestania kričia z plného hrdla o tom, aké sú vlády zlé, a sami pritom nevidia svoju vlastnú skazenosť; toto všetko má mimochodom aj svoju komickú stránku, pretože to pripomína dvoch opitých, ktorí si navzájom nadávajú do opilcov, sami sa však pritom považujú za bohvieako triezvych. Mohli by sme sa spýtať vlád, ako je možné, že sa im v ničom neverí a že robia takmer len to, čo musia. Vyvolencom ľudu by sme mohli vmiesť do tváre, že sa nechajú podplácať a zrádzajú tak bohyňu slobody, ktorú tak vzývajú. A tak bude Západ zakaždým odznova upadať do rozorvanosti, národy tu budú ustavične s vládami zvádzať boj, pokým jedni aj druhí od slabosti a vyčerpania neklesnú k zemi.

Čo sa týka spôsobu života, k západoeurópskym dvorom sa vo všetkom pripojila aristokracia; nerestiam a výstrednostiam holdovala podobne, ba možno ešte väčšmi ako dvory, na svojich usadlostiach napodobňovala do poslednej bodky správanie vlády, stalo sa jej druhou prirodzenosťou všemožným spôsobom vydierať a utláčať takzvaných poddaných, a to len preto, aby sa mohla oddávať radovánkam a rozkošiam od výmyslu sveta. Milióny ľudí sa kúpali v pote tvárí a aristokracia ich ako nižšiu triedu s okázalosťou odmeňovala pohŕdaním. Čo spravila, vybudovala, vystavala za milióny, ktoré pobrala národu? Na svoje radovánky bola, pravda, schopná vydať milióny, na šľachetnejšie ciele dala len smiešnu almužnu. V určitom ohľade tvorí istú výnimku anglická, a dokonca aj maďarská šľachta, hoci tá druhá sa ešte prednedávnom usilovala napodobňovať Západ. Pod aristokratom sa podľa vžitej predstavy dnes na Západe rozumie vyslovený egoista, ktorý neprechováva v srdci nijaký vznešenejší cit.

Meštianska spoločnosť sa ocitla na Západe v katastrofálnom stave; najväčšie bohatstvo je sústredené v rukách niekoľkých osôb a slúži pritom najmä ako prostriedok na dosiahnutie pôžitku, existuje tu však súčasne popri nesmiernej biede, ktorá sa vystavuje na obdiv rovnakým spôsobom. Rovnakým srdcervúcim javom, ktorý kole zrak, sú státisíce robotníkov vo Francúzsku, ktorí nemajú čo dať do úst, alebo sotva vlastnia to najnevyhnutnejšie, a na druhej strane tí najbohatší, v prebytku majetkov sa utápajúci kapitalisti, továrnici, bankári a ostatní, robotníci v Anglicku a biedni, polonahí Íri, ale aj bohatstvom oplývajúci anglickí veľkopodnikatelia a rozprávkovo bohatá anglická aristokracia. Keby sme chceli skúmať príčiny týchto bezútešných javov, našli by sme ich v národnom hospodárstve, pokroku a vo všetkých druhoch priemyslu, ktoré prebiehajú súbežne s politickým úsilím západných národov. Feudálne právo vychádzalo z predpokladu, že krajina, teda celé pozemkové vlastníctvo patrí ľudu ako celku, alebo lepšie povedané moci, ktorá tento celok reprezentuje a drží ho pohromade, teda kniežaťu, vládcovi krajiny, najvyššiemu lénnemu pánovi, ako ho kedysi nazývali, a títo udeľovali vydobytú, alebo iným spôsobom do svojej moci získanú pôdu ako feudá alebo ako alódiá. Ich pomocníci, neskorší rytieri a šľachtici si museli voči nim plniť určité záväzky. Feudá, z ktorých sa užívali iba dôchodky, mali väčší význam, a feudáli ich udeľovali ďalej svojim ľuďom s rovnakými záväzkami, z ktorých neskôr vzniklo neblahé poddanstvo. Bez toho, že by sme sa tu chceli čo len v najmenšom zastávať feudálneho práva, ktoré sa u nás, Slovanov, aj tak nikdy neujalo, obsahovalo v sebe zdravé jadro, a to síce v tom, že celá pôda patrila jednému lénnemu pánovi, ktorý stál na čele celku, v neodcudziteľnosti a nedeliteľnosti vlastníctva, ku ktorému boli pripútané jednotlivé rodiny. Ďalší záver vyplývajúci z takéhoto nazerania a prednosť spomínaného zriadenia spočíva v tom, že ďalšie jestvovanie a vývoj celku prospieva aj jednotlivcovi. Ak sa totiž náhodou od neho oddelí, ľahko nájde v prosperite celku prístrešie a útočisko, ktoré mu navyše uľahčí jeho živé kresťanské, náboženské cítenie. Keď však na Západe všetky srdcia ovládlo na najvyšší princíp pozdvihnuté politické úsilie dosiahnuť slobodu a volanie po slobode a osobnej nezávislosti sa stalo každodennou záležitosťou, zrútila sa predošlá národnoekonomická ustanovizeň, feudálne právo, spolu so všetkými svojimi zásadami, neodcudziteľnosťou a nedeliteľnosťou pozemkového majetku. Stala sa predmetom vôle, odovzdala sa do voľného užívania. Nevyhnutným dôsledkom tejto národnoekonomickej premeny bolo rozdelenie, ba roztrieštenie pozemkového vlastníctva a následne jeho enormné rozmnoženie a napokon veľké zbedačenie rodín, ktoré vo svojej chudobe každoročne odchádzali vo veľkých počtoch do sveta hľadať šťastie, aby uživili seba a svojich členov. Tak odchádzajú do cudziny biedne deti vyvrhnuté z rodičovského domu, naplnené túžbou po stratenom domove a starosťami o svoju budúcnosť. Na seba ponechané bez akýchkoľvek prostriedkov, takmer negramotné, len s párom zdravých rúk, usadia sa niekde na ulici, niekde na nároží vo veľkom meste. Ak im zdravé ruky slúžia, zarobia si na to najnutnejšie, ak sa im však dobre nevodí, a nemajú ani len toto, na opačnej strane ulice, kde v najväčšej biede, v najstrašnejšom strádaní hynú, vidia prebytok, prepych a blahobyt. Dohnaní do zúfalstva snujú pomstu, rozhodnú sa všetko od základov obrátiť naruby, aby sa zmocnili vytúženého vlastníctva, ktoré so sebou prináša všetko. Tu je žriedlo drzého, úbohého komunizmu, taká je pravda, avšak nebol drzým neudusiteľný krik po takzvanej emancipácii všetkých ľudí, alebo je hádam menej drzá a diabolská bytosť, ktorá holduje každému pôžitku, prepychovo sa oblieka a vystatuje sa svojím bohatstvom, zatiaľ čo iných necháva pred svojím zrakom zomierať od hladu, a dokonca ich celé roky mučí na Prokrustovom lôžku o hlade a v biede bez akejkoľvek perspektívy? V Anglicku a rovnako vo Francúzsku znepokojivo narastá počet chudobných, a v Anglicku, na rozdiel od Francúzska a nemeckých krajín sústreďuje sa vlastníctvo pôdy v rukách čoraz menšieho počtu ľudí v dôsledku narastajúceho bohatstva vyplývajúceho z vyvinutého priemyslu a uvoľnených nájomných pomerov! Nikoho nezaujímajú títo chudobní, a až keď hrozí, že sa ich situácia stane veľmi kritická, napríklad keď sa schyľuje k vypuknutiu nepokojov, alebo keď ich už stovky skosí strašný hladomor, až vtedy im štát napochytre vytvorí pracovné príležitosti, aby nezostali visieť na krku meštianskej spoločnosti a aby ju ochránil pred ich náporom. Spoločnosť sa taktiež zadúša úsilím, ako čím najrýchlejšie pomôcť biedou zúboženým chudákom, avšak toto úsilie je poplatné duchu času a prejavuje sa v organizovaní bálov, večierkov a iných zábav, kde sa robia zbierky na „prilepšenie a pomoc“ chudobným. Ide tu v prvom rade o zábavu a pomoc je druhotnou, vzdialenou vecou, na ktorú pomyslí len málokto z tých, čo niečo dajú. Angličania dokonca odvádzajú každoročne pomerne vysoké príspevky na chudobných, úzkostlivo sa však vyhýbajú tomu, aby ich nazývali daňami, aby nedajbože biedni neprišli na myšlienku súdne požadovať pomoc od spoločnosti. Vonkoncom sa tu nedá hovoriť o nejakom dôkladnom skúmaní zla, ktoré sužuje spoločnosť, a ešte menej o vôli k jeho odstráneniu.

Poľnohospodárstvo potvrdzuje skutočnosť, že stredne veľké hospodárstvo prináša relatívne najväčší čistý výnos, pretože zabezpečuje bezprostredný dozor a príslušné obrábanie pôdy a súčasne si nevyžaduje príliš veľký kapitál. S veľkými poľnohospodárskymi statkami je to naopak a malé, roztrúsené statky potrebujú v pomere väčší kapitál, než spotrebujú na svoju produkciu. Je to veľmi jednoduché a jasné, pretože malé statky potrebujú rovnako ako stredné nevyhnutné poľnohospodárske náradie, stroje, ťažný dobytok atakďalej, zvyšujú sa tu náklady, čistý výnos je pritom oveľa nižší a v dôsledku toho uživia omnoho menej ľudí. V západnej Európe jestvovali kedysi spravidla stredné poľnohospodárske statky, teraz sú však veľmi rozdrobené a roztrúsené a zaiste neslúžia celku.

Priemyselný pokrok prispel v západnej Európe k obrovskému narastaniu chudoby. Množstvo mechanických a technických vynálezov zdokonalilo priemysel a zjednodušilo jeho prevádzku, mohutný rozvoj tovární znamenal nevídalé oživenie priemyslu a postupne vylučoval z konkurencie menšie podniky. Tieto menšie podniky upadávali a neustále upadávajú do chudoby, zatiaľ čo bohatstvo sa hromadí v rukách len niektorých. Je síce pravda, že celok tým získal, aj keď pritom mnohí trpia, avšak príde čas, keď sa na tomto pokroku slúžiacemu ku cti ľudského ducha budú podieľať aj ostatní.

Úder, ktorý uštedril malým podnikom vzmáhajúci sa priemysel, bol tvrdý, a aj ostatné snahy o emancipáciu každého jednotlivca mali neblahý vplyv na cechy a občiny. So zánikom cechov na Západe zaniká aj ich starostlivosť o jednotlivca, ktorú tieto cechy zaručovali. Remeselníci vyradení rôznymi neblahými okolnosťami zo svojho zamestnania alebo aj začínajúci podnikatelia, sú dočasne odkázaní sami na seba, alebo na ochranu veľkorysej meštiackej spoločnosti, ale to neznamená, že sú tým výrobky malých podnikov lepšie, či kvalitnejšie. Toto všetko značne zapríčiňuje rast chudoby a počet tých, čo si nedokážu sami pomôcť, rôzne dobročinné ustanovizne a podporné spolky ani zďaleka nedokážu zabrániť núdzi, a okrem toho sa začínajúci podnikatelia, takzvaní tovariši, ktorí odišli do sveta, cítia zbavení zodpovednosti a od všetkého oslobodení, zdivočeli, skazili sa a stali sa z nich bitkári, vo svojej nevzdelanosti ohovárajú všetko, čo je pozitívne a masovo sa pridávajú ku komunizmu. Na Západe niet nikde stálosti a pokoja, každý každému vypovedal vojnu, toto položenie hraničí so zúfalstvom!

Aj veda a umenie neustále klesajú zo svojich predošlých výšin a uvoľňujú miesto úplne iným aktivitám. Duchovia zapálení politickým a najmä komunistickým zápasom obracajú sa čoraz väčšmi chrbtom od svätostánkov a upadajú do víru bezuzdných politických vášní. Vo všetkých západných krajinách, s výnimkou prísnych katolíckych, prekvitala veda aj umenie; v Anglicku, Francúzsku, ale predovšetkým v Nemecku, kde prinášala najkrajšie plody. Niet vo svete národa, ktorý by mal taký hlboký, čistý záujem o vedu, ako Nemci. Vidieť, že im išlo vždy o to, aby objavili a preskúmali aj tie najhlbšie, najnepreniknuteľnejšie tajomstvá, a to z jedného jediného dôvodu — aby všetko odkryli ľudskému duchu; ako Faust zápasili s nebom a zemou, aby pomohli ľudskému duchu so všetkým sa oboznámiť. Skutočne veľkolepé úsilie! A je tým väčšie, pretože je čisté, bez akejkoľvek prímesy špiny, hodné ľudského uznania a úcty, predovšetkým nášho, keďže sa pred našimi očami ako koberec rozprestierajú celé dejiny, všetky činy a skutky národov. Keď to náš dobrý duch patrične ocení a využije, zostáva nám túto úrodu už len zozbierať. V Anglicku a vo Francúzsku si vydobyli postavenie praktické, exaktné vedy a aj sa tu poctivo spracovali, s filozofiou je to rovnako v Anglicku, ako aj vo Francúzsku už horšie, v histórii majú Angličania niekoľko pozoruhodných vecí, Francúzi sa tiež môžu v oblasti histórie pochváliť niekoľkými duchaplnými dielami, tie sú však bez hlbšieho ponoru a pevnejšieho základu; v Nemecku sa pestujú a rozvíjajú rovnako jedny, ako aj druhé vedné disciplíny. Táto dôležitá práca sa však zo dňa na deň vytráca, a my vidíme, ako na nemeckom horizonte čoraz väčšmi blednú a miznú tie najväčšie hviezdy, a hoci sa ich tam skvie ešte hodne, nevynárajú sa nijaké nové. Zmysel sa hľadá skôr v praktickom využití získaného a preskúmaného, prenáša sa mechanicky do rozličných konverzačných lexikónov, akoby sa tvorivá práca už skončila. V Grécku, v Ríme a v dnešnej dobe vo Francúzsku, predovšetkým však v Nemecku sme svedkami toho, že keď národ začne upadať, objaví sa tu celý rad vysoko nadaných ľudí a zažiari vo svojich najkrajších farbách, tak ako keď zapadá slnko.

Aj umenie začína na Západe postupne upadať. Bohom nadaní speváci rad za radom tíchnu, a k našim ušiam doľahne len občas štebot, ktorý privejú západné vetry. V hudbe sa strácajú tvoriví duchovia, podaktorí umierajú, iní sa akoby znechutení ponárajú do prózy života, svetom tiahnu len šikovní napodobňovatelia a všelijakí imitátori tohto umenia a upútavajú pozornosť verejnosti, ktorá baží po efektoch; o architektúre a sochárstve sotva čo povedať, nanajvýš to, že architektúra sa snaží stavať pohodlné, navonok lákavé obytné domy; maliarstvo sa orientuje na takzvanú žánrovú maľbu, pritom sa snaží pritiahnuť zvedavé obecenstvo zmyselnými obrazmi. Toto obecenstvo ani od umenia priveľa nevyžaduje, hľadá predovšetkým zábavu a pôžitok; dramatickým dielam zobrazujúcim vznešené a vážne snahy a ideály sa teraz nedarí, temná tragédia odstrašuje divákov, pretože ich vkusu a záujmu zodpovedajú najmä bizarné, triviálne, znetvorené bežné príhody zo života, pekné dekorácie — žiarivé róby, na efekt vypočítané opery, pekný balet. Viedenské publikum musí mať predovšetkým svoje elýziá, ktoré, ako sa zdá, tešia sa ochrane dobráckej a v každom prípade im naklonenej rakúskej polície. Aké zvedavé množstvo ľudí, pozostávajúce zo samých znalcov, priťahujú tieto elýziá! — Dnešná literatúra sa s chvályhodnou čulosťou pohybuje na tomto bohatom a obľúbenom teréne. Všade ju úprimne chvália a tlieska sa románom Eugena Suea, ktoré v detailoch nastoľujú strašnú modernú skazenosť a tisícim podobným literárnym produktom. „Čítali ste už Večného Žida, Tajomstvá Paríža?“ ozýva sa zo všetkých strán, a beda reputácii toho, kto ich nečítal a nedosiahol túto modernú vzdelanostnú úroveň. Všetky takéto majstrovské diela sa priam hlcú, a ako majstrovské diela sa musia aj napodobňovať, preto aj museli všetky západné hlavné mestá ukázať svoje tajomstvá. Tajomstvá, tajomstvá nadovšetko, tie sú obľúbené a v móde!

„Cette vieille Europe m’ennuie“, povedal veľký novodobý duch Napoleon a my sa nečudujeme, že znechutenie sa vkradlo aj do tejto duše, ktorá túžila po činoch, nikdy nezaháľala, bola plná obrovských plánov a od virvaru víťazných bitiek prechádzala k najveľkolepejším oslavám, neustále obklopená najvyberanejšou spoločnosťou. Už vtedy dobre videl, ako na tom bol Západ, a už na ostrove Svätej Heleny mu predpovedal zánik. Mnohí sa zo západného sveta odoberú do zrúcanín sveta minulosti, aby tam premýšľali o pominuteľnosti a v tichosti žialili. Guizot dokonca tvrdí, že vynikajúci muži Západu, ako Mirabeau, Lafayette, Napoleon a iní umierajú s veľkým, veľmi veľkým pocitom smútku. Nás samých, ktorým tento svet nie je vzdialený, premáha niekedy nechuť, a ovládla by nás úplne, keby sme v duchu nevideli, ako sa pripravujú a neustále približujú veľké udalosti.

Všetko to, čo sme povedali, čo sme totiž vytkli západoeurópskym štátom, objavuje sa vo svojom prvom štádiu vo Francúzsku. Keby sme podrobili Francúzov skúške aj v inom ohľade a zvážili pritom ich prirodzený charakter ovplyvňujúci ich štátny život a ďalšie pôsobenie ich zahraničnej politiky, prišli by sme k výsledkom, ktoré pre nich nie sú veľmi lichotivé. Francúzi sú nestály, náladám podliehajúci a vonkajším dojmom ľahko prístupný národ, tieto dojmy bývajú však dosť povrchné na to, aby zanechali stopu v ich dušiach; spôsob konania podmienený ich prirodzenou povahou nájdeme v celom ich dejinnom živote. Po dobití ich provincie Rimanmi prišli títo pôvodne Galovia, Kelti ľahko a takmer nebadane o svoj vlastný jazyk, nedokázali využiť v prospech svojej samostatnosti úpadok Rímskej ríše, podľahli navyše Frankom a len vďaka nim dospeli k jednote; po zániku ríše Karolingov začali síce konať na vlastnú päsť, vždy však s nestálosťou a nerozhodnosťou bijúcou do očí, neustále zmietaní rôznymi zmenami. Spomedzi všetkých národov sa najviac Francúzi oduševnili križiackymi výpravami, avšak bez toho, aby dosiahli pre kresťanstvo niečo trvalejšie, alebo aby pritom dôsledky týchto výprav poslúžili ostatným národom. Na francúzskej pôde zapletení do vojen s Anglickom kvôli územným nárokom anglických kráľov, takmer by im boli bývali podľahli vo svojej vlastnej krajine, avšak očarení legendou o Johanke z Arku prejavili takú silu, že napokon anglické úsilie stroskotalo. V závisti voči veľkej ríši Karola Ôsmeho všemožne sa pokúšali uškodiť tomuto panovníkovi, nič významnejšie však pritom nedosiahli. V čase rozmachu reformácie vynaložili na jej podporu nesmierne úsilie, avšak ani to nepomohlo zabrániť strašnému vyvraždeniu Hugenotov, takzvanej Bartolomejskej noci, a hoci sa stále zapodievali reformáciou, nikdy poriadne nepochopili jej skutočnú podstatu a neumožnili jej vo Francúzsku priniesť ďalšie plody. Oveľa primeranejším než hĺbavosť a skúmavosť protestantizmu sa Francúzom zdal katolicizmus, ktorý preberá zodpovednosť za jednotlivca a pre celok znamená odpustenie. Preto zostali katolíkmi, aj keď len navonok, a snažili sa oslobodiť od pápežstva článkami galikánskej cirkvi. Od pokusov prikloniť sa k protestantizmu a jeho cirkevných a politických experimentov, od zverejnenia nantského patentu, prešli časmi Ľudovíta XII., XIV., XV. k Richelieuovi a Mazarinovi, až do dní vlády spovedných otcov a metres. Rozhnevaní nad ponížením, akého sa im dostalo, všetko porozbíjali, z neobmedzenej monarchie urobili takzvanú republiku a poverili ľud, aby vládol. Náboženstvo označili za nepotrebné a odvrhli ho, v bývalej monarchii rozbili všetky ustanovizne a všetkým monarchom sveta vyhlásili vojnu, každému národu sľúbili svoju ochranu a netrvalo dlho, keď sa znova ocitli pod vládou jedného, ktorý ich upokojil tým, že znova zaviedol všetko to, čo oni odstránili. Namiesto nápisu „sloboda“ je na ich zástavách dnes napísané „sláva“, a tak aj tiahli svetom so svojím slávnym panovníkom. Nazdávali sa, že v jeho mene môžu a musia dobyť svet a neuveriteľne si rozšírili svoju ríšu; nečakane však nastali zlé dni, a oni opustili svojho vodcu, zabudli na slávu a z obrovitánskeho Francúzska sa znova stala krajina vo svojich pôvodných hraniciach. Po toľkom vypätí a toľkých pohromách si Francúzsko vyžadovalo reštauráciu, ku ktorej skutočne aj došlo, akonáhle sa však Francúzi pocítili ako-tak zreštaurovaní, znovu prišlo k prevratu a k úderom, v dôsledku ktorých sa ustanovil nový trón. Netrvalo dlho, a trón znovu uvoľnil miesto republike, ktorú založili len nedávno. Už vyššie sme uviedli proroctvo o tomto novom štátnom útvare. Keď vládli Francúzi v iných častiach sveta, boli rovnako nešťastní ako doma, vo svojom štáte. Založili síce kolónie, získali značné majetky napríklad vo Východnej Indii, v Amerike, nedokázali si ich však obrániť a nechali sa vytlačiť Angličanmi. Hlavné body francúzskych dejín, tak ako sme ich tu v skratke načrtli, poukazujú jasne na to, že francúzsky národ sa nedokáže vyvíjať organicky, neustále osciluje a ustavične je v zajatí politických experimentov, a väčšmi ako vonkajšie, hrozí mu vnútorné nebezpečenstvo.

Nemožno poprieť, že si francúzsky národ napriek tomu získal určitú prevahu medzi vzdelanými národmi Európy a upútal na seba zraky ostatných národov ako na nejaké orákulum; nepokúšame sa mu ani odoprieť zásluhy, ktoré vydobyl pre ľudstvo, niektoré však boli medzi nimi aj náhodné a pochybné. Už v minulých storočiach oslavovali Francúzov kvôli ich literárnemu vzdelaniu, jemnému spoločenskému správaniu a ich humánnosti, čo nesmiernym spôsobom prispelo k tomu, že sa francúzsky jazyk stal súčasťou civilizovaného sveta a vydobyl si prvenstvo. Popri niektorých javoch, ktoré sú hodné uznania, však neobstojí väčšina z toho, čím v takzvanom zlatom veku francúzskej literatúry za vlády Ľudovíta XIV. táto literatúra potvrdzovala o sebe pozitívnu mienku, vedecké skúmania sa presadili až neskôr, a to, čo vtedy vznikalo v poetickej forme a v próze, je veľmi ukotvené vo svojej dobe; veľmi okato sa lipne na pravidlách, prevláda manierizmus a nútenosť a mnohé diela vychádzajú z nesprávneho chápania starých vzorov. Vtedajšiemu svetu, chudobnému na akékoľvek duchovné statky, sa v zajatí starých vzorov, v ktorých sa obsiahlo a vyčerpalo všetko krásno, zdala pravdaže francúzska literatúra, hoci napodobňovala len vonkajškovo, čímsi veľkým a neprekonateľným, ale mnohé z toho, čo vtedy vyvolávalo všeobecný obdiv a považovalo sa za večné, dnes leží celkom alebo aspoň spoly zabudnuté a v prachu! V spoločenskom správaní Francúzov, podobne ako v ich literatúre, bola a je takzvaná etiketa tiež len čímsi formálnym, toporným, uniformným, alebo je dokonca výsledkom drezúry, bez akejkoľvek úprimnosti či vrúcnosti, a skutočne je otázne, či sa neprežije podobne ako klasická literatúra a nestratí hodnotu; ich preslávená humanita je tiež skôr len zo starodávneho rytierstva zdedená úslužnosť, ako skutočná vnútorná túžba a potreba. Pravý človek zostáva vždy a za každých okolností tým istým, francúzski kolonisti sa nám však zjavujú v inom svetle. Svet, ktorého zrak sa kedysi upieral na Francúzsko, dnes tak trochu vytriezvel zo svojho pôvodného nadšenia Francúzmi vďaka ich činom — za ktorými sa vonkoncom neskrýva tak veľa —, odvracia sa od tohto kedysi žiarivého slnka, a to, čo sa dnes deje vo Francúzsku, v ňom nevzbudzuje ani zďaleka taký živý záujem ako kedysi.

Nebezpečenstvo, ktoré hrozí Francúzom vďaka ich rôznym politickým a iným experimentom, zvyšuje sa aj tým, že len 44 % obyvateľstva je zamestnaných v poľnohospodárstve, hoci je hustota obyvateľstva pomerne vysoká; na štvorcovú míľu tu totiž pripadá 3239 ľudí, štátne dlžoby sú tiež vysoké a výdavky neustále presahujú príjmy.

O ostatných významných románskych krajinách, o Španielsku a Taliansku, niet veľmi čo povedať. Potom, ako sa v Španielsku romanizovaní Góti vzdali plytkého arianizmu, stali sa najvernejšími a najoddanejšími prívržencami katolíckej cirkvi, ktorá tu mohla prinášať najzrelšie ovocie jedine a výlučne vďaka tomu, že nebola obmedzovaná reformáciou, a to v takej miere, že na príklade Španielska dnes možno pozorne študovať, kam dospeli prísne katolícke krajiny v oblasti ľudského vzdelania, mravov a pracovitosti. Po páde Arabov a po ich vytlačení z Grenady, ich posledného útočiska, spojilo sa Španielsko uzavretím manželstva medzi Ferdinandom a Izabelou v jednu ríšu. Vďaka objaveniu Ameriky, ku ktorému prišlo hneď potom, bola by sa táto krajina stala veľavýznamným štátom, avšak tento veľký objav spôsobil len jej úpadok. Bohatstvá, ktoré sa nahromadili na druhom svetadieli, sa povyvážali a prehajdákali a namiesto toho, aby utužili silu a činorodosť národa, poslúžili len tomu, aby ju paralyzovali a zlomili. Španielska vláda sledovala tento cieľ takisto s neúnavným úsilím; keď sa v Európe už začínala šíriť reformácia, považoval totiž katolícky kráľ Španielska ako strážca katolíckej cirkvi za svoju najsvätejšiu povinnosť zahatať reformácii akýkoľvek prístup do tejto prísne nábožnej krajiny a zaviedol strašnú inkvizíciu, na ktorej sa podieľali tým najkrutejším spôsobom temní dominikánski mnísi. Akákoľvek odchýľka od pápežského učenia, alebo hoci tieň podozrenia znamenali najvyberanejšie spôsoby mučenia a najukrutnejšiu smrť. Tak inkvizícia a nezaslúžené bohatstvo zadusili každé úsilie a akúkoľvek podnikavosť v národe, ktorý potom upadol do obdivuhodnej apatie a letargie, a v takomto stave ho vidíme vegetovať dodnes — stratil už všetku silu vytrhnúť sa z neho. Po upadnutí do tohto stavu dostával zvonka rovnako regentov, ako aj popudy k činnosti; vojna o dedičstvo vyniesla na trón Bourbona, zdegenerovaných Bourbonov vyhnal Napoleon a znovu dosadil Španielom za panovníka jedného zo svojich bratov. Masa vybičovaná katolíckym fanatizmom siahla preto po zbrani, avšak podľahla disciplinovanému a oduševnenému francúzskemu vojsku — dôkaz toho, že akokoľvek sfanatizovaná masa nemôže vzdorovať disciplínou podopretému oduševneniu a vyrovnanému vystupovaniu. Po druhý raz pomohli cudzinci Španielom zbaviť sa francúzskej nadvlády a odvtedy viackrát sami medzi sebou bojovali kvôli tomu istému regentovi, za ktorého sa predtým vrhali do boja proti cudzincom. Situáciu, v akej je španielska vláda teraz, sme opísali vyššie; aj vláde, aj národu chýba pevná, silná vôľa, všade tu narážame naopak len na nečestnosť, letargiu a skazenosť.

Španielsky duch, ako vidíme na príklade inkvizície, sa ani vo vnútri národa nezastavil pred nepredstaviteľnou krutosťou a celkom jej popustil uzdu tam, kde sa zmocnil cudzích krajín. Známy je Albov krvavý kúpeľ v Holandsku; známe sú aj španielske poľovačky na ľudí a vyvražďovanie celých kmeňov v Amerike kvôli ničotným ziskom. Takéto národy nie sú prispôsobené na to, aby sa mohli trvalo vyvíjať pod nadvládou veľkých národov sveta.

Taliansko sa stalo po rozpade rímskeho panstva bojiskom cudzích národov; cudzinci ho ustavične a zo všetkých strán zašliapávali a takmer až do dnešných dní mu neprestajne nanucovali svoje zákony. Zbiehali sa tu rôzne kmene Germánov, Hirovia a Turkilingovia, rozprášili sotva po mene jestvujúce rímske panstvo, založili si svoje vlastné, avšak len kvôli tomu, aby ho potom mohli odstúpiť iným, ktorí práve prišli. Rýchlo sa tu striedala nadvláda Ostrogótov, východných Rimanov, Longobardov, Frankov, a za svoje bojisko si Taliansko zvolili Hohenstaufovci a Gwelfovci. Po ukončení bojov, a dokonca ešte aj počas nich získali niektoré hornotalianske mestá samostatnosť, vydobyli si moc a bohatstvo, poskytli útočisko vedám, menovite však umeniam, no neboli schopné vytvoriť pre Taliansko oporný bod a získať preň jednotu. A tak neprestajne bojovali o vládu nad Horným Talianskom Francúzi, Španieli, Rakúšania, až tu nakoniec zvíťazili Francúzi pod vedením Napoleona, po ktorého páde sa Horné Taliansko opäť dostalo pod cudziu, totiž rakúsku nadvládu. Južné Taliansko je v tomto ohľade len kópiou Horného Talianska. O túto krásnu krajinu bojovali rad za radom východní Rimania, Longobardi, Saracéni, Normani, Nemci, až nakoniec o jeho osude rozhodli pápeži a krajinu postúpili ako léno Francúzom. Ale cudzinci sa ani tým nedali odstrašiť; Francúzsko zvádzalo o túto krajinu nekonečné vojny, a napokon si na ňu nárokovali aj Rakúšania, a hoci nemali veľké šťastie, predsa len ju na istý čas obsadili. Taktiež Napoleon tu urobil mocný zásah, po jeho páde však krajina prešla do rúk predchádzajúcich vládcov. — V strednom Taliansku sa upevnila rímska kúria, a Taliani, utláčaní zo všetkých strán cudzincami, ju považujú za akúsi národnú vládu; boli časy, keď sa kúria tvárila, že túto pozíciu naozaj má, hoci jej k tomu chýbala potrebná základňa a sila, neustále bola odkázaná na cudzie sily a musela sa spoliehať na ich láskavú pomoc v záujme udržania svojej vlastnej cirkevnej moci. Keďže sa však vzhľadom na svoj cirkevný charakter okrem toho sama považovala za neschopnú obsiahlejšie politicky vládnuť, upustila od takýchto zámerov a uspokojila sa s cirkevnou nadvládou. — Pohľad na taliansky národ je vcelku smutný; tento národ, neustále ušliapavaný a utláčaný cudzincami, bol udržiavaný v stave nezrelosti a oberali ho o jeho silu; nespokojnosť s takouto cudzou nadvládou viedla pochopiteľne k nepretržitému špehovaniu a odpornému udavačstvu a rovnako aj k vymýšľaniu najrozličnejších ťahov a tých najohavnejších prostriedkov na jeho udržanie v otroctve. Takto sa Taliansko stalo domácou krajinou obávanej tajnej polície a machiavellistického systému panovania, ktorého zásady samo vypracovalo a v tomto smere poslúžilo Západu ako nasledovaniahodný príklad. Taliansky národ toto všetko nielen že trpezlivo znášal, ale aj umožnil a podporoval, a tým len znovu umožnil vlastný morálny rozklad. Stranícke zoskupenia, čo neustále vznikali v mestách i mimo nich — v ich dôsledku prišlo k zdivočeniu a k všestrannému mravnému úpadku, ktorý zasiahol najviac rímsku kúriu — boli málo vhodné na to, aby z Talianska spravili baštu odporu proti cudzincom. Taliani sa proti nim síce nedávno všade vzbúrili, nikde sa však odpor neudržal a nedošlo k vytúženému oslobodeniu Talianska spod cudzieho jarma. Toto hnutie bolo nakazené zhubnými západnými vplyvmi, a hoci v srdci pociťujeme žiaľ nad nešťastím rozorvaného a pošliapaného Talianska, nazdávame sa, že by Mazziniho operácie a veľmi nepravdepodobné uskutočnenie jeho plánov viedli v uvoľnenom a skazenom Taliansku k bezhraničnej anarchii a rozvratu.

Nemecko dosiahlo vrchol svojej slávy a moci za vlády Karolingov. Voľné, navzájom nepoprepájané nemecké kmene porazili už síce predtým Merovingovci, definitívne si ich však podrobili až ich činorodí nástupcovia, z nezávislých kniežat spravili svojich vazalov a hodnostárov krajiny a zavedením jednotnej správy scelili krajinu do Nemeckej ríše. Nástupcovia Karolingov, Ottovci a Heinrichovci, zväčša mocní vladári, pokračovali dôsledne v započatom diele, a už za Heinrichovcov, predovšetkým však za stále silnejších Hohenstaufovcov pokúšali sa vojvodovia získať väčšiu samostatnosť, a panovníci sa ich pokusy snažili mariť tak, že menej mocným kniežatám dovolili uvoľniť sa zo zväzku s vojvodstvami a udelili im na ich území vojvodské práva. Tento prostriedok bol istý čas účinný, avšak značne sa tak zvýšil počet tých, ktorí sa usilovali o samostatné postavenie; ich úsilie našlo významnú oporu vo volebnom práve nemeckých kniežat a okrem toho mu do veľkej miery poslúžilo aj súperenie medzi Hohenstaufovcami a Guelfami. Nato sa na nemecký trón dostali Habsburgovci, ktorí ihneď začali uprednostňovať mocenské nároky svojho dvora pred všetkým ostatným, aj pred blahom a jednotou ríše, v čom ich zas usilovne napodobňovali kniežatá, ktorým zas takzvanou zlatou bulou Luxemburgovci zákonne uznali právo na voľbu cisára a túto voľbu zverili siedmim takzvaným kurfirstom, ktorí si z nej zas na svojom území odvodzovali práva hraničiace so zvrchovanou kráľovskou mocou. Vďaka tomu a vďaka právne ukotvenému uznaniu v ríši nadobudli kniežatá veľmi vysoké postavenie a všetci ostatní sa ich v tomto usilovali nasledovať. A keď sa začala reformácia, využili kniežatá svoje právomoci nielen na oslobodenie svojho ľudu spod pápežskej moci, ale aj na vymanenie sa spod vlády cisárov, ktorí sa v Nemecku stali ochrancami a priekopníkmi pápežstva. V tridsaťročnej vojne, kde sa vcelku cirkevná maska použila len na zakrytie svetských záujmov, vystúpilo toto úsilie celkom otvorene na svetlo, pretože nielen cisárska strana neskryte bojovala v ríši o absolútnu moc, ale aj jej protivníci pridržiavajúci sa Švédov pokúšali sa o to isté na svojom území a nakoniec, vo westfálskom mieri, ktorý im v tomto smere priniesol primeraný úspech, takmer úplne dosiahli svoj cieľ. Od toho času sa Nemecká ríša stala ríšou tieňov, nemecká jednota nejednotnou rôznorodosťou a nemecký cisár pánom bez zeme a moci. Brandenburské knieža Friedrich I. si mohol bez obavy nasadiť na hlavu kráľovskú korunu, a toto sebaoprávnenie musel neskôr schváliť cisár; následne sa mohol beztrestne ustanoviť rýnsky spolok, potupa pre Nemcov, ktorá pre nich znamenala nielen to, že kniežatá, čo doň vstúpili, odhalili úplnú bezmocnosť svätej rímskej ríše, ale aj to, že vedení svojimi vlastnými partikulárnymi záujmami, uvrhli ríšu k nohám cudzieho mocnára a dopustili sa mnohonásobnej vlastizrady. Napoleon sa s týmito kniežatami hral ako s bábkami; tých, ktorých sa mu zachcelo škrtnúť z katalógu panovníkov v sv. rímskej ríši, bez mihnutia oka škrtol a oni museli byť ticho; iných zas korunoval a vymenoval za panovníkov, kráľov a suverénnych vojvodov, ale prirodzene nie na veľkých územiach; duchovných pánov spravil svetskými, alebo ich dokonca poslal do kostola na bohoslužbu, keď sa im zunovalo ich svetské povolanie, alebo aj do kláštorov, aby tam premýšľali o pominuteľnosti lesku tohto sveta, a pobral z ríše to, čo len pobrať mohol, s regensburským ríšskym snemom zaobchádzal tak, akoby to bola stará zbrojnica, odkiaľ dal niečo povyberať, trochu vyleštiť a takto povystavovať, zatiaľ čo všetko ostatné, čo bolo hrdzavé, povyhadzoval. Takto vyzeralo Napoleonovo energické zaobchádzanie s Nemeckou ríšou. Keď vtedajší vládca ríše František videl, že Nemecká ríša sa z Nemecka vytráca rýnskou bránou, vzal si to k srdcu a odstúpil. Takto prestala jestvovať Nemecká ríša aj podľa svojho mena, tak ako skôr či neskôr prestáva jestvovať všetko, čo sa rozpadlo už vo svojej podstate. Po tom, ako bol porazený Napoleon, vytvorili kniežatá na Viedenskom kongrese nemecký spolok a obnovili ho vo Frankfurte, no celý tento spolok bol a je len úbohým surogátom nemeckej jednoty a sily a nevedno, ako by bol obstál v skúške týchto svojich síl — jediné, čo je známe, je, že si ich odskúšal na slobode univerzitného vyučovania a na túto skúšku dosť doplatil. Nemecký colný spolok, ktorý je pod pruskou ochranou, je skôr záchrannou kotvou pre krajinu zaplavovanú anglickými priemyselnými výrobkami, než výrazom sily nemeckého ducha; takéto zväzky založené na materiálnych záujmoch môžu síce na okamih oživiť národné cítenie určitého národa, avšak nedodajú mu silu, ktorá vyhasla a ktorá je inak potrebná na činy.

Tento rozpad a rozklad nemeckej jednoty je zlo, ktorým trpí nemecký národ a my neveríme, že bude mať vôbec niekedy silu, aby sa od tohto zla oslobodil. Pokojný duch Nemcov, svojou povahou skôr zameraný na vnútorné sústredenie, než unášaný vôľou a túžbou pôsobiacimi navonok, sa aj primerane tomu stiahol zo sféry politickej činnosti a v prospech ľudstva prešiel na pole výskumu a vedy. Na tomto poli dosiahol uznaniahodné, ba veľké výsledky, položil základy cirkevnej reformácie a presadil ju, následne sa potom najhlbšie zo všetkých národov zaoberal vedami a spracoval ich, zato však v politickej oblasti zaostával, ba neskôr si vyslúžil aj posmech. Hoci sú sami Nemci nespokojní a preklínajú smerovanie svojho ducha a hoci sami medzi sebou zosmiešňujú svoju trudnomyseľnosť a zo svojich najväčších mysliteľov sa posmievajú ako z nepraktických mužov, ba dokonca z nich robia karikatúry, a akokoľvek sa aj zaprisahávajú, že sa v budúcnosti oslobodia od takéhoto smerovania svojho ducha a chcú byť činní výlučne len v politickej oblasti, nikdy tento cieľ nedosiahnu a nikdy nebudú schopní vyvolať oduševnenie, pretože takéto oduševnenie nevyviera zo vzájomného povzbudzovania a rečí, ale skôr je produktom ducha vedomého si ušľachtilého poslania, ktoré ho okrídľuje. Nemci vstúpili do svetových dejín s takýmto poslaním, s cisárstvom založenom na myšlienke kresťanského náboženstva; vtedy mali takpovediac všetko naľavo aj napravo otvorené, dnes je to už však inak, úplne inak. Na to, aby sa mohli vyformovať a aby mohli pôsobiť, potrebovali by predovšetkým politickú jednotu, pretože všetko úsilie od samého začiatku stroskotáva na týchto maličkých štátikoch, o ktorých aj nemecké noviny posmešne píšu, že niektoré z nich by dokázali udržať len traja husári, ktorí sa navyše bratsky delia o jedného koňa. Kozáci, ktorí sa vrátili do svojej vlasti z francúzskych vojen, sa na tejto rozdrobenej krajine dobre zabávali a na otázku, v akých krajinách boli, odpovedali: „V takých krajinách, kde sme v jednej nocovali, v druhej sme mali raňajky, v tretej sme obedovali a vo štvrtej znovu spali.“ Pokiaľ bude trvať takýto stav, nie je možné, aby z Nemecka niečo bolo, pretože sila je tu zlomená a krajina je zo všetkých strán otvorená. Nič nepomohol ani Amfyktiónov zväz Grékom, a je známe, ako šikovne ho využil Filip na podmanenie Grécka. Či sa však Nemci rozhodnú skoncovať s takýmto stavom, či dokážu takéto rozhodnutie aj príslušne zdôrazniť a či sa im ho podarí napriek všetkým vnútorným aj vonkajším prekážkam a silám presadiť vo veľkolepej revolúcii, pretože bez nej by to šlo ťažko, ba nešlo by to vôbec — to sú otázky, na ktoré musia Nemci odpovedať nie skúmaním povahy štátu, nie rozličnými teoretickými kombináciami a experimentami, ale činmi. Najnovšie udalosti nehovoria veľmi v prospech takého riešenia tejto otázky, ktoré by si Nemci mohli želať, a ani ich dejiny nie sú také, že by sme z nich mohli vyvodiť záver, ktorý by hovoril v prospech Nemcov. Keď roku 1848 vypukli nepokoje vo Francúzsku, nastal aj v Nemecku veľký rozruch, všeobecným sa stalo volanie po nemeckej jednote a slobode, avšak namiesto toho, aby došlo k činom, naplnil sa kostol sv. Pavla vo Frankfurte rečníkmi, či lepšie povedané profesormi filozofie a politickej ekonómie, a okrem toho rôznymi krikľúňmi a podenkovými hrdinami, ktorí si predsavzali, že v kostole sv. Pavla vytvoria nemecký štát. V súvislosti s touto predstavou prebrali teda dôkladne teóriu štátu, presne, en detail sa uviedol a formuloval pomer jednotlivca k celku a keď boli hotoví s touto prácou, ktorú zapísali do protokolu a popritom k jednotnému, veľkému Nemecku protokolárne popripájali viacero krajín, vyhlásila sa v prítomnosti všetkých a so srdcervúcou dojemnosťou jednohlasne jednota a nezávislosť Nemecka. Aby však súčasne malo vyhlásenie príslušnú váhu, slávnostne sa uzniesli na vytvorení jednotného nemeckého vojska spolu s národnou flotilou, a čo treba zdôrazniť, tiež to zapísali do protokolu. Potom, ako boli s tým najnevyhnutnejším a najdôležitejším hotoví a Nemecko bolo vytvorené a ustanovené, z kostola sv. Pavla vyšli od suverénnych predstaviteľov nemeckej jednoty rozkazy všetkým nemeckým vládam, aby ich vo všetkom poslúchali, previedli svoje vojská pod nemecké zástavy a aby prisahali na dôkladne vypracovanú ústavu. Okrem toho však vyšla výzva pre celý nemecký národ, aby sa urobila peňažná zbierka na vytvorenie protokolárne zaznamenanej národnej flotily. Aký úspech malo toto všetko? Údajní vazali suverénnych strojcov Nemecka z kostola sv. Pavla odložili po predošlom vyhlásení najhlbšej oddanosti pekne-krásne a v tichosti bokom svoje rozkazy, vojsko, ktoré prisahalo na papierovú ústavu, horelo túžbou čím skôr zahnať krikľúňov z kostola sv. Pavla, a pri veľkom oduševnení plynuli zo všetkých nemeckých krajín značné príspevky pfennigov a grošov na zriadenie národnej flotily! Kostol sv. Pavla však nebol dostatočne pripravený na takýto úspech. Zdalo sa mu, že musí pristúpiť k iným opatreniam, a v presvedčení, že nemecká jednota musí mať aj svojho viditeľného vodcu, zvolili si za vládcu ríše arcivojvodu Jána, ktorý po určitom váhaní túto voľbu prijal a vo svojom energickom nástupnom vyhlásení sľúbil takú nemeckú jednotu, ktorá bude pevná ako nemecké hory. Znovu sa na všetky vazalské vlády spustil dážď rozkazov, no keďže mali tieto rozkazy ten istý účinok ako všetky predošlé a národ o panovníkovi vyhlasoval, že pod jeho vládou ríša upadáva, poobzeral sa panovník dookola, vzal to najcennejšie, čo priniesol svojim Nemcom a utiekol. Medzitým však ríša nezískala proklamovanú pevnosť, preto sa rozhodli reprezentanti v kostole sv. Pavla vyskúšať naposledy na vytvorenie nemeckej jednoty starý prostriedok, a to známu pruskú voľbu cisára. Táto koruna mi môže prísť draho, pomyslel si pruský kráľ a odmietol ju, avšak takým spôsobom, ako kedysi počas verejných hier zrazil lakťom korunu Cézar, keď mu ju priniesli. Po všetkých týchto pokusoch a nezdaroch s usporiadaním Nemecka boli suverénni držitelia moci v kostole sv. Pavla vládam na obtiaž, tu a tam dochádzalo v Nemecku k zrážkam a nepokojom, aj rečníci už boli trochu unavení a zachrípnutí, a tak s nimi vlády spravili krátky proces, vykázali ich z kostola podobne, ako kedysi Cromwell vykázal členov parlamentu, naplneného Svätým Duchom. Proces nemeckej jednoty by sa dočasne, alebo dokonca úplne zastavil, keby nebol v osobe Schwarzenberga zrazu povstal nový, silný muž a organizátor, ktorý si želal zjednotiť ríšu pod ochranou Rakúska a jeho soldatesky, pritom však Rakúšanom zavesil na krk Prusov. Kto dokáže vopred povedať, čo by z toho vzniklo, možno by bolo bývalo došlo dokonca, ó, hrôza pomyslieť, k bitke medzi Rakúšanmi a Prusmi, keby nebol zahrmel svoje „Quos ego etc.“ niekto tretí, silnejší, a nebol tým aspoň trochu priviedol obrnených bitkárov k pokoju a rozumu. Tak stroskotal aj tento pokus, pretože sebavedomý organizátor dostal čoskoro nato vtipný nápad usporiadať v Drážďanoch porady pod úplne novým a zvláštnym názvom „slobodné konferencie“. Tieto slobodné konferencie sa síce otvárali a aj uzatvárali s veľkou pompou, avšak nikto nevie, nakoľko tu skutočne vyzrela nemecká jednota, a len noviny uvádzajú a proklamujú ako najnovšiu verziu nemeckej otázky návrat k starému spolku, ktorý bol prehlásený za to najlepšie riešenie. Takto sa teda tanta molis erat dostať späť k spolku, a navyše k starému! Vietor, ktorý sa rozpútal okolo nemeckej jednoty, úplne zmietol od brehov nemeckú flotilu a kto vie, kde teraz nájde svoj prístav, kde spustí kotvy? Nemecké noviny priniesli najnovšie potešiteľnú správu, že jej život je predĺžený vďaka preddavku z pruskej pokladnice o ďalších šesť týždňov. Čo sa s ňou stane po uplynutí tejto osudnej lehoty, je záhadou, pravdepodobne sa vydá na plavbu okolo sveta a vydá o tom dôkladnú štúdiu. Dvaja obrnení protivníci, Rakúsko a Prusko, Schwarzenberg a Manteuffel, idú medzitým pokojne ruka v ruke do Varšavy, aby si tam vypočuli lekciu o nemeckej jednote. Akú karikatúru spravilo z rozvážneho nemeckého národa jeho politické úsilie! Dalo by sa to ešte ako-tak zniesť u Maďarov, ale nie u rozvážnych Nemcov!

Nepokoje, ktoré najnovšie vypukli v Nemecku, boli ľahko potlačené a pruské vojsko čoskoro premohlo veľký, ale bez oduševnenia bojujúci dav. Vodcovia utiekli a vyburcovaný národ nechával veciam voľný priebeh. Nemci si počas udalostí, ktoré boli pre nich významné, ani v predchádzajúcich storočiach nevypestovali nejakú mimoriadnu vôľu k činu, pretože nik, kto má rád pravdu, nebude môcť poprieť, že vojna, ktorá nasledovala bezprostredne po reformácii, bola veľmi nevýrazná, a takisto tridsaťročnú vojnu viedli Nemci s očividnou slabosťou, ba úbohosťou. Ako je možné, že sa ťahala tak dlho, veď iné vlastnosti národa by predsa vyniesli na čelo udatných národov významné osobnosti? S výnimkou Švédov a niekoľkých mocných vodcov na strane Ligy nenájdeme v tridsaťročnej vojne nič takéto, a Nemecko vyšlo z vojny celkom ubité a zdecimované. Už vyššie sme spomínali, akí boli Nemci počas napoleonských čias a ako im záležalo na ich slobode. Keby vtedy proti všemocnému cisárovi nezakročili svojou rukou Rusi a keby neboli vtedy otriasli Nemcami a nepriniesli im rozhodujúcu pomoc, kto vie, aký osud by postretol Nemcov?! V tej dobe neboli Rusi v Nemecku takí zaznávaní ako teraz, ľudia tam vtedy radi počúvali a spievali ich piesne a dokonca chválili dobrých kozákov. Rakúšania, tak poviete, si splnili vo francúzskych vojnách svoju povinnosť; avšak povedzte: akými silami? Tieto sily boli rovnako málo nemecké, ako boli rímskymi tie sily, ktorými Aetius porazil Hunov na katalánskych poliach. Mimochodom, neskrývajte sa za Rakúsko, tiež bolo slabé, veľmi slabé a do posledného mocného zakročenia Rusov podľahlo zakaždým porážke. Lepšie je o Rakúsku mlčať. Pripojenie Šlezvicka-Holštajnska k Nemecku neodvolateľným nariadením v kostole sv. Pavla taktiež neprebiehalo obzvlášť hladko. Spevácke chóry síce po celom Nemecku chrabro vyspevovali „Šlezvicko-Holštajnsko, rodom príbuzné“ a „Šlezvicko-Holštajnsko, morom obkolesené“, keď však nadišiel čas boja, len niekoľko málo dobrovoľníkov z nemeckých krajín vybralo sa na pomoc bratom v núdzi, zato však poslali bojom unaveným bratom riadne množstvo piva. Aj keď to nie je bohvieaká pomoc, tak aspoň niečo! Treba ešte poznamenať, že tí najvynikajúcejší nemeckí muži nie sú mužmi činu, ako Francúzi, ale mužmi umenia a vedy, tak ako Goethe, Schiller a nekonečné množstvo iných.

Najvýznamnejším, najväčšmi nemeckým štátom, ktorý je pritom protestantský, tak ako sa na nemecký štát patrí, je Prusko. Protestantskú výchovu a zmýšľanie vidno rovnako na národe, ako aj na jeho panovníkoch, ktorí, hoci neboli všetci významnými vládcami, predsa len boli statočnými mužmi. Popri týchto úctyhodných prednostiach trpí pruský štát rovnako aj množstvom podstatných nedostatkov, ku ktorým patrí predovšetkým rozdelenosť územia a nárokovanie si na pozíciu európskej veľmoci. Toto v poslednom čase neustále zdôrazňované a vzhľadom na prostriedky, po ktorých Prusko siaha, celkovo neadekvátne postavenie, neustále núti pruský štát k veľkému vypätiu síl, avšak výsledkom je nakoniec zlá situácia pripomínajúca položenie chudáka, ktorý sa mieša do spoločnosti bohatých pánov. V európskych záležitostiach nie je Prusko nikdy schopné presadiť svoje názory, v dôsledku čoho ich alebo neustále nanucuje druhej, mocnejšej krajine, alebo sa musí dostať do vleku druhých. Friedrich Veľký vykonal spolu so svojím národom slávne, ba obdivuhodné skutky, od toho času však nebol pruský štát v stave sám si obhájiť svoje postavenie a nezávislosť voči rôznym nevraživostiam. Lákaný Napoleonom, držal sa v úzadí skôr zo strachu ako z náklonnosti a záujmu, keď sa mu však opovážil vzoprieť, po jedinej bitke takmer zmizol z mapy. Za svoju spočiatku biednu existenciu vďačí len ruskému zákroku, neskôr sa mohol obrodiť vďaka veľkej pomoci Rusov. Hoci je Prusko podľa západných predstáv absolutistickým štátom, Prusi mali dosť dôvodov na to, aby s ním boli spokojní, pretože svoje práva tu mal každý, bez rozdielu stavov, a veľmi sa tu podporovalo vzdelanie ľudu, ochraňovali sa jeho názory a mravy, a nebolo ľahké primäť pruskú vládu k nejakému opatreniu bez toho, aby sa neuistila o jeho správnosti súhlasom svojho ľudu. Avšak aj tento štát pohltil vír najnovších európskych pohybov, čo malo zrejme sčasti svoju príčinu v kolísavosti terajšieho kráľa, v jeho rozličných nekonečných pokusoch a operáciách, z väčšej časti ich však možno pripísať západoeurópskemu duchu, ktorý sa rozšíril aj v Prusku. Neskoršie germánske prejavy kráľa ani zďaleka nestačili na to, aby mu pomohli opäť získať dôveru ľudu, ktorý sa od neho odvrátil, a neustále rastúca priepasť medzi vládou a ľudom, prehlbujúca sa vďaka ďalšiemu pôsobeniu západoeurópskych požiadaviek, hrozí uviesť pruský štát do nebezpečenstva.

Najzdravším a najsilnejším spomedzi všetkých západoeurópskych štátov je nepochybne Anglicko. Religióznosť národa je tu ešte živá, a pokojná, vážna myseľ vzdoruje unáhleným a uponáhľaným pohybom, jeho energia je v ustavičnom napätí a hľadá si nové polia pôsobnosti. Germáni sú celkovo v čomsi svojrázni, a tento svojráz spočíva v hĺbke ich ducha. U Nemcov sa prejavuje v duši skúmajúcej podstatu všetkých javov a v pohrúžení sa do vedy, u Angličanov v organizácii štátu a u Normanov v šikovnom, dobre premyslenom a rýchle realizovanom podnikaní. Veľkosť Angličanov sa zakladá na štáte, ich ústava však nie je skonštruovaná z apriórnych formúl, ani ju odniekiaľ neprebrali a nepreniesli do svojej krajiny, ale vyviera z hĺbky, z túžby a potreby ducha národa, vyvíjala sa postupne so samotným národom a je s ním vnútorne spätá a preto tvorí so životom národa organický celok. V Anglicku sa stala takzvaná konštitúcia skutočnosťou, a keďže sa tam dobre ujala, považovali ju za výtvor, ktorý pretrvá všetky časy a hodí sa pre všetky krajiny. Zavádzali ju preto všade, kde sa len dalo a pritom verili, že jej zavedením a napodobňovaním zabezpečia silu a slobodu každého štátu presne tak ako v Anglicku. Skúsenosť ukázala, že sa mýlili. Konštitúcia, aj tá anglická, je tiež produktom svojej doby, má svoje vývinové štádium, dá sa uplatniť len v určitých medziach a vyžaduje si pritom zdržanlivého a mierneho ducha, ktorý je charakteristický pre Angličanov. Jej základom musí byť taký pracovitý a podnikavý národ, akým sú Angličania. Ktorý západný národ sa môže pochváliť všetkými týmito prednosťami v takej miere ako Angličania? V Anglicku mala tiež kedysi šľachta prednostné práva a tiež bola mocná, roľnícky ľud mal takisto ako všade inde voči nej povinnosti poddaných a občiansky stav tam kedysi nedisponoval do takej miery politickými právami ako dnes, no pozrite sa, ako sa im v anglickom štátnom živote darilo v priebehu času vyrovnávať tieto nezrovnalosti, ako sa tu šľachta vždy v pravý čas dokázala vzdať svojich práv, ako málo sa tu meštianstvo vyvyšovalo nad ostatných, keď získalo politické práva! Okrem toho, že anglická šľachta vlastní veľkostatky, nelíši sa od ľudu v ničom, a tieto veľkostatky dedia len najstarší synovia. Ostatní, ktorí nemajú právo dediť, sú odkázaní na apanáže, alebo na iné zamestnanie v občianskej spoločnosti, vstupujú do nej a v každom ohľade sú si rovní so všetkými ostatnými gentlemanmi. Aké búrky vyvolávalo v ostatných západných krajinách zavedenie spomínaných opatrení, ktoré nebadane a krok za krokom prebiehalo v Anglicku? V anglickom štáte taktiež dochádzalo k otrasom, no ich pôvod a vyústenie boli iné než v ostatných krajinách. Po zavedení reformácie prispelo podstatne k premenám dvojité postavenie kráľa ako svetskej a cirkevnej hlavy, pretože vo veciach viery si hĺbavá germánska nátura nechcela dať nič predpisovať svetským panovníkom a v dôsledku objavenia Ameriky a napredovania priemyslu vyvolala popritom potrebné zmeny v štátnom hospodárstve; no ako rýchlo sa zatreli stopy po otrasoch, aké silné a jednotné zas bolo Anglicko, keď padla hlava Karola I., a po krátkom čase odstúpil protektor! — Aká veľká je však moc kráľa popri všetkých právach, ktorými disponuje ľud v zákonodarstve, čiastočne aj v správe a v súdnictve, a akej úcte sa teší najvyššia hlava národa! A koľko slobody má napriek tomu každý jednotlivec, a aký panuje popritom v krajine pokoj, poriadok a bezpečnosť! Tajnú políciu Anglicko veľmi nevyužíva, a načo by mu aj bola? Každý človek tu má tisíc možností, ako prejaviť svoje želania, nemusí sa pritom obávať nijakého prenasledovania, veď pre každého ukrivdeného a poškodeného je brána zákona otvorená a nakoniec sú všetci naplnení presvedčením, že aj keď nie hneď, tak predsa len postupom času zvíťazí poriadok potrebný pre blaho krajiny. Nedávno dokonca navrhlo predsa toryjské ministerstvo dôležitú zmenu obilných zákonov! Celkom inak sa prijímali ústavné zákony v ostatných západoeurópskych krajinách! Ihneď po ich zavedení sa krajiny obyčajne rozdelia na dva znepriatelené tábory, z ktorých každý je presvedčený o tom, že bude môcť existovať len vtedy, keď porazí toho druhého, heslom sa tu stala vojna na život a na smrť. Hoci sú v Anglicku jasne stanovené kráľovské právomoci, nedá sa vonkoncom povedať, že by bola kráľovská moc podľa ducha ústavy a v chápaní ľudu čímsi výlučným. Práve naopak, táto moc je tak vnútorne spätá s národom, že s ním tvorí jeden celok. Už z tohto, ale aj z iného dôvodu tu nemôže byť ani reči o vzájomných sporoch, pretože obe strany sú pevne presvedčené o svojom úprimnom zmýšľaní a vytrvalo si nástoja na svojich právach. Je všeobecne známe, k akému postaveniu, bohatstvu a moci sa Anglicko dopracovalo vďaka tomuto systému. Anglicko bolo medzi tými krajinami, ktoré viedli západné štáty do boja proti takmer neporaziteľnému francúzskemu cisárovi, držalo ich spolu, oživovalo ich vyhasnuté nádeje, všade na svete bojovalo chrabro proti všemocnému nepriateľovi a v núdzi prišlo na pomoc aj Rakúsku.

Všetko však má svoj priebeh a všetko raz dosiahne svoj vrchol; zdá sa, že Anglicko tiež už prekročilo horizont svojej slávy a moci. Ako sme spomenuli vyššie, aj taký systém, aký je v Anglicku, dá sa udržať len v tých medziach, kde môže pôsobiť; na to, aby sa zachoval, musí tu existovať vzdelaný, blahobytný národ, ktorý sa v ničom neunáhli, dodržiava politické práva a má mocný senát zainteresovaný svojím postavením na udržaní toho, čo jestvuje; ak sa však tieto medze prekročia, zapríčiní sa tým aj rozpad systému. Angličania to cítia a preto pomaly a uvážlivo napredujú po ceste politických reforiem, preto stokrát preskúšajú každé nové politické opatrenie. Tu korení aj ich strach z náhleho odstránenia hoci aj bezvýznamných, už nepotrebných, ba dokonca smiešnych opatrení a poriadkov. Podľa celkovo bežnej predstavy má zákonodarné zhromaždenie svojím pokojným, uvážlivým postupovaním slúžiť národu ako pozitívny, svetlý príklad, vyrovnaným postojom má vystríhať pred akoukoľvek unáhlenosťou a tak postupne dosiahne to, čo dozrelo časom. Staroveké republiky spočívali takisto na základoch, ktoré sme tu naznačili a taktiež mali svoje senáty. No odvtedy, ako sa postavili na širšie základy, dá sa zreteľne pozorovať ich postupný úpadok; otvoril sa tým priestor pre nestálosť, najrozličnejšie názory a v ich dôsledku aj priestor pre strany. Zákon o reforme, ktorý po päťdesiatich rokoch zvažovania presadili roku 1832 za čias ministra Greya, odstránil očividné nespravodlivosti vo volebnom práve, preniesol ho vo všeobecnosti na zámožné vrstvy, na bohaté mestá a bez toho, aby ho rozširoval, podelil ho spravodlivejšie, ustálil a priznal ho aj árendátorom. Ako sa dá pozorovať na príklade hnutia, ktoré sa v Anglicku rozmohlo, nie je však anglický národ s touto reformou spokojný. Radikáli a chartisti chcú rozšíriť volebné právo bez rozdielu na celý národ a chceli by, aby sa na ňom mohli zúčastňovať všetci otcovia rodín bez ohľadu na to, či sú majetní a vzdelaní. V tomto zmysle aj predkladali parlamentu búrlivé petície, a ich činnosť sa stále rozrastá. Keby sa im to aj raz podarilo — čo nie je vylúčené — a systém by sa raz ocitol zoči-voči tomuto širokému poľu, potom by sa táto pevná, stará anglická konštitúcia otriasla vo svojich základoch, a namiesto prvku uvážlivého, postupného pokroku by sa nevyhnutne presadila nestála, potrebným vzdelaním nevyzbrojená masa, ktorá by ihneď odstránila anglický senát, takzvanú hornú snemovňu, zvrhla by monarchiu a otvorila by dokorán brány vyčíňaniu. Výsledok by bol pravdepodobne taký istý, ako v iných štátoch nachádzajúcich sa v tom istom štádiu. Keďže toto nové úsilie mohutnie a začína pôsobiť aj v parlamente, staré strany toryov a whigov strácajú čím ďalej tým väčšmi svoj význam, stiera sa rozdiel medzi kedysi tak ostro vyhranenými názormi, a nebadane ich vytláčajú nové názory. To je dôvod oslabenia pôvodnej silnej konzistencie a členenia parlamentu a aj kolísavosti a neistoty jednotlivých ministerstiev. U vážneho anglického národa postupuje tento rozpad pomalšie a okrem toho sa podstatne brzdí stálou zamestnanosťou pracujúcej triedy vo veľkolepo rozvinutom priemysle a odchodom zbedačeného obyvateľstva do iných častí sveta. No poprieť ho nemožno. — Priemysel, ktorý sa v Anglicku rozvíja vo veľkom, má popri svojej silnej aj jednu slabú stránku. Odhliadnuc od toho, že sa jeho pôsobením hromadí bohatstvo a tým aj vlastníctvo pôdy v rukách niekoľkých, v dôsledku čoho neustále narastá počet tých, čo patria do triedy chudobných a pritom neustále upadávajú stále do väčšej biedy, a ďalej odhliadnuc od toho, že tento zbedačený a zúbožený ľud vydaný na milosť a nemilosť továrnikom neustále niekto navádza na nenávisť, ba popudzuje ho k zúrivosti voči nim — odhliadnuc od tohto všetkého sa Anglicko vďaka svojmu veľkolepo rozvinutému priemyslu stalo závislé od iných krajín a toto postavenie si zachová aj naďalej. Po tom, ako stroskotal Napoleonov pokus dostať sa s ozbrojenými oddielmi do Anglicka, sníval tento vládca o prostriedku, ktorým by mohol iným spôsobom tejto krajine uštedriť smrteľnú ranu a nazdával sa, že tento prostriedok objavil v známom kontinentálnom systéme. Postupoval síce správne, a hoci sa mu ako jednotlivcovi, aj keď najmocnejšiemu mužovi, tento plán nikdy nemohlo podariť uskutočniť — čo by sa však stalo s Anglickom, keby tak kontinentálny systém začal pôsobiť nie podľa násilného rozkazu, ale prirodzeným chodom vecí, postupne a u väčšiny národov? Dnes už podľa všetkého niet jediného národa a ani jediného národohospodára, ktorý by veril v slobodný obchod, ostatným národom tak vrelo odporúčaný anglickými národohospodármi, každým dňom sa však mimovoľne natíska všetkým národom predstava, že pokiaľ to len dovoľuje pôda, poloha, stupeň vývoja a ostatné pomery v krajine, musia rozvíjať priemysel a v rámci možností vyvolávať dopyt po priemyselných produktoch, niečo vymieňať za cudzie, nevyhnutné obchodné výrobky a pokiaľ sa dá, vyvážať tak, aby sa týmto spôsobom zveľaďoval majetok, moc, vzdelanie a samostatnosť. Z tohto dôvodu sa teraz u väčšiny národov, kde to len dovoľuje rozvoj priemyslu, menia pôvodné dovozné clá na ochranné, čo pochopiteľne Angličanov veľmi hnevá a pokúšajú sa ich zrušiť. Bowring, ktorého vyslal anglický parlament na kongres nemeckého colného spolku, pokúšal sa všetkými možnými prostriedkami vysvetliť Nemcom, že nemecké ochranné clá za nič nestoja, a že Nemecko má vlastne vhodné podmienky len na poľnohospodársky priemysel, ale Nemci sa v tomto ohľade nedali oklamať. Pre čo iné by prikladali Angličania všade na kontinente polienka na oheň revolúcie, ak nie kvôli tomu, že nedostatok priemyselnej činnosti zapríčinený u národov vojnou, má umožniť nahradenie ich vlastných továrenských výrobkov za anglické, a ďalej kvôli tomu, že svoj priemyselný trh chcú ihneď ponúknuť menej vyspelým krajinám, ktoré by revolúciou mohli prípadne dosiahnuť samostatnosť? Angličania boli priaznivo naklonení predovšetkým Talianom a Maďarom, pretože tu je priemysel ešte len v plienkach a obe krajiny boli závislé na anglických priemyselných výrobkoch. Budovanie tovární v európskych krajinách vskutku významne postupuje, najmä však vo Francúzsku, Rusku, Belgicku, Nemecku a mimo Európy v severoamerických slobodných štátoch. Keď v Rusku nastúpil na trón cisár Mikuláš, bolo tu v činnosti už 5128 tovární a o dva roky viac než 6000. No tento narastajúci priemysel znemožňuje nielen v spomínaných, ale aj v ostatných krajinách prístup anglickým obchodným výrobkom na vnútorné trhy a okrem toho konkuruje anglickým výrobkom na cudzích trhoch, o čom svedčí najmä prípad Ruska a Spojených štátov. Rusko konkuruje Anglicku v Perzii, vo Veľkej a Malej Buchare, Kokande, Taškente, Chive. Odtiaľ sa ruský tovar dostáva do ostatných ázijských krajín, konkrétne do Číny; niektorým ruským priemyselným výrobkom, hlavne hrubému súknu, produktom z hodvábu a železnému tovaru priznáva dokonca Angličan Burnes prednosti pred anglickými, ktoré spočívajú aj v tom, že Rusi môžu tieto výrobky predávať lacnejšie. Rozmach ruského obchodu v Ázii nám osvetľuje vývoz do Buchary, ktorý v rokoch 1824 — 1832 vzrástol z 8 na 20 miliónov. Severoameričania sa tlačia do Číny rovnako ako Angličania, a keď raz bude v Amerike väčšmi obrobená pôda a krajina bude hustejšie obývaná, poklesnú v Spojených štátoch značne mzdy, a vtedy sa severoamerická konkurencia stane pre Angličanov nebezpečnou.

V dôsledku toho, že sa v európskych krajinách a v Spojených štátoch zvyšuje priemyselná činnosť, aj anglický priemysel utŕžil ranu na citlivom mieste. Známy Urquhart tvrdí, že vraj od roku 1836 anglický vývoz značne poklesol, roku 1837 obnášal konkrétne o 12 miliónov libier šterlingov menej ako predtým, zatiaľ čo francúzsky obchod vzrástol v rokoch 1824 až 1836 o 108 percent a americký v období od 1815 do 1836 o 270 percent. Parlamentné rokovania z roku 1840 ukazujú, že Anglicko doviezlo roku 1839 o 100 miliónov funtov menej bavlny ako r. 1838 a vyrobilo z nej o 361,2 miliónov menej tkaniny ako v predošlom roku, a bavlnená tkanina pritom tvorí polovicu celého anglického vývozu. Tieto straty, ktoré utrpel anglický priemysel, viedli v parlamente k dôležitej zmene obilných zákonov. Aspoň Peel ju v tom, čo povedal, motivoval tak, že anglický vývoz od roku 1836 značne poklesol a v dôsledku toho vraj veľmi vzrástol počet chudobných, pre ktorých bolo treba zabezpečiť lacnejší chlieb. Zmenou obilného zákona sledovali Angličania tiež obchodnú špekuláciu, pretože hľadali možnosť, ako lacnejšie predávať svoj tovar na cudzích trhoch. Ak bude mať tento pokles anglického vývozu väčšie následky — a k tomu nevyhnutne dôjde — čo si potom počne Anglicko s masou chudobného ľudu? Poľnohospodárstvo v Anglicku zamestnáva len 34 percent obyvateľstva, hustota osídlenia je tu však vysoká — na jednu štvorcovú míľu pripadá 4400 duší, a keď si uvedomíme, že v Anglicku, Škótsku a v Írsku sú aj pohoria, na severe Škótska rozsiahle neúrodné plochy a všade na tomto území je množstvo riek, jazier a obrovských šľachtických parkov, môžeme pokojne počítať na štvorcovú míľu 5400 obyvateľov, čo je o tisíc viac. Čo bude teda Anglicko robiť s týmito ľuďmi, ktorých neživí pôda? Ak sa podstatne zníži vývoz a dovoz, a úmerne tomu poklesnú aj štátne príjmy, čím sa potom vykryjú obrovské štátne výdavky? Ako, akým spôsobom zaplatí Anglicko miliónové štátne dlhy a ako pritom uspokojí to množstvo zainteresovaných? Udrží si pritom najväčšia moc, anglická námorná flotila, svoje doterajšie postavenie? Čo bude potom s anglickými kolóniami a dŕžavami? Nebude sa usilovať Nové Holandsko, kde narastá počet obyvateľstva, nasledovať príklad Severnej Ameriky? A nebude sa aj vyciciavané obyvateľstvo Indie pokúšať striasť nenávidené jarmo? Anglicko vládne v Indii 130 miliónom a prišli vari títo ľudia nadobro o svoju nezávislosť? Nie sú medzi nimi, alebo v ich susedstve chrabrí Sejkovia, bojovní Marati, a nemajú vari také vzory ako Avrengzeba, udatného Hyder-Aliho, a vytrvalého Dost-Mohameda? Nedočiahne hádam až do týchto krajín, ba dokonca až do Číny ruská ruka? Okrem toho netreba zabúdať na to, že kvasenie v samotnom Anglicku naberá na intenzite, že chartisti majú svojich physical-force-men, podobne ako Anglicko svojho Owena a komunistov, a prílev rozličných dobrodruhov a revolucionárov z mnohých európskych krajín podstatne zvyšuje napätie. A vari už definitívne dozneli v národe O’Connella, utláčanom Angličanmi, výzvy tohto kedysi neúnavného írskeho politika, vari už nemajú nijakú odozvu? V doterajšom náboženskom presvedčení Angličanov a v súdržnosti vládnucej cirkvi dochádza tiež postupne k obratu. Počet metodistov a disenterov vzrastá, puseyzmus vyvoláva naproti tomu v episkopálnej cirkvi pohyb, ktorý znamená návrat do lona jedinej spásonosnej cirkvi, alebo sa na to prinajmenšom všetkými silami pripravuje, a v poslednom čase sa v Anglicku mnoho dosiahla aj katolícka cirkev. Neveríme v ďalšie obrátenie Angličanov na katolícku vieru, no tento pohyb znamená v Anglicku o jedno kvasenie viac.

Angličania ako národ, ktorý sa vrhol na priemysel a ktorý z neho čerpá svoje životné sily, majú niečo spoločné s remeselníkmi a kupcami: neustále hľadajú to, čo pre nich znamená prospech a nechávajú sa viesť ziskuchtivosťou. Nadarmo by ste kedysi, ale aj dnes hľadali u Angličanov črty veľkodušnosti, alebo dokonca ľudskosti. Hoci sa vyslovili proti obchodovaniu s otrokmi a vyhlásili, že ho nebudú trpieť, špekulujú však, ako si predovšetkým ešte väčšmi upevniť a rozšíriť svoje námorné panstvo, pretože si pod touto zámienkou uzurpujú právo kontrolovať každú loď a príležitostne z toho aj niečo vyťažiť. Okrem toho ešte dúfali, že odstránením otroctva spôsobia škodu prekvitajúcim a neverným Spojeným štátom. Ako je totiž známe, a čo Spojeným štátom neslúži ku cti, obrábajú južné plantáže krajiny títo ľudia zbavení dôstojnosti. To však, že to Angličania nemysleli so zrušením otroctva vážne, vidíme na príklade Portugalska. Portugalsko na Viedenskom kongrese vyhlásilo, že bude chcieť vo všetkých svojich kolóniách v priebehu ôsmich rokov úplne odstrániť otroctvo, ak bude Anglicko súhlasiť so zmenou niekoľkých článkov obchodnej dohody uzatvorenej roku 1810, v prospech portugalského obchodu, ktorý bol touto dohodou veľmi znevýhodnený. Anglicko sa však nenechalo donútiť obetovať svoje zisky na oslobodenie biednych otrokov. A sú na tom hádam vyciciavaní, polonahí Íri lepšie ako iní nevoľníci? Ak Angličanom natoľko záleží na ľudskosti, ako je potom možné, že pred niekoľkými rokmi vtiahli úbohých Číňanov do vojny, keďže títo zakázali do svojej krajiny dovoz ópia, a Číňania potom museli za zákaz draho zaplatiť? Ako je možné, že kvôli niekoľkým tisícom zlatých najnovšie Angličania hrozia vojnou malému Grécku, dokázali spôsobiť jeho hospodárstvu ťažké rany a všade boli príčinou zmätkov? To, ako sa počas napoleonskej éry zachovali voči Dánsku, len aby sa zmocnili jeho flotily, je tiež čiernym listom v dejinách národov, ktorým si Angličania pokazili svoje meno. Podobné náhľady a postupy Angličanov charakterizovali už oddávna, vynútili si síce rešpekt národov, ale nikdy nezískali ich lásku k svojmu ľudu a všade len vyvolávali proti sebe odpor.

V dôsledku postupného úpadku života anglického štátu sa tiež v novšej dobe obmedzil anglický vplyv v zahraničí. Pokiaľ nám je známe, pripomienky anglického kabinetu k najnovším udalostiam zostali bez ohlasov — rovnako v záležitostiach Talianska, ako aj v otázke Šlezvicka-Holštajnska a ani Maďarom nebola ochrana Angličanov nejako obzvlášť prospešná.

Pri týchto úvahách nám pred oči vystupuje obraz neúnavného, no napokon predsa len takmer vysileného Daniela O’Connella, ktorý po tom, ako nedokázal u Angličanov ani prosbami, ani naliehaním a ani vyhrážkami vynútiť pre pošliapaný galský národ spravodlivosť, zvolal na nepriateľov, čo poukazovali na slabosti Írov: „Hovoríte, že sme vraj slabí a prehnití, ale Anglicko je tiež staré a prehnité!“ —

Ak neveríme v ďalšiu silnú existenciu Západu a jeho národov, máme na to dôvody, ktoré sme uviedli jednak pri všeobecných úvahách o pomeroch a smerovaniach na Západe, ako aj pri prehľade jednotlivých západných národov. S úpadkom západných národov strácajú silu a život aj formy, v ktorých tieto národy žili a v ktorých sa pohybovali a zdá sa, akoby sa spolu s nimi postupne rozpadávali. Katolicizmus sa opotreboval, a aj protestantizmus stráca na ostrosti a životnosti svojou čoraz väčšmi viditeľnou slabosťou; ukazuje sa že takzvané konštitučné formy štátu sú neudržateľné, nepotrebné, ba dokonca lživé, a na Západe je nezmyslom myslieť na republiky.

Ako sme povedali vyššie, katolicizmus si kládol za cieľ šíriť kresťanstvo, a s úsilím, ktoré mu treba uznať, sa mu podarilo dosiahnuť to, že sa toto náboženstvo stalo náboženstvom tých najvýznačnejších ľudských rodov. Keďže však šírenie kresťanstva prebiehalo celkovo navonok, predstavuje samo len vonkajšiu formu. Od začiatku svojho rímskeho rozvoja rozlišoval katolicizmus medzi tými, ktorí boli oboznámení s obsahom kresťanstva, teda medzi žrecami a na druhej strane ostatným „nevzdelaným“ ľudom, neskôr dokonca popretrhával všetky putá, ktoré ho s týmto ľudom viazali a vystaval si svoju vlastnú duchovnú ríšu, v ktorej dosadil kňazov za správcov a regentov, z ostatných však spravil ich poddaných. Jedni mohli plne užívať náboženské dary, a ostatní sa museli uspokojiť so skromnými milodarmi. Len tí prví mohli nahliadnuť do prameňov náboženstva, do Písma svätého, ktoré predtým podrobili skúmaniu; tí druhí boli takýchto možností pozbavení čiastočne výslovnými zákazmi, čiastočne vďaka nezrozumiteľnej reči, čoho dôsledkom bolo, že katolicizmus stanovil cirkev ako jedinú autoritu a jediného arbitra vo veciach viery, a ostatným určil len vieru v jej výroky. V tomto smere ďalej dôsledne stanovil veriacim svoje vlastné predpisy ako jedinú životnú normu, nabádal ich ku kresťanskému životu zavádzaním obrazov svätých, podľa ktorých sa mal človek riadiť a napodobňovať ich a predpisoval im rôzne vonkajšie cvičenia, ktorými mali dosiahnuť takýto život. Postupom času sa z týchto cvičení stali mechanické úkony pôsobiace na myseľ, a z učenia sa pritom stalo už len čosi vedľajšie. Táto tendencia viedla ďalej k tomu, že sa vďaka mariánskemu a svätému obradu temer zabudlo na Spasiteľa. Cirkev si ako jediná prisvojovala moc otvárať brány do neba dobrým, a zblúdilcov vpustila dnu len vtedy, keď splnili predpisy, ktoré im boli uložené a odpykali si tresty; neskôr, keď cirkev ešte väčšmi upadla, predávala dokonca za peniaze právo na tento vstup, takzvané inguldencie. To, že bol katolicizmus zameraný predovšetkým vonkajškovo, osvetľuje sa aj tým, aký dôraz kládol na vonkajšie ovládnutie zeme, kde žil Spasiteľ a aké úsilie vynakladal na organizovanie križiackych výprav, ako aj z prehnaného uctievania relikvií, atakďalej. Katolicizmu nešlo o zušľachťovanie ľudského srdca a mysle. Stačilo mu, keď ľudia verili v to, čo on vyhlasoval za vieru, bol spokojný vtedy, keď sa povrchne plnili predpisy, ktoré sám považoval za dobré a keď sa vyhlásil za neomyľné učenie, výslovne sa postavil proti akémukoľvek skúmaniu a stíhal ho kliatbou. Správcovia duchovného kráľovstva, t. j. kňazi sa zmocnili svetskej vlády a zneužili túto moc na dosiahnutie svetských majetkov. Celkom sa oddávali pôžitkom, pošpinili svoje rúcha najrozličnejšími hriechmi a aby si naďalej mohli užívať svetské majetky, siahli po tých najnekresťanskejších a najhorších prostriedkoch, tak ako napríklad jezuiti. Nazdáva sa vari katolícka cirkev, že ak vystačili s povrchnosťou katolicizmu drsnejšie národy, že s ňou vystačia aj národy vzdelanejšie? Nazdáva sa, že sa svet uspokojí s formou kresťanstva namiesto jeho obsahu? A myslí si ešte, opierajúc sa o svoju neomylnosť, že bude môcť zostať orákulom národov, keď bude potierať akýkoľvek výskum v duchovnej oblasti a že sa naveky udrží svojou nemravnosťou a neprirodzenými prikázaniami uprostred kresťanských národov? Nevidí vari, že od nej odpadli všetky vzdelanejšie národy a v tých národoch, ktoré jej zostali verné, sa jej vzdelanejšie triedy obracajú chrbtom, a že medzi tými, čo sa povzniesli nad nevzdelaný dav, je odpadlíctvo celkovo všeobecným javom? Nazdáva sa, že všetko toto môže zvaliť na nesprávnu výchovu, na pokušenie, zaslepenosť a podobné veci? — Katolícka cirkev ďaleko, veľmi ďaleko zaostala za požiadavkami kresťanstva, ba dokonca za požiadavkami lepšej vzdelanosti našej doby; je strnulá, scvrknutá, bez viery a dôvery národov, je bez života, studená a mŕtva; a takto kráča v ústrety svojmu osudu, rozkladu a úpadku.

To, ako katolícka cirkev dokáže viesť národy a podporovať vzdelanie, najlepšie vidno na príklade tých krajín, ktoré zostali čisto katolícke, na príklade najkatolíckejšieho Španielska, Portugalska, na nemeckokatolíckom Bavorsku, na slovanskokatolíckom Chorvátsku atď. Čo dokázali napríklad v oblasti vied všetky tieto krajiny, ktoré sa uzatvorili pred vplyvom reformácie a stránili sa jej ako strašnej choroby? V čom môžu ľudstvu slúžiť ako svetlý príklad? Nevládne vo všetkých týchto krajinách stav apatie a letargie? — Bavorsko tak zaostalo za vzdelaným Nemeckom, ako kedysi Boetius zaostal za vzdelaným Gréckom, a to z jediného dôvodu: zostalo čisto katolícke. Namiesto toho, aby katolícka cirkev podporovala vzdelanosť, starala sa vďaka svojmu postaveniu skôr o jej obmedzenie a potlačenie. Postupne sa aj v nej vytvorilo vedomie, že je povolaná udržiavať národ v stave duchovnej tuposti, v chudobe a závislosti: ako vraví, národ bude aspoň poslušný a krotký. Veľká časť katolíckych duchovných takto chápe svoje poslanie, a beda tomu, kto sa nazdáva, že je povolaný hrešiť proti ľudstvu! Spomedzi katolíckych krajín zostalo Francúzsko len formálne katolícke, a hoci sa celkom neuzavrelo pred reformáciou, napriek tomu nedosiahlo pre rozvoj ľudskej vzdelanosti ani zďaleka toľko, koľko dosiahlo Nemecko.

Protestantizmus vznikol z opozície proti katolíckej cirkvi, proti jej neomylnosti, skostnatelosti, svetským ambíciám a zneužívaniu, a hoci je jej protikladom, napriek tomu je s ňou úzko spätý, predovšetkým čo sa týka otázky jeho existencie. Silu, zmysel a význam má totiž len dovtedy, pokým má silu katolícka cirkev a pokým je zakorenená vo vedomí národov. Akonáhle sa však katolicizmus vyčerpá a upadne, opotrebuje sa aj protestantizmus a z nedostatku činnosti stratí svoju silu. Pri živote ho udržiava neustále oponovanie proti katolicizmu, no keď katolícka cirkev zoslabne a stratí podporu národov, zamĺkne aj protestantizmus a nejaví už nijaké známky života. Keďže v otázke svojej existencie stále udržiava protestantizmus krok s katolíckou cirkvou a v lone katolíckych národov zväčša bojoval proti tomu, na čom lipla predovšetkým katolícka cirkev a čoho sa pridržiavala ako svojej podstaty, bojoval proti jej neomylnosti a proti jej ustanovizniam a nemilosrdne odkrýval pred očami národov jej zosvečtenie, zneužívanie moci a nemravnosť, odoberal tým aj vieru katolíckym národom a na druhej strane zas po víťaznom boji opäť upadol do nečinnosti. Po odpadnutí od katolíckej cirkvi nemajú národy dôvod prejsť k protestantizmu. To, čo by totiž mohli získať protestantizmom, dosiahli už formálnym vystúpením z katolíckej cirkvi. Hoci je slobodný prestup z jednej cirkvi do druhej takmer vo všetkých západných krajinách ukotvený v zákonoch, nevidno u národov popri okázalej antipatii voči katolíckej cirkvi masové prestupovanie na protestantizmus ako kedysi. Ojedinelé prípady sú záležitosťou subjektívnej potreby, alebo ide ďalej o dôvody, ktoré nie sú náboženského charakteru. V súčasnosti panuje medzi katolíkmi a protestantmi všeobecný zmier, vynímajúc jednotlivé drobné nevraživosti, a bude trvalý, aj keď nebude zaistený pozitívnymi zákonmi; obidvaja kedysi zúriví nepriatelia sú vyčerpaní a nevládni. Z dôvodov, ktoré sme tu uviedli dá sa vysvetliť, prečo nemeckí katolíci neprešli po svojom odpadnutí do protestantského tábora, ale považovali za lepšie pokračovať ďalej vo svojom diele s vyhliadkou na väčšiu životnú silu a na väčší počet prívržencov. Ak budeme naďalej vychádzať z pôvodného pojmu protestantizmu, ukáže sa vo svojej podstate, teda vzhľadom na postavenie katolíckej cirkvi ako jeho negácia, a preto nikdy nedosiahne všeobecnosť a jednotu, a v pravom zmysle slova netvorí nijakú cirkev, ale len náboženské obce. Takmer všetci protestanti rôznych krajín majú rozličné vierovyznania, veľmi odlišné obrady a podstatne rozdielnu vnútornú správu; spomeňme si len na episkopálnu cirkev Angličanov, na škótskych presbyteriánov, na švédskych, nemeckých, uhorských protestantov, pruských starých luteránov atď. a dospejeme k poznaniu, že protestanti nikdy netvorili pozitívnu jednotu, a boli nanajvýš jednotní vo svojej negatívnosti, v odpore voči katolíckym prechmatom, a aj to len skôr emotívne, ako v činoch. Keďže východiskom protestantizmu je skúmanie a poznanie, prebudil síce na jednej strane k životu pravú vedu, avšak na druhej strane dnes prešiel vo svojom vývine od plytkého racionalizmu cez takzvané slobodné vedecké bádanie k úplnému zavrhnutiu celého cirkevného života a k neviere, a ihneď po svojom vzniku dal podnet k vytvoreniu najrôznejších siekt, z ktorých každá povýšila jeden citát z Písma svätého na podstatu a považovala sa potom za pravovernú. Slávou protestantizmu je veda, a ktorá krajina sa môže v tomto ohľade pýšiť tak, ako Nemecko, ktorá krajina sa môže stavať na roveň s Nemeckom? Takisto aj v prenikaní štátu kresťanským duchom; keďže na druhej strane protestantizmus netvorí nijaký celok, nijakú jednotu a skôr od seba jednotlivcov oddeľuje, izoluje ich a ponecháva ich samých na seba, nie zo seba, ale zvonka čerpá tvorivú silu a životnosť, nepozná ani obetu, ani posviacku, nezvestuje oduševnenie a mimo vedy neuznáva nič veľké a stále, nezjednocuje ľudí, nevytvára medzi ľuďmi vzájomnosť blížnych —, preto je nedostatočný pre budúci svetodejinný vývin.

Z politického hľadiska prechádza Západ od absolutistických monarchií ku konštitučným štátom, tieto sa zas pretvárajú na politické a napokon na sociálne a komunistické republiky, kde sa všetko končí v rozklade ľudstva a v deštrukcii ľudskosti. Táto unáhlenosť má v sebe osudnú črtu: keď sa už raz totiž Západ dostal do víru týchto pohybov, nemôže sa z neho vymaniť. Niet tu pokoja, ani stálosti, všetko sa valí a tlačí vpred, rúti sa, a všetci tu vidia svoje konečné, vytúžené šťastie — v záhube! Jedna revolúcia bude nasledovať za druhou a po každej na tom budú národy Západu horšie ako predtým. Nasledujúce generácie budú stále divšie a horšie, už dýchajú tento vzduch, už z neho čerpú energiu; západným duchom času je poznačená aj výchova; tento duch je ochabnutý, ospanlivý, zo zásady sa vzdal akejkoľvek prísnosti; zmäkčilosť, pôžitkárstvo a hojnosť čoraz väčšmi vytláčajú bývalú zdržanlivosť, vážnosť, niekdajšiu činorodosť: nech sa teda krútia kolesá voza vpred, pretože ich nemožno obrátiť — nech sa teda rútia vpred s pokoleniami Západu, pokým ich nezadrží nad priepasťou mocná ruka.

Kam obrátiť pohľad, kde čerpať nádej, keď srdce, čo vzplanulo láskou k človeku, márne hľadá pomoc na Západe? Tam, na ďalekom Východe, pretože tam je usídlený národ Slovanov, národ budúcnosti! Vyššie sme si položili otázku, či jestvuje myšlienka, ktorá by mohla pozdvihnúť slovanský národ, či je tomuto národu súdené nejaké poslanie, nejaká budúcnosť, či nie je navždy odsúdený na podradné postavenie medzi národmi a či mnohé pohyby, ktoré pozorujeme medzi jeho kmeňmi, majú nejaký vyšší význam a nie sú len kŕčovitými pokusmi a prechodnými javmi. Teraz, keď sme sa presvedčili, že od pohybov na Západe nemožno očakávať zlepšenie ľudského osudu, je čas odpovedať na túto otázku.

Pozrime sa na slovanský starovek, aký obraz sa objaví pred našimi očami? Všetci spisovatelia, aj cudzí, ktorí písali o živote našich kmeňov za dávnych čias, jednomyseľne hovoria, že nebolo národa, ktorý by sa im vyrovnal v čistote mravov a pohostinnosti; každého cudzinca, nech prišiel odkiaľkoľvek a nech bol hocikým, prijímali čo najsrdečnejšie a nielen že si považovali za povinnosť dať mu všetko, čo potreboval, ale aj ho vyprevadili a odovzdali ho do ďalšej opatery; ak sa mu niečo prihodilo, odplatili sa tomu, kto mu svojou nepozornosťou alebo zlobou zapríčinil krivdu, k tomu sa cítil každý z nich zaviazaný. Podľa dávnych svedectiev bola ich pohostinnosť taká veľká, že keď vychádzali z domu, kládli na stôl pokrmy a nechávali otvorené dvere pre prípad, keby prišiel cudzinec, aby našiel nielen prístrešie, ale aj posilnenie a osvieženie. Okrem toho sa uvádza, že vojnových zajatcov po určitej dobe prepúšťali alebo domov k svojim, alebo si ich ponechali u seba doma, nie však ako nevoľníkov, ale ako priateľov či príbuzných. Pohostinné sú aj iné národy, no sú aj také, ktorým úplne táto vlastnosť chýba, alebo sa u nich len zriedka stretneme s takou pohostinnosťou, ako u našich predkov, ktorých opisujú cudzinci, a ešte zriedkavejšie sa stretneme s tým, že by každý príslušník národa, teda celý národ ručil za bezpečnosť a blaho cudzinca, ktorý ho navštívi. Ak by sa aj takéto niečo vyskytlo u iných, u nijakého z národov na svete nenájdete tú skutočnú ľudskú vlastnosť, že by tu vojnovému zajatcovi alebo darovali slobodu, alebo by si ho ponechali u seba ako priateľa a podľa toho mu prisúdili aj právo rodinného príslušníka. Takéto zaobchádzanie s vojnovými zajatcami patrilo k obyčajom našich predkov. Všade inde si museli zajatci svoju slobodu vykúpiť, alebo putovali do otroctva. Ak zaobchádzajú s každým cudzincom tak ako káže obyčaj našich predkov, bez rozdielu, či je známy alebo neznámy, neprejavujú takto len celkovú žičlivosť, ale to, že sa s ním radi o všetko podelia a zastanú sa ho, znamená, že ho považujú za seberovného, za blížneho. Keď nepriateľovi, ktorý prišiel so zlým úmyslom, darujú nakoniec slobodu, alebo ho dokonca po krátkom čase prijmú medzi seba a zrovnoprávnia ho s ostatnými, znamená to, že si v ňom cenia človeka. Tieto vlastnosti sa vo väčšej či menšej miere znovu objavujú v živote našich kmeňov. Menej tam, kde tieto kmene v blízkosti Západu podľahli cudzím vplyvom. Do dnešných dní sa považuje u nás pohostinnosť za posvätnú vec a každý cudzinec prechádzajúci našimi župami nájde v každej obci, v ktoromkoľvek dome nocľah a vľúdne prístrešie a ak treba, v každom človeku sprievodcu. Rusa Verevkina, ktorý sa ujme v cudzine biedneho, zúboženého človeka, vyzve jeho trýzniteľ na súboj. Verevkin hneď prvým výstrelom svojho protivníka smrteľne zraní, no napriek tomu ešte čaká na odvetný výstrel, a keď spozoruje, že protivník mieri presne, upozorní na to svojho sekundanta a vzápätí klesne mŕtvy k zemi. Po Pešti sa prechádza ruský dôstojník s rakúskym oficierom. Osloví ich bývalý honvéd, invalid a prosí ich o almužnu. Rakúšan mu nadá do psov, ale dojatý Rus ho obdarí a odvráti sa s pohŕdaním od rakúskeho oficiera. To sú príklady, akých by sme mohli narátať tisíce. Národy pokorené Slovanmi neboli nikdy uvrhnuté do otroctva, a nie sú v otroctve ani teraz. Ani zďaleka sa nemuseli podrobovať takémuto krutému osudu a Slovania rešpektovali ich zvyky a obyčaje, ich vieru a jazyk. Rusi nenanucovali nijakému zo svojich pokorených národov svoje náboženstvo a reč. Práve naopak, ruská vláda sa u najrozličnejších národov usilovala o zachovanie ich náboženstva, starala sa a dodnes sa stará o kostoly a učebnice v domácich jazykoch týchto národov, a keď prechádza Rus okolo akéhokoľvek kostola, zakaždým úctivo sníme čiapku. Voči nám Slovanom neprejavila nijaká cudzia vláda toľko starostlivosti; pokatolíčťovali nás, ponemčovali, maďarizovali, potaliančovali — všetko jedno cez druhé. Severní Nemci páchali ukrutnosti na našich predkoch a donedávna platilo, že keď chcel Slovan vstúpiť do cechu alebo keď sa chcel dostať do školy, musel sa zriecť svojho slovanstva. Každý vie, ako sa v Čechách a na Morave správala a ešte stále správa rakúska vláda voči všetkým slovanským kmeňom a ako sa proti Slovanom prehrešujú Maďari. Podľa správ o našich predkoch nebolo v ich obciach ani chudobných, ani žobrákov a všetci žili spokojným životom. Inak to ani nemohlo u našich predkov byť, pretože u všetkých slovanských kmeňov boli občiny uspôsobené tak, ako ich doteraz nachádzame v Rusku, v Srbsku, Čiernej Hore a u Bulharov. V týchto opravdivých slovanských občinách je pôda spoločným vlastníctvom — alebo lepšie povedané patrí občine, tá z nej dáva každému otcovi rodiny rovnakú časť a po jeho smrti si pôdu opäť vezme nazad. Plnoletí synovia otcov dostanú od občiny podiel zeme, a podľa toho, koľko má otec synov, toľko podielov dostanú, keď dosiahnu plnoletosť. Občina sa teda stará o všetkých a jej vynikajúca organizácia úplne vylučuje chudobu. Týmto spôsobom sa majetok nedrobí a dedením sa nerozbíja, ale zostáva v občine, ktorá je jej právoplatnou majiteľkou. Táto prastará slovanská organizácia ustúpila cudziemu vplyvu tam, kde slovanské krajiny susedili so Západom, no nahradila ju iná, taktiež vynikajúca organizácia, ktorá rovnako ako občinový systém udržiavala jednotu rodiny a obce. Zem, ktorá patrila rodine, vyhlásili za nedeliteľnú a rodina, nech bola akokoľvek početná, ju nesmela deliť alebo zmenšiť dedičstvom, ani predajom, a keď sa aj rozrástla, schádzala sa pri spoločnom kozube a majetok spravoval jej najstarší člen. Hoci táto ustanovizeň nezaručovala plnoletým ich podiel zeme, zabezpečovala udržiavaním rodinného vlastníctva ako spoločného majetku každému podiel na celkovom zisku, každého stavala pod ochranu celej rodiny a takýmto spôsobom ho chránila pred veľkou chudobou, dnešnou západoeurópskou pauperizáciou a proletarizáciou. Ošetrovanie chorých, staranie sa o bezmocných alebo o tých, ktorých postihlo náhodou nejaké nešťastie alebo chudoba, považovali naše rodiny za svoju svätú povinnosť, a keď nedokázali sami pomôcť, prišla na pomoc občina, ktorú Slovania chápu ako širšiu rodinu. V krajinách, odkiaľ nebol slovanský duch vyobcovaný a kde sa sám sebe neodcudzil, udržiava sa ešte starý, pekný obyčaj, podľa ktorého sa členovia občiny s láskou starajú o chorých a chudobných. Každý ochotne prispeje darom na zmiernenie, uľahčenie ich trpkého osudu a teší sa zo svojho dobrého skutku; chorému posielajú domov jedlo a lieky, chudobnému poskytnú vďačne almužnu a hrdinský Srb s dojatím načúva spevu slepcov a štedro sa im odmieňa. Ako hlboko je v slovanskom srdci zakorenená láska k človeku, osvetľuje aj správanie sa ruského vojska počas posledných vojen. Títo dobrosrdeční ľudia rozdávali bez pýtania svoje jedlo všetkým chudobným, ktorých stretli, obzvlášť sa starali o osirelé deti a mnohé z nich si vzali so sebou domov — odtiaľ zvesť, ktorú rozširovali Poliaci po potlačení varšavského povstania, že Rusi unášali z Varšavy deti. Po tom, keď ruskí dôstojníci potrestali z vojenskej nevyhnutnosti niektoré dediny, ktoré napádali ich vojská od chrbta, hádzali zúfalým maďarským ženám plnými priehrštiami strieborné ruble. Moskovskí kupci z vlastnej vôle utekajú za vozmi odvážajúcimi na Sibír do vyhnanstva Poliakov a obdarúvajú ich na dlhú a nebezpečnú cestu kožušinami a peniazmi a s dojatím sa s nimi lúčia. A hoci cár trestá atentát spáchaný proti štátu v plnom rozsahu zákona, blahosklonne a milostivo zaobchádza s nevinnými, ktorí sa v dôsledku odsúdenia svojich blízkych ocitli v ťažkom rozpoložení. Pestelovmu otcovi daruje sumu peňazí, čo mu vystačí na celý život a vdove po Rylejevovi poskytne doživotný dôchodok. Sám Rylejev píše vo svojej viere niekoľko hodín pred popravou vo väzení báseň, kde hovorí, že umiera s vedomím viny za atentát proti štátu a cárovi, no jeho žena a deti sú nevinné a nezaslúžia si, aby znášali následky jeho osudu a preto radí svojej manželke obrátiť sa rovno na cára, „ktorý prísne trestá tých, čo sa vzopreli zákonu, no vie sa zľutovať nad nevinnými“. Cár ani neočakáva prosbu, ale robí z vlastnej vôle to, čo mu prikazuje srdce. Poľský hrdina Kościuszko musí po páde svojej vlasti odísť do Švajčiarska, kde žije v samote a smútku ako vyhnanec, ale s každým, kto k nemu príde a požiada ho o pomoc, sa o všetko podelí. Kôň, na ktorom jazdieva, sa mimovoľne zastaví pri každom okoloidúcom, pretože jeho pán dá almužnu každému chudákovi, ktorého stretne. Tieto príklady svedčia o láske k blížnemu vštepenej do našich sŕdc, a národ najlepšie poznáš podľa jeho vynikajúcich mužov. Načo však jednotlivé príklady? Celý náš svet takto zmýšľa a koná bez ohľadu na to, či má pred sebou priateľa, či nepriateľa, a tento duch vanie a ozýva sa aj z jeho piesní. Slovanský princíp rovnoprávnosti rodín a členov občiny sa udrží aj vtedy, keď pôvodná ustanovizeň podľahne cudzím vplyvom. Udrží sa v tom, že všetci priami dediči dostanú rovnaký podiel otcovského majetku, a ten najmladší brat, pretože je najslabší, bude dokonca zvýhodnený. V našom zákone a tradícii sa teda uplatňuje opak majorátu. Keďže je v rodine táto rovnoprávnosť medzi plnoletými a v občine medzi všetkými obyvateľmi tou najvýraznejšou črtou slovanského ducha, prebieha privlastňovanie pôdy rozšírením kmeňov a predpismi, a nie podmaňovaním a dobývaním. Štátny zväzok má svoj pôvod v nevyhnutnosti obrany, nie v agresii, zemianstvo tu vzniká z vonkajšieho podnetu, no na jeho vznik pôsobí aj duch národa. Z toho nevyhnutne vyplýva, že sa o záležitostiach občiny rozhoduje na spoločnej porade všetkých rovnoprávnych účastníkov, ktorej predsedajú najváženejší alebo slobodne zvolení staršinovia. Okruhy, staroslovanské župy, sú len rozšírenými občinami a preto sa spravujú zhromaždením všetkých občín prostredníctvom slobodne volených magistrátov. Rozdávanie pozemkových majetkov, ktoré rodiny a kmene nadobudli vlastným pričinením, je obyčajom, ktorý nech prišiel odkiaľkoľvek, protirečí slovanskému duchu rovnako ako celé feudálne právo, a každá podriadenosť a nevoľníctvo sú teda v našich rodinách zavrhnutiahodnou neprístojnosťou. Za hlavu kmeňa sa považuje len staršina a ten má na starosti všetky verejné záležitosti, ktoré rieši za pomoci najváženejších členov kmeňov, snemu, ba niekedy sa musí podriadiť rade občín alebo okruhov. Šľachta tu má úplne iné postavenie a význam ako u iných národov. Vo všetkých slovanských krajinách, v Rusku, Srbsku a vo všetkých slovanských provinciách v Turecku, v Uhorsku, Chorvátsku atakďalej starajú sa (alebo sa starali) občiny o verejné záležitosti samy, samy sa spravovali prostredníctvom slobodne volených starešinov, ktorých úloha spočíva v tom, aby rozdelili za účasti všetkých členov občiny medzi jednotlivcov dane, ktoré požaduje štát od jednotlivých občín, aby spravovali majetok občiny a udržiavali v občine a v jej okruhu poriadok a starali sa o bezpečnosť a aby súdili drobnejšie súkromnoprávne spory, ako aj menšie priestupky. Tam, kde v slovanských krajinách zanikli takto usporiadané občiny, vyhasol aj slovanský život. Župy jestvovali vo všetkých slovanských krajinách, hoci ich nie všade takto nazývali; boli v Čechách, v Poľsku, v Srbsku; v Chorvátsku a Uhorsku ich odstránili za posledných povstaní a v samostatnom Rusku sa zachovali ich zvyšky do dnešných dní. Šľachta sa tu môže slobodne schádzať v každej gubernii a na zhromaždeniach si volí svojich vodcov — kedysi ich nazývali županmi — ba dokonca si volí sudcov prvých dvoch inštancií, predsedov týchto súdnych dvorov a navyše aj všetkých administratívnych činovníkov, úradníkov policajného aparátu v újezdoch, a okrem toho má právo kontrolovať vo všetkých finančných záležitostiach gubernátora dosadeného vládou. Mestskí župani si dodnes v Rusku volia svojich predstavených, kupci a mešťania hlavu mesta a ostatné mestské úrady. — Vo všetkých slovanských krajinách bol pozemkový majetok pôvodne slobodný, to znamená, že všetci jeho vlastníci boli slobodnými, rovnoprávnymi majiteľmi a nikdy predtým sa u nich neobjavovalo nenávidené poddanstvo, ktoré ponižuje človeka a vytvára o ňom predstavu, že jeho poslaním je slúžiť a iným byť na zábavu. Keď sa vďaka vonkajšiemu podnetu začal vytvárať takzvaný zemiansky stav a prebral na seba obranu celku proti častým útokom cudzincov, vzrástla jeho moc a dostal sa do postavenia, v ktorom sa považoval za pravého reprezentanta národa. Zmocnil sa niekdajšej slobodnej pôdy a z národa urobil svojich poddaných. Slabé postavenie vlády, ktoré je najväčším nedostatkom slovanských štátov (vyššie sme mali príležitosť prísne ho kritizovať), veľmi podporovalo vyčíňanie zemianstva, ba dokonca mu nasadilo korunu. Postavenie poddanstva bolo jednako dosť znesiteľné, pretože ľud žil so svojím novým pánom v patriarchálnej jednote a v takmer priateľskom vzťahu. Statkár zastupoval v očiach ľudu bývalého kmeňového staršinu, staral sa o ľud, ba dokonca bolo zvykom a zákonom, ktorý platí v Rusku dodnes, že v čase núdze musí statkár svojim poddaným pomáhať. Spoločne sa delili o radosti, ale aj o strasti. Keď však slovanské zemianstvo spoznalo západoeurópske zvyky a na šľachtických dvoroch sa začal udomácňovať západoeurópsky luxus, začalo sa zle zaobchádzať s úbohým ľudom a nastalo skutočné zotročovanie. Aby mohlo zemianstvo svoj ľud lepšie zdierať a aby tak čím viac vyťažilo v svoj prospech z jeho úbohej kože, využilo v tomto svojom úpadku Židov, ktorým prenajímalo jeho majetky. Mukám a utrpeniu ľudu nebolo konca-kraja. Tento cudzí národ, nespojený nijakým putom s naším národom, národ, ktorý zo zásady zavrhoval kresťanstvo a preto nepoznal lásku k blížnemu, hrozným spôsobom šafáril medzi našimi kmeňmi. Bezohľadne vyciciaval v svoj prospech a v prospech zemianstva úbohý ľud a snažil sa ho mnohorakým spôsobom zviesť a morálne rozložiť, nemilosrdne a s podporou zemianstva ho pripravoval o majetok. Odtiaľ pramení hlboká antipatia našich kmeňov voči tomuto Bohom zabudnutému národu, a na druhej strane silný odpor voči zemianstvu, ktoré ľud považoval za príčinu takéhoto zlého zaobchádzania a cítil sa ním vydaný napospas cudzím, bezcharakterným kramárom. Zemianstvo sa dokonca dopustilo svojimi výčinmi na národe ťažkého zločinu, a tak nech sa nikto nečuduje, že tento hlboký odpor vyústil na niektorých miestach do hrozných katastrof. Tým, že ruská vláda odňala svojmu zemianstvu všetky politické práva, preukázala tým nielen Rusku, ale aj celému slovanstvu veľkú službu, pretože takto zachránila ruský štát pred možným rozpadom a ochránila poddaných pred bezbrehou svojvôľou statkárov a v kritickom rozpoložení pred morálnou záhubou. V Rusku ešte stále jestvuje poddanstvo de iure, aj de facto, je však zmiernené patriarchálnou jednotou a vďaka opatreniam vlády obmedzujúcim samovôlu Židov, predovšetkým prenájom majetkov. V Rusku nenadobudlo poddanstvo také strašlivé rozmery a národ neupadol do takej chudoby a morálneho marazmu ako kedysi v Poľsku, Uhorsku a inde. V tých slovanských krajinách, ktoré si udržali svoju čistotu alebo dokázali po vyslobodení sa z poroby oživiť staré tradície, poddanstvo alebo nikdy nejestvovalo, alebo sa stratilo spolupôsobením ducha národa. V Čiernej Hore, kde si Slovania udržali po celý čas samostatnosť, nebolo nikdy ani len stopy po poddanstve a hrdinskí, slobodní kozáci ho taktiež nepoznali, vynímajúc obdobie, keď panovala Katarína II. Slovanské srdce krváca nad tým, že sa v tejto krajine dnes zavádza poddanstvo drastickými prostriedkami a dobrý, chrabrý národ stráca svoju sviežosť. Rovnako ako ho nebolo tam, niet ho dnes v Srbsku, kde je dokonca odstránené zákonom. Tam a aj v iných krajinách, kde sa udržalo do dnešných dní, nechýbali a nechýbajú pokusy a úprimná, vznešená snaha odstrániť ho. V bývalom Poľsku ho vyhlásili za zrušené známou ústavou z 3. mája, avšak až po uplynutí lehoty desiatich rokov od zavedenia príslušného zákona. V Rusku odovzdali za vlády cára Alexandra najváženejší muži tomuto blahosklonnému monarchovi listinu podpísanú predovšetkým mnohými bohatými statkármi, v ktorej sa požaduje zrušenie poddanstva a viacerí ruskí vlastenci naplnení svojím slovanským cítením zavrhujúcim toto nedôstojné zaobchádzanie s človekom poprepúšťali z vlastného popudu svojich poddaných. Koľkí tak spravili na Západe, ktorý tak agituje za slobodu? Šľachetný Alexander Ivanovič Turgenev považoval zrušenie poddanstva za svoju životnú úlohu a so železnou vytrvalosťou a kresťanskou zbožnosťou jej zasvätil všetky svoje sily a majetok. Umrel oplakávaný celou Moskvou, celým Ruskom v službe trpiaceho ľudstva. Aj ruská vláda je oduševnená týmto úsilím, pretože si vo svojom slovanstve uvedomuje, v akom ťažkom postavení sa nachádza voči národu a štátu, ba dokonca voči celému slovanskému svetu, pokým neodstráni v Rusku poddanstvo. Nielen že sa usiluje v krajine zmierniť počet poddaných zvyšovaním počtu slobodných a takzvaných štátnych roľníkov, ale sama vydáva úkazy, ako napríklad roku 1842, v ktorých nabáda a splnomocňuje zemianstvo k zrušeniu poddanstva prostredníctvom voľných dohôd s poddanými. Nebude dlho trvať a poddanstvo zanikne aj v Rusku. Vláda je tam na výške svojej doby, sama pociťuje nedôstojnosť poddanstva, považuje ho za zvrátenosť v rodine slovanských národov a za jeho odstránenie sa zasadzujú najlepší muži Ruska a túžobne očakávajú, kedy sa zruší. Zem sa stala slobodnou až po hranice Ruska.

Ako sme videli, zemianstvo našich kmeňov sa síce líši od ostatného ľudu, ale medzi sebou sú si všetci príslušníci tohto stavu rovní, „rovní bratia“ (równi bracia), ako sa sami nazývajú. Až do zániku Poľska nebolo v tejto krajine rozdielov medzi zemanmi a aj kráľ bol len prvým medzi seberovnými (primus inter pares). Až po zániku Poľska zaviedli iné vlády grófske a kniežacké tituly. Aj v Uhorsku sa grófske a kniežacké tituly museli najprv udomácniť, podobne ako v Rusku, pretože bývalé ruské kniežatá sa čiastočne považovali za rovnocenné s rodinou panovníka: viacero rodín pochádzalo z bojarských rodov, s ktorými boli späté jednotlivé veľkokniežactvá a boli jedinými cárskymi poradcami. Dokonca aj mešťania sú v Rusku podľa zákona takmer v rovnoprávnom postavení so zemianstvom, pretože rovnako aj oni môžu plne disponovať zdedeným alebo získaným majetkom a vo vzťahu k pozemkovému vlastníctvu, k jeho užívaniu sú úplne slobodní, môžu teda zakladať dielne a továrne akéhokoľvek druhu bez zvláštneho povolenia a môžu nakupovať polia a podobne. Vzhľadom na túto rovnosť, ktorá sa vytvorila v našich kmeňoch medzi zemianstvom by bolo nezmyselné používať cudzie tituly a oslovenia ako „blahorodený, vysokourodzený, urodzený“ a preberať podobné západné maniere — náš národ nepozná a nepoznal vo svojich kmeňoch tieto západoeurópskeho jemnôstky, preto sú tieto výrazy našej reči cudzie, ba odporné. U Čechov, ktorí najväčšmi prijímali západoeurópsku vzdelanosť, sa už čoskoro uplatnil rozdiel medzi nižšou a vyššou šľachtou, je to však jediná výnimka v obyčajoch, ktoré sú charakteristické pre Slovanov. Postavenie panovníka v národe našich kmeňov zodpovedá presne duchu verejných ustanovizní a je ich logickým výsledkom. Slovania prenášajú do štátu svoju občinu, panovník je pre nich čímsi takým ako kmeňový staršina, prostredníctvom obcí a okruhov sa chcú všetci zúčastňovať na všeobecných poradách a rozhodovaniach a skutočne tak aj robia. Aj sem vnášajú citovosť, podobne ako do života svojej rodiny a občiny (kde však má, pravda, cit väčšie pole pôsobnosti) a nárokujú si na zohľadnenie, či dokonca uspokojenie požiadaviek všetkých účastníkov. Týmito nárokmi a svojvôľou, čo z nej vyplýva, bránia jednotnému a mohutnému rozvoju štátu a nakoniec zlyhávajú všade a vo všetkých kmeňoch vďaka svojej závislosti na živote občiny. Inak je to pekná a správna predstava, že by mal štát reprezentovať len rozšírený život občiny a v podstate rodinný život. Takisto žijeme v presvedčení, že takéto snahy sa zo svetových dejín nevytratili a že Slovania raz budú ich oporou a nositeľmi. Nikdy sa to však nepodarí s jednostrannosťou, s akou sa o to pokúšali naše kmene a nikdy sa to nepodarí s nedostatkom štátnického vzdelania. Tento názor na štát, ako sme ukázali vyššie, vyvolal v živote našich kmeňov veľké otrasy a väčšinu z nich napokon uvrhol do záhuby, no popri všetkej nesprávnosti mal aj niekoľko pekných čŕt, ktoré dnes môžeme pozorovať na vzťahu našich kmeňov k ich panovníkom. Ako sme už spomenuli, dívajú sa na nich ako na kmeňových staršinov, náčelníkov, na čo poukazuje aj ich označenie „gospodar“ — dokonca aj ruského cára nazýva jeho národ „gosudar“ — niet teda nijakého dôvodu, prečo by sa pred ním mali zatajovať, ponižovať, a tí, ktorí sa k nemu približujú, robia tak síce s úctou a bázňou, ale bez naučenej západoeurópskej etikety a zbytočného ceremoniálu charakteristického pre Západ. Naopak, robia tak prosto a s dôverou. Aj naši panovníci sa stýkajú so svojim štátnym partnerom s prostotou a dôverou a cudzia im je zhovievavosť, ktorú niektorí tak chvália na západoeurópskej aristokracii, nútená a naučená úprimnosť a predpísané dvorné obyčaje a hierarchia, no o to sú prijatia a spôsoby úprimnejšie a otvorenejšie. Keď sa niekde objaví srbské alebo čiernohorské knieža, oslovuje zhromaždenie „bratjo“, a mýlil by sa ten, kto by si predstavoval zaobchádzanie ruského cára so svojimi poddanými na spôsob orientálneho vladára alebo západoeurópskych dynastií. Hoci je jedným z najmocnejších sveta, nevystavuje pred svojimi poddanými na obdiv svoju moc a nepýši sa vyumelkovanou rečou. Na najrušnejších uliciach Petrohradu ho možno častejšie vidieť na jednoduchom koči, v rozhovore s ľuďmi všetkých stavov, chodia za ním jednoduchí sedliaci a on sa s nimi rozpráva o ich záležitostiach, akoby sa s hodnostármi rozprával o štátnych veciach. Táto jednoduchosť, ktorá má ďaleko od západoeurópskej nádhery a prázdnej konverzácie, je ozdobou našich panovníkov a aj ňou zostane, pretože vyviera z našej podstaty. Tomu, koho uchvátilo prázdne šialenstvo Západu, kto je naskrze aristokratický a k ľudskosti sa uchyľuje len v rámci konvencií, bude sa zdať toto správanie plebejské. No ani my nezávidíme Západu jeho vznešenosť, noblesu a ušľachtilosť. Panovníci všetkých našich kmeňov majú senát, ktorý v okruhoch neustále pomáha pri poradách vládcov a ich svätým poslaním je sledovať dodržiavanie zákona. Bývalí ruskí bojari zastupujú v rade panovníkov okruhy a neboli teda k tejto funkcii určení a stanovení rodom ako optimates regni a comites vo všetkých germánskych krajinách, ktorí si mohli dovoliť ignorovať národ, ale stáli na čele jednotlivých okruhov. Ba aj dnešné Rusko má svoj senát a v Srbsku a v Čiernej Hore sú tieto pôvodné slovanské ustanovizne súčasťou života a tým viac je panovník viazaný na ich radu, čím väčšmi zostal verný ich poslaniu a významu. Srbský senát pozostáva z toľkých mužov, koľko je v krajine okruhov. V bývalom Chorvátskom kráľovstve a v Poľsku mali takisto ako u ostatných našich kmeňov takýto senát.

Národ, v ktorého duši je hlboko zakorenená úcta k právam každého človeka a pre ktorého je samozrejmosťou, že všetci sú si rovní, nosí v srdci lásku k človeku a nerobí medzi ľuďmi rozdiel a navyše sa aj sám spravuje — len takýto národ môže byť úprimným, otvoreným a čestným národom. Aj ten náš bol takým a taký je až podnes všade tam, kde sa dokázal uchrániť pre nadvládou cudzincov, alebo keď im aj podľahol, aspoň si mohol nájsť útočisko vo svojom občinnom živote a mestskej správe. Je jasné, že s takýmto životným postojom nemohol čeliť svojim utláčateľom, ktorí sa usilovali o jeho podrobenie, fyzické i duchovné zotročenie, ba dokonca o jeho vykynoženie. Preto sa nemožno čudovať, keď nám od najstarších čias, no hlavne teraz Nemci neustále nadávajú do zlomyseľných, zákerných, pokryteckých a servilných ľudí, a vôbec, majú pre nás len tie najhoršie slová. Oni sú tými, ktorí kedysi, keď nad nami zvíťazili, na nás naváľali len to najhoršie, najohavnejšie a najneznesiteľnejšie a viacerým našim kmeňom pripravili pomalú a strašnú smrť, vtrhli do našich svätých chrámov, občín a rodín a hrozne tam vyčíňali, pošliapali nohami naše mravy a len sa z nás vysmievali a osočovali nás. Boli a kde sa len dá, ešte stále sú našimi utláčateľmi a nech sa preto nečudujú, že sa im odplácame inak, než vyplýva z našej povahy. Ak sa Fallmerayer otvorene v aprílovej prílohe Allgemeine Zeitung (1845) priznal, že Nemci na nás nenávidia a vždy nenávideli úplne všetko, dokonca aj naše dobré stránky — našu pracovitosť, trpezlivosť atakďalej — a že v dôsledku tejto nenávisti nešetrili naše životy a siahali na ne, aby nás celkom vyhubili, potom akiste pochopia, a takisto pochopia aj tí, ktorí sú s nimi zajedno, že takéto zámery a konanie u nás nenarazili na pochopenie. Nenávisť plodí nenávisť, a nenávisť je všade, kde žijú naše kmene, od Krušných hôr po Behringov záliv, od Balkánu až po Biele more a je taká úprimná, ako nenávisť pána Fallmerayera a jeho Nemcov voči nám. Nanucovali nám názory, ktoré razili Nemci a najbolestivejšie pre slovanské srdce je to, že niektoré naše kmene ich pod neustálym nátlakom a drezúrou skutočne prijali. Tak sa previnili napríklad Česi, ktorí prišli po bitke na Bielej hore o svoju ústavu, organizáciu občín, o svoje náboženstvo a na jednej strane sa dostali do rúk panovačnej a bezcitnej nemecko-rakúskej byrokracie, na druhej strane uviazli v osídlach už vtedy temného katolicizmu a jeho parazitov a posluhovačov, jezuitov. Aké vznešené a ušľachtilé názory nachádzame v českých knihách, v ich ústave a v ich činoch z čias pred touto katastrofou, a dnes — aké neúprimné správanie, aká pretvárka v spoločenskom styku, aké biedne chvastúnstvo sa tam zahniezdilo. Je to hanba, aké semenište zavrhnutiahodnej tajnej polície si Rakúsko urobilo z Čiech! To je dôvod, prečo sú Česi medzi ostatnými Slovanmi neobľúbení a u niektorých, ako napríklad u Poliakov, dokonca nenávidení. Poliaci ich poznajú len ako pomáhačov im protivného nemecko-rakúskeho hospodárstva, len ako nástroj v rukách byrokracie a tajnej polície. Na druhej strane treba práve tu hľadať dôvod, prečo sa lepší Česi cítia ako doma v sviežej spoločnosti ostatných Slovanov. Čechy sa zbavia, a my to vieme, týchto cudzích príveskov, tejto špiny — požehnania nemecko-rakúskeho režimu, ale nie tou cestou, po ktorej kráčajú, nie rakúskou cestou takzvaných liberálnych, nezmyselných západoeurópskych teórií, ale cestou, na ktorú sa chystajú všetky ostatné kmene, slovom, cestou slovanstva. — O tom, či je pravdivá výčitka Nemcov a predovšetkým liberálov, že totiž nášmu celkovému charakteru zodpovedá servilnosť, nech posúdi zdravo zmýšľajúci človek. Našich panovníkov sa pridržiavame nie z nejakej konvenčnej rytierskej vernosti, ktorá sa v novších časoch ani nemohla udržať, ale pretože nás neodolateľne priťahuje osobnosť, ktorá stelesňuje všetko to, čoho sme súčasťou. Nielen z politických dôvodov, ako sa to snažia vysvetľovať naši nepriatelia a nielen z nenávisti voči utláčateľom povstali v posledných vzburách Slovania na obranu Rakúska, ktorého sa vzdali sami Rakúšania, no chopili sa zbraní aj preto, aby oslobodili rakúskeho panovníka od hroziaceho nebezpečenstva a skutočne ich nemožno viniť z toho, že po skúsenosti s tým, ako sa im odplatili Nemci, zmenili svoje názory. V Rusku visí národ s nekonečnou láskou a s oduševnením na svojom gosudarovi, cárovi, preukazuje mu úctu a bázeň, a kiež by sa v prospech celku udržal v úprimnosti a sviežosti! Národ sa s radosťou podrobuje prikázaniam cárov a verí, že jeho cári by neboli schopní vykonať mu nič zlé. Sám ochotne prináša tie najväčšie obete, ale v tomto obetovaní niet nijakej črty servilnosti. Ako by inak cári dosiahli spolu so svojím národom takú veľkú moc, ako by mohli z tejto rôznorodosti vystavať takú veľkolepú stavbu, keby s nimi netvoril národ jedno telo a jednu dušu? Práve v tejto jednote spočíva sila Ruska, a my môžeme dodať, že aj sila slovanstva, a práve preto je táto vis agens tŕňom v oku cudzím národom, ktoré sa rozpadli spolu so svojimi vládami, preto neustále nadávajú na našu domnelú servilnosť. Radi by videli, keby sme sa rozpadli a ocitli rovnako slabí ako oni, alebo ešte slabší, aby sa mohli zbaviť strachu, ktorý sa im vkradol do sŕdc, alebo aby sa mohli pustiť na našom území do ďalších ťažení, pretože ako je známe, rozdelenie Poľska poslúžilo Nemcom predovšetkým na ďalšie prenikanie germánstva na slovanské územie. Je poľutovaniahodné, že aj niektorí slovanskí synovia, konkrétne českí, nechali sa zviesť západnými liberálnymi názormi, vo svojom svetonázore sa celkom riadia Západom a dívajú sa na svet cez cudzie okuliare. Dosť sme sa u nás naslúžili cudzím a už je načase, aby sme začali vo všetkých ohľadoch rozmýšľať nad samostatnosťou! Servilnosť je, keď sa človek vzdáva svojej dôstojnosti a výhod a podrobuje sa vôli iného; o servilnosti možno hovoriť vtedy, keď sa nechá človek z úbohej vypočítavosti zneužívať ako nástroj proti svojmu národu, proti bratskému kmeňu, keď sa napríklad pridá k tajnej polícii. Ale nemožno hovoriť o servilnosti, keď si človek vysoko váži svojho panovníka a pre všeobecné blaho znáša najväčšiu prísnosť a najväčšie obete, tak ako Rusi. Len takto sa národy stali veľkými a mocnými. Ruský národ má aj v ostatných oblastiach života ďaleko od servilnosti; servilný národ nečaká veľká budúcnosť, ktorú Rusom predpovedal na stránkach svojho objemného a na Západe vychvaľovaného diela inak predpojatý a neúprimný Custine. Ruský národ je podobne ako národ srbský a ostatné naše kmene otvorený, čestný a slobodne konajúci všade tam, kde nevetrí zlé úmysly. Ako je zrejmé zo štatistík o spáchaných zločinoch, ktoré každoročne uverejňuje ministerstvo, sú utláčatelia národa v Rusku za svoje previnenia prísne trestaní.

K predstave o servilnosti, ktorú nám neustále podsúvajú cudzinci, prispela vo veľkej miere naša vlastná a nám drahá skromnosť a pokora, ktoré sú hádam najkrajšími cnosťami spájajúcimi silu s obetavosťou. Obyčajne to býva tak, že tí, ktorí sú namyslení, väčšinou sú aj obmedzení: usilujú sa takto zakryť svoju hlúposť, no človek vedomý si svojej sily a dôstojnosti uteká pred pochvalou davu. Slovanský národ je silný, aj keď si svoju silu zatiaľ až tak neuvedomuje, vnútorne ho však priťahuje skromnosť a pokora. Tieto zdedené cnosti vidno najlepšie tam, kde si tento národ zachoval čistotu života, alebo inými slovami, kde nestratil svoju samostatnosť. Ak by mal niekto zo Slovanov dôvod byť na niečo pyšný, potom by to boli rozhodne Rusi, no ich povaha im to nedovoľuje. Nehrdia sa pred svetom svojou mocou, bohatstvom a slávou tak ako Angličania a podľa toho, ako sa správajú, mohol by si človek myslieť, že v ich vlasti to vyzerá úplne inak. Aký jednoduchý a vždy skromný je cár, keď sa objaví medzi svojím ľudom! A ruskí vojvodcovia, ktorí bojovali proti tým najmocnejším a napokon ich aj porazili, aké veľké služby preukázali cudzím národom — neraz ich zachovali aj spolu s ich štátmi. Suvorov, Dochturov, Paskevič — akí boli prostí, a vonkoncom nevzbudzovali pozornosť! Keď Paskevič porazil Maďarov a zachránil Rakúsko, najkratšou cestou sa vydal z bojiska do Varšavy. Naproti tomu Haynau, ktorý si s neslýchanou drzosťou vlastnou Rakúšanom prisvojil víťazstvo nad Maďarmi (hoci celý svet vie, že Rusov podporil len niekoľkými vojakmi a rakúska armáda, ktorej chýbala odvaha, by sa sotva pokúsila postaviť sa na odpor proti Maďarom), vydal sa po svojich pochybných víťazstvách na cestu po Európe, aby sa svetu ukázal ako ten, čo porazil Maďarov, pozbieral vavrínové vence, a len náhodou nepochodil práve v Anglicku. Rostopšina, ktorý založil v Moskve veľký požiar a prejavil tak veľkolepú obetavosť ruského ducha, vykričali v Európe za tento čin ako barbara a Alexander, ktorý podľahol západnej mienke, ho vypovedal z krajiny. Keď prišiel Rostopšin do Paríža, verejná mienka sa zase obrátila a jeho čin opäť kvalifikovali ako príklad obetavosti v parížskych salónoch sa ho tisíckrát vypytovali, či je skutočne pôvodcom tejto obdivuhodnej obety. Rostopšin sa neustále pokúšal rôznymi výhovorkami zbaviť sa tejto cti a publikum, ktoré mu vyjadrovalo obdiv, nechával s prázdnymi odpoveďami. Ešte aj vo svojich pamätiach, ktoré napísal takrečeno z donútenia týmto publikom, spomína namiesto očakávaných veľkých činov len niekoľko bezvýznamných maličkostí z domáceho života. Každému neskazenému slovanskému srdcu je odporné chvastúnstvo a dôležitosť. Keď niekto vykoná dobrý skutok, zaväzujú ho obyčaje našich kmeňov k mlčanlivosti. Vystupovanie Čecha Husa v Kostnici bolo dôstojné a mužné, no mimoriadne skromné, na rozdiel od vystupovania Luthera vo Wormse. A práve táto sila spojená s pokorou, obetavosť so skromnosťou, prísnosť s dobrotivosťou sú ideálom, po ktorom túžia najlepší mužovia slovanského sveta a ktorého lúče dopadajú na všetky naše kmene, aj keď vzlykajú v nešťastí a biede. Len žiarte ďalej, vy božské lúče a zohrievajte ľudstvo — aby bolo tým, čím už raz malo byť, a aby sa človek stal človekom! Keď sa presadí a uplatní tento princíp, zmení sa na magickú silu blahodarne a neodolateľne pôsobiacu na Slovanov, pritiahne a spúta ich. Objaví sa všade tam, kde je ho najviac treba a mužovia, ktorých osvieti, stanú sa vyvolenými, duchovnými vodcami, Merkúrmi tohto sveta — v našich ľudových rozprávkach vlastnia často zázračný prsteň, ktorým zaklínajú duchov. Všetci ich bez odvrávania nasledujú, poslúchajú ich na slovo a s radosťou obetujú životy. Takým bol aj Poliak Kordecki, jednoduchý mních z čenstochovského kláštora obliehaného s najväčším vypätím Švédmi, ktorým sa ho nepodarilo dobyť. Takým bol aj Suvorov, muž železnej vôle a najskromnejšieho zovňajšku, človek veľmi pobožný a nekonečne dobroprajný. Jeho bojovníci ho nasledovali všade s neopísateľnou oddanosťou, stačilo jediné prosté slovo a oni sa predbiehali v obetavosti, no on sa nakoniec po všetkých víťazných bojoch utiahol pred zrakmi sveta a svojej vlasti, ktorá mu prejavovala úctu, utiahol sa do svojho tichého domova. Taký bol aj Jermolov, ktorého meno v horách ozývajúcich sa rinčaním zbraní vzbudzovalo u nepriateľov hrôzu, pretože vojsko s takýmto vodcom sa zdalo byť odhodlané na všetko — k týmto mužom sa potom pripojil hrdinský Kničanin, ale aj iní. Tento princíp je vo vedomí ruského národa živý aj vo vzťahu k svojmu cárovi a obsahuje tajomstvo bezpodmienečnej oddanosti ľudu príkazom panovníka a jeho dôsledkom je bezpríkladná obetavosť, ktorej sú schopní Rusi vďaka tomuto impulzu. Rus je presvedčený o tom, že všetko sa dá, čo považuje za možné cár a čo si želá. Rusi by bezpochyby obsadili aj nedobytné Komárno, pretože to považovali za možné a aj sa na to pripravovali a povrávalo sa medzi nimi, že „tak prikázal cár“. No pred týmto ruským víťazstvom sa Rakúšanov zmocnil oveľa väčší strach ako pred nedobytým Komárnom a pristali na mimoriadne mierne podmienky kapitulácie. Ruskú armádu ovláda ten istý duch ako ruský národ; v službe a za pochodu tu vládne nesmierna disciplína, ktorá sa mimo tohto kruhu neobyčajne zmierňuje. Zatiaľ čo rakúski dôstojníci povýšenecky nadávajú svojim vojakom do psov, zaobchádzajú ruskí oficieri so svojimi podriadenými ako so svojimi priateľmi a bratmi a nikdy nikto nezačul z úst ruského dôstojníka nejakú nadávku. Škoda, že sa germanizovaní synovia Slovanov v rakúskej armáde tak spreneverili svojmu duchu, vzdali sa svojich lepších povahových čŕt a osvojili si takéto zlé obyčaje.

Tieto charakterové črty, ktoré sme tu naznačili, sa objavujú všade v dejinách Slovanov. Z husitov neskôr vznikli takzvaní českí a moravskí bratia, čo vo svojich obciach zavádzali skutočné kresťanstvo — vytýčili si za cieľ prísny, cnostný život a okrem toho si s bratskou láskou navzájom pomáhali vo všetkých životných situáciách. — Poľský kráľ Sobieski ochotne tiahne pod Viedeň do boja proti Turkom na pomoc ohrozenému kresťanstvu, a to bez akéhokoľvek osobného, či takzvaného politického záujmu, len na prostú prosbu cisára Leopolda a zachráni celé Rakúsko pred hroziacim nebezpečenstvom, no rakúsky cisár prijme skromného, zbožného hrdinu s chladom, sotva ho sediac na koni vo svojom tábore pozdraví a ani len nepozrie na jeho syna Jakuba, ktorého mu Sobieski predstaví so slovami „veličenstvo, toto je môj syn, ktorého som vychoval, aby bránil kresťanstvo“! Osloboditelia Poliaci potom museli s nedostatkom zásob a ťažkosťami odtiahnuť domov. A so Slovanmi sa to zopakovalo ešte raz o dvesto rokov neskôr! Za čias Napoleona si Rusi veľa vytrpeli od Francúzov, pretože im ich celá Európa hodila na krk a aby sa zachránili, museli zapáliť Moskvu, dôstojnú, starodávnu a nádhernú metropolu milovanú celým ruským národom. Vytrpeli si ešte viac, no keď Alexander na čele svojho víťazného vojska ako prvý obsadil Paríž a za ním dorazili ostatní spojenci, Francúzov sa zmocnila hrôza, že sa Rusi pomstia ich hlavnému mestu a viacerí spojenci chceli dokonca vydať príkaz k rabovaniu. Tu zakročil Slovan Alexander a zakázal čo len jedinému človeku skriviť vlas na hlave. Nech je za to blahorečené tvoje meno vo svete, vládca Slovanov! Slovan sa nezaprie ani v tých najhorších situáciách. Počas revolúcie v Poľsku a na Volyni jestvoval tajný spolok pod názvom „Wolny Slawianin“ — slobodný Slovan. Každému novému členovi spolku zavesili po náboženskom obrade na hruď obrázok Bohorodičky, symbol obetavej lásky, ktorý mali mať pred očami po celý svoj život. Toto je náš duch a toto je naše snaženie, a hoci je pravda, že ešte nedosiahlo svoj vrchol, v budúcnosti sa bude naďalej zdokonaľovať.

Vnímavý pozorovateľ tak nájde u Slovanov duchovný smer, podľa ktorého tento národ uznáva všetkých ako rovnocenných a rovnoprávnych, nestrpí nijaké uprednostňovanie okrem toho, čo vyplýva priamo z jeho podstaty, k cudzincovi sa správa rovnako vľúdne ako k svojmu blízkemu, ba aj v nepriateľovi uznáva človeka a prijíma ho bez toho, aby mu nejakým spôsobom uškodil a vo svojej blízkosti necháva pokojne nažívať a rozvíjať sa národy, ktoré si podmanil a navyše sa sám stará o ich blahobyt a na základe občinového systému priznáva všetkým rovnaký podiel z toho, čo sa vďaka ľudskej usilovnosti urodilo na božej zemi, o každého, kto potrebuje pomoc stará sa s činorodou láskou a považuje to za svoju povinnosť, dokáže síce trestať hriešnikov, čo prekročili zákony, no mierny je voči tým, ktorí svoje činy oľutovali, je skromný a pokorný napriek tomu, že je mocný a obetavý a celkovo si na každej činnosti váži jej ľudský rozmer; v tomto smerovaní ducha sa zračí večný, nemenný a nepominuteľný zákon ľudstva, skutočné kresťanstvo vo svojej posvätnosti — taký národ, ktorého životným cieľom je vybudovanie spomínaných občín — alebo si ich už dokonca vybudoval — vyriešil sociálne otázky ľudstva už vo svojom princípe. Tento duchovný smer a jeho prejavy predstavujú očividne vnútornú túžbu; niet na ňom nič umelého ako na západných smeroch, nevznikol na základe zvláštnych učení alebo spolkov, ktoré by sa založili na jeho pestovanie, vyviera priamo zo samotnej hĺbky srdca. Tento smer bol súčasťou slovanského ducha ešte v jeho primárnej, rýdzej podobe. Ako sa však pozdvihne a ako sa rozvinie, keď si jasne uvedomí večný vzor v plne prijatom a pochopenom kresťanstve a keď sa tento vzor stane jeho pravdou! Až vtedy slovanstvo zapôsobí na svetové dejiny svojou činnosťou a vplyvom zodpovedajúcim jeho sile, a nič ho pred tým nazastaví, nič ho nevytlačí z javiska dejín, na ktoré pomaly vstupuje, pretože s ním bude Boh i ľudstvo, a kto protiv Bogu i velikomu Novgorodu — kto vystúpi proti Bohu a proti slovanstvu? Západ vždy hodnotil človeka len podľa jeho prirodzeného stavu, rodu, podľa ostatných vonkajších pomerov: majetku, moci a bohatstva, bojoval za abstraktnú, neživotnú slobodu a rovnosť, nedokázal jej však vdýchnuť život, bol schopný navonok prijať a pochopiť kresťanstvo, ale vo svojej prirodzenej povahe ho nebol v stave oživotniť; Západ bol vždy egoistický a v poslednom čase upadol do toho najvulgárnejšieho sebectva. Vaša sloboda, vaše ústavy, váš komunizmus nie sú ničím iným než týmto egoizmom a preto sa aj vzdávate kresťanstva; no sme vari my výtvorom nejakého protináboženského smeru? Vy dokážete len ničiť a rozdeľovať, no nie ste schopní tvoriť a zjednocovať! To, čo je u vás umelé, je u nás prirodzené; slovanstvo je prirodzeným základom ľudskosti, kresťanskej myšlienky. Slovanstvo má cirkev, čo zodpovedá jeho poslaniu. Táto cirkev je vybudovaná ako samostatná duchovná ríša a nikdy sa nepostavila proti štátu, nikdy neprenasledovala ľudí iného zmýšľania, ale so štátom a s národmi vytvorila zväzok, nikdy ju nenapadlo zneužiť náboženstvo na svetské ciele a neprahla po moci, ale naopak, vždy sa usilovala vplývať na človeka láskou. Bola a je — ak chápeme rímsku cirkev moci ako cirkev Petrovu a protestantizmus ako učenie svätého Pavla — cirkvou Jána, tretieho vynikajúceho apoštola. Ak by Západ skutočne jedného dňa zašiel tak ďaleko a úplne sa vzdal kresťanstva, potom by bolo svätou povinnosťou slovanstva znovu prinavrátiť svojím vplyvom česť večnému krížu a dopomôcť mu ku konečnému víťazstvu. Galilejský nezvíťazil obrátením Konštantína, jeho víťazstvo sa v skutočnosti naplní až vo výroku: „Vicisti tandem cum Slavia, Galilaea!“

V duchu už vidíme na jednej strane súcitné krčenie pliec a úškrny Západu pri tejto myšlienke, a na druhej strane počujeme hluk, ktorý sa proti nej zdvihne, ale ani jedno, ani druhé nás nemýli. Na podobné veci sme si už zvykli; dúfame, že tým, čo sa dnes smejú, zvážnie tvár, a hluk zmĺkne. Kto by za rímskych čias predpokladal, že hrubí Germáni budú oveľa schopnejší prijať a pochopiť kresťanské učenie ako vzdelaní Rimania, a stalo sa tak! Vieme, že nám na Západe vyčítajú slabosť, neohrabanosť, neschopnosť, nedostatok zanietenosti a podľa toho nám vo svetových dejinách prisudzujú na veky podradnú úlohu, no podať o tom nezvratné dôkazy nie je Západ schopný. Treba mať predovšetkým na zreteli, že slovanský národ ako taký sa ešte nepodujal v dejinách hrať vyššiu úlohu — zatiaľ čo si v tom čase schopnejšie národy rozdeľovali svoje úlohy a postupne sa ich zmocňovali, nemohol náš národ pôsobiť a rozvíjať sa podľa svojich schopností, no všetko má svoj čas. Mimochodom, čo sa týka slabostí a nedostatkov nášho národa, nie sme voči nim slepí, a jeho hlavný nedostatok sme nemilosrdne odkryli hneď na začiatku a aj sme ho kritizovali. Okrem toho vieme, že dobré vlastnosti ducha nášho národa, práve preto že nám boli vrodené, môžu sa veľmi ľahko zmeniť v svoj opak a slovanská povaha v mnohom oscilovala medzi dvoma protikladmi, na základe ktorých si možno vysvetliť protirečenia v svedectvách spisovateľov o našich predkoch — avšak slabosti, aké nám pripisujú cudzinci, nie sú vôbec súčasťou nášho charakteru. Je pravda, že sme na našich hraniciach podľahli cudzincom, ale taktiež je pravdou, že títo cudzinci bojovali proti našej osamotenej obrane takmer vždy zjednotenými silami. Nuž, a kto sa môže pochváliť tým, že si zachoval svoj národný svojráz v najtvrdšom otroctve počas takého dlhého času ako my, komu sa podarilo zostať nedotknutým tak ako nám? Táto húževnatosť, typická pre náš charakter, je súčasne aj silou a jedine na takomto národe si mohol dovoliť Peter Veľký svoj veľký experiment bez toho, aby podlomil jeho životné sily, jedine tento národ, ktorý vo svojej podstate smeruje k tvorbe malých, pohyblivých štátnych zväzkov, mohol vďaka najprísnejšiemu podrobeniu sa spoločnej vôli reprezentovanej jednotlivcom poskytnúť materiál na takúto veľkolepú stavbu a vytvoriť monarchiu, ktorá udivuje svet svojou veľkosťou, pevnosťou a silou. Jedine so slovanským, hoci ponemčeným národom mohol Friedrich Veľký vykonať svoje obdivuhodné činy, jedine s ním mohol s nevykoreniteľnou silou začínať stále odznova a vzdorovať takmer celej Európe. Nepovažujte našu trpezlivosť za slabosť ako Rakúšania, ktorí sa pri tom najrýchlejšie prerátajú. Všetci starí spisovatelia si cenili na našich predkoch bezpríkladnú, nezlomnú výdrž vo všetkých možných ťažkých situáciách, ich pokojné znášanie biedy a tí novší ako Segur, opakujú dnes to isté. Márne nám teda vyčítate slabosť a bezdôvodne vyvodzoval profesor Leo naše všeobecné označenie „Slovania“ z nemeckého „schlaff“, čo znamená „zoslabnutý“ — akoby sme mali naše spoločné meno z nemčiny! Pôvodný stav každého národa je viac či menej poznačený hrubosťou, avšak podobných hrubostí, akých sa dopúšťali Španieli vo svojej krajine a v Amerike alebo Nemci na našich predkoch, sme sa my nikdy a nikde nedopustili a obidva spomínané národy mali blízko k studnici klasického a kresťanského vzdelania, zatiaľ čo my sme boli od neho už geograficky veľmi vzdialení. Hoci sme vzhľadom na naše zemepisné položenie a duchovné dedičstvo národov ešte veľmi nezasiahli do svetových dejín, predsa len máme zásluhy na pokroku ducha a napredovaní ľudstva. Čech Hus razil cestu reformácii a umožnil ju svojou obetavosťou; Poliak Kopernik objavil harmóniu vesmíru, od Čecha Zalužanského sa Lineé dozvedel o rodoch v rastlinnej ríši atakďalej, no toto všetko málo prispelo k našej veľkosti; no na druhej strane sme ochránili Európu pred nátlakom barbarov, pomohli sme poraziť Avarov, zlomili sme moc Mongolov, Tatárov a Turkov a tak sme zabezpečili rozvoj európskej vzdelanosti. Vždy sme sa nechali strhnúť veľkými ideami a v tom nás určite neprevýši nijaký národ, pretože oduševnenosť Francúzov vzbĺkne a ihneď vyhasne, tá naša je však trvalá a pôsobivá — no doteraz chýbala myšlienka, ktorá by nás oduševnila všetkých. Pravda, nenechali sme sa strhnúť bezobsažnými, abstraktnými ideami, ako napríklad dobývaním svätého hrobu, ani nie sme náchylní k fanatizmu, ale veľké idey nám rozochvievajú hruď a zoceľujú našu silu. Hŕstka husitov bola neporaziteľná a v nespočetných bitkách rozprášila križiacke vojská polovice Európy, šestnásťtisíc Poliakov zdržiavalo pod Lipskom po niekoľko hodín so samovražednou chrabrosťou celú silu spojencov, pokým nezabezpečili ústup Francúzov. A s akou obetavosťou a silou bojoval ruský národ takmer proti celej Európe, ktorá sa drala do jeho vlasti s najgeniálnejším vojvodcom sveta? Nie zima porazila a zničila Napoleona, pretože Francúzov zastihla až v Litve, na ústupe, ale bola to ruská sebaobeta a sila. Načo však toto všetko? Nazdávate sa, že nám chýba oduševnenie, a sami ste ho už stratili. Dokonca sa budete ľútostivo usmievať nad oduševnením pre ideu ľudskosti, pretože všetko meriate podľa toho, či je to na niečo užitočné, podľa argumentov burzy a všetko, čo sa nachádza nad týmto obzorom považujete za vidinu, márnosť a utópiu. U vás už všetko ovládla próza života, pekne si ju teda užívajte. No ak sme vo vašich očiach takí slabí, prečo tak veľa kriku kvôli panslavizmu v tých najbezvýznamnejších prejavoch slovanského ducha? Prečo vás zakaždým zalieva hrôza pri tom najmenšom presune ruského vojska? Prečo nemáte ani za iskierku sympatie pre naše snahy či akékoľvek iné naše aktivity tak ako pre iných, prečo sa voči nám staviate ustavične nepriateľsky? Sympatie iných si získavajú len slabí a rovnako zmýšľajúci, my však nepatríme ani k jedným, ani k druhým, pretože sme silní, a vaša terajšia činnosť a vaše doktríny sú nám odporné. Nech o vaše sympatie bojujú napríklad Maďari, no vy ste vy, my sme my a my kráčame inou cestou!

Na to, aby sa mohol naplno rozvinúť náš život a aby náš duch dosiahol v dejinách sveta účinok zodpovedajúci našim silám, musíme sa konečne zbaviť neznesiteľného cudzieho jarma a politicky sa osamostatniť, pretože v porobe má národ zviazané ruky, klesá na duchu a neustále je vystavený nebezpečenstvu, že skôr či neskôr zanikne. Okrem toho prichádza každý národ stratou svojej politickej samostatnosti o svoju česť, a ten, kto nepretržite len slúži, je slabý a neschopný oslobodiť sa spod tohto jarma a ostatné samostatné a nezávislé osobnosti si ho vôbec nevážia. Podobne ako samostatné osoby, môžu s verejným uznaním a úctou rátať aj samostatné národy, a keďže samostatnosť chýba predovšetkým slovanským kmeňom, je pre nás národná otázka tou určujúcou, prvoradou, najdôležitejšou. Nemusíme veľa hovoriť o tom, aký názor na nás mali iné národy, keď nás videli v služobnom postavení voči cudzincom — voči Nemcom, Maďarom, Turkom a Talianom — a keď u nás nepozorovali nijaké úsilie skoncovať s týmto stavom. To sa musí zmeniť, a v najbližšej budúcnosti sa to zmení, otázka však znie: ako a akým spôsobom si máme vybojovať našu samostatnosť a aký jej máme dať potom obsah? Vzhľadom na pomery, v ktorých žijeme, jestvujú len tri možnosti, a podľa nich sa rozchádzajú aj prevládajúce názory: tým prvým je vytvorenie federatívnych štátov, po druhé utvoriť z Rakúska centrum všetkých západných a južných slovanských kmeňov a to tak, že by sa slovanský živel ako najmocnejší stal nositeľom hlavnej štátnej moci a podstatne by modifikoval štát, a podľa tretieho názoru by sa mali Slovania celkom a bez výnimky pripojiť k Rusku. Toto sú tri hlavné smery a my sa pokúsime na ne nezaujate pozrieť, aby sme zistili, ktorý z nich má najväčšiu šancu uspieť, ktorý najviac zabezpečí Slovanom ich existenciu a rozvoj a uvoľní cestu dejinám.