Zlatý fond > Diela > O autoroch a knihách


E-mail (povinné):

Stiahnite si O autoroch a knihách ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Elena Maróthy-Šoltésová:
O autoroch a knihách

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Daniela Kubíková, Zdenko Podobný, Daniel Winter, Eva Lužáková, Monika Harabinová, Katarína Tínesová, Peter Mika.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 84 čitateľov

O „ženách“ Hany Gregorovej

Malá, úhľadná knižočka s venovaním: „Svojmu mužovi[9] za utvrdzovanie v mojich snahách a povzbudzovanie k spisovateľstvu.“

Toto venovanie milo sa dotkne čitateľa, viac ešte čitateľky. Ajhľa, muž, ktorý svoju ženu povzbudzuje k spisovateľstvu a utvrdzuje v snahách zaiste vymkýnajúcich sa z obvodu domácnosti. To je muž zriedkavý a zvláštny, keď sa nebojí ani „snáh“, ani spisovateľstva svojej ženy, ale ju ešte podporuje v tom. Mužovi takému všetka úcta!

Po tomto sympatickom venovaní už nepomýli nás ani v úvode trochu revolucionárne znejúce: „A je zvrchovaný čas, aby i na Slovensku zjavili sa typy nespokojných žien, aby prestala bojazlivá poslušnosť oproti mužom-pánom.“ Žena, s vďakou uznávajúca šľachetnú lojálnosť svojho muža, nemôže zlým úmyslom poburovať ženy proti mužom alebo proti rodinným povinnostiam.

Dáme sa teda do čítania a čítame z chuti; knižočka je zaujímavá. Krátke, prosté črty a zbežné, však nie bez psychologického porozumenia podané osudy žien, ktoré by sa mohli rozpriasť i na romány. Efektu autorka nevyhľadáva, svoje pozorovania, dojmy a skúsenosti podáva čulo, bezprostredne, v najjednoduchšej forme, takže prísna kritika nemá ani prístupu, tá ľahkosť a beznáročnosť rozprávania ju odzbrojuje.

Úvodným slovom pripravení sme na nejaký smutný, zarmucujúci obsah, keďže práce vyrástli zo súcitu autorky so ženami, ktorých osudy tu líči. Nuž osudy sú to neveselé a zrejme zo života vzaté. Autorka vidí mnoho utrpenia u žien k bezbrannosti vychovaných a vrelý súcit sa v nej budí naproti nim.

Ich ukrivdenosť cíti už od základov v tom, že sa im nepodáva dostatočnej možnosti vzdelania sa, možnosť úplného duševného rozvoja, a že keď niektorá, vrodenou túhou po ňom pudená, chopí sa samovzdelávania, silou-mocou kladú sa jej v to prekážky. Toto znie žalobou i obžalobou vo veľkej časti týchto jej prác. Druhý žalobný ohlas v nich platí ukrivdenosti, utrpeniu ženy v samom manželstve. Tretie, čo sa tam vo veľkej miere javí, je súcit s mravne pokleslými ženami.

Túha po vzdelávaní sa, poťažne žaloba pre nemožnosť, pre odpieranie toho, vyznieva z čŕt: „Slečinka a slúžka“, „Žiarlivý“, „Prvá obeť“, „Kam…?“, „Svetlonos“ a „Mužovi“.

O utrpeniach ženy v manželstve hovoria: „Žiarlivý“, „Odpoveď priateľke“, „Sny“ a „Z manželstva“.

„Kapitánka“ a „Po žobre“ nedajú sa vsadiť ani do jednej, ani do druhej z týchto kategórií, ale spolu s „Prvou obeťou“ tvoria spomenutú tretiu.

Po prečítaní knižočky sa zamyslíme.

Pravda je, žene, a už menovite Slovenke, bieda je dostať sa k nejakej mimoriadnej vzdelanosti; ako deti bezškolského národa to dávno ťažko cítime. Nie div, že precítila to i Gregorová, tuší to i u iných a dáva tomu výraz. Túha po vzdelávaní sa, po nadobúdaní vedomostí nezriedka javí sa vo veľkej sile u mladých diev; chápu sa každej príležitosti, každej knihy, kojiť svoj duševný hlad, cítia sa hlboko nešťastnými, keď sa im v tom všemožne bráni, a keď sa im táto náklonnosť za špatnú, neprístojnú, ba až za hriešnu vykladá. To sú utrpenia skutočné, nie afektované, ako sa mnohí nazdávajú. Isté je, že nielen chlebová otázka, ale i sama číra túha po vedomosti, sám pud k duševnému vzrastu dali podnet k zasadzovaniu sa za vyššie vzdelanie pre ženy v novodobom ženskom hnutí. Dotiaľ, kde neboli výnimočne priaznivé okolnosti, bolo mu súdené buďto vyrásť samorostom, aspoň nejakým jednostranným smerom a útvarom, alebo celkom zakrnieť, alebo konečne odraziť sa bez výberu do čítania zábavných vecí, románov, a hoci stratiť sa v ich melčinách.

Teraz však veselšie môže hlavu zdvihnúť, doba vzdelanostnej potlačenosti pre ženy aspoň v zásade prestáva, hoci všeobecné využitkovanie voľnosti vzdelávania sa ešte neskoro nastane pre ne všetky. (Napr. pre slúžku Hanku, čo túžila po čítaní, pre mladú sedliačku jemnej duše, Žofku, čo trpela pod krutosťou muža a jeho rodičov, a ani len niečo pre svoje vyrazenie si prečítať nesmela atp.) Razom nemôže sa všetko dosiahnuť, ale keď pozrieme naspäť do minulosti, musíme uznať, že náprava ide hodne rýchlym tempom. Ešte i u nás na Slovensku školopovinnosť dievčat zrejme napreduje, i k všeobecnej vzdelanosti smerujúca, i odborne pripravujúca k niektorým samostatným povolaniam. Len to je žiaľ, že nám je cudzími školami, cudzou rečou, v cudzom duchu podávaná. Rozličné vyššie, pokračovacie, stredné, odborné, ba až vysoké školy otvárajú sa ženám, ktoré sú schopné a možné ich upotrebiť. Treba si len nadovšetko želať, aby vzdelávanie umu v nich nešlo na úkor vzdelávania srdca, žeby mravnosť, neha, dobrota srdca, cit za rodinné a domáce povinnosti neutrpeli ujmy, ale sa upevnili a povzniesli. —

Teraz tie nešťastné manželstvá… Ako povstávajú? Kto im je na vine? Koho pre ne stíhať? Ako im vyhnúť? Ako zamedziť, aby jednoduchá žena nikdy nedostala surového, vzdelanosti neschopného muža ako sympatická Žofka? Ako vyhnúť nešťastnému manželstvu, ktoré pôvodne utvorilo sa z najväčšej lásky, pri najprajnejších výhľadoch k šťastiu, ako u Fedora a Eleny („Odpoveď priateľke“) — a len neskoršie počala sa ukazovať vždy hlbšia a hlbšia trhlina medzi manželmi? A takých manželstiev je mnoho. Ako si proti nim majú ženy pomáhať? Uvedomiť si, čo ich bolí, a odložiť bojazlivú poslušnosť oproti mužom-pánom? Či by to spomohlo? A či ženy posiaľ o tom nevedeli? Veď sa ony bránili vždy, ako vedeli, a bránia sa posiaľ, máloktoré trpia ticho-bojazlivo, ale to neodpomáha nešťastnému manželstvu. Tomuto nemusí byť na vine iba muž a necíti ho iba sama žena. Ono je veľkým nešťastím pre obe strany a bývajú i také prípady, že ho muž bolestnejšie cíti ako žena.

Ale isté je, že muž i pri tomto je vo výhode. Jeho nešťastné manželstvo nemôže tak prikvačiť ako ženu, lebo on pridelil si právo hľadať úľavu a náhradu vo všelijakých vyrazeniach mimo domu, a i keď je bezúhonný a prísny oproti sebe, nuž predsa v svojom povolaní má taký životný úkol a záujem, ktorý nepripustí pociťovať celú tiaž domáceho nešťastia. Ale žena v manželstve nešťastná je celkove nešťastná, keď ničoho inšieho nemá na svete.

Manželstvo nie je tým rajom blaha, o akom blúznia sladké nemecké romány. Niekedy je preťažkou doživotnou skúškou, ktorú víťazne prestať je obrovská úloha. Hlavne však je ono základom zriadeného rodinného života a hoci sa v ňom nezvyknú uskutočniť dievčenské sny, predsa je ono vlastným východiskom a teplým útočišťom všetkého toho, čo od detinstva dáva človeku pocit blaha a spokojnosti v najužšom ľudskom zmysle. A tá domáca rodinná teplota, hoci bez rojčivej lásky, je nepostrádateľnejšia pre ženu ako pre muža — azda preto i v živote tak prichodí, že v nezdarnom manželstve žena viac sebazapierania musí vynaložiť na preklenutie povstalej trhliny ako muž, čo i Gregorová vypozorovala.

No isté je, že iba pri rovnakom obapolnom prispení udrží sa manželstvo uspokojivým i prestane sa žena v ňom cítiť sklamanou a neporozumenou. —

Teraz ešte zbýva nám prehovoriť o treťom, čo sa namanulo v knižočke Hany Gregorovej: o súcite s mravne pokleslými ženami.

Z tých troch, o ktorých je tu reč, najčistejší súcit budí mladá žobráčka („Po žobre“) — ju nemal kto vystríhať a naúčať, ona nerozoznáva, čo je mravné, nemravné, človek jej všetko musí odpustiť. Na „Kapitánku“ by sme azda na nehodnú mrhali svoj súcit. Ona vedela, čo robí, keď opustila snúbenca kapitánovi kvôli. Snúbenec ju chcel mať za zákonitú ženu, kapitán za „gazdinú“. Ona je povrchná, márnivá, náročná a celkom bez hrdosti, bez charakteru. Je nešťastná, že sa jej pán nechce s ňou na svet ukázať, ale svojho mravného poníženia vpravde necíti.

Čo však bije do očú v tejto historke, je tá dvojaká miera pre mravnosť, aká sa v živote, vo verejnej mienke požaduje od muža a od ženy. Z toho samého nezákonitého pomeru muž vychádza slobodne do sveta s nenarušenou cťou, so vztýčenou hlavou: Kto ma smie pohaniť? — a žena, opovrhovaná ľuďmi, s pečaťou mravne pokleslej, odsúdená je schovávať sa pred nimi preto, že dala sa zvábiť sladkým sľubom muža, ktorý nepodlieha trestu pre také zvádzanie, hoci ním vždy má namierené zničiť česť ženy, zničiť ženu mravne. A on je preto nie nemravný… Kde je tu spravodlivosť?…

Najsmutnejšia postava zo všetkých Gregorovej žien je Oľga Bielych („Prvá obeť“). Nespokojnej, nešťastnej povahy, bola na trápenie celej rodine. Chcela dosiahnuť čosi zvláštneho, ale sama nevedela, čo. Chcela študovať, vzdelávať sa a zaujať samostatné postavenie, ale rodičia nepripustili takéto vybočenie z koľaje. Oni ju len vydať a vydať, čomu zas ona protivila sa zo všetkých síl. Po dlhších vyčerpávajúcich bojoch, pri ktorých čosi nejasného, nezdravého tkvie na hrdinke a rodina zúfa nad ňou, ona odíde nasilu k priateľke do veľkého mesta. Ani tam nevie, čo chce, serióznej práce iste nie — až čosi-kamsi už vidíme ju ponevierať sa po večeroch popred kaviarne, sliediť za spisovateľom-hercom, ktorého spisy a hra na doskách ju okúzlili. A koniec: za čím sebavoľne išla proti mravu a studu, to ju zahubilo. Svojím dobrovoľným mravným pádom dokázala, že nebola súca k samostatnému životu, lebo k tomu treba najprv mravnej pevnosti. My neveríme, že by ona svojmu mravnému pádu bola vyhla, i keby jej rodičia boli dali po vôli a boli ju k samostatnosti vychovali. Ľutovať ju môžeme, veď je na poľutovanie; ale stranu jej chytať a ju za obeť vyhlasovať nemôžeme, leda ak za obeť vlastnej duševnej nekázanosti. Ona vo svojej neviazanosti mravov je z tých, ktoré tak diskreditujú ženské, k samostatnosti namerené snahy — hoci jej podobné „emancipované“ vyskytovali sa vždy na svete, ešte i keď ženy žili v čírom otroctve.

Takéto témy v beletristickom spracovaní sú tvrdým orieškom ešte i pre silného spisovateľa a výtečného psychológa, znajúceho dušu ľudskú z jej dobrej i zlej strany a majúceho moc líčiť ju pravdivo. Púhym súcitom nedajú sa riešiť.

Vôbec tento čulý súcit, teplo padajúci na všetky trpiace spolusestry, akokoľvek získava autorke osobnú sympatiu, osudne škodí jej ako spisovateľke. Sťahuje ju do straníctva, z ktorého nemôže mať nepredpojatého rozhľadu o tom, o čom píše. Len on zavinil, že jej knižočka vyvolala niektoré príkre výtky, i menovite, že povstala nepravá domnienka, akoby niektoré z otáznych čŕt boli osobné vyznania autorky — čo jej je najbolestnejšie. Keď bude staršia, zaiste s väčšou nestrannosťou bude písať. Ináč jej knižočka dobrú službu preukázala našej verejnosti už tým, že stala sa podnetom k dosť živej, u nás zriedkavej výmene myšlienok — čoho je veľká potreba. Každý z inej strany, každý po svojom posvietil na predmet ňou nadhodený.

Nám len prichodí povzbudzovať ju, aby pokračovala v spisovateľstve, lebo z toho, čo v týchto svojich prvotinách podala, je patrné, že je u nej moc vlastného, nevypožičaného nadania, že vie pozorovať, precítiť i obratne podávať a — vôbec že je v nej dosť sviežich síl i dosť spôsobu prepracovať sa k žiadanému stupňu. K tomu privolávame jej úprimné: Nazdar!

(1912)



[9] svojmu mužovi — spisovateľovi Jozefovi Gregorovi-Tajovskému (1874 — 1940)





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.