Zlatý fond > Diela > O autoroch a knihách


E-mail (povinné):

Stiahnite si O autoroch a knihách ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Elena Maróthy-Šoltésová:
O autoroch a knihách

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Daniela Kubíková, Zdenko Podobný, Daniel Winter, Eva Lužáková, Monika Harabinová, Katarína Tínesová, Peter Mika.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 84 čitateľov

Timrava

2. októbra t. r. slávime šesťdesiaty rok narodenia Boženy Slančíkovej, pod menom Timrava ukrývajúcej sa slovenskej spisovateľky. Narodila sa 2. októbra 1887-ho roku na Polichne v Novohrade ako dcéra ev. farára Pavla Slančíka a jeho ženy Márie Honétzy. Na rodnom Polichne strávila temer celý svoj život, až po smrti otca, umrevšieho vo vysokom veku, presťahovala sa s matkou na neďalekú Ábelovú, kde jej brat Bohuslav je farárom. Starší brat Pavel je farárom v Šuranoch, v Maďarsku, a sestry jej sa povydávali. Vnútorný jej život mal svoje pohnuté fázy, zovňajší však zvláštnych udalostí nevykazuje. Pavel Slančík vyučoval svoje deti doma, synov pripravil do gymnázia a dcéry, keď ich dal na jeden rok niekde kvôli cudzím rečiam, po návrate domov vyučoval ich ďalej, aby neboli ukrátené oproti iným, ktorým dostávalo sa viac škôl. Boženka absolvovala svoj rok vyššej dievčenskej školy v Banskej Bystrici.

Vo svete akosi zavládol zvyk, že niekedy už päťdesiatym rokom počnúc zaznačuje a so všetkou uznanlivosťou oslavuje sa každá nasledujúca desiatka veku tých ľudí, ktorí nadobudli si zásluh nejakým svojím blahodarným účinkovaním — či patriční oslavovaní s tým súhlasia, či nie. Že naša Timrava s tým aspoň vo svojom prípade nesúhlasí, by som mohla naisto tvrdiť, ale zabrániť nám, chvalabohu, nemôže, aby sme si ju pri tejto príležitosti v niečom popripomínali. Keď sa dala na spisovateľstvo, nechže trpí i dôsledky toho. Ako asi nakriatla sa bola kedysi napísať svoju prvú prácu do novín (pre domácu zábavu písavala už i dotiaľ), nevdojak prezradila nám vo svojej poslednej zaujímavej novele „Všetko pre národ“, uverejňovanej v lanskom ročníku „Živeny“. I to sa tam dozvieme, že prvé svoje práce preto uverejňovala vo vtedajších vládnych, obecnými úradmi povinne predplácaných „Slovenských novinách“, lebo im nepripisovala takej hodnoty, že mohla by sa s nimi obrátiť k hodnoverným slovenským časopisom, až kým jej sestra Irenka, pod menom Poľanská podavšia svoju poviedku „Spoločnica“ do „Slovenských pohľadov“ (1895), ju ich redaktorovi Jozefovi Škultétymu neprezradila ako spisovateľku. A táto jej nemiestna skromnosť čiastočne trvá u nej až posiaľ, nakoľko i teraz nepriaznivému posudku jej niektorej práce ľahšie uverí ako priaznivému, i dá sa mu znechutiť, čajsi až odstrašiť od písania, nehľadiac na úsudky priaznivé.

No u nás proti spisovateľom viac sa hrešilo tým, že sa primálo súdilo o nich, čiže o ich dielach, a tak nedostávalo sa im výchovy dobrej kritiky. U Timravy však, na šťastie, v podstate toho nebolo treba, keďže ona z vlastného popudu od počiatku sama posudzovala a korigovala svoje práce (nejednu vôbec zavrhla, rukopis zničila), iba ak slohove, rečove bola by sa podľa platných požiadaviek vybrúsila. Či však by to pri zvláštnej osobitosti jej prác bolo ozaj žiadúcne, na to nedá sa určite odpovedať. Ona sama, neznajúc seba, chcela bola sprvoti napodobňovať[21] niektorých našich spisovateľov, ale neklamný inštinkt nedal jej v tom zaviaznuť. Nespokojná prerábala, prepisovala, hľadala vlastné možnosti vysloviť sa, až i podarilo sa jej nájsť samu seba. Utvrdila sa, že nemôže inak písať iba tak, ako jej káže to v sebe nájdené. Potom vedela, čoho sa držať, ale práca sa jej tým nepoľahčila, keďže práve to v sebe chované musí sa pracne vyberať, čistiť, ustaľovať a formovať, aby sa mohlo vyniesť na svetlo sveta. Tak ťažko pracujú spisovatelia zo seba tvoriaci, a Timrava patrí k nim, hoci by sa zdalo, že jej práce sú len opisovaním známych jej osôb v známych jej pomeroch. Pracovanie obťažuje jej najmä neodbytná nespokojnosť s vlastným tvorením; pre ňu ťažko sa nakriatne chytiť sa do novej práce, a keď ju napíše, ťažko sa odhodlá vypustiť ju z rúk. Je teda až napodiv, že od roku 1896, keď po prvý raz zjavila sa nám v „Slovenských pohľadoch“, obohatila našu spisbu takým závažným radom poviedkových prác, aký môžeme si zostaviť z „Pohľadov“ a „Živeny“, i z jednotlive v iných publikáciách roztratených. A treba poznamenať, že sú veľmi dobré i medzi tými prvotnými, s ktorými sa nám celkom utajovala. Rázu sú jednotného, osoby a ich deje vybraté sú z jedného kraja, z novohradských vrchovských dedín, kde je ľud rýdzo slovenského koreňa, kultúrou málo zasiahnutý, hodne zachovalý zo svojej jasnej i zo svojej temnej stránky. Zo života tohoto ľudu Timrava píše povesti nanajvýš povolaným perom. Zobrazuje v nich jeho zmýšľanie i spôsob, ako ho vyslovuje, jeho zvyky, a mravy, celá jeho bytnosť duševná i telesná nenúteno, v životnej pravde vložená je do nich.

No ona súčasne venuje pozornosť aj inteligencii toho samého kraja, inteligencii ľudu odcudzenej, v duši ho opovrhujúcej, iba niekoľko ľudu verných ľudí badať medzi ňou. Autorka síce nikdy sa nevysloví, kto v spoločnosti akého je národného zmýšľania, ani v rozhovoroch samých osôb nikde na to nenaráža, ponecháva len vycítiť vnímavému čitateľovi, kto kde patrí. A sú v jej novelách, pravda, i tichí Slováci, ktorí sa ani v živote neosvedčujú ako Slováci. Nuž i zo života tejto medzi slovenským ľudom žijúcej, ale temer napospol od neho odrodenej inteligencie píše Timrava podarené novelistické veci, veď zná ju dobre, lebo v jej kruhu vyrástla a žije. Zaujímavé je však, ako sa v jej od pravdy neustupujúcom líčení nevdojak ukazuje, že jej poviedky sú dvojakého typu: so všetkým činom iný je ten ľudový a iný je ten panský, hoci ani jednej zo dvoch stránok v ničom nelichotí, na obe hľadí triezvym zrakom a kreslí obe podľa toho. A to nevdojaké rozchádzanie sa tých dvoch typov je azda najvýbornejšie vysvedčenie pre ňu.

Keď sa prizrieme jej prácam, ako sme sa svojím časom v „Slovenských pohľadoch“ s nimi oboznamovali, nájdeme ich tam osem za sebou nasledujúcich (v rokoch 1896 — 1902), písaných z panskej spoločnosti, až roku 1904 zjaví sa nám tam prvá z ľudu: „Na jednom dvore“. Za ňou však nasledujú zas dve panské: „Veľký majster“ a „Bez hrdosti“. Potom už „Tá zem vábna“, „Marino súženie“, „Ondrej Hľonzo“ sú z ľudu. Z tých, čo zatým v „Živene“ vychádzali, je iba „Strašný koniec“ z panskej spoločnosti, „Víťazstvo“, „Príde čas“, „Ťapákovci“ a „Skon Paľa Ročku“ sú z ľudu. Iba „Hrdinovia“, „Veľké šťastie“ a čiastočne i „Všetko za národ“ sú zložitejšie práce, zasahujúce do života oboch stránok. Počiatočné drobnejšie kresby Timravy boli, zdá sa, všetky z ľudu. Ohľadom obsahu ako v panských, tak v ľudových, pravda, hlavným hýbadlom je ľúbosť; najväčší záujem k nej sa obracia. V panských jedine ona vyvodí, slečny i panie, mladí i starší páni o ňu hrajú, či už úprimne, a či neúprimne. Hneď v prvej z nich („Pomocník“) vývodí sem-tam zavádzajúci a trucujúci sa zaľúbený párik, a zaujímavá je svojím bystrým, úryvkovitým priebehom. Druhá, „Ťažké položenie“, už vynucuje si stále rastúci obdiv, keď nám dá poznávať toľko osôb v jednom dome, a každá odlišná od ostatných v slove i spôsoboch. Niekoľko mužských, ale každý samosvoj vo všetkom, a tak i ženské. Niet šablóny, všetko skutoční ľudia. Potom to nespodievané znechutenie a odvrátenie sa Katuši po štrnásťročnom, spokojnom manželstve od dobrého, statočného, pracovitého muža len následkom zlomyseľných, posmešných poznámok ľahkovážnej a nudiacej sa bratovej ženy svedčí, že autorka dobre sa vie zahľadieť do nevyspytateľnosti ľudskej duše — najmä ženskej. Deti, trpiace pod matkiným nepochopiteľným vrtošivým rozmarom a milujúce láskavého otca, sú prostučko, a preto dojemne tam vložené. Hlúpe a prázdne sú v modernej spisbe poprekrúcano vymýšľané manželské nezhody popri takomto neschválne sa dostavivšom poblúdení citu, ktoré po vyzdravení azda poslúžilo na upevnenie charakteru patričnej ním postihnutej. Touto prácou zložila Timrava znamenitú skúšku svojej dušespytnej spisovateľskej schopnosti. „Tak je darmo“ — tiež mnoho osôb, vír zábav, prekypujúca dobrá vôľa, potom ľúbosť, trápená žiarlivosťou — obraz bezstarostne žijúcej spoločnosti. „Pozde“ — bolestné prekonávanie sklamania sa opustenej od verenca devy, neúspešné zápasy s hrdosťou, kým sa konečne odhodlala vydať sa za vdovca na štyri deti. „Nemilí“ — učí nás chápať a strpieť i nemilých ľudí, nepekných, prozaických, vypočítavých, veď i oni majú právo života. Zaujímavé pri všetkej nemilote. „Boj“ má zas premnoho osôb, líšiacich sa charakterom, vekom, povolaním, diev mladých i starších, v ktorých spoločenskom obcovaní zrejmý je duch spoločnosti maďarskej. Povahy sebevoľné, plné protirečiacich si hnutí a nespodievaných rozhodnutí, v ktorých ani neudiví nás samovražda nežnej, snivej Evičky, neznajúcej nájsť si miesta v tom víre so svojou bolestnou žiarlivosťou. Mnoho tu motívov, ktoré, do plnej možnosti sledované, vydali by román so zaujímavými psychologickými problémami, Timrava však vložila to do stručnej, úsečné zakončenej novely. „Bál“ je bravúrnym opisom tanečných zábav, aké bývali a nebodaj i bývajú v maďarónskej, s prednými židovskými rodinami spriatelenej spoločnosti. Všetky spôsoby-nespôsoby maďarskej „rytierskosti“ a židovskej vypínavosti sú tam na ukážku, nechybí ani nejapnosť mladého pána zo spoločnosti, ktorý seberovnú známu slečnu nechá sedieť a okázale vykrúca židovku, ani stále popíjanie tanečníkov (tanečnice azda vtedy ešte neznali urovnoprávneného popíjania), až nad ránom, keď dámy odišli, popití a povyzúvaní políhali si na odpočinok na podlahu, kde sa tancovalo. „Skúsenosť“ nemá ľúbostného motívu, je vôbec nie povesťou, len líčením nešťastného pomeru medzi paňou a jej spoločnicou, keď pani je chorobne nervózna a nemá pochopenia pre svoju vysokointeligentnú, ale i veľmi chúlostivú a citlivú spoločnicu. Je to posiaľ asi jediná práca Timravy, ktorá nám ukazuje slovenskú inteligentnú spoločnosť, a pravda, nelichotí ani tej. „Veliký majster“ — maliar, namýšľajúci si, že je veľkým talentom, ale nemôže stvoriť ničoho, je rozháraný, chorobne nervózny a protivný, až po dvoch nezdarených ľúbostiach, odohrávajúcich sa práve, vzchopí sa k obrazu, sľubujúcemu opravdivú umeleckú hodnotu. „Bez hrdosti“: Zas mnoho osôb sa nám predstaví, dedinská inteligencia — podľa mien mala by byť slovenská, ale jej maniere, celé jej nespútané chovanie sa a známy panovačný tón hneď nám poukazuje na iné. Ako jej hrdina ukáže sa nám vypínavý, namyslený mladý učiteľ-maďarizátor, čo na slovenskej dedine založil maďarský spevokol, učí slovenských sedliackych mládencov spievať maďarské, premrštene vlastenecké piesne, a keď sa tým na majálesi s nimi produkuje, lichotí mu celá spoločnosť, a panie radom idú tancovať s mládenci, akoby na odmenu za ich sľubnú chápavosť i na obodrenie k ďalšiemu pokračovaniu. Ináč hlavným predmetom tejto dlhšej práce je ženská slabosť, úplný nedostatok charakternej hrdosti oproti vypínavému, bezcitne výbojnému mužskému, i keď on zjavne si s ňou len zahráva pre uspokojenie svojej pýchy a márnivosti. Po všetkých zlých skúsenostiach dá sa mu vždy znova omámiť, keď sa kajúcne má okolo nej — aby ju zas mohol odvrhnúť. A tá bez hrdosti deva, omámená vypínavým a panovačným učiteľom, je práve sestrou najsympatickejšieho človeka, mladého, svedomitého farára, isteže Slováka, ktorý však ani najmenej nevzpiera sa výčinom svojho, i proti nemu nadutého učiteľa, i celého strešteného spoločenského kruhu. Je bez hrdosti a energie ako jeho sestra — dobrá psychológia i dobrý obraz predprevratovej spoločnosti na slovenskej dedine. „Strašný koniec“ — tiež dlhšia novela zo spoločnosti prevažne maďarónskej, v ktorej primiešaných je len niekoľko povedome slovenských ľudí (stará teta, u ktorej sa hrdinka vychovala, a učiteľ Rybár). V nej, ako už i v predošlej, badateľný je istý kvalitatívny postup autorky, ktorá síce hneď od počiatku udivovala nás vo svojich prácach celkom zvláštnou hotovosťou v kreslení charakteristických podobizní ľudí v nich účinkujúcich, i zaujímavým, nečakaným osnovaním ich vzájomných vzťahov, ale pri týchto poslednejších vidíme to všetko ešte vypuklejšie azda preto, že osnovanie celku podložené je istou hlbšou ideou, čo však u Timravy nikdy nevychádza v zjavnú tendenčnosť. Tuto napríklad stavia sa nám na oči hodne namyslená, rozmarná a náročitá hrdinka tohoto románika („Strašný koniec“, z pamätníka dievčaťa), ale čím ďalej čítame jej úprimné zoznávanie tých skvelých nárokov a očakávaní do budúcnosti, tým viac sa utvrdzujeme, že nemáme ju pred sebou ako jednu určitú osobu, ale že v nej je znázornené zmýšľanie dievčat inteligentnej vrstvy vôbec, najmä kým sú mladé, prísnosť života neznajúce a k tomu pomátané všelijakými románmi o krásnych devách, vyhľadávaných, „zbožňovaných“, ktoré — veď to ani nemôže inak byť! — potom keď sa vydajú za toho zo svojich „zbožňovateľov“, ktorý ich nárokom najlepšie vyhovuje, dosiahnu tým všetko, čoho sa im žiada: blahobytu, pohodlia, vôbec všetkého možného blaha v skvelom živobytí. Tento vábny prelud máta v hlavách mladých dievčat a ani jedna nepochybuje o tom, že jej nárok je i oprávnený. Keď však potom sotva jednej zo sta sa splní (i ten životom hodne skorigovaný), tých ostatných deväťdesiatdeväť musí potom tiež život privádzať k rozumu, k uskutočniteľnejším nárokom, ako túto Timravinu hrdinku, ktorá nevyhnutne očakávala od svojho očakávaného, že bude krásny a ušľachtilý, i majetkove alebo dôchodkove opatrený, aby mala pri ňom skvelý život, ale za barbarstvo, za najväčšiu neprávosť pokladá, keď kandidáti ženby tiež radšej vyhľadávajú kandidátky vydaja s venom, ako celkom chudobné, i rozhorčuje sa pre svoju chudobu, lebo má ju za jedinú príčinu svojho neúspechu. Z takých diev rekrutujú sa asi ženy, ktoré neoprávnenými nárokmi trápia svojich mužov, prípadne i do nečestného získavania dôchodkov ich ženu. No iste väčšina z nich príde pozdejšie k rozumu a naučí sa i pri skromnosti usporiadať si život ako k svojej, tak i k mužovej spokojnosti. Úfame sa, že i táto naša neskromná hrdinka, ktorej statočný Rybár zachoval lásku, akej si veru nezasluhovala, takto sa obráti.

Nuž tu nakrátko uvedené práce Timravy všetky sú čerpané z panskej spoločnosti, a to spoločnosti jedného kraja, z čoho dalo by sa súdiť, že budú jednotvárne, ale kto si ich prečíta, presvedčí sa o opačnom. Ako Timrava vie nám každého zo svojich uvádzaných ľudí udržať pred očami vždy v jeho zvláštnej, od iných ho slovom i posunkom odlišujúcej podobe, tak i každej svojej novele, hoci by všetky boli jedného charakteru i typu, vie dať istú osobitnú tvárnosť a zaujímavosť. Človeku najzaujímavejším predmetom pozorovania je zas len človek, a Timrava výborne vyhovuje tomuto prirodzenému záujmu, keď ukazuje nám ľudí akoby živých, bezprostredne na nás účinkujúcich svojou vyrazenou individualitou. V tom väzí tajomstvo, prečo sú nám jej práce vždy zaujímavé — v tom však je i jej majstrovstvo, ktorého si my ešte nedoceňujeme.

Čítajúc jej poviedky z ľudu, dostaneme sa do celkom iného života, prostého, zo svojej normy nevybočujúceho, a jednako tak živo zaujímavého, ako nám ho ona vo svojich, z úzkeho rodného kraja vyvážených poviedkach opísala. Pri čítaní každá, i najmenšia z nich poskytne nám milého a zdravého pôžitku svojou samorastlosťou, ktorá je zrejmá už v jej prvých ľudových črtách, hoci aké prosté sú ich motívy. „Prípad Jana Hrkaľu“ ukazuje nám dedinského hlásnika a zvonára, pijana a darmovrava — dedinský originál, nie nárokom zosmiešnený, ale v sebe smiešny, akým ho vytvára život. „V predvečer“ — pozdná láska starého vdovca, majstra niekoľkých domácich remesiel, čo mal už ženatého vnuka, k dosť mladej a driečnej vdove trápila a zmenila ho, kým sa napokon nepresvedčil, že niet nádeje na splnenie. „Žiadna radosť“ — stará láska dvoch ľudí, čo sa pred triadvadsiatimi rokmi ľúbili, ale pre majetkové ohľady sa nezobrali, mocne ožila, keď po nečase obaja ovdoveli, no splnenia jednako sa jej nedostalo pre dorastajúce deti a majetkové záujmy. Teda nikdy radosti, len ďalej odriekať sa. „Mocnár“ — surový, zbojníckej prírody muž, znevažujúci a trýzniaci ženu, čo len z prisilenia išla za neho, spreneverila sa tomu, ktorý ju ľúbil, ale musel ísť na vojenčinu. No muž umrel, dopadnutý a ťažko zbitý pri krádeži kŕmnikov. „Na jednom dvore“ — keď bolo vyšlo v „Slovenských pohľadoch“ (1904), razom zaujalo si čitateľov ako zvláštne podarená, so všetkými náhľadmi, zvykmi i domácimi pomermi ľudu nás oboznamujúca ukážka z jeho života. Tie od uhla domu na svet vykrikované žaloby urazenej materi, keď jej dcéru chcel ohrdiť bratranec, ktorému kvôli zjednoteniu majetku bola určená, to vypočitovanie všetkého, čo ona s ňou dá — i každého kusa šatstva pre ňu samu — a do toho hneď i pretromfúvajúce ju, tiež kričané odvety sokyne z druhej strany ulice sú tak znamenite zachytené, že čitateľ napnute sleduje vzrušujúci výjav, ako i všetci tí susedia zhora i zdola na podstenia vybehnuvší, že potlačí i pokúšajúci ho smiech v súcite s rozhorčenou ženou, ktorú ani muž a dcéra, hanbiaci sa za jej vykrikovanie, nemôžu utíšiť. Zato tým hladšou a milšou ukáže sa nám tá samá žena, keď potom prídu vohľači z druhej dediny. Tam vidíme všetky zdvorilostné zvyklosti, i okúňavosť dvoch mladých pri takej príležitosti. „Tá zem vábna“: Najlepší opis dychtivosti za Amerikou, aká zrazu bola popadla náš ľud, dotiaľ taký domasedný, že i len priženiť alebo vydať sa do druhej dediny bolo patričným už hroznou vecou. A tu zrazu toľkí do Ameriky, až je poplach preto v dedine. Všetky osoby, pre syna strachujúca sa mať, chlapi v krčme, najmä i zvádzateľ Príroda, prevýborne vystanovené. „Marino súženie“ veľmi živo a zaujímavo nám ukazuje, ako rodičia, hlavne matere, ženia synov a vydávajú dcéry, pričom, pravda, môžu sa vyskytnúť všelijaké ťažko riešiteľné motaniny, aké musela prekonať tu uvedená energická mať, spravujúca ponad hlavu muža i syna svoju domácnosť. „Márnosť všetko“ predvádza nám ešte samovoľnejšiu ženu, „veľkomožnú“ slúžku vo fare, slúžiacu tam i s mužom, keď si i oboch synov dala do služby. Prišla ta z veľkej biedy, ale keď sa poriadne zašatila ani najbohatšia gazdiná, spyšnela a stala sa nespratnou, rozkázať si nedala, ale sama chcela rozkazovať, až pre svoju tvrdohlavosť pritiahla si ťažkú chorobu, i umrela, ťažko sa poddávajúc, aby na nej, všetko si trúfajúcej, sa dokázalo, že „márnosť všetko“, ktoré príslovie ona iným pripomínavala.

„To z jednej strany Pán Boh už ani trpieť nemohli —“ riekol jej muž Paľo, starniak, keď už bol dosť natrúchlil, i kar odstál. „Vypínala sa nad každého, úcty nehľadela nikomu, už ani v službe nebála sa nikoho. A mňa potlačovala za dvadsaťštyri rokov spolužitia naveky. A hľa, ona, silná, šla, a ja som tu… Kto trpí, panuje!“ „Ondro Hľonzo“ — vdovec chce sa ženiť, ale tie, ktoré pýta, dávajú mu radom po košíku, kým starostlivé a príčinlivé ženy nenapravia vec do uspokojivého poriadku, že vdovec vezme si za ženu vdovu, ktorej syn navzájom vezme si jeho dcéru — lenže nie tak skrátka, ako to tu udávame, ale so všetkými okľukami trucov a nedorozumení. „Víťazstvo“ — rušná dedinská téma o mládencoch a dievkach: zvedavosť, ktorý za ktorou pozerá — starosti matiek, aby sa dievky tak vydali a synovia tak oženili, ako si ony žiadajú — mať a stará mať v rozopre, každá inú chce mať pre syna, čiže vnuka, ale on ich prekabáti, vyvoliac si tú, ktorú ony ani jedna, ani druhá nevzali do povahy. Víťazstvo teda bolo jeho. „Príde čas“: Máme pred sebou život sedliackej, z otca, matky a dcéry pozostávajúcej rodiny, ktorá bola vždy lenivá do roboty, a pritom vždy chtivá dobre jesť. To pripravilo ju o celý majetok, že otec z núdze stal sa obecným pastierom a dievku lenivého rodu a chudobnú nik nechcel za ženu, hoci bola uznanou krásavicou. Táto téma, Timravou spracovaná, vážne upúta čitateľa mocou svojej pravdivosti, a vždy ho núti obdivovať jej podstatnú znalosť ľudu, jeho celej mentality. Akej prírody a povahy boli tieto tri osoby, nebolo možno, aby neboli vyšli na to, na čo vyšli. Ale kúsok romantiky je tam jednako podložený, že ako otec bol za mladi opustil svoju milú, dobré a poriadne dievča, aby si vzal túto majetnú, ale chybnú (zajakala sa), a opustená musela ísť do služby do mesta, kde sa dostala na zlé cesty a mladá umrela, tak teraz jeho dcéra, ktorú veľmi rád mal, tiež musela ísť do mesta, kde iste ten samý osud čaká na ňu, lebo nebohá pri odchode bola mu povedala, že príde čas, t. j. že zasiahne ho pokuta za hriech. A ten čas prišiel. „Ťapákovci“: Znamenitá kresba z ľudu. Nedvižná, v starootcovských zvykoch zaostalá rodina — piati bratia, štyria z nich ženatí — a šiesta sestra lámkou ochromená, že nohy mala pokrčené a chodiť nemohla, bývajú spolu v jednej chyži, žijú na jednom gazdovstve, a medzi nimi energická Iľa, žena najstaršieho, v stálom boji so všetkými, odkedy sa vrátila zo Soboty, kde absolvovala babický kurz. Tá chcela zavádzať v dome poriadky, akým ju na kurze doktori učili. Jej nadmierny temperament nikoho v dome nenechá na pokoji — až napokon i zvíťazí. Pravda, nedvižných ľudí a zanedbanú domácnosť nezreformuje, ale premyslí si úskok, ako by muža od nich odtrhla, a keď on s chlapmi odišiel na viac týždňov do Sedmohradska nakupovať ovce, ona išla do školy do služby. Scéna v školskom včelíne, kde ona spávala, keď sa muž z cesty navrátil a v noci išiel ju domov pohnať, je náramne komická, ale so všetkým činom rýdzo ľudová. Iľa — „kráľovná“ slávne zvíťazila, muž išiel odtiaľ dochrámaný, ale ňou narafičená dohoda jednako nastala, domec na jej dedovizni si vystavili — a bývajú si tam v poriadku a pokoji, iste na vzor Ťapákovcom, ktorí sa všade nájdu medzi ľudom. Zaujímavá, dobre zachytená je chromá sestra, zlostná v svojej bezmocnosti, so zriedkavou silou potláčajúca v sebe prudkú lásku k peknému ženatému chlapovi, ktorému i ona pre jej peknú tvár by sa bola páčila, keby nebola kalikou. Ináč chce panovať nad všetkými domácimi, ale v ich prospech; proti novotárskej Ili, ktorú nenávidí, pohotove zastáva staré domáce poriadky. Nežnú sesterskú lásku dokazuje iba k najmladšiemu bratovi, ale dožije sa od neho nevďaky, lebo odrádza ho od dievky, ktorú si zaľúbil, a sestra nemá ju za hodnu toho. „Skon Paľa Ročku“ — prostý obraz z dediny, ale silno dojímajúci svojou pošmúrnou pravdivosťou. Roztržka medzi matkou a synom — nie pre efekt vymyslená, ale nehľadano sa dostavivšia, ako to niekedy život so sebou donáša. Syn mal ťažké srdce na rodičov, že nikdy v ničom nepoznal lásky a starostlivosti od nich. Otec bol pijan — i tak zahynul — a mať vraj nedbalá. On už ako malý chlapec musel sluhúvať, a čo si horko-ťažko vyslúžil, musel rodičom dávať. Pobiede sa vychoval v hodného mládenca a vzal si za ženu peknú dievku z gazdovského domu, ktorej rodičia bránili ísť za neho, chudobného, a keď jednako išla, lebo bola veľká ľúbosť medzi ňou a ním, jej rodičia odvrhli sa od nich a i jeho matka nevďačne sa mala k neveste. Keď pozdejšie mladý pár, poháňaním ženy usilovne robotujúci, staval si domec, syn volal mať, aby im išla pomáhať k tej robote — keď vraj môže robiť iným, môže pomôcť aj im. Mať však odoprela, a syn sa natoľko nahneval na ňu, že keď potom prišla pozrieť hotový dom, vystrčil ju z neho, že spadla na dvor a poranila sa do krvi na hlavu. Vtedy vyriekla kliatbu na syna, aby ho Pán Boh tak vyhodil z tohoto domu, ako on vyhodil ju — ona že nikdy viac nevkročí do neho. A stalo sa, že ledva mladí so svojím dieťaťom sa v ňom udomácnili, ochorel muž, trpel, hynul v ťažkej chorobe, blúzniac o čiernych vtákoch, ktoré ho ďobú, a ustavične ich od seba odháňajúc. V tom i svedomie sa mu vzbudilo a trýznilo ho neprestajne. Žiadal si mať ku sebe, prosil, posielal k nej, nedalo mu umrieť, kým sa s ňou nezmieri, ale ona nedala sa uprosiť. Až naveľa jednako pohol sa cit v nej, prišla, a syn po horúcom výrone kajúcej lásky umrel — prišiel na pokoj.

Toto je celá téma rozprávky, ale v Timravinom spracovaní ju čítať je vážnym zážitkom. Scény s materou, i keď ju nevesta volala k umierajúcemu, i keď po odopretí jednako prišla z vlastného popudu, mocne dojímajú práve zas svojou ťažkou pravdivosťou. Syn, pravda, ťažko sa prehrešil, keď surovo bol vysotil vlastnú mať zo svojho domu, ale aká ona bola strnulého srdca, že nikdy za mak lásky nezakúsil od nej, nemohla sa ani v ňom ujať láska k nej a nebol by si zaslúžil splnenie jej ukrutnej kliatby, akej pravá mať nikdy nebola by schopná. Nuž: i tu jedna z neriešiteľných tragík života… No syn napokon dosiahol pokoja v sebe i pred Bohom, odišiel ta s očistenou dušou.

Timrava vytýkala zvelebovateľom slovenského ľudu, že ho vychvaľujú proti pravde, no stáva sa jej, že práve z jej nepodkupne pravdivého podávania vychádza on vpravde pekným, hoci sú tam i jeho temné strany. To je zas to majstrovstvo Timravy.

Ako v panských, tak i v týchto ľudových jej poviedkach hlavným a nevyhnutným hýbateľom je ľúbosť — v týchto, pravda, taká, akou sa prirodzeným spôsobom u ľudu javí: často drsná, často však i dosť ušľachtilá a silná, ale celkom bez sentimentálnosti. No stáva sa, že pre nevernosť druhej stránky trápia sa mladé srdcia, to však najviac len ženské, najmä keď dievku nútia rodičia odstúpiť od ľúbeného a vydať sa za neľúbeného, čo sa u ľudu dosť často stáva. Dcéra plakáva a zastrája sa, že spred oltára ujde od nanúteného, no uskutočniť to sa neopováži, bojí sa i domácich trestov, i súdu a výsmechu dediny — a dá si „zaviazať svet“. V tejto veci často i synovia podvolia sa rodičovskej autorite, keďže je to od nepamäti tak, lebo veď rodičia mu dobre chcú a najlepšie vedia, čo mu je k dobrému. Na ilustrovanie toho práve i Timrava má znamenitú scénu v poviedke „Príde čas“, kde stará gazdiná Rebrinovie, stará a chorľavá, chce čím skôr oženiť i najmladšieho syna Števka, práve z vojenčiny sa navrátivšieho, dotklive odhovára ho od krásnej a zvodnej, ale lenivej a daromnej i ľahkej Zuzy Riapeľovie, ktorá ho očarila, a prehovára ho k nepeknej, ale dobrej a k pracovitosti vychovanej Marke Zúbkovej, i podarí sa jej múdrym, tichým vývodom presvedčiť ho.

Hodno je prečítať si to, i vôbec čítať práce Timravy nielen kvôli zvláštnemu pôžitku, ale i aby sme sa od nej naučili bližšie poznávať svoj ľud. Tam nenájdeme nijakej ustrojenej pseudoľudovosti, nijakých vynútených falošných efektov, všetko je tam pravé, samo zo seba vyplývajúce — ešte i sama jej reč. Ak sa jej kde-tu môže vytýkať nie dosť priliehavý výraz a nie vždy priehľadný sloh, tak to môže byť iba v jej panských novelách, kde odzvuky maďarčiny samy sebou sa tisnú. Ale v jej ľudových poviedkach jej reč je prostá, výrazná a temer bezvadne rýdza. S ceruzkou v ruke treba ich čítať a zaznačovať si trefné, neumelkované výrazy i originálne zvraty, pripodobnenia ap. Zdá sa, že Timrava, zoznamujúc sa so samou bytnostnou podstatou novohradského slovenského ľudu, od neho (hoci jeho nárečia neužíva) získavala i jadrnú silu ľudovej reči a potom iba pomocou takejto reči zobrazovala svoj ľud takým, aký je — a tak naša spisba v jej podarenom diele dostala dar rýdzej hodnoty, na ktorý môžeme byť hrdí. Zaujímavé i cenné sú jej novely z panského prostredia, ale jej povesti z ľudu ju vraďujú medzi najlepších našich spisovateľov. Neváham vysloviť, že v nich vyrovná sa Kukučínovi. Ako jeho dielo, udivujúce vo svojej pôvodnosti, vyrástlo z oravskej, tak jej podobne udivujúce dielo z novohradskej ľudovej pôdy — a rýdzo slovenské je jedno i druhé. Nepredarmo zvolila si svoje spisovateľské meno podľa „Timravy“, studienky v polichnianskom poli — pijúc z jej zdravého žriedla, oboznamovala sa so zdravou dušou svojho ľudu.

Najpôsobivejšou jej prácou je, zdá sa, jej románovitá rozprávka „Hrdinovia“, ktorá v našej spisbe najlepšie zobrazuje nám stav slovenskej dediny, jej žiale, bolesti a trápenia zo svetovej vojny. Opisuje nám ich, počnúc bubnovaním v noci, ohlasujúcim splašenému, zo snov vyburcovanému ľudu mobilizáciu. Potom ako brali mládencov, mladých i starších — ba i starých chlapov bez milosti a bez ohľadov, kým páni si svoju službu vlasti vybavovali najviac nabubrenými rečami pekne doma. Predok vedie medzi nimi notár Baláň, vládca okresu.

„— To inak nemožno. Pre našu krajinu je spása vo vojne! — — V hlavnom meste je neslýchané oduševnenie; krajina plesá. So spevom a rozkošou ide mužstvo na vojnu. — — Veľké časy nastali, slávne časy a vznešené…! Pravda, to náš sedliak nerozumie, on len to má na mysli, že musí otca, mať, deti opustiť, ale aký svätý cieľ ich volá, to nechápe — reční pri každej príležitosti — a nám pri čítaní obnovujú sa ťažké dojmy, ktoré sme vtedy prežívali, keď takéto reči hučali povetrím, i plné ich boli všetky maďarské noviny. Notár posmeľuje chlapov, ktorí si prišli pre písma do kancelárie:

— Zajtra ráno teda pôjdete, tak sa len smelo držte a vráťte sa ako víťazi domov. Zaveľa nebudete tam. Najviac polrok — a bude po vojne. Len smelo, veselo!

— Ej, do čerta ti ja idem veselo umrieť! — myslia si oni. Lebo nejdú zabíjať, ani do umu im nepríde, že to budú robiť, ale idú umrieť — stratiť životy. Akživo naučení sú len dávať, nie brať…“ hovorí autorka.

Látku románovitú i v tejto práci dáva panská spoločnosť, ale jadrom vypravovania je ľud.

Záhadný charakter je Širický, hrdina románu — ale pre ženské, pravda, tým zaujímavejší. Že boli všetky do neho zaľúbené, je pochopiteľné, ale zaráža, že ani jedna, ani tá, ktorú ľúbil, nepochopila ho v jeho vrúcnom súcite s ľudom. No z tej spoločnosti nemohli byť inakšie. Jediná medzi nimi sympatická, milo dojímajúca dievčenská duša je mladušká Grétka, prirodzená, nekrášlená. Bola veru strateným kvetom na smetisku v ten večer v spoločnosti Ady, Edy, Idy v spolkovej krčme — a išla potom za ošetrovateľku ranených. Výtečne je opísaný namyslený, všetkých na vojnu posielajúci veľký vlastenec, notár Baláň, vo svojej mizernej zbabelosti, keď napokon i sám dostal sa pred asentujúcu komisiu, že i sami jeho priatelia hanbili sa za neho. A ako sa mu hneď všetka smelosť a panovačnosť prinavrátila, náhle zvedel, že ho neodobrali. Výtečne ovláda Timrava ako svoje ženské, tak i svoje mužské charaktery. A nezdržala sa, aby nám aspoň niečo na zasmiatie nepodala i v tejto pošmúrnej rozprávke: v scéne, kde bachter so všetkou spokojnou flegmou — keď jeho, krivonohého, odobrať nemôžu — ženám na ulici zbehnutým, ustrachovaným, že už aj ženy idú asentovať, bubnuje: „— Dáva sa na známosť, po prvé: že kto sa opováži klebety robiť, nepravé chýry roznášať, klamať, strašiť ľudí, bude platiť pokutu 50 korún. Po druhé: na ceste neslobodno postávať, schodiť sa, zhovárať sa; kto by sa predsa opovážil, každý bude prísne pokutovaný! Bum! bum! —“

Silou vypravovania korunuje táto práca celé dielo Timravy, obojakej kategórie; znamenité sú v nej postavy z ľudu a charakteristicky utrafení sú páni.

Jej posledne — v lanskom ročníku „Živeny“ — uverejnená práca „Všetko za národ“ je zvláštne zaujímavá i námetom, i osobami, s ktorými sa v nej stretáme, i samým vyvedením. O nej už som hovorila v prvom čísle tohoto ročníka „Živeny“,[22] v článku „Niečo o minulom ročníku ,Živeny‘“, netreba mi to teda opakovať.

Toto je len krátky, stručný prehľad jej prác, ktoré, keď si ich čítame, sú plné života, a v každej z nich je kúsok životnej pravdy, od ktorej ona nikdy neodstupuje, neidealizuje, v ničom nenadŕža nesplniteľným predstavám, hoci z druhej strany je badateľná istá trpkosť v jej dielach, že život nedovladuje vyšinovať sa do ideálnej výšky — tým menej udržovať sa v nej. V tom trudnom hľadaní a zisťovaní takéhoto stavu stala sa Timrava takou samosvojou spisovateľkou, akou je. Ona nenapodobňuje nikoho, ale i ju sťažka by niekto napodobnil, hoci nie je vytvorená možnosť, že v budúcnosti nájdu sa jej nasledovateľky. Náležitého ocenenia u svojich si ešte nenašla, ale ono skôr-pozdejšie nevystane.

Že sa narodila pred šesťdesiatimi rokmi, v tom, pravda, niet ani zvláštnosti, ani zásluhy, ale my máme všetku príčinu radovať sa, že sa nám vôbec bola narodila, keďže už máme jej opravdivé cenné životné dielo zaistené ako národné dedičstvo. K jej šesťdesiatke prajeme jej ešte mnoho rokov života a zdravia, aby našu spisbu mohla s božou pomocou obohatiť ešte novými cennými prácami, akými slúžila národu v tých krušných časoch, keď všetkými okolnosťami bola od neho odtŕhaná. Ale najmä prajeme jej zo srdca, aby v zdarnom rozhojnení svojich prác i sama našla radostné uspokojenie v svojom osamelom, jednotvárnom živote.

(1927)



[21] chcela bola sprvoti napodobňovať — Šoltésová pri líčení Timraviných začiatkov vychádza iba z prózy „Všetko za národ“, a tak nie všetky jej údaje sú dokázané faktami (zachovanou Timravinou tvorbou z tých čias).

[22] už som hovorila v prvom čísle tohoto ročníka „Živeny“ — ide o predchádzajúci článok „Niečo o minulom ročníku ,Živeny‘“, uverejnený v tomto zväzku na str. 173 a nasl.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.