Zlatý fond > Diela > O autoroch a knihách


E-mail (povinné):

Stiahnite si O autoroch a knihách ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Elena Maróthy-Šoltésová:
O autoroch a knihách

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Daniela Kubíková, Zdenko Podobný, Daniel Winter, Eva Lužáková, Monika Harabinová, Katarína Tínesová, Peter Mika.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 84 čitateľov

† Elena Petrovská

9. novembra t. r. nečakane došla nám zo Zvolena žiaľna zvesť, že po dlhej, ťažkej chorobe umrela Božena Okrucká, nášmu čitateľstvu pod menom Elena Petrovská známa a veľmi cenená naša spisovateľka.

Umrela mladá, v tridsiatom siedmom roku života. Tým väčší žiaľ za ňou i v rodine, i v našej spisovateľskej obci, i u nášho čitateľstva. Bola dcérou Petra Kompiša st. a jeho ženy Bohumily, rod. Hodžovej, a manželkou inž. Jura Okruckého. Sirotou po nej ostal jej malý synček Janko.

Ako spisovateľka — a to hneď mnohosľubná, temer hotová — zjavila sa nám po prvý raz v knižke „Slovenské rozprávky“, vyšlej blízko pred prevratom[23] nákladom tlačiarskej a vydavateľskej spoločnosti v Přerove. Knižka obsahovala popri deviatich kratších prácach Petra Kompiša ml. šesť tiež kratších prác Eleny Petrovskej, nám vtedy ešte celkom neznámej, a my potešili sme sa tejto sľubnej, novej pracovnici v očakávaní nových jej prác, lebo sa nám hneď zapáčila obratnosť jej pera, bystré pozorovanie ľudí a ich konania, i zriedkavá schopnosť podávať napozorované s porozumením a s istou prostorekou úprimnosťou.

Tak sa ona hneď právoplatne uviedla do našej spisby a bola vyhľadávaná so žiadosťami o príspevky do časopisov a iných vydaní, ktorým, pravda, málokedy mohla vyhovieť, keďže jej domácnosť a dieťa nenechávali času a pokoja na písanie. I pre časopis „Živena“ pilno sme sa uchádzali o príspevky od nej, a keď mohla, vyhovela našej žiadosti. Vcelku „Živena“ vykazuje osem jej príspevkov — a všetky sú cenné. Prvá, v „Živene“ roku 1918 pod nadpisom „Anka“ uverejnená, bola na literárnom súbehu odmenou vyznačená.[24] Opisuje skutočné udalosti z novohradskej slovenskej dediny slovami dvoch v nich zúčastnených otcov — otca muža a otca ženy, z prisilenia sa vydavšej a po krátkom manželstve umrevšej peknej Anky. Téma k citu hovoriaca, ale pravá ľudovosť v nej je zrejmá. A zrejmé je tiež z tejto poviestky, že dedinský ľud s dôverou prichádzal k jej autorke, osvedčenej Slovenke, v tuho zmaďarčenom Lučenci. „V žatve“ (1919): Z času vojny ukáže sa nám obrázok v podrobnej vernosti, ako sa v „óvode“ opatrovali biedne, hladujúce deti. Dvanásť detí pod dozorom siedmich dobrovoľných dozorkýň, z ktorých každá doma mala svoje vlastné starosti i svoje hladné deti. Pri čítaní toho sprítomní sa nám všetka otupná, ťažká nálada tých nešťastných časov. „Kamaráti“ v tom samom ročníku „Živeny“. Tu už spomína sa príchod Čechov do Lučenca a nepriateľské prijatie ich, ale udalosti ukazujú sa nám len z hľadiska detí, milo, po detsky, lenže s vážnym úzadím. V ďalšom priebehu zaľahne nám na dušu akýsi boľavý tieň — potlačená, nevyslovená žalosť materského srdca samej autorky. Uhádneme s hlbokým súcitom, že vtedy, keď jasal oslobodený národ, jej odniesla smrť to najmilšie na svete: jediného synka… Ale i s takým rozboleným srdcom zmohla sa milo opísať, ako všeobecným nevražením proti Čechom nastrojený maďarský chlapček (slovenského, spotvorene písaného priezviska) obľúbil si v škole rozumného a k pomoci ochotného českého druha, proti ktorému sa dotiaľ choval príkro nepriateľsky.

Črta „Maliarova žena“ je cenná, vo svojej krátkosti obsahujúca kus tvrdej životnej pravdy, do ktorej sa ženské srdce ťažko vpravuje. „Macocha“: So stiesneným srdcom prečíta si človek túto prostú rozprávku o malom Ferkovi, ktorého nikdy ani za chvíľu neohrialo teplo materinskej lásky, hoci mal nažive i vlastnú mať, i macochu, práčku Mariku. Nechápeme jej slepú nenávisť k dobrému, pokornému, vždy odstrkovanému chlapcovi, ktorého na jeho nešťastie nezákonite dali na svet jeho rodičia. Keď sa mu stane posledné nešťastie, že odsotený macochinou rukou, ktorú chcel pobozkať, spadne do vriaceho lúhu a trpí potom strašné bolesti, kým ho smrť z nich nevyslobodí, nemôže nás s ňou zmieriť ani jej zúfalý kajúci žiaľ, len horúca ľútosť nás ovláda nad nevinným dieťaťom, trýzneným pre hriechy rodičov. A pečať pravdivosti je na tejto smutnej rozprávke — stopy tejto pravdivosti sú závažnejšie, ako bývajú vychytené výmysly spisovateľov, chcejúcich nárokom budiť súcit s odstrkovanými. Pravda je, že premnoho takej tragiky odohráva sa najmä v nížinách ľudského života, kým sa raz vyskytne taký prípad horúcej kajúcnosti, ktorá by preporodila i takú zlobnú prírodu, ako sa to stalo s macochou Marikou po Ferkovej smrti. Petrovská mala zvláštne čutie pre tieto málo všímané zjavy, ale i zvláštny talent vyviesť ich na svetlo s hlbokým, nevysloveným, ale priamo v čitateľovi vzbudeným súcitom. „Spoločnosť“ („Živena,“ 1923): Obratne prevedená naša vyššia spoločnosť poprevratová. Slováci, Česi i noví Slováci okolo stola v reštaurácii po ukončení programu nejakých zábavných večierkov; voľno besedujú páni, panie i slečny, závodiac vo vtipkovaní, popíjaní a fajčení. Rozumie sa, že dámy tak ako páni. Vnove tvoriaca sa slovenská „demokratická“ aristokracia v ničom nechce zaostávať za svojou starou, z práva vyzdvihnutou predchodkyňou. Páni veľmi sa usilujú pritiahnuť do svojho popíjania i mladého idealistu-abstinenta, ale on sa nedá. Pripojí sa im na pomoc i roztomilá krásavica spoločnosti a všemožne ho animuje k poháriku, trnieme, že ho už prevládze, no on odoláva pokušeniu a nájde radostné porozumenie v belasých očiach inej, od boku ho pozorujúcej — a už i spolčia sa k spevu slovenských piesní a privedú spoločnosť do povznesenej nálady. Bohdaj by sa vždy tak dialo! „Konkurencia“ („Živena“, 1924) — krátka, ale náramne tklivo účinkujúca scéna, odohravšia sa v kúte dvora, kde sa pílilo dreva na pálenie. Nevdojak osvetlila jedno pásemko sociálnej otázky, ktoré v naše dni otriasa svet. Rubač a jeho žena prišli sa ponúknuť píliť a štiepať drevo do domu, kde ich do tej roboty riadne potrebúvali. Včera videla z ulice, že je drevo už dovezené, prišli teda pohotove, a doniesli si, ako obyčajne, hneď i pílku, sekeru a iste i krosienka so sebou — a tu našli stroj na pílenie a kálanie už v plnej, ohlušujúcej, zázračne rýchlo postupujúcej robote. Dívajú sa a dívajú v ustrnutí, v duši zaťažie akási beznádejná skleslosť, prechádzajúca do tichého zúfania, keď vidia, ako tá čierna obluda poľahky pracuje, rozpíli a rozseká na malé polienka i najtvrdšiu hrubú hrču. Darmo im, užasnutým, preblesla nádeja, keď stroj na chvíľu s hurtom zastal, že azda dokáže sa nespoľahlivým; strojník si ho hneď napravil a robota išla riadne ďalej.

Rubačove napäté svaly na tvári povolili (keď ho totižto sklamala nádeja v nezdar stroja), celé telo ovislo, akoby sa zhrbilo. Tvár ostarela, brunátna farba na nej zmenila sa na popolavo-žltú.

Nedíva sa on už, ako ľahko rozťala i sekera hrčovitý klátik.

„Poďme, Mara,“ vraví zlomeným hlasom, obrátený k žene, a rozhodným posunkom potiahne ju za rukáv.

„Vyžijeme nejako i bez toho!“ zvolá ona hrdo, ale hlas sa jej trasie žiaľom a hnevom. — Rýchle odchádza za mužom zo dvora.

Keby ich bol vytisol len niektorý iný rubač, boli by sa s ním nebodaj povadili a boli by išli hľadať si inde robotu, ale tu stretli sa s konkurentom osudným, ktorý mnohých pripravuje o chlieb a dáva ho málokomu. „História zo života“ (1924): Pekný, teplý, nie však sentimentálny súcit k ožobráčenému dedinskému chlapcovi v tejto historke — a páči sa i nám tento prostorozumný, sympatický jej hrdina, malý „planetár“ —, ale i sama autorka zaberá si miesta v našom srdci. No ona nie preto nám to napísala, aby si našu sympatiu získala, lež preto, že i v tejto historke zopakovala sa stará skúsenosť, že človek je šťastný, kým, hoci s veľkou námahou, usiluje sa dosiahnuť žiadaného cieľa, ale keď sa mu podarí dosiahnuť ho, nastúpi sklamanie. Čo sa nám zďaleka zdalo šťastím, zblízka je čímsi všedným, neuspokojuje nás.

Tak ani jedna jej práca nie je napísaná zo zábavy, púho pre zábavu, v každej je tam závažné, záživné jadro. Keď som si ich po jednej prečitúvala, ako bývali v „Živene“ uverejňované, za každou som si zažiadala: keby len zas čím skôr niečo poslala! — Lebo vedela povolanou rukou začierať do prameňov a pramienkov okolo seba, ktorých nevšímajú si chodiaci popri nich, ona však pohotove vyvažovala z nich záživu pre duše. A príťažlivé boli jej práce už i tým, že boli písané tak prosto pravdive, bez okrašľovania, bez akýchkoľvek pretenzií, a že bola v nich vždy ušľachtilá intencia. Vždy sa nám ich videlo byť primálo, ale vedeli sme od nej samej, že pre zaujatosť v domácnosti, v rodine nemá času na písanie. Prvému synčekovi venovala sa za roky, bol, tuším, už žiačikom, keď jej ho vyrvala smrť — a žalosť zabrala jej dušu. Keď pozdejšie prišla náhrada za uleteného — druhý synček, — zas tomu venovala všetku svoju pečlivosť. A teraz, keď už dosiahol asi veku nebožkého bračeka: maminka odišla za tým… To je žalosť v rodine.

Ale i my v „Živene“ žialime, že od našej Petrovskej nikdy viac príspevkov nedostaneme.

Ďakujeme Ti, drahá, za to, čo si nám dala — odpusť, že až teraz, keď si nám uletela ta, odkiaľ niet návratu.

Boh ťa žehnaj a osláv!

(1927)



[23] blízko pred prevratom — ide o rok 1918

[24] „Anka“… bola na literárnom súbehu odmenou vyznačená — ide o súbeh vypísaný na prozaické práce v „Živene“ IX, 1918, str. 12. Výsledok oznámili v tom istom ročníku na str. 110 a odmenené práce zároveň odtlačili. „Anka“ vyšla na str. 113 — 114, 136 — 138.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.