Zlatý fond > Diela > O autoroch a knihách


E-mail (povinné):

Stiahnite si O autoroch a knihách ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Elena Maróthy-Šoltésová:
O autoroch a knihách

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Daniela Kubíková, Zdenko Podobný, Daniel Winter, Eva Lužáková, Monika Harabinová, Katarína Tínesová, Peter Mika.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 84 čitateľov

K. Przerwa-Tetmajer: „Povesti z Tatier“

[10]

V našej literárnej besiedke — doslovne zodpovedajúc tomuto nadpisu — chceme si zavše pobesedovať o naskytujúcich sa u nás literárnych veciach, lebo nie je to dobre, keď zachovávame voči nim takú mŕtvu mlčanlivosť, akoby sme ani nečítali to nemnoho, čo sa v našej literatúre produkuje, ani si to vôbec nevšímali. K exaktnej kritike necítime sa povolanými; chceme len celkom beznáročne, nie odbornícky, ale zo stanoviska čítajúceho obecenstva porozprávať si trochu o bohužiaľ dosť zriedkavých nových zjavoch v našej spisbe; posvietiť na ne, aby ich bolo lepšie vidno; uvedomiť si ich cenu aspoň v zbežnom, pre všeobecnosť platnom odhadnutí. S potešením prijali by sme dobré príspevky do tejto rubriky od čitateľov pre čitateľov, lebo takými úvahami budí sa zmysel a záujem za veci spisby, výmenou úsudkov tríbi a brúsi sa vkus a konečne i vypestuje sa odborná kritika, prepotrebná každej spisbe.

Z toho, čo sa u nás literárneho v osobitných vydaniach zjavuje, iste najväčšia časť vychádza nákladom turčianskosvätomartinského Kníhtlačiarskeho účast. spolku. Po nedlhých prestávkach objavujú sa jeho väčšie-menšie vydania — i okrem veľkých vydaní zohraných diel našich predných básnikov a spisovateľov.

Medzi inými v poslednú dobu vydal i vo dvoch zväzkoch dovedna zobrané „Povesti z Tatier“ od Kazimierza Przerwu-Tetmajera, ktoré už predtým v preklade Horala[11] roztratene vychádzali v časopise „Živena“.

Tieto povesti sú také našské, že sa človek len zobzerá, ako to môže byť, že sa skrze preklad dostali k nám. No vysvetlenie sa podáva samo: Tatry majú dve strany, čo žije, čo deje sa na nich z tejto strany, je naša pôvodina; čo však obživuje ich z tamtej, to už musí sa „preložiť“ k nám, aby sme ho zažiť mohli, akokoľvek nám je blízke a našské. Horalské „Povesti z Tatier“ napísal na tamtej strane K. Przerwa-Tetmajer ako pravý, korenný znateľ svojho horalského ľudu; cez Tatry, cez všetky tie túrne, hrebene, sedlá, vráta, ponad stavy, úplavy a žľaby, po tých horalských chodníčkoch priniesol ich k nám náš Horal, koreňa liptovsko-tatranského. Nečudo teda, že vhupli k nám v plnej sile, so všetkou korenistou, živicovou vôňou svojej vysokohorskej domoviny a so zdravým, chladistým vánkom jasného rána za východu slnka.

V nich je zobrazený, môže sa povedať, celý zovnútorný drsný a prostý, vnútorne zvláštnym bohatstvom oplývajúci život tatranských horalov, ktorí čo do národnosti iste musia byť alebo slovenskí Poliaci, alebo poľskí Slováci. Na každý spôsob sú oni prirodzeným spojivom slovensko-poľským, v ktorom z oboch strán môžeme mať záľubu. Vrchy, tak sa zdá, vyviňujú silnú svojráznosť u každého ľudu, ktorý ich obýva, i zároveň chránia ju od zarovnávajúcej kultúry rovín.

Przerwa-Tetmajer zná svojich horalov od vnútra, nielen dľa zovňajších charakteristických známok, preto, ač sú tam i navonok pádne kreslené postavy, na ktorých sa oči s rozkošou popasú, predsa vo svojich „Povestiach“ podáva nám hlavne ich vnútorné žitie, ich cítenie, myslenie a ponímanie života vo všetkých položeniach, slovom: kreslí nám ich dušu vo všetkých jej poryvoch, v nežných hnutiach rodinnej lásky i strastnej ľúbosti i priateľstva; i akýsi neujasnený umelecký zmysel je v nej, menovite hlboký, až mystický zmysel pre prírodné úkazy a krásy — a nadvrch zmysel pre spev a hudbu.

No, rozumie sa, že ani temné strany nechybujú: závisť a nenávisť, samopaš, surovosť a divokosť — a neodbytne všade prítomný kult zbojníctva, ktoré však zase má i svoju jasnú, takrečeno ušľachtilú stranu, istú pre všeobecnosť, ovšem, neprípustnú, ale v írečitom útisku ľudu; v priepasti medzi bohatým a biednym svoje ospravedlnenie nachádzajúcu morálku, že okrádať bohatých chudobnému nie je hriechom. Celkom dľa Jánošíka, však horali majú ho za svojho.

„— A to, viete, i Harbut dobre robil, že zbíjal, lebo keby nemal, to by nedal.

— Spravedlive povedáte. Už veru vidno, že to tak Pán Boh chcel, — mudrujú chlapi pred richtárovou Tisekovou chalupou, keď rokujú o súbehu na sochu sv. Antona, na ktorú Antuš Rymac pred smrťou poručil ako materiál krásnu hrubú jedľu a ako honorár pre majstra-zhotoviteľa kravu, peknú rysavú, k čomu zídení gazdovia, aby vzbudili chuť k umeleckému podniku, každý dľa svojej možnosti a štedrosti, nadodávali ešte barana, prasa, jarca, ovsa, zemiakov, plátna, ba i strieborný toliar, a — kyjak na konci — starý Harbut, ktorý nazbíjal si veľký majetok, vyhlásil pomaly, s aplombom: — Ja dám desať uhorských dukátov!“

Nie div, že bedár Martin Kudroň, zmámený touto skvelou, do výhľadu postavenou odmenou podobral sa vyhotoviť sochu, ale túto opovážlivosť potom zaplatil vlastnou smrťou — smrťou od biedy a od ľútosti pre nezdar a utŕžený posmech — a ešte i od osobitej bolesti, že nebolo mu dané uložené dielo vytvoriť takým, aké ho videl v predstave.

To podstupoval otec za deti. Matkinu nevyrovnanú, temer nepochopiteľnú lásku k dieťaťu zobrazili si horali v poviedke „Aké je srdce materinské“ alebo „Keď anjel zaplakal“. Obraz ku podivu psychologicky pravdivý, akokoľvek sa musíme i hnevať pre slepú, na seba nehľadiacu, ale práve preto svätú lásku materinskú i k surovému a ukrutnému synovi.

Povesť o Žoške Volčákovej — akási zbojnícka dráma s tragickým zakončením — je jedna z najkrajších, zošľachtená Žoškiným zádumčivým zjavom, jej citnou, hlboko zbožnou dušou. Ona horko-ťažko primäla brata, Jaška Volčáka, mocného mladého zbojníka, k prísahe pred zázračnou Matkou Božou Ludimierskou, že nepôjde viac po zboji, a on, keď v noci prišli ho súdruhovia volať k dielu (zbojníckemu), neubránil sa moci, ktorá ho k nim tiahla: šiel s nimi, zrušiac prísahu… Spiacu sestru prebudil už len jeho zjav, i viedol ju nocou neschodnými cestami do húštiny, kde našla jeho skrvavené mŕtve telo, i porozumejúc, že pre jeho zbojnícky život, nadto ešte pre zrušenú prísahu, teraz mučí sa jeho duša, chcela dať Matke Božej všetko v obeť, čím len vládla, aby brata vykúpila — a vtedy z jej pŕs, a to zo samého srdca, vyleteli tri biele holúbky: viera, nádej a láska.

Tri biele holúbky, ktoré bývajú v každom mladom srdci…

Žoškina duša uletela, ale telo ostalo nažive…

To je bratsko-sesterská láska, zaiste s hlbokým zmyslom, v horalskej poviedke.

Dojemná je tiež poviedka „Do neba“. Bolesti plná, sklamaná láska. Stará a vždy nová história — u Tetmajera spôsobom vyprávania samosvoja. Srdce prenikajúci opis úteku nešťastnej Hanky do pustého kraja, chumelicou zavievaného, majstrovské zobrazenie jej duševného stavu až do okamženia zániku, kde všetko prestáva…

„Vojtek čudák a Jašek muzikant“ — prostí horali s dušami umelcov. Prvší obdivovateľ a ľúbiteľ prírody, akoby medzi ním a ňou bol akýsi tajný, nepretrhnuteľný zväzok — ešte i pri smrti, — druhý skladateľ i spevec piesní, že mu široko-ďaleko nebolo rovného a chýr veliký šiel o ňom. Jeho oddanosť Mariši „Ďalekej“ je ušľachtilá. Pokračovanie o ňom je vo Votjovej „Maríne“ (I. zväzok).

*

No v hudbe ešte vysoko nad Jaška muzikanta bol „Divný ovčiar“, čo ho „zatancovalo“. Tohoto hranie na fujare bolo čosi celkom iného. V povesti o ňom, zdá sa, horali v jedinom plastickom obraze vyrazili svoje silné poňatie hudby, jej nepochopiteľnú moc, uchvacujúcu nielen človeka, ale i prírodu, t. j. to, čím si túto fantáziu ľudu obživuje. Ich divný ovčiar nebol len výtečným hráčom na fujare, ktorý si sám skladal svoje nôty, ale bol on akýmsi takrečeno mimovoľným prostredníkom hudby — čudesné zvuky priletúvali, tiahli sa k nemu, i odletúvali od neho, podmanili si ho a celkom do svojej služby zajali, až sa i stal ich žertvou, keď týmto svojím zázračným umením primoc vyzýval a znepokojoval nadprirodzené živly.

„A potom už doliny za ním hučali…“ hovorí povesť. „— Dvíhali sa pritlmené, ťahavé a ohromné hlasy z dolín a pnuli sa k nemu z obooh strán — po piargoch z polnočnej tône od Panštice, po jasných úbočiach a spevavej kosodrevine z poludňajšej strany, od slnca, zo Stavov. Divný ovčiar i počúval, i hral. Ale on nehral na žiadnu nôtu — on sa len na zvukoch tej fujary niesol, ako čo by ho nebo k sebe tiahlo, akoby sa po nebi rozprestierať chcel, ktoré pred sebou mal. Neraz to tak zvučalo z tej fujary, ako čo by z nej na koniec sveta a z končín sveta zas do nej hlasy plynuli. Taký bol malý, že ho ledva bolo poznať na sedle zdola — s tou svojou fujarou, tak sa zdalo, celý svet otočil, na široko-na ďaleko, až hen poza Tatry…“

„Takto,“ povrávali si ľudia, „had Svätohlav zem dookola otáča. Leží on v priestranstve, chvost v pysku držiac, v chvoste má kameň červený, rubín, taký veľký ako slnce, v hlave má oči z dvoch zelených kameňov, veľkých ako dva mesiace, čo sa smaragdami volajú. Na hlave má korunu briliantovú, na ktorej každý briliant je toľký ako spišská Turňa ľadová i s kamennou Lomnicou spolu, a zuby má strašné ako najkončitejšie turne nad priepasťou sa vypínajúcej Vysokej. Pomedzi zuby mu preblkuje plameň, čistý to oheň, podobný večne planúcemu hromovému blesku. Vprostriedku je zem — v okruhu toho hada.“

Tu namanie sa čitateľovi otázka: či v „Divnom ovčiarovi“ netají sa nejaký úryvok slovanskej mytológie? Veď nebolo by divu, keby sa práve v Tatrách bol zachoval.

Na prehrávanie divného ovčiarovej fujary vraj odpovedali smreky z úvozov a urvísk i polianky zelené — Veľký Stav blyšťal sa k nemu piesňou, ktorej hĺbka až do dna Tatier siahala. Tam, odspodku, od zrna, od kamenných podvalín, od srdca hôr vznášal sa chlad stálej mŕtvoty, trvalého ostydnutia a prebijúc sa na povrch vody, vydýchnul v bublinách dohora, k hore!… A chytal sa toho hrania, čo z tej fujary šlo, ako studená voda chytá sa rozpáleného potoku železa, ktoré v hute vylejú. I hneď tá rozpálená, slnečná a ako víchor hučiaca hra začala chladnúť a počínala cvendžať takým zvukom nevýslovným, ako keby zlaté, živým ohňom svietiace padajúce hviezdy udierali sa o ľad večne zamrznutých jaskýň.

Toto je už samo čutie, sama impresia tých čudesných zvukov.

A opis, ako účinkovali na tie všelijaké vidmá a príšery, zachádza tiež do oblasti bájoslovia. Ony, tie vidmá, boli zamilované do toho hrania a leteli hneď, len čo zahral, skadiaľ ktoré mohlo, počúvať. Mohlo by sa povedať: že tmy do svetla leteli.

Boli tam i Lesné Tmy, i Hôrne Hmly; boli Vodné Pľúšťovice i Veterné Tanečnice, i čo zore zažíhajú, i tie, čo svet zničiť znajú; i Zornice ligotavé, i tie vidmá Smrťohlavé, čo leteli z takých skál, kde sa zločin vraždy stal.

Boli tam i vidmá tiché, také biele, usmievavé ako upiere, a hľadeli tak očami mŕtvymi a obrovskými ako orlice, ktoré letia, a nik nevie, z ktorej strany.

Tie krúžili mu nad hlavou, s tvárou bledou, usmievavou, a jak zmije vzťahovali k nemu šije; šije biele, predĺžené, ústa bledé, polospálené, jak by smädom zamierali, odpoly v hmlách sa skrývali.

Tak krúžili ponad skaly veľkým, tichým kŕdľa stádom, a na chmárach v úžľabinách, ležiac jakby na perinách, svet mrazili, ako hradom. Kade ony kŕdľom sadli, popod štíty kveti vädli…

V takýchto obrazoch ide celá povesť a dojem sa plnou silou stupňuje až do úžasného zakončenia.

Je to balada v próze — nečudo, že pokúšala, neviem, či už hneď autora, a či azda len nášho, v tom zbehlého prekladateľa k básnickej dikcii. Vôbec na túto povesť Horal vari ešte nad ostatné vynaložil veľké bohatstvo svojej rýdzej, samorastlej slovenčiny, prípadných, jadrných, zo samého pojmu vychádzajúcich výrazov, akoby ich bol priehrštím vyniesol zo samej prádelne, kde sa naša reč tvorila.

A táto zvláštna povesť i hodna bola toho skvostne utkaného rúcha, do ktorého ju zaodeli autor s prekladateľom.

Tiež o speve hovorí črta „Ako si Jašek z Ústupu, Hanuša od Kráľov a Marta Uhorčíková z Važca z Liptova v jedno slnečné ráno vyspevovali“, čo už i zo samého nadpisu vysvitá. A ináč to nemáš: so spevom spolu obraz prírodnej krásy. Čitateľ, akoby vlastnými očami, vidí v rannom slnci sa jagajúcu tatranskú krajinu, ktorou živým, mocným zvukom nesie sa spev Jaška z Ústupu, práve vystúpivšieho z Temných Smrečín. Ako z čierneho lesa vyšiel do slnečného jasu, už vzniesla sa jeho oželená zbojnícka pieseň — ktorá tak navlas podobá sa našim radostno-žiaľnym detvianskym — a zaplavila celý kraj. V ten samý čas vyšla si s kravami na Liliovo Hanuša od Kráľov, jeho milenka, pozrela na utešený kraj okolo seba a odpovedá Jaškovi piesňou nežnou, prostomilou — celkom ako naše trávnice. Pieseň Marty Uhorčíkovej vo Važeckej doline je smutná, ako smutná je sama speváčka, ktorú Jašek ošialil, že až omdlieva od ľúbosti k nemu.

On spustil sa na poľskú stranu k Liliovu a odpovedá na obe piesne svojou hrdou a samopašnou o láske dievčat a o svojom zbojníctve, ktorého sa za nič na svete nezriekne.

Nebudem ja dobrý, čo by ma čo stálo,
mojej dobrej vôli sedem zámkov málo…

Do bájoslovia zachádza i rozprava dľa podania Ondreja Suleja z Kostolísk „Podhaľanská dolina za dávnych časov“, a je zvláštne zaujímavá. „Ako na Kulovej doline smrti tancovali“ je poverčivé bájenie, s akým všade stretáme sa u nášho ľudu — a predsa vždy zaujímavé tým realizmom, akým ľud rozpráva i najneuveriteľnejšie veci.

„Orlice“, dravé tri divočky-dievky, zbíjajúce a zabíjajúce, ktoré konečne medzi sebou sa poruvali o driečneho strelca, nimi zajatého, až ho v ruvačke i usmrtili. Úžasná to svojráznosť, od ktorej naskočia človeku zimomriavky!

Šľachetné zbojníctvo zvelebené je v legende „O Pánu Ježišovi a zbojníkoch“. V líčení Pána Ježiša a svätého „Petra Pavla“ je kus umenia. Pán Ježiš tichý, vševedúci, božsky vznešený, zohnúc sa, píše výrok nad pokryteckými sudcami na podlahu. „Peter Pavel“, hoci je svätý, vždy javí ľudské krehkosti na sebe.

„Spiace vojsko v Tatrách“ — alegorický obraz, podaný doslovne podľa spísania Andreja Stopku zo Zakopaného. Spiace vojsko v Tatrách, čo má sa prebudiť, keď mu príde čas, a má viesť veľkú vojnu za chudobný ľud… A sám rozprávač naostatok príde na to: či nie sú v našich sedliackych prsiach uspatí víťazi, a či tá skala, kde oni spia, nie sme my?…

On je kus života z pralesov Tatier, ako ich človek opanúval. Inde k zostaveniu takéhoto, svojou prasilou zaujímavého obrazu museli by sa pohrúžiť do namáhavého študovania zašlej doby, — tu cez koľké pokolenia zachoval sa verne v púhom ústnom podaní ľudu. Čo to za podivuhodný ľud!

*

Že horali i nášho Jánošíka znajú a za svojho majú, niet sa čo čudovať; veď ich koreň je asi jeden s jeho koreňom. I v tom je zhoda, že ako tu doma, tak i u nich je on nie obyčajným zbojníkom, akých je dosť, ale hlavne je zaprisahaným protivníkom a porážateľom vysokých pánov, šľachticov — jeho romantické potýčky s nimi podáva Tetmajer vždy vo veršovanej forme, akoby pre zvláštne vyznačenie Jánošíka. A všade v nich celkom sú vystihnuté detinno-naivné pochopy ľudu o živote, o mravoch a spôsoboch veľkých pánov — najgrotesknejšie v básni „Keď Jánošík tančil s cisárovnou“, kde jeho moc je taká, že na jeho rozmarný rozkaz i sama cisárovná s celým svojím dvorom dostavila sa do tanca s ním.

V tejto básni však skutočne krásne sú jej úvodné slohy s opisom prírody, videnej očami zbojníckej družiny. To sú akoby zvuky čarovnej hudby, odkiaľsi zďaleka k nám dorážajúcej, ktorá sa nám takou známou vidí, takou slovenskou…

Týmto aspoň zbežne prebrali sme obsah Przerwa-Tetmajerových „Povestí z Tatier“. No mohol by ich obsah byť akýkoľvek, i bohatý, i svojrázny, jednako neprišiel by k pravej platnosti, keby nebol tak podaný, so všetkým činom tak, ako on sám vyžaduje. Však povestiam sa práve toho dostalo.

Čo je v nich rýdzo ľudového a čo autor doložil zo svojho, nedá sa rozoznať. Zberatelia ľudových povestí, pravda, sotva by sa im vo všetkom priznali; no i to, čo je v nich hádam pribásnené, podržané je nerozoznateľne v ľudovom spôsobe, ktorý charakterizuje menovite ich zlúčenosť s prírodou, potom prevládajúca prímes tragiky v nich — avšak tej slovanskej tragiky, ktorá neženie do zúfania, lebo vždy padá do nej akýsi tajomný, utešujúci svit z iného sveta — a vari najviac ešte ich miestami hrubé, krvavé zurvalstvo, pre ktoré jemných čuvov čitateľom — menovite iste čitateľkám — naženú hrôzu a azda i odpor. I ešte ako príznak ľudovosti treba uviesť podivuhodný realizmus v rozprávaní bájkovitých vecí, ktorý azda práve v protive s neuveriteľným obsahom pôsobí tak neodolateľne.

Reč i v samom rozprávaní, i najmä v rozhovoroch osôb, je výrazná, skladná a neumelkovaná; niet v nej ničoho pseudoľudového, čomu ináč ťažko vyhnú i dobrí spisovatelia.

Nám prichodí tešiť sa, že Przerwa-Tetmajerove „Povesti z Tatier“ dostali sa do našej literatúry, lebo ony i patria do nej aspoň zatoľko ako do poľskej — to cítime, keď ich čítame. Preto povďační sme za ne i bratskému autorovi, i nášmu prekladateľovi, ktorý k prekladaniu ich dokázal sa celkom zvláštne povolaným.

(1912)



[10] Kazimier Przerwa-Tetmajer (1865 — 1940) — poľský modernistický básnik, ktorého počiatky tvorby sú poznačené dekadenciou. Vymykajú sa z nej viac jeho tatranské prózy a verše.

[11] Horal — pseudonym Petra Bellu (1842 — 1919), ktorý okrem pôvodnej básnickej tvorby veľa prekladal najmä z poľštiny a ruštiny. Pochádzal z Liptovského Mikuláša.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.