Zlatý fond > Diela > O autoroch a knihách


E-mail (povinné):

Stiahnite si O autoroch a knihách ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Elena Maróthy-Šoltésová:
O autoroch a knihách

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Daniela Kubíková, Zdenko Podobný, Daniel Winter, Eva Lužáková, Monika Harabinová, Katarína Tínesová, Peter Mika.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 84 čitateľov

Niečo o minulom ročníku „Živeny“

Naša „Živena“ (časopis) dokončila svoj XVI. ročník, a ten si zasluhuje, aby sme si ho v niečom pospomínali. „Živena“ je síce ženský časopis, hlavne ženami pre ženy písaný, ale vieme, že má i mnoho mužských čitateľov a je nimi prajne oceňovaný.

Že by, ako ženský časopis, uspokojovala nároky všetkých slovenských žien, toho nemôžeme si namýšľať, to však ani nie je v jej možnosti. U nás je citeľná potreba na lacný zábavno-poučný časopis pre ženy najširších ľudových vrstiev, s beletriou tendenčne umravňujúcou a národne povzbudzujúcou, s mnohým proste, bez učených výrazov podávaným poúčaním pre domáci, rodinný a hospodársky život a spoľahlivými náradami pre výchovu detí, poriadok a úhľadnosť v domácnosti, bedlivosť o zdravie atp., menej hľadiac na literárnu úroveň jeho obsahu. Taký časopis, rečové čistý, písaný s náležitým porozumením pre potreby svojho obecenstva, mohol by u nás nájsť hodne široké pole a požehnane účinkovať. „Živena“ však, ako časopis vyššej literárnej úrovne, ak nechce si zadať svoje stanovisko, nemôže sa v tom spôsobe spopularizovať, lebo ak by slovenské ženy nemali ani jediného na literárnej výške stojaceho časopisu, vydávalo by to slabé svedectvo o našom vzdelanostnom stave.

I posledný jej ročník vykazuje obsah v prevažnej časti veľmi cenný. Krátke cenné príspevky v pôvodine i v preklade sú vždy vítanou okrasou časopisu, drobnými delikatesami pre čitateľa, ak nie pre každého, aspoň pre mnohého. Eržiky Mičátkovej bystro písané „Listy z Juhoslávie“ sú so záujmom čítané, i pilné zprávy Štefánie Mičátkovej[18] o národnej práci vynikajúcich juhoslovanských žien, v ktorej vždy zavažuje isté hrdinstvo, týmto našim sestrám vrodené, akého i my by sme potrebovali k utuženiu národného svojho charakteru, majú svoju dôležitosť v našom časopise, i zásluhu, že oboznamujúc nás s nimi, napomáhajú naše vzájomné zbližovanie sa.

Zvláštnej pozornosti zasluhuje si „Musia“, dlhšia štúdia Ľ. Š.[19] o Márii Baškircevovej, tomto ligotnom zjave ženskej geniality, prejavovanej i v literárnych, i vo výtvarne-umeleckých dielach, obdivovanom celým kultúrnym svetom. Táto štúdia o nej od Ľ. Š. drží sa francúzskych prameňov, lebo M. Baškircevová, rodená Ruska, ale od svojho detstva živšia s matkou a tetou vo Francii, ako to bolo zlým, pre ruský národ osudným zvykom bohatých ruských rodín, osvojila si francúzsku reč tak, že v nej písala až do konca svojho mladého života i svoj povestný denník, najcennejšie svoje literárne dielo, a tak po smrti i najviac ocenenia dostalo sa jej od francúzskych literátov. Táto práca o nej v „Živene“ písaná je zručne, s veľkou pečlivosťou i láskou k veci; od mladej jej pisateľky môžeme očakávať, že i ďalšími prácami podobného rázu zaujme svoje miesto v tomto málo obrábanom odvetví našej spisby.

No a najväčšou atrakciou minulého ročníka „Živeny“ je bez otázky „Všetko za národ“, novela od Timravy. Po viacročnom mlčaní (v smútku za matkou[20] nemohla sa zobrať k literárnej práci) je tento jej vzácny príspevok radostnou udalosťou pre čitateľstvo „Živeny“. Ako sa dáme do čítania, nájdeme sa v kruhu rodiny farára Javorčíka, hovejúcej si na čerstvom povetrí pod jabloňou. Tam je on sám, jeho statná žena, jeho tri mladé, ale už dorastené dcéry, hosť, Hana Čepčínska, staršia slečna, ďalšia príbuzná, zo zdravotných ohľadov vyhľadávajúca dlhší pobyt na dedine, a tiež hosť Matej Vodnár, mladý človek, nevdojak humorne pôsobiaci každým svojím kričaným slovom a neuhladeným pohybom, pre slečny naskrze nezaujímavý, ale veľmi zaujímavý pre čitateľa v podarenej Timravinej kresbe. Je to známe nám a svojou prostotou i vždy milé dedinské prostredie a ovzdušie, čo Timrava vyvádza z neho nám pred oči svoje živé osoby, ktoré nás napodiv vždy pútajú, i keby sa nám videlo, že ich už známe. Je v nich nevyčerpateľná prirodzená sviežosť, ktorá vo svojej nekrášlenej realistickej úprimnosti nás neunavuje, ako unavujú nás nastrojeno zidealizovaní hrdinovia a hrdinky priemerných románov — a tobôž nás neznechutia a nerozladia ako podľa nových „ideálov“ tí hľadano nedbalí, nekázaní, každú slušnosť zvysoka ignorujúci a zatracujúci.

Hana, ktorej životným heslom je „Všetko za národ!“, len čo sem došla, už v tomto smere skúma svojich príbuzných — a nie je s nimi spokojná. Pozdejšie ide si s Vierou Javorčíkovou hľadať do dediny nejaký príhodný pre seba byt, aby farárovcom nepadla na ťarchu, i poistila si vlastnú neodvislosť. Dorozumievanie sa o prenájom bytu s podnapitým gazdom Pekáčom je výborné. Potom postretnutie sa s Hagarom, mladým majetným gazdom, čo bol tri roky v Amerike, oslní Hanu — a čitateľa tiež. Tam sme sa postretli s najzaujímavejšou osobnosťou tejto novely, zvláštnou, a jednako uveriteľne uvedenou na dejište majstrovstvom autorky, stručne, bez schválneho opisovania individualizujúcim.

Keď sa Hana s Vierou vráti z výskumnej cesty domov, do fary, nájde tam novú figúru: Deža Belického, podslúžneho, ktorý iste zle opravovanými „vrchovskými“ cestami na koni prichádza sem a má vždy chvoj vlasov do čela padajúcu — a jej nálada, Hagarovým zjavom oživená, sklesne a zhorkne, keď počuje rozzvučaný maďarský hovor týchto slovenských ľudí s novým hosťom.

Pozdejšie ešte scéna v školskom dvore, kde mladý učiteľ Ivan Čierny a jeho sestra Želka priťahujú nespokojnú, uzavreto búrlivú Vieru, lebo ju radi majú a nesúdia ju (doma súdia ju vraj všetci), no Čierny, hoci ju rád má, nedá sa jej prítomnosťou zdržať od krčmy a poľovačky. Je už prihlboko v lumpáctve zabŕdnutý.

Z tejto teda expozície vyvinuje sa celý, dejom veľmi prostý, ale v dušiach zúčastnených veľmi pohnutý románik. Hana podstupuje ustavičné trápenie, keď sa usiluje odvrátiť krásnu, veselú a vtipnú Elenu Javorčíkovú od Belického, okolo nej obletujúceho, lebo vydajom za neho bola by nevyhnutne stratená pre národ. S Vierou zas, v sebe neujasnenou, všetkého sa ľakajúcou, o svojej hodnote pochybujúcou, ale jednako za krivdu si pokladajúcou, keď rodičia boli nespokojní s ňou, viedla Hana, prepálenej, preskúšanej duše, pre seba ničoho nežiadajúca ani nečakajúca, žijúca jedine láske, svornosti a záchrane národa, stály vnútorný zápas a často v neporozumení znechutene odvracala sa od nej, no jej národné svedomie nedalo jej vypustiť ju celkom spod svojho vplyvu, a počala všemožnými spôsobmi nabádať Vieru, aby pracovala perom, stala sa slovenskou spisovateľkou na slávu národa, lebo rodičia i Elena tvrdili, že má do toho veľké nadanie. Prvý horko-ťažko dosiahnutý výsledok týchto bojov a usilovaní bol, že Viera, sebe nedôverujúca, teraz vzchopila sa k činu, utiahla sa, nehľadiac na nespokojné tváre okolo seba, do obľúbenej ostatnej izby, povyhľadávala si ktorési Vajanského romány a chytila sa so zimničnou horlivosťou písať novelu po Vajanského vzore. Keď ju o krátky čas dokončila i do čistá odpísala, dala ju s klopaním srdca, presvedčená o jej vzácnej cene, posúdiť Hane. Hana dá sa do toho s vysokým očakávaním, číta ju osamote — ale prežije veľké, pre ňu žiaľne sklamanie, práca bola nebodaj bezcennou ponáškou. Viera to vidí na Haninej zblednutej, ochablej tvári — a ich obapolnú beznádejnosť preciťuje s nimi i čitateľ. Isteže je tu podaná ukážka naozaj prežitých počiatočných ťažkostí našej autorky.

Hana však nedá padnúť myšlienke, vie, že tento nezdar neznamená neschopnosť, len pomýlenosť, nabáda Vieru, aby chodila medzi ľud a z neho čerpala obživu pre svoj talent, ale nepoddajná Viera odporovala, za ľud sa neoduševňovala, pripomínajúc si iba jeho špatné vlastnosti, a v ostrej hádke s Hanou, ktorá jej vyčitovala národnú bezfarebnosť jej rodičov, brata, atď., trucovite sa osvedčila, že ani ona nechce byť lepšou, hoci vedela, že Hanu raní tým do srdca. Tak Hana svojím nabádaním, stopovaním a kontrolovaním stávala sa nepohodlnou celej rodine Javorčíkovej, veľmi milujúcej duševné pohodlie, preto i v ničom nezasadzujúcej sa za slovenskú národnú vec, opovrhovanú maďarskou panujúcou spoločnosťou. Ešte i rytier Belický (sám iste písal sa „Beliczky“), s chvojou vlasov na čele, pri chôdzi od samej pýchy vysoko dvíhajúci kolená, vždy dával Hane pocítiť svoje pohŕdanie, lebo ona dôsledne k slovenskému hovoru dovádzala domácich, keď jemu kvôli ochotne chceli zachádzať do maďarčiny.

Scéna v škole, kam Viera, od svojich najbližších neporozumená, nespokojnosťou rozorvaná, sa uchýlila, lebo Čierny so svojimi ukryto nežnými a povrchne nešetrnými spôsobmi ju nevdojak priťahoval, je napínavá pre čitateľa a zaujímavá pre psychológa. Je napísaná s majstrovstvom — do posledného momentu tratiaceho sa povedomia Ivana Čierneho, na smrť chorého, ktorý i vo svojej nenapraviteľnosti zaujíma si nás za seba.

Matej Vodnár so svojou poctivou, prostou samospokojnosťou je nenapodobiteľne podarený napríklad i pri jeho trochu jednostrannom rozhovore s Vierou v záhrade, kde sa ona placho uťahuje pred ním, keď badá, že ozaj má „zlé úmysly“, totiž že strojí sa vyznať jej lásku a všetkými príznakmi nepriazne od nej nedá sa skapacitovať. Čitateľ ho vždy uvíta s úsmevom potešenia, keď sa zjaví na scéne, a ľutuje, že predčasne zmizne z nej celkom, keď mu Javorčíkove dcéry nenechali nádeje na úspech. Tiež príležitostný rozhovor slečien s Hagarkou, matkou „džentlmena“, varujúcou na dvore chorľavého mladého vnuka, je nám pôžitkom pre nenúteno skladaný, verne ľudový spôsob vyslovovania sa ženy z ľudu. Čitateľovi sa zažiada, aby Timrava napísala ešte čím viac ľudových vecí.

Hagara-„džentlmen“ stáva sa nám čo ďalej zaujímavejším, v ňom ukrýva sa hrdina, ktorý nad všetky ostatné osoby nás púta, hoci v ničom nespreneveruje sa svojmu sedliactvu a neusiluje sa napodobniť panské maniere — ani len pri výbuchu vzplanuvšej v ňom a ináč statne potlačovanej lásky k Viere.

Udalosti strmým spádom idú ku koncu. Viera, nebodaj naprotiveň Helene, posielajúcej jej na čítanie od ich roztržky z posmechu vládne „Slovenské noviny“, keďže sa priznáva k odrodilstvu, napíše do besednice týchto novín poviestku bez námahy, ako sa jej namanie, lebo na akosti toho, čo tam píše, jej nezáleží. Ale vyjde z toho práve dobrá vec. Hana od radosti zmieri sa s Vierou a priťahuje ju znova k sebe, aby jej do toho písania chuť robila. I vymyslí ísť s ňou inkognito, bez vedomia rodičov v krojoch z ďalších dedín na sedliacku svadbu, ktorá sa strojila práve v Hagarovom dome jeho ktorémusi príbuznému, aby videla i zažila takýto významný dej z ľudového života a mohla ho opísať. Išli ta večer z Haninho bytu, horko-ťažko pretisnúc sa pomedzi divákov v pitvore napchatých, a s pošliapanými nohami utiahli sa do kúta za ženy tam natisnuté. A na tejto svadbe, osvetľujúcej kúsok ľudového mravu, Hagara zrazu ukázal sa nám zo svojej druhej, dosiaľ nám neznámej strany, keď proti svojej obyčaji dal sa do pitia s inými, ako to svadobný zvyk vyžaduje — ale i s úmyslom opiť sa. Potom divý tanec s užasnutou Vierou, ktorú spoza diváčiek vytiahol, zmätok, keď žena z rodiny, pohoršená tým tancom Hagaru, lebo mu žena len pred pol rokom umrela, vyhasila svetlo. V nastavšej tme Viera vyšmykla sa od Hagaru, s prúdom vychodiacich dostala sa von, a on miesto nej uniesol Hanu — všetko nanajvýš rozčuľujúce, ale veľmi uveriteľne podané príbehy.

Po rozčúlení utíši naše napružené očakávanie zmierlivé, ale nie celkom uspokojivé dokončenie. Jedného dňa Hana z oblokov svojho pekného bytu v Hagarovom novom dome zazrela Belického na koni ticho a schlípene odchádzať z dediny — o jeho doterajšom pyšno-víťaznom držaní sa ani znaku. Odnášal si k Haninej veľkej radosti košík od Eleny, ktorá sľúbila sa Slovákovi nám neznámemu. Oľa, najmladšia, zas dáva lekcie zo slovenčiny svojmu budúcemu, nástupcovi Ivana Čierneho. To všetko je Hane, najnezištnejšej činiteľke v tejto rozprávke, veľmi po vôli. Zmierila sa i s Hagarom, veľmi poklesnuvším v jej mienke pre jeho dobrodružný výčin na svadbe; keď sedávala pri jeho chorom chlapcovi a videla otca hlboko dotknutého, ale bezvadne ovládajúceho svoje city, musela si ho znova vážiť ako predtým. Keď mu chlapec umrel a on strojil sa zasa do Ameriky, prišla do toho náhle zvírivšia sa svetová vojna, odobrali ho — a padol potom pri obrane Paríža tento krásny syn slovenského ľudu. Hanu tiež uložili do hrobu jej choroby a Viera, vlastná hrdinka tejto rozprávky, vo svojom po vrchu jednotvárnom, vo vnútri búrlivom živote nenašla toho, po čom túžila: veľkú, celú jej bytnosť zaberajúcu lásku. Až po veľkom sklamaní pochopila, že jej vôbec nedosiahne, lebo suchopár života je necitný k nárokom a túžbam mladosti. I ju to poznanie doviedlo k rezignácii a „— víchor prestal, búrka stíchla, požiar zhasol. Teraz Viera píše rozprávky a — slúži národu…“ čítame v dokončení.

Zdá sa, že v tejto neujasnenej a neuspokojenej Viere Timrava podáva sama seba svojím vlastným ani sebe, ani iným nelichotiacim spôsobom. Aspoň povahou iste, ak by v zovňajších veciach i bola niečo zmenila. V jej povahe zápasí nepodkupná rozvaha, nestrpiaca klamných ilúzií pri posudzovaní ľudí a života, s vrodenou žiadosťou, aby ľudia a život boli takí, akými nám ich ukazuje prikrášľujúca lákavá predstava. Idealisti držia sa tohoto, lebo lahodí srdcu, ale nedochádzajú uznania, lebo nezodpovedá pravde. Realisti držia sa tamtoho, ale keď idú s tým do príkrosti, tiež nemôžu dosiahnuť uznania, lebo zabúdajú, že sama elementárna túha po kráse a dobre v človeku, ktorá je v ňom neodškriepiteľná a neumoriteľná, oprávňuje idealizovať ľudí a ich život. Záleží len na tom, ako sa to robí a chápe. V Timrave, ktorá tiež v niečom, hoci možno neschválne, idealizuje, zápasí realista s idealistom, a že tento nemôže dosahovať nepochybného víťazstva, z toho vyviera trpká príchuť v jej mnohých dielach. Toto spolu však tvorí aj ich zvláštnu príťažlivosť, a takú príťažlivosť dokazuje i táto jej práca, ktorá je hlavnou ozdobou posledného ročníka „Živeny“.

(1927)



[18] Eržiky Mičátkovej… Štefánie Mičátkovej — Eržika Mičátková (nar. 1872) a Štefánia Mičátková (1887 — žije v Trenčíne) boli pilné kultúrne pracovníčky medzi slovenskou menšinou v Juhoslávii a veľa vykonali pre zblíženie slovensko-juhoslovanské. Záslužná je aj ich prekladateľská činnosť.

[19] Ľ. Š. — Ľudmila Škultéty (1904 — 1992), dcéra Jozefa Škultétyho pilne pracovala ako literárna kritička a prekladateľka.

[20] v smútku za matkou — Timravina matka zomrela 13. februára 1923.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.