ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Táto dôležitá kniha vyšla nedávno nákladom Kníhtlačiarskeho účast. spolku v Turčianskom Sv. Martine (cena brož. výtisku kor. 4; viazaného kor. 5.20) v druhom vydaní^[12] — čoho zriedka sa u nás dožije literárne dielo.

Je známa nášmu obecenstvu práve, že prvé jej vydanie celé mu je už v rukách, niet teda potreby predstaviť mu ju ako nový, nevidený ešte zjav. Vieme, že učí nás poznávať našu milú, nám pred všetkými inými drahú a krásnu materinskú reč a čisto, správne ju upotrebovať slovom i písmom; berie teda na seba úlohu, ktorú inde u národov, čo majú svoje školy, konajú predovšetkým tieto školy i pomocou učebných kníh, i živým slovom učiteľov a učbárov. Preto je nám, svojich škôl nemajúcich, vôbec neoceniteľná.

Ona nie je školským učebníkom, ale je učebníkom pre nás všetkých. I kto si dospelý, trebárs už viac starý ako mladý, roztvor si ju, počni čítať poriadkom a hneď pobadáš, že si sa dal do zaujímavého, príťažlivého štúdia, hoci si si myslel, že ti je to celkom zbytočné, lebo veď znáš svoju reč, keď i nie zo školy a z učebných kníh, ale z každodennej praxe, od svojho detského hútorenia počnúc. No len čítaj pilno „Rukoväť“, hneď uznáš, že ti tá prirodzená, jednostranná znalosť vlastnej reči nebola dostatočná, že ti bolo nevyhnutne potrebné mať ju pred sebou takto do poriadku pochytanú, prehľadne poskladanú, ak ju chceš mať i sám u seba pri upotrebení vždy v čistom poriadku.

Podivnú moc má v sebe rodná reč pre každého neskazeného človeka. Zdá sa mu, že ona vzrástla v ňom a on vzrástol v nej. On je vkorenený v nej, ona v ňom. Od malička, ako prichádzaš k povedomiu, všetky prejavy duše, všetko, čo zmyslami zbadáš, umom zmyslíš, v srdci zacítiš, vkladáš do tej svojej reči a ňou vyrážaš navonok, aby si sa prejavil svojim blízkym, ktorým práve takou vlastnou je ona ako tebe. Oni navzájom v nej sa prejavujú tebe. Ty skrze ňu prisvojíš si ich pojmy a navzájom tiež vkladáš do nej svoj príspevok, podarok zo svojho vnútorného fondu. Preto každý národ je zrastený so svojou rečou, ona je obrazom jeho ducha a rázu. Pravda je, že „V reči žije národ“ — len k tomu treba doložiť: „— a reč žije v národe“. Lebo ona žije, nie je púhym nástrojom k podávaniu, k vymieňaniu si dojmov, pojmov a nazhromaždených vedomostí, ale i sama je živým činiteľom, vyrážateľom a zároveň i utvárateľom pojmov, ona im dáva svoju individuálnu tvárnosť. Každý národ podľa svojej povahy trochu odlišne od iného hľadí na život a na svet, a čo z tohoto svojho hľadiska vypozoruje, to môže verne vyraziť iba svojou rečou, lebo jedine v nej nájde zvlášte na to priliehajúcich výrazov. Teda nie nástrojom je ona, ale živým, každému národu z jeho vlastného vnútra vyrasteným vyrážateľom a zobrazovateľom jeho duchovného bytu.

Že je tak, o tom nemôže byť pochybnosti. Človek so zbožným pocitom musí obdivovať múdrosť a tvorčiu silu národov, vytvorivších si svoje rodné reči, z ktorých každá i zovňajším rúchom, i vnútorným rázom líši sa od všetkých ostatných. A už ako nad pravým zázrakom musíme žasnúť, že národy tieto svoje arcidiela, nad ktorými teraz, v dobe osvety a všemožnej vzdelanosti, trudia sa premnohí učenci a odborní vedomci, venujúc im prácu celého života, aby ich len vystopovali, vybadali v celom čudesnom ich ustrojení — vystanovili vo svojom prvotnom, nekultúrnom, nášmu zraku hustou hmlou zahalenom stave. Z toho vidno, že koreň reči je v koreni národa, v ňom a z neho ona žije, rastie a sa rozvíja.

A my, pokročilí, na svoju vzdelanosť pyšní potomci, nielen bezstarostne užívame, ale často poľahky odhadzujeme, za cudzie zamieňame toto drahocenné dedičstvo po nepoznaných predkoch, ktorí doň vložili svojho ducha, svoju obdivuhodnú múdrosť.

Toto asi nám prichodí na rozum, keď sa začítame do Czambelovej „Rukoväti spisovnej reči slovenskej“, hoci tam o týchto veciach niet výslovnej spomienky. A pritom nadíde nás uspokojenie i radosť, že i naša nepoznaná, skromne utiahnutá reč nachádza si svojich povolaných dvíhateľov a pestovateľov, čo jej pomáhajú dospieť v rozvitú, životaschopnú osobnosť, ktorá už nezanikne ani nepriateľstvom cudzích, ani nedbalosťou vlastných. Takto nás nielen poučí, lež nevdojak i na duchu pozdvihne táto kniha, ktorá je súca pre učených i neučených. Učení poľahky, neučení s neveľkou námahou si prisvoja, čo ona bedlive nastrádaného a prepracovaného o našej reči podáva.

Toto druhé vydanie usporiadal Jozef Škultéty; vyšlo teda z veľmi povolaných rúk. Zodpovedajúc pokroku, aký sa od prvého vydania ukázal i vo vývoji spisovnej slovenčiny, pozmieňal, opravil i doplnil mnohé veci. V svojom doslove nám to i vykladá.

Prvá oprava je, že môžeme, ba máme zase písať: koniec, veniec, atď., a nie konec, venec atď., ako učilo prvé vydanie.

Druhá: že v slovách, tvorených príponou -ba, treba vždy mäkčiť l pred samou príponou; treba teda písať voľba, streľba, paľba, — a nie ako učilo prvé vydanie: volba, strelba, palba.

Tretia oprava ide o slove krýdlo. Treba ho písať krýdlo (od slovesa kryť), a nie krídlo.

Štvrtá káže s ie písať infinitívy posiaľ s e písané. Teda napríklad: chceť, mreť, dreť, preť, vreť, pleť, mleť má sa písať: chcieť, mrieť, drieť, vrieť, plieť, mlieť atď.

Piata nakladá i v spisovnom jazyku upotrebovať vzťažné zámeno čo, ktoré Czambel bol „pod kozúbok“ vyobcoval, povoľujúc výlučne ktorý, ktorá, ktoré atď.

Šiesta učí, že predložka mimo ide s genitívom, nie s akuzatívom.

Siedma oprava konečne ide miestami po celom abecednom ukazovateli. Opráva, premiesťuje a doplňuje. Je tam mnoho nám posiaľ neznámych, rýdzo ľudových slov a výrazov, ktorých v prvom vydaní nebolo. Tu niekoľko z nich: čajda (na čajsi zabudlo i nové vydanie), čerieslo (na pluhu) a čeriesla (bedrá, ľadvie), činy, činky = tkáčske názvy, črtiť sa = stavať sa proti tomu, detský = mládenec, hriažať = do snehu zapadať, kreskať, pokreskávať (v tanci), krnáč = krivé, hrčovaté drevo, letka, letky = krídla hmyzu, odúriť, odúrený = pomútený, nesvoj, naľakaný, plena = kaz na ostrí, slačiť na niečo — bažiac na niečo, suržica = raž pomiešaná so pšenicou, topelec = vodník (Wassermann), valiak = voz bez železa, viničky = ríbezle atď. atď. Také rýdze výrazy bolo by treba všade zbierať. V našich krajomluvách je celý poklad zlatých zrniec, vedúcich k žriedlu rýdzosti. Najviac však pozornosti v abecednom ukazovateli treba venovať tomu, kde upozorňuje na cudzie, do slovenčiny všantročené elementy, najviac germanizmy, a učí obchodiť ich alebo niečím lepším, svojským ich nahradiť.

Kto zná len prvé vydanie Czambelovej „Rukoväti“, tomu druhé je dôležité pre tieto opravy; kto toho nezná, tým naliehavejšia preň potreba študovať toto. A ohlásiť sa majú do veci takí, ktorí sa do nej rozumejú, i prispieť k nej svojou hrivnou. Ja ohlasujem sa len ako neučená, vedená prirodzeným inštinktom a záujmom za našu reč.

Z uvedených Škultétyho opráv najviac ma zaujala tá o vzťažnom zámene čo. Veď sme ho beztak nedovoleno potrebovali, lebo bez neho nám bolo nevoľno. Samé ktorý, ktorého atď. (vo všetkých možných pádoch) sa až spríkri, reč vychádza hranato, i cítiš vždy nedostatok čohosi, čo potrebuješ. A to nemá byť, aby sa človek vo svojej vlastnej reči cítil nepohodlne, ba až stiesneno. Preto recipovanie vzťažného zámena čo môžeme vítať s radosťou. Správne upotrebené dodáva reči hladkosti i úhľadnosti, uvoľňuje pisateľa od akéhosi napnutia.

Druhá dôležitá oprava sú tie pokyny a návody, kde, ako sa máme chrániť cudzinských, do slovenčiny preložených výrazov a fráz, pri patričných slovách povkladané do celého abecedného ukazovateľa. Tieto mali by svoju očisťujúcu úlohu vykonať najprv v spisovnej reči a odtiaľ vplývať i na reč bežnú. No ľahko to nepôjde, najmä s germanizmami, tie sú priveľmi zakorenené v nej. I keď sa ako usilujeme chrániť sa ich, každú chvíľu v ktorú tú stranu upadujeme do nich ako do osídiel, ktoré sme si sami zo všetkých strán nastavali. Celá záľaha ich je, až sa zhrozíme, keď ich takto zobraté vidíme, hoci jednako nie sú ešte všetky tam. Naznášali a usilovne naprekladali sme si ich do svojho, každý z nás má z toho niečo na svedomí. Ja sa celkom dobre pamätám, že keď som, navrátivšia sa domov z nemeckej výchovy, chcela napísať niekomu slovenský list, najprv som si ho nemecky osnovala a potom doslovne preložila do slovenčiny. Pravopis, rozumie sa, nebol lepší od výrazov a slovosledu. I ešte o roky pozdejšie, už ako celkom dospelá, som sa na tom dochytávala, že som si v mysli najprv nemecky osnovala niečo, čo som slovensky chcela napísať. Z tohoto vidno osudné účinky cudzej školy vzhľadom na materinskú reč. Cudzinská výchova či výučba trvá za niekoľko rokov, jej rušivé účinky však na celý život. U nás tieto majú tým viac pohody, že im vlastnými školami nemôžeme čeliť. Ako pre svoje nešťastné položenie vôbec v mnohom presiaknutí sme cudzotou, tak v reči zamotaní sme cudzími výrazmi i celými prípoveďami, že sa už ani nevieme z nich vymotať. No keby sme sa len vážne všetci prichytili čistiť si reč, nedopúšťať sa pokleskov, by sa nám to i podarilo, lebo máme sa čoho držať: reči ľudu, ktorý cudzotou posiaľ málo dotknutý, aspoň v niektorých krajoch čistú nám ju zachoval.

Kto z nás by bol pomyslel, že napríklad slovo akonáhle má byť tiež germanizmus? (Sobald.) Ľud užíva prosto náhle miesto neho. Alebo že i a síce je nemecké und zwar, na ktoré zachovalý Slovák nemá potreby. On sa zaobíde pri svojom a to. Ďalej: až na- (bis auf-), behom času (im Laufe der Zeit), za každú cenu (um jeden Preis), napriek tomu — navzdor tomu (trotzdem) atď. atď. Je toho celý rad, čajsi by bolo hodno zobrať všetky do jednej knižočky i s nápravkami, aby to každý mal poruke pre výstrahu i poučenie.

Že napríklad slovom nápad veľmi sa prehrešujeme proti svojej reči, toho sme si i povedomí (hľa: toho sme si i povedomí je nebodaj tiež germanizmus!), ale nevieme si rady bez neho. Nemecký Anfal je nám nápad, a nápad je nám i nemecký Einfall. Do tretice nápadné nám je nemecké auffalend. A v slovenčine, ak to prvé je oprávnené. (Či ani to nie?) S poslednejšími dvoma by sme si mali nejaký svojský poriadok urobiť. Mnoho je tých cudzôt, bez ktorých sa zo začiatku ťažko zaobídeme, ešte viac tých, o ktorých už ani nevieme, že sú cudzoty.

Že je než a lež dovolené (keďže je vradené do abecedného ukazovateľa — a to i v prvom vydaní) je dobre, lebo ako i ale, ku ktorým sme v obchádzaní tamtých doháňaní, majú beztak už primnoho úlohy. Podobne vítané je teprv, vo vážnej spisbe akosi obchádzané, hoci ho už Czambel v ukazovateli uviedol.

Zdá sa mi, že slovenská reč i do takej, naoko nepatrnej svojej súčasti, ako sú spojky a príslovky, vkladá hodne významu, a my sme povinní toho si všímať a to uplatňovať.

Vnove miesto príslovky predsa temer výlučne zavláda jednako. Ale medzi nimi je istý rozdiel. Jednako vyrovnáva protivy, predsa odporuje, stavia sa na nohy. Obom teda ponechať voľnosť, každej na svojom mieste.

Miesto germanizmu ačpráve, ačkoľvek (obwohl, wiewohl), medzi ľudom neznámeho, ktorý v skrátenine ač nám bol veľmi pohodlný a pochytný, zavláda pod očisťujúcim režimom temer výlučne hoc, hoci. Že tamto, ako neslovenské, odstraňujeme, a toto, ako slovenské, všade u nás známe, vovádzame, je veľmi dobré. Ale pýtam sa: prečo odstraňujeme i príbuznú spojku trebárs? Proti jej rýdzemu pôvodu sotva sa dá niečo povedať, keď ju ľud zachováva i v krajoch cudzotou nedotknutých. V novohradských vrchoch napríklad počuť ju vo forme trebár, tremár i tremä (ako kremä, chymä). Mne sa zdá, že i hoci, i trebárs (tremár či trema je iste pôvodnejšie a lepšie) majú plného práva, a to tým viac, že si ani nezavadzajú, lebo významom sa nevytískajú, ale akoby doplňujú, hoci, pravda, v mnohých prípadoch sa môžu bez ujmy zameniť. Keď sa im však skúmavo prizrieme, zbadáme u nich istý rozdielny rámec, ktorý by sme nakrátko označili asi: hoci len sem — trebárs až ta. To jest hoci je povahy zmenšujúcej a zužujúcej svoj obvod, naproti tomu trebárs ide so snahou mnoho obsiahnuť, čím ďalej alebo čím vyššie zasahovať. Hoci sa uťahuje, trebárs sa rozpína.

Podobne favorizuje sa spojka azda, na úkor spojky vari. A keď sa im lepšie prizrieme, jednako musíme uznať, že sú nám obe potrebné, lebo svojím významom tiež sa trochu rozchodia. S vari hádame a predpokladáme niečo do neista a nepredpojato; s azda tiež predpokladáme, avšak s prevládajúcim prímeskom osobného želania a zároveň i nádeje, že sa želanie splní. „Vari lepšie bude nevyznať mu, čo sa stalo, aby sa nerozčúlil“, je dobre povedané, a dobre by bolo tiež: „Azda lepšie bude nevyznať mu, čo sa stalo, aby sa nerozčúlil.“ Ale povedať: „Ten človek vari blaznie“ a „ten človek azda blaznie“ nie je jedno. Z prvšieho sa vycíti ustrnutie a možno ľutovanie patričného; z druhého však znie pohoršlivá žiadosť, aby patričný blaznel, a spolu i nádej na splnenie žiadosti. „Vari ho všetko zlé sem donieslo!“ „Skoro som sa zľakol, že ma vari chcete von vyhodiť“, je dobre. Azda by tam rušilo zmysel. Naproti tomu výlučne azda je na svojom mieste v takýchto vetách: „Azda šťastne došiel ta“, „azda mi dajú, keď ich pekne zaprosím“, „azda nám Pán Boh pomôže i to prekonať“, „tú chybu azda nezbadal, keď ma pre ňu nehreší“ atp. Tohoto odlišného zmyslu v spojke azda som ja tiež neznala, kým som do Turca neprišla, lebo v Novohrade ju potrebujú len v tom zmysle ako vari alebo hádam. Ale ako som sa v Turci udomácnila, som spozorovala, že i dedinský ľud, i zachovalé meštianstvo ju užíva iba s týmto odlišným významom. Jej asi protipostavená je spojka nebodaj, lebo ona vyráža, že stalo alebo stane sa niečo, čoho si neželáme. „Nebodaj sa mu zle vodí, keď nedá ničoho znať o sebe“, „toto bude, nebodaj, mrcha peniaz“, „ten nešťastník, nebodaj, už zasa v krčme sedí —“ atp.

Pravda, by bolo najpohodlnejšie neustávať sa s toľkým rozlišovaním, ale miesto azda a vari potrebovať prosto: hádam, ktoré je všade známe a každému zrozumiteľné, miesto nebodaj: akiste — a koniec veci. Áno, mohlo by sa tak robiť, ale tým by sme sa prehrešili proti svojej reči. Netreba umlčovať a umŕtvovať, čo v nej tak živo hovorí, že samo sebou ju buduje a formuje. Také svojho obsahu výrazy ju ozdobujú a obohacujú, i jasnosti jej dodávajú, nie sú púhymi kamienkami na spájanie častí alebo na vyplnenie medzierok. Preto máme si ich ceniť a pestovať.

Viem ja, že odborní skúmatelia reči mohli by ma pochytiť, aby som dokázala, čo tvrdím najmä ohľadom trebárs a azda. Tu, pravda, musím vyznať, že vedeckými dôkazmi slúžiť nemôžem. Ale ja sa nazdám, že rozvoj reči vôbec nejde bez takýchto zdanlivo ľubovoľných, viac z inštinktu vychodiacich, ako na meravej správnosti založených postupkov, ktoré jej často dodávajú práve najjemnejšieho pôvabu. No ani nie sú to ľubovoľné postupky, lebo veď nie vzdelaní jednotlivci, ale sám ľud vkladá do istých, dotiaľ bezobsažných slov istý, osobitný význam, týmto činom pracujúc ďalej na vývoji svojej reči, ktorá je beztak celá jeho dielom.

V podobnom zmysle treba ešte upozorniť na príslovky len a iba. Prvé i druhé vydanie „Rukoväti“ učí (228. §.), že príslovka len má ten istý význam, čo príslovka iba — ale tomu je veru nie tak. Pravda je, že sa vo všeobecnosti za jedno užívajú a že z toho nevychádza nejaký zmätok alebo citlivá ujma pre reč, ale niečo ono v tom predsa vždy vrčí: totiž ten málo vidný rozdiel vo význame oboch. Lebo treba vedieť, že len akoby zmenšuje hodnotu toho predmetu, na ktorý sa vzťahuje, iba však stavia ho do výlučnosti. Keď poviem: „Iba on bol tam“, to je dobre. Vtedy sa vyrozumie, že nikoho iného nebolo tam. Ale keď poviem: „Len on bol tam“, to je nie dobre, hoci by sa nik na tom nepozastavil. Aspoň pozastaviť by sa mohol práve ten, o kom je reč, lebo keď „len on bol tam“, to značí, že nebolo tam ľudí, ktorí niečo znamenajú, ale len on — nevzácny. Dobre je povedané: „On je iba učiteľom, nie spolu i kantorom“. Keby sa povedalo: „On je len učiteľom, nie spolu i kantorom“, by sa to mohlo vysvetľovať, že učiteľstvo je chatrnejším povolaním než kantorstvo. „On je nie profesor, len učiteľ“, „Farár neprišiel, poslal len kaplána“, „Miesto richtára prišiel len boženík“ — tam je len na svojom mieste. V oddialenejšom upotrebení je len pochybnejšie ako iba, tam však nezáleží tak na jeho odlišnom význame ako tu. („Len sa ponáhľajte! Len keby už prišli! Len už toľko nešomri!“ Ale v Novohrade, a hádam aj inde: „Iba sa ponáhľajte! Iba keby ste už išli!“ atp.) Takto sa majú veci s príslovkami len a iba, hoci si toho málokto všíma.

I ešte: ledva, sotva a leda neni jedno, treba ho rozlišovať. Ledva znamená s ťažkosťou niečo dosahovať a ovladovať. „Bol ustatý, ledva vládal nohami zapletať“, „Brvno bolo ťažké, ledva ho chlapi vyložili na voz“, „Ledva oči otváram, taký som ospalý“. Sotva vyráža pochybnosť o niečom, nedoviera niečomu alebo niekomu. „Sotva sa tí viac spriatelia po takom hneve“, „Sotva z toho vyjde niečo dobrého“, „Sotva sa on z tej biedy ešte vychápe“. Leda značí nejaký malinký, temer neznateľný postup pri niečom. „Ledaže mrnkne niečo, keď sa jej prihovoríš“, „Leda-leda prikývne hlavou“, „Leda na pol kroka ti vystúpi z cesty“. Avšak leda, akiste pod vplyvom češtiny, potrebuje sa tiež namiesto okrem, iba ak (ľudove: chymäak). Napríklad: „Neurobí ten nikomu dobre, leda že by tým pre seba chcel niečo získať.“ Pre rozdiel medzi ledva, leda a sotva, ktorý mnohí zaznávajú, poznačím ešte tento príklad: „Ledva oči otvára“, t. j. otvára ich s námahou, ale konečne otvorí ich celkom „Leda oči otvorí“ — to urobí bez námahy, ale otvorí ich tak nepatrne, že to iní sotva spozorujú, — a ak i spozorujú, teda ledva, t. j. iba keď sa dobre prizrú. Takýto je osobitý význam každej z týchto troch spojok, ale my si ich radi kolomutíme a trebárs všetky za jednu potrebujeme. („Sotva došla, pribehol brat za ňou“ — „ledva došla, pribehol brat za ňou“ — „ledaže došla, pribehol brat za ňou“ — a dobrý Slovák by tu povedal: „Stolka, čo došla, pribehol brat za ňou.“) Z tej kolomuty nevyjdú, pravda, nejaké zmätky, lebo tri výrazy sú si blízko príbuzné. Ale jednako treba znať ich pravý význam a vždy ho na pravom mieste vyraziť. Vtedy je reč jadrná.

Proti, oproti, naproti správne máme potrebovať. Proti značí to, čo nemecké gegen. Protivník = Gegner. Oproti = entgegen, naproti = dagegen a gegenüber. Kto ide proti mne, mi je protivník, akoby nepriateľ; kto však ide oproti mne, mi je priateľ, ide mi v ústrety. Na tieto rozdiely málo dbáme.

Pýta sa, aby sme si ustálili, ktorou formou označovať ženské, konajúce isté práce alebo význačné úlohy. Pracovnica — robotnica, či pracovníčka — robotníčka? Opatrovníčka — opatrovnica — opatrovkyňa? Predsedníčka — predsednica — predsedkyňa? Zdá sa, všetky tieto tvary majú u nás domáceho práva; máme varovkyne, bohyne, strážkyne, ševkyne, máme čarodejnice, veštice, družice — len, hľa, na -íčky nenamanie sa mi nič takého, na čo by sa dalo poukázať, lebo to je, zdá sa, odvedené od mužského -ík, opatrovník — opatrovníčka, nájomník — nájomníčka atď. Z tohoto uvažovania by teda vychodilo, že označenie žien v ich význačných úlohách správnejšie vychodí na -ica a -yňa, než na odvodené -íčka.

Teraz k inej veci. V otázke vykania, čiže zdvorilostného dvojenia, ktorým Slovan uctieva staršie alebo znatnejšie osoby, nevieme sa ujednostajniť, totiž nie sme jednej mysli v tom, pokiaľ ísť s dvojením, keďže napokon jednako musí vyjsť, že smeruje iba k jednej osobe. Po prvotnej pestrosti, kde sme hovorili i písali: „Ráčil ste byť — ráčila ste byť, hovoril ste — hovorila ste, bol ste dobrý, láskavý — bola ste dobrá, láskavá (alebo až: boli ste dobrá, láskavá)“ atp. prišiel r. 1890 dr. S. Czambel so svojím „Slovenským pravopisom“ a v ňom so svojím vážnym a správnym pravidlom, dľa ktorého treba dvojiť všetkými čiastkami reči, bez akýchkoľvek bočných ohľadov. Bolo nám teda prikázané hovoriť i písať, či mužskému, či ženskej napríklad: „— — vy ste boli sami pristihnutí pri skutku, preto buďte tak láskaví a dobrí —“ atp. Proti správnosti a ľudovosti toho pravidla síce nemohlo sa ničoho povedať, ale spokojnosti ono jednako neprinieslo, obľúbenosti nedosiahlo. A keď Czambel r. 1902 vydal svoju „Rukoväť spisovnej reči slovenskej“, v nej už našli sme ho zrevidované a obľavené tak, ako ho zachováva ľud v samom stredoslovenskom kraji, že totiž treba písať alebo hovoriť či mužskému, či ženskej:

„Či ste boli tam a tam? Či ste čítali tú a tú knihu?“ Ale ďalej — k mužskému: „Či ste boli chorý? Či ste neboli unavený? Či ste boli sám doma?“ K ženskej: „Či ste boli chorá? Či ste neboli unavená? Či ste boli sama doma?“

Tak teda máme v tejto veci postavené dve pravidlá, obe pôvodné, slovensko-ľudové. Prvé je bezvadne správne, ale tým trochu nemotorné; druhé je menej správne, ale úhľadnejšie a poručnejšie. Prvšie bude vždy akousi zálohou a zábezpekou správnosti, akže by druhé v praxi chcelo vybočiť z dovolených medzí.

Druhé vydanie „Rukoväti“ zastalo si rozhodne na stranu prvého, všetkými časťami dôsledne dvojaceho pravidla.

Po týchto hlavnejších veciach mám ešte niekoľko drobnejších otázok a poznámok, v ktorých „Rukoväť“ nepodáva dostatočného objasnenia — alebo som si ho ja nevedela vynájsť.

Napríklad: oči, genitív očí, ale i očú. Či očú ide na duál a očí na plurál? Či treba hovoriť a písať: „Padlo mi, jej, jemu do očú — padlo nám, vám, im do očí? Prišlo jej z očú — prišlo im z očí? A podriadený je tomu aj inštrumentál, takže „očima“ ide na duál a „očami“ na plurál? (O uši to samé.)

Rozdielu medzi rozľutiť sa (rozzlobiť sa) a rozľútiť sa (rozľútostiť sa) treba si všímať. Aké je prvšiemu podstatné meno? Ľutosť?

Zámeno žiaden celkom nevyobcúvajme kvôli zámenu (a či je to prídavné?) nijaký, hoci je toto hladšie. Každý — žiaden, nejaký — nijaký sa navzájom podmieňujú.

V slovenských krajoch hraničiacich s Maďarmi napospol sa hovorí: na dedine, na dedinu, miesto v dedine, do dediny. (Ale to hej: v dedine sa ľud búril, do dediny prišlo veľa pánov atď.) V Novohrade sa povie: bol som na Ľuboreči, na Sennom, na Turompoli; idem na Turôpole, na Ábelovú, na Polichno, atď. Naproti tomu: idem do mesta, bol som v meste; do Lučenca, do Haliče, do Ďarmôt — v Lučenci, v Haliči, v Ďarmotách. To je nebodaj vplyv maďarčiny, lebo na Horniakoch toho nepočuť. Tu sa ide ako do mesta, tak i do dediny. V Turci ako do Sv. Martina, do Mošoviec, do Sučian, tak i do Kľačian, do Príboviec, do Štiavničky, do Jasena — ale: na Bystričku. Býva sa ako v meste, tak v dedine, s výnimkou na Bystričke a ešte na niektorých osamelých majeroch. —

Pod menom gazda, gazdiná, pravda, ponajprv rozumieme drobnejších majiteľov pozemkov, teda roľníkov, ktorí gazdujú na svojich pozemkoch. Ku gazdovi patrí gazdovstvo. Ale ten názov má ešte aj bližší význam. Gazdom alebo gazdinou je človek svojej čeľadi — aspoň do času, kým ten pomer trvá — gazdom je on svojim domácim zverom, a gazdom je konečne i veciam, predmetom, ktoré jemu patria. (Klobúku, šatke alebo inej stratenej veci „nenašiel sa gazda“.) Čo je u nás gazda, je inde pán, vládca, majiteľ tých ľudí, zverov a vecí. Ale v pánovi predstavujeme si tvrdého, neuznanlivého, vypínajúceho sa vládcu, v gazdovi mierneho, spravodlivého, otcovsky vládnúceho majiteľa a riaditeľa. Tento náš názov, čiže jeho pojem je oveľa ušľachtilejší ako ten nenáš, ktorý neskrsol v Slovanstve. Preto vďačne ho môže prijať každý, komu patrí. Gazdom, gazdinou je človek i len vo svojej domácnosti, keď vlastného domu nemá. Gazdinou je teda každá čeľadná matka (v tom zmysle ako u Nemcov Hausfrau = domáca pani) a tento pekný, pravoslovenský a pravodemokratický názov nemá urážať ani jednu z nás, ani takú, ktorá sa ináč paňou cíti. Gazdinou byť je čestná vec a nemá nám ten názov znechutiť ani to, že bývajú gazdiné i najaté.

V pomere domácich k hosťom majú Juhoslovania pre prvších výtečný názov: domatín, domatínka. —

Ostať a zostať — nie každý zná rozdiel medzi týmto dvojím. Človek ostane samotný v tú chvíľu, keď ho iní, čo boli s ním, samotného ostavia, t. j. keď odídu od neho. Ale zostane človek samotný dotiaľ, kým sa zasa iní k nemu nepripoja, alebo on k nim. Ostalo dieťa sirotou, keď mu otec alebo matka umreli, a zostane ňou, kým otčima alebo macochy nedostane, alebo kým nedorastie v dospelého, samostatného človeka.

Čo je správnejšie: lúčiť sa od koho-čoho, či lúčiť sa s kým-čím? Dokonavé sloveso hovorí i odlúčiť sa od koho-čoho, i rozlúčiť sa s kým-čím. Ohľadom toho sme vždy v akýchsi nesnádzach pri hovorení a písaní o rozsobáši. Muž so ženou sa rozsobášili, v tom je naoko protimluva, nuž to radšej obídeme, že: manželia N. N. sa rozsobášili, idú sa rozsobášiť. Ale potom: žije rozsobášený so ženou? To je ešte príkrejšia protimluva, lebo s ňou nežije, keď je rozsobášený. Teda zasa len obísť: rozsobášený, žije odlúčene od ženy.

Ináč takýchto protimlúv medzi predponou a predložkou nájde sa u nás i viac, a človek sa vždy trochu zháči pred nimi. Napríklad: podobrať sa na niečo. (Vziať sa na niečo, podujať niečo — to už hej.) I v odvykať čomu je protimluva. Ľud jej nechce, a hovorí: privykať ku čomu, navykať na čo, odvykať od čoho.

Orú je lepšie a úhľadnejšie než orajú; musia lepšie než musejú; smú — nesmú lepšie než smejú — nesmejú; znie — pnie lepšie než zneje — pneje.

Medzi keby a keďby máme rozdiel robiť, a nerobíme ho. Keby je to, čo české kéžby — a keďby to, čo české kdyby.

„Za zlé mať“ nemá protipostaveného „za dobré mať“? A nemá to byť: „Za zle mať“? podľa toho: „Tu ju zle malo, keď jej pravdu povedali — dobre ho malo, keď našiel toľko uznania“ — atp.

*

Nuž takýchto otázok a poznámok našlo by sa i viac. Niektoré zdajú sa malichernými, ale ja viem, že pri písaní nejednému stavajú sa do cesty a žiadajú byť riešenými.

O zahniezdených v našej reči cudzích elementoch, najmä o germanizmoch, žiadala by sa osobitná, nakoľko len možno zovrubná kapitola, ku ktorej však bolo by treba najprv náležite sa pripraviť, t. j. dôkladne si prisvojiť rýdzu reč ľudu, ktorá má svojráznych a správnych výrazov pre všetky pojmy. Lebo len vyhadzovať cudzianske veci a nemať miesto nich primeraných svojských náhrad poruke, budí stiesnenosť, pocit nedostatku, i akoby nechuť oproti vlastnej reči — a konečne zvádza naspäť k pôžičkám z cudzieho. Tie náhrady, pravda, zo začiatku nie všetky sa nám budú páčiť, pretože nimi podávané zobrazovanie pojmov nebude bežného, na plocho vyhladeného slohu, na ktorý sme v cudzích rečiach navykli a si ho pre pohodlie i do svojej preniesli. Budú inej podoby, inak zložené i postavené, niekedy aj inak osvetlené — ale jadrne vyrazia, čo vyraziť chcú. Keď sa do nich vžijeme, s radosťou ich spoznáme ako svoje.

Príčina, že sme tak chtivo vnášali cudzie elementy do svojej reči je, ako už pripomenuté, hlavne v tom, že sme nikdy nemali svojho vyvinutého školstva, kde by sa ona od svojich základov bola pestovala a pevne sa postavila proti cudzím vplyvom. Keď všetky náuky dostávame v cudzej reči, je čajsi nevyhnutné, že cudziu frazeológiu vnášame si odtiaľ do svojej vlastnej. Ale iste nemálo nás tiež pobádalo k takémuto konaniu, že sme tým chceli či seba, či iných presvedčiť, že z našej zaznávanej, mnohými potupovanej reči vystane až dopodrobna všetko to, čím honosia sa iné, vytríbené, dávno kultivované. To sa nám i podarilo — ale na jej škodu. Svoju reč sme si zošpatili.

Teraz nám teda prichodí podniknúť proces nápravy. Všetci sme chyby účastní — všetci ju naprávajme. Ak si vieme ceniť skvostný dar rýdzej vlastnej reči, musíme si ju čistiť od toho, čo sme jej neprístojného na ňu nalepili, aby sa konečne pekná, čistá, samosvoja dostala na božie svetlo. Nie je v tom jej sláva, keď sa zručne spodobuje iným rečiam, ale pravá jej cena vynikne, keď sa vyvinie samobytne, v medziach vlastného rázu. A k tomuto jej máme všetci dopomáhať.

Aby sme sa s ňou i do náučného poriadku zobratou ako treba oboznámili, preštudujme si so všetkou pozornosťou toto druhé vydanie Czambelovej „Rukoväti spisovnej reči slovenskej“. Ono nám v mnohom otvorí oči a podá toľko svetla, že sa pomaly rozhľadíme i po tmavších jej chodníčkoch a nájdeme si doma všetko, čoho potrebujeme.

Okrem takéhoto všeobecného záujmu je však nadovšetko žiadúcne, aby nám i naďalej povstávali povolaní pestovatelia našej reči, ktorí by sa jej cele oddávali.

(1915)