ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pochopiteľné je, že Kukučín, keď ho osud odtrhol od rodnej zeme, prestával spracúvať slovenské témy, opisoval prostredie, v ktorom skutočne žil, a z toho prostredia vyrástol i jeho veľkej hodnoty román „Dom v stráni“. Čítali sme ho s pôžitkom a obdivovali s hrdosťou toto vynikajúce dielo slovenského pera, ale cítili sme vždy i ľútosť, že ono nevyvrelo z nášho slovenského žriedla. Podobne máme sa k jeho už po prevrate vyšlému dielu „Mať volá“,^[29] ktoré nám napodiv výrazne predstavuje život chorvátskych vysťahovalcov (s ktorými i on sa vysťahoval) v Južnej Amerike s verným individualizovaním každého z nich, s podrobnou znalosťou ich zamestnaní, ako si ho svojím statočným usilovaním vydobývali, i vôbec s dôkladnou znalosťou tamojších pomerov. Ani jeho cestopisné diela nás nemôžu tak zaujať, ako si zasluhujú. Je isté, že nech sú písané v niektorej svetovej reči, nájdu veľkého ocenenia pre zvláštne, jemu vlastné znázorňovanie videných vecí a zjavov.

Ale keď pozdejšie, po jeho druhom návrate z Ameriky, boli uverejnené jeho „Košútky“ a „Klbká“,^[30] to nás hneď vzpružilo, lebo to už zasa bolo niečo z nášho slovenského bytia. „Košútky“ a „Klbká“ boli príbehy, akoby ukážky z revolučnej doby predošlého storočia, úryvky bez začiatku a bez ukončenia, ale boli z nášho života a svedčili o bedlivom, podrobnom stopovaní našej minulosti z tej doby. Čakali sme teda na nové práce z nachystanej látky, lebo sme vedeli, že pracuje v svojej utiahnutosti.

Ale prv, ako sme sa mohli dočkať radosti z očakávanej jeho práce, nečakane zasiahla nás zvesť o jeho smrti…

No jeho rukopisy oddala skľúčená, chorobou trápená jeho vdova, pani Perica Bencúrová, Matici slovenskej v stave, v akom ich odumrel. Nedostalo sa mu ani stihu na ich záverečné zrevidovanie. Keď potom vyšli tlačou, bolo ich, nám dotiaľ neznámych, vyše šesť zväzkov — takú silu práceschopnosti dokázal za ten pomerne krátky čas. Akoby sa zrazu všetky sily v ňom boli obnovili.

Z tých šiestich štyri tvoria jedno dielo: román „Bohumil Valizlosť Zábor“ — a môžem z presvedčenia tvrdiť, že týmto, obsahom až preplneným, románom Kukučín veľkým rozmachom nahradil nám to, čo nám za dlhé roky mlčania bol ujal.

Sotva sa do začiatku tohoto diela začítame, už vidíme i cítime, že autor je v ňom celý doma. Doma celou obstanovkou i osobami, i každým ich slovom, akoby ani nikdy nebol býval oddialený od domova. Tí traja farári, čo na hegľavých dedinských vozoch z druhej, ak nie až z tretej stolice viezli sa do Tesnej Bane na svadbu jedného spomedzi seba, sú nám hneď ako starí známi. Mladým zaťom je práve Bohumil Valizlosť Zábor, farár z Badišova, hrdina tohoto románu; starejším Ďuro Dechtiar, mohutne i do výšky, i do šírky urastený chlap, farár z Hrabovca, so svojou tichou, beznáročnou ženičkou, ktorá každú chvíľu musí mierniť jeho hrmotné, prostoreké spôsoby; a družbom je driečny, mladý Peter Spevák, farár z Posadiny. Dechtiar hneď z príchodu v priúzkom a dlhom priechode do dvora svadobného domu mal hlučnú slovnú potýčku so svojím voziarom a kurátorom cirkvi, Michalom Skokanom, o tom, ako mu bolo treba vtiahnuť cez tesný priechod, putňu na boku voza priviazanú vopred odviazať, poľakané žriebä odduriť napred alebo nazad atp.; ostatné slovo však pri tej príležitosti podržal húževnatý, vykrúcaný kurátor proti prudkému, výbušlivému farárovi, pričom však nezameškal starostlivo chytiť mu, z voza chrbtom zliezajúcemu, neisto balancujúcu nohu a postaviť bezpečne na vyčnievajúcu vozovú stupku. U Kukučína s jeho všade podloženým utajovaným humorom sa to výborne číta, ale i osoby výborne charakterizuje.

Potom pri olovrante zas Bohumil Valizlosť nenáročky prezradí nám podstatu svojho zmýšľania a závažie svojho charakteru. I pri nežných pohľadoch svojej mladuchy a rozhovoroch spoločnosti, medzi sebou sa oboznamujúcej, hlavnou starosťou mu bolo, aby jeho ľudia, ktorí jeho a jeho svadobníkov sem doviezli, kurátor Skokan a dvaja poprední mládenci z Badišova, boli pozvaní sem k stolu medzi spoločnosť. Dechtiar ho s hnevom zahriakol, lebo on, hoci dobrý Slovák, už ako zeman nechcel rozmaznávať sedliakov, i domáci, malomešťania nemeckého koreňa, tiež boli zarazení, lebo videli v tom stvrdenie zlých zvestí o nastávajúcom zaťovi, akoby patril medzi akýchsi nebezpečných buričov, no on stál na svojom, že títo dobrí ľudia z lásky a ochoty doviezli ich sem, nehľadiac na svoju súrnu robotu v poli, treba im teda úctu preukázať i skutkom, nielen peknými slovami. I stalo sa po jeho vôli, hoci patričným pocteným to nebodaj ani nebolo príjemné.

Po svadbe, ktorá bez nás sa odbavila, stretáme sa s našimi známymi až doma pri ich riadnej i mimoriadnej činnosti v Rubárskej stolici. (Keďže „nomina sunt odiosa“,^[31] autor drží sa pseudonymity ako pri osobách, tak i pri názvoch obcí a stolice.)

V Rubárskej stolici je Badišov dosť nepatrná dedina, predtým fília ozubinskej evanjelickej cirkvi. Nedávno sa osamostatnila, vyvolila si za farára Bohumila Valizlosťa Zábora, odchovanca Štúrovho a syna vyslúžilého čuhárskeho rechtora Jonatana Zábora, ktorý prišiel bývať k synovi do novej peknej fary. V starej, otrhanej, zanedbanej škole býval rechtor Samuel Primitivus Robko z Robkova, v pijanstve zaviaznutý starý mládenec zemianskeho rodu. Mal pri sebe len sestru Žanku, ktorá ani z domu nevychádzala. Okrem nich nebolo v Badišove popánených ľudí, a nečudo, že mladá farárka sprvoti ťažko tam privykala, najmä keď muž, hoci starostlivý o ňu, mal vždy iné, vážnejšie veci na mysli. Bývalo jej pusto v priestrannom dome a dvore, navyknutej na tesnotu rodnej Tesnej Bane. Nevedela si nájsť spôsobu, ako sa zblížiť s ľudom, hoci každý deň videla, ako muž a svokor nenútene obcujú s ním. Tento jej clivý stav autor naznačuje s jemným porozumením, iste mal príležitosť pozorovať ho v skutočnosti.

Sympatická a spolu i rešpektovaná osobnosť je Jonatan Zábor so svojou bohatou, nie v školách, ale v pracovitom živote nastrádanou múdrosťou, spojenou s nekonečnou dobrotou srdca — vždy hotový stavať to oboje do služby dobrej veci, pomáhať ľuďom vo veľkých i malých veciach, kde ako sa dá. I neveste on nebadane pomáhal vžiť sa do úlohy dobrej farárky.

Sám Bohumil Valizlosť Zábor naskrze nemal ambície stať sa románovým hrdinom. Všetku svoju silu iba k tomu mal namerenú, aby za svoj ľud, za jeho duševné i hmotné povznesenie, urobil, čo sa urobiť dá, cez všetky prekážky, bez bázne a bez otáľania, ako ich učil ich majster, ich čajsi posvätný vzor, Ľudovít Štúr. Obaja Záborovci išli neúnavne za jedným cieľom, otec s oddanou vierou v dobro v ľuďoch, syn s rezkou energiou. Tak nepatrný Badišov stal sa hybnou silou celého okolia.

Život slovenského ľudu zná Kukučín od koreňa — veď rovno z neho vyšiel. Zná jeho zmýšľanie, jeho samorastlú múdrosť; zná dôkladne i všetky jeho roboty, starosti i domáce okolnosti, preto jeho postavy z ľudu sú jadrné, od vnútra navonok vyhranené, a to každá po svojom. U neho nenájdeme šablónovitej imitácie, ale učíme sa poznávať svoj ľud v jeho slabých i v jeho silných vlastnostiach. Vidíme to i u Badišovanov: u rozumného a tvrdého, ale i panovačného kurátora Drozdíka, u úhybného, zavše i dvojjazyčného richtára Hamuľu, ktorý nechcel si pohnevať vplyvných pánov, ale jednako našiel si spôsob zachrániť svojskú vec, proti ktorej páni brojili, hoci nejakým úskokom. Bača Hamuľa je zaujímavý originál v svojom panovaní na salaši a Michal Ranostaj typ vytrvale a premyslene pracovitého človeka, ktorý z úplnej chudoby svojou usilovnosťou dopracoval sa k peknému majetku. Ich ženy tiež sú dobre utrafené v rozdielnosti svojich pováh.

Ale v tomto diele Kukučín k najbežnejšiemu svojmu predmetu, k slovenskému dedinskému ľudu a k nemu patriacej inteligencii, nevyhnutne musel sa rozšíriť i na živel, ktorým dotiaľ málo sa zaoberával: na slovenské zemianstvo, vykorisťujúce ľud a dusiace slovenský život.

Nám, starým slovenským spisovateľom, nejeden raz vytýkalo sa ako výplyv nedemokratického ducha, ako nejaká márnivá záľuba, že radi vťahujeme do svojej beletrie zemanov, že túžime po nich, po ich priazni, miesto aby sme sa sami ráznejšie schápali, atp. Po vyjdení môjho románu „Proti prúdu“ mne sám Kukučín sa bol posmieval, že v ňom zaliečam sa zemanom, aby som ich na našu stranu naklonila — a teraz, hľa, vidím z tohoto jeho na dôkladných štúdiách založeného románu, ako on sám musel sa zapriasť do toho zemianskeho problému u nás, lebo nemožno mu vyhnúť, i keby sme ho ako chceli ignorovať.

Kukučín tu, pravda, nezalieča sa zemianstvu, ale rozpísať o ňom sa musel. Ukazuje naskutku, ako ono zúrivo ubíjalo hneď prvé zjavy nášho národného prebúdzania a pridávalo sa k cudziemu živlu, vystupujúcemu s bezmiernym vyvyšovaním seba, chcejúc si tým poistiť stálu povýšenosť nad vlastným ľudom, ktorý držalo v poddanstve a biede. Poddanstvo a bieda iste bývali aj inde, ale zúrivé odnárodňovanie vlastného národa, v tom nebodaj dosiahlo rekord práve slovenské zemianstvo. Pre pravdu však treba uznať, že v tej tvoriacej sa vtedy slovenskej inteligencii bolo i hodne zemanov statočných, za pravdou idúcich duší, ale tí práve preto sa k vplyvu nedostali a iní sa tým odstrašili pridať sa k prenasledovanej veci.

Nedeľné školy, zakladané obetivými farármi a rechtormi, ku ktorým zanedbaný, ale chtivý ľud čulo sa obrátil, páni zrušili, že sú to školy politické, protivlastenecké. To bol počiatok systému udusiť každú novú slovenskú školu už v zárodku. Spolky miernosti, tiež farármi zakladané, prenasledovali i preto, aby ľud, mravne i telesne pijanstvom nivočený, ostával hlúpy a bezvládny v ich moci, preto, aby panské pálenice čím viac mohli na biednom ľude zarábať. Autor o tom hovorí:

„Maďarčina a pálenka boli dary, ktorými zemianstvo pozdvihlo svoj kraj. Maďarčinou hľadelo ho pozbaviť osobitnej reči, svojho rázu a mravu; pálenkou ho otravuje a zhoväďuje. Zemianstvo videlo v maďarčine moc, slávu a budúcnosť, v pálenke hlavný prameň bohatstva pre seba. V svojej slepote nevidelo, že maďarčinou prišlo o svoj pravý význam v krajine a pálenkou pracuje na skaze vlastného kraja.“

A takí boli všetci tí Ozubinskí, Smoleckí, Zahradnickí, Drobniakovci, Raškovci, ktorých nám ukazuje v tomto diele, tiež každého v svojej osobitej povahe. Inak ľudia temer bezduchí, hlavne svojmu sebectvu slúžiaci. Jedine mladý Lacko Ústeľnický je medzi nimi šľachetný, tichý, ale slovenskú pravdu neohrožene vyznávajúci charakter, spolu so svojou sestrou Lujzkou, a môžeme si to len tak vysvetliť, že Jonatan Zábor býval ich prvým učiteľom a bol v ich rodičovskom dome ctený ako priateľ, tým viac, že bol tiež zeman. Pod jeho vplyvom sa brat so sestrou tak vyvinuli. Zemani stolice pri voľbách vyvinovali horlivú dôvtipnosť a rečnícky talent, keď závodili medzi sebou o úrady. A keď ich dosiahli, konali ich pohodlne, po starom zvyku, bez duševného trudu. Veď nedostatky, často i priestupky, zakrylo maďarské vlastenectvo. Kto maďarsky hovorí, ten je, rozumie sa, už tým samým múdry a vyvýšený. A k maďarskému vlastenectvu sa tak prichádzalo, hovorí autor, že na neumelých bola nastrojená pasca: Uhor. Do nej lapali Slovákov a miešali ich s Maďarmi, a keď umelí pod Uhrom rozumeli Maďara, tak nezbadane premieňali Slovákov na Maďarov. A keď v tom smer dávali hlavne zemani, aký div, že predprevratoví slovenskí spisovatelia nevyhnutne sa zapodievali nimi? Veď nemohla ich nenadísť žiadosť pohnúť svedomím zadubených odnárodňovateľov a vzbudiť aspoň v lepších dušiach prirodzenú lásku k svojeti, ktorá pýta sa k doplneniu charakterovej hodnoty človeka. Podnet k tomu mali stále a spracovali ho každý zo svojho hľadiska. Len neznajúci našich pomerov mohli sa na tom pozastavovať a usúdiť napríklad o mojom „Proti prúdu“, že v ňom sledovala som intencie postaviť práve zemana za obhajcu slovenskej veci.

No i Kukučín popri tých obyčajných, hrubšieho zrna zemanoch našiel si i jedného zvláštneho, zjavne od nich sa líšiaceho, ktorý je najdistingvovanejšou osobou tohoto románu i postavením, i osobným vystupovaním. Je to župan stolice Uzdic de Zemrud, Blatna et Ozubinis. No nie pre starodávny rod a vysoké postavenie nám je zaujímavý, ale pre svoje duševné šľachtictvo, ktoré máva moc očarovať ľudí i bez zemianskych diplomov. Ale jeho zemianski druhovia práve preň ho akosi nemali v láske.

Pre ľúbostnú zápletku v mladom veku s peknou i duševne spanilou Judkou, horárovou Hudákovou dcérou, ku ktorej chodieval preoblečený za sedliackeho mládenca, násilím bol ho odstránil otec do Viedne, kde stal sa obľúbeným vo svojich kruhoch, pozdejšie zas ako člen vyslanectva v Madride podobne vývodil vo vysokej spoločnosti, ale sa i zadĺžil. Pre tieto dlhy ho otec kategoricky odvolal domov a oženil ho s bohatou grófkou pri takých poriadkoch, že ona mala spravovať i svoj, i jeho majetok a disponovať dôchodkami. Jemu bolo ponechané iba neveľké panstvo po matke. Tak mu županstvo nebolo nevhod, prácou ho nepreťažovalo a reprezentoval ho skvele. Keď v nádhernom magnátskom obleku — sám v sebe pekný človek — viezol sa na svojej hrdej štvorke, hajdúch na koni pred ňou, druhý pri kočišovi, všetko v paráde, bolo to vždy veľkolepou slávnosťou pre celý vidiek. Svoju úradnú úlohu predsedania v zhromaždeniach konal hladko, diplomaticky, s miernym ironickým úsmevom pri zrážkach stoličných klík medzi sebou, pri ktorých on vlastnými záujmami nebol zúčastnený.

K nemu teda, ktorý nevystatoval sa svojím maďarským vlastenectvom, obrátili pozor štúrovskí Slováci Rubárskej stolice, a zaujímavé je sledovať autora v určovaní charakteru Uzdica, ku ktorému zrejme ťahá ho srdce. On ho neurobí hrdinom slovenskej pravdy, keďže skutočnosť nevykazovala takého príkladu medzi naším zemianstvom v panujúcom tábore, lež práve ukazuje na ňom, ku ktorému nepochybne tiež má svoj živý vzor, ako ani hlbšie, pravdu milujúce duše nemali dosť mravnej sily postaviť sa proti urputne zavládnuvšej skrivodlivej verejnej mienke.

Uzdica najlepšie poznáme z jeho vlastných výrokov o sebe a o svojich druhoch, napríklad na stoličnej, virtuózne opísanej kongregácii v Posadine, kde i hlúčok dedinských chlapov, zo zástupu zemanov ozazeraných a okrikovaných, dostavil sa za svojimi farármi do zasadacej siene a tam strhla sa búrka pre návrh Bohumila Valizlosťa Zábora, aby sa rokovalo i slovensky, keď veľká väčšina prítomných maďarsky nerozumie. Slovenské hlasy hlučne prisviedčali návrhu, maďarské mu s odsudzovaním a vyhrážkami odporovali. Vtedy opatrný župan Uzdic prerušil zasadnutie, aby zamedzil hroziace horšie zrážky so zlými následkami, a súkromne bol upraviť slovenských farárov (medzi nimi i dvoch katolíckych, Chovanca a Maduniaka, v národnej veci tuho spoludržiacich s evanjelickými) do bočnej izby, aby sa o spornom návrhu mohlo najprv v užšom kruhu porokovať. Keď potom vyzval stoličných pánov ísť s ním k Slovákom, osopil sa na neho slúžny Baltazár Ozubinský, nahnevaný, že župan návrh hneď na mieste neodmietol, že také histórie robí s ním.

„Čože nám povedia? Azda sme kradli, alebo zabíjali?“

Uzdic však pohotove:

„I kradli, i vysotili, i vysúdili, i zabili. Bolo všetkého po troche.“ Uzdic pozeral na nich veľmi vážne. „Vidíte, my zemania z týchto krajov, kde panuje slovenčina, sme ju zapredali. Nestratili sme slova za ňu, keď ju zabíjali. Máme sa čo hanbiť. Zemania z iných krajov ju odsúdili a zaškrtili a my sme jej boli na pohrebe, nestratili sme slova. Ešte sme šli holdovať na kar. A máme sa čo i báť ešte. A ak neumrela celkom? Keby tak vstala a spýtala sa nás: ,Čo ste robili, zemskí páni, keď iní skladali na akadémie, na múzeá a divadlá? Kde sú vaše dary na moje potreby? Ktorý ma zastal, keď ma zabíjali?‘ Majú nám títo čo povedať, ak by chceli, a my môžeme čušať, hanbiť sa, pozerať do zeme, lebo sme sa poškvrnili krvou zabitej.“

No Baltazár Ozubinský hrdo pozdvihol hlavu a osvedčil sa, že veľkosti a sláve vlasti obetuje hoci život, nie to zbytočnú vec, i vytýkal županovi, že sa stavia proti verejnej mienke celej krajiny. Uzdic odpovedal:

„Nie som ja z tých, amice! Ja som už len z nášho vlasteneckého košiara. Postaviť sa proti verejnej mienke musel by byť Štúr, alebo aspoň len badišovský Zábor, keď nie taká ozruta ako Dechtiar alebo Chovanec. Zo mňa by nevykresal ani ako najmenšieho z nich. My sme priveľmi privykli znášať pomery, aké sú.“

Ozubinský mu vytýkal:

„Vynášaš ich, akí sú? Ale sú ozajstní zemania? Zábor je z druhej stolice, i Dechtiar. V čom sa preukázali? Dechtiar ešte-ešte. Aspoň vie vyťať traktu, keď sa raz chytí — ale zácelský Uhliar je sprostý sedliak, tí druhí málo odchodnejší. Katolíckym už poklepú po prstoch v Orlovej. Naučia ich hľadať kamarátstva.“

Uzdic ho pozavracal:

„Nevieš, odpusť, čo pletieš. Zábor je cudzí v stolici?

Nevieš, že jeho otec urobil v Čuhároch a okolí viac dobrého, ako všetky naše kaštiele vospolok? Naučil ich čítať, písať, obrábať polia, štepiť stromy, včeláriť. Vedia žiť ako dobrí, statoční ľudia. O mladom som málo počul. Dnes sa ozval prvý raz v sbore. Ale, prepáč, poviem ti hneď, neprišiel pýtať vicišpánstvo a slúžnodvorstvo. Či pýtal niečo pre seba? Pýtal iba to, čo sme my zapredali za naše úrady a hodnosti. Z výšky našich hodností pozeráme naň, na bedára, aký je červiak.“

Čušali vraj všetci, i sám Baltazár. Ale slovenská vec jednako nič nevyhrala, lebo „zákon je zákon“ — vraj. Potom slovenskí farári s veľkým úsilím presviedčali sýtych pánov, že ľud hladuje a musí sa mu pomáhať, aby nevymrel hladom, ale keď im Zábor nakladal na svedomie, aby svoje zásoby zemiakov nedávali do páleníc, ale ľudu ich popredali, zhúkli na neho ako na najhoršieho nepriateľa, ktorý ich chce orabovať.

Ale Kukučín nezabúda ani na chyby svojho Uzdica a na záhady v jeho povahe. Nezamlčal nielen jeho mladíckeho hriechu, že z lásky do nešťastia priviedol Judku, ale ani vnove, že on, nad všetkých vynikajúci, svetaskúsený pán, na ktorého hľadí celá stolica, za jednu noc premárnil sumu peňazí, ktoré vydobyl pre potreby stolice, hoci pri svojej stálej peňažnej tiesni ani nevedel, ako, odkiaľ by ich mohol nahradiť. V panskej ľahkomyseľnosti išiel sa v karty hrať, hoci vedel, že v tom nemáva šťastia. No peňazí viac ešte vyhádzal Piťovi, keď ho triafal do srdca svojou neodolateľnou hrou na husle, najmä keď sa vracal k piesni „Od Oravy dážď ide“, ktorú si kedysi spievavala Judka.

Po tomto nespodievanom výčine nasledovala u neho akási čudná ochablosť, že sa nikde neukázal, ani o svoje povinnosti sa neuchýnal, ponechal voľnú ruku Baltazárovi Ozubinskému, čo ten hneď i využil po svojej chuti.

Je len prirodzené, že Uzdic veľmi si obľúbil starého Zábora, človeka mäkkej duše, akou v jadre bola i jeho duša, ale mal k nemu, ako i k jeho synovi, i zvláštnu úctu pre ich mravné zásady a pre silu vôle k ich plneniu. „Ach, títo ľudia vedia kŕmiť mocnou vierou svoje snahy a v nej oceľovať krehké sily. Odkiaľ im ona prichodí, práve keď je najhoršie?“ vzdychol si pri rozhovore s nimi. Cit ho tiahol k nim, citom vplývali na neho, ale ich mravnej sily nebolo u neho, životom rozmaznaného. Len tvrdohlavosť mal miesto nej, čo vidno i z toho, že v tej dobe ochablosti po strovení cudzích peňazí bol hotový radšej pustiť si guľku do hlavy, ako popýtať svoju ženu, peniazmi oplývajúcu, o výpomoc. A bol by to i spáchal, nech ho Slováci, hlavne Jonatan Zábor, z tej kalamajky nevytrhnú s pomocou majetnej seniorovej Kuchynkovej, ktorá s nimi drží, nehľadiac na muža druhej strane oddaného.

Keď Slováci Uzdicovi potom po spravodlivom vybavení sporných vecí dávali najavo svoju vďaku, neodmieňal sa im novými sľubmi, keď nebol istý, či by ich mohol splniť.

„U vás budem už len hosťom niekedy, zriedkakedy, v neobyčajné príhody — ale keď budem môcť, ušetrím i zastanem pravdu. Pomôcť lahodne pomôžem. Nieto sily, spôsobu. Byť úplne s vami medzi štyrmi očami i verejne z nás len máloktorý zdolie. Naša sila ochabla, vôľa zhrdzavela,“ povedal starému pánovi v rezignovanej samokritike pri dúpnej lipe. A to je charakteristika všetkých tých našich zemanov, ktorí boli po ľudsky dobrí, ale k svojmu národu sa nepriznali, ani mu pomocou neprispeli.

Nuž Kukučín výborne vylíčil našich zemanov, ale cítime, ako bolelo ho srdce, že Uzdica nemohol preukázať ako nášho. S Jonatanom Záborom sa však uspokojuje: „— a ste predsa len náš, hoci nie zásadami a skutkom, tak aspoň rodom a pôvodom.“ V Uzdicovi vystihol tú slovenskú náladovú citovosť, ktorá uhorskému zemianstvu i pred cudzinou dodávala nimbus akejsi osobitej ušľachtilosti. Že väzí v nej prvok slovenský, to sa nespomínalo.

Ľúbostného živlu v dobrom zmysle nie je mnoho v tomto rozsiahlom diele, ale pri bohatosti celého jeho obsahu to ani nepostrádame. Dva zaľúbené páriky z ľudu, Janko Drozdík s peknou červenovlasou Žofkou Ranostajovou a Pavko Hudák, syn Uzdica a Judky Hudákovej, so svojou Katkou Ranostajovou, zaujmú si čitateľa svojou zdravou láskou, bez falše a sentimentálnosti. Manželstvo Bohumila Valizlosťa Zábora s Máriou Hoľušovou bolo uzavreté viac zo sympatie a vzájomnej dôvery v dobré vlastnosti jednej i druhej strany, a vydarilo sa, hoci duša mužova viac patrila jeho národným úlohám ako domácnosti. O niekoľko rokov zdôverila sa Mária seniorovej Kuchynkovej, že na svoj domov v Tesnej Bani už skoro celkom zabudla, celým svojím bytím zakotvila tu, u muža, kde sprvoti tak ťažko privykala, kým nepochopila ducha tu panujúceho. A z práce „Klbká“, s týmto románom značne súvisiacej, dozvedáme sa, ako pozdejšie v zhonbe revolučnej Maďari zlapali vynikajúcich Slovákov a sputnaných hromadne odvážali ich do žalárov, že vtedy Mária s dvoma svojimi chlapcami zobrala sa, inak plachá domárka, za mužom, hoci jej to on vážne zbraňoval, bojac sa, že chce prosiť o milosť pre neho, čo by len unížilo vec, ktorej slúžil. No nedala sa odstrašiť, ponad Váh preliezla, šúchajúc sa po jedinom, pozostavšom brvne, keď most bol zobratý, a dotklivá, ale naskrze nie sentimentálna bola scéna v Banskej Bystrici, kde sa zišla s mužom a dorozumeli sa. Tam sa ukázalo, že žena dospela k výške svojho muža po svojom spôsobe, že je to manželstvo vysokej úrovne.

Zato manželstvo Uzdica, o ktorom dosť málo je reči, ukazuje sa neharmonickým. On voskrz gentleman, ona, hoci grófka, je viac prakticky založená a za skúpu pokladaná. On i telesnou krásou vynikajúci, ona nepekná, jemu len rodičmi nanútená. Nemal k nej lásky, po ktorej ona túžila. Ale bola dobrá gazdiná, dozerala si pri všetkom i rozumela sa do vecí. Oproti podriadeným prísna, ale i uznanlivá, teda hodna úcty. Pod vplyvom seniorovej Kuchynkovej, rodenej zemianky, nadobudla viac porozumenia pre veci dejúce sa okolo nej, čím napokon zaujala si i muža za seba.

No jednako ani tento nemoderný román nie je bez hrdinu ľúbosti, akou prekypujú moderné romány našej doby. Tým hrdinom je Elečko Stupický, chudobný zeman, panský úradník, darebák a nemravník, nemilosrdne poháňajúci poddaný ľud do panskej roboty, ale sám strániaci sa akejkoľvek práce, vysedávajúci radšej v krčme. Jeho nestydaté, vytrvale opakované, slepo náruživé prenasledovanie Žofky Ranostajovej, verenice Janka Drozdíka, znešváruje tento román. Ale i to patrí k skutočnostiam doby, keď sedliak nemal záštity proti zemanovi.

Akým je Kukučín výtečným znalcom ľudu, tak vyniká i poznaním kraja. Neopisuje nám ho naschvál, ale my ho vidíme jeho očami, kade nás vodí cestami-chodníkmi svojich ľudí. I rozlohu obcí, ako sa ide z ktorej do ktorej — ba ešte aj ich nevyberané, samorastlé pomenovania, to patrí spolu nerozdeliteľne. V tom chudobnom, ale milom, sviežom kraji musí byť taký, a nie inakší ľud, ako je tento Kukučínov. Najlepšie sa to cíti pri krásnom obraze kosby sena pod Hrbáčom s rozvažitými kosci a sviatočne vyobliekanou, veselou mladou čeľaďou, rozsypanou po lúčinách, i so všetkými príhodami, roztržkami a domŕzaniami medzi Čuhármi a Badišovom, ktoré Jonatan Zábor svojím vždy dobre uhádnutým zmierovaním utíšil — i s vychudnutými, hladujúcimi chlapmi, ktorých nikde neprijali do roboty preto, že patria do spolkov miernosti.

No k tomuto obrazu nevyhnutne patrí ešte i Kukučínova slovenčina. Iba ona je hudbou k jeho textu. Plynie bystro, priezračne, nezná prekážok, prihne sa podľa potreby, je sebestačnou bez násilnosti. Ani to jej neuberá z rýdzosti, že upotrebuje niektoré v ľude udomácnené cudzie výrazy, alebo že sa v niečom prehreší proti ustálenej forme, lebo i v tom zachováva charakter rýdzosti. Keď Kukučín povie, že pán bol veľmi náramný, čeľaď sa ho bála, to by sme my zaobišli, že pán bol mrchavý, ukrutný ap. On označí ľudovým výrazom, že opasok je zánovný, kde my by sme museli vysvetľovať, že je temer nový, málo opotrebovaný. U neho domce, nemajúce miesta v dolinke, museli podísť do briežku. Ráno, kým slnce nestačilo rosu vypiť — strom bol obsypaný jagotným mítorom kvapiek. A to všetko číta sa s pôžitkom.

Zato padá nám do očú v jeho poprevratových spisoch, že pri jeho veľkom poznaní ľudí a vecí (napr. ľudových a remeselníckych prác), o nich hovoriac, často priveľmi zachádza do podrobností, že mohlo by to účinkovať i únavne. Ale vpravde i to je obohatením obsahu, lebo každá tá podrobnosť osebe je zaujímavá.

Druhé, čo predtým u neho nebývalo a teraz v týchto prácach zhusta sa javí, že i svojim osobám, i sám sebe (autorovi) rád dáva hovoriť v akýchsi obrazoch, podobenstvách, keď sa naskytuje vec, o ktorej treba premýšľať. On za seba iste má plné právo používať tento spôsob, lebo to je ovocie jeho nadania, pozorovania a skúsenosti, ale keď tak dáva hovoriť i svojim osobám, tým trochu narušuje svoje individualizačné umenie pri nich. No to sú len malé nedostatky.

Vcelku však Kukučín týmto svojím posledným dielom navrátil sa celý k nám, k svojeti. Naším je v ňom celou svojou dušou; vžil sa bez výhrady naspäť do svojho slovenského života — do toho predprevratového, ktorý nám tu ukazuje.

Od prevratu píšu sa už i u nás iného rázu romány, ako to zmenené pomery a nový beh sveta donášajú — ale Kukučínov „Bohumil Valizlosť Zábor“ podrží svoju i literárnu, i historickú, i obživujúcu hodnotu, kým Slováci a ich spisba budú žiť. Nemôže stratiť cenu dielo, v ktorom ukazujú sa nám počiatky našej národnej obnovy, ubíjané síce, ale jednako držiace svoju pozíciu až do prevratu. A bez nich by prevratu na Slovensku vôbec nebolo mohlo byť, lebo nebolo by sa našlo na ňom slovenského života.

(1931)