ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(1847 — 1916)

V posledných dvoch rokoch upádal navidomoči. Zhluknuvšími sa svetovými udalosťami zasiahnutí sme všetci, ktorí po ľudsky cítime, ako nejakou ťažkou, dlhou, mučiacou chorobou — a tým viac pod nimi trpel on, so svojím strastným temperamentom.^[13] Zožierali ho potlačované city, hlboko v duši tlmené vzrušenia, a účinkom duševného strádania znateľne klesali i telesné sily, beztak načaté dávnejším neduhom. Brada i fúzy obelené, oči ustato hľadiace — ustaté nie od dennej práce čítania a písania, lež od vnútorne prekonaných poryvov — pritom zavše akýsi tichý úsmev na tvári, keď, stojac pred svojím bytom, rozhliadal sa po ulici, akoby každého povedľa idúceho chcel priateľsky osloviť. Inokedy pošmúrny, celá postava ťažko o palicu sa opierajúca — taký utkvel nám v pamäti z poslednej doby. Ale že je tak blízky smrti, sme predsa netušili. Vzala nám ho nečakane. A prišla si pre neho šetrne, tichučko; nevzala ho razom, lež zastrela ho najprv snom a bezvedomím a tak pomaly, bez telesnej bolesti i bez duševného strádania povedomého rozlučovania sa so svojimi, nechajúc týmto času pripraviť sa na jeho odchod, odniesla si ho, zrovna od práce bojovníka ukonaného, do lepšieho sveta. Nielen jeho touto nečakanou ranou bolestne zasiahnutá rodina, lež i my všetci razom ostali sme akoby sirotami po ňom… dedičmi, lebo jeho životné dielo skvelej ceny, smerujúce vždy a vo všetkom k pozdvihnutiu národa a zvelebeniu ľúbenej rodnej reči, ktorou jedine sa on môže prejaviť v pravom, pôvodnom svojráze, zostalo nám dedičstvom v jeho spisoch.

My, starí, vieme, aký oslňujúci, radostne obživujúci účinok mali na nás, na celé naše čítajúce obecenstvo „Tatry a more“, zbierka prvých jeho básní. Všetky zraky sa razom k nemu obrátili so živým očakávaním, v jasnej nádeji. Zároveň silne nás počali jímať jeho novely a romány, podávajúce nám bohatého pôžitku, hoci sme neboli presvedčení, že by v nich slovenský život bol so všetkým činom verne zobrazený. Bolo v nich, pravda, všetko, čo náš život naplňuje: krása i špatnosť, láska i nenávisť, slasť i strasť, vážnosť i ľahkosť; bolo dosť práve i toho, čo sa od slovenského života odlúčiť nedá: čistých snáh za národ s tichým, nevideným a neosláveným hrdinstvom i utrpením za národ od kolísky až do hrobu — a bola i číra protiva toho, tak ako je v samom našom živote. Toto všetko predstavené osobami vypuklo, s umeleckou virtuozitou kreslenými, ktorých zmýšľanie a snahy narážali u čitateľa na známe svojské strunky, ale pritom bolo vždy ešte niečo okolo nich i v nich, čo vyplývalo nie z ich životného prostredia, lež zo samého autora. V osobách, i v špatných, akási uhladená noblesa, v dejoch kremobyčajné, hoci vskutku sa udavšie a veľmi uveriteľne podané príbehy a — celok predýchnutý i obtočený akousi umelecko-poetickou harmóniou nielen v podávaní niečoho krásneho a ušľachtilého, lež i pri líčení vecí nepekných a nedobrých. Toto bolo, čo Vajanského beletrii dodávalo istého osobitného kúzla, čo avšak z druhej strany zas vytýkalo sa jej ako nedostatok realizmu.

*

No z ktorejkoľvek strany by sme na túto vec hľadeli, uznať musíme, že Vajanský povzniesol slovenskú beletriu, pred ním len počiatočnícku, na takú úroveň, na ktorú ani z veľkých, rozvitých literatúr nepozerá sa zvysoka, lež doprava, zoči-voči. Vkus a požiadavky sa i v tom menia, lebo isté premeny sú podmienkou vývoja, ale Vajanského beletristické dielo ani pod tými zmenami vkusu a požiadaviek netratí ceny — ani jej nikdy nestratí.

Po básňach a beletrii tretím veľkým dielom sú jeho články a úvahy, vyšlé najviac ako úvodníky v „Národných novinách“ za všetky roky, čo bol členom redakcie tohoto časopisu. Nie sú to politické články v bežnom zmysle, aspoň závažie ich významu nie je v tom, čo sa v nich vzťahuje na dennú politiku, hoci podnet k nim často zavdávala ona, najmä národnostné boje v nej. Preto ich význam sa nestratí, ani keď národnostné boje prestanú, ich hodnota zostane v plnej platnosti i v dobe uspokojených národných požiadaviek, ktorú čakáme a v ktorú veríme. Hýbadlom v nich je veliká, v celej sile prejavená, plamenná láska k národu, žiadosť po jeho voľnom, svojskom vývoji, túha vidieť ho vymaneným z poroby a tmy zaostalosti, zvelebeným v rozvití tých prirodzených darov, ktorých zárod jeho Stvoriteľ vložil do jeho duše. Hlbokoumnými a z mocného citu vyváženými slovami horlí, žiali, pádne presviedča o vysokej pravde toho, čo obhajuje, i dospeje vždy k silnej, nezvratnej, všetky pochynosti porážajúcej viere, že naša spravodlivá vec, keď sa jej len sami hodnými staneme a vernými zachováme, konečne vôľou a riadením Boha dosiahne svojho víťazstva. A ako stále v ňom horiaca rodoláska nikdy nevyhorela, tak ani ňou živená vysoká viera v tých jeho prorockým zápalom horliacich úvahách nikdy nepoklesla.

Tak nám on zanechal tri veľdary — básne, beletriu a tieto ducha povznášajúce eseje, — z ktorých každý osebe by bol dôstojným životným dielom človeka duchom vynikajúceho. A tieto jeho dary nám nik nemôže vziať. Naši potomci budú sa k nim vracať pre poučenie, povznesenie i pôžitok a nedotknutí osobným antagonizmom súčasníkov budú s obdivom pozerať na ich pôvodcu, ktorý po celý svoj život v chudobe i všelijakom strádaní pracoval za svoj národ v najkrušnejšiu dobu, keď žiť a pracovať za ten národ znamenalo zároveň trpieť a obetovať sa zaň so zapretím všetkých osobných záujmov. Takých ľudí istotne sám Boh dáva národom v pravý čas.

Idealistom býval Hurban Vajanský vo všetkých svojich názoroch od svojej mladosti, i zostal ním až do svojej smrti. Nie nežným, sentimentálnym a rojčivým, akým si idealistov radi predstavujeme; lež hodne drsnými, často zdanlive i blazeovanými a posmešnými spôsobmi maskoval svoj idealizmus, pod ktorými však udržoval ho tým vytrvalejšie, by som povedala, že urputne. Schopnosť oduševniť sa, živo nasládzať sa dojmami krásy, kde ju našiel, či v osobe človeka, či vo výtvoroch umenia a poézie, či v prírode, vôbec všade, kde sa prejavuje, aká bola silná v jeho mladosti, taká zostala v ňom až do konca. Pri svojich každodenných vychádzkach za včasného rána k jahodníckemu medokýšu vždy s novou vnímavosťou po stý a tisíci raz obdivoval jarnú i letnú, jesennú i zimnú prírodu, vždy na tom istom známom mu priestore — a i pri najposlednejšej tej vychádzke, z ktorej sa už chorý vrátil domov, ešte mrzel sa na ľudí sedmispáčov, že si radšej hovejú v posteliach, ako by išli okrajeť do sviežej rannej prírody.

V manželskom jeho živote vidno to samé: navonok zdanlivá nevšímavosť, vpravde však vždy nežná šetrnosť a prajnosť voči manželke a deťom do najmožnejšej miery, nevoľne pristavujúca sa iba v prekážkach neprajných hmotných pomerov. Sám mal najväčšiu radosť, keď svojej žene mohol nejakú radosť urobiť; sám bol šťastný, keď jej mohol poskytnúť nejakého zvláštnejšieho duševného pôžitku. Táto pekná strana jeho povahy v súkromnom živote budila nevdojak sympatie aj u iných a zásluhou oboch manželov mali sme v nich pred očami zriedkavý zjav, že i po vyše štyridsaťročnom manželstve žena vo svojom mužovi nepremenno videla svoj ideál, akým ho videla a si zamilovala v kvete ich mladosti, keď, pochádzajúca z inej národnosti, so zasľúbením, že „Tvoj ľud, môj ľud“ (čoho sa i nezvratne držala), oddala sa mu s celou dušou zo svojich, v každom ohľade prajných životných pomerov do jeho slovenskej chudoby, do strádania a bojov. Zo skúsenosti sa hovorí, že chudoba a núdza je najväčším zabíjačom lásky a spokojnosti v manželstve: tuto avšak ani ich veru veľmi citeľná chudoba, ani otupujúca próza a umárajúce starosti života, ani ich samých ľudské krehkosti a chyby nie to neumorili, lež ani len nenarušili ideálnu lásku medzi nimi. Isteže v tomto prípade veľká zásluha je na strane ženy, vernej svojmu ideálu, ale tá vernosť k ideálu by nezotrvala, ak by u druhej strany nenašla svojich podmienok. Náš Hurban Vajanský so svojím veľkým svetlom a ostrými tôňami býval nám nejeden raz psychologickou záhadou, ktorá sa nedala hladko rozlúštiť, ale že jeho žena, žijúca s ním v úzkom duševnom spojení, cez všetky ťažké, spolu prežité skúšky života, v ktorých povrchné zdanie neobstojí a rozčarovanie nastupuje každú chvíľu, mohla si tak zachovať svoju silnú, zvelebujúcu lásku k nemu, je najlepším vysvedčením pre neho. Ona v jadre jeho bytosti vždy nachádzala šľachetnosť, ona, vždy mu blízka, najlepšie videla prúdiace svetlo v jeho duši, kde my, stranou stojaci, videli sme viac tôňu, od neho sa odrážajúcu. Manželstvo románopisca Vajanského bolo samo románom ušľachtilým, bohatým nie v zovňajších dejoch, lež vo vnútorných, psychologických zjavoch. A v ňom cez všetky tmavé chmáry, či zlého osudu, či osobných pochybení, vždy víťazne prerážalo slnečné svetlo čistej lásky, vedenej mravným prešľachtením, ktorého odblesk pre skľúčenú vdovu i teraz, po západe, ostáva hlavnou útechou zbývajúceho jej života. Útecha plná žiaľu, ale povznášajúca.

Nestranné, všetkých osobných predpojatostí i ohľadov prosté ocenenie diel a zásluh Vajanského ostáva úlohou povolaných posudzovateľov v blízkej i ďalekej budúcnosti. My toľko vieme, že v ňom dostalo sa nám velikého daru od Boha, ktorého hodnými dokážeme sa tým, keď ním hlásanú lásku ku všetkej svojeti, zachovávajúc v srdci jeho slová, budeme skutkami dotvrdzovať.

Večná, blahá mu pamäť!

(1916)