Zlatý fond > Diela > O autoroch a knihách


E-mail (povinné):

Stiahnite si O autoroch a knihách ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Elena Maróthy-Šoltésová:
O autoroch a knihách

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Daniela Kubíková, Zdenko Podobný, Daniel Winter, Eva Lužáková, Monika Harabinová, Katarína Tínesová, Peter Mika.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 84 čitateľov

Za Martinom Kukučínom

Ťažko je vžívať sa nám do toho, že Kukučína už nemáme — najmä nám, čo sme starší od neho a prežili sme ho. Málo sme sa s ním vídali, keďže od dávnych rokov, odkedy sa stal lekárom, žil až veľmi oddialený od nás, iba čo nám ho jeho spisy sprítomňovali.

Teraz, keď ho už niet, prichodí mi na um jedna milá rozpomienka na neho.

Bolo to, keď ešte ako študent lekárskej fakulty v Prahe — vtedy, ako vieme, už dospelý a rešpektovaný človek — strávil bol leto u Slávikovcov na Dobronivej,[25] a my, tri priateľky: Ema Goldpergerová, Marina O. Horváthová[26] a ja, tiež vybrali sme sa ta akosi v septembri na dávno zamýšľanú návštevu, i strávili sme tam v jeho spoločnosti zo dva týždne. Za celý ten čas žili sme si bezstarostne v dobrej opatere našich hostiteľov. Kukučín spočiatku naskrze nebol potešený prílivom toľkej ženskej spoločnosti; strojil sa uniknúť jej nejakým spôsobom, „odpriestraniť“ sa niekde, obávajúc sa jej mnohorečnosti; tu však čosi-kamsi nastala medzi všetkými členmi takto rozšírenej domácnosti zhoda všestranne vzájomnej príťažlivosti. Ak sme nešli na nejakú vychádzku do zelenej prírody, zaneprázdňovali sme sa spoločne najviac literatúrou. Marinka Horváthová, dobrá recitátorka, prednášala alebo predčitovala nám slovenské veci, Kukučín české. My, poslucháčstvo, prispeli sme k tomu aspoň kritickými poznámkami, korektúrami, čo dôvtipnejší i doplnkami, z čoho zavše rozpriadli sa rozhovory, i veselé, i vážne, podľa okolností. Domáca pani, majúca s nami mnoho roboty, ale nechcejúca sa tomu priznať, nebola ani najmenej vynesená z duševnej rovnováhy; často i od varenia a pečenia prišla si k nám posedieť i podhodiť nám znenazdania nejakú vtipnú myšlienku, na ktorej neodolateľne museli sme sa všetci rozosmiať. Ešte i náš solídny, korektný domáci pán (od Kukučína poctený prímením „zákonník“),[27] keď vo svojej izbe do práce zabratý začul náš smiech, prichádzal k nám zúčastniť sa na našej veselosti. No a večer bývali spevy a hry v širšej dobronivskej spoločnosti, ktorá znala umenie naladiť sa vždy na veselú nôtu a tým rozjasňovať si jednotvárnosť života.

Keď sa blížilo Michala, popýtali sme Kukučína, aby v mene všetkých nás napísal pekný „vinš“ Michalovi Bodickému, vtedy ev. farárovi vari ešte na Pondelku, na jeho meniny. „Odpriestranil“ sa teda od nás, aby ho naša vrava nemýlila, a onedlho, keď sme sa nazdali, že trudí sa ešte najtuhšie nad konceptom, už prišiel s hotovou a veru hodne výdatnou gratuláciou, písanou vo forme i tóne úradného nariadenia, v ktorej, nakoľko sa pamätám, bolo vari viac reči o nás, gratulujúcich — každého nás v nej nejako utrafil — ako o samom jubilantovi. A my, keď sme si to objednali, museli sme si to i podpísať. Prečítala nám to pekne Marinka Horváthová, pretŕhaná našimi výbuchmi smiechu, ale ak opovážil sa usmiať i on, pôvodca, hneď sme ho harušili, že dobre mu je teraz smiať sa na hotovom, keď si len nás vzal na mušku a seba sa nedotkol. Za túto slávnu, historickú gratuláciu potom poďakoval sa bol Michal Bodický „slávnemu Dobronivskému výboru“ verejne v „Národných novinách“.

Tak rýchlo a milo minuli sa nám s Kukučínom tie dni dobronivské, a keď sme odtiaľ odchádzali, ľúto nám bolo za nimi, ako zas tam ostavším ľúto bolo za nami. Potešovali sme sa však, že aspoň ešte raz takto sa zídeme na milej Dobronivej, ale potom, „hnaní žitia nevoľou“, nedostali sme sa viac k tomu. Teraz, po smrti jeho, ktorý nám tam ducha obživoval, zažiadalo sa mi napísať túto rozpomienku.

Jeho spisovateľské diela budú oceňovať iní, na to povolaní, mne tanie na mysli iba obživujúci pôžitok, aký som mávala, čítajúc ich, pre ich číru slovenskosť, pre nenútený, zo zdravého žriedla vyvierajúci humor — ale i že dojímali ma svojím teplým, idealistickým cítením, ktorému pôvodca zrejme nechce sa priznať, ukrývajúc ho pod všelijakú životnú prózu. Ono však jednako tam hreje, nedá sa utajiť.

Kukučín je rozhodne najslovenskejším spisovateľom-beletristom, nie však len preto, že je čajsi rodeným znateľom života slovenských dedín a mestečiek i jeho pravdivým opisovateľom, ale najmä pre spôsob reči, akou nám o nich rozpráva. Ona lahodí slovenskému čitateľovi a nevdojak vnuká mu istotu, že tu i predmet, i jeho líčenie sú rýdzo slovenské. Tá jeho reč je koreňa oravského, ale veď v tom koreni obsažená je rýdzosť celej strednej slovenčiny. Orava dala nám najslovenskejšieho básnika, Hviezdoslava, i najslovenskejšieho prozaika, Kukučína, ktorí obaja vždy majú pohotovú zásobu slovenských výrazov pre všetko ako vari nik iný. Zato však napríklad ani Sládkovičov „Detvan“ alebo Tajovského próza, ani rozprávky Timravy alebo Horalove preklady z Przerwu-Tetmajera, zo zvolenského, liptovského a novohradského koreňa nie sú menej rýdzo slovenské.

Keď sa začítame do Kukučína, zbadáme, že jeho zvláštny spôsob rozprávania, ktorý nie je nijakým priučeným umením, alebo iba po svojsky rozvitý ľudový sloh, najintímnejším sa javí v jeho slovenských témach — veď nimi sa tvoril, z nich vyrástol. Ale zato i v jeho najväčších dvoch dielach („Dom v stráni“ a „Mať volá“), ktoré vzaté sú zo života chorvátskeho, nám oddialenejšieho, nás najviac očarúva jeho slovenské rozprávanie i slovenské nazeranie na veci a ľudí — a tým i zbližuje a milými nám robí tieto diela, s toľkou láskou a hlbokým porozumením líčiace charaktery chorvátskych ľudí. V tom je ukážka, ako Slovák vie porozumieť Slovanovi.

I jeho veľký patagónsky cestopis, patriaci vlastne do svetovej literatúry,[28] vyhral by veľmi, keby to kúzlo slohu mohlo byť s ním prenesené do cudzích rečí.

V reči prvých jeho prác v „Slovenských pohľadoch“ ešte nebadať nijakej, nad bežnú úroveň ich stavajúcej odlišnosti. Ako mladý začiatočník nebodaj neosmelil sa vystúpiť so svojou pôvodnosťou, len podroboval sa bežným v ten čas (pod redakciou Vajanského) vývojovým úpravám v reči, napr. i premiesťovaniu zvratného „sa“ spred slovesa za sloveso k nemu patriace, čo nevhodne upotrebené robilo reč núteno neprirodzenou. On sám tak ani nepísal, bolo to i s inými vtedajšími požiadavkami dielom tlačovej korektúry. Pozdejšie pomaly sprostil sa všetkého, čo ho v reči tiesnilo, a ona zjavila sa nám vo svojej pravej, uvoľnenej výraznosti, i zaujala si nás — a Kukučín zaiste i v budúcnosti podrží svoj vplyv pri upravovaní slovenského písomného slohu, — ku čomu azda dovedú nás i samotné rozsiahle štúdie slovenských nárečí.

Ktorí sme ho znali osobne, želieme za ním i ako za dobrým človekom a priateľom. Pre svoju súcitnosť, hoci jej nikdy nestaval na obdiv, býval i ako lekár nadužívaný. V osobných veciach býval hodne uzavretý pred zrakmi, čo mu nemohli porozumieť. I okúňal sa za svoju citovú mäkkosť, i sám sa jej bránil — ale ubrániť sa jej nevládal. Podliehal jej i vo veciach, ktoré potom vyvolávali v ňom duševnú trýzeň, čo sa jej do konca nesprostil. Zaiste tá hlodajúca trýzeň zapríčinila i jeho nevysvetliteľné odťahovanie, odďaľovanie sa od domoviny, ktorú vrúcne miloval; od priateľov, s ktorými v dobe najsilnejšieho vzrastu duše žil v duševných zväzkoch.

Nás bolí srdce za ním, nech to bolo čokoľvek, čo ho od nás odťahovalo, lebo ten náš hlbší zväzok s ním nič nemohlo roztrhnúť. Želieme za svojím veľkým spisovateľom, ktorého nám smrť vytrhla, keď sa práve prichytil k novému rozmachu svojej literárnej činnosti i porobil si k nej všetky prípravy dôkladnými štúdiami veci. Musel odísť vzácny pracovník, zanechajúc započaté dielo, na ktoré už toľko živej sily ducha vynaložil.

Roku 1902 vo svojich „Cestopisných črtách“ v „Slovenských pohľadoch“, opisujúc svoj pobyt v Záhrebe, píše: „Zrazu sme sa octli za mestom, medzi poľami dosť pustými, kde z pravej strany padá pohľad na rozsiahlu pláň. Na nej, kdesi v diaľke, belie sa murovaná ohrada a v nej akési pošmúrne stavby. To je Mirogoj, záhrebský cintorín, miesto, kam podľa Horatia ,všetci pospiechame‘ a ktoré nás minúť nemôže. Rozlúštenie všetkých záhad, dokonalé splnenie troch najväčších hesiel, ktoré hýbu svetom: voľnosti, rovnosti a bratstva… Mnohému spomedzi usužovaných dietok božích neostáva druhej útechy, iba výhľad na toto posledné útočište, na tento koniec všetkých nerestí. On dáva sily a odvahy, aby sa znášalo bez reptania to často tak ťažké bremeno života.“

A hľa, práve on, náš Kukučín, ktorého tam nadišli tieto trúchlivé myšlienky, teraz ta sa dostal na svoj posledný odpočinok, akoby to ozaj za seba bol napísal.

Odpočiň si, drahý náš, tam, u bratov, u milej ženy, a potom navždy tu u svojich!

A duša Tvoja u Boha a vďačná pamäť u Tvojho národa.

(1928)



[25] strávil bol leto u Slávikovcov na Dobronivej — bolo to roku 1890. Dobronivský farár Ján Slávik (1855 — 1934) bol Kukučínovým priateľom a za ženu mal mladšiu (nevlastnú) sestru Eleny Šoltésovej Izabellu (zomrela v roku 1941).

[26] Marina O. Horváthová — (1859 — 1947), herečka a recitátorka martinského Slovenského spolku, ktorá ešte pred tým, než sa stretla s Kukučínom (v roku 1889) dostala spolu s ním prvú cenu na dramatickom súbehu vypísanom v „Národných novinách“. Horváthová za hru „Slovenská sirota“ a Kukučín za hru „Komasácia“.

[27] „zákonník“ — Ján Slávik použil toto prímenie aj ako svoj pseudonym v článku „Niečo o Kukučínovi“ v „Živene“ II, 1911, str. 2 — 8.

[28] jeho… patagónsky cestopis, patriaci vlastne do svetovej literatúry — Šoltésová ho zaraďuje do nej nesprávne, len na základe tematiky.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.