Zlatý fond > Diela > O autoroch a knihách


E-mail (povinné):

Stiahnite si O autoroch a knihách ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Elena Maróthy-Šoltésová:
O autoroch a knihách

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Daniela Kubíková, Zdenko Podobný, Daniel Winter, Eva Lužáková, Monika Harabinová, Katarína Tínesová, Peter Mika.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 84 čitateľov

Daniel Lichard, Jonáš Záborský a Samo Chalupka

Minulého mesiaca[7] pripomínali sme si storočnú pamiatku narodenia týchto troch vynikajúcich slovenských mužov. Zovrubne písali o nich naše časopisy, dostalo sa im ocenenia z povolaného pera („Trojhviezdie“, jubilárna prednáška Svetozára Hurbana Vajanského, uverejnená v „Nár. novinách“)[8] — nám v „Živene“ tiež žiada sa aspoň pripomenúť si ich.

Lichardov znamenitý „Obzor“ nejedna z nás dobre pamätá, ako sa u mamičky s chuťou, zvedavosťou a s istým, by som povedala, gazdinským pôžitkom vyhľadávali v ňom nárady a poučenia pre domácnosť, v akej vážnosti boli, ako sa im verilo. „No, Dorka, dobreže si to zapamätaj!“ napomenula sa slúžka, keď náhodou bola prítomná pri prečitovaní niečoho, čo redaktor nevyhnuteľnej „Dorke“ snažne prikazoval, prípadne zapovedával. Ani pri čistení slovenčiny od cudzích výrazov sa bez Dorky nezaobišiel. Keď pripomenul napr. azda prívar, zaiste nevystala poznámka: „Dorka by povedala ,cušpajz‘“, — keď hladidlo: „Dorka by povedala ,pigľajzeň‘“ atď. A to sa vždy s úsmevom a prikývnutím hlavy prečítalo — a malo svoj účinok. Kuchynskú slovenčinu museli sme si čistiť, ak sme nechceli zaostať na úrovni Dorky. A to všetko, i tie hospodárske poučenia, písali a teda i čítali sa s akousi srdečnou teplotou.

Pri mene Jonáša Záborského prídu mi hneď na um jeho „Lžidimitrijády“, ktoré, navrátivšia sa domov z nemeckého vychovávacieho ústavu (o terajších polgárkach vtedy nebolo ani znaku), potajmo dychtivo čítavala som v otcovej izbičke v kútiku pri železnej piecke, — udivená i uveličená, že aj v slovenčine jestvujú historické drámy, ktoré vtedy boli mi najveľkolepejším a najvytúženejším čítaním. Keby bol Záborský vedel, že má medzi davom ľahostajných predsa i takéto dychtivé čitateľky, azda by mu to bolo pripravilo aspoň iskričku potešenia, ktorého tak málo bolo mu popriato v jeho trudnom, zapadnutom živobytí, venovanom národu a zmietanom nezdarmi a mýlkami, že človeka musí nad ním srdce zabolieť. Zabudnutia si od nás nezasluhuje.

Samo Chalupka — ten sa nemusí báť zabudnutia. Jeho zrnité, zvonivé básne so svojím plným, vždy zaujímavým obsahom, nesené smelým, hrdinským duchom a podané priesvitno, jasne, dostupné sú každému, prostému i vzdelanému, mladému i starému, a u každého zanechajú svoje stopy. Sú význačne uspôsobené k tomu, aby v našej mládeži budili národné povedomie spolu s národnou hrdosťou a láskou k svojeti, ktorá v nich prekypuje.

Je tomu už dávno, a predsa sa pamätám, ako mňa Chalupkove básne okúzlili, celú myseľ mi zajali, keď som ich, po príchode domov z krátkej nemeckej výchovy, do ruky dostala. S neveľkou knižočkou v bielej väzbe s červeno-modrou titulnou tlačou uvrzla som nejeden raz v lete i od práce za kostol pod veľkú košatú hrušku, hodila sa tam do trávy a kochala sa v tých krásach šeptom i hlasno s neopísateľným pôžitkom, ktorý zahlušil vo mne i bázeň pred hrešením a dohováraním, akého sa mi pre moje náruživé lipnutie za čítaním od mamy často dostávalo.

A nebol to len slamený oheň, kúzlo trvalo dlhé roky, ešte i po vydaji, keď som svojim deťom čítavala alebo dala čítať Chalupkove básne. Pri ich neveľkom počte vedela som ich naspamäť všetky, už mi teda nič nového nemohli podať, ale sila pôžitku v nich bola pre mňa nevyčerpateľná. Každá báseň osve si v mojej duši zaujala svoje miesto a keď som si ich naspamäť zarečnila, hoci len v mysli, azda pri nejakej ručnej práci, bolo mi, akoby som po krásnych svetoch chodila, z jedného do druhého, ktoré mi boli celkom blízke, známe, hoci sa predsa nezrovnávali s obtáčajúcou ma skutočnosťou. No veď práve preto, že sú pri svojej rázovitosti pretkané tým živým jasom poézie, preto tak mocne zachvacujú po kráse túžiacu mladú myseľ.

„Mor ho!“ mi podala skvelú predstavu národnej hrdosti a hrdinstva — jej blesku nemohlo nič zatemniť, žiadne rozumkovanie, že veď bolo nemúdre od hŕstky našich junákov — hoci boli v jasnej zbroji a urastení ako jedle i pevní ani skala — tak sa rozohniť a bez výhľadu na úspech rútiť sa do svojej záhuby.

„Starý väzeň“ ma od prvého do posledného riadka zaujímal i dojímal. Pohnutý dej, zmárnenie krásnej Ilonky, zrada z pomsty a potom kajanie sa hriešnika-väzňa ma tak zabrali, že pokúsila som sa — ovšem, tiež potajmo, v apovej izbičke — napísať z toho smutnohru, v ktorej, pravda, nehľadiac ani na všetku svoju nedostatočnosť, zabŕdla som už v samých počiatkoch pre neznalosť kultúrnej histórie.

„Junák“ mi bola z najmilších — azda najmilšia. Jej pôvabnosti vôbec nenašla som konca. „Branko“ ma nesmierne oduševňoval — hrdina, zhadzujúci cudzie jarmo… S „Likavským väzňom“ mrela som za slobodu, „Všeslav“ ma rozsmútil. — Tak to hralo po všetkých strunách… Ani jedinej básničky niet u Chalupku, ktorá by sa nečítala so záľubou — každá v svojom spôsobe. Neľahko by našla konca, keby som chcela všetko vysloviť, k čomu ma tento predmet ponúka.

No iste nehovorím týmto nič nového. Myslím, že tak povodilo sa nejednej a nejednému medzi nami v mladom, vznetlivom veku — a zaiste nielen s Chalupkom, lež aj s inými našimi básnikmi — ale keď teraz celý národ bol na neho upomenutý, i mne zažiadalo sa venovať mu týchto niekoľko nedostatočných síce, ale úprimných slov vrelej vďaky za ten skvostný dar, ktorý nám v svojich básňach zanechal, — ktorý dar má si každý jednotlivý z nás prisvojiť, lebo on celý patrí každému. Nech si Chalupku literárne oceňujú povolaní literáti, ja hovorím len zo srdca prostého obecenstva, lebo veď jemu skladal Chalupka svoje „Spevy“. Básnik vniká najbezprostrednejšie do najprostejších duší.

Na jedno opätovne by som chcela upozorniť: našej mládeži, chlapcom i dievčatám, od útleho veku dávajme do ruky Chalupku. Čítajme im ho, dávajme im ho rečniť v domácom kruhu, keď je k tomu čas a nálada. On budí lásku k národu, smelosť vyznať ju — vôbec šľachtí a upevňuje charakter. A toho všetkého my veľmi, veľmi potrebujeme. Keď sa to zakorení v mladej duši, tam nevyhynie celkom ani v dospelom veku, keď zavládnu prozaické, hmotné starosti a záujmy. Nenechajme hlivieť bez úžitku náš poklad nehynúcej ceny: Chalupkove „Spevy“.

(1912)



[7] minulého mesiaca — údaj nie je celkom presný, lebo Daniel Lichard sa narodil 17. januára 1812 a vo februári sa narodili iba Záborský (3. februára 1812) a Samo Chalupka (27. februára 1812).

[8] („Trojhvezdie“, jubilárna prednáška Svetozára Hurbana Vajanského, uverejnená v „Nár. novinách“) — večierok, na ktorom prehovoril Vajanský, bol 4. februára 1912 v Martine a prednáška vyšla v „Národných novinách“ XLIII, 1912, č. 14.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.