ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nedávno vyšiel tento prvý zväzok Timraviných zobraných spisov, ktorý pred dvoma rokmi v Pešti temer už vytlačený i s inými tlačivami a vecami nakladateľského spolku prepadol bol tam — skaze, tohoto roku znovu vytlačený uzrel svetlo sveta. V našej nerozsiahlej literárnej obci je to vec závažného významu, keď počnú vychádzať zobrané spisy takej svojráznej našej spisovateľky, ako je Timrava, a od nášho čítajúceho obecenstva právom očakávame, že povšimne si toho skutkami, to jest, že bude kupovať a čítať tieto diela, z ktorých mnohé už ťažko boli dostupné, lebo boli roztratené po starších časopisoch a iných vydaniach — a ktoré, keď nájdu si zaslúženého ocenenia, budú vždy pripočítané k najlepším dielam slovenskej beletrie.

Prvá v tomto zväzku obsažená rozprávka, „Ťažké položenie“, bola vyšla v „Slovenských pohľadoch“ ešte roku 1896. V nej oboznamujeme sa s panskou rodinou na dedine, kde patriarchálne nažívajú rodičia s neúnavne pracovitým a dobráckym zaťom, priženeným k staršej dcére, a ich dvoma deťmi, i so ženatým synom a jeho náročitou, namyslenou ženou. Zo všetkých však najviac sa uplatňuje slobodná ešte dcéra, svojhlavá a držiaca svoju moc nad mužskými srdcami. Virtuózne, neidealizujúce líčenie, individualizovanie osôb v ich všelijakých rozoprách udržuje záujem až do konca, srdce však najviac okraje pohľadom na milé figúrky dvoch detí, najmä malej, útlej Vieročky, utrápenej pre zrazu nastúpivšiu nevrlosť mamičky proti tatuškovi, vždy dobrému a láskavému. — V poviedke „Pozde“ (z roku 1898) stupňovane javí sa talent Timravin. Ešte viac osôb a ešte bystrejšie individualizovanie. Ako zovňajškom, tvárou, postavou a pohybmi, tak i povahou, slovami a skutkami. Každá z nich líši sa od každej inej z nich. Hoci ani jedna z nich nie je nárokom opisovaná dopodrobna, predsa ku každej, ako-ako nie, podaná je čitateľovi zvláštna, iba na ňu sa vzťahujúca predstava, že každú vidí pred sebou ako živú. To je špeciálne umenie Timravy. Osoby životné, námet pútavý (ako tetka a matka umienili si vydať Darinu stoj čo stoj, keď sa ona do toho nemala, zanevretá na mužských, odkedy spreneveril sa jej bol jej prvý oddanec), vyvedenie živé a pravdivé — s istým sklamaním v ukončení, ako to býva i v samom živote. — „Na jednom dvore“ je črta z ľudového života. Krátka, ale sú v nej všetky silné strany Timravy v líčení života ľudového. Zná ona svojich ľudí ako zovnútorne, tak i vnútorne. U nej niet rozpakov, ako a akým koho predstaviť, lebo u nej dej nie je vopred zostavený a osoby podľa zdania k nemu priberané, lež naopak: z osôb, z ich zmýšľania a konania tvorí sa dej, ktorý čitateľ spolu prežíva, presvedčený o jeho pravdivosti, a do konca cíti pravý, plný záujem o každú zúčastnenú osobu. Ona ich líči z ich vnútra, podľa ich vlastných názorov a myšlienok, lebo ona ich pochopuje a zná mocou svojho zvláštneho pozorovacieho chápania — a vie pochopené podať mocou svojho zvláštneho nadania — a tým, že sa prísno priprie k tej svojej úlohe. My istotne máme dobrých znateľov slovenského ľudu najmä medzi slovenským kňazstvom a učiteľstvom, ale takých vnikavých, všetko vypozorujúcich, všetko porozumejúcich a všetko zachytávajúcich jeho líčiteľov, akým je Timrava novohradskému slovenskému ľudu, budeme mať iste vždy len poriedku. I osoby v črte „Na jednom dvore“ sú do jednej pravé ľudové typy, ale každej zachovaná je jej zvláštna, osobná povaha. Mnoho nevdojakého, nechceného a objektívnou spisovateľkou akoby priduseného humoru je v rozhorčených výlevoch matky Anči, hlásaných od uhla domu celej dedine, keď jej dcérou pohŕdol bratanec Paľo, bývajúci s nimi na jednom dvore. Ale verne ľudové sú i tie do smiešnosti idúce, zášťou kypiace slová, ako i horekovania druhého bratovej ženy, Paľovej materi. A nepredpokladané ukončenie, nechávajúc čitateľa v pochybnosti, ktorého z dvoch mládencov má ľutovať ako odpraveného, či Paľa, a či driečneho, sympatického pytača z druhej dediny, je tiež jemný fígeľ, svedčiaci o umeleckom dôvtipe autorky. — „Bál“ je zručný obrázok zo spoločenského života maďarónskej dedinskej i meštiansko-úradníckej inteligencie, do ktorého, ako i táto ukážka svedčí, hodne vtieral sa svojím charakteristickým spôsobom i židovský element. Tón v týchto spoločenských kruhoch býval nenútený, priamy a zväčša srdečný, chovanie sa pánov voči dámam gavalierske, v tom bola ich príťažlivá moc. Ale zato ľahtikárstvo, márnotratnosť i hrubé lumpáctvo a mravná spustlosť čo ďalej väčšmi uplatňovali sa ako rub tohoto pekného povrchu. Timrava i toto dobre vystihla.

Tento prvý zväzok jej zobraných spisov nepriniesol nám jej prvotné práce, ako sme očakávali,^[16] no za chybu to aspoň z toho ohľadu nemôžeme považovať, že ani jej prvotné práce nie sú horšie od týchto, a teda nebudeme nimi sklamaní, keď prídu i v pozdejších zväzkoch. A keď vyjdú všetky,^[17] bude ten pekný riadok kníh veľmi cenným prírastom v každej slovenskej knižnici — jeho miesto bude medzi najlepšími — a knižky Timravy budú so záujmom čítavané i od budúcich pokolení. Nechže nechybia ani v jednej slovenskej domácnosti.

(1921)