ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1 Prišlo jaro, buk sa puká, starou nôtou kukuk kuká, devušky si počítajú, koľko rokov do vydaju. „V siedmom,“ — kuká kukuk hlúpy — príde šuhaj, dievča kúpi… Však to dlho, kto to dočká! Neraz zvlhnú čierne očká, neraz schvie sa biela ruka — jestli kukuk pravdu kuká. Vtom však čížik: „Čoby, čoby, ozvena to mýlku robí; jeden rok len kukuk hlása a šesť ráz to echo hrá sa.“ 2 „Hej, hora, hora, hora zelená,“ spod teba sa domok díva, v ňom dievčina pekná býva, hej, pekná, pekná, neviem jej mena. Ja neviem, neviem, ako sa volá; však spýtam sa vtáčkov v hore, čo spievajú na javore, hej, lebo orla, lebo sokola. „Hej, hora, hora, hora zelená,“ s tým dievčaťom sa mi snilo, že ono mi pierko vilo — ach, povedz, hora, čo to znamená? Zhučala hora, hora zelená, jestli bolo pierko z ruží, darom, darmo šuhaj túži, sklame ho ono — to sen znamená. 3 Ach, jak by som spieval rád piesne mojich snov, spomienky, kým hviezdička svieti nado mnou. Nech by zvučal šumný tón v púť budúcich dní, čo sa skoro dostavia sťa mrak večerný. Veselý je celý kraj… spevom hučí les, prečo smútok padá mi v moje srdce dnes! Či už nie tak veselo, ako v dávnu jar, slniečko keď svietilo šumný na vejár. Vejár skrýval očiek blesk, havraní tiež vlas… kde ste, roky!?… darmo ja spomínam si vás.