E-mail (povinné):

Pavel Kokeš-Kýčerský:
Jarné piesne

Dielo digitalizoval(i) Peter Páleník, Martin Hlinka, Patrícia Šimonovičová, Michal Maga, Jana Pálková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 43 čitateľov

Domček nad riekou

Kto je opretý, srdce moje, dvier tvojich jemné o podvoje a nazerá, hľa, v tvoju taj — či anjel smrti? Nebodaj. Čuj peruť čiusi v tichom vánku, ach, bože, to na pohuľanku piesenka zlietla, u dvier stojí, prekročiť tvoj ten prah sa bojí pre ticho tvojej vo útrobe, kde nehne sa nič ako v hrobe, zameň veselkou tento mier a pusť ju bližej odo dvier. Predstaví sa, čo je za stvora, veselá, smutná, spoza mora, či s hviezdou padla z blankytu; nech odstrie tvár si zakrytú. Snáď nesie niečo z minulosti, čo starostí nás všedných sprostí a zotrie smútok z našich líc, chmúrny sťa krídla lastovíc. Však srdce ďalej bije v boky a nedbá moje o nároky, zdá sa, že šepce ticho len — i tá má zo sĺz diadém. Keď len zlietlas’, moja pieseň, zo zapadlej kdesi strany, ku mne smútok zase prišiel minulých dní v spomínaní; z minulých dní smútok padol mi na srdce v okamžení; poď len bližej, poteším sa tónov tvojich v jemnom znení. Však nepodám iného nič srdcu môjmu na úlevu, keď sa túhou rozbolestí, iba malú čašu spevu. Za horami, za dolami stojí domček pod lipami, cesta úzka k domku vedie, v ňom bývalo dievča bledé. „Všetko ľudia povedajú, že som ja len veľmi bledá, ale si ma moja mati ani za červenú nedá.“ Túto pieseň spievala si a zvuk striebra z hrdla znieval, keď mesiačik sponad hory svetlo na svet porozlieval. V taký večer šuhaj bludný zašiel k domku, spev ho zvábil; tam ochorel a nikdy viac z choroby sa nevystrábil. Blúdil ešte svetom zatým, však keď blysol spoza holí večer mesiac, slzil šuhaj, že ho čosi v srdci bolí. A tu sto ráz klnul v súžbe mesiačiku v rozochvení, že ožiaril v onen večer bledé dievča na podstení. Však možno, že dosiaľ blúdi, chorý, neozdravie ani, dumku spieva, čo mu zbudla po dievčine v spomínaní. „Keď stavali onen domok bielej raži pod záhonok, spieval pri ňom slávik v medzi na konárku bielej brezy. Či ten domok ešte stojí, kam ja chodil v nepokoji tmy večernej vo úkryte a odchodil na úsvite? Či ten domok stojí ešte, kde bývalo moje štestie, kde bývalo dievča bledé? — nik mi nedá odpovede… Uplynuli dlhé letá a ja klniem na pol sveta, že odviezli mi za rieku moje dievča štíhle v drieku. Darmo volám, kam sa dela, kam do sveta zaletela, kam zapadla, v ktoré strany, nájde-li ju vetrík ranný? A jak nájde, riekne-li jej, čo vzkazujem mojej milej? Čo vzkazujem a čo cítim, nikdy slovom nezachytím. Zaduj, vetrík, zaduj k ránu, pohni lístkom majoránu, zanes lístok v diaľne svety, že k nej prídem na zálety. Pošepni jej, vetrík, prosím, že ten darček sebou nosím. Čo mi dala blízko k ránu — kytku z ruží, majoránu. Darmo vravím v speve slovom bielom líčku o ružovom, i očiek o čiernej hĺbke, i o tichej o chalúpke. Dávno zmizlo všetko v svete, len mne sa to v mysli pletie, v mysli vidím líčka, oči i chalúpku na úbočí. Pod chalúpkou biela rieka hučí nocou do ďaleka a mňa čosi v srdci mučí, keď tá rieka nocou hučí. Hej, kedy sa, rieka moja, vody tvoje upokoja? Či už zmizol z tvojho brehu domček vlny od nábehu? Možno domček voda vzala, mne ho v mysli zanechala; bár breh vidno pustý, zvislý, domček stojí v mojej mysli. A v tom domku — čo tam po tom, nemôžem viac vravieť o tom, v dušu smútok žravý sedá — zbohom! zbohom! deva bledá!“




Pavel Kokeš-Kýčerský

— básnik orientujúci sa na prírodné a vidiecke motívy Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.