ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ach, o čom spievať v chladnej jari, keď iste vie, sa nepodarí tón verša zladiť v teplý vráz, keď pod nohou ti chrúpe mráz, keď víchor chmatne za pačesy ťa chladný v strmej stráni kdesi, pri radle zhviždí kolo uší — div, keď i schladne teplo v duši?! Hľa, záprah slabý, sucho v roli, a jarmo tvrdé, šija bolí — tak ako možno spievať vtedy, keď nemáš čo jesť naposledy ty sám a lichva tvoja tiež, v poludnie darmo zneje spiež. Nuž hľadaj potom jamby zvučné skrehlými prsty oberučne bárs v piesni skromný ohňa vznet, keď v tebe štipky ohňa niet. Však darmo vravieť, rod náš celý spieva si hrdlom filomely, hoc zima biedy všakej veje, cez horkosť sĺz sa pousmeje na čosi pekné, na divadlo, čo v zrak mu, leto v srdce padlo. * Hora už šumí v zeleni, zo zakvitnutých jabloní vôňa sa leje parméfu ku srdcu môjmu chorému. Kedysi dávno, pamätám, — v tej dolinke to bolo, tam — jak vhupol radom v moje sny ten širáčik jej slamený. Však vtedy som sa teplom chvel, zrúc belosť šije, rtíkov peľ, — zásluhou jarnej toalety — i ovál rúčiek — ľalíj kvety, dnes zriem to v temne deľakom blýskať sa duše pred zrakom. * Hrali husle, cimbal zvučal na veselke na jar vlani tej družičke mojej šumnej drobnej kytky v pripínaní. Ako sa jej rúčka chvela, ako tie jej očká blysli, v srdci čosi plesalo mi a deň vzplanul v mojej mysli. Čo za svetlo v očkách bolo? Zastreli ho rúčky krásne, cez ne svieti v dušu moju a nikdy v nej nevyhasne. Hej, vy rúčky, drobné, biele, chveli ste sa v mojej dlani. Zmĺkol cimbal, struna zvučí trasným tónom po klopaní. * Chodníkom šiel som po medzi, keď slávik spieval v kroví, mne oči padli v zadumaní na lístok brnisový. Tu srdce moje buchlo vraz a s ním prúd krvi zhrmel a mysľou sprievod svadby tiahol a ja vše porozumel. Ten lístok pamäť oživil i vzbúril srdce schvelé, ach, videl som ho naposled na belostnom jej čele.