ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Obrážteky vo verš drobný kreslím — držiac hlavu v dlani, čo sťa prízrak v mlhe tiahnu mojou mysľou v zadumaní. Ten veselý, onen smutný striedajú sa v mojej mysli; v smiechu slzy z očú stieram, nuž verš vše je — nesúvislý. * Čo všetko dá sa veršom hnúť a v jeho tesný vložiť kút! Tu spev slávika, šumot hôr i srdca nežný rozhovor, radostí dávnych milú zvesť i lásky vonnú ratolesť. Útrapy duše v spomínaní, zaschnuté slzy bledých škraní, nešťastnej lásky dávnych dôb smut očí zaschlých — ba i hrob. * Však kto by sčítal, kto poznačil, čo piesnik kedy vo verš zvláčil; no nespomenul iste nik dar — balík vonných britaník, čo prózu sprali z mojej cely, ich dymom ja dnes voniam celý. * Nebudem viac k milej chodiť, ani iných ku nej vodiť, ani teskniť, ani želieť, nič ja nechcem o nej vedieť. A jak sa hne v srdci čosi, i to navždy zmĺknuť musí, by neznal svet po klopaní, že ju nosím v spomínaní. Len sny moje — pieseň mäkkú jak slniečko spoza mraku ožiaria vše lúčom zlatým, jak sa v mysli ku nej vrátim. Šumia hory, šumia lesy, navždy zbohom dali sme si, pochovali lásku zlatú, sťa mŕtveho — bez návratu.