ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď spomienok padne päsť môjho srdca na bolesť: ulomím si pre potechu z drobných piesní ratolesť. Kto vysadil z piesní sad, toho by som objal rád, niet ho viacej, ale za ním neprestanem banovať. Sadilo ho dvoje rúk a zalieval spevu zvuk na tých vrchoch, kde sme seno zhrabávali z našich lúk. * Ošumelo lístie stromov, kalná voda hučí v splave, darmo dlane spočinutia podávajú mojej hlave. Tak tou horou čosi stene, jakby sa bol zmárnil ktosi; to ten víchor pustou horou iste jeho nárek nosí. Možno však i že to z lesa v skonávaní jeleň kvíli, alebo len nariekajú nad piesenkou biele víly. Akokoľvek… neveselý slúcham oné divné zvuky a k poteche spomínam si mojej milej — biele ruky.