ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Český vojenský hudobný sbor produkoval sa na Margitinej sihoti onoho letného odpoludnia s podarenými skladbami francúskych a nemeckých compositorov. Intermezo daly sa očuť i zvuky národných slovanských dumiek, a tie sluchu slovanov lahodily.

Pod košatým stromom u zeleného stola sedeli dvaja mužovia v tichom rozhovore, podvihujúc z času na čas poháre výborného penavého nápoja ku svojím ústam.

Znenáhľa premluvil rus Vasilij Ivanovič ku merníkovi:

— „Priateľu! ja len teraz ponímam veľkú a neociteľnú službu, ktorú ste vy mne skrze dolapenie zlodeja a nazpakprinavrátenie mojej toboľky preukázal.“

— „Z mojej strany teším sa,“ — odpovedal merník, „že sa mi podarilo zdrapiť zlodeja a vám službu preukázať, ale z toho nerobím si žiadnu zásluhu alebo nejakú z vašej strany o proti mne zaviazanosť. Tomu podobne činiť bolo by bývalo povinnosťou každého poctivého muža.“

— „Keď vám však objasním vec,“ — hovoril ďalej starý pán, „potom uznáte, že veľkú službu ste mi preukázal, a ku povďačnosti mňa sebe zaviazal. — Vedzte teda, že okrem značnej sumy peňazí, v toboľke mojej nachádzaly sa dôležité písemnosti, ktorých strata by mne citelné škody bola zapríčinila. Tam tiež nalezaly sa i žreby veľkej štátnej loterie, ktorých strata by mňa tiež o nádejnú výhru bola pripravila. Vám teda len, priateľu, mám čo ďakovať, že sa tieto všetky veci opäť v mojej ruke nachádzajú. Nu teda, zdáliž by som ja smel byť tak negalantným človekom, že by takého ochrancu, ktorého mi nebo vo vašej osobe zaslalo, primerane neodmenil?“

— „Nehovorte nič o odmene, priateľu Ivanoviči! Moje postavenie protiví sa tomu vášmu srdečnému priaňu, jakú koľvek odmenu prijať. Mojou odmenou je a bude to sladké povedomie, že učinil som dobrý skutok a to ešte cudzincovi v tejto krajine.“

— „Vy ale preca musíte nečo odo mňa na pamiatku prijať, to je moja pevná vôľa, od ktorej neodstúpim,“ vetil Ivanovič, — „snáď sa nalezne príjemný a milý predmet, ktorý odo mňa na pamiatku príjmete!“

Poháre vzájomne štrngly.

— „Mlúvme o inšom!“ pretrhol reč mladý merník. „Rieknite mi radšej priateľu Ivanoviči, jako sa vám ľúbi dlieť na tomto čarokrásnom ostrove, na ktorý sú obyvatelia hlavného mesta tak hrdí?“

— „Odhliadnuc od príhody s toboľkou“ — riekol starý pán, „ľúbi sa mi tu, rád tu dliem.“

— „Ale však by ste sa nebol ponazdal, že tento čarokrásny ostrov dunajský, v tomto ohľade, ktorý sa s vami tu stal, podobá sa onomu „hadiemu ostrovu“ v Čiernom mori, o ktorom možno sa dočítať, že navštevovateľom svojim tak špatne sa odsluhuje.“

— „Priateľu Vasiljeviči!“ s podivením vetil rus, „vy sihoť túto prirovnávate k „hadiemu ostrovu“ v Čiernom mori? Rád by som znať z jakého ohľadu?“

- „Inu, dočítať sa možno, že na „haďom ostrove“ nalezá sa množstvo malých hadíkov, ktorí plavcov, svoj oddych na ňom hľadajúcich, jedovatými úhryzy náhle usmrcujú. I tu hľa na pôvabnej sihoti tejto nalezajú sa takí hadi také zmyje v kože ľudskej — viete na koho narážam — ktorí sú jej navštevovateľom v mnohom ohľade nebezpečnými.“

— „Je-li to však tiež i vašim vlastným predsvedčenim, čo mlúvite o „haďom ostrove,“ priateľu Vasiljeviči?“

— „Nakoľko opisom geografickým za pravdu dať možno, teda tomu i ja verím, i za pravdu to držím.“

V tenkráť pousmál sa starý pán rieknuc:

— „Jestliby ste ale „hadí ostrov“ na Čiernom mori vlastnými očima videl, teda by ste prišel k tomu presvedčeniu, že ten opis nespočíva na pravde.“

— „Vám je teda známy onen ostrov z vlastného videnia, priateľu Ivanoviči?“ tázal sa starého pána merník.

— „Z vlastného videnia a viacejkráteho pobytu na ňom,“ riekol Vasilij Ivanovič.

Merník s výpoveďou starého pána uspokojený vyhľadel si túto dobu, aby svoj rozhovor nadpriadol o onej slečne, ktorú s ním na výstave spozoroval.

— „Vy tu samotný len dliete, Vasilij Ivanoviči, alebo nachádza-li sa viacej osôb z dialneho východu vo sprievode vašom?“

Na túto otázku starý pán nepripravený vyhýbave odpovedal.

— „Ja som vo výstave včerajšieho dňa pobadal vo spoločnosti vašej dve dámy…,“ riekol merník.

— „Áno!“ — dosvedčil starý pán; „včera mal som šťastie sprevádzať vo výstave dve dámy z môjho kraju. Dámy tie odporučené boly my od môjho priateľa z Odesy.“

— „Domnienka moja teda nebola pravou,“ — vetil merník, „bo ja nazdával som sa, že dámy tie prináležia ku blízkej vašej rodine, alebo napokon jedna z ních že je vašou paňou, druhá ale dcérou.“

— „Jako sa mi zdá,“ — prívetive riekol starý pán, „že vás, priateľu, osoby tie zaujímaly?“

— „Otvorene hovorím, že ma tá mladá, ktorej ste vy, priateľu Ivanoviči, mňou vám podaný jasnohľad podal, zaujímala.“

— „Opravdu hovoríte? Tá mladá slečna vás zaujímala? Smiem-li očuť teda od vás úsudok o tej slečne?“

— „Priateľu!“ riekol s rozčúlením merník, „ja sa vám vyslovím otvorene. Oná bájočnej pôvabnosti slečna učinila na mňa hlboký dojem. Ja súc ešte slobodným mládencom, dosiaľ venoval som dosť pozornosti bielemu pohlaviu, ale zjav tejto slečny vštepil do duše mojej nezmazateľný dojem; zjav onej slečny vzbudil vo mne vrelú túhu aspoň jedenraz, možno-li bude a pod jakou koľvek okolnosťou s ňou sa sísť a s jej anjelských rtov jej hlas môcť slyšať.“

— „Haha!“ — pousmial sa starý pán, — „už to mám, priateľu Vasiljeviči! Z vaších slov súdim, že ste sa vy do onej slečny, od prvého videnia zaľúbil!“

— „Ja si o tom sám dokonalý vývod dať neznám, má-li to byť opravdu prvý osten ľúbosti, alebo je to len pomýjajúci dojem. Lež tuto v útrobách prsných horí túha — ešte aspoň raz krásavicu tú videť a s ňou len jedno, hovorím len jedno slovíčko premlúviť.“

— „Je to ťažko…“

— „Za jedno jedinné dostaveničko s onou dámou“ — pretrhol starého pána reč merník, „polovicu môjho života bych obetoval. Vasilíj Ivanoviči!“ hovoril ďalej mladoň; — „chcete-li mi na vzájom priateľský skutok preukázať, dopomôžte mi k tomu, abych sa so zbožňovanou tou slečnou ešte jednúc sísť mohol. To mi bude najmilšou od vás preukázanou odmenou.“

Starý pán sa po uslyšaní týchto slov merníkových zamyslel a vďaka hlučnému začiatku novej ouvertúry, od sboru hudobného započatej, ktorá pozornosť merníkovu uputnala, že na túto jeho žiadosť hneď odpovedať nemusel.

Po malej chvíle, keď starý pán videl, že merník na odpoveď čaká, nasledujúcu odpoveď mu dal:

— „Povďačnosť moju vám, milý priateľu, preukázať som zaviazaný, a k najväčšej mojej úteche by mi slúžilo, v tomto ohľade byť vám nápomocný. Mile rád by som vám schôdzku s onou slečnou, za ktorú ste tak zaujatý, zprostredkoval, keby to už možné bolo. Stať sa to už preto nemôže, že obe dámy dnes ráno zanechaly hlavné mesto tejto krajiny. Z Triestii včera doraživší veľkokupec, môj priateľ Miljutinov rychlovlakom odcestoval, pojmúc sebou manželku i dcéru svoju do bydliska svojho Odesy.“

Táto vesť na merníka bôľne učinkovala.

Zadumajúc sa na chvílku potom riekol:

— „Priateľu Ivanoviči! Odesa nenie na kraji sveta. Ja som odhodlaný — s vašou pomocou — podujať i tú ďalekú cestu na východ, abych cielu môjho došiel.“

— „Vy sa odhodláte cestovať do Besarábie?“

— „Čo som povedal, pri tom i trvám!“

— „Dopúšťajú-li vám to pomery a okolnosti vaše?“

— „Mám slobodu dvojmesačnú od služby, ktorú ako kráľovský merník pri stavbe hornouhorských železničných tratí konám. Žiadne hmotné prekážky mi nestoja v ceste.“

— „Máte teda úplnú odhodlanosť podujať tú ďalekú a obťažnú cestu a to za neistým cielom?“

— „Mám, a uspokojený budem i v tom prípade, keď cesta moja bezvýslednou bude.“

- „I v onom páde, keďby vami zbožňovaná slečna vám výsluchu nepopriala a s vami ani na slovo sísť sa nechcela?“

— „I vtenkráť sa uspokojím a odovzdám neprajnému osudu. Pokojne navrátim sa spiatky do svojej vlasti.“

— „Tu je teda na to moja ruka,“ — povstanúc starý pán, riekol vážne, „že vám priateľu, Ivane Vasiljeviči, vo vyvedení vášho úmyslu napomocný budem. Na moju podporu sa úplne uspoľahnite. O prevedení vášho úmyslu však ešte neskôr prehovoríme. Za miestečko našej ďalšej schôdzky ustanovujeme si tento príjemný dunajský ostrov. Teraz ale odpusťte a dovoľte, nech rozlúčim sa. Zvečerieva sa. Paroloď čo chvíla odpláva ku mestu. Ja na určitú hodinu musím byť na mojej hospode.“

Oba mužovia, náhodou priateľmi sa stavší, rozlúčili sa čím najsrdečnejšie — ale obydvaja s rozdielnymi pocitami v srdciach.

*

Bohatý besarábsky statkár Vasilij Ivanovič nalezal sa opäť v kruhu svojích milých, navrátiv sa z výletu na Margitinu sihoť. Manželka a dcéra jeho pozornosť svoju ihned venovaly na rozrez kabátového vačku, o ktorom sa otec hneď z príchodu svojho bol zmienil. Zkúšené oko manželkino hneď spozorovalo, že prierez ten nie od rozpárania, ale skôr od rozrezania ostrým nástrojom pochádza.

— „Baťuško náš!“ hlásila z podivením, „prierez tento pochádza od ostrého nástroja. Nedrž nás dlho v neistote, lež radšej upovedom nás s pravým stavom tejto veci.“

— „Uhádla si žieňka moja!“ odpovedal Vasilij. „Tak je, ako mlúviš! Čoho som sa najmieň nazdával, to sa mi prihodilo. Na sihoti, ležiacej u prostred Dunaja, zlodej jeden v tlačenici ľudu majstrovským ťahom noža, rozrezal mi vačok.“

— „A vytiahol toboľku?“ splasnúc rukama preriekla Olga.

— „Veruže majstrovne vytiahol — a ufrkol s ňou!“

— „I pre Boha! baťuško, čo hovoríš?“ pýtala sa jeho pani. „Naše túšenie sa preca vyplnilo!“

— „Vyplnilo, ale nie tak, jako sme sa domnievali.“

— „Otče! asnaď onen mladý muž z výstavy…?“ tázala sa Olga.

— „Neupodozrievaj nikoho, Olga!“ — hovoril otec. „Neskôr dozviete sa všetko, ako sa to udalo; medzitým buďte spokojné, lebo hľa! toboľka je opäť v mojich rukách!“ riekol otec a na znak pravdy ukázal jim ju.

Panie vyjasnily svoje preľaknuté tváre. — „Pomocou jednoho mladého muža, musím riecť driečneho človeka, ktorý sa mi čo železničný merník predstavil, podarilo sa mi hneď na skutku zlodeja zlapať a toboľku, v ktorej som i mnohé závažné písemnosti uložené mal, mu zase naspak odňať.“

— „A ty, baťuško náš! pravda že si sa ochrancovi svojmu, tomu driečnemu mužovi náležite odmenil?“ zpýtala sa muža svojho pani Afanásia.

— „A prečo ste nám ho, otče, nedoviedol sem a nepredstavil, aby sme sa mu i my s maťuškou slušne poďakovaly?“

— „Čo sa nestalo, to sa ešte môže stať!“ odpovedal otec. „Času na to dosť, keď príde k tomu príhodná doba.“

— „Tomu sa budeme tešiť, baťuško!“

Dámy zvesťou touto zostaly potešené — a čo tento rozhovor plynul, v tom bolo slyšať klopanie na dvere.

Po danom dovolení ku vstúpeniu, dvere sa poznenáhla otvorily a do vňútra vstúpil mohútny, bradatý muž.

V prvom okamžení nevšimli si dobre vstúpivšieho, až po lepšom rozhľadení sa, náhle vyskočil Ivanovič a hlasite zvolal:

— „Bogdane Sofroniči!“

Pri očutí tohoto mena obe dámy sa zdesily, a keď zrak svoj na príchodzieho uprely, soznali pravdivosť slov otcových.

— „Boh vás pozdrav, gosudáru!“ s hlbokou poklonou riekol príchodzí.

— „Kde si sa tu vyskytol a čo mi donášaš Bogdane? Mluv skoro a netráp dlho moju zvedavosť“ — riekol starý pán.

— „Poslaný súc od podsprávcu vaších dvorov, prijechal som po železnici,“ vetil bradáč.

— „Príčina tvojho príchodu a poselstva musí byť veľká a zvláštna?“

— „Tak je milostivý môj gosudáru! Príčinu môjho neočakávaného príchodu objasní vám list, poslaný od podsprávcu vašého panstva.“

— „Ukáž ho!“

V tom otvoriac príchodzí svoju bočnú kapsu, vytiahol z nej dobre uchovaný list a podal ho svojmu pánovi.

Chvatave rozlomil Vasilij Ivanovič pečať na liste a pokročiac ku vidnu okna, počal ho čítať, upovedomovať sa s obsahom jeho.

Za ten čas menily obe ženštiny barvy v tvárach, lebo neobyčajne čudno jim prichádzalo poselslvo jejích služobníka z dvora.

Ivanovič čítal písmo za dlhšiu dobu, medzitým dámy poručily sluhovi posadiť sa a cestovný vak složiť.

Po dlhšej chvíle, složil lvanovič okuláre s očí a obráťac sa ku svojim na slovo jeho túžobne očakávajúcim — riekol:

— „Veru, veru podivné zprávy doniesol mi z domova Bogdan Sofronič. Z jednej strany milé a potešiteľné, z druhej ale zarmucujúce. Aj, jaké sa tam premeny staly počas môjho krátkeho vzdialenia sa z domova, očujte duše moje!“ pokračoval vážne pán lvanovič. „Podsprávca môj Dimitríj zvestuje mi tu na prvom mieste onú potešiteľnú zprávu, že náš nový letohrádok na ostrove Fidonisie, ktorý sa ináč i „hadím ostrovom“ menuje, je úplne dostavený a do poriadku donesený, tak že sa už len naše slávnostné vtiahnutie doňho očakáva. Na druhom mieste sdeľuje mi, že… odpusťte to vám len sukromne sdelím. Na treťom mieste ale zasiela nám náš podsprávca tú smutnú a žalostnú vesť, že hlavní správca nášho dvoru a závodu v Odese — — nahle zomrel.“

— „Josipovič Poltavský?“ zvolala pani Afanásia, zalomiac rukami od predesenia. — „Ach úbohá jeho pani a drobné siroty!“

Ženštiny potom obsypaly sluhu svojho sto a sto otázkami, chcejúc čím širšie objasnenie tej smutnej zprávy slyšať. A sluha na vyzvanie jejích pustil sa do zovrubnej rozprávky, nezapomenúc ani najmenšie podrobnosti o smrti správcovej sdeliť.

Svoje srdečné poľutovanie nad smrťou správcu i so slzami v očiach vyjádrac, obrátily pozornosť na starého pána.

— „Spechajme domov!“ premluvila pani.

— „Áno, domov, dušenky moje!“ odpovedel Ivanovič, „a to hneď! Robte prípravy ku zanechaniu tohoto mesta a ku spešnému návratu do domova.“

Po tých slovách slečna Olga obstarala sa o občerstvenie a hospodu služobníka, obtížnosťami ďalekej cesty utrmáceného, a keď tento vyšel von, aby v bočnej miestnosti zaopatreným bol, statkár lvanovič preriekol ku svojej manželke:

— „Podsprávca Dimitrij zdeluje mi na druhom mieste…“

— „Asnáď opäť nejakú smutnú novinu?“ prehodila pani.

— „Nič Afanásio! nie smutnú, lež potešiteľnú vesť“ — riekol on.

V tom vyňal z vačku svoju toboľku, poprehŕňal jej písemnosti, potom vytiahol jeden bankovke podobný obrázok a podržiac ho pred očima svojej manželky, riekol:

— „To mi sdeľuje správca, že na tento žreb štátnej veľkej lotérie — pozri drahá Afanásia — padla prvá výhra 200.000 rublov!“

Po očutie týchto slov zalomila pani úžasne rukami, pohliadla vďakyplným zrakom do neba, slzy radosti zperlily sa je v očiach, padla okolo krku svojmu mužovi, ktorý ju nežne objal.

— „Baťuško!“ riekla utlumeným hlasom pani Afanásia, „nebo nám poprialo šťastia a pokojný život; no my vynasnažíme sa, so vďakyvzdaním Bohu, naše bohatstvo vvnakládať ku dobročinným cielom.“

Olga tomuto výstupu nebola prítomnou ona o záležitosti tejto len nezkôr mala sa dozvedeť.

A keď sa dcéra nezkoršie do stredu jejích navrátila, počal znovu otec hovoriť:

— „Začnite robiť prípravy k odjezdu. Udavšie sa premeny vo správe našeho hospodárstva prinucujú nás neodkladne navrátiť sa do domova. Dušenky moje! So zajtrajším vlakom odcestujete z Budapešti. Pocestujete len vy dve s Bogdanom vopred, kdežto mňa ešte veľmi dôležité okolnosti za pár dní v tomto meste zostať prinucujú. Teraz nieto času, abych vám obšírnejšie a dôkladnejšie vysvetlil príčiny tohoto môjho zaostatia. Zakúpené tu predmety a jejích do poriadku uvedenie požadujú môjho sa tu ešte pobavenia. O nekoľko dní i ja za vami do domova dorazím. Pocestujete železnicou až do Brajle. Tam vás očakávať bude naša najrychlejšia barka, a tá zavezie vás na náš nový letohrádok na Fidonisi. Tam sa, dá Boh, opät zdraví spatríme. Bogdanovi bude naručeno všetko, čo ku bezpečnému vášmu príchodu do domova potrebné je. Za tri dni — dušenky moje! — nalezať sa budete na rodnej pôde! Dobrú noc!“

*

V nasledujúcich dňoch po odchode panej Afanásie a jej dcéry Olgy, vo sprievode sluhu Bogdana z Budapešti — v ústrednom nádraží do železničného vozňa vstúpili dvaja mužovia, jeden mohútny obstarný, druhý ale štihlý mladý muž. My v ních na prvý pohľad poznáme známych priateľov: statkára a merníka. Z objemných jejích zaviazadel uzatvárať sa dá, že mužovia tito ďalšiu cestu majú pred sebou.

A tak bolo.

Vo spoločnosti statkára vydal sa merník Vasiljevič na cestu do diaľneho východu, do hlavného mesta ruskej provincie Besarábie, Odesy. Čo ho ku tomu pohnulo, o tom čitateľ príbehu tohoto zovrubnú známosť má. On úfal tam sísť sa s onou zbožnovanou devou, do ktorej sa na výstave vášnive zaľúbil, a prostredníctvom svojho priateľa statkára i svoju záležitosť šťaslive vybaviť úfal.

Rušeň sa pohol a v pár okamženiach s nedostihnuteľnou rýchlosťou spechal na dol, po nepriehľadných rovinách požehnanej Doľnej zeme, unášajúc sebou naších cestovateľov.

Nezadlho zanechali za sebou Arad, Temešvár a pri Oršovej pôdu uhorskú; vstúpiac na územie Románie, pomaly dorazili do Bukareštu a tretieho dňa i do Brajle. Dostanúc sa do Galacu, tam vstúpili na pôdu Besarábie.

Statkár Ivanovič cíťac sá byť na rodnej pôde, bol doma, a súc známy v tomto podunajskom kraji, kde sa Dunaj na tri ramená rozchodí, aby každé z ních osobytne, v podobe trojhranu, do Čierneho mora sa vlievalo, pospiešil so sprievodcom svojím na nábrežie vyhľadať loď, ktorá by jich morom ku cielu jejích cesty čím skôr doviezla.

Na dunajských vlnách húpala sa tam malá, vkusne stavaná barka. Statkar poznal loď tú zďaleka po zeleno-bielej vlajke, lebo loď tá bola jeho vlastnosťou. Dal seba i merníka proviesť na loď, kde ho v jeho službe stojací lodníci zdvorile pozdravili.

Na otázku ľodníkov barky, dopytujúcích sa, ktoby onen mladý, elegantný muž, statkarov spoločník bol odpovedal, Ivanovič:

— „Kapitane Nikolaju! Sprievodník tento je môj milý hosť, ktorému od ľodníkov taká česť vzdávaná byť má, jako mne samému!“

Na dané znamenie rozkolísala sa barka na dunajských lunách, a rychlým letom pustila sa do behu, prieplavom kilijským ku Čiernemu moru.

Romantiky plný východný kraj nemálo zaujímal merníka a to tým viac, že ešte nikdy na mori sa nenachádzal, ktorým teraz cestovať mal. Barka vletela nezadlho i do Čierneho mora, a ako rychloletá vlastovička v povetrí, tak ona rychlo plávala na pokojnej hladine ďalej… ta ďalej…

Vo zvláštnej kajute sedeli oba priatelia, kráťac si čas dôverným rozhovorom.

*

Asi na osem geografickych míl od pobrežia a vtoku Dunaja do Čierneho mora, leží na tomto malého objemu ostrov Fidonisi, ináč i „hadím ostrovom“ zvaný. Námorním plavcom zdá sa ostrov byť skupeninou skál a neforemnej zpústy. Od severnej strany vyčnievajú na ňom končiare holých skalnatých vrchovov, o jejíchž boky luny morské s mohútnou silou sa perú a ustavičné hučanie spôsobujú. Južná ale aj východná strana ostrovu zaujíma v sebe širšie-užšie piesočnaté, tu i tam lesami porastené rovinky. Svojou ku juhu nachýlenou polohou chránený je ostrovok tento od severných mrazivých vetrov, panuje na ňom teplejšie povetrie, ktoré rodenie rozličných južných plodín umožnuje. Preto na južných svahoch kopcov zhusta vyskytujú sa ciprusové háje, divý rozmarín, pomorské jedlice, jasmín, božia drevina a iné južné stromovie a kroviny. Ostrovu tomuto od starodávna málo pozornosti sa venovalo: jedno z ohľadu toho, že pôda jeho dielom skalnatá, dielom piesočnatá je, a preto nikto neprišel na tú myšlienku, pustý ostrov tento kultivirovať; z druhej strany od starodávna medzi nábrežným obyvateľstvom a plavcami prechovávala sa povera, že na ostrovku tom nalezá sa množstvo malých jedovatých hadíkov, ktorí plavcov, oddych svoj na ostrovku hľadajúcich, jedovatými úhryzmi náhle usmrcujú. Aj tá povera bola rozšírená, že žiadon plavec, ktorý len jednu noc na ostrove tomto strávil, ráno druhého dňa nedožil, poneváč vraj — tam do rajdiska schádzaly sa v noci všetky morské nešeredné potvory, vily, rusalky a vodní mužovia, ktorí každého tvora tam nocujúceho na marné kusy roztrhaly. A tak od stoletia stál ostrov tento od nikoho neobydlený slúžiac za terč morským, o jeho skalnaté brehy bijúcim sa lunám. Konečne po krímskej vojne hodili nekoľkí námorské kupectvo vedúci mužovia zrak a zreteľ svoj na nepatrný ostrovok tento, a zkúsiac jeho mierne podnebie, prezkúmali ho, zariaďac na ňom malé poľnie hospodárstva alebo pasenie kozí a oviec. V takom polovzdelanom stave dostal sa ostrov tento do majetku statkára Vasilija Ivanoviča, ktorý vidiac príhodné podmienky pre poľné hospodárstvo, sriadil ho a svojími hospodárskymi ľudmi zaľúdnatil. Vybavil tam majere, a keď sa mu neskôr podujatie jeho darilo, vyvolil si ostrov ten za svoje letnie bydlisko, dajúc si na ňom vystaviť poriadny letohrádok. Dostavenie letohrádku s parkom a utešenými zahradami, úplné zakončenie stavieb hospodárskych na ostrove, padlo do doby, keď majiteľ ostrova Vasilij Ivanovič zdržoval sa na peštianskej výstavke. Teraz keď celé podujatie stavieb a ozdobenie ostrova ukončené bolo, očakavaný bol majiteľ jeho i s celou rodinou ku slávnemu prijatiu na jeho statku.

A to sa i v nasledujúcich dňoch stať malo.

Letku morskej vlastovice podobnom, uháňala i statkárová úhľadná barka Čiernym morom smerom k východu od brehu. Po nekoľko hodinovom plaveniu objavily sa zraku plavcov príšerám podobné skalnaté vrcholce „hadieho ostrova.“

Pri spatrení sebe známych brehov vetil statkár ku merníkovi, plavbu morskú obdivujúcemu:

— „Priateľu! nenadále naskytnuvšia sa príčina prinucuje ma túto našu morskú plavbu na malú dobu pretrhnuť. Na ostrove tomto, ktorého obrysy v dialke vídať, nádobno mi vystúpiť na breh a tam nekoľko hodín ztráviť. Volím si vás za môjho spoločníka a doprevaditeľa. Snaď sa vám bude lúbiť malú prechádzku na ostrov ten učiniť?“

Nabídnutie toto merník neodvrhol, ačkoľvek horel túžbou čím skôr vynachádzať sa u ciela svojej cesty. Čas pomaly chýlil sa ku večeru, a keď barka v malej vzdialenosti od brehu ostrova sa zakotvila, a člnok do vody, ku prievozu určený, spustený bol, skoro bola úplná tma. Pomocou zručných mornárov dostali sa oba priatelia na breh, jako sa zdalo pustého ostrova. Schodnou cestou vstúpali oba do jeho vňútra. Asi po hodinovej chôdze nalezli sa u budoviska, podobného majeru, čo sa z množstva tam nalezajúceho dobytka uzatvárať dalo. Statkár prvý vnišel do dvora a od prvého tam vidiaceho sluhu, dal si predvolať správca majera. Tento priblížil sa s hlbokými poklonami a na dané slovo zaviedol statkára so sprievodčím jeho do osobytnej, úhľadnej miestnosti.

„Priateľu,“ — riekol statkár v ňútri, — „nám prichádza tu prenocovať; snaď nebudete odporovať môjmu návrhu? Ujistený buďte, že sme tu na pohostinnej pôde a v úplnej bezpečnosti. Zajtra ale pôjdeme ďalej našou vytknutou cestou.“

Merník sa uspokojil.

Prišla večera. Jeden starý, ku nemalému podiveniu merníka nemý a hluchý sluha donášal jim jedlo. Po toľkom utrmácaní na cestách zišiel sa obom pokojný odpočinok, na ktorý sa ihneď po večeri odobrali.

Svitlo ráno druhého dňa.

Merník Ivan Vasiljevič ani z ďaleka nešípil, ani sa mu to vo sne neprizdalo, že deň tento má byť rozhodným nad osudom jeho; ani by nebol pomyslel, že dnešného dňa jeho vrelá túžba splnenou byť má: videť a mlúviť so zbožnovanou devou, ideálom to ľúbosti svojej, za ktorou v srdci jeho tak mohutný plameň plápolal.

Ráno dal sa videť statkár veselej mysle a jal sa hneď mlúviť:

— „Navrhujem vám, priateľu, moju skromnú žiadosť, ktorá v tom záleží, aby sme včil učinili poklonu a návštevu majiteľke tohoto nepatrného ostrovu. Je to tým viac svedčno, že sme boli účastnými uhospodenia pod jej prístreším.“

— „Donáša to sebou slušnosť!“ riekol merník. „Ja hotový som vás, priateľu, všade nasledovať!“

— „Ale vy sa musíte dobre obrniť, a smelosti ducha nabrať, keď predstúpite pred majiteľku tohoto ostrova, pred ktorú vás predvediem…“

— „Asnaď len není pani ostrova tohoto“ — pretrhol statkárovú reč merník — „nejaká námorská Meluzína, pred jejž pozorom musel by som z nôh padnúť?“

— „Veru neznám, milý priateľu, či aj pri sídení sa s jej dcérou, nebude vám klopať srdce a nohy sa triasť?“

— „Nikdy, pane! žiadna iná žena na mňa taký hlboký dojem neučiní, jako oná slečna, pre ktorú vykonal som túto cestu až sem“ — riekol s rozčulením merník.

— „Len pozor, priateľu, aby vás potom chladná myseľ nenahala!“

Starý, nemý služobník donášal jim raňajky, po jejichž zkončení vybrali sa oba do letohrádku, bydliska to panej tohoto ostrovu, cielom návštevy a poklony.

Išli podiel krásne založenej zahrady, utešeného parku, do ktorého vstúpivše, pozornosť svoju obrátili na veľkolepe vystavený letohrádok v úzadí zahrady sa nachádzajúci. U vchodu do zahrady stála mohútna, ovenčená brána s vítacími nápisy, na nejakú konať sa majúcu slávnosť poukazujúca. Tohoto všetkého všimnul si merník, a nemálo prekvapeným ostal nad tým, že tento, z vonku tak pusto vyzerajúci ostrôvok, tak príjomný, malému raju podobný útulok v sebe skrýva. I zahorel túhou, nekedy tomuto podobné bydlisko svojím nazývať. Konečne došli do letohrádku. V rovnošate odení sluhovia prijali statkára a jeho spoločníka s hlbokými poklonami a sviatočne naladenými tvárami. Správca domu uviedol jich do osobytnej, vkusne okrášlenej dvorany. Vkus a nádhera v nej poukazovala na majetnosť jej majiteľa. Nápadné bolo merníkovi nemálo to, že sa pani domu dosiaľ neukázala, ani hostí svojich osobne neprijala.

— „Odpusťte, priateľu,“ — riekol po chvíli statkár, „že vás na malú dobu v salóne tomto samotného zanechám; ja idem vyhľadať paňu domu tohoto a po malej chvíli vás jej predstavím.“

— „Učiňte dľa svojej vôle!“ — riekol merník, „ja sa v tomto krásnom pokojíku samotný nudiť nebudem,“ a posadil sa do aksamietového kresla.

Jaké myšlienky vtenkráť kolovaly v merníkovej hlave, ktože to vypíše. Jemu toto všetko prichádzalo, ako vo sne; okolo srdca bolo mu desno, a túto predesenosť, ktorá ho v okamžiku opanovala, si nijako vyložiť nevedel. Ustavične v mysli s ideálom ľúbosti svojej sa zabávujúc, domnieval sa byť mu už na blízo.

Konečne zaslúchnul kroky z bočnej dvorany. Odrazu sa dvere na dvorane dokorán otvorily a v nich objavil sa priateľ jeho Vasilij Ivanovič, doprevádzajúc dve dámy.

Zraku svojmu veriť nechtiac, predsa ale čo videl, to veriť musel.

Smerom rovným ku nemu viedol statkár obe dámy, tie isté dámy z výstavy.

Jedna z ních bola tá istá slečna, pre ktorú on z ďalekého západu až sem cestu konal.

Merník stál tu jako hromom omráčený.

— „Drahý priateľu,“ — pretrhol panujúcu tichosť statkár, „v dámach týchto predstavujem vám moju manželku Afanásiu Fedorovnu, a dcéru moju Olgu Vesilijevnu.“

Blesk by snaď tak človeka neomráčil, ako omráčily tieto slová merníka.

I stál tu mladík bez slova, nemohúc prekvapenie svoje premôcť.

— „Vám ale dušenky moje,“ — pokračoval statkár v reči — „mám česť v mladom tomto človekovi predstaviť kráľ. merníka z Vengier, onoho driečneho mladoňa, ktorý mi moju toboľku na Margitinej sihoti v Pešťbudíne zaratoval; v ňom vám predstavujem i môjho vzácneho priateľa, pána Ivana Vasiljeviča.“

Merník ešte posiaľ nemohol prísť ku slovu. Poklona na proti dámam bolo všetko, čo vykonať mohol.

Z neznádze tejto pomohol mu sám statkár, podávajúc mu pravicu.

— „Smelosť, priateľu, smelosť! pri vydobíjaní Sebastopolu!“

Domová pani bola prvá, ktorá pristúpila ku nesmelému mladoňovi, podávajúc mu ruku.

— „Vitajte, náš priateľu!“ — riekla — „teraz sa mi nazkytuje príležitosť srdečné vďaky vzdať vám za nevšednú službu manželovi môjmu preukázanú.“

V tom sa merník uklonil a podanú ruku pobozkajúc, nesmele vydal zo seba:

— „Od velikého prekvapenia, ktoré ste mi, pane Vasiliji Ivanoviči, včul pripravil, nie som v stave prehovoriť slova. Za to vás ale srdečne žiadam, aby ste mi najsámprv sdelil, kde sa vlastne nachádzam.“

— „Na „hadom ostrove“, priateľu Vasiljeviči, — v mojom letohrádku.“

Ako dva križujúce sa blesky v povetrí, tak mihly sa zraky oboch mladých ľudí. Sladký úsmev na rtoch slečny, bol merníkovi zvestujúcim znakom nádejného víťazstva.

Teraz pokročil mladík ku slečne, pozdvihnul hore ku rtom svojim jej nežnú ruku, a vrele pritisnul ju k ústam.

— „Priateľu!“ — vetil v tom statkár, „môjmu vám danému sľubu som čestne dostál, na vás je rad ďaľšie záležitosti s prospechom pokonať.“

V tomto okamžení zierajúc náš mladoň ideálu svojmu okom v oko — cítil sa byť vo vytržení ducha. Srdce jeho pocítilo nevyslovnú slasť, a duša jeho napájala sa vo vňadách ušľachtilej devy.

— „Navrhujem vám — dušenky moje,“ preriekol otec, „učiniť malú prechádzku po parku. Teraz už poobzeráme si náš novopostavený letohrádok a pokocháme si ducha v sriadenej vôkol neho zahrade.“

A sám prvý podal rameno svojej manželke. To samé učiniť prišlo i merníkovi Olge a stať sa jej sprievodcom na raňajšej prechádzke po utešenom parku.

My neideme stopovať kroky týchto dvoch mladých ľudí po zahrade, to by sa zdalo byť dotieravosťou a neslušným činom od nás.

Nechajme zaľúbencov byť samotných.

*

Baviac sa už druhý deň merník Ivan Vasiljevič na letohrádku statkárovom, za ten čas mal dosť príležitosti so slečnou Olgou o samote hovoriť. Stalo sa to na prechádzke v zahrade, tam medzi rozmarinovými, ciprusovými krovinami. Ktoby vtenkráť na jeho jasnú a kľúdnu tvár bol pozor dal, a z ťahov obličaja jeho polohu duše vyčítať chcel, ten by bol prišiel k tomu presvedčeniu, že záležitosti jeho lásky dobre stály a duch jeho uspokojený je.

Druhého dňa po príchode svojom na ostrov pobadal merník v letohrádku veľkolepé prípravy ku nastávajúcej slávnosti. Ozdobovalo sa to všetko, ba i kuchári mali plné ruky práce.

A nezmýlil sa v predpokladaní svojom merník, bo zrazu začali na letohrádok dochádzať hostia, ktorých statkár blahosklonne prijímal.

Pred samým poľudním toho samého dňa, vyhľadal statkár merníka v jeho komnate.

Na obličaji jeho jasal sa mu odblesk sviatočného naladenia.

— „Priateľu Ivane Vasiljeviči!“ — jal sa statkár hneď z príchodu mlúviť, „prichádzam k vám pudený žiadochtivosťou, čím skôr od vás samého zvedeť: jaký výsledok docielil ste z onoho vám mnou umožneného sjazdu s mojou dcérou?“

— „Priateľu Vasiljí Ivanoviči!“ — odpovedal sviatočným hlasom merník, — „ja som jeden z najšťastnejších ľudí na svete. Môžem vám, ako jej otcovi sdeliť, že mnou vrelemilovaná a nad všetky poklady zbožnovaná slečna, Olga, poskytnula mi papršlek úfnosti. Ona nabídnutie moje prijala. Srdce a vrelú ľúbosť svojej duše na vzájom mi darovala. Ku blahu nášmu nič iné už nechybí, len rodičovské pozvolenie, od ktorého slečna Olga tento vážny krok v živote svojom závislým činí.“

— „Priateľu!“ — riekol statkár pohnute. „U mňa žiadon odpor nenatrafíte, potrebno je ale i od matky posvolenie vydobyť. A to sa môže stať i v tomto okamžení.“

V tom pojal statkár mladoňa sebou a ruka v ruke vstúpili do bočnej dvorany, kde nachádzaly sa obe dámy.

Čo sa tam v ten čas dialo, to si milý čitateľu sám domyslíš.

Merník vypýtal si Olgu za žienku.

A tá mu bola s ochotou od rodičov prisľúbená a daná.

Olga srdnate, jako bolo k očakávaniu, vyriekla svoje — „ano“, a vypovedaním toho slovíčka zostal merník najvýš blaženým.

V ten čas začala sa dvorana naplňovať hostmi. Boli to zväčša statkárovi podriadení a dobrí priatelia z Odesy. Títo všeci prišli pánovi svojmu blahoželať, ku slávností zaujatia nového letohrádku. Merník hol toho očitým svedkom, s jakou vrelou oddanosťou boli ľudia títo pánovi svojmu oddaní. Po skončených blahoželaniach pozdvihol svoje slovo sám statkár, ďakujúc podriadencom svojím za vrelé slová a verné služby, a keď s tým hotový bol, riekol ďalej:

— „Milí mojí! dnešného dňa naskytuje sa nám príležitosť sláviť ešte iný, významný a prepamätný sviatok. Nebe tomu tak nasúdilo, a proti tomu daremný bol by všetok odpor, vidiac že je to súdba božia. Zvestujem vám, že naša milá dcéra Olga umienila svoj panenský stav premeniť. V tomto tu prítomnom mladoňovi predstavujem vám jej budúceho manžela.“

— „Urá! ať žijú mladoženíci!“ zvolali hostia.

— „Mladých týchto ľudí považujte jako zasnúbencov,“ — riekol statkár.

Hostia pretekali sa jim blahoželať.

— „Ešte mám jednu záležitosť, týkajúcu sa spravovania mojích statkov a fabrických závodov pokonať,“ mlúvil ďalej statkár. — „Náhlou smrťou je z radu živých vytrhnutý náš hlavný správca Josipovič Poltavsky. Na miesto toto veľmi dôležité potrebno mi osadiť muža vzdelaného a všemi odbornými známosťmi vládnucieho. I navrhujem miesto toto prijať môjmu nastávajúcemu zaťovi, Ivanovi Vasiljevičovi, v tej úfnosti, že on toto postavenie, jakožto muž, všetkými, ku tomu požadujúcimi sa vlastnosťami opatrený, príjme a nás tým činom blaženými učiní.“

— „Urá! Ať žije náš budúci riaditeľ a správca!“ zvolali uradostení hostia.

Merník, návalom týchto jedno za druhým rychle nasledujúcich blažených vestí bol velice prekvapený, tak že ani ku slovu prísť nemohol.

— „Na dôkaz toho, jak velice si vážim jeho osobu a navstávajúceho rodinného sväzku, tuto verejne pred vami, milí mojí, osvedčujem, že nášmu milému zaťovi, vášmu ale od včilka správcovi a riaditelovi, spolu i dcére našej Olge, jakožto jeho budúcej manželke odstupujeme tento letohrádok a darúvame ho jim do vena spolu i s týmto žrebom štátnej loterie, na ktorý pripadla výhra 200,000 rublov.“

V tom vynímuc z toboľky žreb — podal ho merníkovi.

— „Jemu je čo ďakovať, že žreb tento nevyšiel na zkazu, byv my od zlodeja v Pešťbudíne odcudzený!“

Slasť, spolu ale i prekvapenie, ktorého bol náš merník Ivan Vasiljevič v velikej miere účastný, opísať sa nedá.

Na dej tento v zápätí nasledovaly v letohrádku nekoľkodenné slávnosti a veľkolepá hostina.

*

Čože nám ešle zbýva povedať ku dokončeniu tohoto príbehu?

To, že o 3 mesiace slávil náš merník Ivan Vasiljevič, svoju svadbu s Olgou Vasilijevnou.

Bože môj, bola že to vraj za svadba!

Rozumie sa samo sebou, že merník Ivan Vasiljevič vzdal sa svojho úradu a postavenia v otčine a odsťahoval sa na miesto svojho určenia do Odesy. Ale preto nezabudol ani nikdy nezabudne na svoju milú vlasť. Každoročne viac času strávi i so svojou manželkou v jednom horňouhorskom, podtatránskom kúpeli, a ani nezapomene navštíviť v peštianskom lesíku to miestečko, kde po prvý krát svoju zbožnovanú Olgu videl. Tam si oba radi na myseľ uvádzajú prvé svoje sa sídenie a shliadnutie.

*

Dobrý počiatok býva vraj zárukou dobrého zakončenia, a tak myslíme, že i život nášho Ivana bude blažený, požehnaný.