ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po jasných dňoch príde nechvíľa. V poli roboty — zemiaky, repu ohŕňať — a tu len leje a leje. Vojaci mašírujú hradskou z Moravy. Ľudia si ich obzrú, ale majú iných starostí. Židáci ešte hlasno mondokujú v meste, vojna však usína pomaly. Maďarov sa už nikto nebojí.

— Neprídu k nám. Čoby prišli? — uspokojuje Anna susedov. — Paľko mi písali a on to vie.

Dobrá zvesť ide tiež z úst do úst. Iba to počasie robí starosti.

— Čo len toľko prší? — vyhliada i starý Kozák na Vysokú, kde visia oblaky ako namočené vechte. — Zbožie v kvete. Nebude to dobre… Zato pred gazdinou za svet by nezavzdychal. Načo? Mladučká je, ako biela húska a dosť má iného na hlave.

— Neprš! Čože pršíš? — vykladá vždy podráždenejšie i Adam Lúštikech dažďu, ako kamarátovi. — Choď za hory! Nevidíš? Ľudia majú práce, nech si porobia…

Ak vietor zvýskne, má i k tomu slovo: — No, čo sa nadúvaš? Čo tu strechy hýbeš? Čo všetko váľaš? Iď za hory…!

— Náš Adam veľký pán, — smejú sa susedia, keď ho počujú. — Veru by nedbal i dažďu a vetru rozkazovať.

— Ako Kristus Pán, — uškrnie sa Anna. — Čo, Adam?

— Ale iď, ty zhyzda akási! — zgáni na švagrinú. — Kto má rozum, také nehovorí!

Ináč život plynie svojím tokom. Ľudia sa rodia, hádajú a mrú. Farári majú stále práce. O polnoci klopú na dolnej fare.

— Kto to? — odrigľuje dvere Bukva v starom župane. Juliša v kuchyni spí spánkom spravodlivých, ani výstrel z dela by ju nezobudili. A jemu i tak nejde akosi sen na oči. Ako staršiemu človeku. — Čo chcete?

— Spovedať, pán farárko, spovedať, — poznať hlas mladého Súčana. — Mamenka sú nám zle. Radi by prijať posledné pomazanie.

— Ej, no-no, že by takto? — diví sa farár. — Ešte predvčerom videl som ju na rannej. No-no, ale počuj, Jano, musíme do kostola po veci. A kľúče nemám. Musím i kostolníka zobudiť.

Noc je tmavá, ale dážď prestal. Nad Vysokou svieti i pás čistej oblohy.

— Azda sa už vyčasí! — hmká Jano.

— Dal by Pán Boh!

Kostolník Bartoš má štyri dcéry. Tá najstaršia vydatá je v Klábovom. Tri sú ešte doma, a hodné, živé dievčice. Mládenci radi zachodia k nim pobaviť sa. Chlapcov, pravda, išlo dosť na vojnu, ale ostalo ešte i doma. I teraz sa zabesedovali s hodnou Marišou, Evou a Kačou. V kuchyni rozprávajú si o všeličom od výmyslu sveta. Najviac sa však smejú tomu, ako sa dnes večer posbierali, nielen katolíci, i luteráni. Dobre sa to počúva potme.

— Už nás je azda plná chalupa…

— Ešte lezie ktosi. Počujte, dievčatá, však ste len vzácne!

— Len tak ako druhé! — ozve sa ticho v tmavých kútoch.

Kľučka šťukne, dvere sa otvoria a mládenci už po tôni vidia, koľko bilo.

— Pánko, na moj’ dušu! — šepocú jeden druhému, tisnúc sa do kútov a kde kto môže.

— Kostolník, vstaňte! Dajte mi kľúč od kostola, idem spovedať! — budí Bukva ujca, Bartoša. Šumot v kuchyni zdá sa mu však podozrivým. Blysne baterkou, a tu div nespadne so starých nôh… Zo všetkých kútov hľadia naňho vytreštené oči. Mariša, Eva, Kača udrely zrakom do zeme, okolo mládenci.

— Bože, čo len teraz bude?

— Taák? — pristaví sa pánko a pokýva hlavou. — Koľkýchže to máš, Mariša? Jeden, dva, tri… — počne čítať. — A ty, Eva? Jeden, dva, tri, štyri… A ty, Kača? A počujte, — zohne sa naraz a posvieti pod stôl, — i tu ich je niekoľko, podívajme sa! Kačka, poď sem, pomôž mi ich spočítať!

— Však my nič zlého nerobíme, — osmelí sa k slovu Kačkin starý kurizant. — Len si rozprávame. A keď je svetlo také drahé…

— Len vám tá rozprávka trvá akosi dlho. Mohli by ste si to i inokedy dorozprávať!

— Však si…

Horšie sa nestalo. Bukva chápe, tak to bolo na Lesnianskej doline od kráľa Svätopluka a tak i bude. Čo robiť? Iba ľudia majú novinu.

— No, tým sa to veru ulialo, — prejíma zprávu od Trúskech vdovice včas ráno pani Ganslová. — Načo je len starý človek na svete? Iba mladým na protiveň. Tá Eva Súčanech musela to mať tak náhlo? Umrieť? Čož’ je to len tak? Nemohla do rána počkať?

O hodinu už je to v meste u pani Schatzovej. Starej Mišugovej, čo šla s maslom, naložila Ganslová povedať jej to. Ale naiste!

— Ach, ach! — pochutnáva si Židovka s Lesniankami na zábavnej udalosti, — to je špás! To je veľký špás!

— Ľudia majú o čom hovoriť na doline, — vraví Bolvanka, bývalá vdova Gužvarová. Prv opustená, ujcom Šípalom trápená pre tú hrušku a kadečo, teraz prvá gazdiná na Vlčích Jamách od Jahodného. — Aspoň už nás nebudú mať toľko v hube!

— Hja, Anička, — mrkne Schatzová významne, — ty si vyhrala, a to ľudia radi závidia. Ale nech radšej závidia, ako by mali ľutovať!

— Nech!

— A u Bartošov keď sa len nestalo nič horšieho. Mladí — majú sa radi. To bolo i bude!

— Veď, veď! — prikyvujú ženy. — Však by bez toho zastal svet.

V Čreniciach sa tiež rozpráva, aký lov mal dolný farár. Ženy to zaujíma. Založia si do ramien ruky, holé po lakte, diškurujú a smejú sa. Chlapci sú však akosi bez vôle.

— Kým je nie pokoj, — fľochne Potočný na ženy a potrhne zlostne spodnou gambou, — niet sa čomu smiať! — Čo tam po farároch a chlapčiskách! I my sme robili pestvá, keď sme mládenčili. Ale ak nám čert ešte raz dovlečie sem toho Šimúna, to — Kristu — nebude do smiechu!

— Ten má obchod v meste, — hodí rukou Čereň, bočiac ku Kedrášovi i s Potočným. — Chcelo by sa Židovi ešte raz pod kver?

— On by ani nešiel. Navdal by!

— Daj pokoj! Židák vždy hľadí i na zadné kolesá. Neboj sa!

— Ja nie preto, — hodí Potočný skúmavý pohľad po chlapcoch v krčme. — Ale včera som šiel okolo Žiliny. Bol som s chlapčiskom na oči. Tam sú ľudia splašenejší. Tu ako by ani nebolo vojny.

— Ani nebude! — pichne zrakom Fraštacký a gazdovia dodávajú si vôle kyslastou modrančinou. — Sem neprídu! Čoby prišli!!

— Ani ich tu netreba! — zapáli si Aduš Zuzic cigaru a fúkne dym tak, aby sa z neho dostalo všetkým okolo stola. Ešte len i ochotnému a zdá sa, i podguráženému Kedrášovi.

— Mali by sme sa tak do toho lapiť ako kdesi v Liptove, — svietia neveľké krčmárove oči. — Tam dedina odkázala najbližšej obci: — ak nejdete brániť chotár proti Maďarom, vypálime vás! Tak!

— Každá obec svoj chotár, — prikyvuje hlavou na znak súhlasu mohutný Jesenák, poslanec Národného shromaždenia. — Tak by to bolo! Konečne už mám je jedno — žiť a či mrieť.

— Tak je, tak! — prisviedčajú sedliaci. — Lacno to nedáme. Ak príde na to, budeme sa brániť.

— A čo náš farár? — pýta sa rozvážny Vaľko, badajúc, ako vlna neistoty udiera znova na dolinu.

— Vraví, Dohoda nás vraj neopustí!

— Len by nebolo už neskoro.

— On vraj má isté zprávy, — referuje Zuzic, upotený, keď sa tu stavil idúcky z mesta, — francúzsky generál chce vraj vyprázdniť Slovensko až za Vrútky. Iba košický župan ho uprosil, že by Liptov, Oravu, Turiec Maďari doriadili. Nevyprázdni sa už viac ani piaď. Tak náš farár…

— Veru by tí poľovali na našich ľudí, nech sem prídu. Svarínsky by tiež nebol istý, — prihne si Čereň pohárik modrančiny. — Mnoho popísal proti nim.

— Nášho farára znajú všade, — vstáva Fraštacký. — Nedávno bol som kone pozrieť na Morave, či sa nedopytujú naňho?

— A kam ty? — zdržiava ho uspokojený Potočný. — Vypi si!

— Idem k nim — na faru. Azda sa dozviem niečo.

— Máš azda dcéry vydať?

— Mám a i na to príde rad, — pichne Fraštacký očami. — Teraz však ide o iné. Farár má peknú ďatelinu na Potokoch a mne chýba krmu.

— Načo si taký pán — i kone i kravy?

— Hja, a čo by mi toľké baby robily? Len ich darmo chovať?

— Veď tak.

V Lesnej Svarínsky práve beseduje s učiteľom Vestonom, ktorý je naladený veľmi vážne. Nebyť v tých tmavých očiach trochu viac ohňa a na nose červene — povedal by si — asketa.

— Viete, pán učiteľ, — vysvetľuje mu farár, — s Bibliou je to tak. Z nej sa iste nemá človek učiť fyzike, matematike, ani zemepisu a hvezdárstvu. Na to sú dnes iné, vedecké knihy. Z tejto však môžeme sa učiť tomu najvážnejšiemu — ako máme žiť, ak chceme byť spokojní a šťastní. A v tomto už niet knihy nad túto. Preto je tá najvážnejšia, dokonalá, svätá…

— Ako sa však v nej vyznať? — uprie Veston oči s dychtivosťou dobrého žiaka. — V Starom zákone čítať iné, v Novom iné. Nerozumiem.

— Pozrite, ste učiteľ, — hľadí mu rovno, ako do duše. — Vysvetľujete deťom o jabloni. Poviete im — jabloň má korene, peň, na pni kôru, konáre, lístie a ovocie. Všetky časti stromu sú rovnako vzácne, lebo nebyť tých, nebolo by ani jablone. Ale keď sa chceš nasýtiť, nesiahneš po kôre, ani po lístí, ale po ovocí, či nie?

— Áno, — odpovie Veston vážne a ticho, ako človek, čo by rád nájsť cestu a ktosi mu práve hovorí o nej.

— Tak chápte i Bibliu a porozumiete jej. Ovocím toho požehnaného stromu je evanjelium.

— To mi ešte nikto nepovedal.

— Teší ma, keď vám to môžem ja povedať, — stisne mu ruku Svarínsky. — To je iskierka z toho boja nocou, cez ňu som musel i ja. Veľmi budem rád, ak vás to uspokojí a vy pocítite požehnanie pravdy božej sami na sebe.

— Pán Boh vám daj dobrý deň! — pozdraví prítomných Fraštacký. — Nebojíte sa vojny?

— Nebojíme. Čoby sme sa báli? — vstáva mu Svarínsky v ústrety, kým si Veston pozorne všíma zaujímavej postavy.

— A u nás sú ľudia zasa akosi v strachu. Potočný bol v Žiline, odtiaľ priniesol chýry.

— Uspokojte ich — nič nebude, nič! Mám isté zprávy, — vraví farár rozhodne. — A vy čo, priateľu?

— Idem, či si môžem pokosiť tú ďatelinu na Potokoch?

— A je aká?

— Je, a pekná. Však som ju dobre zasial.

— Tak si ju pokoste, — usadzuje gazdu na stoličku. — Vyrovnáme sa vo furmankách. Ale musíte potom povedať tým vašim koňom poriadne slovo.

— Len mi to vždy odkážte tak, abych mal i času, — uškrnie sa Fraštacký, pochopiac hneď náražku. — A tu čo, máte azda školu s pánom učiteľom?

— Hovorím mu, prečo máme radi Bibliu.

— Veru sa z toho vmestí i na mňa, — sklopí pichľavé oči kajúcno. — Mňa pán farár zriedka vidia v kostole.

— A prečo nechodíte? — zvedavý je Veston.

— Nuž, — pichnú ostré oči, — viete, pán učiteľ, ja im verím. A keď musím len stále behať na tých koňoch i v tú svätú nedeľu. Štyri dievky chovať, to neni špás. Zato nemyslite, ja som dobrý cirkevník. Dám, čo treba, a neošomrem. Iní chodia do kostola a všetko ošomrú. Pravda, pán farár?

— Sú i takí. Všelijakí! A čo, ujec, už je Harušinov dom vystavaný?

— Skoro.

— A na koľko ste žírovali?

— Tak na šesťdesiat. Ale Jano už ide pozajtre zpät do Ameriky.

— Veď nech ide. Pozdravte ho. Prajem mu šťastia. A vy, pán učiteľ, — obráti sa k Vestonovi, — máte to už hotové s tým rozsobášom?

— Mám! Už bych sa mohol i zariadiť, len peniaze mi ešte neasignujú. Prišiel som, pán farár, čo by ste sa ma ujali. Vás poznajú, spravia vám to kvôli. Takto na úver nemôžem žiť. Žerucha mi vypovie, ľudia sa mi už boja požičiavať. Ešte kým bol Beňo doma…

— Nechápem, že vás tak nechajú.

— A vidíte, je to tak. Slováci sa žalujú, ale dostane sa to i nám niektorým spoza Moravy.

— Len pretrpte, pán učiteľ. Ja to pohnem v Bratislave.

— Prosím vás, pán farár!

— A ináč ako? Ste zdravý?

— Liečim sa stále. Mám veľkú nervózu, — zachvejú sa mu prsty. — Potreboval bych pokoja a niekoho, kto by sa obzrel o človeka. Aj bych sa oženil. Tu jest toľko hodných dievčat. I pán Fraštacký má vraj štyri. Azda by mi jednu i dal.

— Prečo nie? — uškrnie sa gazda. — Však sú na to.

— No, už len počkajte, kým sa zariadi tá platová vec, — pristaví ho farár priateľsky. — A s kolegami sa schádzate?

— Niekedy prídu k Žeruchovi starý Jarkovič z Mokradia i Danek z Kozobľakov. Porozprávame si, ale nič zlého. Ondrejka žije si so svojou Evuškou na Páterovom. Niekedy príde za mnou na Klábové ten váš Poleva. Vysvetľujem mu všeličo a on počúva. Rád by sa ďalej učiť.

— Už je vás teraz pekný počet na doline. I do Čreníc dostali sme Moravca Havla. Ten sa tam vžíva. Učiteľky už máme tri. Môže vám byť veselo…

— Len ich už, pán farár, neodhovárajte od tej našej Anny! — figľuje hneď Fraštacký.

— Nie, nie! Čoby?

Klopú. Vojde Eva Šípalech, parádna vdovica z Vlčích Jám. Šíkové prelámky svietia, perá na zásterke hrajú. V jednej ruke plachetka, v druhej poukážka.

— Podpíšte mi to, pán farár? Lístok na podporu, — tisne mu ho do ruky. — Richtára nieto veru doma.

— Podpíšem, Evka, podpíšem!

— No, tebe je ta! — nemôže ju Fraštacký nepichnúť. — Peniaze máš a bez frajera si nie.

— Ale iďte! — uteká Eva z kancelárie.

Za ňou klope Zuzka Vieškech, tiež taká vyškerica. Len ten Maxim, odkedy odišiel, ani chýru o ňom. Ešte je táto dnu, už je tu tretia, štvrtá… Vojde i ujec, Hrebenár. Potrebuje prosbičku, či by nedostal tie „zakolkované“ peniaze. Za ním ujčinká Šaragech o radu. Prehrala súd. A ver’ tej Zúbkovej neublížila ani toľko, čo povie na sliepku heš. Fraštacký nestačí. Pichne ľudí, čo toľko trápia toho farára a nič nedonesú. Porúča sa. Konečne zunuje to i učiteľ Veston. Ľudia sa hrnú ako do obchodu. Jeden sa odbaví, prídu dvaja. Práve vchodí notárov syn, Karol. Na mladej, ešte detskej tvári vystupuje hrôza a nesmierny smútok.

— Pán farár, mamička vás prosí, poďte otecka ospovedať. Zle je, — topia sa chlapcovi oči v slzách.

— Tak je zle? — vstáva hneď Svarínsky.

— Tak… Čo len s nami bude?

— Neboj sa, Karol, — pohladí ho po čiernych vlasoch. — Pán Boh je dobrý. Vidíte, pán učiteľ, tak je to na mojej fare. Ťažko na niečo stihnúť. Napísať čo-to iba ak v noci. Odpusťte, musím, — chystá, čo treba. — Inokedy si pohovoríme…

U Chrenkov je smutno. Notár mal práve ísť do Tatier a tu ho to zastihne. Tmavé oči sú bez lesku a má ich podbehnuté. I nos je už akosi zostrený.

— Už to nebude so mnou lepšie? — víta prišlého a schytí ho úmorný kašeľ.

— Netrať nádej! — tíši ho Svarínsky ako brata. — Musel si prechladnúť, zaškodilo ti. Pôjdeš do tých Tatier a prídeš k sebe. Tak ti prislúžiť, — sadá si mu k lôžku. — Žiadaš si?

— Prosím ťa. Som zo starej evanjelickej rodiny… Prosím…

Svarínsky poslúži… Posvätnosť a velebu chvíle mocne cítiť. Okolo postele stoja deti, Karol, belší Petrík a počerná Monika. Pani kľačí vedľa, tvár zastiera složenými rukami a ticho, ticho plače. Nezvyklo vážny hlas vrýva sa jej do duše. Kňaz podáva nemocnému chlieb a víno.

— Na tvoje uzdravenie k spaseniu duše…

— Prosím ťa, Janko, — zdvihne nemocný mdlý zrak po skončení obradu, — ak by ma jednak postihlo to najhoršie, ujmi sa potom mojej rodiny. Nemajú tu nikoho!

— Buď spokojný a nemysli teraz na také! — tíši ho priateľsky farár. Vidieť, ako sa premáha ukázať veselú tvár.

Von práve slnko zapadá. Červené obláčky horia nad Vysokou. V kuchyni notárskeho bytu niekoľko žien, vdovica Trúskech, tetička Metielkech, Anna Lúštikech a viaceré. Ľúto im je panej a detí.

— Bude z neho niečo? — spytujú sa Svarínskeho.

— Ako Boh dá! Kto by to vedel povedať?

Na ulici stretne sa so zvedavým zrakom pani Ganslovej. Stojí s Nelly Simorovou, elegantnou ako vždy, a ticho jej čosi vypráva.

— Tak čo, vyjde ten pán notár? — podíde ku Svarínskemu. Modré oči slečny Nelly zjasajú ako nebesá.

— Neviem, pani Ganslová.

— Ale ja viem čosi, — nakloní sa dôverne. — Dopočula som sa — poviem vám. Naši to už vedia v meste.

— Čo také? — postojí farár zvedavo.

— Maďari dostali rozkaz vytratiť sa zo Slovenska. V meste to už vedia. Slovensko Maďari nedostanú.

— To som vedel! — vyjasní sa Svarínskeho obličaj. — A čo vy, slečna? Ako ste?

— Len tak, — sklopí Nelly oči, trochu afektujúc. — Akosi mi je smutno na svete.

— Ja viem, čo je slečinke, — obzrie si ju pani Ganslová. — Jej by svedčil nejaký pekný mladý pán!

— Ó, nie! — červená sa táto. — Chystám sa do kláštora.

— Azda to. Tam by ste sa nemohli tak pekne šatiť ako tu…

— Nech!… Človek navykne na všetko — pre spasenie duše.

— Len vy ostaňte ešte medzi nami za čas. Dlho to i tak sotva bude — uletíte! — ukloní sa Svarínsky.

Nelly sa díva za odchádzajúcim, pohodiac hrdo načechranou hlavou.

— Ako mu len svedčí ten luterák. To je pekná šata… Dodá vážnosti. A on je i tak známy…

— Všade vedia o ňom, — prisvedčí Ganslová. — My Židia vedeli sme o ňom, už keď mal sem prísť, že je nie zlý človek. Každému sa pekne prihovorí…

Doma Nelly vrhne sa na pohovku a zavzdychá.

— Aká som len nešťastná! — zastrie si oči poduštičkou, ľahučkou ako pero.

— Čoby len boli, slečinka, — vypráva jej slúžka, Agnesa, postaviac očistenú lampku pekne na stôl. — Sú mladá, múdra, majú — čo načim. Kebych to ja mala…

— Hja, Agnesa, — zdvihne Nelly hlavu a oči blysnú jej aprílovým slnkom, — ale ty si lepšieho neokúsila jakživ. Ja však… nuž veď sama vidíš, čo ja mám robiť na tejto dedine?

— To, čo robia druhé slečny — Valerová, Drúziková, alebo hoc Irma Herzová.

— A čo, čo? Povedz mi!

— Keď si porobia, čo majú, nech sa pekne oblečú a potešia životu. Pravda, slečinka? — pozýva si Agnesa na pomoc práve prichádzajúcu skromnučkú Irmu.

— Akože, — prikývne táto počernou, bystrou hlavou. Už vie, o čo ide. — Počuj, Nelka, — skoro vyčíta kamarátke, — netráp sa toľko daromne! Pozri, čo máš z toho? Pán Boh ťa môže ešte ponížiť. Život nedáva všetko nikomu — hovorí i naša mama. A tá je stará, skúsená. Pozri, ty si pekná, i múdra, i bohatá… Čo mám potom ja povedať?

— Ty si dobrá!

— Však si ty tiež nie zlá. Ja vidím, dáš vďačne žobráčke. Kto ťa nájde — každému. Ešte len i tomu Jurovi Prepelech. Deti v škole majú ťa rady. I ľudia ťa majú. Čo chceš?

— Čo chcem? — Vstane Nelly, prejde sa izbou a naraz zastane. — Spoločnosť veselú, elegantnú! Salón, kde je pekný klavír. Dvor a na ňom záprah, dva pekné koníky, čierne ako eben, alebo biele ako pena, vieš už? Vieš? Ach, videla by si ma poháňať…

— No, toho tu niet… — mávne Irma rukou. — Ale môžeš v tichu písať alebo maľovať. Nedávno ti to radil i Svarínsky.

— Vieš, Irma, to je na čas. Kebych mala ešte talent! Naozajstný talent. Ale takto — pre seba? Načo?

— Ty talent máš, — snaží sa ju presvedčiť. — Povedal ti to i Svarínsky, a ten to vie. Ale, Nelly, — pozrie jej ostro do očú, — iste si do kohosi zaľúbená a nechceš mi to vyzradiť.

— Nie som. Čo bych bola? Do koho bych tu i mohla byť? Páni sú všetci ženatí. Či do niektorého četníka? Do toho dlhého podnotárika, alebo do hrdzavého exekútora? Tí by nedbali, ale ja ich nechcem ani vidieť…

V izbe je pološero. Agnesa otvorí okná — vnikne svieži vzduch.

— Slečinka, nech sa ľúbi večerať.

— A čo?

— Ostalo kuriatka od obeda.

— Nie, nechcem. Prines mi mlieka a uvar mi vajce. Nechcem viac.

Po večeri prejdú sa ešte s Irmou po hradskej. Pekne je, lahodno — neoddá sa spať. Na oblohe jagoce sa tisíce hviezd. Stretnú drobnú, kučeravú Valerovú, odprevádza kamarátku Drúzikovú do Čreníc. Pripoja sa i ony a vytúžia sa. Dievky, idúc neskoro s poľa, obzerajú sa za nimi a závidia im, ako im je dobre. Nazad idúc z krčmy u Šestáka počujú spev.

— Kto sa to len zabáva?

— Iste Strnádka s Ródlerom, — započúva sa Nelly. — Kto iný? I Veston bol tu dnes. Ten však už odišiel a hodil by sa do tej kompánie.

— No, hľa, Nelka, ten ťa má rád, a ty nechceš s ním slova stratiť. Už vraj ani nepije. Chodí ku Svarínskemu Bibliu čítať. Čo ty na to?

— Eh, on je nie pre mňa! Čo sa vydám za rozvedeného, a ešte na kopanice? By sa mi chcelo!

— Ja viem, Nelly, — snaží sa Irma dotknúť pravej struny, — pre teba by bol taký Edo Kertzer, alebo Herbert Gmunt z Osady!

— To, to, to, — chytí ju Simorová za obe ruky, — uhádla si! Ja bych chcela žiť. I vedela…!

— To verím.

Nelly nemôže spať. Prehadzuje sa v noci na lôžku. I teplo je. Popred oči mihnú jej všelijaké postavy. Vidí Beňu s krásnou sedliačkou. Vidí i Svarínskeho v luteráku. Obdivuje ho, keď je schopný. Ale nič viac. Ostatní sú fádni, nesmierne fádni. Iba Edo… ten je galantný, ale dosť!

— Ako len žiť? — zakrúti si hlavu do perín a zaplače, keď tu počuť akýsi škrabot pod oknom.

— Čo to? — sadne si Nelly na posteľ poľakaná.

Pod oknom ozvú sa dva hlasy, bas a tenor, iste už čímsi dobre naladené:

— Agnesa, Agnesa, si hore? — volá Nelly na slúžku, čo spí na druhej posteli. — Počuješ?

— Čoby nie? — vraví táto ospalo. — Však som nie hluchá.

— A kto to?

— Iste podnotár s tým posadlým exekútoriskom. Kto iní?

— Pravda, ha-ha-ha! — rozosmeje sa Nelly odrazu, ako by ju netrápilo nič na božom svete.

— Ten bas je Strunádka a ten drapľavý tenký Ródler.

— Naopak, slečinka, naopak. Ja som ich už neraz počula spievať.

— Ha-ha-ha, blázni! Ale pesnička je dobrá, čo?

— Ako by ju len na nich strihali, slečinka!

— Však? Ha-ha-ha! — nevie sa zdržať, keď sa spev ozve znova:

— Veru len choďte s Pánom Bohom, — a o chvíľu sa jej spí ani v oleji.

Sotva vyjde Nelly ráno na cestu, už sa jej pani Ganslová smeje do očú.

— A vy, slečinka, mali ste v noci serenádu.

— Jój, mama! — zastrie si oči šelmovsky. — Už viete i to? Bláznivosť!

— No, dievčaťu vždy sladko vedieť, ak sa niekto blázni za ním.

— Nie vždy, pani Ganslová. Nie vždy!

Na hornej veži rozzvučí sa zvon.

— Verše zvonia, kto umrel? — spytujú sa ľudia, idúc okolo. — Je to pravda, že pán notár?

— Čoby…

— Ba vraj… — tvrdí Burá, kurátorova, pobožná, hodná žena, len prácou sťahaná. — Na dolnom konci tak bolo počuť.

— Ale, Eva, Eva, — roztvorí dlane pani Ganslová po spôsobe svojej rasy, — ja bych už o tom predsa musela vedieť.

— Tak už neumrie, keď hovoria. I tak je dobre, — poteší sa Eva.

— To azda niekto z kopaníc, — vyjde zpod návratia okrúhla Metielková, v červenom ručníku na hlave. — Keď sa mu len chce v taký pekný čas!

— A bolo by to dosť na tú notárku, nech by tak, — vravia si ženy jedna druhej, s hrabľami na pleci. Sená sa kosia — roboty dosť.

— Nevyprážala by kurčiatka každú chvíľu, — sekne odrazu Trúskech vdovica.

— A však sú pán notár veru poriadny človek, — nedá rodine ublížiť Zuzka Vieškech, idúcky z pošty. — Mne vykonali i tú podporu, a veru mi nič nevzali za to.

— Ko-unu, ko-unu, pekná Anička! — hádže slečne Nelly bozky Jurko Prepela, naškľabujúc ústa od ucha po ucho.

— Ty mi dones, Juro, — mieri mu slečna prstom rovno do nosa. — Ty máš byť gavalier.

— A Eva dala, dala…

— Ktorá Eva?

— Tá, tam, — ukazuje na dom, kde býva Ľudka Valerová.

— To nás ty sám všetky poprekŕšťaš, — hrozí mu Nelly prstom. — To neni Eva, to je Ľudka.

— Eva, Eva, vieš. A ten farár, to je Marcin, Marcin…

— Nie, Juro, to je Jano.

— Marcin, Marcin!

Ulica je rušná ako v nejakom stratenom sedliackom meste. V záhradkách kvitnú veľké biele ľalie i vysoké sliezske ruže dočervena. Pred Waldmannovým krámom stojí zas drobný Židáčik. Oči ostré, veselé, brada nahrdzavá. Vedľa veľký voz a po zemi plno všelijakého riadu.

spieva Židák zvučným hlasom, až sa mu kečka parí.

— Nepomuku, — volá rechtor, Kremenáč, na svojho katolíckeho kolegu, takto dosť objemného Jakubca, — počuješ, ako sa nám ten chlap mieša do remesla?

— Z toho by bol spevák, — prisviedča organista.

— A kam ideš?

— Po mäso.

— Nejdeš do Rakova na raky?

— Nechce sa mi a človek len nebude na samom šaláte. Vidíš, nech to na našej tak zazvonia ako na vašej, hneď si vezmem o kilo viac. Ale naši nechcú na druhý svet, hoc by si ich tĺkol kyjakom.

— Pekne je, hneď je tu nový chlieb. Komu by sa chcelo? Povedz radšej, čo nového?

— Maďari už idú zo Slovenska.

— Stará vec! A my sme sa práve chystali na nich, pravda?

— No! Takto ani nebudú vedieť, čo je naša záloha, — kráča s nohy na nohu organista.

nesie sa refrénom v tiahly zvuk vyzváňania. Ženy zháňajú staré kovové nádoby, handry a podobné pre Kutliakovho konkurenta.

— A kto umrel? — nedá zvedavosť pokoja, kým sa neukojí.

— Ale žobrák, starý Matej, — zvestuje mlynár Šupák, idúc ako obyčajne pozrieť do klenovskej banky, či sú peniaze v poriadku. — Umrel na Kozobľakoch u tej Švihulovej. Tá ho zratovala. Veru sa mu dobre stalo. Odľahlo mu.

— To bude slabá kožka pre našich pánov! — mudrujú ľudia.

— Aká? Nijaká! — konštatuje ujec Zrídený, pristaviac sa na okružnej ceste po krčmároch. — A na vrchu ho len nenechajú.

Pomaly sa vracia život do riadnych koľají. Po uliciach plakáty, maľované hodne krikľavo. To vraj Srdovan a Venduš roznášajú také po Slovensku.

„Keď vtáčka lapajú, pekne mu spievajú,“ čítajú sedliaci. Privyknú i na to a ostáva im každodenná starosť. Starý Kozák pod Orechovým opatruje Beňovo gazdovstvo ako svoje. Ďatelina je už doma, i sená sa už sušia. Vo vysokej, modrastej raži kvitne nevädza i divý mak a prepelica už spieva celkom zreteľne — poďte žať! Dolu okolo Klenova už sa i začína.

— Ej, ba mal by už ten náš gazda prísť! — vraví Kozák Anne, keď vykladajú vonný krm hore na povalu. — Iní už idú. Prišiel Stránik, cechmajstrov, i Sedlár…

— Sedlár? A kam len šiel?

— Nuž kam? Domov! Však má chalupu.

— A Kača?

— Bola mu vraj i naproti. Lesňan nevydrží dlho od svojej doliny. A tá žensko si ho otočí, uvidíte! Tak budú zas žiť ani holúbätká.

Večer ide sa ešte pre seno, ak by v noci spŕchlo. Kvetule ťahajú.

— Hejsk, no, — vedie si ich sama gazdiná, iba kudlatý Brondo, dobrý kamarát, čo sa obalkuje okolo. Kozák a Holúška i s Marišou tam sú na lúke pod Púpnovým a hotujú. Slniečko je už za Vysokou. Na zemi cítiť sviežu rosu. Anna kráča vedľa záprahu, opadnutá, zamyslená, oblečená ako do kostola. Na zákrute pri vysokých jelšiach chytí ju ktosi za ruku.

— Jaj, — skríkne prekvapená. V tú chvíľu však objímu ju dve silné ruky a pocíti na tvári horúci obličaj. — Ty si to, Paľko?

— Ja! Si rada?

— Som! Aký ohorený! — stisne mu tvár do tvrdých dlaní a díva sa mu do očú. — Čo som sa nastrachovala a čo sa mi len nasnívalo o tebe!

Pod Púpnové poháňa sám gazda, a dosť oneskoreno. Anna zabehla domov uvariť niečo.

— Jojój, kto to ide? — divia sa senári. — Chvalabohu… no, chvalabohu, už sme sa i báli — tá Anna vymárnie! Keď je už len tu…

Doma Anna pristrie stôl novučkým konopným obrusom, dá naň krásny, dúhovo popretkávaný podchlebák.

— Nech sa ti ľúbi, jedz! — núka muža. — Pozri, i chlieb sa mi podaril. Aký je pekný!

Všetci si sadnú k večeri, Kozák i Holúšovci, ako bolo obyčajou za starodávna. Jedia z chuti. Na Beňovi vidieť — teší sa tomu.

— Nuž čo, pán gazda, ako budeme? — siaha Kozák vidličkou do tvarohových rezancov. — Dajú nám už pokoj tí Maďari?

— Ale dajú! Vidia, nejde to! — vypráva Paľko, čo všetko skúsil. Hovorí o Obyšovciach, o Tisovci i o Zvolene. — Tam nám, — spomína, — akýsi chlapčisko dokaličil do pätnásť ľudí. A odtiaľ bol, potvora. Slovák! Taký sme my národ.

— A čo sa stalo s ním?

— Život za život! — rečie gardista sucho.

— Hrozné! — zachveje sa Anna.

— Vojna je hrozná. Ale najhroznejšie je, keď národ pustoší sám seba.

— A čo Srdovan? Bol si s ním? — pýta sa testiná.

— Ten je i s Vendušom detektívom. Chodí po celom Slovensku, roznáša letáky. Raz je v Prešove, hneď zas za Lipovcom v Tornali. Posledne bol — rozprával mi o tom na železnici — v Handlovej. Tam zabili dvoch českých vojakov a jedného ranili. Srdovan preobliekol sa za kominára a prišiel vrahom na stopu. Aj ich dostal. Keď príde, povie vám ako.

— A bude nám už teraz dobre? — bafká si Kozák z fajočky, kým sa Anna nevie na muža prenadívať a Mariša počúva na každé slovo.

— Akí budeme, tak nám bude! Nerozum môže mnoho pokaziť. Na ceste počuť všeličo. Ľudia nerozumejú jedni druhým. V Matúšove prisadol k nám i Svarínsky. Bol na župnom úrade prezvedieť sa, ako je. Sotva však stratíme niekoľko slov, trhne ma za kabát. V susednom oddelení sedí niekoľko robotníkov, asi zo železiarní. Idú na Slovensko a dívajú sa oknom. — Francku, — rečie jeden, — pozri, zas kostol. — Tu len samé kostoly, — šomre druhý. — Narobíme im z nich divadiel, — ozve sa tretí. Pustíme sa s nimi do hádky — zamĺknu. Ale ten duch sa sem vkráda a narobí ešte mnoho zlého.

— Všetci sú nie takí, — prisadne Anna bližšie k mužovi.

— To je pravda. Mnohým nenájsť páru. Taký Gedeon, to je zlatý človek. Mnohí prišli umrieť, i umreli za našu slobodu. Ale ten duch — ten otravuje.

Beňo sa za niekoľko dní ani nehne z domu. Chodí s Kozákom a Brondom na pole. Po práci baví sa so svojou krásnou ženou, ktorá sa hneď sbiera ako ruža z rosy. Berie si ju na kolená, pestuje ju ako decko a ona, šťastná, oddáva sa mu. Ženy z denníka? Neprídu jej ani na um. Ovíja mu okrúhle ramená okolo hrdla a shliada sa v zreničke jeho tmavých, zelenkastých očú.

— Môj, môj… — hladká ho po vlasoch a večer, keď sa narozprávali, dá sa mu preniesť na lôžko.

Ľudia však nedajú pokoja. Nadchodia a spytujú sa.

— Nevideli ste nášho Jana? — dôjde Vieškech mať, celá ustaraná.

— A ten náš kedy príde? — ohlási sa i Peterec z neďalekej lúky zvedieť niečo o synovi. — Treba nám ruky do žatvy.

— Pán podrichtár, — volá zas sluha Žuták pod návratím, — odkazujú vám z obecného domu, čo by ste prišli zajtra, keď ste doma.

— A načo? — pýta sa Beňo neochotne.

— Má sa preskúmať tá švihulovská história, ale teraz už naozaj. Vrchný Šverc ešte vždy myslí, je to vraj Švihula a pán richtár, že veru nie. Uvidí sa. Volaná je celá rodina i známi. Vyše sto ľudí má tam byť vypočuté.

— To bude komédia, — uvedomuje si podrichtár znova veci, na ktoré už zabudol pomaly. Nechce sa mu z domu, ale sa poberie. Kde sa len ukáže, ľudia ho vítajú. Prirástol im k srdcu, hoci je ani nie tunajší.

— Podívajme sa, — pristaví Adam Lúštikech pri Cigánoch kravičky s ďatelinou, — azda si to ty, Beňo? A ja, že tá jeho zhyzda ovdovie.

— A si sa ešte neoženil, Adamko? — prihovorí sa mu. — Musím ti voľačo pohľadať.

— Ale nie takú ledajakú ako naša Anna. Takých mám dosť…!

— Peknú, pobožnú, pracovitú, peňažitú, — usiluje sa odtrhnúť od Adama.

— Uvidím!

— Ach, podrichtár, ľudia, podrichtár! — ohliadajú sa na Dome po Beňovi a vítajú ho so všetkých strán. Sieň je už plná chlapov i žien z Lesnej i z Čreníc, z Bodovej, Jahodového a bohvie odkiaľ. I tetička Kochelka z Bohušova je tu. Ženy, v sukniach i v rohoch, nápadne obzerajú jedna druhú a smejú sa, chichocú.

— Či nás len pozná? — mrká stará Bolvanka kmotre Malekech. — A Eve Švihulech ako len dobre svedčí ten ručník pod bradu. Chudšia je v ňom.

— I Kača Sedlárech je tu — v sukniach. Kasanka jej lepšie pristane.

— Zato je i taká hodná, potvora. Trochu je širšia.

— Čo to strojíte za divadlo? — víta sa Beňo s Pokryváčom.

— To musí byť, prosím ťa, — vysvetľuje richtár. — On, ten človek, Švihulovú vyhnal. Prišla zas len ku mne a ja som presvedčený — on Švihula nebol jakživ, čo sa vrchný Šverc ako stavia za neho. A tak to nechať? Majetok jej rozpredá, deti ostanú na holej dlani. Pozri si ho! — ukazuje na človiečika v kúte. — No, je to Slovák?

— Pričierny je, čelo nízke, obočie skoro srastené, pohľad akýsi tupý, — všíma si ho Beňo už po niekoľký raz.

Konečne vojde vrchný Šverc i s druhým četníkom. Skúmavým pohľadom premeria prítomných a ledva sa pretisne k richtárovi.

— Milí priatelia, — počne hneď Pokryváč premyslene ukladať slovo na slovo. Vysvetlí, aká nebývalá príhoda rozrušuje obec Lesnú. Zatiaľ vrchný sadne si na stoličku a vyšetruje sa.

— Tak ty tvrdíš, priateľko, — osloví Šverc hneď záhadného človiečika, — že si ty Juro Švihula, čo býval tu v našej obci roky so svojou ženou na Kazobľakoch… áno a či nie?

— Da, da, — podíde tento dopredu a niekoľkí, i sestra, Beta Hruškech, s ním.

— Tí sú iste zaňho, — strkajú sa ľudia.

— Teda si ty Švihula? — pozrie mu ostro do očú Pokryváč.

— Som! Čo bych bol iného? Boli sme i tu s pánom vrchným u vojenského veliteľstva. Tam ma vizitovali… Povedali, že som Švihula, — vypráva sedliak. — Keby nebolo tak, nepovedia mi…

— Tak je! — prikyvuje vrchný.

— No dobre, — prejde si richtár rukou po čele. — Ale keď tak, Juro, povedz mi, s kým si ty pásol husi, keď si bol malý?

— Hja, — uškrnie sa prekvapený na podivnej otázke, — u nás sa veru husi nepasú.

— U nás áno, Juríčko! — mrkne richtár významne na vrchného.

— A veru so Švihulom pásol som ja husi, — hlási sa Adam Lúštik, ktorý odviezol ďatelinu domov a dostavil sa ako predvolaný. — Ja som býval u nebohej tetičky na Kozobľakoch. Lenže Švihula bol inakší. A on je vraj Švihula. Podívajme sa!

— Koho si mal družbov, keď si sa ženil? — predkladá Pokryváč ďalšiu otázku. — Tu sú — môžeš ich prstom ukázať.

— Hentoho… i toho, — vidieť, ukazuje naslepo, kým sa chlapi smejú.

— Tí veru na tvojej svadbe neboli!

— Hentí, — uhádne konečne na niekoľký raz.

— Tototo, to sú Švihulovi družbovia! — zašumí shromaždením.

— Lenže my ťa, — obzerajú si ho rentier Krišpín a Jano Súčanech, — my ťa veru, človiečku, nepoznáme.

— Ktorý farár ťa sobášil?

— Pán farár Bukva. Veď mi dali i rodný list. Tu ho mám!

— Ten veru ešte vtedy ani neboli tu, — smejú sa ľudia.

— Ktorá ti bola širokou?

— Hentá! — ukáže na Sedlárovú.

— Ha-ha-ha, — smeje sa Kačka, — ja som bola ešte len dievčatisko, keď sa Švihula ženil. Neviem, či som husi pásla?

— Teda hentá! — označí utiahnutú, trochu vyvädnutú Betu Šíverech — Miličovú.

— Ja som bola, ja! — postaví sa mu táto oproti. — Lenže tebe nie!

— No, u nás sa to ani nerobí. Tam takej baby niet na svadbe!

— Ktorá kmotra nosila ti deti na krst? Tu je, poznaj! — potiahne richtár vrchného za rukáv.

— Táto… hentá! — ukazuje zrejme v rozpakoch na ženy, popreobliekané tu do sukní, tu do rohov.

— Ha-ha… hi-hi, — počuť zo všetkých kútov, — ani kmotry si nepoznáš?

— Táto! — ukáže na Jahodnianku.

— Veru ja nie!

— A túto poznáš? — vyvedie mu Pokryváč neveľkú, hanblivú ženičku v ručníku pod bradu. — Kmotru Knugech nepoznáš?

— Nie.

— A mal by si ju poznať. Tá nosila Švihulovi deti na krst! — obzrie sa richtár víťazne na vrchného, preberajúceho prstami nervózne po stole.

— Veru, on nie je Švihula, — zašumí vravou.

— Ani jakživ nebol! — vyriekne rozhodný úsudok sirotný Želovič, prihliadajúc celej inkvizícii v napoleonovskom postoji. — Jakživ…!

— A veru je to on! — stavia sa Beta Hrušková neústupne. Aj iní sa stavajú. — Čo vy viete? Pozabúdal na vojne.

— Ticho, ľudia! — napomína Beňo. — Nech sa to raz vyjaví! — a hľadí tu na vyšetrovaného, ta na richtára, tu na vrchného. Len s jedným zrakom nechce sa stretnúť, hoci cíti jeho ostrie na tvári. To sú Kačine oči.

— A túto poznáš? — predstavuje mu richtár urastenú, červenú ženu s ručníkom pod bradu. Obracia mu ju tvárou i od chrbta. — Poznáš ju?

V sieni nastane hrobové ticho. Všetky oči napnute sa upierajú na záhadného človeka. Ten sa však len díva, díva a nehovorí.

Nastane šum.

— Čo, ani túto nepoznáš?

— Nie! — stisne sedliak plecami.

— Ani vlastnú ženu nepozná! — rozvíri sa vrava.

— Ani Evu nepozná, keď je prestrojená.

— Nepoznáš? — pobáda ho Pokryváč. — Pozri sa jej lepšie.

— Nepoznám!!

— Veď je to Švihulova žena, nepoznáš ju?

— Keď ju ináč obliekli.

— Svoju ženu máš poznať i o polnoci, nie to za bieleho dňa! — smeje sa mu Krišpín.

— A ako bola tvoja žena oblečená na sobáš? Išla v parte a či vo venci?

— No, u nás sa tak nenosia. Mala dlhý závoj.

V sieni je vždy väčší nepokoj. Zjavne badať, ten podivný človek prehráva už svoju vec, a to naozaj. Obrancov mu ostáva vždy menej.

— A mňa poznáš? — postaví sa mu vtom pred oči hodná, asi tridsaťročná žena v sedliackom, vdovica z bodovských kopaníc, smejúc sa mu do očú. — Poznáš ma?

— Nepoznám.

— Hej, teraz ma nepoznáš, ja však teba áno!

Pred rokom chcel si si ma brať za ženu. Vtedy si bol Srb — teraz si Švihula, čo?

Posledný výstup doráža.

— Galgan, pobehaj, lump, — hučí proti nemu, kým on zmäteno hľadí na haravaru. Vrchný chápe, musí sa ho zastať. Ináč je s ním zle.

— Ľudia, rozíďte sa v tichu. Vec je jasná, — nakladá Pokryváč prítomným. — No, čo? — obráti sa k vrchnému, — čo poviete na to?

— Sakra, čert sa v tom vyzná, — krčí tento plecami. — Ešte by ho bolo dať psychiatrom.

— Ale je to podvodník. A prefíkaný! Čo spravíte s ním?

— Ostane ešte na stanici.

— Ako chcete, — prepúšťa Pokryváč četníkom delikventa. — Hlavné, teraz sa už nesmie dotknúť švihulovského majetku. Ženu nesmie biť, keď ju ani nezná. A ostatne — robte si s ním, čo sa vám páči!