ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Kde len boli? — povrávajú si ľudia na doline.

— A tá Anna, videla si ju, Kačka? Ako len fŕľala na tom autáku. Dobre jej neschytilo ručník s hlavy.

— Tak. Paniu sekať je nie ťažko! — blysne Sedlárová pohŕdlivo zrakom vo Vieškech chalupe, kde si zašla k Maximovej Zuzke s kúdeľou.

— Ba boli vraj čosi pre dolinu konať!

— Iba ak pre seba. Čoby nám chudobným ľuďom kto pomohol?

— To ty len tak, keď sa hneváš na Annu, — škádli ju Zuzka.

— Čo bych sa hnevala? Prečo? Ale, Zuzka, vieš, ako je to, keď sa žobrák dostane na koňa?

— A čo tvoj Martin? — pristaví Viešková na chvíľku hrčiaci kolovrátok, naprávajúc nitku na špuli.

— Martin? — stisne Kačka červené pery. — Vybehal sa — oddychuje! Zas sme novomanželia.

— Po koľký raz?

— Čož’ ja viem?

— Teda ťa poslúcha?

— A ako! Však nech sa náhodou nezarážam na stanici, keď prišiel, ide za mnou sám k materi Višnech do Slávikova. Aj veru spomína, že neostaneme na doline. Zadá si žiadosť o službu ku železnici, alebo kde inde. To je mrcha hyd. Každý by ťa chcel viesť k dobrému na povrázku, a sám hľadí do pekla.

— Tak sa i ty staneš paňou… — pozrie Zuzka trochu nedôverčivo.

— No a…? Azda Kača nedokáže vždy to, čo Anna Holúšech, Eva Klasných alebo jedna-druhá Čreničianka?

I po druhých chalupách hovorí sa o deputácii. A čo ešte po krčmách — od najdolnejšej až po najhornejšiu pod Vysokou. Tu je nálada ružovejšia. Občania si sľubujú mnoho.

— Veď sme sa už dosť nabiedili. Teraz to už musí byť inak!

— Musí! Však sme si vraj páni sami, a keď pán — nuž pán! — vykladá u Žeruchu vychudnutému Jurkovi Turákech Malek, čo má hubu na kňaza a ostal sedliakom. — Musí! — udrie päsťou na stôl. — Ja som najbelší z čiernych Malekov, ale ako ma tu vidíte, ten náš farár chce nám, úbožiatkam, pomôcť. I ten podrichtár. Zato si ty, môj Juríčko, — omaká mu tenké, okrútené hrdlo, — ten tvoj biedny krček ešte dlho budeš strakatým šálom ovíjať…

— A ty hneď dostaneš tvrdý golier a mašľu, čo? — vracia mu Juro dlh.

— No, mne už len voľačo nadelia z toho Zapperovho. Však mám chalupu skoro na jeho ráte. Ani do jeho hory mi je nie ďaleko. Neraz nám tam sliepka vajce snesie.

— A ja zas myslím, Janko, — ozve sa Stanko z Božej Hrsti, človek skúsený, i v rokoch, — ja myslím, ťažko sa k tomu príde. Zapperovci majú veľa rolí, i lúk, i hôr, ale kto by im to mohol vziať, keď je to raz ich? I v Čreniciach — hľa, keď bolo zle, nechal starý celý majetok na niekoľkých sedliakov a bírešov. — Robte s tým, čo chcete! — vraví im. Ovce, svine môžte biť a dať ľuďom, nech jedia. Len nech sa nepustoší. Tí aj robili, majetok zachránili a teraz vraj, čo sa pojedlo — vyhľadáva pán na nich. Iste bude z toho i súd.

— Hja, počuj! — bráni svoje Malek, ani čo by šlo už skutočne o tú rátu pod jeho oknami, — však bude inak. To ti spravia páni zákon, ten mu to vezme a dá nám, ako to i patrí.

— Bude to kočka, čo toho dočká!

— Bude, bude! — dodávajú si sedliaci nádeje. — Načo by potom bola tá republika, ha?

Dni sa míňajú, máločo vyruší. Ženy pradú, chlapi opatrujú dobytok, majstrujú všelijaké náradie alebo pletú opálky. Zato starostí hockoľko. Ujec Gabajech na hornom konci nespal už niekoľko nocí. I dcéra, Beta, jediná duša v dome, iba čo sa trápi. Najprv sa Rekuša mala oteliť. Potom sa i šťastlivo otelila. Aj priniesla do gazdovstva pekného býčka. Ale čož’ — keď teraz ani teľa nemôže k nej a mlieka tiež nechce pustiť za tie svety.

— To zas tá Mišugech bosorka, — šomre starý a zazerá do susedovie dvora cez plot ponad hnoj. — Čo len obchodí, obchodí tú chalupu každé ráno — vred ju natiahol — čo len obchodí? Ale, — svitne ujcovi naraz v hlave, — však ja tebe ukážem! Beta, — zavolá na dcéru, — daj sem tú halenu!

— A kam idete? — ohliada sa dcéra, gazdiná, o otca starostlivo. — Radšej by ste mi mohli dreva rozťať. Nemám pri čom variť.

— A krava ti môže zdochnúť? — mrkne významne.

— No, len choďte! — pochopí hneď rozvážna Beta. — Rozotnem si aj sama.

Dievka, už takto na rozume, vezme sekeru a ide na nátoň. Otec sa zakrúti do širice až po päty, s červenomodrými výložkami a ide dolu obstojne strmým kopcom rovno do dediny.

— Kdeže, kde, Gabajko, tak zavčas rána? — volá naňho sirotný Želovič z krčmy.

— A veru k četníkom.

— A čo, ukradol vám kto niečo?

— Azda nie?

— A čo?

— Ale tá hrbaňa Mišugech len chodí okolo tej našej chalupy a chodí. Každé ráno ju obíde i dva-tri razy. No, či mi Rekuša nestratí mlieko? A ani sa k nej sblížiť!

— A preto idete k četníkom? — pristaví namrzeného starca dobre mladší a rozumný Želovič. — Viete čo, ujec? U četníkov vy veľa nevykonáte. Ale vráťte sa. Ja pôjdem s vami — obzrieme tú Rekušu.

— Dobre, — zastrie si Gabaj i hlavu širicou proti chumeli a obráti.

Beta, tiež v halienke, prepásaná povrieslom, kála ešte triesky na nátoni, a to zručne, ani chlap. Chytí brvience, postaví hore koncom, položí palec práve, kde chce zaťať, a — nepotne sa.

— Ste sa vrátili? — diví sa otcovi. — To už nebude šťastné… — Ale keď zazrie i krčmára, nehovorí viac.

— Azda vám pustí, mršina, — krúti gazdiná hlavou.

Želovič však vezme nádobu, vojde do maštale, kde sa mu ohliadnu i Lyso a Kešo, dva dobré volská. On sa však má len za Rekušou, privraví sa jej, pohladká ju a potom sadne pod ňu… Beta sa len díva, ako to vie ten sirotný. O dobrú chvíľu vynesie jej plný, plnučký hrotok bieleho speneného mlieka.

— Ach, Pane Bože nebeský! — otvára Beta oči ako päste, — akého zázraka ste jej len dali?

— Nič — čo bych jej dal? — smeje sa krčmár domácim. — Len je trochu hmyzľavá — treba s ňou pekne. Však som ju veru ani nevydojil. Už jej dobre vemä nepuklo.

Beta chytro preleje mlieko do hrnka. Sadne ešte i sama pod Rekušu a nadojí skoro dopoly.

— Ej-ej, pozrime, — pokyvuje si starý Gabaj šedivou hlavou. — A, Kristu, tí četníci by to neboli odrobili tak ľahko, — ďakuje Želovičovi. — Však vám ja niekedy, pán sirotný, veru donesiem niečo.

Na doline to však ujcovi nedarujú tak lacno.

— A vám už dojí tá Rekuša? — volajú naňho chalani, či ide do sklepu, či ku kováčovi.

— Eh, vred vás krútil, — dopáli sa konečne Gabaj. — Čo viac kráv ani neni v Lesnej, iba moja Rekuša? Aká je len tá mládež teraz nekázaná, — žaluje sa raz i Malekovi, ktorý zas už tretí raz musí na Dom pre akýsi kúsok po strýčkovi.

— Nič si z toho nerob! — teší ho tento. — Len keď ti dojí. A druhý raz nedaj to hneď četníkom a na bubon. Zájdi radšej rovno k Hosa-Ive. Tá ti dá zelinky a odbavíš to všetko v tichu.

— No, veď si ty ešte tiež všetko nepreskočil, — vybadá ujec ostrie.

— Čo bych, — a rozídu sa pri pokoji.

Malek z obecného donnu rád by ku švagrovi do Jahodného, keď on má tiež v tom dedičstve akúsi čiastku. Okolo je snehu a snehu, nametené niekde i krížom po ceste. Preto zájde najprv do Čreníc, odtiaľ je rovnejšie. Tam sa potúžia s kmotrom Fraštackým a popoludní pohne.

— Počuj, Jano, — zdržiava ho kmotor, — neviem, ako prejdeš. Je tam snehu.

— Eh, prebrodím sa! — chlapí sa Malek.

Od Vysokej hmla sadá na dolinu. Ujec kráča rezko, isto. Cez zamrznutú Šibicu prejde za Mlyny. Ide sa mu veselo a dobre.

— No, a že ja bych neprešiel! — myslí si gazda. Ešte si i pospevuje. — Azda som ja nešiel po horších miestach, ako je toto?

Hmla je vždy hustejšia, ale vidieť dosť ďaleko. Malek sa rozhliada — všade belosť — belosť do nekonečna. Ako však ide, naraz len zbadá dvoch chlapov. Kráčajú pred ním, a to ťažkým krokom, ako by mu chceli dráhu robiť. Veľké haleny ovievajú sa im podľa vetra raz napravo, raz naľavo.

— Hohó, počkajte, — priloží si Malek dlane k ústam a volá za nimi, — hohó!

Tí však nič. Len sa nakláňajú v tých haleniskách vpravo, vľavo a vždy sú akosi väčší.

— Hohó, azda ste hluchí? — kričí sedliak, čo má pary znova a znova. Tí len nič. — No, to už nie je po dobrom! — poškrabe sa za uchom ujec. Zato má sa len za nimi a za nimi, hoci stopy ani nevidieť. Čož’ však? Sneh sa sype, vietor duje — všetko zanáša. Konečne, keď je toho veľa, počne to putovníka omykať. — Ale však som ja mal byť už dávno v Jahodnom. Čo to? — rozdrapuje oči a ledva vidí na niekoľko krokov. — Na moj’ dušu, tí ma kamsi vedú. Ba kde sú? Však ich už niet… — Nablízku hukoce voda popod ľady a dvíha sa akési stavanie.

— Kristu, — vyrazí z Maleka, — však sú to Mlyny. — To som ja tam, zkade som sa pohol. Kam teraz? Hneď je noc, — príde mu nevdojak na myseľ, čo mu pripovedal starý Gabaj. Nerozmýšľa mnoho — vráti sa do Čreníc ku kmotrovi.

— Vidíš? Nehovoril som ti? — víta ho tento. I domáci ho vítajú.

— Ale, kmotríčko, veď ti ma dvaja viedli v takých veľkých halenách.

— No, ďakuj Bohu, že si už pod krovom, — pichajú drobné oči. — Ja som vedel, že sa vrátiš. Druhý raz aspoň poslúchneš človeka. Teraz sa, kmotríčko, najeme, vyspíme a zajtra pôjdeme to pozrieť.

Ráno idú kmotrovci za Črenice. Zájdu za Mlyny. Obloha je jasná. Sneh až svieti — vidieť doďaleka. Pozerajú stopy…

— Vidíš, kmotre, — vysvetľuje mu Fraštacký, — to sú len tvoje stopy. Ako si sa len mohol tak krútiť. Však si ty musel byť so dva razy na tom istom mieste, ak nie viac.

— Veď-veď, — mrká Malek, — ale kade išli tí? Však som ich videl na vlastné oči, ako sa prevaľovali… Aj som kričal na nich. Kto to len mohol byť?

— Hja, v zime sa stáva všeličo! — natiahne kmotor vážnu tvár. — To iste boli tí, čo medze presádzali za živa. Ale teraz už trafíš, čo? A pozdrav švagra!

— Ďakujem!

Malek obíde šťastne. Keď však večer vojde vo Svíbovom do svojej chalupy, tam už všetko vedia, čo a ako ho vodilo. Dolina sa zas rozvraví a ženy pri kolovrátkoch rozoberajú tajomstvo roviny. Učiteľ Havel v Čreniciach — vychudnutý, vystrihaný na nul, ale skúsený, inteligentný človek, vysvetľuje sedliakom úkaz vízie. Mladší si dajú povedať, ale starším veru tých medziarov ťažko vyvravieť.

— Iba ak to bol Fraštacký sám s niekým, čo nabral kmotra, — pripúšťa ujec Potočný, ostrá hlava, ani farárovi všetko neuverí. — Aké vízie?

— No, Beta, — vraví doma starý Gabaj dcére, — už došlo i naňho. Však som mu vravel, a ako sa staval…

— Veru to môže byť, — dotvrdzuje i Kozák pod Orechovým Beňovi, ostruhujúc si jasen na kosisko. — Raz som tiež bezmála tak pochodil. Kúpil som z Bodovej kravu, peknú Ružanu, len mi nechcela žrať. Idem sa dohovoriť, čo s ňou. Bolo to v zime, ako dnes, kráčam, a tu vidím pred sebou kohosi. Myslím, žena v plachte. Volám — tá nič! Prejde ma mráz — čo robiť? Pomodlím sa, a keď prídem k tomu, ale zbav nás od zlého — už ho, zázraka, nebolo. Ale mi veru až rosa vyšla na čelo.

— A čo bolo s kravou?

— Prišiel som domov — žrala.

Beňo rád počúva podobné histórky. Všíma si, ako nahrádzajú ľuďom noviny, putujúc od chalupy do chalupy najmä v zime, keď jest na to času.

— Veru našich veľmi nezaujíma, čo sa robí kdesi vo veľkých mestách. Čo by mali z toho? Ale čo je na doline, všetko zvedia, — prisviedča Anna na náhľad mužov, keď jej večer vypráva Malekov prípad v kuchyni. — Dnes sa o tom hovorí azda v každej chalupe. A čo sa pritom naspomína.

Gazdiná je práve vo veľkej práci. Vezme mosadzný mažiarik a tlčie všelijaké korenie. Príde i Holúška, i Mariša s Evou, kreolkou, čo bola na majeroch. Nanosia vody do kotla. Ráno bude zabíjačka. Treba všetko prichystať.

Sotva svitá, počuť kvik pod Orechovým. Najprv slabší, zrazu ostrejší, až sa rozlieha po kopaniciach. Ale i hneď stíchne.

— Hja, Bolvan je majster, — pochvaľuje Kozák mäsiara v bielej zástere. — Ten vie trafiť.

Anna behá sem-ta. Práce má plné ruky. Pekného brava obložia slamou a podpália. Plameň vybĺkne dovysoka, olizuje biele boky a opeká.

— Eh, nech mám lepšie zuby! — hmká si Kozák, pochrumkávajúc si na kúsku pripraženého ucha.

— Na zdravie, gazdinká! — pripíja sused Bolvan Beňovej. — Pekného si vychovala. A s tým druhým čo?

— Bude pre mamenku, — povie gazda. — Tých je viac.

Anna je rada pochvale. A ešte viac tomu, že je Paľko taký vďačný. Však sa im Holúšovci dosť napomáhali. Robí sa veselo. Vyreže sa chrbtovina na výslužky, vykroja i šunky pekne, dohlboka, a nie po sedliacky.

— Pomôž Pán Boh! — pozdraví pracujúcich majster Majer z dediny. Od tej svadby pozdáva sa mu akosi Eva, kreolka. Paľko stretol sa s ním v obci, pozval ho na svinský tanec.

— Sem sa, Petrík, pomôžeš nám, — volajú príchodzieho a kreolka nemôže sa začervenať, keď je i tak taká v horúcej kuchyni.

Okolo obeda príde i učiteľ Veston. Veselosti pribúda. Anna, trochu opadnutá, nájde skoro svoju farbu a vrtko sa točí okolo sporáka. Bolvan chystá sa práve nadievať klobásy.

— Slané je dosť? — okúsi prstom. — A rasce nedať?

— Nie,— kývne Beňo.

— My sedliaci mäso nemelieme, len posekáme, i to nie nadrobno. Nech človek vie, čo má v hube, — vysvetľuje Bolvan. — I cesnaku dáme viac. Ale ja spravím, ako si kto rozkáže… — berie nabielo umyté, vyšliamovené črevá a už je v práci.

— Pozrite, pán učiteľ, akú len máme slaninu! Na celú dlaň.

— To je vaša chvála, pani, — usmieva sa Veston, posilňujúc sa dobrým hriatym.

— A tomu Malekovi zo Svíbového, počuli ste, čo sa stalo? Ako ho vodilo medzi Črenicami a Jahodným? — spomenie Majer, všímajúc si Evky, kreolky, ako sa obracia.

— Ako by sme nepočuli? Však sme na doline.

— Vidíte, a niektorí to nechcú veriť, — vykladá majster. — To vraj len Fraštcaký nabral kmotra. Ale ja vám poviem niečo, čo ste ešte nepočuli. Môj nebohý dedko často nám spomínal kamaráta, istého Slováčka, mlynára z Bodovej. To bol divný človek. Raz sedí u nás a naraz povie dedkovi: Počuj, kamarát, ja mám doma zlodejov! Ide domov, a naozaj ich dostane. Práve zbožie do vriec nasýpajú. A mal vám tento Slováček pušku. Keď ju vzal do ruky, zajac mu prišiel pred samé okno. Aj ho zabil. — Ja bych rád mať takú pušku — vraví mu náš dedko.

Načože by ti bola? — Načo i tebe. — Dobre, predám ti ju! — pristane Slováček. Aj sa zjednali. Raz — práve na Štedrý večer vyberú sa náš dedko i s nebohým pánom rechtorom na zajace. Nejdú ďaleko, aby na pána rechtora nezazvonili. Darmo však chodia. Pomaly sa večerí a spúšťa sa hmla. Dedko chytia pušku s pleca do ruky, obzerajú sa, a tu — zajac, taký poriadny ušiak. Namieria… bác! Zajac nič. Namieria ešte… bác! Ani teraz. Namieri i pán rechtor… bác! — a zajac stojí pekne na zadných nohách, predné labky dvíha proti nim. Stojí a stojí, ako medza, ani uchom nehne. — To nie je po dobrom — vraví rechtor. — Poďme! Aj veru pohli zpod Drieňovej celí vyzváraní. Dedko doma hodili pušku za škrich do komory a Slováček vzal si ju potom zpät. Nuž, čo to bolo?

— Prelud, — povie učiteľ. — Vízia! Len neveríte, že by to bol býval skutočný zajac?

— To nemusel byť, ale sa im ukázal. Spomínam to len preto, že sa tu ľuďom ukázalo už všeličo, ako teraz Malekovi, — neustúpi Peter. — Ale ten Slováček, — rozpráva ďalej, — bol aj inak zvláštny človek. Keď prišiel krajánok do jeho mlyna, každého opatril. Raz nebol doma a domáci poslali jedného nasucho. Tu im ten dovedie plný dvor potkanov. — Bodajž’ ťa, — hreší hneď Slováček, keď príde domov a vidí, čo sa stalo. Vezme štvrtku jačmeňa, vysype na dvor a zapiskne. Potkany hrnú sa so všetkých strán. — Ale veď ste vy ešte nie všetky! — vraví a robí to deň po deň. Na štrnásty deň pozerá, ako sa vyhrnú. — No, už ste všetky — hovorí. Zapiskne vo tri vrhy a ukáže im vestu dolu vodou. Ani tam na druhý deň nebolo vraj jedného potkana.

— No, pán majster, — stavia sa Veston, — to bych musel najprv vidieť na vlastné oči.

— Hovorím, ako som počul, — bráni sa mládenec, sliediac zrakom za Evou, jej údy sa pomaly vypĺňajú. „Švárne dievča,“ myslí si. „A figliarka vie, že som tu kvôli nej.“

— A ty, kamarát, ako gazduješ? — pýta sa Beňo učiteľa.

— Neviem, čo ti povedať. Dostal som preddavok, iste na Svarínskeho zakročenie. Ale dlh ti ešte nemám z čoho vrátiť.

— Nepýtam.

— Musel som sa najprv zašatiť, — pokračuje Veston. — Však som sa už hanbil ukázať ľuďom.

— A čo myslíš teraz?

— Aj bych veru spravil, Paľko, ako ty. Mám i dievča, hodné, švárne. Tá moja vec s tou prvou ženou je už u konca. Lež čo ja viem, či by zo mňa bol ešte aký muž?

— Chodí za Kačkou Klankech do Svíbového. Deň po deň je tam, — šepcú si ženy v kuchyni.

— A tá by veru vedela zahrať i pani učiteľovú, — vraví Anna. — Aj by ho vedela držať na uzde. Len či sa dá na to.

Konečne sa obeduje. Anna usadí hostí a častuje. Predkladá im z obaru i všeličo iné. Napiekla i šišiek, pekných, červených. I malinového lekváru položí na brúsený sklený tanierček. Hostia si pochvaľujú a gazdiná žiari radosťou, že sa v práci nedala zahanbiť.

Tak sa minie deň. A deň za dňom. Prevalia sa i Vianoce. U Beňov si žijú tichučko pri práci. Z Paľka je už ozajstný kopaničiar.

— Ešte ma naučte opálku upliesť, ujec! — vraví Kozákovi.

— Načo by ti to bolo? Daj zarobiť iným!

— Veď ja nie preto. Len či bych to uhádol… — a Kozák ho učí strúhať, vystruhovať, ohybovať nad parou, až vyjde i z jeho rúk neveľká, trochu krivá, ale preto dosť dobrá opáločka. — Pozri, čo som sa ja neučil na univerzite! — chváli sa Anne.

— Celkom pekná, — diví sa žena. — Paľko, ty si azda na všetko.

— Robí mi to radosť. I to je umenie.

— No, keď to nemusíš a robíš z pasie, — hľadí naňho Kozák, — ale keby si to musel, aj by sa ti to odnechcelo.

— Tak je to, ujec. A ja to cítim. Keď sa mi nechce, nerobím.

— Máš z čoho žiť. Ale nech si upriamený len na svoju prácu, poznáš hneď, čo je to.

— Chcel bych to poznať, ujec.

— Tak by si musel rozdať, čo máš, a živiť sa len zo svojich rúk.

Beňo bol vždy žičlivý, ale od toho dňa je ešte lepšieho srdca. Dobre spraví tomu i onomu a má z toho radosť. Na fašiangy je zasa svadba u Holúšov. Počerná Mariša ide za kučeravého Adama Gužvarech pod Višňové. Paľko ju vystrojí ako vlastnú sestru. Dá jej i do truhly i do vrecka. Chudobný človek neodíde od jeho dvier naprázdno. Juro Prepela chodí až sem za ním aspoň raz do týždňa. Anna to vidí. Zprvu je rada, potom sa však počne i obávať.

— Ten človek, tuším, rozdá všetko, — vraví jej mať. — Nože mu povedz, nech pamätá i na seba. Život je ťažký!

— Paľko, napokon ti neostane nič, — povie mu Anna.

— Ostane, neboj sa, — ubezpečuje ju s úsmevom. — Pozri! — ukáže jej stvrdnuté dlane. — Keď na to príde, vyživím ťa i týmito rukami. Vyživím, nemaj strach!

— Ale nech tak príde na teba niečo! Vidíš, i ten Veston čo sa ťa napytkal, a veru ti to ten sotva vráti.

— A ja, ja, — zapýriac sa, sklopí oči mladá žena, — ja čosi cítim. Peniaze nám budú načim.

Beňo vie — to čosi znamená preňho radosť i starosť. Všíma si svojej ženy, ešte je vždy pekná, len je bledšia, niekedy jej je nevoľno.

— Anička, musíš sa šetriť, — berie ju neraz nežne za ruku.

— Ako, ak sa nebudeme mať na čo oprieť? — zarosia sa jej pekné oči.

— Budeme, — privinie ju k sebe, — veď máme azda najviac na kopaniciach. A ja robím. Neštítim sa nijakej práce pre teba a pre nás. Ty ani netušíš, čo je pre mňa práca! — uspokojí jej rozcitlivelú dušu niekoľkými slovami.

Dolinou nesie sa nový chýr.

— Švihula… Švihula… — vravia si ľudia šeptom. — Kde len bol? Kade chodil? Zas prišiel na dolinu.

— A veď on ani nešiel ku žene. Spal u Hruškov, žebože u sestry.

— Ale ho už ani niet, — zvestuje ako záhadné tajomstvo nevesta Bolvanech. — Ani čo by ho bola zem prehltla!

— Ešte i mojej žene vravel pred pár dňami, — hovorí i mladý ženáč, Juro Ručeň. — Pozri, Evička, vidíš — čo mi spravili? Vzali mi Švihulove hodinky. I šaty mi vzali. To sú však moje veci — ja som Švihula!

— A kde sa zas podel?

— Bohvie. Ale sa už sotva vráti.

— Prečo myslíš, Juro? — tuší za tým podrichtár čosi zlého.

— Len tak, — pokrčí ten plecami.

Vypráva sa to i to, istého však nevie nikto nič. A tu je zrazu nová história, čo sa preleje ako mohutná vlna ponad klesajúcu. Neslýchaná zvesť, čo rozvraví, a to vážne, všetky chalúpky až pod Vysokú.

— Ale ste to počuli, ľudkovia, — vyjde tetka Hruškech za svojou dcérou do Knugech dvorov na Mokradí, — ste to počuli, čo sa robí? — vykladá so spravodlivým zhrozením na vráskavej, posberkanej tvári.

— A čo? — vyvaľujú oči ženy v kope na veľkom dvore, vystavanom ani hrad, do štvorca z niekoľkých chalúp. — Čo sa stalo?

— Veď nám akísi pohania chceli nášho svätého Jána v noci zvaliť.

— Toho v dedine pred tou luteránskou farou? — pýta sa dcéra Anna, obstatá drobnými deťmi.

— A veru, dievka moja, toho…

— Ach, ach, svätá Panna Mária, — pohoršujú sa Knugech ženy, Luskáčech, všetko verné katolíčky. — Ale také voľačo. Ozaj ho chceli zvaliť?

— Naozaj! — prikyvuje tetička. — A však sa im on nedal, lebo je mocný. Ale mu potom dali legionársky širák na hlavu s takým dlhým perom…

— To, na moj’ dušenku, na posmech. Ako ináč?

— A kto len mohli byť tí obesenci?

— Nuž kto? Komu svätý Ján zavadzia. Však mu už ten Fraštacký z Čreníc zlomil ruku, nebožiatku, len že mu čosi-kdesi zastal voz pred ním, a tu zas toto. Či nás Pán Boh nemusí potrestať ako Sodomu a Gomoru?

— A to mu, veru, nech ma vred uhodí, — duší sa stará Knugova mať i tých zpod Pántového, — to mu spravili len luteráni.

— Veru tí! A kto iný? — prisviedčajú si ženy jedna druhej.

— Bohvie, kto to spravil! — pokúša sa brániť svoju stránku Sedlárová, čo tu býva naproti so svojím Martinom. — Veď to teraz i tí vaši prišli z tej vojny a veru im tiež dobré ani nevyjde z pysku.

— Kača, len nevyhováraj! — okríknu ju ženy. — Vaši to spravili, vaši! To sa učia od tých, čo sem-ta tie sochy váľajú. Tak veru!

— A nevravíte vždy, že nám postavíte ku svätému Jánovi i vášho Luthera? Azda nie?

— To len zo žartu.

— Áno, zo žartu. A toto je žart? To je hriech!

— Však keď nechcete, aby sa vášmu svätému Jánovi nič nestalo, — napaľuje sa i Kača, — načo si ho teda necháte pred našou farou?

— A čož’, zavadzia ti? — blysne oheň v očiach tetky Hruškech, Švihulovej sestry. — Aká mi tuto! Tam bol — tam i bude!

Ženy sa hádajú, i chlapi sa púšťajú do toho. V chalupách i na hradskej v krčmách — všade. Zájde to i pod Orechové. Zabúda sa na vojnu, na Maleka i Švihulu a ostáva nakoniec len my a vy…

— Je to len hlboko v duši toho ľudu, — diví sa Beňo, keď počuje u Žeruchu dedinárov, Jana Súčanech s Klupkech mládencom, hádať sa. A sú si veru dobre vo vlasoch pre toho svätého.

— No len-no, — háji si svoje popolavý Súčan, čo bol kdesi po pánka na tú spoveď o polnoci, — ešte môžu prísť všelijaké časy. Môžu kresťanov i prenasledovať, ako voľakedy. Ale naša svätá cirkev katolícka ostane, — naslúcha i podrichtár príznačnému rozhovoru.

— Prečo by ostala len vaša? Prečo nie i naša evanjelická? — stavia sa figliar Klupka, ktorý — čo je pravda — radšej chodí na túlačky ako do kostola, ale svoje si nedá.

— Nuž, vieš, to je tak, — rozumuje Súčan, ako by to ani nemohlo byť inak. — Žid je koreň, katolíctvo — to je peň, totiž drevo. Evanjelictvo — to je list. Opadne — nie je nič!

— Aké nič? Uhádni, čo si len povedal? — priťahujú sa a naslúchajú i viacerí takej výpravke. — Povedz mi, čo je zo stromu bez listu?

— Vyschne!

— A čo sa spraví so suchým stromom? Nevytneš ho a nehodíš na oheň?

— Nuž veď, ale tu je to inak.

— Ó, nie. Podobne!

— Ale vy ste nie kresťania. Ani Luther nebol, — počne nový výpad.

— A vy ste kresťania?

— Sme, lebo nás pokrstili Kristovi apoštoli.

— Dobre. Tak mi prines od pána farára tú knihu, kde je napísané, či Kristovi apoštoli pokrstili ktorého katolíka?

— Áno!

— Len pohanov krstili na kresťanov — tak.

— A vy nemáte ani kostola.

— A čo? — mihne Klupka okom i na došlých Čreničanov, svedčného Valku, veselého Dučku a iných, čo sú tu práve s drevom. — Čože to máme miesto kostola?

— Hostinec, — odsekne Súčan, istý svojej veci.

— Počuj, Jano, aký si múdry, taký si sprostý. Kdeže si ty našiel na našom chráme tabuľu s nápisom — hostinec? Náš kostol má tabuľu, a to na oltári svätom, kde je napísané: Dom môj dom modlitby jest. Ak neveríš, poď a podívaj sa, či je nie tam. Prečo by mal byť kostol hostincom?

— Keď v ňom pijete.

— Pravda, lebo je to tak napísané a Pán Kristus to sám ustanovil. Povedal — vezmite a jedzte… a zas i — pite z toho všetci. A tak je to správne. I vo vašom kostole farár okúsi vína. Ale len on. Vám nedá.

— Ale vy nemáte ani krstu! — má Súčan ešte vždy čo predhodiť.

— Ako by to mohlo byť?

— Nemáte svätenej vody.

— A vy kdeže ju beriete? Azda je kde zvláštny prameň? My máme posvätenú vodu, ako to sám Pán Kristus prikázal. Nás krstia vodou so slovom božím spojenou. U vás musia svätiť vodu vodou…

Krv stúpa do tvári a ide to vždy tuhšie. Prejde to i na farárov, — náš farár a váš farár.

— No, tí si obránia každý svojho, — zamieša sa Čreničan, Ženžula.

— Ale nevaďte sa, — zahriaknu ich ostatní Čreničania. — Čo vám kto dá za to?

— Ale keď mi on to! — očervenie Klupka od hnevu, zabudnúc na žarty.

— A on mne zas to! — iskrí Súčanovi z očú. — A vy ste nám nášho svätého Jána…

— Ale kto? My? — chytí sa vášeň viacerých.

— A kto?

— Hľadaj si ho, kto bol, — zamrzí sa už i Valko. — To my nemáme inej starosti? — a skoro by sa pochytili.

— Ale, ale, ľudkovia, majte rozum, — tíši ich Beňo. — Kto to kedy slýchal? Pre rozpustilosť nejakých všetečníkov bude sa vadiť celá dolina?

— A veru sa už vadia všade, — vraví krčmár Žerucha, dobrý katolík, ale k ľuďom rovnako prívetivý. — Čo ešte z toho bude!

— Starý Šupák už odkázal Krupicovi do dediny, aby mu vrátil peniaze, — vypráva Stankech mládenec, dôjduc sem práve z Božej Hrsti. — Vy vraj nášmu svätému Jánovi nedáte pokoja, a moje katolícke peniaze sú ti dobré? — A moja luteránska zem tebe, — okríkol zas mlynára ujec Šívera, horný jeho sused, ktorý mu zas trpí akúsi ohradu na svojom. — Ale, chlapče, — zavolá na syna, — zvaľ mu ten plot. Čo mu ho ja musím tam trpieť? Nech si zapravuje, kade chce.

— A z toho môže byť i pravota, — mudrujú ľudia.

— Veru i bude.

— A keby len jedna. Koľkí si nadajú do takých a onakých. Klenovským advokátom z toho prikvapne. O tom ani reči.

— No, ten svätý Ján tu toho nadrobil, — poznamená Valko ako pre seba.

— Ba tí, čo ho nenechali na pokoji, — ohlási sa za svoje i ruženčiar Mandelík, idúc tiež z hory, kde bol po siahovice. — Čo on komu robí?

— Veď je tak.

— Kriste na nebi, — vzdychne si Beňo, — už je tu i boj, kultúrny boj. Počujte, ľudia, — stane si medzi dve strany, — nehádajte sa už o tom. Priatelia ste boli, priatelia buďte. Kto je v čom zrodený, nech si to ctí, váži a druhého nech neuráža. Veď veríte v jedného a toho istého Boha, čítate jedno evanjelium a máte byť jednej matky deti. Čo bude z nášho národa, ak sa rozperieme ako dnes naša dolina?

— Má pravdu, — prikyvujú sedliaci. — A všetko len do času. Pán Boh naveky!

Beňo ich už však nepočúva. Vyjde z krčmy a ponáhľa sa rovno do dediny. Koho stretne — každý len o svätom Jánovi. Ide rovno do fary ku Svarínskemu.

— Prosím ťa, Janko, — vpadne do kancelárie, — rob voľačo! Veď sa vám ľudia pobijú na doline pre toho svätého Jána. Pobijú! Človek by ani nemyslel, čo je to všetko v tých sedliackych hlavách a aká je to háklivá vec.

— Ale veď ma mrzí, — usadí farár bratanca. — Neviem komu to svitlo v hlave. Mne svätý Ján nezavadzal a nezavadzia, hoci mi stojí pred samou farou. Ľudia chodia po ceste — jedni sa mu pozdravia, druhí nie, a je dobre. Ale ten duch, Paľko, čo sme pobadali tam na železnici, pamätáš? Ten sa tisne i na naše doliny.

— A osohu z toho niet. Iba kriku!

— Rozmýšľam o tom pri pohľade na celý náš národ a trápi ma to, — oči akosi vpadnú a zakaboní sa vysoké čelo Svarínskeho. — Človek so svojím presvedčením je veľmi závislý od histórie a od prostredia, v ktorom žije. Z najväčšej časti to vyplňuje ľudské hlavy názormi, ako bábkové vatou. To im utvorí ich svety, o ktorých si myslia, že sú ich tvorbou a bijú sa za ne s rovnakou bigoteriou v mene Boha, filozofie, či socializmu.

— A to je to, čo ma zahnalo na kopanice, — zachmúri sa Beňo. — A nerád bych i tu hľadieť na to zblízka.

— A ty si myslel tomu, braček, ujsť? To by si bol musel niekam… niekam do sibírskej tajgy. Tu? Však vidíš, sem preniká všetko, ako vzduch, alebo ak chceš, ako otravný plyn. Len účinky toho ešte nevidieť tak jasne. Pozri tie hlúčky žien a chlapov po tej ulici! — ukazuje mu oknom na postávajúcich popred záhradky. — Teraz diškurujú o svätom Jánovi. Keď príde na to, tak sa budú hádať o cirkvi-necirkvi, o socializme, komunizme ako kdekoľvek inde.

— Keby sa aspoň nerozožrali pritom.

— Však to. Ale prosím ťa, sú učení lepší? Azda sú menej nespratní?

— Čoby boli. Lež čo robiť?

— Poďme na dolnú faru, — povie farár rozhodným hlasom. — Nech Bukva nemyslí… Vieš, utíšime to!

— Poďme!

— Kam to len idú? — dívajú sa na všetko zvedavé baby za nimi.

— Hja, idú iste naprávať na našu faru, — naťahuje krátky krk objemná tetička Súčanech, čo chodí každý deň na rannú a pozdravuje sa výrazným — pochválen…

— Aké naprávanie? — zmeria ju ostrým pohľadom gazda Jano Gelovič, tvrdý luterán. — To vám azda oni pristrojili toho svätého Jána — čo?

Na dolnej fare, postavenej ako vo veľkej záhrade, je ticho. Sultán na kroky vyhliadne zo svojej búdky a zas sa utiahne. Veľký gunár sa ohlási. Slúžka, Juliša, tiež už staršia osoba, starostlivo šklbe v kuchyni čosi zpod peria.

— Sú pán farár doma? — volá Svarínsky.

— Sú, — obzrie kuchárka došlých akýmsi chladným pohľadom.

Bukvu, vyholeného, s plešinkou na hlave, nájdu prechádzať sa po izbe s breviárom v ruke.

— Ach, pekne vás vítam… pekne vás vítam! — odkladá knižku s vľúdnym úsmevom, na ňom nijakej zmeny nebadať. — Nech sa páči sadkať.

— Prišli sme, pán brat, — počne hneď Svarínsky, — pre tú haravaru s tým svätým Jánom. Stala sa nemilá vec, čo odsudzujeme i my…

— Ozaj nemilá vec, — vraví Bukva vážne.

— Ľudia sú si vo vlasoch a po šenkoch samé teologické dišputy… Utíšte to, páni farári! — hľadí Beňo na oboch.

— To sa rozumie, ja poviem svojim zajtra po omši. Veď my sa práve snažíme pekne spolu nažívať, a tu… Ale to je už z toho ducha, viete…

— To je duch, čo by nás chcel rozvadiť a tak nad nami vládnuť. Tým by sa však náš národ zakopal.

— Isteže!

— Buďte istí, pán brat — ja sa tiež postavím proti tomu duchu.

— Ja tiež, — zdôrazní Bukva. — To je záujem nášho národa.

Beňo kráča s bratancom z fary spokojný, že zas vykonali niečo dobrého. Bukva vyprevadí ich až ku bránke.

— Hľa, veď sú naši farári dobrí kamaráti, — povrávajú si ľudia na priedomí.

— A nemali by byť? Však i nebohý pán dekan chodili na evanjelickú faru.

— Ale keď ste nám len toho svätého Janíčka… — nevie si odpustiť tetka Súčanech.

— Však ste mu to vy tam postavili, a teraz vravíte na nás! — hodí jej urastený mládenec, Gelovičech Juro, prudko medzi oči.

— Kto? Ale ja? — zakolíše sa široké, okrúhle žensko a dobre ho neprebodne zrakom. — Ale takéto mi povedať! Ba ty si to musel spáchať, obesenec!

— Ľudia, už ste zasa v repe? — tíši ich Svarínsky.

— Ale také mi povedať, že vraj ja? — rozzúri sa tetka i na vlastných slovách a nevie sa uspokojiť.

— Dajteže už pokoj tomu svätému Jánovi, dajte!

— Však on nikomu nič nerobí! — lapá dych Súčanka. — Nikomu-ú.

— Tak je. To je môj najlepší sused, — prisviedča farár. — Len by ste všetci takí boli, bolo by dobre.

— A viete, kto dal svätému Jánovi ten širák na hlavu? — pokúša sedliakov poštár, trochu zasadlovený, plešivý Moravec.

— Kto?

— Nuž ja, ja, kresťan, katolík… ja som mu ho dal! — blysne mu zrak netajenou iróniou. — Načo ho necháte, chudáka, len tak pred tou luteránskou farou — vy? Ja som to, viete, ja…

— Ako dobre, — pochvaľuje si Ganslová pred Beňom, — keď my Židia nemáme nijakých svätých. Iste by nám ich boli teraz všetkých pováľali.

— Čoby len. I svätý Ján ešte stojí na svojom mieste, pani Ganslová.

— Stojí — uškrnie sa táto. — Ale by nestál, nech nemá železnú štangu v chrbte založenú. Ako ma tu vidíte — nestál by!

O svätého Jána nedbajú dnes len na dvoch miestach po celej doline. Prvé je na Kozobľakoch u Silbersteinov, kde majú teraz miesto krčmy krám na všeličo a v ňom stále starých starostí. Pán Silberstein bol pred prevratom na nešťastie veľmi svedomitým rekvirantom. Pchal nos všade a drót i do kapustného suda. Ba i parazól.

Prišla rebélia, milého Žida vyrabovali.

— Vidíš, Márkuš, — hudie mu i teraz jeho statná polovička, keď jej chybuje to i oné, — kde si podel rozum? Prečo si len šiel rekvirovať? Však som ti vravela — nechoď rekvirovať, nechoď rekvirovať… Vidíš, Ciecesbeiser nešiel, tí majú všetko!

— Ale, Fanny, — zosŕkne starý, — daj mi už pokoj, preboha. Pôjdem do mesta a kúpim ti ten porcelán. Však už na iné ani nemyslím.

— Veď aby si ani nie! Ty máš deti! — ukáže mu na jedináčku, kučeravú Dinu.

A ešte kde nemyslia na svätého Jána, to je v cigánskej štvrti vyše dediny. Cigáni za tej slobody ukoristili i Waldmannov kožený diván. Zpočiatku ho mali veľmi v zácti. Sedali si naň starí-mladí a najčastejšie toľkí, koľkí sa len vmestili. Lenže sa koža predrala, ostaly len zdrapy a perá kade ktoré. Teraz je tam na podstení, aby nezmokol. Polonahé Cigánčatá nadhadzujú sa na perách a kričia, čo im hrdlo stačí.

— Jaj-jaj-jaj! Židáci nás pichajú. Židáci nás pichajú… jaj-jaj-jaj!

Z chatrčí ozýva sa zas škripot husieľ, veselý hovor a smiech.