ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tráva ženie zo zeme, ďatelina rozkladá lístky, kraj sa rozvoniava. Včely majú hojnú pašu na kvitnúcich stromoch. Bzučia si veselo. Práce je hojne, ale i dni sa dĺžia a za tichých večerov ozýva sa trúba, tu zas harmonika.

— Pekný je život! — šepce Paľko Anne, pritúliac ju k sebe na dvore pod zakvitnutou čerešienkou. — Pekný, čo?

— Pekný! — poklope tri razy na lávku, kde si zasadli, ako by si mali voľačo povedať.

— Bude to závisti, ak sa rozhodne, — šibne Holúška okom po mladých. — Ani sa azda neobstojíme pred tým svetom! Čo je už i tak rečí po doline. Nie je to vraj nijaký pán. On sa tu len skrýva. Ktovie, kto je a čo mohol porobiť!

Povie to i Anne. Tá sa však len smeje.

— Aha… a pán farár by nevedeli, kto je on?

Blíži sa Veľká noc. Dievčatá kupujú farby v meste. Anna vezme do košíka hus, bielučkú, vykŕmenú a ide tiež. Beňo zas zájde na Osadu. Rád by sa konečne vyrovnať So Schetterom a poznať sa i s Gmuntom, ktorý dobre vie, čo je kapitál i čo fabrika na Lesnianskej doline. Potom i skla by nedbal kúpiť niečo, Anne do daru.

V Gmuntovej fabrike na sklo je živo. Z komína sa dymí. Ťažké vozy, naložené veľkými debnami, rachocú bránou na hradskú do Klenova. Pred hostincom postávajú dvaja Lesňania. Beňo ich pozná hneď. Jeden z nich je starší Gelovič, druhý, ten chudší, Ondrej Strunka.

— A si frištukoval? — pýta sa prvý.

— Som.

— Aj ja. A čo si len?

— Pečené zemiaky.

— A ja pečenú hus, — pochváli sa gazda.

— No, vidíš, — uškľabí sa Strunka, — je to rozdiel — frištuk a frištuk!

— To veru je!

— A čo vy tu? — osloví ich Beňo.

— Ľaľať, podrichtárko! — otvorí oči Gelovič. — I ty si tu? Ideme k tomu doktorovi.

— A načo? Však ste dobrí chlapi. Zdraví, nie?

— Zdraví ako zdraví. Ondrej toť má zasa ženu v kúte. A bola veru jednou nohou tam, iba Schetter čo mu ju zachránil. Ide pre lieky.

— A vy čo? Však ste ani buk… — obzerá si Beňo ešte jarého gazdu.

— Ja? Idem na radu.

Vojdú do úhľadnej Schetterovej vily.

— Sú pán doktor doma? — spytujú sa dievčaťa v predizbe. Práve čo len ešte upratuje. Vtom však už i počuť pružné kroky na chodbe. Schetter ide im v ústrety.

— Á… aká milá návšteva! — podáva ruku Beňovi, podržiac si v druhej cviker. — Úfam sa, nič zlého?

— Nič, — všíma si mladistvé črty na tvári dobre konzervovaného pána. — Máme sa ešte vyrovnať. I poďakovať som sa prišiel.

— Aké vďaky? — smeje sa doktor. — Človek si koná povinnosť. Rád som takému hodnému pacientovi, najmä keď ma nepotrebuje. Nech sa ľúbi… Matild, Matild, — zavolá ma chodbe. — To je ten zvláštny pán! Sem nech sa ľúbi…

Brunetka strednej postavy, zdravých, červených líc privíta Beňu na prahu salónika s dcérou Tildou, belšou, ale podatou na ňu.

— Môj mi mnoho hovoril o vás, — usadzuje úctive sedliackeho hosťa. — Už som bola na vás zvedavá. Pekne, že ste prišli.

— Konám len vďačnú povinnosť!

— A povedzte, ako ste navykli na tento kút sveta? Bolo to ťažko?

— Čoby! Svet je všade svet, — cíti sa Beňo celkom príjemne v prítomnosti domácej panej. — Najmilší nám je svet vždy tam, kde má náš život pre kohosi nejakú hodnotu.

— Kde nás má niekto rád. Alebo my niekoho — doloží slečna s prostunkým úsmevom.

— Tak je! Nebyť tu vašich milých, iste by tu bolo i vám pusto.

— Iste. Konečne i tu ľudí dosť. Mne to robí radosť pomáhať otcovi a niekedy i tým, ktorí potrebujú jeho rady. Vaši chodia k nám častejšie a ja som najviac doma, ale neraz idem s otcom i do chalúp. V nejednej toľko vytrpia, a jednako sú dobrej vôle. Človek sa musí nad tým diviť.

— To je práve, — prisviedča mládenec a hladký spôsob jeho reči čudne sa odráža od sedliackej halienky, — to je, čo sem vábi z huku sveta a učí navykať. A potom, kde na svete žije sa viac kráse než na tejto doline? Tu ženy rastú od nepamäti v kvete výšiviek a v riasnení kasaniek. Viete, prečo nemá goliera lesniansky kožuch?

— Prečo? — všíma si Tiluška slov s pozornosťou študovanej ženy.

— Nebolo by vidieť na košeli vyšívaný obojok. A ženy majú i v treskúcej zime len kasanku na sebe. Sukní si nenaobliekajú ako inde. Radšej budú mrznúť, ale musia byť pekné, štíhle. Tento ľud má čosi zo starých Grékov.

— Tak to vraví i učiteľ Veston. Ozaj, poznáte sa s ním?

— Poznám!

— Zaujímavý človek, pravda? Nervózny, ale vysokointeligentný. Niekedy zachodí sem pre spoločnosť. Je tu už celá obec okolo továrne, ľudia sa nájdu i zaveselia. Vyprávame sa niekedy o všeličom. Pekne vie vyprávať. On vraj závidí tým kopaničiarom zbožnosť, prostotu a čo všetko. Jednako ho voľačo len ženie zpomedzi nich. On je nie ako vy, alebo Ondrejka. Ozaj — si ten tú Evičku Klasných skutočne vezme? Hodné dievča. Chodia sem so zubmi. Bude z nej celkom švárna panička. A kedy to má byť?

— Asi po Veľkej noci.

— No, pán doktor, — počuť z chodby otvorenými dverami Geloviča, — poraďte mi, keď som už taký nešťastlivý!

— A čo? — dobre rozumieť i Schettera.

— Keď mám toľkú famíliu a som ešte chlap. Na čom je to?

— Máte slabú ženu a vy ste silný! — znie odpoveď.

— A kmotra Jurinech je silná stvora, kmotor tiež chlap ako ja a narovno sme: i on deväť i ja deväť!

— Či tu veda nevypovie službu? — vojde po chvíli doktor do salónika. — Počuli ste, s čím mi vyrukoval?

— Počuli. Ako by nie? — zabávajú sa na Gelovičovom trápení.

— Ten neduh potrebuje iného lekára, — vypráva Beňo o pláne stavať trať hore dolinou, založiť továrne a dať ľudu chleba.

— Výborne! — súhlasí Schetter. — Ale potom stratí na tej írečitosti kraj i ľud.

— Čo robiť? Najprv sa musí žiť a potom ostatné. A však uvidíme.

Doktor zájde sám s Beňom ku Gmuntovi. V pohodlne zariadenom, krásnom dome prijme ich vďačne tučný, červený pán, kypiaci zdravím. S ním je i Herbert, mladý elegán, práve sa chystá s dvoma kopovmi na poľovačku do Vysokej. Továrnikovi je už Paľko známy. Schetter hovoril neraz o ňom v spoločnosti. Usadí ich bez okolkov, vypočuje plány a podá stručne svoje poznámky o možnostiach, ako industrializovať dolinu. Najviac sa mu páči zmienka o železnici, keď i jeho fabrika je na pätnásť kilometrov od najbližšej stanice.

— Vec nie je ľahká, — ponúka hostí cigaretami. — Od toho závisí, ako sa vyvinú pomery v našej novej vlasti. Prevažná časť rakúskeho priemyslu ostáva nám. Čo s ním? Ako ho umiestiť a udržiavať? Uverte, páni, my sa tu tiež dosť natrápime! Koľko ráz bolo to už s nami všelijako. Teraz to ide, ale to sú naše staré styky s cudzinou. Syn Herbert práve prišiel z Londýna a Viedne, kde získal nové objednávky až do Indie a do Ameriky. Nový priemysel mal by ťažkú úlohu pred sebou — dokázať sa. Pravda, tu je lacná robotná sila. Nič viac. Iba ak by sa vystavila železnica, potom by sa dalo rozmýšľať.

— Však o to ide…

— V tom prípade hotový som i sám na obete. — Vyberieme sa v deputácii do Prahy.

— Dobre, — počne sa zaujímať o vec i pán Gmunt. Všíma si Beňu tým dôkladnejšie. I mladý Herbert pustí kopovov a idú si obzrieť továreň. Tu je práca v plnom prúde. Polonahí robotníci stoja v kruhu okolo pece a vyduchujú formy na fľaše a krčahy. Tváre im horia dočervena a rozpustené sklo svieti ani žeravé železo. Nazrú i do brusiarne. Robotníci prikladajú poháriky i misky a krčiažky ku sršiacim brúsom. Niektorí z nich sú i z Lesnej, ale sú už celkom iní tvárou, rečou i pohybom ako ich bratia, ktorí sedliačia na doline. V sklade je krásny výber, až oči preberá. Tu je už prichystané sklo pre londýnsky Ritz hotel, alebo pre iný na Picadilly. Beňo si vyberie pekný, brúsený service. Nech má Anna radosť!

— Neviem, čo bych dal za to, keby to šlo nejak! — uisťuje pán Gmunt hosťa pri rozlúčke. — Musíme rozmýšľať a prídeme si raz k vám i s doktorom o tom pohovoriť.

Gelovič, Strunka čakajú Beňu pred hostincom.

— Ten doktor je rozumný človek, — povrávajú si cestou. — Ľudia chodia za ním zďaleka. Jednako len nevie, čo stará Surovcová zo Škriatkovho Žlebu…

— A čo také? — diví sa podrichtár, spomenúc si vychudnutú svatku Ručenech. Však bol tam s Jurom na vohľadoch i na svadbe. — Čo také?

— No, nevie odohnať zlé, — tvrdí Strunka vážne. — Ani pomôcť, keď gniavi…

— A Surovcová vie?

— Tá vie. Preto je i taká chudá, keď má so zlým boj. I naje sa, i nič to na nej nepoznať.

— To je ako Hosa-Iva?

— Ó, nie! Hosa-Iva čarí, ale táto lieči. Pozná všetky dobré zelinky. Len sa spýtaj starej Srdovanky, tá ti povie, koľkým ona pomohla. Veru tí doktori nevedia všetko. Niečo musel Pán Boh nechať i pre sprostých ľudí…

„Títo ľudia majú svoj osobitný svet,“ — uvedomuje si Beňo, stúpajúc k svojej chalúpke pod Orechové. Svet zvláštny a zaujímavý.

Pred veľkonočnými sviatkami roboty. Ženy orýpu odutý maz na stenách, vymažú ho hlinou a blatom. Potom líčia chalupy nabielo, frknúc do toho i trochu svetličky. I zem v svetlici sa vymaže a urovná ako dlaň. Tak je to u Holúšov a neinak u Beňu. Anna vezme štetec a ťahá linaj za linajou rovnučko ako lineárom. Pri zemi pod sporákom robí to červenou, modrou i zelenou farbou.

— Čo to robíš, dievča? — prekvapí ju Paľko.

— Obrovnávam.

— Maliarka, — všíma si mládenec čistej práce. — A vajcia budete farbiť?

— Ako by nie?

— A čím? Máte farby?

— Máme! — červenie sa Anna, pozorne maľujúc ďalej. — Cibuľové šupy, ozimina načo sú?

Beňo rád by vedieť, ako to hotujú a krášlia. Nevidí však mnoho. Vajcia dajú sa do hrncov, a keď sa z nich vyberú, sú červené, zelené, žlté i modré. Anna s Betkou pomajstrujú si už na tom samy, keď sú tie dve na majeroch.

Vo veľkonočný pondelok je hneď za rána veselo. Chlapci chodia s korbáčikmi z vŕbového prútia po šibákoch. Aj oblievajú. To je však už nová móda. I Paľko si zájde do Holúšov pokropiť Aničku. Sivé dievčenské oči zažiaria vďačnosťou. A na stole smejú sa koláčiky, fľaška hriatej a v košíčku vrchom krásne maľované vajíčka.

— Aké sú pekné! — vezme si z nich mládenec a obracia na všetky strany. — Ako ste to len mohly tieto strapaté lístky vymyslieť?

— Veľmi ľahko, — vysvetľuje Anna. — To sa vajce otočí švihulovým lístím a v tenkej handričke dá sa do farby. To neni nič.

— A tieto so srdiečkami a vzorcami?

— To je už ťažšia práca. Najprv sa vajcia zafarbia, a keď ochladnú, pomastia sa nalesklo. Potom sa vzorky, kvety a mená vyťahujú soľnou kyselinou.

— A tieto s kvietkami?

— Tie sa maľujú len tak — na bielom. — Toto si vezmite! — vyberie mu sama zpomedzi mnohých. Položí vajce na dlaň a otočí. — Pekné je?

— Je! — chváli mládenec a všíma si, ako hrajú srdiečka, krokvičky, zavrtáky živými farbami. Na jednom boku čítať — Na pamiatku — a na druhom pekne vybodkované — Anna. Paľko vezme vajce a pohladká jej rúčku. — Si ty len umelkyňa, — vraví jej. — Kde to nájsť?… Prídu mu na myseľ strapaté dievčenské hlavy, za slávou roztúžené oči a vychudnuté, tenké ruky s paletami. Videl ich dosť v Dražďanoch, v Mníchove, i v Louvre a inde po galeriách. Lež aký rozdiel! Anina rúčka je istá a svojská, keď vyšíva, obrovnáva či okrašľuje veľkonočné vajce. Myseľ v práci a oči jej sú skromné. Nemajú potuchy o tom, čo vedia krásneho.

— Vypite si hriatej! — ponúka ho Holúška. — Zajedzte si našich koláčov. — Paľko neohrdí. Hneď však prinesie z kuchyne hodný balík, položí na stôl a vyberá z neho krásny krčah a utešené brúsené poháriky…

— To je tvoje, Anna! — usmeje sa na prekvapené dievča. — Keď si ku mne taká dobrá…

— Ach! — zajasajú jej oči. — Vy ste k nám dobrý! Čím sa vám len odslúžime?

Prídu i iní chlapci pošibať dievčatá. Niektorí i oblejú.

— Kedysi bolo veselšie, — spomína vdovica, natešená, keď sa jej domu dostáva toľkej pocty.

— Neoblievalo sa. To len teraz. Ale si chlapci zobrali muziku. Zahrali dievčaťu, vykrútili ho a vyhodili do tla. Za to bolo niekoľko vajec, alebo rezeň slaniny. Ak ktorú obišli, bolo zle. Nebola vzácna. Všetko sa to už mení…

— A čo pekné — stráca! — doloží Beňo.

— V Čreniciach už voňavkami kúpu, — hovoria chlapci. — Celý kostol bude dnes voňať.

— No, my len čerstvou, — ozve sa švárny Janko Vieška, Paľkov kamarát. Zachodí do Svíbového za Kačkou Klankech, ale príde niekedy i do Holúšov, opýtať sa, ako sa má Mariša vo svete. — Nech sú nám dievčatá svieže, ako rybky v potoku!

— Však sú nám i pekné, — pochvaľujú si chlapci, Janko Klupkech i Adam Gužvarech, ktorý už načisto zmäkol. I písava Mariši, keď vidí, aj iným sa páči. — Veru, sú pekné, potvory.

— Ba že sa tak nepobijete pre ne, ako inde, — prekára ich Beňo.

— Práve preto, keď sú všetky pekné, — dôjde i Kačkin, predseda figliarov a starý kurizant. — Odpadne jeden kvet, vykvitne ich päť. Ale poďme! — sberajú sa ako na povel. — Ešte musíme vyšibať i Sedlárovu Kaču.

— No, len ju! Ale namodro! — posmeľuje Klupka, idúc so svojimi v inú stranu.

— Azda sa ti tá dá? — obráti sa ešte Kačkin. — Vytrhne ti korbáč a vyšľahá ťa najprv ona i pomedzi oči.

— Tam je iste veselo, — vyprevádza Anna chlapcov, ako sa patrí.

— Čo je to len za povaha, že si tak nerobí z ničoho nič! — ponukuje mať pozostalých.

— A ten muž jej nejde?

— Čoby len šiel? Ale k nám ide ktosi. Akýsi pán, — podíde Holúška k obloku.

Do izby vojde učiteľ Veston. Vytiahne z vrecka fľašôčku, a smejúc sa naširoko, pofŕka dievčatá i starú.

— Jojój, pán učiteľ, — bráni sa Anna, — však sme my nie slečny.

— Ale ste hodnejšie toho, — nedá sa učiteľ najmä pohárikom dlho ponúkať. — A teraz, — chytí Paľka za ruku, — keď som ja prišiel sem, ty poď so mnou do dediny za krásnou Nelly. Vyšibeme ju.

— A je doma?

— Je! Nešla za mamou do Jazernice.

— Len je už trochu neskoro, — nedbal by sa Beňo vyhovoriť. — Strojím sa s našimi do kostola. Dávno som nepočul Svarínskeho.

— Zato môžeš i ta. Vidíš, ja som sa už odučil i piť kvôli nej. Čítam i Bibliu. Len je zas chyba…

— Aká?

— Ona je tvrdá katolíčka, a ja husita.

— To azda nepatrí do lásky?

— Horký nie! — sadne si na chvíľu, utierajúc si šatôčkou vychudnutú tvár. — Chcem sa jej zaprezentovať. No, čím? To má, i to má. Dodám jej reku majstra Jána, toho ešte nemá. A tu mi ho vráti. Teraz mi tam visí v škole.

— Však mu je tam dobre.

— Horký dobre. Príde katolícky pánko náboženstvo učiť — složí mi ho dolu.

— Tak vidíš, daj si ho do svojej izby. Tam bude na najistejšom mieste, — radí mu kamarát.

— Tam zas nemám klinca, — vystrie Veston dlane a svesí hlavu. — Plat mi dosiaľ nepoukázali. Mohol by si mi ešte požičať čo-to. Však keď dostanem…

— Dobre, dobre! — poteší Beňo priateľa. Zďaleka tichunko dolieha hlas zvona. Na hornej i dolnej veži nechali po jednom. Ostatné zobrali na vojnu.

— Bolo to vtedy plaču, — spomína Holúška. — Ešte dobre, keď nám nechali najväčšie. Ináč by sme sem nepočuli…

Anna je už pristrojená. Šíkové prelámky len sa tak blyštia. Iba tie jej veľké oči zdajú sa svietiť jasnejšie.

— Mamenka, mám si vziať i kacabajku?

— Veď je dosť teplo!

Na doline schodia sa ľudia so všetkých strán. Po chodníkoch a ciestkach belie sa to, ako sostupujú. A na hradskej kvetu. Kvitne strom, kvitnú i tváre, prelámky, perá… a belosť, belosť, snehová belota. Beňo si kráča s Vestonom vedľa Anny. I Betka, malá suknárka, ide s ňou a pridajú sa k nim i dievčatá Ručenech a iné…

— Ale tým dvom svedčí! — povrávajú si za nimi. — Kedy to len už bude?

— Iste by to i ona rada vedieť, — mrkajú na Annu.

Beňo si všíma i chlapcov a mládencov, ako idú pred nimi alebo ich predbehujú.

— Málo je už halien, — vraví Vestonovi.

— Chlapci shadzujú to radom, — štebocú dievčatá. — Tí už len v mestskom. A v belasom sú veru hodnejší.

— To je beh sveta, — poznamená Veston. Pred kostolom stojí ľudu a ľudu. Rojí sa to, hmýri. Tretí raz ešte nezvonili. Tí s malými knižkami pozdravujú sa — pochválen — a idú dolu. Tam je i Evička Klasných v ružovom hodvábe. Pekne si kráča s učiteľom Ondrejkom, ktorý — ako vidieť — trochu naberá na seba. Tí s veľkými, žltým plechom obíjanými Tranosciami ostávajú po hŕbkach. Dievčatá majú zväčša menšie knižky. I Anna má menšiu s väzbou z bieleho celuloidu s kalichom.

— Čo sa ti snívalo? — privráva sa jej Eva Ručenech. — Ja som videla konope. Nevieš, čo to bude?

— To bude hnev, — rozlúšti hneď Mariša Petercech, parádna bystrá dievka.

— Ej, aby to len nevyšlo na zle. To som ja vedela. Mamenka dávali včera uhlíky do vody. Tí to zbadali. A čo je dobré, keď sa prisnije?

— Včela, fujak… To prinesie šťastie.

— A zlé?

— No, zlé, — vysvetľuje Mariša, — je oheň, kone, krik… To nech sa ti neprisnije.

— Vša si zapamätám.

— Pozri, Eva, — vyberajú zas ženy furmy, — ako má len tá Mišovicech tylanger špatno uviazaný. Nijako to nesvedčí tej Kači.

— Čelo má vypleštené.

— A hentá Beta Hrebenárech by i bola na tvár, ale má mrzký driek. Nijako jej neprilieha tá kacabajka.

— Kača je driečnejšia.

— A Zuzka Žutákech, tá sa drží. Dobre na prstoch nechodí. To jej však nič napomôže. Nebude mať frajera. Nemá ani meríc; ani krásy, — vykladá Truskech vdovica svoje odborné znalosti.

— A henten kratiš, pozrite. Však je to veru Kačka Krachanech z bodovských kopaníc. Tá tu má iste frajera, keď sa sem driape. Už i sukne nastavuje, nevídali. To si veru spadla z krásy.

Zdola idú kŕdľom Čreničianky. Černooká Anička Čerenech, Anička Poplužných, snivej, pravidelnej tváre, okrúhla Evka Valkech, podatá na hodného otca, Fraštackých dievčatá, rovné ani sviece… Kaliniakech… V ruke kytička, kvet výšivky a čo suknárka aspoň s hodvábnou šatôčkou na hlave. Radosť oči na nich popásť!

— Ktorá je tá Anna? — štuchajú sa mládenci, stojac po hŕbke neďaleko. — Tá väčšia?

— Nie! Tá menšia.

— Tá nižšia, čo má tú škrobku?

— Tá! Kh… kh… kh…!

— No, ten už zakašľal! — pozorujú ženy mládencov.

— I ona zakašľala, potvora. Tá ho už počká po kostole.

— To si dávajú signál.

— A pozrite hentých dvoch! — mrká Lúštikech nevesta, biela, okrúhla, na pár mladých ľudí. — To sú Zázvorovci. Tej Ganslovej sa to podarilo. Celkom im pristane.

— A čož’, Anna, vášho Adama nebudete ženiť? Však by bol už azda na rozume? — doberá ju Trúsková, ošpicovaná baba — ako sa hovorí.

— To by bol. Ale čož’? Však chcel i Evu Prepelech, keď mal prvú ohlášku s Jurom. Vraj — nechcela habať, zhyzda akási, — napodobňuje Adama.

Zatiaľ Beňo a Veston zájdu do štátnej školy. Slečna Nelly prijme ich s veselým úsmevom.

— Neskoro, neskoro!… — berie si drobnú knižočku, vychystaná v pekných ružových šatočkách do kostola. — Mali ste prísť prv.

— Odpusťte, slečna, ideme zďaleka, — pofŕka Veston kolegyňu.

— Ach… čo to za parfum?

— Eau de Cologne, slečna.

— A ste už dostali plat, pán kolega? — pýta sa ho Nelly vážne.

— Čoby len! Žijem z predplatkov. I tu u Paľka mám účet a sem-tam. Človek pracuje a musí žiť nejak. Keď dostanem, zaplatím.

— Ja len pre eau de Cologne, — potrhnú sa pery starostlivo výčitkou.

— To musí byť! Veď je Veľká noc!

— A čo vy, pán Beňo? Nech sa páči! — odloží drobnú knižočku a núka hostí zákuskami. Zavolá na slúžku, Agnesu, takto hodnú dievku, len krok má trochu ťažký. O chvíľu je tam likérka a drobná, starostlivo pestovaná rúčka s diamantovým prstienkom na prste nalieva hustý, tmavočervený nápoj do malinkých kryštalových kalíškov. — Nuž čo? Výborný, pravda? Ale zpravodajská služba pani Ganslovej oznamuje — idete sa vraj ženiť. Netajte, — uprie modré oči významne na Paľka. — Jolana bola na kopaniciach. Všetko nám priniesla správne a hodnoverne.

— Čo tajiť, slečna? — položí prázdny kalištek na tácňu. — Som sedliakom a samotnému ťažko je sedliačiť.

— Keď chcete, čo robiť! Ja vás — pravdu rečeno — nerozumiem. Byť tak vami — nie som jedinej chvíľky na tejto doline. Čo je tu život?

— Ako všade, slečna.

— Pravda, ako komu. Tá Anna môže byť šťastná. Evička Klasných tiež. Ale komu potom my ostaneme?

— Nám, — postaví sa Veston a graciózne sa ukloní.

— Vás ešte ktosi drží, pán kolega.

— No, to už nebude dlho.

— Ktovie? Ale čo po tom. Nech sa vám páči! — naleje znova.

— Ó, nie. Za nijakú cenu! — odskočí učiteľ s posunkom, až to vyvolá úsmev na Beňovej tvári.

— Odkedy? — zarazí sa Nelly prekvapená.

— Odkedy ma zaujíma odtlačok vašej drobnej nôžky v prachu pred lesnianskou štátnou školou.

— Ale iďte, vy pochlebník! A pozvete nás na svadbu? — obráti sa rýchlo s otázkou k Beňovi.

— Ak prídete? A ten maják je už hotový?

— Je!

— A kto je v tej loďke?

— Vy… Vy už máte svoj maják.

— Môžete ho mať aj vy, — pohladí si Beňo krátko pristrihnuté fúzy, keď sa sberajú. — Len chcieť vám treba, — vyzdvihne s dôrazom, — chcieť a — maják je tu.

— Ó, ten nesvieti, — zihrajú jej drobné zúbky a s koketným úsmevom lúči sa na ulici, cupkajúc drobnými nôžkami do dolného kostola.

— Mal si ju odprevadiť, — mrkne Beňo na kamaráta. — Takto srdca nedobyješ.

— Eh čo, — pohodí Veston rukou. — Som maják, čo nesvieti. Vtipná potvora. Myslíš, nerozumiem? A mohla by spraviť zo mňa človeka.

Ľudu ešte pribudlo na hradskej. A farieb, farieb — bielej ako sneh, červenej ako krv, belasej ako nebo, čiernej ako noc — všelijakej. Štíhla, vypnutá postava Kremenáča, vyholeného, s ostrým zrakom a orlím nosom, rozráža ich na dve strany. Kráča odmerano, po vojensky. Ľudia si rechtora obzerajú a robia svoje poznámky.

— Však je tak! — mieni ozrutný Matej Hobla, nad ktorého nevyrástlo chlapa ani z rodu kopanických Kuželov. — Lež čo len ženie s tým organom? Hlas má dobrý, to sa musí dať. I postava je. Ale čo ženie ako kone bičom?

— Veru pri tých pašiách na Kvetnú i na Veľký piatok nebolo si ani oddýchnuť, — prikyvuje mu i Krivošiak, hoci myslí ináč. — Ešte dobre — každý si spieval po svojom.

— Ale dobre je to, — zastanú sa rechtora mládenci, Klupka i Jano Kutan Zadných, vyhúknutý, s hrubými, mäsitými perami. Tiež prišiel z Ružomberka na niekoľko dní. — Čo sa to musí ťahať bez konca? I v Jahodmom sa rýchlejšie spieva. To sa len u nás ťahá — rozťahuje ani gumoelastika.

— Však náš rechtor boli veru tam nedávno, — ohlási sa ujec Krtko, vyparádený do sedliackeho, s Tranosciom ako klátik pod pazuchou. — Aj povedal na našej ulici — tak sa vraj musí i u nás spievať!

— Teraz sa robia vo všetkom novoty, — zamieša sa i Mišovic, pekne oholený, ako ku sviatku, človek, čo sa nového neľaká. — Musíme aj my s dobou. Azda sme my nejaká barina?

— Aké novoty? To si človek nemá ani pri tom speve v chráme božom oddýchnuť? — zavrátia ho druhí.

— Čo sa človek dosť nenapotí za tým pluhom? Rečiem — azda nie? — prikyvujú si rozvážny Plavčo a trochu zakrslý Država, ktorého zať robí tie malé mandličky…

— Ba veru, — rozumujú i ženičky, rohánky, vo farbistých ručníkoch, najstaršia, Miklúšech mať, má čierny, hráškavý. — Čo sa len nakrútiš v tej domácnosti. Do kostola ide si človek oddýchnuť.

— Ja, veru, keď si tak zatiahnem z chuti, ako by mi len niekto dušičku pohládzal. — prejde si po bielučkých driečikoch tučnou rukou tetička Sladonech z Mokradia. — Veru tak!

— A či my spievame pomaly? — krúti hlavou i cechmajster Stránik. — Aké novoty?

Zazvonia tretí raz. Ľudia sa pohnú, farby sa mihocú. Kostol je raz-dva plný. Beňo horko-ťažko dostane sa s Vestonom na chór. Dolu pred oltárom na slobodnom medzi lavicami samý kvet, pestrá stuha, poriedku hodvábna šatka, lesklá, biela alebo zlatožltá. Tam stoja dievčatá. Najmladšie kdesi za oltárom, ako pritisnuté k stene. Okolo oltára najprv hrdé Čreničianky, potom z obce — vysoká Anna Topoľcech, počerná Kačka Jurinech a radom. Za nimi dievčatá z kopaníc. Bohvie, kto ich tak pousporiadal. Za dievčatami mladé ženy. Eva Zázvorech už si tam pýši. A Sedlárova Kača odráža sa ani pivónia na kvetných hriadkach. Stoja úzko, stisnuté vedľa seba. Staršie ženy a chlapi sedia v laviciach popod chóry. Na pavlačiach mužskí.

— Nesúraj, — potisne navalenú Betku Dučkech statná Anna Hoblech, stlačená i so škrobkou ani usušený haring.

— Ba ty nesúraj, — zazrie na ňu Betka a bielučká pleť jej očervenie.

— Čož’ myslíš, všetko je tvoje, keď si z Čreníc? To si azda pod pecou s Janom oných?

— Ty čuš! Však keď si to seno hrabala na Kozovej, čo tam robil pri tebe? Ty mi nemáš čo závidieť.

— Miesta, dievčatká, miesta, — volá kostolník Kubis do kolísavých radov. Už niet kde jablko hodiť. Ale priechod do zákristie musí byť.

Ľudia vstávajú s miest. Ide farár.

— Aký sú len pekný, červený, okrúhly, — šepcú ženy.

— Veru, keď prišli k nám, neboli taký!

— A čo tá Mišovicech toľko kašle?

— A ten na chóre nie? Kašle už po tretie. Ona má tenký hlas a on hrubý. To je telefon.

Pod kazateľňou i popod chóry všade nabité. Dedkovia, otcovia, babičky, mamenky — pekné, svojrázne črty. Tu a tam ešte dlhé vlasy, pomastené. Hen dedko Šíverech, Tomáš, čo chodí s Jolanou, majú okuliare na motúze. — Onen Kuželech, Belánik, čo videl tých hurbanistov — má ich zas len o jednom sklíčku. Druhé mu vyrazil synov chlapčisko. Tí starí hľadia na seba a i nemôžu sa poznať. Hádajú i rozmýšľajú, najviac iste o svojich biedach. Tranoscie väčším dielom staré, kožené, obíjané, po dedovi, po babičke… Ujec Krtko podopiera si hlavu rukou a hľadí kamsi doďaleka. Tranoscius otvorený len tak na mlynec. V ňom čítať hneď na prvej strane: „… Túto knižku kúpil mi môj otec, keď som išiel k vojsku. A je moja, Krtku Jana. A kto mi ju ukradne, tomu ruka odpadne. Náš Jano sa nám narodil 4. septembra roku 1896… Súd som prehral dňa 7. marca roku 1899 a platil som tomu Zobáčovi (či Dobákovi) 360 zl. striebra. Kača sa nám narodila 5. júna 1900…“ Najvážnejší cirkevníci sedia pod kazateľňou, kurátori, presbyteri. Farára nevidia, ale aspoň ich vidí celý kostol. Inšpektor Jesenák má miesto v prvej lavici pod chórom. Vedľa neho richtár Pokryváč, spravodlivý, Krivošiak, Plavčo, Stránik a vysoký Kaliniak z Čreníc, ktorý — ak raz nebude v kostole, alebo leží, alebo umrel. Nad nimi na chóre počerný, inteligentný Čereň, švárny, červenučký Valko, územčistý Dučka a iní Čreničania. Včera boli i ročiaci. Prišiel Fraštacký i Zuzic, ktorý strojí vraj vystavať ohromnú pílu na doline… Ale i dnes je pekný ľud pred Pánom Bohom.

„Nejsvětější,“ zaznie zpred oltára. Dievčatá sa sklonia na jedno koleno, ľud vstane a nabitým chrámom nesie sa tiahlo mohutný spev. Po ňom zahučí organ a rechtor Kremenáč počne silným, čistým hlasom „Bože Otče, vkřísils’ mocne…“ rezko, ako je v chorálovej sbierke.

— Už zas ženie! — šepocú si ľudia na chóre.

Pod chórom to tak nepočuť. Tetička Čelkech, čo má ešte zaporiadiť a do človečenstva uviesť krstňa, Adama Lúštikech, tá veru nedbá, či je organ vopred riadkom a či dvoma. Ona na to pravé ucho nedopočuje a spieva si spokojne, ako jej vychodí.

— Eh, čož’ — zas poháňa? — Beňo s Vestonom hore pri Čereňovi vidia, ako sa hlavy tu i tam dajú dovedna. Oči šľahnú raz sem, raz ta, najviac však smerom k organu. Shromaždením schveje nepokoj, ako keď sa začerí hladina.

Pri druhej piesni je to okatejšie. Chlapi rozkladajú rukami, stisnú plecami a z niektorých očí sršia hotové blesky.

— Čo si ten myslí? Však je skoro o verš pred nami. Kto vydolie za ním spievať?

Pri tretej piesni je už babylon. Pod chórom ťahajú svoje, na chóre svoje a rechtor hrá si, hrá podľa nôt, ako chorál predpisuje.

— A čo je to spev? — praskne trpezlivosť.

— Tak sa to má hrať? — počuť výkrik, ako prerazí spev.

— Za to berie plat, aby nás sekíroval?

— Dolu s ním, dolu… — ľudia vstávajú z lavíc a búrka zachváti celé shromaždenie. Dievčatá hľadia placho zpred oltára. Beňo hľadá Annu očima. Bledá je na smrť. Ešte len i Sedlárova Kača obelela medzi ženami. Svarínsky tiež nesvoj vracia sa pred oltár — vysvetliť ľudu.

— Pán rechtor nechce zle. To len aby spev šiel sporšie. Tak ako po iných sboroch.

— Načo sporšie? — počuť šomrať, — To by sme už ani v kostole nemali mať času? Aké novoty?

— Naši otcovia spievali pomaly. I my chceme tak…

— Tak veru! — prisviedčajú si i ženy jedna druhej pod chórom. — Tak… tak.

— Navrchu trnky, vnútri mak, — mihne sa počernej Mariši Stankech pri ženských laviciach povedačka.

— Ba, rechtor má pravdu! — šomrú niektorí z mladších, ale neodvážia sa s tým von.

— Ťažko sa boria staré svety, — nakloní sa Veston k Beňovi.

— A všetci máme rovnako svoj svet radi. Múdri i hlúpi — rovnako.

— Tak je!

Organ sa ozve znova. Teraz už poslušne a krátko. Iba pri prechodoch to seká na znak, že krv nie je voda. Ale čo robiť?

Kázeň je z evanjelia o učeníkoch, idúcich do Emaus.

„Moji drahí,“ hovorí farár dôrazne a srozumiteľne medziiným, „my všetci kráčame do toho nebeského Emaus. Nože si vyberme dobrého kamaráta na cestu. Akéhože máš ty? A ty akého? Ak si vyberieš Pána Krista, ktorý sa ti dáva za sprievodcu — tebe bude dobre. I tým bude dobre, čo pôjdu s tebou, vieš? Lebo nepôjdeš s krikom a hukom, ale ticho a pokorne…“

— Ale nás špičkuje, — drgne Hrebenár lakťom Krivošiaka.

— A čo myslíš? Oni s tým rechtorom dujú do jedného vreca. Ale i musia. Nás je veľa a oni sú len dvaja!

Zaujímavejšie sú ohlášky. Pri tých sa i dych stavia. Muchu by počul preletieť.

„Kresťanský mládenec Ján Kohútik,“ oznamuje sa, ako by hrachom sypal, „ten si zasnúbil kresťanskú pannu, Katarínu Jurina…“

— Čož’? To sa Kača vydáva? — šepcú si ženy. — A tu je, hľa… tam pri stĺpe. Tá nemala prísť. To veru nebude po dobrom.

— Po chvíli striehne ho, aby jej nesbehol.

„Kresťanský brat náš, Ján Bolvan, vdovec…,“ pokračuje kazateľ v dusnom tichu a v spare, až rosa steká po oltárnych stĺpoch, „ten si zasnúbil našu kresťanskú sestru Annu Gužvera, vdovu po…“

— Čo tá potratila rozum? — zašumí pod chórom. — Za takého starygáňa ísť… Však už bude mať do sedemdesiat.

— Podpíše jej so päť meríc — čoby nešla?

— Hja, to ju preto tak zastával pri tej repozícii, — šepce Eva Šípalech, vojenná vdova a tiež parádnica, Sedlárovej. — Teraz chápem.

V dolnom chráme je už po omši. Ľudu je menej a má sa kde rozložiť. Dievčatá i tu stoja pred oltárom. Najviac sú však už len suknárky. Tylangra, preberavých stúh, ručníkov na rožky iba kde-tu. Z chlapov Adam Želovič, ten, čo bol u cisára, ruženčiar Mandelík a jeden-druhý sú ešte v sedliackom. Ostatní viac len tak. I kostolník Bartoš, keď sa vyzlečie z úradného rúcha, nie je ani pán, ani sedliak. Ale tváre i tu — rázovité. Postavy pekné, urastené.

I tu sa snúbenci ohlášajú. Sivý, pokojný Bukva shodí ich niekoľko párov s kazateľne. I tu tá najväčšia napnutosť… Iba Nelly Simorová ako by si nevšímala toho. Stojí krásna, svieža, celá ružová, s drobnou knižočkou v ruke. Modré oči blúdia jej po vysokých bielych stenách. I tie steny sa tratia, ani kulisy. Vidí kohos’ tam v tom druhom chráme a pokrižuje sa. To je Beňo, podivný, zaujímavý Beňo… A ten v tú chvíľu skutočne nezaslúži toľkej pozornosti. Hľadí s chóru, keď ľud vstáva a Svarínsky dáva požehnanie. Kochá sa v tej nádhere farieb tamdolu, ako o Jáne v kvietí na lučine.

— Kačo, poprav mi hlavu! — šepocú dievky jedna druhej.

— A stužka je mi dobre? Špendlíček mi poprav!

Odznie i druhý verš a všetko ide okolo oltára. Rechtor má oferu.

— No, ten tiež trafil na deň!

Najprv hrnie sa mrľač — dievčatá od najmenšej. Čo majú, hodia na tanier a idú riadkom jedna za druhou rozstúpenou, úzkou uličkou. Za nimi dievky väčšie a väčšie tak, ako stoja. Ako by sa len veľký, velikánsky veniec vinul poza oltár. Rohánky, suknárky, biele, počerné… kráčajú drobným vážnym krôčkom, vystreté, urovnané, so sklopeným zrakom. Vedia — hoci sa i spieva — ale celý kostol hľadí na ne.

— Pozri, ako sa len múdri tá Beta Gabajech, — šepce tetička Višnech Šíverovie kmotre, — múdri veru, a nepristane jej to!

— A hen Eva Malekech chce k nám za nevestu, a kasanku má požmolenú.

Veniec sa zatiaľ pekne vije, vije — odvíja. Beňo hľadí — Anna ide pokojne, ticho.

— Krásna je! Niet jej páru!

— To je tá najkrajšia výstava pred Pánom Bohom, — pošepne Beňovi Čereň do ucha.

— Je!

Za organom okná a v nich plno mládencov. Vidieť, ako dievčatá vychodia pred kostol, kde okolo obecného sluhu, Žutáka, rozostavujú sa na rozhovor.

— Hento ide moja…

— A hen zas moja! — vravia si mládenci, ukazujúc prstom.

— Tvoja je akási bledá.

— A hentá tvoja pozerá za druhým.

— Tomu ja neverím. Jej modré oči dnes ráno mrkly iba po mne.

— Pozri Kaču… Tá má roľu na Krížnickom!

— Ale má hubu na fanfarku.

— Ba na drumbľu…

Spev sa ešte mocne ozýva. Po dievkach idú ženy, mladé i staršie z lavíc. I najstaršie, vráskavé, najviac s tmavými, hráškovanými šatkami na ustatých hlavách. Okuliare schovávajú si do ručníkov. Za tými hrnú sa chlapi od najmladších, niektorý i v pokúšaní, ako s krajciarom, čo dostal doma na oferu. Hodiť, nehodiť? Zameniť ho za starý? Postupne to ide až po stárež. Spev slabne, kostol sa vyprazdňuje. Kto by veril, že sa sem natisne i vyše pol druha tisíca ľudí?

Pred kostolom stojí už zástup vo veľkom kruhu. Juro Žuták, držiac papier v hrsti, chystá sa jedno-druhé oznámiť.

— Pozri, Betka! — mykne Anna Hoblech Cícorech kamarátku, mrknúc očima na Kutanech dobrovoľníka oproti. — Jano má muškát, ty si mu ho dala?

— Ja veru nie, — zamračí sa dievča. — Neviem, kde to schopil.

— To ho iste tá Mišovicech privábila.

— Nech! Ten muškátel mu nepomôže. Ani cypriš. Mal si rozmyslieť prv…

Sluha oznamuje: „… hľadajú sa ešte robotníci na veľkostatky. Kto nemá čo robiť, môže sa prihlásiť… Na kopaniciach je dom na predaj atp.“ Keď skončí, rozsype sa národ ako kytica, rozhodená vetrom na všetky strany. Už idú i z dolného chrámu. Zvonia na jednej i na druhej veži skoro jednaké dva zvony. Dobrý deň mieša sa s pochválen…

Diškuruje sa o všeličom. O ohláškach i o rechtorovi.

— Nemali mu to spraviť, — vravia niektorí.

— My by sme to veru nášmu organistovi nespravily, — ohlásia sa katolíčky. — A ten náš Jakubec tiež hrá tak, ako mu ľúbo.

— Hja, u vás je iná regula, — stavia sa gazda Stanko z Božej Hrsti. — My si platíme, chceme si i rozkázať.

— Lenže on je na to, ako hrať, a nie vy…

— To len vy tak, — stáva sa hádka pomaly nebezpečnou. — Vám keď čo povedia — vy len poslúchať.

— A čo my nevieme nič? — ponáhľajú sa i druhí Stankovi na pomoc. — A starý pán rechtor, čo nám slúžili za štyridsať rokov, nič nevedeli? A naši otcovia a matky tiež nič — ha?

— Tá Gužvarech, — posudzujú inde ohlášky, — dostane i merice i kravu. Ale ona bude ňou…

Veston ostal v dedine. Beňo ide s dievčatami sám hore dolinou. Pri Srdovanovej záhrade prejde ich Sedlárová s akousi tetičkou z Rakova. Ani ich neobzrie, len sa odrazí popri potoku kamsi do Slávikova za Višnech materou.

— Hnevá sa! — povie Paľko Anne. Tá ani nemukne.

Od Žeruchu idú sami briežkom. Dievča kvitne ako mladá jablonka. On kráča vedľa nej, zajedá sa do jej pohľadu a stíska jej vyrobenú rúčku. Zájdu medzi stromy — nevie sa ovládať.

— Ty si bola najkrajšia, — hovorí jej tíško.

— Čoby len…

— Počuj, Anna, už je čas, — strhne ju vtom k sebe a bozká na ústa. — Do turíčnych sviatkov, ak aj ty chceš, môžeš byť mojou. Chceš, Anna?

— Vy len žartujete, — žmolí si koniec belasej, peravej zásterky zmäteno.

— Nie! Zunoval sa mi taký život. A teba, vieš, mám rád…

— Bože môj… vidia nás! — vzdychne dievča, však — nebráni sa viacej.