ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Švihula — Nešvihula?“ diškuruje sa po poli. Ľudia vstávajú včas a neskoro idú na odpočinok. Mrvia sa ako mravce až pod Vysokú. Aj ich tá práca poberá. Beňo stojí s Kozákom na roli a obzerá krásnu pšenicu, prechodiacu do bronzovej farby.

— Aké je to len všetko pekné proti tomu u nás! — pochvaľuje mladý gazda.

— Však sme to obrobili! — hmká Kozák povedome. — A všetko to akosi naraz doziera. Najprv sa dáme do raži. Tá je vyše hlavy.

V poli je radosti. Dni sú pekné. Beňo vezme kosu i sám a zaťahuje v rade s Kozákom a nájomníkmi. Niekoľko žien s kosákmi v rukách odoberajú za nimi.

— Ichuchú! — zaujúka Mariša. Vysk letí po stráňach a ozvena ide shora i zdola.

— Ichuchú… ichuchú! — celá dolina je rozujúkaná. Dolu pri Čreniciach už kríže svážajú do kozlov. Niekde hukocú mláťačky. Zapperovci mlátia na veľkej ráte blízko dediny. Kopanice nasledujú voľačo neskoršie, ale na tvárach je všade radosť.

— Bude chleba, bude!

— A kde je teraz ten Švihula?

— Potĺka sa, — napije sa Kozák vody dierkou na uchu krhly a vysvetľuje žniciam. — K Eve sa už neodváži.

— Keby bol hodnejší, prichýlila by ho, — žartujú ženy. — Ona je milosrdná.

V tuhej práci uteká deň za dňom. U Beňov mlátia po prvý raz. Uvarí sa pálenky, Anna napečie koláčov a Šupákech benzínka z Božej Hrsti zahukoce. Gazda vezme zrna do hrsti, podrží ho pred sebou a hodí zpät. Vidieť, teší ho to. Ani nie pre to zrno, ale že je to ovocie jeho práce.

— Nikdy som prv nezažil takej radosti, — pochváli sa Paľko Anne. — A narobil som sa dosť i natrudil.

Robota naháňa robotu. Niet veľmi času rozmýšľať, len robiť, najesť sa a spať ako v oleji. Na Beňovi skoro poznať to zdravé povetrie a nový spôsob života. Líca, prv poblednuté a vpadnuté, vyplnia sa a očervenejú ani broskyne. V očiach oheň — na ústach smiech.

V záhumeniciach ovocia — slivák, hrušiek, jabĺk. A dá sa to, ešte len i tie opadalky, speňažiť. Zo slivák navaria ženy lekváru, i usušia sa. Kozák zas snáša ich do suda na kvas. Treba to využiť keď Pán Boh požehná. Takto ani nebadať — a lístie počne žltnúť. Bučina očervenie, ako by ju vytepali z medi. Pomaly i pŕchne. Ľudia sa vracajú z majerov, chlapci i dievčatá, a na doline je zasa veselo. Spev sa ozve, harmonika zhučí. Paľka to už však nezaujíma ako kedysi. Vedie si svoje hospodárstvo. Keď niet roboty — nájde si ju.

— Treba nám záhumnie ohradiť, ujec.

— Pôjdeme na lieštie do Boriny.

Aj sa vyberú. Privezú konárov za voz, sekajú to nakrátko a opletajú lesice.

— Stačí! — ohliada si gazda vykonanú prácu. — Tak to robili naši otcovia za Svätopluka, a bolo.

— Veru je to takto najlepšie, — prikyvuje i Kozák sivou hlavou. — Vyderie sa, vyberieš, čo zlého, a nahradíš. Musí to byť drót? A lieštie rastie vždy, i vrbina.

— Ale, ujec, ani tie brány sú nám nie dobré! Jedna je nalomená.

— Spravíme, — hotový je hneď. — Dobrý gazda, čo len možno, sám si vymajstruje.

Aj majstrujú. Nasháňajú dreva i riadu. Spravia i vozík, taký — previezť niečo napochytre. Chystajú sa i včeláriť a robiť úle, dzierdzonáky. Tam za stodolou bude krásne miesto pre včelín.

— Ej, no, — diví sa Beňo, — čo len všetko vie človek, keď sa dá na to!

— Čož’ to? My si veru sami porobíme i postele, stôl a stoličky. A ten starý Matej, čo nedávno umrel, spravil v zime na Zapperovom salaši obrovskú harmoniku. Tú by si mal vidieť…!

— A hrá?

— Ani na organe, — upravuje Kozák doštičku pod hoblík. — Tam je kdesi u Srdovana. Čo tu len všetko vymyslia…!

Paľkovi sa takto otvára nový svet. Čo skúsi a vidí, preciedza sa cez jeho schopnú, citlivú a životom zmietanú dušu. Prv nič neostalo na tej riečici — teraz ostáva. Najviac pozornosti venuje, pravda, svojej družke. Pred jeho zrakom správa sa gazdinou, ako on zas pred ňou gazdom.

— Čo ti je? — zarazí ho raz, keď ju nájde smutnú.

— Nič, — odvráti tvár a ide do komory.

— Aké nič, a slzy máš v očiach? Čo sa ti stalo?

— Chlieb sa jej nepodaril! — vyzradí mať zaťovi. — Ona sa nesmierne teší, keď môže položiť na stôl chlieb pekný, okrúhly, s krehunkou kôročkou.

— Ach, ty blázonko, môj blázonko! — sovrie rozžialenú Annu do náručia a dotiaľ jej vyvráva, až sa rozosmeje.

Istého dňa zaklopú hostia, Gmunt so Schetterom. Anna nepríde do rozpakov. Privíta ich a pekne uctí.

— To žieňa je stvorené za paniu, — mrkne továrnik, tučný, červený, kým gazdiná zháňa muža po dvore.

— Z týchto ľudí môže všetko byť, — potvrdzuje rozvážne Schetter a napráva si cviker na nose.

— Tak čo, pán Beňo? — vítajú sa páni s prišlým gazdom. — Bude tá železnica? Robí sa niečo?

— Robí, — uisťuje Paľko. — Len to treba hnať.

— Bolo by ísť do Prahy, — radí hneď Gmunt. — Okolo takej veci treba chodiť. A počúvať, rady by dostať železnicu aj iné obce pod Vysokou. Aby nás to nejak neobišlo!

— Pôjdeme v deputácii.

— Pre náš podnik malo by to ohromný význam.

— A pre náš ľud tiež! — vykladá Beňo. — Teraz ešte jest i práce. I na tých majeroch sa zarobí. Ale veľkostatky sa stroja parcelovať. Môže sa niečo stať, a ľud pohynie nedostatkom.

— To je tak, — obzerá si doktor čistunkú, chutnú svetlicu. — Potom by to už šlo. Založila by sa priemyselná osada a chleba by bolo.

Anna ponúka hostí chlebom a čerstvým maslom. Len teraz sa mrzí, že nemá podarenejšieho chleba. Podá však cukrovinky, čo ju naučila robiť mladá Srdovanová. Beňo vidí, ako žena pozorne kladie všetko na stôl. Chápe — trnie nebyť mu na hanbu. Pritom naslúcha ďalekosiahajúcim plánom. Tváre ožijú a vo svetlici sa už zdá — ako železnica funí dolinou hore i dolu. Na lúke, Židáčke, stavajú sa vysoké poschodové domy a ľud miesto majerov hrnie sa do továrne.

— Treba len chcieť, a bude to, — posmeľujú sa hostia.

— Spravíme, čo sa dá, — uisťuje Beňo.

Cíti, musí to hýbať. Ešte toho dňa sbehne pohovoriť s richtárom a výborníkmi. I ku Svarínskemu sa hotuje.

Na obecnom dome práve zasadajú.

— Ach, Beňo, žiješ? — víta ho ešte na dvore Srdovan, vychudnutý, zblednutý. — Akože poslúchaš tú peknú mladú ženu?

— Dobre! — smeje sa podrichtár. — A ty čo? Už si dokominárčil?

— Som, a ako! — prelietne mu mrak po čele. — Kamarát Venduš — nedajbože — príde od toho o rozum.

— Ešteže?

— Veru, človeče. Chodil som, veď si ma stretol. I to som ti vravel, ako som chytil vrahov v Handlovej. Dobrá myšlienka, čo?

— Ani u rodeného detektíva.

— Mal by si ma bol vidieť, ako som podpichoval, — preblysne jas povedomia bledastou tvárou. — Mali ste, reku, tým Čechom oči vylúpiť. To boli chlapíci, čo sa dali do nich! — Však jeden ušiel, ale dvaja sa tu skrývajú — pošepnú mi hneď. — Ver’ tu… a dve robotnícke postavy, baníci, vystúpia zpoza šrotovníka. — Ach, vitajte! — vyobjímam ich… — ukazuje Štefan, ako to robil. — Nate cigary, dobre ste to spravili…! O chvíľu však tí len oči vyvalia, keď ich chvatnú vojaci a odvedú na Sédriu do Matúšova…

— A čo je s nimi?

— Veru neviem. Šli sme s Vendušom do Prievidze. Tam sme si obzreli hroby zabitých. A zas len Ičo poď hore-dolu po mestách. Schladilo sa, poprechládal som. V Teplanoch som už pľul krv. Dostal som sa do nemocnice. Tam mi lekár, dobrá duša, vraví: — Syn môj, ty si už mnoho vykonal, musíš ležať. Konečne pred týždňom vybrali sme sa s kamarátom Vendušom do ministerstva v Bratislave. Museli sme najprv dva dni čakať. Žiadame si vyplatiť zdržanú mzdu. — Čo sa nehanbíte? — štráfa nás referent — prácu za vlasť si chcete dať zaplatiť? — Pán doktor — vravím mu — choďte do Mukačeva, do Prešova a Košíc, odtiaľ do Tornale a kdekade. Nemajte ani kde spať, ani čo jesť, a uvidíte, či vám čo ostane z tých niekoľko koruniek na deň. Veď my tie peniažky vydáme do krajciara. Ináč, ak nás nepotrebujete, povedzte — my vám za službu ďakujeme. Vyplatili nám a šli sme domov. Jurovi to však nedalo pokoja — stále blúznil cestou. — Ty, ale keď nám to len tak tam povedali! — zasmial sa mi divno. Nie je to dobre s ním.

— Teraz si oddýchneš.

— Mám dosť roboty s asekuráciou. Ja sa vyživím i bez našich pánov. I ľuďom mám vyúčtovať z tých peňazí. Niektorým dám látku. Ako som mohol, tak som hľadel dať cedule ďalej.

Otvorenými dverami vidieť do siene, kde sa mrvia sedliaci.

— No, už prišiel, — mrkajú niektorí na Srdovana, dávajúc hlavy dovedna, — už zbohatol. Teraz bude pána sekať!

— A notára tu ešte niet? — pristaví Štefan, vojdúc medzi ostatných, novým myšlienkam vždy prístupného Mišovica.

— Ten je chorý — v Tatrách.

— A bude čo z neho?

— Pán Boh vie!

Pri zasadaní príde do reči to i to. Najmä keď rozvážny Metielka, s krotkým pohľadom a bielym strniskom na tvári — pripomenie obecných bujakov. To do rady ani nepatrí, ale nehovoriť o tom — nedá sa. Aj teraz sa už diškuruje dobrú hodinu.

— Ale uvidíte, ľudkovia, — myslí dobre školený, ešte vždy švárny Martin Gelovič, kedysi najkrajší fíra vo Viedni, — tí bujaci zožerú sa nám sami.

— Ej, no, sami — ako sami? Sa to už niekedy stalo? — krúti hlavou ujec Želovič, ten, čo bol kedysi u cisára. — To by bol špás!

— Na moj’ dušenku, uvidíte…!

— Ale utrú pán brat halenčinou, utrú! — má ujec trochu v rožku. — Čo mi máš také vyprávať. Kdeže môže zjesť bujak sám seba?

— Ba môže, — skočí Martin, mrziac sa, že ho starý chce tak uponížiť prezývkou na bodovských zemanov. — Ja to mám už na halier vyrátané. Pozrite, mám toho Ryšu. Sena mi zožerie toľko! Za opateru dostanem denne desať korún. Keď sa vysilí a bula predáme na mäso, uvidíte, či nebude moje, čo sa dostane. Ešte mi i doplatíte. A tak i druhým.

— Však ho drž lacnejšie, — nadhodí Metielka.

— Vezmite si ho vy! — núka ho hneď zas Martin.

— Čo ja? Len bych si opatril, čo musím.

— A bulov musíme mať, — volá Peterec. — Čo pôjdeš s kravou na susednú dedinu? — vystihne podstatu veci pri všeobecnom súhlase výboru.

— Ale, páni občania, — pretrhne vravu richtár Pokryváč, — máme ešte aj iné veci. Tohto roku je veľa slivák. Mali by sme si postaviť pálenicu, ako je to po druhých obciach.

— Neviem načo? — protestuje Hrebenár. — Napáľ si toho doma v kotle, koľko ti načim.

— Lenže to už nebude tak, — tíši šumot Pokryváč. — Do obce majú prísť financi. Akýsi Vydra a Krámer, či kto. Už sa nás dopytujú na byt. Doma sa to nedá. A keď chceme z nápoja niečo mať, musí byť dobrý.

Dôvodí sa za i proti. Konečne sa srdcia na Mišovicovo slovo oduševnia a rozhodne sa pálenica stavať.

Tu príde podrichtár Beňo a vykladá o potrebe železnice, továrne a čoho všetkého pre dolinu. Navrhuje pripojiť sa k deputácii, čo pôjde do Prahy. Trovy, ak budú, hradí továrnik Gmunt.

— A to nám veru pôjde tá železnica po roliach, — vpadnú hneď do toho niektorí po starom spôsobe.

— Ba mandličky sa nám zažnú od iskier v lete! — zamýšľa sa ozrutný Hobla.

— Azda i chalupy, — posmieva sa Plavčo, ktorý je už i s mladými z novšej školy.

— Ba vaše hlavy, — sipoce Kačkin medzi mladšími zástupcami obce. — Dajte si ich Srdovanovi poistiť.

Konečne sa rozhodne po všestrannom uvážení tú deputáciu, keď trovy platí pán Gmunt z Osady, v mene božom vyslať.

— Koho? — spytuje sa richtár.

— Nech ide podrichtár, keď to chce vykonať. — A pán farár Svarínsky, — mieni kurátor Burý. — Toho poznajú i v Prahe.

— Z Čreníc nech ide Jesenák, — navrhuje vtipný Čereň, ktorý prišiel sem tiež len preto.

— Však sa mu i patrí, keď je poslancom, — pritlačí Srdovan. — Z Osady by šiel Gmunt starý alebo mladý. Z mesta pravotár Hôrka, a železnica bude. A kedy by ste šli?

— Myslím, pozajtre, — rozhodne Beňo. — Za Svarínskym som bol, niet ho doma. Ale hneď príde — dohovoríme sa.

Po zasadnutí, ako riadne, zájde sa do krčmy na pomernô. Teraz je to u Šestáka. Výborníci si zasadnú a diškurujú, čo a ako by sa malo, aby bolo z Lesnej mesto.

— Eh, len vy nechajte dedinu dedinou, — vraví tým mladým okolo Kačkina Krivošiak. — Beda vám bude, keď počnú dievky miesto šatiek klobúky nosiť.

— Veru, na moj’ dušenku! — prekričí všetkých ozrutný Habla. — Kača nech len ostane Kačou. Však už tie mená počínajú meniť. Teraz už len samá Milka, Marta, Viera, Dušan a bohvie čo.

— A naše krásne mená ostávajú azda pre pánov, — dodá sivý Peterec. — Veď by nás už naši otcovia ani nepoznali.

— Hja, inak to už bude, — vraví Kačkin.

— Ako inak. Tebe možno! Ty si majster. Ale tú zem musí vždy ktosi rozrývať, a kto ju rozrýva, je zafúľaný — nie?

— Ale bude svet už rovnejší, — nedajú sa mladí.

— Nikdy nebol a nebude! To keď ti povie taký Župica alebo kto — myslíš, už to je?

— I tieto krčmy dostanú druhí. Tí, ktorí to nemali a si zaslúžili.

— Ale ty musíš piť ten istý kvit a platiť zaň.

— Veď je kvit už zakázaný.

— A ho nežerieš — ha?

Medzi hostí vstúpi i Svarínsky. Obzerá sa na všetky strany, ako by hľadal niekoho.

— Je tu Beňo?

— Tam sú v bočnej s richtárom a podnotárom.

— Ach, pán farárko, poďte medzi nás! — usmieva sa Martin Gelovič. Badať, je už v stave, keď by dal košeľu so seba. — Pani Šestáčka, — volá na tučnú krčmárku, ktorej muž len z akéhosi vzdoru odišiel do Ameriky, — nože pánu farárovi pohár dobrého vína.

— Ďakujem, — odťahuje sa Svarínsky. — Nebudem! Nebudem!

— A kto vám zakáže? — vstáva Martin od stola a usmieva sa svojmu duchovnému otcovi dobrácky do očú.

— Keď som farár. Ako bych vás potom vystríhal? Povedali by ste — veď on pije spolu s nami.

— Ale kto? A čož’ ste vy tiež nie človek? Už ma len neohrďte, pán farárko náš, viete, — chytí ho za rukáv, — ja vás tak rád počúvam, keď kážete! A všetkému rozumiem — všetkému!

— Ktože by mal rozumieť, ak nie Martin Gelovič, — pohladí ho farár.

— Rozumiem, pán farárko náš. Ani to nevypoviete, už viem, na čo to padá. Viem všetko viem, lenže, — nakriví tvár s úprimným úsmevom — lenže neplním!

— To je už chyba, Martinko.

— Ale ja vám to aspoň pekne a úprimne poviem. Druhí ani nepovedia, a sú horší, sto ráz horší ako ja. Napríklad i toť kmotor Cícor, — ukáže šibalsky na sedliaka bledej, horkastej tváre.

— A čož’? — zadíva sa tento na Martina drobným boľavým zrakom. — Azda som ti presádzal medzu?

— A si mi nie?

— Keď si mi odoral.

— To ti chlapec… tak. Však sa nedur. Ja to len tak. Viem, že si trpel za spravodlivosť. Ani nebolo človeka v celej stolici okrem tohto a jedného z horných dedín. A vy, pán farár, nedivte sa, keď si my to takto povieme jedno-druhé.

— Veď vy ani neviete, pán farár, — zamieša sa Čereň z Čreníc, — vy to neviete, načo je nám sedliakom krčma?

— Zabaviť sa, a na čo iné?

— Nielen to. Pozrite, toť Gelovič a Cícor majú — povedzme — dávno niečo proti sebe. To sa tak nasbiera, viete! — Vtedy si ty mne to a ty mne zas to! A moja žena a tvoja Kača! Až je z toho vrch. Prinesie sa to do krčmy a tu si to vysype jeden druhému všetko na hlavu. Nadajú si, vyvadia sa, a je dobre. Nebyť krčiem, — blysne gazda čiernym zrakom furtácky, — bolo by u nás ešte viac súdov, ako je.

— Ľudkovia, ten má pravdu, — prikyvuje Martin Gelovič.

— No, ten Čereň to už vysvetlil tomu farárovi! — smejú sa sedliaci, keď sa Svarínsky vytiahol za Beňom do druhej izby.

— Teda pozajtre ideme, — vraví farár Beňovi.

— Odkáž to tým na Osade. A vieš čo? Vezmi i Annu so sebou. Spravíš jej radosť.

Vtom počuť z krčmy krik. Beňo vyzrie otvorenými dverami. Naprostred šenku stojí žena, rohánka, vyše štyridsaťročná a prudko sa ohliada okolo. Pred ňou si pospevuje akýsi Kubasek, v ktorom hneď pozná Beňo Šíbana, toho pána z Osady. Malý, okrúhly klobúčik na hlave, cifrované húsenky okolo, takto chlap — červený a samá veselosť.

— Tak, kohože chcete z nás, tetička?

— Ale, hľadám nášho Jana, — blúdi táto ostrým pohľadom, až utkvie na starom Krupicovi tam pri rekeštíši. — On mi len vyvláča otiepky sena, predáva po krčmách furmanom. Čo ja mám z toho? Nakoniec nebude čo kravám za rebrinu hodiť.

— Tak ktorý Jano je ten váš Jano? — posmeškuje ženu pán z Osady.

Ten sa však už hlási i sám. Krupica, suchý — zato húževnatý, skočí od rekeštíša, kde má fľaštičku rumu pred sebou, schytí z kúta bakuľku, a poď. Žena i cez závoje dymu pocíti blesk jeho očú, ohliadne sa, pritiahne si kasanku a hybaj tá tam… vyletí z krčmy ako šíp.

— Eh, — zatne Krupica zuby vo dverách, — nech ťa tak dosiahnem, prišijem ti ten rubáč o kožu.

— Jano, Jano, — zastane vtom Kubasek pred ním s obličajom, plným obdivu a nekonečnej úcty. — Jano, ty si to dokázal. Nebol bych si myslel o tebe, že si taký chlapík! Jano, vieš čo? Dám ti svoju starú na štrnásť dní. Ty mi ju vyabrichtíruješ. Ale mi ju vyabrichtíruješ, rozumieš? Ty si chlapík!

— I ja ti dám svoju ženu… I ja svoju… — smejú sa chlapi.

Beňo ponáhľa sa domov. Ženu si nájde pod kúdeľou. Pradie.

— Anna, pozajtre pôjdeš so mnou.

— A kam? — blysne jej zvedavosť v zraku.

— Do Prahy.

— Bože môj, čo bych ja len tam robila?

— Uvidíš svet, z ktorého som ja ušiel. Zvedavý som, ako sa ti pozdá.

— Iba bych ti zavadzala.

— Nie, len poď! Musíš! Ani nevieš, kto mi to naložil…

— A kto?

— Pán farár Svarínsky. Vyber si šaty na cestu a nejaké pekné do koša.

— Veď sa ti ja tam stratím.

— Nedám sa ti, neboj sa! — posmeľuje ju Paľko a má zvláštny pôžitok z jej prostoty.

Keď Anna vidí, že to musí byť, vychystá sa. Napraží čo-to na cestu. Do koša vezme si rukávce šíkové a zásterku všelijakým maľovanú. Gazda pozrie v maštali na Kvetule a na býčka. Gazdiná zas do chlieva, kde zahľadia sa na ňu dve dobre chované bravčie hlavy a idú jej ako ruku bozkať krátkymi pyskami. Holúšovci to opatria. Mladí sa odoberú od všetkých, i od Kozáka a pred Žeruchom sadnú si na Gmuntovo auto.

— Jaj! — zjojkne Anna, zaborivši sa v pružné sedadlo, ale hneď sa i vynájde.

— To nám bude na ozdobu, — usadzuje peknú rohánku dvorný pán Gmunt.

— Neviem! Sotva! — pýri sa mladá žena. Auto hne ľahko, ľahunko. Beňo vidí, Annu baví nezvyčajný pocit. Sedí si celkom ležérne, ako by len na aute chodila do mesta. Odetá v mentieke, vzpriami sa hocikedy. Chladný, jesenný vietor jej chytá široké farbisté stuhy. Ešte sa obzrie smerom na ich chalúpku pod Orechovým. Hľadí, ako sa mihajú stromy, tratia sa kopanice. Len sa nesmierne ľaká, aby neprešli niekoho.

— Aký zázrak? — ohliadajú sa ľudia po ceste. — Sedliačka v aute! Kto to kedy?

— Hja, to je podrichtár Beňo so svojou ženou.

— No, či ju vidíš, tú Holúšku. Ale sa jej tam sedí!

— Čož’? — fľochne za ňou pri Starých Mlynoch Beta Gabajech. — Ja bych na tom na moj’ dušenku lepšie obsedela.

Anna dobre tuší, čo si myslia ľudia, keď zazrú jej široké kvetnaté stuhy v aute poletovať.

— Len abych sa nestretla s Kačou. Len aby to šlo ešte rýchlejšie!

O chvíľu sú v obci. Pred farou prisadne Svarínsky. Pani farárka, bielučká, tichá, s krásnym hustým obrvím nad očima, ako Anine, vyprevádza muža. Vedľa stojí Janko, rovný ako struna a ako by otcovi z oka vypadol. Keď sa auto pohne, kývajú im na rozlúčku. Z Čreníc ide poslanec Jesenák, chlapisko o hlavu väčší od ostatných. Vmestí sa pri šoférovi. Raz-dva sú v meste. Stavia sa pre doktora Hôrku. Ten sa však akosi vyhovára. Necíti sa dobre.

— Tak pôjdeme sami. Veď sa nestratíme! Tí fiškáli! — nedopovie mohutný Jesenák, ale mu z tých modrých očú vidieť, neveľmi im dôveruje.

V železnici je nepohodlno. Miesta ledva dostať. Po Bratislavu musia stáť. Dediny a mestečká mihajú sa Anne pred očima. Má z toho radosť. Pomaly zmrkne — mihajú sa lampy. Konečne zjasá mnoho elektrických svetiel. Ľudia vstávajú.

— Bratislava! Do jedenástej čakať!

Zájdu si do mesta a zasadnú do kaviarne. Naďabia na dobrú spoločnosť. Spisovateľ Janko Granec pozná ich prvý. Okrúhly, vyholený Kurtovič a doktor Žitnák, známy pravotár z Lipovca, s dlhými vlasmi a prorockou bradou robia im hneď miesto pri svojom stole.

— Čo tu robíte? — spytujú sa Svarínskeho.

— Ideme do Prahy — železnicu konať.

— Eh, ostaňte. Zabavíme sa! — navádza Kurtovič, človek prajnej, veselej povahy. — Pozrite, hen sú starí páni, — mrká do kúta, kde sú minister Čremošný s poslancom Borovcom. — Starí, ale jarí. Tu, hľa, ide, — podáva ruku mladému človeku, — náš inžinier, Karol Kabáč. Chlapec na všetko súci, čo, Karolko?

— Prečo nie? — ukloní sa príchodzí a šibne okom po krásnej sedliačke.

— Tak ostaňte! — zdržiava ich i Granec, poznavší konečne i Beňu, niekdajšieho konškolára.

— Tu je i Maťo Kumhár. Ak nemá nejaké rande, hneď je tu!

— Musíme ísť, keď máme povinnosť! — neupustí Jesenák. — Čo, pán farár?

— Áno, — prisvedčí Svarínsky. — A doktor Macho nie je tu? — pýta sa domácich.

— S tým sa stretneš v Prahe. Najmúdrejšie, choďte do Reprezentáku na obed — dostanete ho. Ten človek tiež na nič nestačí. Ide sa pretrhnúť…

— Treba si nám, Slovákom, gazdovať so silou, — poťahuje Žitnák kútikom úst dlhú viržínku. — Budeme mať tvrdú prácu, — povie zrovna prorocky, kladúc dôraz na každé slovo, — uvidíte!

Svarínsky má dobrú vôľu. Vypráva anekdoty zo študentských čias v Prešporku. Gmunt a Kurtovič smejú sa na plné ústa. Anna zas blúdi očima sem i ta. Všetko ju zaujíma. Najmä, keď spustí dobrá cigánska hudba.

— Pekná žena! — mľaskne si Kurtovič, keď odídu.

— Pekná, ale — Kača! — natiahne tvár Granec. — Ten Paľo bol čudák vždy. Stratený človek.

V pražskom rýchliku, najviac nabitom, opatrí Beňo miesta. Dosť sa nacestoval — vyzná sa v tom. Sprievodca hneď zbadá, že nemá do činenia s prostým sedliakom, usmieva sa… Dostanú sa do osobitného kupé. Anne sa sedí dobre. Ešte nikdy necestovala na takom mäkkom. Hľadí oknom, ako sa mihajú svetlá. I tratia sa a zasa sa vynorujú.

„Aký je len veľký ten svet,“ príde jej na myseľ, ako hádala neraz, či tam za Vysokou je ešte čosi a či nič. „A koľko je dedín ďaleko-široko. Ale najkrajšia je naša dolina a najmilšia naša chalúpka. Načo len z nej ideme, keď nám je tak dobre? Len či to tí doma zariadia všetko! To som zabudla, oné som im nepovedala,“ hrá sa Anna v myšlienkach starostlivej gazdinej.

Svarínsky púšťa ešte anekdoty, Jesenák pokyvkáva bielou hlavou od únavy. Gmunt si fajčí. Jemu je cesta proste obchodná vec. Beňo sedí pri svojej žene. Cíti teplotu jej tela a cíti, ako vždy silnejšie opiera sa naňho. On myslí na celú dolinu, nový to svoj domov. Zdá sa mu — už vidí i výsledok práce: nový život, nový ruch. V očiach ľudí spokojnosť a šťastie.

Výpravky viaznu. Gmunt sa už nesmeje, Jesenák podriemkava. Annu uloží muž na pohovku, sám sa oprie o ňu. Továrnik skloní hlavu k stienke a usína. Ostáva Svarínsky sám. Hľadí na Annu, na jej krásne uložené oči, pristreté dlhými mihalnicami…

„Aké má len vkusné tie rukávce! V Prahe si ju všimnú“ pohládza ju zrakom. Jeho básnický duch vidí v nej hneď niečo viac než bratancovu krásnu ženu. Vidí génia národa, génia, čo chce domov priniesť dar nového života… A ten Paľo, čudák, zavrhne múdrosť i kultúru veľkého sveta a vráti sa k nej. K nej? K tejto hocijako krásnej, jednako len neučenej žene — aký to má smysel? K nej — ako reprezentantke svojho národa, — svojej zeme. Rád by priniesť záchranu a lepší život aspoň tým, v kruhu ktorých našiel seba a svoje šťastie. Čudák, čo netuší, ako hovorí k nám všetkým… Obor, opravdivý duševný obor, ktorý nesie v náručí génia národa…

— Brno! — volajú, keď železnica zastane. Ľudia sa hrnú von i dnu.

Svarínsky nemôže zaspať. Vyhliadne oknom. Vozne sa hnú. Vidieť osvetlené ulice, vysoko nad nimi ostrú siluetu mohutného chrámu a — svetlá miznú. Do kupé prisadne nový cestujúci, vyholený mladší pán, s cvikrom na nose. Farár mu ešte utisne miesto.

— Nech sa páči.

— Ďakujem! — usedá si. — A čo títo? — hľadí na Annu s mužom, snívajúcich na druhej pohovke.

— Novomanželia, — poznamená Svarínsky so zhovievavým úsmevom.

— Zo Slovenska, — pustí sa príchodzí hneď do reči. — Už sa vám bude ľahšie žiť. Pomôžeme vám! — rozhovorí sa zrovna s nadšením. — A vy kam?

— Na ministerstvo železníc.

— Deputácia?

— Áno. Radi by sme spojiť Slovensko s Moravou najkratšou cestou popod Vysokú.

— Výborne. To vám musia spraviť! — a neznámy dáva mu hneď ochotne radu, kde všetko bolo by zaklopať.

— Dobrí sú to ľudia a prajní, — pripomína si Svarínsky, ako by túto tvár kdesi bol už videl. Neprichodí mu na myseľ. Železnica zaberá, kolesá uspávajú. Farár vidí svoju dolinu meniť sa — prekvitať. Pred oči stavia sa mu rodná vlasť z vtáčej perspektívy. Mestá rastú, dediny sa vzmáhajú. Ľud je zdravý, spokojný a dobrej mysle…

Konečne únava ovláda i pevného Svarínskeho, skloní hlavu do dlaní a stráca sa sám sebe.

— Kolín! — preberie ho. — Káva, prosím.

— Ale som si zdriemol, — zdvihne zrak na spolucestujúceho. Ten je už tiež hore. Anna sedí pri okne, zato opretá o muža — spí. Ľudia sa tisnú do vozňov i do kupé.

— Pekná Slovenka, — všíma si neznámy Annu i jej rúcha s netajeným obdivom. — Vy ste od Klenova, pravda? — obráti sa ku Svarínskemu. — Poznám ten kraj. Tam je pekný typ ľudu. To je kvet, — ukazuje na mladú ženu. — A ten jej muž má také inteligentné črty.

— On je študovaný človek.

— To ako u nás na Hanej. Sú, čo složia matúru, i viac, a idú gazdovať na otcovizeň.

— Tak i netak, — vraví farár potichu. — Tento sa naštudoval, nachodil po svete, prijedlo sa mu to i zbridilo. Nech je katolík, ide — možno — do kláštora. Takto utiahol sa len sedliačiť na naše kopanice, kde si našiel ženu.

— Môže to byť?

— Tak je to, pane.

— Konečne, má ten človek pravdu, — prisviedča neznámy a díva sa na spiaci pár, ako by si ich obraz chcel do pamäti vštepiť. — Mestský život je už presýtený všelijakým jedom. Naše kultúrne a životné snahy — samá protimluva. Ďaleko sme už od zeme, čo nás zrodila i kŕmi.

— Pravda, nie div, keď v niektorom srdci skrsne neodolateľná túžba zpät k prirodzenému a prostému stavu. Nie je to prvý raz v histórii.

— Nie div!

Pomaly sa brieždi.

— Kde sme? — otvorí Anna veľké sivé oči. — Bože môj, ja som i zabudla, že sa veziem.

— Hneď sme v Prahe, — ozve sa Jesenák, len čo tiež oči otvoril.

Anna vstane. Poupravuje si ručník, sukienku, zásterku pourovná. Ohliada sa po koši a mentieke. Iba Gmunt ešte odfukuje. Beňo ho budí, kým Svarínsky díva sa na svojho suseda z Brna vždy uprenejšie.

— Počujte, pane, — povie mu nakoniec, — kde som vás ja videl?

— I ja vás poznávam…

— Som farár, Svarínsky.

— To… to, spisovateľ, — zihrajú oči neznámeho. — Bol som u vás ešte pod Tatrami s odporučením maďarskej národopisnej spoločnosti. Pamätáte sa, za vojny? V lete to bolo. Pobesedovali sme si na vašej fare o tom, čo bude. Ja som docent Chládek.

— A aká náhoda, — spľasne Svarínsky rukami. — Či to kto videl? Celú noc spolu cestovať, a nepoznať sa. Teší ma, pán doktor! A čo, teraz neprídete na Slovensko? Tam máte najvďačnejší národopisný materiál. Neprídete?

— Neviem. Možno. Slovensko je krásne a rád bych ho národopisne spracovať, kým je čas. Ináč sa to stratí. Tvoria sa nové svety.

— Mate pravdu, nové svety sa tvoria, — stará krása hynie. Teda — do videnia!

— Do videnia! — lúčia sa na rušnom Wilsonovom nádraží.

Gmunt usadí spoločnosť do prvého auta a ženie do hotela. Horko-ťažko dostanú izby u Zlatej husi. Ale všetko sa dá, keď sa hľadá.

— Preobleč sa, Anička, — vraví Paľko žene v osobitnej izbe. — My zájdeme hneď na ministerstvo. Ty nás zatiaľ počkaj v kaviarni.

— Len sa musím najprv umyť. Však som veru zašípaná — uh! — zhliada sa mladica v dlžiznom zrkadle na skrini.

— Tu je voda, pozri! — ukazuje jej a Anna má radosť, ako to hučí z vodovodu rovno na umyvák. Ostýchavo shodí rukávce a poumýva sa. Zatiaľ Paľko dá jej vyčistiť drobné čižmičky, zdobené rozmarínkom, a s úľubou sa díva na okrúhle, pekné údy svojej ženičky.

— Aá! — obracajú sa zraky zpoza mramorových stolkov, keď Beňo vstúpi do priestrannej kaviarne so svojou Aničkou. Na jej tvári sčervenie sa pýr a krásne oči hľadia trochu placho. Dámy ohliadajú sa po svedčnom Paľkovi v halienke a beláskach. Páni dobre oči nenechajú na driečnej Slovenke, ako ide drobným krôčkom pomedzi stoly. Hlava v tylangri s presvitavým blyskom šíkovíc, dve stuhy svisajú po chrbte, pestré, ohnivé, široké na dlaň… Prelámky ako kvietie v mlieku, driečik ani dúhou opásaný a kasanka rozsýpavá ani kyprý sniežik.

— Tým to svedčí! — ozve sa sem-tam.

— Ja bych tiež rada taký pekný slovenský kroj, — šepce pod stĺpom elegantná dámička svojmu gavalierovi. — Ty mi to kúpiš, Zdenko, však?

— Už máš jeden. Ten piešťanský, — odvetí jej tento trochu neochotne.

— Ó, to je nie nič. To má každá. Ale takýto!

— Myslíš si, sú to sedliaci? — vraví pri druhom stole kamarátovi akýsi žurnalista. — Nebadať to na nich. Najmä na ňom nie. Pohybuje sa veľmi isto.

— Nejaký bohatý sedliak.

Od slovenského stola ide už príchodzím v ústrety Svarínsky.

— No, na vás veru neznať, že ste precestovali noc.

— Pani Beňová je skutočne krásna, — lichotí pán Gmunt.

— Len je chyba, priatelia, — vpadne Svarínsky do reči. — Dopýtal som sa telefonicky, pán minister prijíma len zajtra. Dnes ho ani niet v Prahe.

— Nič to — obzrieme si Prahu!

— Čo, Anička, prejdeme sa mestom. Chceš? — spytuje sa Paľko.

— Keď sme už sem prišli, — blysnú drobné zúbky. — Ale nebudeme tu dlho.

— Keď sa odbavíme — pôjdeme!

— Ja i tak mám obchodných povinností, — vraví továrnik. — A vy kam? Auto vám dám k dispozícii.

— Ďakujeme, ale predpoludním obzrieme si múzeum. Na obed pôjdeme do Reprezentáku. Tam sa môžeme sísť. Úfam sa tam nájsť i bratanca Machu. Ten sa nám môže zísť. Popoludní prejdeme sa autom Prahou a večer zájdeme si do Národného, — porobí hneď plány Svarínsky. — Spokojný si, Paľko?

— Veľmi.

— Len ma, prosím vás, niekde nenechajte, — žobroní Anna, — lebo ja sa vám tu istotne stratím niekde! Veď sa tu hrnie ľudstva stále, ani na klenovskom jarmoku.

Von je dosť chladno. Priliehavá mentieka zíde sa Anne veľmi dobre. Paľko ju chytí za ruku. Lepšie sa je tak vystupovať. Jesenák ide tiež kamsi po svojej povinnosti. Po trotoári, trochu primrznutom, klopkajú drobné čižmičky rezko — klop — klop. Kde-tu obzrú sa ľudia za zvlášnou trojicou.

V priestrannom muzeálnom vestibule Anne sa skoro hlava potočí.

— Aké je to tu len všetko veľké, — užasne.

Vojdú do siení. Svarínsky kalauzuje pomedzi sklené skrine a vypráva, vypráva. Paľko, pohrúžený do spomienok, mlčí. Ak pozrie na čo, to sú Anine oči, ako ju to všetko zaujíma? A ona hľadí na zbrane, všelijaké nádoby, nástroje…

— Čo to len všetko ľudia posbierajú. To ako u nás ten Srdovan.

Chodia zo siene do siene, až nohy ustanú. Na Aninej tvári sú vždy menšie znaky záujmu. Naraz však zhíkne a skoro zatlieska rukami.

— Pane Bože nebeský, veď sú ako živé! — obzerá si milé grupy slovenských figúr. — Komu to len ozaj prišlo na myseľ? To sú od Teplian, od Trnavy. Ale z nášho kraja nie.

— Ba je i taký. Pozri! — ukazuje Svarínsky.

— Naozaj! Podívajme sa!

V Reprezentáku sadne si Anna, ukonaná, k stolu. Miesta obsadené, čašníci behajú sem a ta. Veľký ruch ju omamuje.

„Veď je to tu veru ako na veľkej svadbe,“ myslí si a pritiahne si tanier s polievkou. „Ako to len jedia tí ľudia?“ všíma si všetkého. Zato je celkom nenúteno svojím obvyklým spôsobom, ako i Paľko.

— Vidíte, jednako sú len sedliaci, — mrká dobre správaná, nalíčená dáma svojmu druhovi pri náprotivnom stole. — Len vidličkami jedia.

— A ty, Janko, čo tu robíš? — stane pri Svarínskeho stole vysoký pán s krátkym anglickým fúzom, energického pohľadu. — Aká milá náhoda!

— Konáme železnicu pre našu dolinu a čakáme, Matúško, i na teba, — chytí ho Svarínsky za obe ruky. — Veru by si nám, ako poslanec, mohol pomôcť!

— Železnicu? — zamyslí sa vážne. — A kade?

— Z Moravy popod Vysokú do Klenova.

— No, počkaj, pohnem — čo môžem. Predložím to v klube. Buď istý, dobrá vôľa je, ale by bolo ostatné. A tu čo máš za krásny pár? — prizrie sa došlým hosťom lepšie.

— Nepoznáš?

— Paľko, — zvolá prekvapený a objíme ho bratsky. — A to je asi tvoja žena, — dáva sa i Beňovej do známosti ako rodina. — Počul som.

— Áno, moja Anna! — podá jej ruku do jeho. — To je bratanec Macho, — vraví jej. — I toť Jankovi i mne. Myslel som, Matúš, ani sa nám nepriznáš, keď si už takým veľkým pánom.

— Aké panstvo? Trápenie a starosť! — sadá si nenúteno medzi svojich. Gmunt nechodí — iste má robotu inde. Jesenák zas nemá rád také panské miesta. On sa v malom pokútnom hostinčeku lepšie naje. Takto sú spolu len najbližší. — Obed, — kynie doktor hlavnému.

— Hneď, prosím.

— A ako to tu vy, Slováci? — pýta sa Janko zvedavo.

— Všelijak, — zvážnie Matúš. — Ešte je len začiatok, už sú nedorozumenia. Česi by nám dali všetko, lež my sme už nie jedna rodina ako pred prevratom.

— To je chyba a môže to mať zlé následky.

— Môže, ale bez toho už nejde. Čo robiť?

— Dajte hlavy dovedna vy, čo to vidíte!

— Keby to bolo tak ľahko. Tu sú už záujmy a záujmíčky. Zato všetko ide k dobrému. Spraví sa to! Slovensko vzkvitne, a Republika nadovšetko!

— Ty si bol vždy optimista.

— Aj som. Neviem, prečo bych nemal byť? — zdvihne pohár s vínom, — na zdravie!

Anna naslúcha a nerozumie rečiam. Paľko zas všíma si len jej tváre a číta z nej ako z otvorenej knihy.

— Páči sa ti tu? — pozrie jej do očú.

— Páči, keď si tu i ty. Aké sú tie okná len veľké… a ľudí…!

— Sama by si tu nechcela byť?

— Čo bych tu robila?

— A sem veru chodia hauzirantky z Jahodného, — zamieša sa Svarínsky. — I náš Klanko neraz sa potuluje tadeto so svojím tovarom. I Šíverová s čipkami a výšivkami, tá z doliny.

Po obede najmú auto a prejdú sa živými ulicami. Anine oči nevedia, na čom prv spočinúť. Po tvrdej dlažbe šinú sa hladko, hladučko. Inak než na doline. Ibaže stužky zpod tylangra i tu chyce vietor. Miesto chalúp však ulica na ulicu, domy, paláce, námestia, kostoly…

— Je tu huku, — nahne sa Anna k mužovi. — Človek by tu prišiel i o rozum.

— Pozri si ten palác. To je radnica. Pod ňou stínali českých pánov. A hen zas zasadá náš snem! — vysvetľuje Matúš s opravdivým nadšením švagrinej raz to, raz oné.

— Ach, — nezdrží sa Anna výkriku, keď vychodia na most a otvorí sa očiam mohutná, jedinečná panoráma na širokú rieku, mosty, ulice, dvíhajúce sa kamsi dohora… na Hrad a azda k samej oblohe vypnutý nádherný chrám. — To je už krásne. Utešené!

Auto ženie ďalej — vyššie a vyššie. Hrad ako by sa nížil, i rastúci chrám. Konečne vystúpia. Paláce sú pochmúrne a vejú chladom. Ale tam dolu leskne sa mohutná rieka, na jej brehoch doširoka-ďaleka palácov, chrámov, ulíc, ich huk sa slieva a dolieha až sem.

Anna stojí, oprúc dlane o chladné kamenné zábradlie, hľadí a nepovie ani slova. Kdesi dolu, dolu — v zrkadle tichých vôd mala by sa odrážať i jej krásna, prihladená slovenská hlavička.

— Nedivím sa Čechom, že sú pyšní na svoju Prahu, — preruší ticho Svarínsky. — To je báseň vekov a báseň z kameňa.

— Taký kostol by sa nám zišiel v Lesnej, však? — meria Anna zrakom velebné čiary stáletej gotickej stavby.

— Ten by sa u nás zvalil, Anička.

— Nemali by sme na opravy, — usmeje sa trpko farár. — Hľa, i teraz ho opravujú… — ukazuje na lešenie.

— A kde to býva ten pán prezident? — zvedavá je ešte Anna.

— Hen v tom paláci, — vysvetľuje Matúš a spomína hneď čo-to i z histórie. — Môžme si to obzrieť.

Obzerajú — pozerajú. I vojdú. Ukážu im staré, nádherné dvorany. I tú miestnosť, kde kedysi pánov vyhodili z okna. Ľudia sú všade milí a ochotní. Annu bohaté dojmy vyčerpávajú a auto unáša ďalej ulicami po moste, až kamsi ďaleko pod mohutný chrám — na cintorín.

— Tu spočívajú veľkí českí pracovníci, — vysvetľuje Matúš. — My máme také miesto v Martine.

— Koniec všetkých ciest je na cintorín, — zavzdychne si Anna. Večer už sa jej nechce ani do divadla.

— Dosť je to pre mňa, — vyhovára sa. Do kaviarne však príde galantný Johan Gmunt, že už veru objednal lóžu. Výhovorka neplatí. Anna sa poupráva a idú.

Ešte len tu má na čom oči otvárať v obrovskej dvorane.

— Aké svetlá! Čo tu panstva všade! — mihne sa jej hlavou. — Aké krásne sú len tie dámy v tých šatách… — a mimovoľne pozrie na muža, čo ten asi myslí? Ako mohol svet týchto dám zameniť so skromnou chalúpkou na kopaniciach a ich mäkké rúčky s jej vyrobenou, tvrdou rukou? A tu on, ako by len vedel, čo ju trápi, stisne jej rúčku tak, ako kedysi tam doma pod rozkvitnutou košatou čerešňou.

Hudba hrá, opona sa vyhrnie — spievajú, hrajú… na nešťastie akúsi nezaujímavú operu. Anna hľadí na javisko, ale nevníma, čo sa tam deje. Shovárať sa v piesni — jej je to neprirodzené. Číta nad javiskom — ,Národ sobě‘ a v duchu porovnáva nabitú kopanickú školu, kde videla prvý raz hrať divadlo, nacvičené učiteľom Vestonom.

— Sem by sa, tuším, vmestila celá naša dolina. Bože môj, čo by len na to ujec Kozák? A čo tí ľudia toľko sem obracajú tie sklá? — vraví v prestávke.

— Zbadali ťa, — usmeje sa Matúš. — Obzerajú si ťa.

— No, to ma pusťte sem, kde ma nevidia…

Tých skiel je však vždy viac. Na javisku sa hrá, ale nakoniec celé divadlo obzerá si peknú Slovenku.

— Však to veru ani neni pekne tak sa prizerať na človeka, — mrzí sa Anna a myslí si — no, to iste pre tie nešťastné rohy. Veď to na tylangri skoro ani nevidieť! — rada je, keď odznieva posledný potlesk a ľudia sa hrnú ku dverám.

Na chodbách všímajú si jej ešte viac. Dámy majú kožuchy a bundy, ona svoju mentieku z modrého súkna, futrovanú kožušinou. Na ulici vezme ju Paľko pod rameno. Svetlá obletuje drobný sniežik. Tu-tam postáva dámička s taštičkou v ruke a blysne na nich podfarbeným zrakom ľahostajne. Anna si všimne opadlosť tých tvárí a nápadnú červeň úst.

— Koho čakajú?

— Hocikoho, — pošepne jej Paľko a ona si spomenie na jeho denník.

Keď sa ráno prebudí — celá je ustarostená.

— Kde ja len budem dotiaľ, kým vy pôjdete k tomu ministrovi?

— Poď s nami i ty, — navrhuje Paľko.

— Nie! To už nie! Už mám toho dosť.

— Tak nás počkáš dolu v kaviarni.

— Keď sa ľudia tak dívajú na mňa.

— Ale, blázonko, — pohladká ju po líci, — to len preto, keď to tu nevidia každý deň.

Sídu. Gmunt a Svarínsky sú už po raňajkách. Ani Jesenák nedá na seba dlho čakať. S okrúhlym klobúčikom v ruke tisne sa pomedzi stoly. Jeho urastená sedliacka postava vzbudzuje všeobecnú pozornosť.

— Sedliak je pán! — ticho zanôti vyholený perohryz, a mrknúc významne na spoločníka, púšťa tým smerom modrý dym z cigarety. — Pozrime, tí kamsi idú a to rozkošné dievča sa nesberá. To je pomaranč, čo?

— Je! Stálo by — doňho zahryznúť!

Skutočne v útulnom kútiku pri okne Anna ostane sama. Prezerá porozkladané časopisy, tu zas hľadí na ulicu, ako sa hmýri… Nebaví ju to. Cíti, ako je terčom pohľadov so všetkých strán. Čašníci i hostia, páni i dámy jednako jej venujú pozornosť. Niektorí ju i oslovia — odpovedá krátko, stydlivo sa začervenajúc. Keď tu niet Paľka, mesto so všetkým svojím kúzlom nemá viac pre ňu pôvabu. Skôr ju plaší…

„Sú tam dlho,“ zdvihne zrak s obrázkového časopisu a ohliada sa po hodinách. „Čo len tí ľudia majú na mne? To iste pre tie nešťastné rohy!“ myslí si. Konečne vstane a vyjde do svojej izby na druhom poschodí.

Chyžné čistia a vymetajú. Tu sa cíti voľnejšie.

— Aké to máte krásne šaty, pani, — privráva sa jej bledé dievča v čiernom, s bielou fertuškou. — Vy ste zo Slovenska, pravda?

— Áno.

— Ja bych tak rada na Slovensko. Mňa už Praha nebaví. Tu je veľa huku. A u vás je pekne, pravda? Ja bych tak rada…

— Vyberte sa! — vraví jej Anna.

— Keď som chudobná. Ťažko je takému dievčaťu.

Zahovoria sa a skoro skamarátia. Beňová zvie, že sa dievča volá Anežka. Mala i snúbenca, pekného šoféra, ale ju opustil. Anežka je otvorená duša, povravela by jej o všetkých strastiach a slastiach pražského dievčaťa — musí však ďalej po práci.

„Bože môj, kde sú tak dlho!“ trápi sa Anna, sediac na pohovke oproti veľkému zrkadlu. „Keby tak ten Paľko neprišiel, čo bych si len počala? Keby mi ho tak odlúdilo toto veľké mesto. Tu je toľko všeličoho, toľko krásnych žien. A ja čo? — prostá sedliačka. On to všetko opustil, a čo mu ja môžem dať?“ sedí ponorená v takýchto trudných myšlienkach. Jej krásna postava odráža sa v zrkadle, čo ona ani nezbadá, a premožená rozcítením skloní hlavu, zakryje ručníčkom oči a zaplače.

— Čo ti je, Anna? — vpadne naraz Paľko dverami.

— Nič, — snaží sa ukryť celý žiaľ do šatôčky a šatôčku do vrecka.

— Aké nič, keď plačeš?

— Prišlo mi ľúto, že som len… len… sedliačka… a ty… ty… — rozfiká sa žieňa.

— Tiež sedliak! — dodá muž veselo, objímajúc si švárnu ženu.

— A ideme už domov?

— Domov — domov! Na naše kopanice. Len zjeme čo-to a ideme na stanicu.

V jedálni vítajú Annu ostatní deputanti. Všetci sú dobrej mysle. Čo by neboli? Bude, všetko bude — železnica, fabrika, parcelácia. Kde oni všetko pochodili. A sľúbili všade… Budeže to za život na doline.

Cesta domov zdá sa Anne dlhšia ako do Prahy.

— Rada si, že si to videla? — spytuje sa jej Paľko doma.

— Rada, ako by nie? Praha je krásna.

— Ale naše kopanice sú krajšie, čo, Anna?

— Pre mňa krajšie — najkrajšie. Ale pre teba…

— Pre mňa tiež!