ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ľudia nadchodia do Holúšech dvora, jedni po práci, iní zo zvedavosti. V pondelok je ešte shon po doline. Učiteľ Ondrejka, vystrihaný, v čiernom vedie Evušku Klasných k oltáru. Taká je veru ani Gmuntech slečna — v bielom hodvábe, ružová tvárička pod vencom, ani z pukov jabloňového kvetu, v závoji. Sotva im však požehná staručký Bukva — ako by umreli. Hovorí sa len o podrichtárovi a o jeho peknej sedliackej neveste.

— Tá pôjde v parte, ako jej mať, — chváli ju stará Srdovanová a chystá sa ju pristrojiť. — Však jej to i prisvedčí! — Veru inak ako tej Klasných ten závoj.

— Bude ju hodno vidieť, — istí i Eva Surovcech zo Škriatkovho Žlebu, zelinárka. Ako nevestina krstná sháňa už jedno-druhé na svadbu. — Musím ta k nim. Pomoc sa im zíde!

Krstná chytí doma hodného káčera, so dve sliepky. Poputná im nohy i krídla, hodí do košíka a ide pod Orechové. Aspoň sa prezvie, čo a ako. A veru sú tu vďační jej rozumu. Poradí, kto sa má všetko zavolať. Popíšu toho, až po Adama Lúštikech, ktorého pozvú na Beňovu žiadosť.

— Pani gazdinká, — sšomre vo dverách stará Cigória, — dajte mi niečo!

— Ty si to, Tera? Čo nového na doline?

— Ej nič, — uškŕňa sa Cigánka. — Len tá Sedlárová ešte vždy nemá pokoja. Čochvíľa zachodí k Hosa-Ive a čaruje na môstkoch.

— Iste to bola ona, čo hovoril Beňo. Však ju dochytil s Petercom. No, nech len čaruje. Nič nevyčaruje! A čo je ešte nového?

— Veru nič, — pohmká Cigánka. — Iba Gaštana Vieškech prešiel v noci auták. Tam je, potvora, v jarku. Ešte si ho nejaký Šíban zoberie na guláš. Iné nič. Ale keď mi dáte trochu omasty — poviem vám čosi.

— Dám, Tera, dám…

— Tak, gazdinká moja pekná, ľúbezná, pozrite toto, — ukazuje uvädnutú zelinku. — To mi dala do dvier mu hodiť!

— Aká ohava! — zamrzí sa krstná, ktorá najlepšie spozná moc byliny.

— Však ja nie, — strčí hneď zelinku do umazanej sukne a vytiahne druhú. — Trhať srdcia, čo sa chcú, to je hriech. A jeden sa nič nenachce. Pozrite túto druhú bylinku… Nech si ju dá Anna pod opletie, veru jej ho nikto neodvábi.

Za Cigánkou príde žobrák, starý Matej, odkiaľsi hen z tretej dediny. Prežehná sa, pomodlí a poprosí o svätú almužnu.

— To máte vy tú dievku na vydaj? — spytuje sa gazdinej.

— Máme ich i viac, — zasmeje sa Holúška.

— Švárne dievky. Len majú mnoho nepriateľov.

— Pomodlite sa za nás, dedko, pomodlite! — dá mu rezníček slaniny.

— Pán Boh zaplať! — Pomodlím! — ďakuje šedivý starec. — A od človeka zlého a nešľachetného uchovaj nás, Pane!“

— Amen… — doloží krstná v kuchyni. Ona vie, čo a ako sa patrí.

Nakukne i Jolana, soschnutá ako sušienka. Povypytuje sa na všetko možné. Bolvanech nevesta, Ručenech ženy tiež prídu. Všetko je zvedavé, čo sa to len chystá!

— Periny máme nasýpať toť s kmotrou, — víta ich gazdiná. — Pomôžete nám?

— Pomôžeme! Čož’ by len nie! — A ako to má byť, Eva, — vraví tetka Ručenech, Janova, — po sedliacky a či po pansky?

— Veru len po sedliacky. A všetko… On to tak chce mať.

— A ty kde sa tu berieš? — zbadajú naraz ženy Evu Dubcech, ledajako opretú vo dverách. — Čože sa aspoň neučešeš? Však si strapatá ani borievka.

— A čo sa mám? — mrdne dievka plecom. — Pre Lesňanov?

— A čo si prišla?

— Len tak. Porozprávať sa.

— Chceš chleba? — vezme Anna nôž a chce do komory.

— Nie! — zohŕda sa Eva, mykajúc sem-ta trochu napuchnutou tvárou, — nechcem nič! Len som sa prišla porozprávať.

— Tak teda rozprávaj — o čom vieš…!

— A veru viem. Kebych vám to riekla, aj by ste sa zasmialy.

— Na čom?

— Nuž na tom psovi, — zalesknú sa divným svetlom oči dievčaťa, — na Vieškech Gaštanovi, čo ho prešiel auták pre zálety. Ale nie pre jeho, lež pre Janove zálety. Bral ho vždy so sebou, keď šiel za Kačou Klankech do Svíbového. Teraz, odkedy sa ona ráči s tým učiteľom, Jano prestal chodiť, ale Gaštan nie. Ten chodil do Klankech dvora, i ďalej. A keď išiel včera večer odtiaľ, prešiel ho auták. Tak!

— To je obeť pre gazdovu lásku, — vchodí Beňo a smeje sa na posledných slovách. — Strážil mu dievča a sám prišiel o život. A kdeže sú dievčatá? — ohliada sa okolo, vidiac kopu žien. — Bežte voľaktorá pre Kozáka, krava sa nám telí.

— To bude radostník, — diškurujú ženy. — Dobrý znak!

— A ty, Eva, čo? — privraví sa Paľko dievke, ktorú neraz poľutoval na ceste.

— Ja? Rada bych i vyšívať niečo, keby mi dali. Bola som u Zapperov zemiaky sadiť. Ale tam len hio, hio… A mne sa veru s motykou nechce. Radšej bych vyšívala.

— A vieš?

— Tá vie krásne vyšívať, — vraví nevesta Bolvanech s malým na rukách. — Ani by ste neverili.

— Tak vyši Anne prelámky, ale také krásne, ako len vieš.

— Keď nemám hodvábu, ani plátenka. Ihlu mám…

— Tu máš peniaze, choď a kúp, — vtisne jej bankovku do hrsti a ponáhľa sa za Kvetuľou do maštale. — Ale sa usiluj!

— Tralalá. — Obzrie si Eva ceduľu a bezstarostne, ako motýľ, spúšťa sa na dolinu.

— Škoda dievky! — hľadia za ňou ženy. — Veru ostane tomu Kľučkech na svedomí.

O niekoľko dní sú doma i Mariša a Eva z majerov. Tá ako chlebík, upečený načerveno, táto zas opravdivá kreolka. Chlapci si ich obzerajú ešte na ceste. Zas je čistenia a roboty. Maže sa, bieli a obrovnáva, ako pred sviatkami. Vyriadila i Beňovu chalupu, hoci ju len pred Veľkou nocou maly v práci. Taká musí byť ani zo škatuľky. Potom i v maštali pribudlo o mladocha. Taký kvetavý býčko, jest ho čo podvihnúť. Dávajú mu prsty do mlieka a učia ho piť z hrotka.

— A čo ten Adam, — spytuje sa Evka Ručenech Mariše, — chodí?

— Chodí, a však ho ja nevolám.

— To ste mohli naraz odbaviť svadbu.

— Keď tam u Gužvarov chcú počkať i staršieho, Jana, keď sa vráti z Ameriky. Potom ich vraj oženia naraz. A mne je nie náhlo.

— A čo tam nového? — zvedavá je Evka na všeličo.

— Nič zvláštneho. Iba Beta Turákech — tak sa zdá — našla, čo hľadala. Darmo tá nepotrhala to pero tomu Ičovi Chovanech.

— Ešteže. Kto by si bol myslel? Bola čert, ale…

— A tak ju musí poslúchať.

— Kto?

— Ičo. Robí vedľa nej. Toľko sme sa pri repe nasmialy na ňom.

Beňo sa tiež vypytuje dievčat jedno-druhé. Zdajú sa mu zdravšie i tvrdšie. Páči sa mu na nich tá maľovka práce.

— Nuž ako je to tam? Ako vás chovajú?

— Dobre, — vypráva i Eva, ktorá sa stala vravnejšou i smelšou, — dostaneme bochník chleba. To je pre dvoch na deň. Na obed je polievka, niekedy i mäso a na druhé rezance, alebo také čosi. To nám vylejú na misu ako hodný lavór a jeme.

— A kde spávate? Ako?

— V takom baraku, — smeje sa kreolka na zvedavosti. — Tam je poprekladané dosák a na nich slamníky. Na tom sa spí. Dievčatá dve a dve. My sme s Marišou…

— To tam môže byť!

— Veru dosť, — zamieša sa i Mariša, ktorá rada vykladá nadobudnuté skúsenosti. Však predtým bola len v Klenove, a teraz už videla i Viedeň. — Neraz prídu i gazda, keď chlapci nedajú pokoja, i s remeňom. Aj nás osvietia, kde ktorý je, baterkou. Či sú všetci na svojom. Ak ktorého nájdu pri niektorej, vyhrešia ho.

— No, ten je akurátny, — prikyvuje i Holúška, hoci má teraz roboty plné ruky. — Iba ten Dučka z Mokradia, čo šiel do Milotíc, je ešte akurátnejší. On si v nedeľu zoberie ľudí, zaspievajú si nábožné i pomodlí sa. I z Písma im prečíta. Len potom smie sa pri harmonike tancovať.

— A po koľkože ste to zarábaly?

— Nuž ženské zarobia i dvanásť korún. I vyše! V nedeľu je krásne. Hory sa zelenajú, lúky kvitnú a všade samý bujný život. Má byť i spoveď. Najkrajšie rukávce vyťahujú sa na svetlo božie, šatky nové, novučičké. Holúšech dievčatá sa chystajú. I Beňo ide, ako pred sobášom.

— A ja vás, mamenka, pekne prosím, — hľadí Paľko, ako sa Anna i s Marišou, krásne pristrojené, lúčia od domácich, — prosím po prvé, po druhé, i po tretie, ak som vás v čom kedy rozhnevala, odpusťte mi!

— Pán Boh ti odpusť! — utiera si oči Holúška.

Paľko stojí dojatý posvätnosťou chvíle a v duši jeho pohne sa zas čosi. Díva sa na tých prostých ľudí a nevie sa obrániť mocnému pohnutiu. Vtom pristúpi Anna k nemu, chytí ho za ruku, až sa jej zachveje…

— A ja vás, — zarazí sa, počnúc znova mäkkým, zamatovým hlasom, — a ja teba, Paľko, pekne prosím po prvé, po druhé, i po tretie, v čom som ťa kedy rozhnevala — odpusť mi!

— Pán Boh ti odpusť! — privinie ju k sebe a pobozká jej zarosené krásne oči. Dojatý odpytuje i on a tu po dlhom čase pocíti nanovo, že je nie bez rodiny.

Vážni a zamĺknutí dajú sa na cestu. Mariša s Evou idú niekoľko krokmi popredku. Paľko s Annou ticho za nimi. I Brondo by rád, ale ho zaženú. Musí domov. Sadne si pred návratie a hľadí, ako sa spúšťajú chodníkom, kým ich len dovidí.

— Krásne sú tie tvoje oči, Anička, — privráva sa jej snúbenec, i sám omladnúc. — Krásne, najmä keď zvlhnú! Ešte som ich ani nevidel krajšie.

— Človek je najkrajší, keď chce byť dobrý. Tak to kázal i pán farár nedávno, — žiari dievča šťastím, kým vtáčatá štebocú a za tými dvoma napredku zdravý smiech, vrzg a šum. — I deti sú pekné preto, keď sú nevinné.

V kostole je už ľudí a ešte pribúda. Holúšky idú na svoje miesta pred oltár. Paľko zasa na chór.

— Dnes si tiež vypožičiame toho farára, — pošepne mu sused, územčistý Dučka z Čreníc. — Ale býva to i viac. I vyše sedemsto!

Ľudia sa modlia potichu. Anna stojí tamdolu ako socha so sklonenou krásnou hlavou. Jasný hlas Svarínskeho zaznie zpred oltára. Hovorí do duše prosto, nehľadano o posvätnosti chvíle. Predkladá otázky a veriaci stojac odpovedajú…

I Beňo stojí ako ostatní a odpovedá. Nerobí mu to nijakej ťažkosti. Sám sa diví, kde sa to vzalo? Kedysi pichalo ho také slovo. Ani neprišiel do jeho blízkosti už roky. A teraz?

„Môže byť čo vznešenejšieho, než keď človek zatúži byť lepším na svete?“ mihne sa mu v mysli. „Či to len kúzlo Aninej osoby? Nie, nie… to je kúzlo celého tohoto zvláštneho sveta. A ešte čosi viacej,“ v túto chvíľu chápe veľmi určite, ako staré formy môžu mať vždy nový a vzácny obsah.

Na tiché vyzvanie hnú sa ľudia a pekne riadkom od najstarších pristupujú k oltáru pre rozhrešenie. Kňaz sa skláňa, skladá ruky na sklonené hlavy a pri tichých zvukoch organa hovorí: „… dúfaj, synu…“ Hľadí na starcov, mužov i na mládencov, ako idú radom. Hľadí na bratanca, „… odpúšťajú sa ti tvoje hriechy pre Ježiša Krista… nehreš už viac.“ — Hľadí na všetkých a poznáva ich až po deti.

Za mužskými — ženy. Zas od najstarších. Najskvostnejšie prelámky a perá jasajú sa teraz. Ako by sa len kvietie sosýpalo okolo oltárnej ohrady.

„Dúfaj, dcéra!“ počuť akousi mystickou silou zaťažujúce slová i cez tichučký sprievod organa. Kvietie sa sosýpa a posýpa ďalej.

„Člověk jsem velmi strápený příčinou hříchů mých…“ ozve sa spev s chóru. To rechtor Kremenáč s mendíkom Ičom. Mocne sa nesú zvuky, hoci je medzi dvoma hlasmi oktáva, dojemne. Slzy sa tisnú do zrakov a zalesknú sa i v očiach kňazových.

„Akí krásni sú len ľudia, keď chcú byť dobrí!“ pomyslí si i Svarínsky, kloniac sa od hlavy k hlave. „Najkrajší!“

— Silné, mohutné a prosté, — počuje Beňo na chóre vo vlastnej duši. A tu cíti, čo nikde predtým.

Pred oltár si kľaká Anna. Hlavu skláňa nad zábradlím, ako veľká, krásna ruža nad železnou ohrádkou.

„Modlí sa… ozaj, za čo všetko? Aká je len krásna, keď sa modlí!“ poznáva dievčatá a i nechtiac prirovnáva k Anne. „Ani jedna sa jej nevyrovná!“ nazrie do knižky s uspokojením.

Medzi ženami, nevestami, mihne sa i Sedlárová.

— Aká len ide! — Knižka v ruke, oči sklopené, ani Panna Mária… Ba len či sa už nehnevá na Annu?

Farár podáva chlieb a víno. Ľudia prichádzajú i odchádzajú a spovedný peniaz rovnomerne cinká na rohu oltára. Kvietie výšiviek a beloty sosýpa sa znova okolo ohrady. Kalich horí kňazovi v rukách ani z čistého zlata. Prijíma sa telo a krv… Od organa nesie sa pieseň „Bližšie, Bože, k Tebe, bližšie k Tebe…“

„Velebné!“ nedbal by Beňo skoro zavolať. „Kto nezažije — nepochopí!“

Celý deň je krásne, veselo. Mládeže je menej, ale dobrej vôle neubudlo. Na Páterovom je muzika. Pán učiteľ Ondrejka vykrúca si svoju Evičku. Po dedine chodia zas Janko Vieška a Adam Gužvarech — vyperení. Na paličke stužtička a na prsiach rozmarín. Ľudia hľadia za nimi a dávajú hlavy dovedna.

— Komuže to sháňate, komu?

— Ej, veru pánu podrichtárovi, pani Ganslová!

— A mnoho toho bude?

— Asi pol dediny… farári, richtár, celý obecný úrad, — doktor Schetter, pán Gmunt, Nelly Simorová a kto všetko. Ešte i Adam Lúštikech. Dosť nám to bude pochodiť.

— To sa chystá veľká svadba?

— Veľká, akej ešte nebolo!

V záhradách popred chalúpky je plno kvietia. Narcisy sa belejú, pestrejú sirôtky a červenejú i ozrutné pivónie. Tu-tam i vonná oliva chystá sa do kvetu. Ľudia postávajú po ceste a veselo pokrikujú na družbov. Tí si berú riadkom. Zájdu i do fary pozvať pána farára, ktorý má práve patáliu s Martinom Kľučkech, tým nerajdovným mládenčiskom bez krásy a vzrastu. Dal sa ohlášať s Betou Strunkech, dievkou jemu roveň, u Zapperov robí okolo repy. A tu už bola i Kačka Krachajech z bodovských kopaníc, zápäť za ňou i parádna vdovica, Eva Šípalech z Vlčích Jám, ohlášky pristaviť, lebo — tak a tak — ony majú naňho právo!

— Ako to, Martinko, ako? — hľadí naňho užasnutý Svarínsky. — A koľko ich to máš?

— Veru dosť! — udrie chatrný mládenec pohľadom do zeme. — Čož’ ja viem, či som to medom natretý a či čo, keď som taký vzácny! A čož’ ešte tu, ale keď som bol vojakom!

— A si ozaj bol? — prechodí duchovný pastier z údivu do údivu.

— Bol veru. Vzali ma ešte na vojnu, keď i neprišlo na to.

— A i tam si mal?

— Nuž, — uškrnie sa Martin, — ako vojak! Ako vojak. A čož’ ešte ja — ale brat Adam!

Povráva sa o tom a ľudia sa smejú.

— Ale ste len vyšly z ceny, — zabŕdne do dievok pred Lúštikov v Dolnej ulici i Adam, starý kandidát na manželské šťastie. — Dve dievky a jedna vdova, hnať sa tak za jedným mládencom.

— Čož’ ty? Za tebou by nešla ani jedna, — odbaví ho hneď parádna a bystrá Mariša Petercech, červenučká ani jabĺčko, — nenamýšľaj si.

— Eh, čož’? Bodajž’ ťa — takéto mi povedať! — mrzí sa Adam a radšej ide domov ku kravám, kde mu nikto neublíži.

Ale veru ani tu nie je istý. Príde Čelkech mať i iné ženy a nedajú mu pokoja.

— Počuj, Adam, — vraví mu krstná, — ten Martin má už tri frajerky. A ako chodia za ním hen ku farárovi.

— No, hľa, podívajme, sa! — obzerá sám seba od päty a utkvie najmä na vysúdenom novučkom prucli očima, — ani je nie múdrejší ako ja, ani parádnejší, a má…

Adam už má totiž svoje roky. Chcel by sa oženiť, ale nie s hocikým. Kedysi bol vraj múdry šuhaj a neslýchane pekný, — vravieva Čelkech mať — lenže padol s hrušky a od tých čias mu chýba čosi. Ženy to vedia a podávajú si ho.

— A takú, ako ja, by si nechcel? — postaví sa pred neho švagriná Anna, žena iba krv a mlieko.

— Čož’ takú, — zhŕda sa Adam, pozrúc na ňu zvysoka, — nač by mi bola taká? Tebe ani viazanička slamy nenarastie na tvojom. Ani si ďateliny neodkosíš na svojom, keď ho nemáš. Ty si chudobná. Takých by ja nabral i pod pavúz. Keby to tá Kačka Jurinech… Tá je i hodná i má.

— Tú by si chcel? — smeje sa krstná. — Práve mala ohlášky s Janom Kohútkech z Rakova.

— A čož’? To mám chcieť takú, ktorú nikto nechce?

— Však má pravdu, — prisviedčajú ženy, strúhajúc vážne tváre. — Ale, Adamko, však ti tu krstná mali dať tú ich Marišu, ako ti ju sľubovali, keď sa narodila. Ty si i čakal, a len nič. Vydala sa ti.

— Čož’, keď nechcela habať, zhyzda akási!

— Mal si ju chytiť, — vyčituje mu i Trúskech vdovica, ktorá sa tiež tu zasiala. — To tak robia. Veru to od krstnej nie je pekne, — natiahne tvár, kým sa ostatné idú popučiť. — Ty si im i tú vodu ťahal zo studne, i tie putienky nosieval, a len nič.

— Mal si ju chytiť, — podpichá ho i Sedlárová. Doobeda bola pri spovedi a domov sa jej nechce. Prišla za Annou Lúštikech, kamarátkou, ktorej sa rada zdôverí so všetkým. — Mal si rozumom pohnúť, Adam, však ho máš dosť.

— Len ho vy tu navádzajte, — oháňa sa Čelkech krstná, — nenačim mu veľa. Veď sa nám raz načakal. Už bola jedna, a on len sedí, sedí. Mariša už dávno spí v komore. — Adam, choď domov! — vravím mu. — Ale krstná mamička — zadíva sa na mňa — keď mi veru ľudia radia tú Marišu pochytiť. — Ba kieho! — tuším hneď, odkiaľ vietor fúka. — Veru! — postaví sa mi. — Keď pôjde dvere zavrieť. — Ale však vidíš, Adamko, ani jej tu už niet. Tá už dávno spí. Choď i ty… ledva sme sa sprostili chlapa.

— Čož’? — ohlási sa Adam pohŕdavo, — však ani nestála za to, ohyzda akási! Mne nechcela habať. Janovi oných áno. A potom šla pred zvonením do kostola. Sa to patrí?

— To jej pichá, keď ju stretne v poli, že mala prv malé, — chichocú sa ženy.

Vtom vojdú do dvora družbovia a pozvú Adama na Beňovu svadbu. Chlapcom svietia oči, rozmarín sa rozvoniava a červené stužky na paličkách lietajú.

— Však už len pôjdem, — istí Adam. — Pruceľ už mám, i čižmy si dám podbiť. Čož’ bych len nešiel? — nevie stajiť radosť pri toľkej pocte.

— No, len choď! — vraví mu i mať večer. — Azda si tam nájdeš kohosi.

— Však… neviem, — počne váhať.

— A ako len pekne kázali ten pán farár, — vraví mu brat Jano, mladší, schopný človek. — Adam, mal by si veru i ta ísť — počuť ich, ako sa máme riadiť. Ako poslúchať.

— Keď mne Pán Boh nedal to, čo druhému. Takto — čož’?!

— Azda príde niektorá za tebou? — kára ho mať, ešte dosť živá starena, len ju oči akosi opúšťajú. — Ty len vždy v maštali, v maštali. Nikde sa nechceš vyvaliť. Čo ťa ten farár príde do maštale sosobášiť?

— A čož’? To už niekoho sobášili v maštali?

— Ale keď nikde nejdeš.

— Veď už pôjdem. Však pruceľ mám…

Jednako Adam len akosi vychodí z koľaje. Na druhý deň neprihovorí sa ani kravám, ani sliepkam.

— Akož’ bych ju? — chodí zamyslený po dvore a rozpráva sám sebe. — Mamka, — odváži sa konečne do pitvora, — nešli by ste?

— Ale kde? — tvári sa starena, hoci šípi, o čo ide.

— Za Kačou Jurinech, — vyrazí to z mládenca, — či by habala?

— Čo ja viem? — nechce hneď syna zarmútiť.

— Iďte mi ju nahovoriť. Viete, keď si ju vezmem, všetko pooriem, čo bude načim. Vy budete gazdiná a ona i my všetci budeme do poľa chodiť. Vy budete len variť.

— Čož’, keď ju už má ten Jano Kohútech, ha?

— No, neslýchané. Je ten onakvejší ako ja?

— Mal si to počať prv!

— A čož’ som ja vedel?

— To som ti mala povedať, — hnevá sa mať.

— Očuj, Anna, — popýta Adam švagrinú, keď to s materou nejde, — bež mi tú zhyzdu opáčiť, či by habala? Veru i pooriem, i dreva doveziem, uvidíš! Jano môže ísť niekde na výrobky.

— Ale nech je to nielen hubou, Adam! — prihrozí mu Anna, lesnianska krv, hotová vždy na dobrý fígeľ.

— Tak čož’? Pôjdeš za ňou? Naondi ju, či by ondiala!

— Pôjdem!

Adam neodíde zpred kuchyne, kým sa Anna neschystá. Potom ide do dvora, chytá sa práce, ako obyčajne. I jazyk sa mu zrazu rozviaže, keď je už vec v ťahu.

— Ach, zhyzda akási, — volá na sliepku, veľkú, strakatú, s obrastenými nohami, — ty čapta, ideš dolu s toho násypu? Čo tam habe? Kde ju tam vred nesie? Nahnusíš tam! — Iď do humna hľadať — iné hľadajú.

O chvíľu je v maštali. Odhrnuje kravám.

— Musela si tam nalajniť, Lysaňa? — všetko ho akosi vyrušuje. — Houže, — odtíska dojku s miesta. — Nemohla si sa odtiahnuť? Už si stará, a nemáš rozumu. Hentá druhá má len tri roky, a odtiahne sa —

Z chalupy vyjde ešte celkom útle dievča, Eva, najmladšia z Lúštikech detí. Len čo počína dievčiť. Naslúcha, ako si Adam diškuruje. Ide na prstoch a dáva pozor.

— Mamenka, — vojde zanedlho do kuchyne, — už je Adam zas pri tých sliepkach. Striehne!

— A čož’? Treba mu na dohán, — zahriakne ju mať. Zato vyjde za ním a počuje ho vyprávať sa s nosnicou. — No, čože tam toľko sedíš? — volá na syna. — Čakáš, až sa vyliahne?

— Čož’ bych čakal? Ja mám aj iné čo čakať.

— Ej, Adam, Adam, — pokýva mať hlavou, — ty nám len vynášaš tie vajcia, vynášaš. A keby si to už aspoň dobre predal…

— A po čom sú v meste? — pýta sa zrazu zvedavo.

— Veru i po korune.

— Eh! — potrhne sa za vlasy, — a mne veru ten Mydlár nedá, len tridsať. To som naňho natrafil. Podívajme sa, aký dráč! — pokyvuje si hlavou a čaká trpezlivo. Vyjde na priedomie, či už Anna ide. Keď ju zazrie, podíde jej naproti. — Tak čo, pôjde? Zhyzda, sľúbila, ha? — volá na ňu zďaleka.

— Mal si vraj prv poslať! — tvári sa nevesta, ako by ozaj bola nahovárať. — Odkazuje ti, že by si veru bola i rozmyslela.

— Ach, šľak ju trafil, dokiaľ dobre hovorím, — hnevá sa Adam. — A raz, keď sme mali koníka, i do mesta som ju odviezol. A teraz ti ide za druhého!

- Nič to, — teší sa Anna. — Ty dostaneš ženu.

— Ale kedy?

— Ani slepá kura vajce nesnesie. Mnohá sa driape za tebou, len ty nevieš. A počuj, Adam, — prikloní sa mu dôverne, — a vedel by si so ženou spávať?

— Však bych!

— Ale by si mal mnoho detí, — doberá ho, vediac, ako si zakladá na majetku.

— Musel bych sa k stene obrátiť,— mrká Adam, ako by sa to rozumelo samo sebou. — To nemusí byť. Jedno-dve…

— Počuj, Adam, — šepce mu Anna do ucha a oči jej horia šibalstvom, — dovediem ti ženu, chceš? Ale sa jej potom neboj.

— A čož’ som taký — ženy sa báť?

V kuchyni nájde Adam krstnú Čelkech s materou sa shovárať. Povie čosi ako pozdrav, ale len tak medzi zuby.

— Čo ich hlasnejšie nepozdravíš? Nevidíš, sú to krstná mamenka, — napomenie ho mať.

— To sa len na dobytok kričí, — bráni sa mládenec. — Aká paráda?

Na doline rozpráva sa o všeličom. Najviac však teraz o Beňovej svadbe. Kto bude, koľko a ako bude? — plné sú toho chalupy. U Ganslovej zasadá sa riadne a odtiaľ sa to už rozchodí na všetky strany.

— Ej, takú ženu dostať, — mľaskne si i Adam, keď je o tom reč. — To je už hej. A taký cudzar.

Susedy Lúštikech však kutia čosi. Anna behá sem-ta, ženy hen v treťom dome dajú hlavy dovedna a chichocú sa, chichocú. Medzi seba schytia i Sedlárovú, ktorá už nebýva v mužovom dome na Mokradí, ale vyše dediny, v Slávikove, s materou. Tu jej je veselšie ako na kopaniciach. Aj sa červená ako ruža. Nič jej nechybuje.

— No, ja sa dám na to! — prisľúbi na nahováranie. — Ale ma potom nevykričte!

— Ešteže!

V Adamovi to vrie. Vyjde na pole. Ako ide popri Jurinech kapustnisku, nedá mu to.

— Eh, za mňa nehabať a za Kohúta áno? — zohne sa a raz-dva už je von niekoľko koreňov planty. — Však ty uvidíš! — uľavuje si.

— Pozrite ho, pozrite! — smejú sa ľudia nablízku.

— Jaj, čo si to spravil? — kára ho mať, sotva vstúpi doma do stavania.

— A čo?

— Ty si vytrhal tú plantu na Jurinech roli.

— Ale ja? — zarazí sa Adam a nedbal by všetko odtajiť.

— Veru! Práve pred tebou bol tu i obecný sluha. Musela som hlávky sľúbiť.

— Azda? Aká škoda! — mrzí to Adama. Aj vezme hrnček s police a fuk. Keď sa vráti pred večerom, na tvári žiari mu spokojnosť. — Anna, — sverí sa švagrinej, — už je dobre. Už som tú plantu Jurinech poosádzal a pozalieval vodou. Už jej nedajte hlávky, tej Kači, zhyzde akejsi!

— To sa ti teraz už iste príjme. Len čakaj!

— Čo človek má inej starosti, — šomre mať večer, keď nalieva polievku na veľkú misu. — Pozri, — vyčituje Adamovi, — ako si robia tí u tých Zázvorov, ale hoc i u susedov. A nám veru treba zas i na krov. I na asekuráciu tomu Srdovanovi. Ty by si sa mal tiež radšej postarať o niečo. Hľaďže, koľko len prefajčíš do roka. Musí to byť, keď nestačíš?

— Však ja nepotrebujem šaty, ako toť Jano! — háji si svoj dohán.

— A čo? Azda chodíš nahý? — ozve sa brat.

— To nie. Ale nie som taký parádny ako druhý. Ani sa nechovám parádne. Ani decko sa mi nechová. Ani žena.

— Ale postarať by si sa mal. Veď si gazda.

— Starať? — hľadí spokojno na domácich, hoci vie, že všetci dorážajú naňho. — Starať, to sa len sliepky. Človek ide, smyslí si. Keď nemá, vypožičia si, kúpi, čo načim, a dosť.

— A ty chceš ženu vychovať? — hreší ho mať.

— Však by sa ona chovala sama, — zapáli si na fajočku a vyjde z kuchyne. Na dvore je už tma. Pomalým krokom prejde sa hen po stodolu a odtiaľ po návratie, kde je jeho mládenecká posteľ. Tu spáva i za treskúcej zimy. Teraz je tu dobre. Vzduch teplý, vonný. Mesiaca nevidieť, ale drobné obláčky na oblohe sa belejú, ako by svietily. Kdesi hrá harmonika. Počuť i spev. Adam si vyfajčí, čo má, odpľuvne, odloží fajočku, pomodlí sa a chce si ľahnúť.

— Jojój, bodajž’ ťa, — skríkne naraz ako uhryznutý hadom. Akési dve holé ruky natiahnu sa zpod periny, chvatnú ho okolo krku a ťahajú do postele. — Jojój, pliaga akási!

— Žena, Adam, žena! — počuť priduseným hlasom. — To ma nechceš?

— No, ja ta nejdem! — krčí sa mládenec pri kuchynských dverách. — Radšej budem tu stáť.

— To sa bojíš? Si len za chlapa! — a nemohla sa zdržať, skočí záhadná žena s postele a štíhla, bosá, s bohatým vrkočom na chrbte, černejším ako noc, prv než sa Adam spamätá, v rubáči a ľahkej sukienke odbehne záhumním.

— Čo je? — vychodia susedia z chalúp.

— Čože mátaš? — vyjde i mať v rubáči. Príde i krstná Čelkech, nesúc hneď i toho neúrečníku, ak by bolo načim. A už sa má na čom smiať celá dolina. Kde by nie? Adam Lúštikech chce mať ženu, a keď mu konečne príde, a to rovno do postele — ujde pred ňou ako posadnutý.

— Len nech ešte raz! Neujde! — zastrája sa Adam. — Len kto to mohol byť? Ale veru krajšia ako Kača Jurinech. Jednak som len vzácny, — lichotí mu celá história, — nielen ten Kohútkech z Rakova a kdekto!

Noviny v Lesnej nevychodia, ale vždy jest o čom hovoriť a na čom sa smiať. Ľudia chodia na pole a premieľajú, rozprávajú. Čo sa to všetko pospomína nad tou čiernou zemou? Zemiaky sú už ohrnuté. Ozimina sa dobre dvíha a kvetu je vždy viac.

— Jednako som ja len šťastný človek, — usmieva sa Beňo na Annu pri výpravke o dobrodružstve Adamovom. — Dobre, že sme ho povolali na svadbu.

— Len či príde?

— Prečo nie? Musíte mu nájsť nejakú…

Čas uteká a Paľkovi je i tak akosi dlho čakať. Anna sosype sa mu do náručia ako kvet, ale ďalej nie. Neraz ju už schytil divo, až dravo. Vie — nemohla by sa mu protiviť. Jej ústa sú horúce ako plameň. Oči i vo tme ožihajú.

— Rada bych ísť poriadna pred oltár! — zašepcú jej pery a on zmäkne. Utrie si s čela kropaje potu a zahľadí sa kamsi doďaleka. Prichodí mu na myseľ nejedna chvíľa divá, hriešna a cíti sa nevoľno vedľa svojej sedliackej lásky.

— Ach, veď len jest tej starosti! — vzdychá zas Holúška. — Práce plné ruky. Čož’ kopanice, odkedy sú kopanicami, azda videly takú svadbu?

V stredu pred Duchom schodia sa už ženy s batohmi koláčov na chrbtoch. Na Horniakoch je bieda. Horniačky chodia najmä do Čreníc kupovať zbožie. Ale i v Lesnej ešte sa toho nájde na koláče. U Holúšov je ich vrch. Krstná Surovcech i krstná Stankech, čo má tie hodné dievčatá na Božej Hrsti, prinesú prvé. A potom od richtára počnúc kdekto. Prinesú i piškótového baránka, i torty. Pani notárka pošle čiernu, čokoládovú, krásnu ako ona. I od Schetterov a Gmuntov prinesú dary. I od Kremenáčov z obce. Pani farárka tiež nezabudne a kostolník Kubis oddá snúbencom i veľkú Bibliu.

— To vám posielajú pán farár. Prijmite vďačne! — vraví Beňovi.

— Ďakujem! — usadí ho mladý zať i učastuje, ako sa patrí. — To ste už vyše tridsať rokov tým kostolníkom?

— Veru, prosím, pán podrichtárko… som! Už bych nedbal i do penzie, keby bola aká. Tak nechže dá Pán Boh šťastia a zdravia, i čo k tomu prináleží, — prevalí kostolník hodný pohárček slivovice na hlavu. Utrie si ústa rukávom, vstrčí do vrecka diškréciu a porúča sa.

Pomaly sa schodia svadobníci. Holúšech rodina z doliny i z bodovských kopaníc. Učiteľ Veston. Kamaráti, Janko Vieška, Gužvara, Majer a iní. Všetko veselí šarvanci. Už je tu i Stránik, úradný starý svat.

— Čo sa to len tam hotuje? — vyprávajú si ženy.

— Však sa Eva nevytroví. Ľahko jej — on platí všetko.

— A so svojej strany nemá nikoho?

— Ba, henten ujec, — mrkajú na prešediveného, trochu skľúčeného muža, ale ešte zazorených líc a zelenkavých, bystrých očú.

— A je to sedliak?

— Taký! Ani sedliak — ani pán. Ale po ňom má vraj Beňo ešte dediť. Preto ho iste zavolal.

— Nuž čo, strýčko Adam, čo poviete na to? — pýta sa Paľko príbuzného, keď ostanú na chvíľu sami v chalupe.

— Ja? Čo ja? — vraví mu tento. — Dievča je ani malina, to sa musí dať. Ale tvojej materi, nech tak ešte žije, nezdalo by sa to. Ani tej Svarínskych.

— Prečo, strýčko?

— Tak! To si mohol i bez štúdií dosiahnuť. Načo si sa potom toľko učil? Sedliakom mohol si ostať i bez toho, či nie? Ani to veru nesmiem doma povedať. Nech sa to dozvedia ľudia, iste rieknu, že si blázon.

— Len ta sa vraciam, odkiaľ som pošiel.

— Ale načo sa vracať, keď si raz pán a môžeš byť ním?

— Pán, strýčko, pán — ale žobrák na duši!

— A takto si bohatší? — zadíva sa naňho s dobráckym podivením.

— Som spokojný, strýčko, a to je hlavné. Mal som svet prázdny, teraz ho mám vyplnený.

— Veď ja nič. Keď si ty spokojný, ja som. Len nech ti je dobre! — poťahuje si strýk Adam zo zapekačky, čo mu nijaká cigara nenahradí. — Vidím, máš to dievča rád, i všetko, čo je okolo neho. Nevyspytateľné sú cesty Hospodinove.

Okolo chalúp pod Orechovým je už ani mravenisko. V Holúšech komore pristrája stará Srdovanová Annu do party. Prikladá starostlivo stužku ku stužke, červenú, červenšiu i najčervenšiu, modrastú, pestrú, všelijakú… až je toho plná hlava.

— Ako ti to len, dievka moja, neslýchane svedčí! — pochvaľuje si, obzerajúc ju zpredu, zboku i od chrbta. — Veru svedčí, na moj’ dušenku!

Anna hľadí vážne pred seba. Ani nevie dobre, čo sa robí s ňou. Na pažiti hrá muzika. Iba nebo sa chmúri akosi a večeru by radi prichystať na dvore pod košatými orechmi. Drobný dáždik počne sa osievať a vietor pofukuje.

— Čože pršíš? — povráva si Lúštikech Adam, ktorý sa dal horko-ťažko nahovoriť a v novom prucli tiež je medzi svadobnými. — Nevidíš, čo sa chystá? — vyčituje dažďu i vetru. — Choď na hory a tu daj pokoj! Nech si ľudia pokonajú svoje!

I starý Kozák je tu. Kde by bol? Tento deň už čakal dávno a tak potichu i oslovoval Annu — peknou gazdinôčkou. Kto všetko ide, to ho nezaujíma. Vie, tu budú všetci, alebo skoro všetci — od tých najvyšších počnúc. Radšej si zájde ku kuchárkam, potúži sa a ide na svoje miesto do gazdovho dvora.

— No, Kvetule, — privráva sa kravičkám, — už dostanete gazdinú, bielu ako húska, oči veľké, sivé — spravodlivé… budeže sa nám gazdovať. Z mladocha toť bude býk, počuješ — ha? — zavolá na teľa v priepravke, — a zo Starého Kozáka za sto rokov medveď.

Do kostola ide sa na vozoch. Všetko sa deje podľa poriadku. Annu vypýtajú, poplače si mať i dcéra, udrie sa na bubon a už sa to hrnie na dolinu. Pristrojené a preplnené vozy hrkocú. Mládež spieva.

V dedine je už divákov, ako nikdy. Kostol je celkom obsadený. Paľko a Anna stanú pred oltárom. Počujú hrať na organe, kňaz hovorí iste pekne a presvedčivo.

„O čom to len hovorí?“ sbiera smysly nevesta.

— Aká je štíhla ani topoľ, — šepocú si ženy v úzadí.

— Azda neni krajšej? — sošpúli trochu veľké ústa Kačka Mišovicech. — To len keď mu tam bola nablízku.

— Ale tie prelámky má utešené. To jej vyšila Eva Dubcech.

— Tá bláznivá?

— Tá! I ja mám takým maľované, — šepoce Mariša Petercech svedčnej Anne Stankech medzi družicami.

Farárove slová tupo sa nesú nabitým chrámom, Paľko, švárny, driečny, podperený rozmarínom, cíti v duši posvätnosť chvíle. Odpovedá na otázky ticho, ale vážne. Keď si kľaknú pred ohrádkou, zachveje sa mu Anina rúčka v pravici. Stisne ju, ako by ju chcel posmeliť. Ľudia vstávajú…

— … Aj ti prisahám, — nesie sa od oltára.

Z kúta pod chórom hľadí na kľačiaci pár Nelly Simorová. Jej veľké modré oči nedbaly by sa usmievať, a sú smutné. Vedľa je i jej priateľka, počerná Irma, ktorá sa tu i tu k nej nakloní a mrká smerom k oltáru. Tam stoja v tylangroch družice, po chrbtoch svisajú im pestré stuhy, široké ako dlaň. V laviciach pod kazateľňou sedí panstvo. Tam je vytiahnutý do smokingu i klábovský učiteľ Veston. Vidieť, hľadá ju očima.

— A vy nejdete s nami, Nelly, — privraví sa jej, keď sa národ vyhrnie z kostola. — Vidíte, mali ste byť mojou párnicou.

— Ľutujem — necítim sa dobre! — odpovie mu sucho.

— Prečo? — rozosmejú sa mu vpadnuté oči naširoko. — Jedna láska odkvitla, druhá rastie!

— Nie preto! Čoby! — zbadá sa Nelly. — Prechorená som. Ináč by som šla…

Ženy tisnú sa sprava i zľava vidieť nevestu.

— Nesúraj! — bráni sa vysoká Anna Topoľcech. — Čož’ si ju nevidela jakživ?

— A ty ju musíš vidieť? — šomrú dievky medzi sebou.

— Hja, nevestou je dievka len raz za života, — zamieša sa krstná Čelkech, pasúc očima viac po Lúštikech Adamovi, — a vtedy je veru inakšia!

— Tá Anna to jednako len dokázala, — vraví Trúskech vdovica pri pohľade na hodného ženícha a na parádny sprievod. — To sa každej nezdrapí!

— No, dokázaly aj iné! A ktovie ešte, ako si postelie! — počuť sem i tam.

Povozy hrčia na kopanice. Farárovci, notárovci, páni z Osady, obecné predstavenstvo na kočoch. Mraky sa rozchodia, slniečko zas svieti veselo pod Orechovým — hostia sadajú za stoly v slobodnom. — Iné je to ako u Ručenov, keď si Juro bral Evu Surovcech — celkom iné.

— Kde by sa to všetko i vmestilo do chalúp? Veď len toho panstva! — uvažujú ženy.

— Buďte zdraví a šťastní, — želá novomanželom pani notárová v bledožltých hodvábnych šatách. Tie najlepšie svedčia jej sviežej, tmavej pleti.

„Ona vie, čo želá,“ myslí si Beňo, pozrúc na Chrenku, vychudnutého a pokašliavajúceho vedľa nej.

— Zvláštna vec, a vážna, — upozorňuje Svarínsky Schettera a Gmuntovcov, — tu je ženíchom naša inteligencia a nevestou ľud.

— Pekne ste to povedali v kostole, pán farár, — ohlási sa richtár Pokryváč spravodlivý. — Naša inteligencia musí sa sliať s ľudom. Tak to bude lepšie i pre učených. Teraz je už taká doba.

— Veď je tak, — rád je farár, keď mu rozumejú. — Konečne — sme skoro všetci, aspoň my Slováci, rad-radom z ľudu. Musíme mu vrátiť, čo sa investovalo do našej výchovy. Toť, náš Paľko, pochopil to najpraktickejšie. Nech ho Pán Boh živí i s jeho Aničkou!

— Pán Boh uslyš! — hrmí so všetkých strán.

Svadbia sa voľne a veselo. Úradskí, učení i neučení — všetko to splýva pod tými košatými orechmi v jednu rodinu. Mladý Herbert Gmunt nevie očú spustiť so zdravých, kvitnúcich dievčenských tvárí. Príde i doktor Hôrka z Klenova. I kapitán Gedeon s chutnými žabkami Járošech, ktoré mamička, štíhla, veselá dáma, neustáva napomínať. Celá obec ako by len bola pospolu. Krivošiak žartuje, Peterec si spieva, hoc ešte len tak potichu, Plavčo mudruje, Stránik reční a Hrebenár je, je i popíja, koľko uvládze. Však je svadba na to! Bukva nemohol, zato prišiel s Fifim jeho šedivý Sultan. S kudlatým Brondom sa bavia a zarážajú pomedzi hostí. Dolina sa ozýva od vysku a hukotu trúb. Mládež, keď nemôže tancovať, aspoň si spieva, a kto príde — i nevolaný — je, pije a veselí sa.

— To je svadba celej doliny! — vravia si ľudia.

— No, nech je to len šťastlivé, — pripíja i uveličený strýko Adam z Horniak. — Veru, u nás sú ľudia nie takí veselí.

— A čo im chýba, dobrá vôľa? — diví sa Krivošiak.

— Iste sa im ťažšie žije, — vysvetľuje Plavčo. — My už tu jednako len máme aspoň to najpotrebnejšie. Tam musí byť biedy. Tie ženy, čo chodia odtiaľ kupovať zbožie i sem na našu dolinu, tie nám toho navyprávajú. Ale sú len urastené a mocné. Koľko len toho zbožia vezmú na seba. Naša žena by sa veru nedala na to.

— Hja, u nás sa ťažšie žije, — viac vypráva, ako je, strýčko Adam. — Tráva je listnatá, samý kvet, ale miestami ledva vyrastie pod kosu. Vy by ste to jeden-druhý azda ani nezachytili kosou. Tu som už videl prvé ďateliny ani perina. Zato je u nás pekne, zdravo a ja bych už nechcel inde žiť.

— Všade sa darí tak i onak, — povrávajú si sedliaci. — Tu na kopaniciach je už nie tak ako v Čreniciach, kde sú parádni gazdovia. Ale žiť sa dá. Náš mladý gazda má žito do pása. Ovocia sa mu tiež urodí. Môže si napáliť slivovice, tuhej ani anciáš.

— A kde je Srdovan? — pýta sa Svarínsky Gedeona, všímajúc si krásne črty Járošech dievčat, najmä staršej, Danuše, s očima ako trnky. — Nepríde?

— Mal prísť, — posluhuje kapitán galantne dámam. — Musel do Teplian, ale čochvíľa je tu.

— Prisľúbil sa prísť, — uisťuje i ženích, sediac ticho so svojou Aničkou za vrchstolom. — Keď ma neopustil v kríži, neopustí ma ani v radosti.

— A bol to ťažký kríž, pán doktor, — pozrie pani Jarošová na Schettera.

— Ťažký, — prikývne lekár, — keď hrozil nielen telu, ale i duši. Mám ohromnú radosť, že ho tu vidím…

— Dobre, pán doktor, že ste ho vyliečili! — blysnú biele zúbky zaružovelej Chrenkovej.

— No, iste má v tom viac zásluhy ten lekár, čo tam sedí vedľa neho, — uskromní sa Schetter.

— Taák? — prebehne úsmev po tvárach. — Tým lepšie. Škoda by bolo takého mládenca!

— Všetky by sme boly plakaly za ním, — volajú ženy.

— I my… i my! — dodajú družice.

Anna sedí tichunko a skromno. Trochu je poblednutá, ani jesť sa jej nechce. Iste od vzrušenia. Družbovia nosia jedlo za jedlom. Všetkého jest od výmyslu sveta. Ako by i nie? Však sú tu so štyri kuchárky. Jedna z mesta, druhá Gmuntovie z Osady, tretia počerná Mariša Stankech z Božej Hrsti a Holúška je tiež skúsená vo varení.

Dobrá vôľa stúpa, svadobníci sú v najlepšej nálade. Reč vyznieva na reč, pripíja sa, spieva. Na stoloch už horia lampy, okolo nich obletujú mušky, pripaľujúc si krídelká. Trúby a bubon, oddychujú — mládenci sú pri večeri. Miesto ich hrmotu mäkko, precítene cifruje dávne podvysocké Peter Baláž so svojou bandou. Starý je už Peter, veľmi starý, ani nevidí, ale keď vezme husle do ruky — omladne, vypne sa a pieseň rinie, až to sladne v duši. Balážovci, Kuvici čiernych očí, kučeravých vlasov, jeden-druhý i s cigarou v ústach, usmievajú sa na pánov. Na base ťahá ujec Čelkech, čo má syna Iča, toho harmonikára. Tiež muzikantská krv. A nech by bol doma Jozef Baláž, inak by hučal cymbal. Ten je však zas kdesi v Ružomberku.

zanôti si Peterec, hudba ho sprevádza a srdcia rozpúšťajú sa v dobrej vôli.

— Aký krásny kvietok! — pohladí cechmajster Stránik obsluhujúcu Stankech Marišu po okrúhlej rúčke. — Krásny kvet, len ho odtrhnúť.

— Ó, odtrhnutý kvet rýchlo uvädne, — zvoní dievča smiechom. — Ja mám rada kvet, čo dlho trvá.

„Ako utešene hovoria títo ľudia, keď chcú,“ myslí si Svarínsky.

— Srdovan ide, Srdovan, — ohliadajú sa hostia zpoza stolov.

— Pekne vás vítam všetkých, — kráča už vtom spomínaný prudko pomedzi ľudí a zastane pri najvyššom stole. Pot sa mu leje s tváre a je akýsi nesvoj. Ticho si sadne a vypije trochu vína.

— Voľačo sa mu prihodilo! — hádajú najmä ženy. — On nebýva taký pokorný, najmä na svadbe nie.

spustia za Petercom mládenci i dievčatá.

Pod orechmi je príjemne. Do izby sa nechce nikomu. Večerný vánok roznáša vôňu a spev po celej doline. Keď stíchne hudba i vravot, počuť vtáčí spev… spím, spím, čapica mi horí. S času na čas preráža ho akýsi ostrý, nepríjemný škrekot. I Brondo zavyje…

— Čo len tá vlha škrieka toľko? — hádajú ženy. — Bude dážď?

— Keby len horšie nie! Veru to neznamená nič dobrého. I psiská štekajú…

— A čo sa panstvo už sberá? — divia sa svadobníci, zbadajúc ruch pri prvom stole. — Čo je?

Skutočne čosi má ten Srdovan za lubom. Trochu si posedí, čo-to zje, nahne sa ku Gedeonovi, tu zas k richtárovi Pokryváčovi a o chvíľku je po nálade. Páni vstávajú po jednom, ako by sa chceli vytratiť. Iba farárovci sa nehnú, snažiac sa dobrú vôľu udržať.

— Čo je? Čo je? — letí z úst do úst.

— Maďari nás prepadli. Boľševici! — nesie sa konečne. — Už je vraj i mobilizácia. Najmladšie ročníky majú rukovať!

— Zasa vojna! — zhrozia sa ľudia. Dievčatá pozrú placho na mládencov, a kto mal trochu v hlave, počína vytrezvievať.

— Však to ešte nie je isté! — uspokojuje ľudí Svarínsky.

— No, nevídali, — teší zas Krivošiak, — nám Maďari nespravia veľa! Však je s nami Francúz i Angličan a kto všetko. Azda to pôjde len tak?

— Adam, musíš na vojnu, — prekárajú chlapci Lúštika v novom prucli. Trochu si ho oblial omáčkou. — Ty si nebol, pôjdeš! Teraz je rad na tých, čo neboli.

— Čo bych ja tam robil? — mrdne plecom, nevychádzajúc z ružovej vôle. — Či tam majú kravy — kydať hnoj?

— To nie, ale majú kone. Budeš husárom.

— Čož’, ja som už starý.

— A ženiť by si sa chcel.

— To je iná vec. To nie je vojna.

— Ako kedy! — vybuchne smiech, tlmený nemilým chýrom. O chvíľu nemyslí už nikto na Maďarov.

— Dosť má deň na svojom trápení, — zazdravká si vtipný Čereň so strýkom z Horniak. — Pán Boh nás živ!

— Pán Boh uslyš! — a zábava trvá ďalej veselo. Až do rána…

— No, takej svadby… to je už niečo zažiť! — vravia si ženy. — Iba ktosi tam chyboval.

— Kto?

— Sedlárová Kača.

— Hja, tá sa pohnevala pre Beňu s Holúšech dievčatami.

— A čož’ si mohol azda ju vziať? Veď má muža.

— Veď — veď, ale keď…

Ráno je poplach na doline. V obci sú plakáty. Najmladšie ročníky majú rukovať proti Maďarom. Pod Orechovým zas — čudná vec — nemôžu nikde nájsť ujca Kozáka. Ako by sa len bol prepadol kdesi.

— Kam sa len podeli? — zháňa ho najprv Mariša Holúšech, nevyspatá, len v rubáči a ľahkej sukienke okolo pása.

— A náš starý nie je tu? — hľadá ho o chvíľu i žena.

— Azda ho ani doma niet? — diví sa Mariša. — Však ich práve hľadám — boli by načim, keď všetci spia. Musíme počkať, oni prídu.

Čakajú, vyčkávajú a — Kozáka nič. Okolo obeda hľadá ho už celé Orechové. Zháňajú ho po stavaniach, po susedoch — darmo.

— A v stodole sú akési čižmy, — doletí chlapčisko Ručenech. — Nie sú to ich?

— Kde?

— Tam, kde máte plevy.

Stodola otvorená, sliepky sa v plevách prehrebujú, biele ako mlieko i veľké, jarabaté. Holúška beží ta i s Kozákovou, jojkajúcou za starým.

— Heš, sliepky!… Idete mi tu, potvory? Čo len toľko prehrebá, čapta akási! — rozdúra ich s pliev, z nich trčí čosi čierneho.

— Na moj’ dušenku, to sú jeho čižmy! — poznáva ich Kozáková na prvý pohľad po príštipku. Predvčerom mu ho dala prišiť. — Ale kde je on?

— Jojój, — skríkne vtom Holúška a spľasne rukami, — pre Krista Pána, veď je ten tu!…

— Mŕtvy?

— Živý. Sliepky ho zahrebly, — vyhrebá ho z pliev. — Dobre, že sa len nezadusil. Ujec, hej, ujec Kozákech! — potrasie ho vdovica za plece, keď ho už povyhŕňa so všetkých strán.

— Starý! — buchne ho i žena do chrbta. — Starý??

— Hu!! — dvíha sa konečne z pliev a pretiera si oči, — kde vás tu toľkých vred nesie?

— Však som sa zľakla pre teba, — mrzí sa polovička. — Azda väčšmi ako tej vojny.

— Veru sme boli v strachu o vás, ujec, — vravia ľudia, ktorých je vždy viac okolo. — Kto by len bol myslel, že vy tu?

— A je už po svadbe? — otriasa sa Kozák. — Však len čo som si schrapol.

— Ešte ostalo kde-čo na popravnú.

— No, chvalabohu, chvalabohu… Ale musím si najprv kravy opatriť, aby ma moja krásna gazdiná nehrešila!… A trochu neistým krokom ide do maštale.