ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Svadobníci schodia sa i na druhý deň do Ručeňov. Od Surovcov nesú grguľu. Maškara bije na hrniec ako na bubon a harmonika hrá. Na palici stará zásterka s vyblednutými perami. To je zástava.

„Rub včerajšej slávnosti!“ myslí si Beňo a zájde tiež na popravnú. Ak by prišla i Anna. Ale tej tam niet.

— Hlava ju bolí, — vraví Eva, s ňou sa včera zabával Peter Majer a zabáva sa i teraz. — Hlava.

— Nemá ju prečo! — usmeje sa Paľko a zamieša sa medzi hostí, čo si tú chuť ešte popravujú. Jednako ho len mrzí. Nezdrží sa dlho. Kozákovi naloží, čo treba, a zájde na dolinu. U Žeruchu bratíčkujú sa učitelia, Veston z Klábového so starým Jarkovičom z Mokradia. Tento ako služobník na cirkevnej postati dostal na Blažeja za kôš vajec, klobásku i sopár groší. Na Gregora dostane tiež. Trúfa si teda byť hostiteľom štátneho kolegu, ktorý darmo čaká na plat.

— Ty máš pravdu, priateľu, máš! — víta Beňu Veston. — Práve hovoríme s kolegom. Musíme si život zjednodušiť a vrátiť sa, odkiaľ sme vyšli. A musíme byť ty a ty, keď sme všetci ľudia…

— Všetci, — snaží sa ich Paľko pochopiť ako otca a syna vo filozofickej nálade.

— Jedni zlí, druhí ešte horší. To by mal byť jediný rozdiel! — usmieva sa starý Jarkovič spokojne.

— Asi!

— A povedz, prosím ťa, ako si prišiel na tú myšlienku? — pomkne sa došlému Veston na lavičke, kde sedí i invadid Jozek s podopretou hlavou a pozorne počúva. Raz pozrie na pánov, raz na vysokého Adama Kuželu, belánika, čo pijú v druhom kúte s Malekom akýsi oldomáš a diškurujú s objemnou Sladonkou z Mokradia a s akýmisi ženami.

— Ako som prišiel na tú myšlienku? — prisadá si Beňo. — Na akú?

— Nechať ten svet… Ten zmotaný svet… Mesto… Filozofiu… Všetko! Však si nechal všetko, zázračný človeče!

— Všetko…

— A prečo? — zahľadí sa mu Veston ostro do tmavých očú. — Prečo?

— Zbridilo sa mi.

— To je to pravé slovo, vidíš! — hrkne päsťou na stôl. — Nakoniec musí sa to všetko zbridiť. Zhnusiť, tak! Len jeden má sily nechať to, iný nemá. Taký som i ja. Dám sa niesť. Dostal som sa sem na kopanice… čo ja viem ako. Žena ma nechala, všetko — eh! Učil som sa, čítam, filozofujem. Čo z toho, keď je duša ani ošarpaná vŕba?

— Nečítaj toľko, keď ti neosoží!

— Veru tak, — prisviedča i starý Jarkovič, mykajúc prešedivenou bradou, — radšej sa zabav a povoľ v kráse a vtipe. Tu je toho na doline ani margarét a žabích očiek v lete. Azda knihy robia človeka šťastným?

— Však som už na tom…

— A tu čo máš? — vyťahuje mu Beňo knižku z vrecka. Neveľkú, hrubú, v koženej väzbe. — Len nie Bibliu?

— Ba! Vieš, ten Svarínsky je zaujímavý človek. Tiež taký stratený, ako ty i ja. Je literát, a známy. Patril by do veľkého sveta, a nejde za ním. Nedávno bol som uňho, keď je i predsedom kuratória. Mal som trochu i v rožku. On však ku mne milo, ako brat… — Na — vraví mi — vezmi si túto knihu a čítaj! Azda ti poosoží.

— A čítaš?

— Čítam.

— A rozumieš?

— Začínam.

— Vidíš, i ja čítam. Tak niekedy, — prizná sa Beňo. — To je nie kniha ako kniha.

— A jej i rozumieš?

— Rozumiem. Čím viac čítam, tým viac jej rozumiem.

— Kto ťa tomu učil?

— Choroba a Anna.

— Tá švárna dievčina? Há… už viem, — dotkne sa čela ukazovákom a prevráti oči herecky. — Keby som mal takú Annu! Človek v mojom veku potrebuje voľakoho, nie? Ty si vzácny všetkým. Tým, ku ktorým si sa snížil, i tým, ktorých svet si opustil. Si plný tajomstva a zaujímavosti. Stretnem tú veselú, peknú sedliačku z Mokradia. Kto jej je na mysli? Beňo… Kačka Klankech zo Svíbového tiež len o tebe sníva. Od tej muziky nemôže ťa zabudnúť. A kto všetko! Slečna Nelly Simorová, keď sa s ňou stretnem, len — čo robí Beňo, ten panský sedliak, a kedy ho dovediem? A vidíš, tá Nelly pozdáva sa i mne. Keď sa rozsobášim, možno, spravila by zo mňa človeka. Múdra je, elegantná, škoda jej je na dedine. Ale čo? Ja som pre ňu len korheľ, a dosť.

— Však si ju ešte nepýtal! — smeje sa Jarkovič. — Nie sú ženy také tvrdé, ako sa zdajú.

— No, to ja už viem. Dala by mi košom.

— A čo, vyživil by si ju? — nadhodí Beňo rozvážne.

— Hľa, na to som ani nemyslel. Plat veru ešte nemám poukázaný. Pán Žerucha ma vychováva k viere. Však mu to potom zaplatím.

— Ja ti ju vypýtam, keď príde na to, — ponúka sa Jarkovič. — Ja bývam, vieš i starým svatom niekedy. Rozumiem sa tomu… I ten krídlatý čierny kabát ešte mám. Stará mi ho vypchala dohánom. I tvrdý klobúk, i bielu mašličku. Len mi povedz.

— Dobre!

Do krčmy vchodia furmani i ženy idúcky z mesta, oddýchnuť si.

— Eh, zima je ešte… sychravo. Žerucha, nože trochu na zohriatie.

— A čo nového, ľudkovia? — podáva ružovkastý krčmár úslužne tu čaj, tam kalištek borovičky alebo slivovice. — Čo nového?

— Nič dobrého! Peniaze idú kolkovať. Polovicu ich vraj majú zobrať, keď ich je veľa.

— Ba kieho?!

— A Švihulovej na Kozobľakoch prišiel muž zo zajatia. Ten Juro, čo padol v Rusku — vykladá tetička Sladonech — celá utrápená, keď to také. — Už jej ho i vyhlásili za mŕtveho, a prišiel!

— To azda tej, čo má toho Osipa?

— Tej. Včera prišiel a Rus už musel z domu. Kdesi je v hore. Ale on, ten Juro, tiež len srbsky mätie. Bol — hovorí — medzi samými Srbmi. Zabudol slovensky. Bolo by to možné?

— Hja, v dnešnom svete stáva sa všeličo.

Vo dverách zastanú dvaja chlapci. V hrsti majú ražeň a na ňom kríž, na kríži rezníky slaniny.

spievajú, drkotajúc zubmi, ani nie od zimy, skôr od nahoty:

— No, poďte, chlapci, liznite si! — podáva im Malek skleničku. — Liznite!

— A mne nedáte, gazdíčko? — ozve sa vtom cigánsky hlas a zjasajú čierne oči Balážove. Toho, čo sa to zverboval bojovať za tú našu slovenčinu.

— Ty si to, Jožo? A si už doma z tej vojny?

— Doma, gazdíčko, doma. Niet tam pre mňa roboty, prišiel som si domov oddýchnuť a zaveseliť sa. Tu je veselo na tejto doline. Nikde tak, — hľadí Baláž s úsmevom na skleničku. — Nedáte mi?

— Dám, Jožo, dám, — zmeria si ho Malek zboku a našpúli kňazskú hubu. — Ale mi čosi povieš.

— A čo také?

— Ktoré sviatky sú väčšie? Vianoce a či fašiangy?

— Nuž fašiangy, — vyrazí to z Jozefa. — Akože ináč?

— Prečo, more?

— Čože Vianoce! — natiahne Cigán múdru tvár. — Chodiť z kostola do kostola, je to sviatok? Ale na fašiangy — z krčmy do krčmy. To už áno! Človek si môže dušu ovlažiť.

Beňovi prídu na myseľ Kačkine šišky, ľahučké, červenučké, akými Višnech mať častovala kedysi nadureného Sedlára.

„Nie! Nepôjdem!“ pomyslí si. „Už je po tom voda.“

Ľudia idú z mesta. Pristavia sa a rozprávajú najviac o kolkovaní groša. Nepáči sa im to. Vojdú i ženy, uzimené, na čaj. Staré, vráskavé, s olejkami na rožky.

— Nuž čo, priatelia, — zamieša sa Beňo medzi sedliakov. — Ako sa vám zdá tá naša sloboda?

— Hja, keby bola trvala dlhšie! — pritiahne sa Malek. — Ale za tri dni, kamarátko, čo je to?

— A však maslo je dosť drahé, i vajcia, i sliepky, — diškurujú ženy.

— Eh, lepšie bolo, čo ja pamätám, — prikyvuje si, ako sebe, na každé slovo vysoký Kužela. Hlava sivá, tvár samý ranec. Ten, čo to videl na Vysokej i tých hurbanistov. — Keď si si pýtal páleného za dva krajciare a za krajciar popraviť — no, to bol trúnok. Nie ako dnes. Rozpálilo človeka a mal guráž do roboty i do spevu. Toto? — zdvihne skleničku, — je len žabacina. A keď prišiel gajdoš, hodil si mu štverák do krku, hral ti i dve hodiny.

— To bola lacná robota, — mrkne zamĺknutý Jozek a hľadí ďalej na ľudí. — Na moj dušu, lacná!

— A holba ražnej stála šesť krajciarov, — prisviedča Malek. — To ešte i ja pamätám. Pálenka bola tuhá ako všetky šľaky. U nášho Šalamúna, ale i u Tobiáša v dedine bolo dostať takú, až ti hubu stislo.

— Liadok dával do nej. Čo inšie?

— Dával, čo dával. Ale hneď mal sedliak po starostiach.

— Čo len to, pán podrichtárko! — vravia ženy. — Ale pozrite len tú chasu! Z dievok pomaly jedna nemá súkenného kabáta. Nastaly akési tie jupky, kacabajky, vysoké opätky a samá panština.

— To sú chlapi na vine, — mieni objemná Sladonka. — Oni začali. Zo sveta priniesli ešte i tie plpoty, biele plátenné nohavice, — vysvetľuje Beňovi. — Azda má svetlé súkenné, a keď je už teplo, pekné, valchované gate, ako jeho otec a dedo? A čo aké vymýšľanie? Však ak si pán, iď si medzi pánov!

— Nastavily akési široké rukávce, vyšívané samým hodvábom. Ale jedna už nemá prelámky na kačacie nôžky, na vtáčika. To už nevidieť. Len parády, hodváby… — horší sa stará Bolvanka, čo tiež bola v meste pre nejaký ten groš.

— I na tie deti dávajú len šifónové ručníky a kadejaké čepce. A tie sukne? Vždy ich je viac. Ešte i Beta Turákech… Minulý týždeň bola podpásaná v halene, a včera už mala celý šiator okolo seba. A čož’ len tu, ale v Čreniciach. Tá mrlač kasanky už ani vidieť.

— A len v nedeľu okolo oltára vždy je viac tých sukní. Dievčatiská boly ešte v rohoch pri konfirmácii a teraz to prehadzujú. Už je suknárka tá i tá. Po ulici sipot-brkot. Len tie sukniská naširoko dávajú a nás majú za posmech. Uvidíme, kto len príde pre ne. Či dajaký pán…

— To vraj len pre tú drahotu, — vyvráva Beňo. — Nebolo dostať štrenglíčky, pamôčky. Tak vravia…

— Eh, čo by ich vred natiahol, podrichtárko… Čoby len! Robiť sa nechce, len ľahko žiť. To je to!

Veston sa strojí do dediny. Otupno mu je na kopaniciach.

— Poď! — chytí Paľka za ruku a odťahuje ho od sedliakov. — Pôjdeme za Simorovou. Pobavíme sa.

— Zábavy mám dosť, — vystiera sa Beňo v sedliackom, naň si už skoro zvykol. — Ale i tak musím na obecný dom. Majú sa peniaze kolkovať. I s touto našou dolinou treba nám čosi robiť. Železnicu robiť. Vystavať jednu-dve fabriky. Potom by sa už ľudu dalo žiť.

V obci niet veľa roboty. V Dome nájde už Beňo úradských. Richtár Pokryváč, notár Chrenko a ešte niekoľkí radia sa — uradia. Peniaze budú sa tu odoberať. Postavia sa štyria dôverníci, richtár, podrichtári, prísažní a všetko sa zaprotokoluje do knihy.

— Čo sa bláznia? — nahne sa rozšafný obecný zememerač, Mišoviš, ku kamarátovi Metielkovi, s bielym ostrým strniskom na brade. — Aké kolkovanie? Peniaze sú peniaze, a dosť!

— Bude z toho pekná komédia, — otvorí Metielka veľké hrste a stisne silnou čeľusťou. — Však to bude cedúľ za náručie. Kde sa to len dá?!

— Všetko sa spraví, — uisťuje notár; na ňom vždy určitejšie badať príznaky choroby. Tratí sa čo deň a odkašliava.

— Škoda tých krásnych čiernych očú! — myslí si zas Beňo na Chrenkovú, — uplačú sa skoro!

Pred štátnou školou čakajú ho Veston s Nelly Simorovou.

— Už nám neujdeš! — ide mu učiteľ niekoľko krokov v ústrety. — Pôjdeme slečnu navštíviť. — Sľúbil som.

— Áno, áno, pán Beňo. Nech sa vám páči! — jasajú veselo Nelkine nebové oči a zružovie jemná, biela pleť. — Ukážem vám obraz. Zvedavá som, čo poviete naň…

— Prečo práve ja? Čo bych ja vedel?

-----File: sve0042.png-----------------------------------------------------

— Ba kto by vedel, ak nie vy? Myslíte, nevieme o vás? — pozrie Nelly koketne. — Všetko vieme! Všetko!

— Však je tu i pani Ganslová, — pomáha i Veston. — Čo tá azda nevyzvie všetko?

V slečninej izbe je príjemne. Všetko na svojom mieste. Na pohovke päť módnych podušiek. Medzi oknami slamený etažérik, s neho splýva voľno k zemi zelený, bujný asparág. Na stenách niekoľko obrázkov — neveľkých, olejových.

— Maľujete slečna? — pýta sa Veston, ale myslí asi na iné.

— Niekedy. Z dlhej chvíle.

— Celkom zručné, — všíma si Beňo pozorne bieleho anjelika nad posteľou… sv. Antonka… a nad etažérikom smutnú Pannu Máriu. — Čo ste ju maľovali takú smutnú?

— Keď som smutná i ja… — Nelly ich usadzuje a sama sa oprie na hojdaciu stoličku.

— Vy ste smutná? — diví sa Beňo, kým Veston zabúda na nej prenikavé, citné oči. — Smutná?? Prečo? Mladá ste… pekná.

— Čo bych len bola, — svesí Nelly hlavu, zdobenú bujnými zlatistými vlasmi, zavinutými do vkusného účesu. — Tu je smutno žiť. Od sveta ďaleko — nijakej potechy.

— I hráte? — utkvie mu zrak na husľovom futráli nad skriňou.

— Hrám, keď mi je smutno. Ale radšej mám klavír. Tak bych si teraz zahrala, a nieto kde.

— To ste tu ozaj stratená. Ale nezúfať. Ja som mal tiež rád ten svet, a mám ho dosť.

— Vy ste divný človek.

— Múdry, smelý! — dokladá Veston.

— Tak môžte byť i vy, slečna. Pozrite, — ukazuje jemným pohybom, nehodiacim sa nikam k tej halienke a bielym šnúročkám na obojku konopnej košieľky. — Ten obrážtek s tými troma krížmi tiež ste vy maľovali?

— Ja! Prečo?

— No, tu máte krvavé slnko a Vieru… Vieru, ako vzpína ruky, — vraví Paľo, a ani nebadá, ako on, ktorý donedávna sám nemal potechy, potešuje iných. — Na tú postavu prizerajte sa často. Dobre je trafená.

— Čo len to. Maľuje sa ľahko.

— Ale slečna sa rada i pekne oblieka, — odráža Veston reč iným smerom. — Lenže tu vraj niet, kto by rozumel jaj vkusu.

— Rada sa pekne šatíte?

— Rada, — pohebká sa Nelly na stoličke. — Ale pán Veston má pravdu. Čo sa budem? Komu kvôli?

— Ako vidím, chceli by ste do mesta, — stáva sa Beňovi zaujímavou slečnina nespokojnosť.

— Či len chcela — modlím sa za to deň po deň! Niekam do Košíc alebo do Bratislavy.

— Pomarančový kvet túži po južnom slnku. Toho kvetu je teraz veľa, veľmi veľa. Ale odpusťte, slečna, i juh má svoje víchrice. Ja to viem!

— Ja bych to rada vedieť! — vzdychne si Nelly celkom úprimne. — Viete, aká je žena.

— Ako dúha. Rada by sa skvieť.

— Hovoríte ako básnik. I Svarínsky tak hovoviera. A ten básni, všade ho znajú. Počujte, nie ste vy bratia?

— Čo by sme boli? Ale skoro, a rozumieme si.

— Nech tak príde i on… to je rozhovor, — zatlieska Nelly drobnými rúčkami — Ale počkajte, ukážem vám nový obraz! — skočí do susednej izby, kde vidieť všelijaké haraburdie. Prinesie plátno, odtisne vysokú prázdnu vázu a položí prácu na stôl, zastretý zelenou prikrývkou.

— To má byť maják?

— Áno, maják.

— Vzbúrené more, tmavozelenkavé… Dobrá farba. A na tej lodičke kto je to? Vidím len tieň. Nerozoznať ho.

— Kto? Možno ja — možno i vy.

— A s pani Chrenkovou sa schádzate?

— Čo vám to prišlo na um?

— S ňou som vás videl prvý raz…

— Á, vtedy po pohrebe? Pamätám sa! Pani Chrenkovä je krásavica, čo? Má troje detí, a nepoznať to na nej. Ale je nešťastná. Muž jej je chorý. Zaujíma vás?

— Je mi jej ľúto. Takých smutných očú nevidel som ešte.

— A od ľútosti je len krok k láske, — mrkne Nelly šelmovsky.

— Nie vždy, slečna. Na tú paniu hľadím celkom inak.

— Ako môže hľadieť mladý človek na peknú dámu, ktorej patrí život, a nemá ho?

— Niekedy vám to poviem. Možno, uhádnete to i sama.

— Však je vtipná a má svoju vôľu? — vraví Veston priateľovi cestou.

— Zaujímavá!

— Tá by — myslím — spravila zo mňa človeka. Ak však má z nás dvoch koho rada, to si ty. A ty máš Annu…

— Čoby len mal. Hnevá sa!

— Anna sa hnevá? Odkedy?

— Odvčera, pre Kaču, — vypráva Beňo, čo sa stalo.

— Vieš čo? — zastane naraz Veston. — Tu majú akúsi babu. Poďme k nej — poradí nám. Aspoň sa zasmejeme.

— K Hosa-Ive? — diví sa Paľo. — I ty už vieš o nej?

— Ešte v ten deň, keď som sem prišiel, počul som o nej rozprávať u Žeruchu.

— A vieš, kde býva? Mňa sľúbil k nej zaviesť Srdovan. Ten je však nie doma.

— Iba ak toť, — zachytí Krivošiaka, idúceho práve od Želoviča. — Ujec, šli by ste s nami?

— Kam? — obráti sa gazda, bafnúc si s fajočky. — Len nie na Vysokú?

— To nie, — nakloní sa k nemu Beňo. — K Hosa-Ive.

— K Hosa-Ive? — natiahne Krivošiak vráskavú, figliarsku tvár. — A čo, chlapci, frajerky vás nechcú?

— Také čosi! Radi by sme tú stvoru vidieť.

— Dobre, dobre, len si dajte pozor, aby si vás na noc neosedlala, — vedie ich ujec vážnym krokom do Hornej ulice a potom sem-ta záhumním pomedzi stromy k neveľkej chalúpke, obrátenej oknami do humien. — Tak sme tu! — Krstná, krstná, — nahne sa do obloka a zavolá.

— Hu! — počuť z izby.

— Otvor, holubička. Vediem ti hostí. Dobrých ľudí!

Dvere šťuknú a na prahu zjaví sa vychudnutá, vráskavá, počerná tvár. Prenikavým pohľadom obzrie si príchodzích.

— Nech sa ľúbi!

Beňo bol už na túto stvoru dávno zvedavý. Hľadí po kútoch, nízkych, nízučkých, skoro hlavou udrieť do povaly — ale nič zvláštneho. Na stole hŕba peria, len ho párať a na peci veľký, čierny kocúr s jasavým, žltým zrakom. Ani veľkej knihy, ani umrlčej hlavy. Iba ak to má niekde v truhlici.

— Tak čo, krstná, — sadne si Krivošiak, — nehneváš sa, že sme prišli?

— Čoby! Čakala som ťa.

— Ba! A načo?

— Načo? Načo? — šomre si starenka. — Nuž vieš, ľudia len, aby tomu Zapperovi porobila. Tomu Zapperovi, čo má toľký ten majetok. Ja sa však takými bohaprázdnymi vecami nezapodievam. Tak čo, Adamko, — usmeje sa na sedliaka, — a by si mu ty nevedel porobiť?

— Ja? — otvorí Krivošiak oči naširoko. — Ale ja?

— No, ty! Však si ty múdry človek a tiež vari chceš, aby sa zapperovský majetok rozdelil? Nevedel by si mu porobiť?

— Kde by ja, krstná, — pozrie na ňu vážne. — Však ty vieš, že mám len dve kravičky, i tie mi ledva stoja na nohách. Len by ja porobil sebe, nie to ešte takému Zapperovi…

— Veď nie porobiť, ale tak porobiť — po bosorácky!

— Na to som ja slabý pán. Ak si však ty, krstná, na voľačo, pomôž týmto mládencom. Frajerky ich nechcú. Čoby ich teda chcely, pravda! — pozrie Krivošiak na kamarátov.

— Čož’ bych ja takým pánom pomáhala? — vidieť hneď, že sú jej prišlí nie neznámi. — Ja som len pre sprostých. Páni tomu i tak neveria.

— Mňau, — zmraučí vtom čierny kocúrisko na peci, pokrúti chvostom a blysne očima.

— Vo meno Boha Otca, i Syna, i Ducha svätého, — žehná sa Krivošiak šelmovsky. — Ach, bodajž’ ťa žeravá cholera popadla, táto potvora, ako ma len naľakala… Tak čo, krstná, pomôžeš?

— Veru by ste mohli, tetička, — vykladá Beňo na stôl peniaze. — Nechceme to darmo.

— Ach, božeuchovaj, — spiští baba. — Čož’ ja to azda za to?

— Teda im daj, čo máš, — hľadí Krivošiak ešte vážnejšie. — Však ty poznáš všelijaké byliny. Iste máš i tej zuzanky. Tú som i ja nosil pod košeľou. Aj sa ulakomila na mňa moja stará.

— Ó, zuzanka je pre dievky.

— Tak mi daj nejakého adamka, aby sa Anča zahliadla na Janka.

— A naozaj? — pýta sa starena, ako by ešte vždy nedôverovala, že tu ide o vážnu návštevu.

— Mňau, — zmraučí opätovne kocúr na peci. Krivošiak má slovo na jazyku, ale sa mu zasekne.

— Fero, iď! — zaženie sa gazdiná na kocúra. Ten sa uhne, soskočí. O chvíľu však sadne jej na plece a odtiaľ díva sa zvedavo na návštevu, kým Hossa-Iva šutre-kutre čosi vo vyrezávanej truhle. Konečne vykutre. — Vezmite to, — sníži hlas a podáva Beňovi. — Dajte im to vypiť v čaji a uvidíte… — Ten sa jej chce poďakovať, ale ona mu zachytí ústa: — Neslobodno, neslobodno!

— To je celkom milá babička, — pochvaľujú si priatelia, keď sú už vonku a kráčajú veselo hore dolinou. — S nami jej to však nešlo. Videla, že jej neveríme.

— Tak mi aspoň daj z tých zelín, — prehĺbi dlaň Veston. — Nech to stojí za to.

— Na, vezmi si všetky, — podáva mu ich i s papierom. — To bude asi tá dobrá myseľ, čo v tŕní rastie. A ja si azda poradím nejako i bez toho.

— Keď ty — i ja! — vezme učiteľ zelinky a odhodí do močidla pod starú, krivú vŕbu.

Doma nájde Beňo zaseknutý papier vo dverách.

— Čo to? Len nie od Anny? — pichne ho čosi. Vojde do chalupy, obráti písmo proti oknu a číta:

„Milé a srdečné pozdravenie od vašej priateľky. Aj vás ešte raz pozdravujem. Smyslela som si napísať vám list, kým je ešte nie neskoro. Bolo by pre vás najlepšie dať tej handre pokoj. Keď sa s ňou oženíte, nebudete mať ani robotnicu, ani milú ženu, len takú fufnu. Nevie prať, nevie šiť a vám, keď chcete sedliacke dievča, všade sú dvere otvorené. I u najprvších gazdov. Bola by taká Holúška hodna vášho bozku? Za ňou veru už mnohí chodili. A všeličo bych vám mohla napísať, ale nechcem. Tu vám je len — vrátiť sa s kratšej cesty. Však je ona taká a taká, ani sa nedá riecť — aká. Tú poznajú všetci športkári. Ba i takí, čo fajčia tlsté cigary. A tak vás ešte srdečne pozdravujem. Ešte raz aj pol. A keď neposlúchnete, dám to do štyroch listov a pošlem iným. Vám dobre prajúca… priateľka.“

„Kača! Je to huncútska baba,“ pomyslí si Beňo. „To je šíp rovno z kuše, ale Anin obraz netrafí…“ Ten sa mu zdá ešte príťažlivejším. Nazrie do maštale — Kozák s Holúškou opatrujú kravy. Vdovica je však nie ako inokedy. Správa sa ako služobná.

— Čo si rozkážete na večeru?

— Čo sa pýtate? — pozrie na ňu Paľko veselo. — Nie som prieberčivý. A dievčatá sú doma?

— Sú! Kde by boly?

— A čo robia?

— Smejú sa a čo ja viem?

— I Anna sa smeje? — na to nebol pripravený.

— Čoby sa nesmiala? — zahrieva sa pomaly i Holúška od jeho pohľadu. — Tá bohabojná osoba omaľovala i Marišu Adamovi.

— I Marišu? — nerozmýšľa Beňo, ale skočí rovno do Holúšov. Práve zapaľujú svetlo. Mariša, trochu vážnejšia ako obyčajne, sedí za stolom. Pred ňou atrament a papier. V ruke pero. Sestry stoja okolo ako do pomoci.

— Čo robíte, dievčatá?

— List píšeme.

— List? A komu?

— Adamovi, Marišinmu frajerovi.

— Vidíte, čo taká zlá žena nenarobí?

— Kača?

— A kto iný? — zdvihne Anna veľké sivé oči. — Vypomstila sa pre nás. I na Marišu naváľala hory-doly. Adam tomu uveril a je to. Poslal jej list. Už je vraj všetkému koniec. Ako by už bez neho musela skočiť do vody, nevídali… No, píš! — obráti sa k Mariši. — Čo si písala?

„Srdečné a úprimné pozdravenie ti posielam ja, tvoja bývalá frajerka verná,“ číta Mariša vážne i so smiechom ako v aprílový čas. „Odovzdávam ti i tvoj milý list, čo si mi poslal. Ďakujem ti pekne za všetko. I za tú falošnú lásku, čo si vždy preukazoval voči mne. Ja sa chvalabohu ešte miniem a ty si rob, čo chceš. Ešte ti posielam pozdravenie a ešte ťa dám pozdravovať…“

— Toľko?

— Toľko, — prikývne Mariša.

— Tak mu ešte napíš: „… pozdravujem i tú bohabojnú osobu, ktorá narobila toľké peklo medzi nami…“ dokladá Anna rozrušená, hoc veselá. Beňo dobre oči nenechá na nej, kým Mariša škrípe perom: „… a pozdravujem i tú…“

— A ten ručník nezabudni, — pripomenie Eva. — Nech si príde preň!

„… Príď si i po ten ručník, čo si mi kúpil!“ píše Mariša. „Nech mi ho tvoja mať nevyhadzuje na oči. Ja som kúpila tvojmu tatkovi fajku. Tú mi dones…“

— A čo s čižmami? — ohlási sa i najmladšia sestra, Betka, do toho. — I tie poznač.

„… Ty si mi rozkázal čižmy, kordovánky. Však som ich zodrala s tebou na muzike…“

— Ešte mu niečo o tom chytaní, — nadhodí Anna, jej strojený smiech prechodí pri Paľkovom pohľade vždy viac v prirodzený.

„… Píšeš, že bych ťa chytala, kebych mala za čo. Čo si taký hrdý na to? Myslím, je to na dievčati, či chce koho chytať. A ty môžeš byť rád, že si mal takú frajerku, čo ťa nemusí chytať. To som ja mala iné plány pred sebou, ako takéto nemilé veci konať. Ale — darmo je! Čo sa žaba naškrabe na vrch, keď je malá. I ja som to samé…“

— A o tých rodičoch…

„… Píšeš i to — nadávam vraj na tvojich rodičov. To sa ma nechytí, keď to neni pravda. Tej, čo ti to povedala, sa i suché ohne. Ja som si myslela, že si ty najhodnejší, najspravodlivejší, a to samá faloš a fígeľ. Mala som sa prečo vyprávať s tebou…“

Mariša prečíta znova, čo napísala. Potom sa prihne pozornejšie a dopisuje: „… Ty si ma ofalšoval, ale ja si jednako spomínam na teba. Nemôžem ťa zabudnúť. I ťažké sny mám o tebe. Ešte ťa dám pozdravovať cez pravý mesiačik, cez pravú hviezdičku, abys’ mi ešte dal hoc jednu hubičku. Prosím ťa pekne, nehovor nikomu, že som ti písala, lebo ja už s tebou nič nechcem mať. Len pamätaj — obanuješ! A ešte prídeš! Pozdravujem ťa ešte i cez okienko — cez sklo, aby ti klebety o papuľu tresklo. Pozdravujem ťa ešte pol treťa raza i pol i štvrť… a ostávam tvoja verná…“

— Jaj, iďteže! — osopí sa pisateľka na Beňu, čo jej hľadí zpoza chrbta všetečne do písma. — Neslobodno! — a skryje list.

— Len si mu mala hodne toho napísať, nech si nenamýšľa!

— Však som mu…

— No, tieto dievčatá sa nenúkajú, — myslí si Paľko a páči sa mu to. Ukázať im ešte list, čo tá stvora píše? — Eh… Nerobte si z toto nič! — chytí Marišu a Annu za ruky a pritiahne ich k sebe.

— Však si my veru ani nerobíme! Odpadol jeden kvet, vykvitne iných päť… — zpod dlhých Aniných mihalníc svieti už spokojnosť.

— Čo sme my azda ako Eva Dubcech? — vypne sa Mariša a blysne čiernym zrakom. — Tú odbehol frajer a ona prišla o rozum. Mať jej už pochodila i po Žitkove. Dala na modlenie i bielym mníchom, a nič naplat. Nuž čo, oddá sa to?

Beňo odchodí — Anna ho ide vyprevadiť.

— Hneváš sa ešte? — pošepne jej v kuchyni do ucha.

— Nie! Čo bych… — a neodťahuje ústa od jeho úst.

Čas sa teraz už rýchlo míňa. Mladý gazda opatruje si s Kozákom kravičky. Kupuje, čo načim do gazdovstva. Prikúpi i poľa. Holúšech nadchodia, keď čo treba. Jednak nejde to, ako by malo ísť.

— Sedliacky dom bez ženy, to nikam, — vraví Beňo Kozákovi. — Musím sa oženiť. I tak sú už roky tu…

— Ja som ti to hneď, — pohmká ujec, češúc Kvetule. — Vraj tá pekná učiteľka z dediny pozerá za tebou. Tej som tiež spravil takú malú opáločku ako tebe. Tá…

— Ktože vám to povedal?

— Veston, ten učiteľ z Klábového. Taký suchý…

— Čo by si tá tu len počala? To je dáma. Tá chce do mesta. Ja si musím vziať len, aká sem patrí.

— Hm, hm, — mrká Kozák. Nepovie nič, ale vidieť — páči sa mu to.

Na posledné fašiangy je u Žeruchu zas muzika. Beňo tancuje s Annou. Všetky dievky jej závidia.

— Nakoniec si ju ešte vezme, — povrávajú po kútoch.

— I Evka Klasných sa vydáva. Počuli ste?

— Azda za učiteľa Ondrejku?

— Veru za toho. Bude to vraj na Veľkú noc.

— Podívajme sa! Kto to kedy slýchal — kopaničiarky za pánov!

— A čož’?

V nedeľu sa už mnoho hovorí o tom i pred kostolom, kde si ľudia stanú okolo obecného sluhu, Žutáka, do veľkého kruhu. Stávka však spraví veľký rozruch — zabudne sa na všetko. Dáva sa na všeobecnú známosť všetkým váženým občanom z obce, z kopaníc i Čreníc, že sa tohto týždňa v utorok a v stredu odoberajú peniaze — kolkovať. Robí sa to preto, aby nám Maďari naše dobré cedule nekazili. Polovica prinesie sa hneď z Matúšova. Na tú druhú polovicu vydá sa lístok. Taká poistenka — chytajú slová namrzení občania.

— No, ktorí máte peňazí, už vás berú! — prvý sa spamätá Krivošiak.

— Čo len to, — mľaskne gambami Potočný. — Peňazí je všade dosť. Potriasol si slivku alebo jabloň v jeseni — pršaly.

— Komu ako…

— Ba čo sa blaznejú? Aké kolkovanie? — protestuje Hrebenár. — Tomu Žutáčiskovi bolo by len tú suchú hubu vykrútiť!

— Ja veru pôjdem ešte zajtra do mesta, — hotová je hneď s plánom vysoká Anna Paráčech, — nakúpiť, čo sa dá.

— Ak len čo dostaneš. To!

Beňo ide za Annou. Uspokojuje ľudí — márne. Rozruch sa šíri. V pondelok ide mrákava občanov a najmä občaniek do mesta — kupovať, čo sa dá. Čo však kúpiť? Nič poriadneho nedostať. A čo dostať — to si rátajú Židáci dvojnásobne. Po chalupách zas zháňajú gazdovia, čo a kde. Oni majú svoje verthajmky. Jeden v raži, druhý v maštali pod válovom, tretí ta, štvrtý inde… V označený deň zasadnú dôverníci i podrichtár Beňo v obecnej kancelárii. Odoberajú peniaze a píšu do protokolu. V prvý deň ide to akosi pomaly.

— Kača, ty ideš? — pýta sa Bolvanka susedy Ručenech pod Orechovým. — Náš starý nevie, čo má urobiť. Ešte má za ošípané i za jalovičku, čo predal vlani. Dobre, že mu tú kravu nekúpili na jarmoku. Teraz som rada, a už som sa mu napílila hlavy… Nuž čo?

— Ale však bol ráno hen Príbelských Juro. Aj mu ich odobrali. Veď mu vraj prinesú z Matúšova.

— Aha, prinesú — zamieša sa Kozák. — Ale bohuprisám, všetky nie!

Okolo obecného domu ešte i pred večerom plno smiechu.

— Jano, čo to nesieš v tom čepci? — volajú na Krtku kamaráti.

— Cedule, — stisne plecom, ani sa nezasmejúc.

— A ty, Ičo, v tom šlabikári? — radi by pristaviť Kvíčalu, Državovho zaťa z Pántového. — Čo ty?

— Cedule.

— A ty, Malek, čo s tou olejkou?

— Hja, v takej sa vraj najlepšie držia cedule, — rozviaže sa hneď jeho kňazský jazyk. — V takej, ako ju žena složí s hlavy — neopratej. Ale čo, keď mi ich berú…?!

— A ty, Hospodine, tiež to nesieš — prekárajú vysokého Jana Kúželu i jeho podivným prímením. — Keď si už ani Hospodin nepomôže, to nám veru už neostáva, len nosiť.

— Ale iďte! — fľochne gazda mrzuto.

Tí najmastnejší sa neponáhľajú. Čakajú, čo a ako…

U Hrebenárov vyloží večer utrápený gazda všetky cedule na stôl. Veľké i malé — všetky! Zakryjú stôl i dva razy. Potom si sadne na lavicu. Prisadne i žena. Zavolajú syna i dcéry a plačú, plačú, nariekajú.

— Nuž na to sa človek trápi? Nemohol som ich radšej prepiť? — vykladá gazda.

— Ba som si mohla aspoň nakupovať, — vyčituje polovička vždy ostrejším hlasom. — Periny sú už zodraté. I dievkam načim do truhly. Ja som ti vždy — kúpme, kúpme!… ale ty! Teraz máš… — vyzdvihne so zadosťučinením.

— Čuš mi už aspoň!

Starý Šupák na Božej Hrsti večer tiež robí inventár. Vidí, nejde to inak! Ten bol i ten bol. I sused Stanko, a ten tiež nemá sečku pod klobúkom. I Kúžela-Hospodin. A keď už i ten, čo počať? Zajtra musí i on.

— Ale, stará, — volá s pece na ženu, keď už okrem najstaršieho syna, mlynára, ostatní spia, — pozri tam na tie cedule, aby ich niekto nezobral!

— A kde ich máš?

— V posteli, tam pod hlavou. V Biblii. V kabáte je zakrútená.

— Ach, keď ty to tam držíš!

— A kdeže som to mal dať? Však bola tá Biblia v predošlý týždeň v penke založená. Čo ju mám kryť? Polovicu groša i tak mi vezmú. A na Bibliu kto by sa ti ulakomil? — zdvihne sa na lakeť.

— No, nutosto (už ju mám).

— Tak pozeraj, — diktuje gazda s pece, — u svätého Matúša, štvrtá kapitola… má byť tisíc korún. Sú tam?

— Počkaj, čo si založím okuliare, — sbiera sa starena, podvihne knôtik na visiacej olejovej lampe a otvorí knihu.

— No je? — volá starý netrpezlivo.

— Je!

— U svätého Matúša, dvadsiata kapitola, päťtisíc korún.

— Áno! — vyplnia sa ženine vrásky a oči zasvietia.

— U svätého Marka, siedma kapitola, tisíc korún…

— Tak!

— Evanjelium svätého Jána, piata kapitola, sto korún. To sú tie tvoje! Môžeš si ich vziať! — ponúka žene veľkodušne.

— No, veru. Kto mi teraz čo dá za ne?

— Epištola svätého Pavla k Rimanom, ôsma kapitola… má byť desaťtisíc korún. To sú cedule, čo sme dostali za tie voly…

— Tu sú!

Takto prelistuje a skontroluje stará Šupáčka celý Nový zákon až po Zjavenie svätého Jána, kde sú ešte dvadsaťkorunáčky.

— A v Starom zákone nemáš? — spytuje sa opatrne.

— Čoby mal! Ten som si nechal na čas, až vyplníme Nový zákon. Nie sme Židia, lež kresťania. Však my ho i vyplníme a páni nám ho vyprázdnia. Ej, vred tých natiahol, nie je to podľa zákona božieho!

Mlynárka ešte starostlivo obzrie i zadné karty. Zrak jej utkvie na neistom dedkovom písme: „… Túto Biblíu kúpil mi môj otec, Jano Šupák…

Náš Adam narodil sa dňa 15. februára 1865… Kača sa nám uliahla… 11. septembra 1867…“ slabikuje a prejde celú rodinu. Oči sa jej zarosia, pohladí Bibliu, zavrie a odloží do postele pod mužovu hlavu.

Na druhý deň je hotový nával v obecnej kancelárii. Vyrovnávajú sa cedule a ukladajú tisíce na hŕbu ako smeti; ľudia len otvárajú oči, kto všetko má peniaze a koľko. I kováč Krušina nesie ich plné vrecko. I mudrlant Adam Župica… Nájde sa to, keď sa poškrabe všade čo-to. Šupák nesie Bibliu tak, ako ju naukladal.

— Veľa ich nesieš? Veľa? — prekárajú ho už cestou.

— Čo bych ja? Kde bych?? — oháňa sa. — Z čoho? Však mám iba za hrsť zeme a skáľa za žihľavové vrece.

— Ale máš mlyn, — domŕza ho Peterec, ktorý tiež naviazal cedúľ do šatôčky, keď takých pudilárov ani niet.

— Čož’ mlyn — na kopaniciach! Na osihu…

— Však si sa sám chválil, že máš cedúľ ako naša knižka, čo nosíme do kostola.

— „Jistě tak pomíjí člověk, jako stín, nadarmo zajisté kvaltuje se, shromažďuje a neví, kdo to pobéře,“ — cituje na hlavy gazdov Krivošiak. — To je už len svätá pravda, čo?

— Je… je… — prikyvujú sedliaci.

Groša sa nasbiera vyše pol druha milióna.

— Človek by ani nemyslel, — vraví Beňo Pokryváčovi.

— A čo ich ešte ostalo po chalupách a kde-kade!

— Len do čoho to dáme? — starajú sa dôverníci!

— Do kabiel?

Druhého dňa idú štyria naložení do Matúšova.

Beňo i Pokryváč sú tiež medzi nimi. Hja, ide o majetky. V daňovom úrade je mnoho práce. Musia tam i nocovať v hoteli. Doma ich netrpezlivo čaká celá dedina.

— No, čo? Ako sa vám vodilo? — vítajú ich, keď sa vrátia, so všetkých strán.

— Dobre! — vysvetľuje Pokryváč. — Spali sme v hoteli. Aj sme sa dali zamknúť na noc, aby nás nikto neokradol.

— Čož’ to? Ale peniaze či nesiete, ha?

— Polovičku.

— No, bohuprisám, — mrkne Hrebenárovi v očiach, — ďakujem za takú lásku!

— Však máte na ostatné poistenky.

— Čož’ poistenky? Peniaze mali dať!

— Aby to vred popadol, — katí sa kováč Krušina. — Aká je to republika? Čo ja vezmem teraz polovicu?

— Ak nechcete, i tie ta zanesieme.

— Ba do šľaka!

— To je do porazenia! — kľaje vychudnutý Turák z kopaníc. — Mal nás ten Srdovanisko len okolo čoho mať!

— A tebe je čo? — spytuje sa Pokryváč rozčúleného človiečika. — Čo šľakuješ?

— Ako bych nešľakoval, pán richtár? — stavia sa Turák. — Predvčerom požičiam si na nešťastie tridsať korún. Musel som vám ich dať. Teraz mi vy dáte pätnásť zpät a ujcovi Šupákech ostanem dlžný tridsať. No, nie je to do skapania, ha?

— A vám čo tak do smiechu, ujec? — spytuje sa Beňo územčistého staršieho gazdu.

— Hm! — zažltie sa Gabajovi z horného konca niekoľko zubov. — Ja som mal cedule vo zboží. Idem pre ne, a tu len strapce. Okolkovaly mi ich myši… vred ich uhodil. Vám zas páni. Nuž našľakoval som sa dosť. Čo bych sa nezasmial?