ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na klenovskom Okresnom súde je rušno ako vždy. Ľudia sa vrázdia hore-dolu. Chlapi, ženy z horných i dolných dedín v svojom svojráznom odeve — z Čreníc i z Lesnej. Sú medzi nimi takí, čo sa tu obrátia častejšie. Tetička Šaragech, ktorej sused Zúbok zas prekúril čosi, čo mu nemôže darovať. Neveľký, vrtký Ferovič má stále súd so Zapperovcami pre akési role. Chodí s tým od Okresného súdu po Sédriu v Matúšove i vyššie. Prezývajú bo richtárkom, ale nikdy nie jemu do očú. Bolo by zle! Plešivý Šípala z Vlčích Jám, načervenastý Kohútik z Rakova s drobnými očkami a bielym ostrým strniskom na brade — sú tu ako doma. Pozdravujú sa so známymi a vykladajú svoje krivdy, do neba volajúce. Tu i tu prejdú páni s aktovkami pod pazuchou. Ľudia sa vystupujú — jedni ich pozdravia, druhí zazrú na niektorého, ako by vypálil dedinu. To sú klenovskí advokáti — shrbený doktor Altmann, s cvikrom a načervenastou bradou, prešedivený Štrauss, s nápadne čiernym obočím, ako by si ho maľoval. Tomu za tej slobody rozbili klavír a vzali cylinder, zato je i teraz milionár. Prejde i vytučený elegán, doktor Hirsch, ktorý má krásnu mladú ženu a, pravdaže, i mnoho výdavkov. K jeho zdatnosti a menu pojí sa vyhrážka: dám ťa na Hirša, šľak ťa trafil, však ťa on naučí… Doktor Petényi je už miernejší, ale je i tenký ako lata. Ešte najvďačnejšie vystupujú sa sedliaci Dr. Hôrkovi, hoci vraj ani ten nedaruje. Ale vie aspoň pekné slovo povedať…

— Čo tu sveta, — zadiví sa Beňo, vojdúc do siene. — Čo vy, ľudkovia? — pozdraví sa so známymi a vypytuje sa raz toho, raz onoho. — Čo vy, Kohútik?

— Čakám pána fiškála, — usmieva sa sedliak zjavne v dobrej nálade, — pána veľkomožného Hirscha. Vyhrali sme súd na sédrii…

— A vy čo, Ferovič?

— Rád by som dostal toho fiškála, toho Altmanniska, — zatiahne si zlostne strakatý šál na krku. — Však mi to, vred ho natiahol, zasa prehral. A ako ma vidíte, — obráti sa ku kamarátom, ktorým sa už sveril so všetkým, — mám pravdu, ľudkovia!

— Myslíš si, ten musí vyhrať, kto má pravdu? — usmeje sa ironicky Mišovic, popri ujcovi Metielkech najlepší znateľ lesnianskeho katastra.

— Ten vyhrá, kto má lepšieho advokáta! — prisviedčajú okolo.

— A ja som veru zľahla od hentoho, — diškuruje vrtká ženička, asi vdova, v skladanej sukni, na hlave šatôčka, viazaná na lopatky, s riedkymi čipkami. Iste bude z Lúčok alebo z Jahodného.

— Veru, — pozrie určitým smerom, — a teraz to tají!

— A kto?

— No, henten, tam pri okne, — pohodí žena rukou, kde stojí mládenček, sotva bol ešte v asentírke. Stojí zamyslený a ani sa neobzrie v tú stranu.

— Však je to ešte len chalan.

— Hej, chalan, a má už chalana ako buk. Len sa mu nechce priznať. Nemá vraj jeho fotografiu…

— A mne zas medzu vyvalil, lakomec, — čuje Beňo, ako sa ľudia túžia jeden druhému.

— Tá mi nadala do handár! — vykladá staršia žena v druhom kúte.

— Mne hentá do bosoriek, — ukazuje staršia Lesnianka na Betu Gabajech. — Krava jej vraj mlieko stratila pre mňa. Nadala som jej… Či ma nedá, potvora, ešte na fiškála?

— Tá povedala, konope som jej vraj ukradla. No, môže si to človek na sebe nechať?

— Mišo Ferovič, — volá súdny sluha a ujec s pestrým šálom okolo krku vytrhne sa z hlúčku.

— Ó, ja si to nenechám, — obráti sa a ešte si uľavuje — A keď hneď prídem i o roľu, nenechám si to!

— A vy čo, Šípala? — poznáva Beňo ujca z kopaníc s poriadnou plešinou na hlave. — Máte tiež niečo?

— Ba, čo sa nachodím, podrichtárko, — prevalí oči ako neviniatko. — A to len pre tú mršinu, Hanu Gužvarech, vred tú pokrútil tam, kde je. Robí mi chodník po lúke. Po mojej lúke — no, či to kto videl? Dnes má vyjsť repozícia. Však ju to naučí. Čakám len na advokáta Hôrku. Ona má zas toho suchého Petényiho… šľak ho trafil! Darmo tá Hana nechodí za ním, suka hnusná. I vás prosím, pán podrichtárko, čo by ste vyšli. Aspoň uvidíte, čo je tá Hana za osoba a aká sa mi krivda deje…

— A stojí to za to?

— Ako by nie? — nakrivuje Šípala neholenú tvár, a blýskajúc pichľavým zrakom, rysuje znalecky na dlhom čiernom stole, — viete, podrichtárko, jej parcela, o ktorú obrala bratove siroty, vyháňa takto, moja zas takto… A tu, — pichne prstom na prostriedok, — tu je studienka. Ona a jej fagany, ktovie, kade ich posbierala, chcú na tú vodu chodiť. I jej sliepky prechodia sem na moju parcelu. Potom je tu medzi parcelami i pekná, stará hruška. Môj dedko, Pán Boh ich osláv, ju sadili. Hana však len — hruška je vraj jej. Nuž ale dá sa človek nakoniec donaha vyzliecť, ha?

— No, musím už do pozemkovej knihy, — podáva Beňo sedliakovi ruku.

— Počkaj, len ešte toto, pán podrichtárko! Však hneď… — chytí ho Šípala za halienku. — Teda, tá parcela…

— Ale nemám času, — bráni sa tento, ako vie, usilujúc sa dostať z ujcovho dosahu. — Inokedy mi to poviete.

— Však — však, len ešte máličko… — a má toho iste na hodinu-dve. — Toto ešte! Len toto…

— Ale musím, — vytrhne sa Beňo namrzený. — Však potom…

— Ale pôjdete s nami. Vyvezieme sa s pánmi na kočoch.

— Dobre, dobre! — odťahuje sa podrichtár a zmizne vo dverách úradu.

— Kto je to ten hodný človek? — spytujú sa ľudia Lesňanov. — Inak akosi hovorí než vy…

— To je náš podrichtár, — vysvetľuje Šípala zvedavcom. — Vravia, je učený. Aj vie toho — na voz by si to nepobral. On, viete, len prišiel k nám… na našu peknú dolinu.

— A odkiaľ?

— Z Horniakov. Chce vraj s nami sedliačiť. A nemusí — on je pán! Môže byť i slúžnym.

— Čo je to potom za blázna? — divia sa ľudia.

— Aký blázon? — zahriakne reč práve prišlý mohutný Jesenák, z Čreníc, zástupca sedliactva na pražskom sneme. Tiež má tu akúsi prednášku. — Ba taký by sa nám zišiel, — hovorí rozvážne. — Taký, čo by poznal, ako je sedliakovi žiť. Čo tí páni? Hladkajú nás, pekne o nás diškurujú, keď sa nám chcú zaliečať, ale orať nejde ani jeden. I kroj nám chvália, ale ho jedna panička nenosí. Iba ak na parádu…

— Tak… tak! — prikyvujú ľudia z Lesnej i z ďalších dedín.

- Čož’ by tak? — postaví sa po chlapsky Beta Gabajech. — Azda by si taká panička vedela postaviť rohy na hlavu!

— I ty si tu, Beta? — zadíva sa jej Jesenák do veľkých, trochu vysadnutých očú, — Čo tu robíš?

— Hľadám si pravdu.

— A nebojíš sa?

— Čoby som sa len bála! — uškľabí sa Beta. — Ja už poznám kľučky i na sédrii. Ona, tá chýrna osoba, — mykne plecom smerom, kde stojí staršia žena a diškuruje, — ona myslí, mne môže nadať, koľko chce. Ó, mňa už poznajú všetci sudcovia a všetci advokáti — tak!

Beňo, vybaviac si vec, vyhľadá Hôrku a pripomenie mu železnicu.

— Musíte sa vybrať viacerí z doliny do Prahy, — vraví pravotár, takto zažitý, ale prinervózny, jednostaj si napráva cviker na nose. — Treba to konať, ináč to nepôjde tak ľahko. A však Svarínskeho všade dobre poznajú a má i bratanca, doktora Machu. Ten je už vysokým hodnostárom v Bratislave a má slovo…

— A vy pán doktor?

— Samo sebou sa rozumie, ja spravím, čo môžem. Len keď má človek tej roboty veľa. Ešte dnes musím kdesi k vám až na Vlčie Jamy. Ide ta repozícia.

Okolo obeda kráča Beňo hradskou zamyslený. Nikam mu nejde zpred očú obraz okresného súdu. Čo všetko tí ľudia obetujú pre svoju nespratnosť a malichernosti. Ako im potom pomáhať, keď sa ničia sami? Tu netreba len železnice, zeme, fabriky, ale i výchovy…

V tú chvíľu prehrčí koč po ceste. Akísi páni sa vezú, medzi nimi i Dr. Hôrka. Fajčia cigary a smejú sa. Hneď za prvým kočom — druhý…

— Podrichtárko… podrichtárko… — volá z kozlíka Šípala na Beňu, — poďte, sadnite si! Však to Hana Gužvarech zaplatí…

— No, len — no, — smeje sa podrichtár, — len by to nešlo na vaše vrecko… — prisadá k sudcovi a vychudnutému Petényimu.

Kone ženú ani vietor. Páni si veselo diškurujú. V dedine pozerajú ľudia za nimi a hádajú, koho sa to stroja ostrihať.

— Hja, to Šípala z Vlčích Jám vedie repozíciu!

— Tomu je to ani odkázať pre obecného hájnika.

— Ej-ej, — krúti hlavou pani Ganslová, — chudina, Anna Gužvarech…!

Zo štátnej školy otvoreným oknom vyráža pekný spev, sprevádzaný hrou na husliach. Kone práve stíšia. Dobre je to počuť.

— Simorová, — mihne sa Beňovi. Pozrie v tú stranu, ale stretne sa len so široko otvoreným zrakom Jura Prepelu. Iste si bol čosi vypýtať u krásnej Aničky, ako si slečnu Nelly sám prekrstil. Stojí vedľa cesty s akýmsi krivým úsmevom a mrkne i na koč. Od horného kostola zas kráča dievka vojenským krokom. Vlasy strapaté, šaty len tak pohádzané. Kráča, ako keď je komu veľmi náhlo.

— Tej dal frajer zaucho, teraz behá, — vysvetľuje Šípala. — Tie ženy majú len slabé hlavy. Hneď sa bláznia.

— Eva Dubcech! — spomenie si Beňo na peknú, parádnu dievku ešte za tej rabovky. Zadíva sa na ňu a pocíti, ako sa mu smeje. — Chudina! Takých ľudí bolo by opatriť.

Na Vlčie Jamy musí sa na aeropláne alebo pešo. Páni sosadnú pri mlyne na Božej Hrsti a idú za miestnymi úradmi. Richtár, Pokryváč, znatelia katastra i obecnej mapy Metielka i Mišovic sú už tu a čakajú. S nimi je i Krivošiak, ktorý kedysi tam dedil čosi po strýčkovi a volaný je za svedka. Keď sú všetci pokope, pohnú sa do vŕškov husím pochodom. V úbočí láme kameň Mikulo, sedliak strednej postavy, veselých očú a zaprášený od päty do hlavy. Napína sa s kamarátom Sychrom, legionárom, tu čakanom, tu zas železným kolom a na fúriku odváža kusy vápenca. Zbadajúc panstvo, oprie sa na kôl, čo drží v hrsti, a čaká, kým prídu bližšie. Hneď je načistom, o čo ide.

— Len sa ta, páni, na Vlčie Jamy! — zavolá. — Sedliaci už nevedia, čo s peniazmi robiť. Pomôžte im…!

— Pomôžeme! Pomôžeme…

— A ideš i ty, švagre Krivošiak?

počne tento spievať miesto odpovede:

— Čoby si ty mňa pochoval? — hrozí sa sedliak železným kolom, ohliadajúc sa i na mladého spoločníka. Ten však ani nezdvihne tmavých očú.

— Len by ti ešte ja nezatlačil fľocháne…!

spieva Krivošiak ďalej:

— No, počkaj, to si už ty pričinil, — vykrikuje Mikulo. — Len nech sa sídem s tebou u Želoviča! Veru ti nič neurobím.

— Tú pesničku složil Peterec, — vysvetľuje pánom Krivošiak. — Ten to vie! A keď ju Mikulovi zaspieva v krčme, hneď plače!

— Zvláštni ľudia, — nahne sa sudca k okresnému inžinierovi. — Tí i pri repozícii spievajú. Inde bohujú!

— U nás, pán sudca, šľakujú! — opravuje ho Krivošiak. — A toho sa vám ujde. Buďte bez starosti!

Lúky, role, pučiace rady slivák, jablone, hrušky a chalúpky nad chalúpkami. Repozícia prevalí sa vrchom a sostupuje do podivne rozloženej kotliny, tiež posiatej chalupami. Pánov už počína opúšťať trpezlivosť, najmä doktor Hôrka má stále šatôčku v ruke a utiera si spotené čelo. Konečne zastanú v dobre chránenej doline a sú na mieste. Tu už čaká i Hana Gužvarech, vdovica po Janovi, čo padol kdesi na ruskom fronte. Vychudnutá, utrápená, nepokojne hľadí sem i ta. I svedkovia sú tak, medzi nimi i Bolvan od Jahodného, starý páleník, bohatý gazda, i najstarší Kuželovci, belánik a Hospodin. Prišli i zvedavci. Však sú chalupy na niekoľko krokov.

— Tak čo, dedko, — spytuje sa sudca prvého svedka, keď si už páni i s inžinierom obzreli miesto, — je ten chodník tu už dávno?

— Ja, pán veľkomožný, — potriasa belánik dlhými vlasmi, — pamätám sa, keď som bol malý, pásol som toť Haninmu tesťovi kravy.

— A bol ten chodník na tú studienku? — posmeľuje ho Pokryváč.

— Vtedy bol!

— A vy ako viete? — spytuje sa druhého svedka, tiež už vo vysokom veku.

— Ja len tak, že tu nebolo nijakej cesty, — zneje odpoveď.

— Ani chodníka?

— Ani! — svedčí s istotou Hospodin.

— No, vidíte, — vypne sa Šípala pred úradských. — A toť ujec bol i prísažným a kurátorom v cirkvi. Moja je pravda!

— Pán veľkomožný, — ozve sa urastený a kostnatý Jano Bolvan, páleník, — ja sa pamätám, Jano, Anin muž, prešiel tade raz na vlačuhách a bol v úžitku.

— Hentú hrušku kto oberal?

— Na to som ja tu volaný, — hlási sa Krivošiak. — Nuž kto? Každý, komu sa zachcelo trochu michaliek. Každý!

— Ale komu patrila?

— Všetkým, čo si s nej natriasli.

Z toho súd ťažko zmúdrie. Páni dajú hlavy dokopy a potom počnú merať-premeriavať podľa mapy. Starý Metielka, hotový inžinier, ukazuje im hrubým prstom na mapu, skoro zodratú práve na tom mieste.

— Tu je to, prosím!

Lúka sa vymeria-premeria najmä pre tú hrušku. Konečne sa rozsúdi: Cez lúku na studienku neslobodno chodiť, keďže je k nej i tak riadna cesta. A hrušku nech si oberá, kto si ju oberal dosiaľ… Páni vezmú niekoľko stovák od jednej i od druhej stránky a idú.

— No, ty starygáň, čo si vyhral? — strká hneď Šípalovi Gužvarová.

— Aspoň som ti ukázal, ty ohava! — zmeria ju ujec ostrým pohľadom. — Už by ti boly rohy narástly do neba.

— Ba poškodil si moje siroty. Nech ti to Pán Boh vytrhne stonásobne! — utiera si žena slzy koncom kasanky. — Čo si myslíš, ja neviem cestu k bielym mníchom. Až k rabínom do Jeruzalema, počkaj! — uľavuje si vdovica, ako vie.

— Na tej lúke nebolo jakživ rasce, — šomre ujec, — vždy ju tvoje sliepky vyzobaly. A potom má to človek trpieť, čo?

— A koľko si mi ich zabil?

— Tri a dve som ti nechal. I to ti je veľa! — hádajú sa, aby to ešte i páni počuli.

— Jojój, — hrozí sa Hana, — je to človek! A do kostola chodí nedeľu po nedeľu. Načo chodíš, keď neplníš — ha?

— Len by nebol z toho druhý súd a nová repozícia, — poznáva Beňo so záujmom víriaci život na doline. Odrazí sa od panstva a ide svojou cestou. Dôjde na vrch, zastane pod krížom na krížnych cestách a rozhliadne sa. Iba teraz zbadá, ako to už okolo všetko pučí, kvitne a dýcha jarou. Oproti za Pántovým v Rakove čerešne ani mlieko. Po vŕškoch, popri ceste i dolu na hradskej až do Čreníc, ako by len vencov narozkladal…

— Jakživ som nevidel toľko krásy! — chváli sa večer Anne pod Orechovým. — Na Horniakoch je krásne, ale niet toľko kvetu. A ty si ten najkrajší kvet, Anna…

— Ale… nevysmievajte sa!

Na svite vtáčí spev zobudí mladého gazdu. Otvoreným oknom leje sa s vonným čerstvým vzduchom zvučný a čistunký ani kryštál. Zo štebotu vyráža hlas plnej, lahodnej píšťaly. Ako by sa len dvaja shovárali, alebo niekto sám so sebou.

„Drozd!“ mihne sa Beňovi. Príde mu na myseľ, že má ísť s Petercom po drevo do Vysokej. Pretrie si oči a skočí s postele.

Anna už prichystala raňajky. Červená, svieža chodí po dvore a vystrája chlapov na cestu. Hlas plnej, lahodnej píšťaly vyráža z vtáčieho štebotu ešte určitejšie.

— To je drozd? — pýta sa jej Paľko, keď spev neprestáva.

— Mikulo Juro, — smeje sa dievča veselo.

— Čože?

— Tak ho voláme, keď stále vypráva sám so sebou.

— A ako?

— No, len ho počujte, ako si diškuruje! — Mikulo Juro, poď so mnou na drevo! — Nemám voza! — Požičaj si od suseda! — Sused nemá, len pre seba…

— Skutočne! — porovnáva mládenec ten plný hvizd so zvukom slov. Ale nevie ani zraku odtrhnúť s Aniných svietiacich očú a žiadostivých, červených perí… Naozaj!

Vtom zaškrečí čosi s neďalekej čerešne, osypanej čistým, bielym kvetom.

— Čo to?

— To on, ten vták, čo si tak prehvizduje. Tak sa to vždy skončí.

— To je vlha, — zapriaha Kozák Kvetule. — To sa vysmieva daromným gazdom.

— Azda len nie tomu Mikulovi, čo má tú kamenicu?

— Hádam i tomu! Však je Juro a nedbaj dosť veľký. Iba kameň lámať.

— Čo sa tu len všetko nenavypočúva! — obzerá sa Beňo, či niečo nezabudli. Nechápe ako, ale všetko sa mu stáva vzácnym pod Vysokou. A čo deň vábnejším. Poznať všetko, nahliadnuť do tých prostunkých duší — ťahá ho to a teší ani tá vonná pôda a rozkvitnutá dolina. I Anna patrí do toho s tým úchvatným pelom zdravia a života na lícach. Nikde by nemohla byť taká pekná ako pod Orechovým.

— Hajs… hejk! — poháňa Kozák Kvetule, bafkajúc si z fajočky.

Kudlatý čierny Brondo poskakuje okolo. Predbehne i počká gazdov. Niekedy sa pustí po zajačej stope, hneď sa vráti a hľadá skaly, čo mu Beňo hodí doďaleka. Na doline veselo šumí bystrina. Vody sa nasbieralo cez zimu.

— Už vás pozerám, — volá na nich Peterec na hradskej. Syna Martina má pohoničom. Podobá sa na neho, len je počernejší. A spievať tiež sotva bude vedieť ako jeho otec. A koníčky, Šimle, len tak hrebú. Dobre ich chová, keď ich i potrebuje na obstojnom gazdovstve. — Ideme popredku, — volá starý, — počkáme vás! Alebo vieš čo, Beňo? Poď sem na voz! Nám sa ide ľahšie…

Cestou stretajú ľudí. Ženské štíhle, pekného zovňajšku. Mužskí v sedliackom, hodní. Tí bez kroja cintľavejší.

— Pekný ľud! — poznáva Beňo. — Aké majú len veliké oči a dlhé mihalnice!

— A vieš, prečo ostal náš národ krásny? — Všíma si Peterec jeho pozornosti. — To bolo u nás tak. Pekní chlapci šli dopredku i v kostole, aby sa ženy maly na čo shliadnuť. Samodruhá žena nesmela na nič mrzkého pozrieť. Najmä na maškary nie! Keď počali lepiť tie všelijaké maškary v meste po stenách, tie plakáty, vieš, naše ženy zakryly si oči koncom kasanky a stŕhaly to dolu. Mala by doniesť takého zázraka — čo potom? No, vieš už?

— Viem!

— Prv ti to u nás dali na krásu. Teraz len na bohatstvo. Za dávna chlapi vymýšľali pesničky a ženy vzorce na výšivky. A kvieťa nosilo sa hen zo Zubrova. Tam pod zámkom boli panskí záhradníci. V sobotu večer vily sa perá. Vily ich dievčatá pre mládencov… z ruže, rozmarínu, rezedky. A v nedeľu ráno keď sa išlo do kostola, už mal každý mládenec širáčik pekne okvietený na pravom boku. Ešte ja pamätám, keď sme išli mládenci na oferu okolo oltára, to bol samý kvet. Aj sa spievalo:

pospevuje si Peterec na voze a vykladá. Je to už jeho živel. Vykladá štedre, najmä tomu, kto si to váži. — I nášmu farárovi som to povyprával. Ten to všetko píše. Vydá vraj i knihu o tom.

Zabočia do hôr. Cesta stúpa. Staré buky kývajú na nich hodvábnou zeleňou s jednej strany. Na druhej je mladina. Slniečko prihrieva. Z koní počne sa pariť.

— Ako len sem vytiahnu moje kravy! — obáva sa Beňo.

— Vyjdú pomaly. Čoby nie? — skočia Petercovci s voza. Nech je koňom ľahšie!

Strmá dolina otvára sa pred furmanmi. Skoro by sa človek pýtal, kde sa tu vzala? Stredkom zurkoce neveľký potôčik. V novej trávičke pestrie sa devätorník. Tu-tam zrieť i belasé fialky, žltučké kukučie rukávce, či kropáč i bielučkú gombáliu. Na niektoré pniská driape sa drobnučký brečtan.

Šimle zastanú pri hŕbach siahovíc.

— My naložíme tu a vy hentam na tom druhom boku! — ukazuje Peterec prstom Beňovi. To je tvoja hora! Azda si ešte ani nebol v nej.

— Veru nie! Taký som ja gazda!

— Čož’ to? Však Kozák vie, kde je perkálovské, čo si ty kúpil. Ten sa nepomýli. Toť Martin a on naložia. My môžeme zatiaľ na vrch. Tam sa rozhľadieť po krásnej doline.

Hora pučí, vôňa zaváňa. Radostno je kráčať. Horevyššie nájdu už nakladať viacerých gazdov, Plavču, Stránika, Hrebenára. Paľo Burý, kurátor, mladistvý chlap, svedčný, ten vstal najvčaššie ako obyčajne a poháňa už zpät fúru, dobre osi neprasknú pod ňou. Dolu vidieť — starý Kozák pomaly tiahne na kravách. Iste chce ušetriť Kvetule. Peterec a Beňo vystupujú krepko hore strmým svahom.

— Ujec, čo to bola za pesnička? — pozrie Beňo na krásneho starca so striebornými, dlhými vlasmi, vejúcimi vo vánku. — Ako je to na konci, čo ste spievali o tom Tralalovi?

— Prečos’ neprišiel, keď somť kázala?

Prišiel Tralala, tomu som dala… — opätuje Peterec.

— A ten Tralala, kto to bol?

— To boli traja, — blysnú ujcovi modré oči, — Ichuchú, Tadánek a Tralala. Hôrni chlapci to boli, veru tak! Oni žili tu na Vysokej a chránili našich otcov. Vtedy ešte chlapi varili, ženy nie. Tie i s dievkami vyšívaly a plietly krásne čipky. Chlapci chodievali do Zubrova na zelinu k tým panským záhradníkom. Dievky to mrzelo, že sa im tak pletú do remesla. Raz sa dohovorily, a čo všetečnejšie, išly proti nim. Tí si v Sihotiach na Bystrej odpočívali i usnuli, keď ich tieto našly, zobraly im zelinu a odbehly ich. Chlapi sa vrátili na Vysokú, ale už našli všetko pozametané a obed hotový. Odvtedy prešlo kuchárstvo do ženských rúk tu na Vysokej. Z toho času je i pesnička:

— To mala tá dievčica veľké srdce, keď si tak spievala.

— No, vieš, u podvysockých dievok o to nikdy nebolo bieda.

— A sa nebáli tých hôrnych chlapcov?

— No, zlí sa ich báli. Taká vraj bola aj istá šenkárka kdesi za Lúčkami. Pekná bola, mladá, ale skývražná. Nikomu nechcela nič dať. Tú si vzal Tadánek na mušku. Navštívil ju s kamarátmi, vykrúcal ju v tanci a spieval, kým kamaráti brali na pôjde podľa pesničky. On si tú pesničku spravil sám v tom tanci. Keď prišiel k nej, začal:

Potom si už v krčme vyspevovali, kým kamaráti naslúchali a brali, ako spieval:

— Takto, vidíš, obral Tadánek s kamarátmi šenkárku, keď bola zlá. Ušiel jej potom na jej vlastnom koni. Ale žili na Vysokej aj iní hôrni chlapci. A dievčatá pozeraly za nimi, keď si zašly do hájička na huby, — vypráva Peterec vždy s väčším nadšením, kým sa kraj rozkladá pod nimi, šíri. — Tam nad Vlčími Jamami je Višňové a nad Višňovým skala. O tej sa spievalo kedysi:

Ten Višňa, vieš, bol tiež taký vodca. Krásny chlapík. Áno, — prikyvuje si ujec, ako by mu Beňo neveril. — Strážil vchod do hory popod skalu nad Višňovým, čo má iste po ňom svoje meno. Ale najstarší bol z hôrnych chlapcov Cagar alebo Cagara.

— O tom mi Kozák vyprával. Kdeže to leží pochovaný?

— Cagar? Pozri, — zdvihne Peterec ruku, — hen na tomto prvom vrchu. Tam sa schodia tri chotáre, kde sa kázal pochovať. A hľaď, — obráti sa a ukazuje na dolinu, — tam nad Páterovým vidíš tú homolu? — To je Majnochova skala. Tam stával Majnoch a strážil so svojimi kamarátmi. Kuna mal svoju cestu hen popod úbočie, vidíš? Tam je ešte i dones horná i dolná Kunova cesta. Hen je zas Struhárov chodník, — ukazuje k sebe. — Kedysi tade pásaval ovce. Žuchla, ten stával hore pri studienke. Janovic bol už mladší. Ale najbohatší medzi nimi bol Klába.

— A kedy to žili tí hôrni chlapci?

— Nuž dávno! Za Turka a za poddanstva! Keď Turci vrhli sem do Nových Zámkov, mali i psov, čo našich ľudí vystopovali po horách. Keď chytili našu ženu alebo dievku, poviazal si ju Turčín o konský chvost. Áno… za vlasy si ju priviazal. Ale hôrni chlapci mali zas kováčov. Tí ukovali reťaze na konci s guľou a ostrým kosákom. Reťaz hodili Turkovi na krk a strhli ho dolu. Áno! Vtedy po kopaniciach boly len salaše. A kde je dedina, viac len marasniská. Tam niže kostola, ak vieš, je môstok. Keď raz Turčín vliekol na konskom chvoste peknú našu dievku — biele podvysocké panny hodily naňho tú reťaz, aj ho strhly dolu a hlava mu odkväcla.

Medzi rečou ani nezbadajú, ako sú už vysoko. Kraj je už ako otvorená kniha. Chalúpky, ako hniezdočká, rozviate na všetky strany. Vidieť Lesnú i Črenice, Jahodné, Klenov. I rumy Zubrova a Bašty.

— Kde to všetko vyhnal život ľudí! — žasne Beňo.

— No, teraz dobre vidieť i Klábové, — ukazuje ujec dedinku neďaleko pod nimi. — Kedysi za môjho pradeda pásol hen na tej lúke istý Juro Paráčech kone. Tu sa mu naraz ukáže Klába. — Jurko, poď za mnou — zavolá na neho. Juro ide a ten ho vedie do skladu svojich pokladov. V sudoch plno peňazí, striebra a zlata. — Naber si z toho, koľko chceš — vraví mu — ale jednu časť dáš chudobe, druhú na kostol a tretiu necháš sebe. Na takto rok príď sem zas! Juro naberie peňazí, koľko unesie. Keď príde domov, zabudne na chudobných i na kostol, vysype to do dbanky a zamkne do stodoly. Potom si stane pred vráta, a ak vyhráva, tak vyhráva od radosti. Sestra hľadá dbanku. — Kde je? Zbadá Jura, ako si vyhráva pri stole. Ide k nemu. — A nevieš, kde je dbanka? — spytuje sa brata. — Viem! — usmeje sa tento. — To si azda preto i tak vyhrávaš? — Pravdaže! Však neni prázdna. Poď a pozri! — vedie sestru do stodoíy a ukazuje dbanku. —- A čože máš v nej? — Peniaze! Dostal som od Klábu. — Ba! — skočí sestra zvedavo ku dbanke, hneď sa však i zarazí — však tu veru, na môj’ dušenku, nemáš nič! Len vtedy si Juro pomyslel, že mal dať tretinu chudobe, tretinu na kostol a len tretinu nechať sebe. Keď to nespravili, peniaze sa prepadly. Len čo mal osemsto šajnových pri sebe, tie mu ostaly. Za tie kúpil roľu. Ešte ju i dnes užíva jeho potomstvo.

— A po roku šiel do Klábového?

— Ako by nie? Ledva sa dočakal času. Vzal si voz s najlepšími volmi. — Si tu? — osloví ho Klába na lúke, kde Juro stál. — Tu! — No, poď — zavedie ho do skladu. Ukáže mu prenesmierne bohatstvo a Juro sa teší, raduje. — Vidíš — povie mu vtom vyčítavo — mohol si mať! Ale keď si nedal chudobe, ani na kostol, nedostaneš nič! Aj sa sklep zavrel a od toho času Klábu nevidel viac nikto. Jeho poklad tam kdesi odpočíva.

— Pekná histórka, — pochvaľuje Beňo. — A tých mladších hôrnych chlapcov pamätajú niektorí ľudia?

— Dnešní nie. Dávno to už bolo, keď tí žili. Ale u môjho otca býval vo výžinku istý Zápeček. Ten mal dobre vyše sto rokov a bol ešte z nich. Poznal i silu a taje hôrnych chlapcov. Raz sme práve na roli, keď idú kone po hradskej. Len tak preberajú nohami. — Počuj, chlapče, — vraví mi starý, — chceš, aby tie kone zastaly? Sotva kývnem hlavou, kone stoja a nehnú sa na krok z miesta, kým ich on nepustí. Áno…! No, čo povieš na to?

— Divná vec, — všíma si Beňo nadšenia v Petercových očiach a cíti, ako by akási neviditeľná sila prenášala i jeho z prítomnosti cez stáročia.

— A ten Zápeček vedel i o tom, ako nosil Janovic poklady, komu chcel. O tom sa vie i dnes, ktorá rodina dostala z nich — áno! U Žeruchu mal skrýšu, ale ho vystriehli hajdúsi a chytili pri Bohušove, kde mal frajerku. Zavreli ho do žalára, odkiaľ písal sestre list. Tá slúžila u jedného pána. Čítať nevedela. Páni list prečítali a vybrali poklad, ukrytý na bodovskom chotári. Aj si za to hneď kúpili štyridsať meríc poľa, kone i kravy. Ľudia to vedeli. I dievka sa doznala. Čo však mohla, keď pokladu už nebolo?

— A o kom ešte chyrujete?

— No, ešte boli… Stredan i Maloch. Tí však už neboli tutejší, ani hôrni chlapci, ale skutoční zbojníci. Stredana zabili môj dedko, keď im váľal komoru. Maloch zas s istým vojakom zadrhol perinou akúsi starenu tu na kopaniciach. Chceli od nej peňazí dostať, a našli len niekoľko krajciarov. Na peci sedelo asi šesťročné dieťa. Nezbadali ho a ono ich vyvolalo. Obesili ich na Homôlke — to ešte starí pamätajú. Celá dedina vyšla sa dívať… Hôrni chlapci? Tí boli inakší. Celkom inakší! Keď sa kde počali zabávať, to bolo jesť a piť, kto len chcel. A tancovalo sa. Čo dnes vedia tancovať sedliacku? Ale vtedy… dievča si chytilo kasanku, obehlo tanečníka dokola. Prehodilo mu ruku nad hlavu alebo on jej. Ustupovalo a zas šlo napred. Chytili sa za dva prsty, tak sa ukrádali. Tanečnica vrtela sa okolo mládenca ani vrtielka. Prevrtela sa mu i popod pazuchu a vymkla sa mu ani lopta. Nemohol ju chytiť. Ale v ten čas maly dievky nízke opätky. Na vysokých, ako nosia dnes, nemožno sa tak zavrtieť. Vtedy, keď sa daly vrtieť jedna za druhou, len taký vietor sa robil! — spomína Peterec, spomína Beňovi a vidieť — nešiali. Čo hovorí, o tom je sväte presvedčený. To je tak! A táto presvedčivosť lapá sa i vnímavej mládencovej duše. Všetko mu naraz ožíva pred zrakom, rozložená hora, široký diaľny kraj. Tak sa mu zdá, ako by on bol tým Višňom, čo sa objíma s dievčaťom, ako tá ľalia v zelenom hájičku. Tu zas cíti sa Cagarom, ktorý bráni podvysockú sedľač. Vydýchne zhlboka, vypne prsia a zahľadí sa doďaleka. Nad hlavou hodvábna zeleň a tam dolu po medziach, po cestách stromy, stromy, pučiace, vonné, prechodiace do bieleho kvetu.

— Záhrada, — poznamená s obdivom v tmavých očiach. — Opravdivá záhrada. Raj…

— Ale i so satanášom, — usmeje sa Peterec. — Biedy tu dosť, ale i dobrej vôle.

— Dobrá vôľa v tŕní rastie — však ste ma to tu naučili. — A to je to najzázračnejšie. Čo by neraz človek nedal za trochu bezstarostnej, dobrej vôle?

Vozy sú už iste doma, keď sa od čerstvej studienky púšťajú nadol. Iba Brondo im ostal verný a stále chodí okolo gazdu. Na mraku dôjdu na dolinu. Tichá noc skláňa sa na svieže konáre. Ponad Šibicu môstok, na môstku akási žena a či dievka díva sa proti vode a stojí, stojí.

— Pst-pst, — zachytí Peterec kamaráta. — Nech nás nezbadá!

— A čo? — diví sa Beňo.

— Čaruje, nevidíš? — ťahá ho nebadateľne za jelšovie.

— Odkiaľ ty ideš, vodenka čistá? — Od Jordána mesta — počuť, ako sa pýta aj si hneď odpovedá. — Čo si tam robila? — Očisťovala som Pána Ježiša Krista. — Očisti i mňa, abych bola najchytrejšia, najpilnejšia, od všetkých dievok najvzácnejšia! Koreň do koreňa… kameň do kameňa… mosty do mosty… lávky do lávky, aby tak išli za mnou horní, dolní, poľní, cezpoľní mládenci a vdovci…

— Pán Boh uslyš! — zvolá vtom Peterec a skočí na mostík.

— Jój! — zvýskne prekvapená. Ale vtom si už i pritiahne ručník, skryje tvár a uteká, uteká, čo jej nohy stačia.

— Za dávna bolo toho na doline viac. Teraz to už len Hosa-Iva drží, — hľadí Peterec po stope. Rád by pohnúť Bronda, ale tomu sa akosi nechce ani zaštekať. — Čož’ to? Azda sa prepadla?

— Len kto to mohol byť? — háda Beňo. — Postava pekná, štíhla, ani Sedlárovej. Čo by tá však išla tak ďaleko?

— Ušla nám, ušla! — mrzí sa ujec.

— Ale nech! Kto bol, ten bol — čo na tom? Patrí to k tejto doline.