ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vášne pomaly utíchnu, ale stopa toho už nezmizne. V Čreniciach učiteľ Havel založil Sokola. V Lesnej zas richtár Pokryváč i Srdovan ženú do toho.

— Čo budeme podlejší ako inde? — vraví Štefan mládencom.

— Maďari nám to nedovolili. Teraz si to dovolíme sami! — hotový je i zápalistý rechtor, Kremenáč.

— A kto bude predseda?

— Pán farár Svarínsky.

— A ak neprijme?

— Nájde sa ktosi.

Jednota sa slávnostne utvorí. Príde i ochotný Havel a pomôže. V Čreniciach ide to už celkom hladko. Mládež je oduševnená. Pracuje sa a obetuje.

— Ale, Jurko, — vraví starý Gelovič synovi, — mohol by si veru večer doma ostať. Nemáme sečky pre kravy.

— Keď musím, — vyhovára sa mládenec.

— Kam?

— Do Sokola.

— A načo?

— Cvičiť.

— Však ta lozíš každý večer.

— A druhí nelozia?

— Veď… čo to len už vymýšľajú? — mrzí sa gazda. — Čo sa sedliak nenacvičí dosť, keď rúbe, píli, alebo v lete pri kose?

— Vy to len nechcete, tatenko, abych ja inak mládenčil ako vy.

— Čo bych! Ale to je len pre pánov. Ty, keď sa narobíš, vezmi si radšej knižku. Čítaj Bibliu, pomodli sa, — neustúpi otec.

— A tá naša bola veru včera večer v Sokole, — chváli sa tetička Zrídená v kráme u Marháša Hrebenárech kmotre.

— A však tie naše boly veru tiež, i Beta, i Kača, — nezadá si ani kmotra. — Ledva som sa ich dočakala. Aj som ich hrešila, ale že ich tam štátna slečna čosi-kdesi učili.

Materiam sa to zprvu zdá, skoro sa však i prije.

— Počuj, dievča, a kam to už zasa? — vraví mamka Mišovicech dcére, keď vidí, ako hádže lepšie šaty na seba.

— Do Sokola, mamenka, Slečna cvičiteľka nás učí…

— A ozaj, čo také?

— Nuž prostné… Hovoria nám, potom môžme ísť i na slet do Prahy.

— Ba počuj, Kača, čo by si radšej sadla pod kúdeľ. Kedy potom poriadime, ha?

— Vstanem ráno. Čo ja budem podlejšia než druhé? — pustí sa Kača do plaču.

— Čo reveš? — namrzí sa mať. — Choď mi ta, krky lom…!

V Sokole je veselo. Miestnosť pre Lesnú dosť priestranná u Šestáčky. Cvičí sa i prednáša. Rechtor Kremenáč i so slečnou Nelly sú vo svojom elemente. I knihy sa hneď kupujú do knižnice. Na posledné fašiangy je divadlo a zábava, akej ešte nebolo. Všetko sa to veselí spolu. Slečna Nelly v elegantných, modrastých, hodvábnych šatočkách zároveň s dievčatami v kroji. Učitelia, četníci i farár Svarínsky je tam, hoci nie je tanečník.

— A ako si to len hovoria, — naslúchajú ženy, došlé zo zvedavosti. — Len brat učiteľ, sestra učiteľka, brat farár a ty a ty. Čo to len má byť?

— Hja, je už inak ako bolo, — vysvetľuje rozumkár Župica, takto mladý vdovec a ženu by z robotníckeho platu i vychoval. — To je, — hovorí, — už inak! Všetci sme ľudia a všetci sme rovní. Ktorí ste boli v Rusku, videli ste, tam už pánov niet.

— Čoby len nebolo, — smeje sa v šenku Adam Klanko, hauzírant, asi jeho vrstovník.

— Ani si tam nebol, a hovoríš, — okríkne ho Župica.

— Keď som nebol, ale boli iní. I toť Jano Paráčech. Ten ti povie, ak chceš.

— Prečo nie? — zažmurká drobnými očkami územčistý, silný chlap vysokého čela. — Však len čo som prišiel odtiaľ. Viem, čo je tam.

— Keď vieš, povedz!

— Nuž čo? — zažmurká bez toho, že by sa mu sval pohol na tvári. — Starých pánov vybili, nových postavili, a chudobný človek musí sa trápiť ako prv. Tak je to!

— To je nie pravda, — pokrúti Župica učadenou hlavou. — Však to príde i sem — uvidíš!

— A čo? — zamieša sa vrtký, počerný Ferovič, ten, čo chcel byť tým richtárom. — Keby to tak sem prišlo, Adam, azda by si nechcel byť pánom?

— A akým! — doloží Krivošiak, fľochnúc na Župicu. — Aspoň komisárom.

— Prečo nie? — postaví sa tento povedome. — Čož’ myslíte, takýto človek nevie nič?

— Čoby nevedel? Čoby!… — prisviedčajú mu Strunka i Ručenech vareškár z kopaníc, i z mladších niektorí.

Hostia sa ešte len schádzajú. Príde i podrichtár s Annou, ale len tak — pozrieť. I z Osady sa dohrnie hutiarov, a to sú gavalieri.

— No, hľa, — nedá to Župicovi pokoja, — kedy sa páni otreli o sedliaka a chudobu ako teraz? Ten Beňo si vzal tú Holúšku, Ondrejka zas tú dievčicu Klasných — dnes je už taký svet. Počkajte, čochvíľa sú tu voľby do snemu. Čo sa to tu len bude robiť! Chudoba si vydobyje svoje.

— Čož’? — ozve sa Hrebenár, — však sme všetci chudobní.

— Čoby ste boli! — hodí Turák zlostne pohľadom. — Vy ste gazdovia — máte majetok. Ale ja? Mám len tú chalupu nad hlavou, dve ruky a kopu nezaopatrených detí.

— A takých nás je veľa, — natiahne Strunka krk a zadíva sa Hrebenárovi do očú, ako by tomu on bol príčina.

— Vy dostanete zem!

— A je to pravda, teraz má vraj vóta každý? I vojak? — zvedavý je Zelenák, Jesenákech paholok z Čreníc, čo bol pre kozu v strachu za tej slobody. — I ja mám?

— Máš, ako tvoj gazda, tak!

— I ženy majú?

— I, — prikyvuje Župica, ako by to všetko od neho záviselo. — A sú to tiež nie ľudia?

— Čoby boly? — vtipkuje Krivošiak.

— Nuž ženy… Nevieš, ako je v Písme? — I stvoril Boh človeka… To bol Adam. Potom je už reč len o tom, že stvoril ženu. Či nie?

— Eh, i s vaším Písmom, — drží sa Župica.

— To len ľudia vymysleli. Žena je človek ako i vy.

— Ó, Adamko, — chytá ho za rukáv Strunka, ktorý je ináč na jeho strane, — to už celkom nie. Mal by si ženu, nehovoril by si tak. Ale právo im patrí.

— No, na moj’ dušu, — uškrnie sa Krivošiak, — to tie ešte len teraz zdvihnú rohy. Tej mojej to veru ani nepoviem.

— Myslíš, nevedia to už? — pritiahne sa bližšie so svojím pohárikom i ujec Zrídený. — Však ich už popísali na lajster. Iba dievky sa odhadzujú. Nechcú priznať, koľko majú rokov.

— Však sa nám už tisnú i na konvent. Nevidel si ich? Vraj má to byť i v cirkvi — ony budú farára voliť.

— A dosiaľ bol azda iný? Len ten, ktorého ony chcely. Či nie?

— Podívajme sa, čo to len má byť, — naslúcha i Adam Lúštikech, ledva ho rozoznať v tom dyme, ako si pokyvuje stranou. Jano Klupkech ho nabral prísť si prezrieť nejakú — nuž prišiel a rozmýšľa.

— Ale počujte, — tiahne ho to medzi druhých, — azda by mohla byť nejaká tá zhyzda i richtárom?

— Prečo nie? — smejú sa okolo na Adamovej myšlienke. — Čož’ Anna Paráčech nevie chlapskú robotu? Orie ako chlap, kosí ako chlap. Keď ide popri kravách, pleskoce si bičom, až práska… A Beta Gabajech je azda podlejšia? A zas ten Ičo Kvíčala zpod Pántového sadne si i pod kúdeľ, i za krosná a robí žene, len radosť.

O sokolskej zábave rozpráva sa dlho.

— A ty, Jano, nevstúpiš do Sokola? — pýtajú sa vrstovníci mládenca Bartošech, kostolníkovho.

— Nie! — odvetí krátko.

— A prečo?

— Ja som katolík. Pán farár nám povedali, že je to nie pre nás. My si založíme Orla.

Tak sa i stane. Mládež sa cvičí — jedna u Šestáka, druhá v katolíckej škole. Zato sa oni znášajú — očiam nemožno rozkázať. Ale skoro badať — čosi ich delí. Svarínsky hovorí o tom i Bukvovi.

— Nemožno inak, pán brat, — stisne tento plecami. — To sa už tak tlačí na naše doliny. Však ste videli i s tým svätým Jánom. Zpočiatku i naši vstupovali do Sokola, ale po nemilých skúsenostiach založili Orla a teraz už to ide na celej čiare. Pravda je to, — podíva sa vážne na kolegu, — na našich dedinách nepotrebujeme ani to, ani iné, ale dobré vzdelávacie spolky. Stáva sa to však už módou — obec ide za obcou, a keď ste sa vy raz rozhodli za Sokola, nám nezbývalo iné, ako založiť Orla.

— Zato my budeme dobre žiť spolu, — ticho prerečie Svarínsky, obzerajúc si v kúte veľkú, starú farskú knižnicu so sväzkami, viazanými v koži. — My nájdeme spôsob…

— To sa rozumie. Len by ešte tie voľby prešly nejak.

— Agitácia ukazuje sa veľmi silnou. Socialisti si sľubujú mnoho. Naši Osaďania už roznášajú heslo — za chudobu.

— A pôsobí.

— Ako by nie? Nech sa na našej doline zavolá — chudobní ľudia, poďte sem — prídu do jedného. A ako budeme my? Počúvam, pôjdete osebe.

— Nuž, viete, my tým Čremošným, Škripcom a ich kamarátom nemáme čo dôverovať, — prejde ľahký úsmev po červenkastej Bukvovej tvári. — A vy sa v nich tiež sklamete. Pamätajte!

— Tak pôjdeme osebe? — hľadí Svarínsky smutno. — Národ sa rozdrobí. Škoda!

— Čo robiť? — poznamená dekan rezignovano. — Nás je väčšina — nemôžeme sa dať ku stene pritlačiť. Na Horniakoch sa to pohlo — Skalka je na tom, a to je, ako viete, kňaz i národovec. I robil, i trpel. Ide mu o cirkev, ale i o národ.

— Mne ide tiež o oboje, však viete.

— Viem, a práve preto si vás ctím. Neni však ináč možné.

— Škoda, — odchádza Svarínsky zamyslený.

Snehy sa stopia a zem počne sa prebúdzať, ako rok po rok. Popod sady zas vykvitnú fialôčky. Deti ich sbierajú, do kytičiek viažu. I Nelly s Irmou vyjdú si na ne.

— Či sú len krásne, pozri… — pristaví Nelly priateľku na výslnnom briežku. — A vieš, kde sú krajšie?

— V tej tvojej detskej vázičke, čo si staviaš pred obraz Márie, — usmejú sa tmavé Irmine oči. — V tej…

— Ó, nie… ó, nie. Neuhádla si, — pohodí Nelly hlavou ako nejaká kontesa.

— A kde?

— No, tu… ako sa belasejú na pažiti. Kvet je vždy najkrajší tam, kde sa zrodí a rozvije.

— A kde sa má kto prizrieť naň.

— To! Vidíš, teraz si to dobre povedala, — utkvejú tie belasé oči kdesi na otvorenej doline, čo skoro zbujnie novým životom. — A kde sa má kto prizrieť naň.

— A odtrhnúť ho, — doloží ešte Irma, hľadiac na svoju priateľku s teplým záujmom.

— Nie, nie, nie! — dupne Nelly drobnou nôžkou.

— A na teba má sa i kto pozrieť.

— Ale kto?

— Len sa nepretváraj, Nelly. Myslíš, neviem. Dávno to vie pani Ganslová. A vedia to všetci.

— Všetci?

— Pričasto chodíš do mesta. I na bále si bola a on sa vraj stále točil okolo teba.

— Kto?

— Nuž Edo Kertzer, inžinier.

— Jaj, nevrav, — zapchá jej prudko ústa drobnou dlaňou. — Sme starí známi z Luhačovíc. Zabávala som sa s ním — nič viac.

— A je to pekný mladý človek.

— A bohatý, Irma, bohatý, — dá Nelly opätky dovedna a prikývne si načechranou hlavou. — Jeho otec má veľký majetok, hospodárstvo, kone…

— To by teda bolo pre teba.

Simorová neodpovedá. Pristúpila nevdojak niekoľko fialiek. Kriesi ich. Svieži vetrík preberá jej kudrlinkami gaštanových vlasov. Po navlhnutých konárikoch poskakujú vtáčatá a pospevujú si veselo.

— Ako je dnes pekne.

— Krásne, — prisvedčí Irma. — Človeku sa zachce žiť… — vpíja sa jej tmavý pohľad do šedivých farieb roztvorenej doliny. Dve veže dvíhajú sa dolu nad množstvom chalúp. Keď sa pusté stromy zazelenajú, prikryjú ich ani kobercom. Nahor dvíhajú sa kopce, po nich sem-tam porozhadzované belejú sa drobné chalúpky. — Tam, tam kdesi, ani to nevidieť, — ukazuje priateľke, — býva Beňo. Šla by si bola ta s ním?

— Kebych ho mala rada. Ale, — zamyslí sa Nelly, — i tak nie nadlho. To je len pre kopaničiarku ako Anna. Obdivujem ju, ako si ho chytila. Ale má také krásne oči. Ony to majú skoro všetky, také veľké s dlhými mihalnicami. Hneď bych čarovala.

— Azda so všetkým?

— Práve len so všetkým, — zdôrazní Nelly. — Im je dobre po tých rozhádzaných chalúpkach, kde sa zrodily a majú svoj svet.

— A ty nemáš, Nelly?

— Mám, ale mi je ďaleko.

Hlbokou cestou sídu do dediny. Pomedzi stodoly ocitnú sa na ulici. Počuť huk. Pred obecným domom množstvo ľudí.

— Čo sa robí?

— Voľby, — pochopí hneď Irma. — Poďme, iste rečnia.

Stanú si chvíľu medzi národ a naslúchajú. Okolo mnoho mužov, žien i detí. Notárov Fifi, psík ako dobrá päsť, popletá sa pomedzi ľudí. Tu i tu ostro zašteká, až sa diviť, kde sa to len v ňom berie toľký hlas!

— Ideš ho, potvora! — oháňa sa po ňom Krivošiak. — Myslíš, už i ty máš volebné právo?

Tváre sa uškrnú. Oči čím bližšie, tým viac upreté sú na rečníka. Dosť dobre kŕmený človiečik rozhadzuje rukami a hovorí o chudobe, až mu kropaje potu vystupujú na čelo. Tu skríkne, tu zas spustí nižšie.

— Ak chcete i vy, občania, — hovorí ako s medom, — slovenská chudoba nebude viac živoriť. Dosť sa nás navyciciavali, dosť navyžierali. Občan ako občan… a právo má ľud. Zem patrí tomu, kto ju obrába, a robotníkovi zasa primeraná mzda a odpočinok. Nahladovali sme sa dosť. Biedy sme sa natreli dosť…

— Ej, na moj’ dušenku, — uškľabí sa Plavčo, — ale na tebe to nepoznať!

— Ten je veru vykŕmený, — prikývne i Peterec. — Azda čo by sme ho i ľutovali.

— Ale my sme tu roľníci! — počuť výkrik.

— Ktorí ste, ktorí nie, — nedá sa rečník, za ním stojí vypnutý Župica i Strunka a niekoľko mladých vidieť bezprostredne okolo neho. — Akí sú to roľníci bez rolí? — pokračuje. — Najviac gazdujete na niekoľkých meričkách. Čo je to? Ste vy ako gazdovia, čo majú aspoň desať-dvadsať-päťdesiat jutár? Máte vy čo predať, ak je i drahé všetko, čo roľník dorobí? A čo bude z vašich detí? Ste vy tiež nie, ako robotníci vo fabrikách, proletári?

— Tak je! Pravda je! — zašomre zástup.

— Neni to celkom tak, — ozve sa Martin Gelovič, kedajší pekný fíra.

— Čož’ tebe neni, keď máš majetku, — volá so žihavým ohňom v zraku vychudnutý Strunka. — Ale mal by si, ako ja, len tie holé dlane…

— Ondrej, neondrej, — fabrický robotník je inšie, a ty, čo tú zem ryješ, si inšie — no!

— Chudobný človek ako chudobný človek.

— To sa ti len zdá.

— A čo mám viac než ten robotník na Osade?

— Nie si ani toľko, ale môžeš byť ešte menej! — vykladá najbližším rozhľadený Gelovič. — Ten robotník i so svojím pánom jednako chcú mať lacný chlieb, mäso, maslo, vajce… A ty na to robíš.

— Ja robím na pána.

— A ten pán ako ti dá viac, keď za tvoje výrobky dostane menej?

— Ticho tam! — okríkne Župica pohádaných.

— Aké ticho? — zatiahne dlhovlasý Želovič, čo bol u cisára. — Čo si tu človek nemôže ani svoju mienku povedať?

— Má pravdu, — zastane sa ho poblednutý Cícor, bojovník za spravodlivosť.

— Ba nemá pravdu! — zaznie od tribúny.

— My chceme, — pokračuje rečník, lenže ho slabo čuť, keď je už i zachrípnutý, — my chceme cirkevné majetky rozparcelovať chudobe. Načo sú kňazom statky tohoto sveta? Pán Kristus nemal kde hlavu skloniť…

— Ba by ste nám chceli vziať našu svätú vieru, — zatiahne zas do toho ostrý hlas Želovičov.

— A čo je viera — kabát? Môže sa tá niekomu vziať, keď ju má? — zarazí ho rečník.

— Tak je, — prisviedčajú niektorí. — Vieru nemožno vziať nikomu!

— Čoby len nie, — neustúpi Želovič. — Však len to chcete, neznabohovia.

— A čo som ja nie dobrý kresťan katolík, — skočí na to rečník. — Čo ja nechodím do kostola? Pochválen buď Pán Ježiš Kristus, — prežehná sa. — Ale majetky… — zaniká chripľavý hlas upoteného človeka vo všeobecnej vrave.

— No, hľa… Však je on tiež kresťan, — prikyvujú si i ženy.

— Čida! Ba Židák, Židák, ak i neobrezaný, — rozchichocú sa chalani.

— Ale o tých majetkoch má pravdu.

— Nech sa najprv rozdelia majetky židovské a panské, — prerazí vravu ostrý hlas. Iste Bartošov, kostolníkov.

— Ale i cirkevné, — vztiahne ruku Župica, ako by ich už i delil. — Načo sú kňazom?

— To len vy tak, luteráni, keď nemáte nijakých, — letí už slovo na slovo, a vždy vášnivejšie. — Keby ste mali, nekričali by ste.

— Poďme, Irma! — potrhne Nelly spoločnicu, keď sa vrava stáva hrozivejšou.

— Tamto je Beňo, — mrká Irma očima. — Vidíš ho?

— Kde?

— Hen pri studni so Srdovanom. Ani sa nehne. Naslúcha a hľadí, ale viac na ľudí. Trochu je opadnutý.

— Už ma nezaujíma, — sovrie Nelly pery. — Čo je len v tých očiach nepokoja, — hrozí sa, odchádzajúc.

— Vidíš! A čo potom v tých chalupách, ktorým si závidela len pred chvíľou? Tam je toho ešte.

— Akí sú len mrzkí tí ľudia, keď sa hádajú.

— A keby sa bili?

Beňo stojí pri drevenej studni so Srdovanom. Zazrie i elegantnú Nelkinu postavu, ale jej tiež nevenuje pozornosť. Vidí pred sebou hláv a hláv, očí a očí. Zpočiatku zdá sa mu, je to ľad — taký priesvitný, priezračný. Skoro však zbadá, ako sa ten ľad kruší… najprv na dva, potom na tri kusy. Nakoniec na mnoho, mnoho rozhádzaných drobných kúskov.

— Čo sa to len robí s tým ľudom? — vraví Srdovanovi.

— To je čosi ani päsťou do zrkadla, — pridá sa k nim i Svarínsky a vystihuje tvoriaci sa duševný stav svojím spôsobom. — Predvčerom rečnilo sa na tomto mieste za národ a roľníctvo, dnes sa reční za chudobu a zajtra má sa zas za cirkev a národ. Rozbijeme sa, a my by sme potrebovali aspoň desať rokov nekrušiť sa — postupovať jednotne v národných, kultúrnych veciach — stavať vlasť.

— Tu je boj o moc, nie o šťastie celku, — poznamená Beňo. — Pre začiatok nie je to múdre!

— Rozkladný duch, čo sa valí k nám a bude mať svoje obete.

Rečník dohovorí. Župica a niekoľkí robotníci, došlí z Osady, privolávajú mu na slávu a národ sa rozchádza. Ženy idú domov, chlapi — ako obyčajne — uchýlia sa do krčiem a mudrujú ďalej.

— Ale však dobre hovoril, — počuť sem-tam.

— A ten predvčerom nie?

— I ten hovoril dobre.

Na druhý deň príde nový rečník.

— Ani ten nehovorí zle, — vravia si sedliaci.

— Všetci sľubujú, všetci, — mudruje majster Krušina v Hornej ulici, — len ktorý vykoná niečo. Ale zato — chudoba má prednosť, čo my budeme farárov brániť?

— A jednak ho i ty potrebuješ, — zavráti ho sused Vrúblik, tiež majster, lenže od kopyta.

— Kedy? — uškľabí sa furták. — A keď sa ti dievča narodí? — usmeje sa zpod šedivých fúzov.

— To sa žene.

— A keď umrieš?

— No, vtedy mne už môžu päty i sadlom namazať.

Rečníci chodia a rečnia raz v Čreniciach, raz v obci, raz na kopaniciach.

— Ach, však nám len bude, — vraví Martin Sedlár v krčme u Lonzíka na Mokradí. — Jedni nám dajú zem, druhí veľký plat za málo práce, tretí voľný lístok rovno do neba.

— Ba len čo prevrátia hlavu človeku, — ozve sa Dučka z Čreníc, tučný, podnikavý chlapisko. Zatúlal sa až sem, pod Vysokú, po drevo. Kedysi chodil na majery, ale si nasporil a postavil pekný dom, i rolí si nakúpil. — Veru ak sa nenadrieš, nemáš — či tak, pán učiteľ? — hodí okom po starom Jarkovičovi, ktorý sem tiež často nakukne. — Čo som sa ja natrápil, kým som prišiel na svoje. Teraz mi závidia, že, hľa… Ale rob si i ty a maj!

— Hja, ale všetci nemajú šťastia, — nadhodí objemná krčmárka, Viešková, čo prevzala krčmu, keď Žid už odišiel. — Všetci veru nie!

— Čo nemajú? Robiť sa im nechce, boriť sa. Príde zima, väčšina našich ľudí čože robí? Čaká jar a šomre pomedzi zuby, keď čo nemá. Ale nože, pani krčmárka, ešte toť pánu učiteľovi pohár vína…

— Čo však má robiť, keď niet práce? — ponáhľa sa Viešková priniesť rozkázané.

— Musí ísť za prácou, — mieni Dučka rozhodne, — nie trčať na doline. A keď ide do Ameriky? Ja to viem, ľudkovia! — vysvetľuje prítomným. — Po rodičoch som nededil. Čo mám, nadobudol som si z vlastných rúk práce. Mám syna — dám ho učiť. Mám dcéru — dám ju vychovať. To je majetok.

— Hja, ty chceš mať pánov pre chýr.

— Čo bych chcel. Ale vidím, teraz je už iný svet a na tie sľuby nestaviam veľa.

— A ja bych veru z dieťaťa nerobil pána, — rozumuje Kužela-Hospodin, z tej vysokej famílie. — Ako som sa trápil ja — nech sa i ono trápi!

— A my z Čreníc veru dáme učiť deti viacerí. Kaliniak sa už učí. I Čereň dá chlapca. Aj iní sa nahovoria. Čož’ — však ani len kňaza sme nemali dosiaľ z našej doliny!

— Vravia — ten Gelovičech Miško by vraj mal byť ním.

Niektorí z ľudí sbierajú sa už na majery. Sadajú na vozy a hrkocú po hradskej, ako vždy na jar.

— A vy ani volieb nedočkáte? — volá Dučka na bratanca, gazdu.

— Pán nám odkázal, musíme, — odvetí mu tento.

Hradskou vlečie sa veľká taliga, naložená dovysoka opálkami a dreveným riadom. — Štyria ľudia, zapriahnutí do nej, ťahajú ju kamsi na Moravu.

— Ľudia boží, a sa vám to oddá? — pristaví ich Dučka na chvíľu.

— Oddá, neoddá, čo robiť? Žiť sa musí nejak, — povie smutno Ručenech vareškár, keď si postoja.

— Ja bych to nerobil, hoc bych musel zápalky po staniciach predávať.

Komory po chalupách sa už vyprázdňujú. V nejednej žije sa od sviatkov na úver — z požičaného. Píše obchodník, píše krčmár, každý… a do toho zaliehajú heslá, omamujúc na mnohých miestach ani ópium. Čím je bližšie volebná nedeľa — napnutie je tým väčšie. Osaďania agitujú u Žeruchu za chudobu. Starý Bukva navštevuje si ticho svoje ovečky po kopaniciach. Svarínsky sa nehne, ale chodí podnikavý Zuzic, Srdovan, i legionár Lúčan, znajúci všetkých sedliakov podľa mena, tváre i majetku. Beňo má tiež slovo. Reči sa vravia, letáky sa čítajú. Ľudia sa hádajú i vadia. Obecný sluha roznáša volebné lístky a legitimácie. Delí to na hrsti.

— To, vidíš, Jano, pre teba. To pre tvoju ženu. To pre syna, Jana. A to zas pre dcéru Kaču… — štedro rozdáva Žuták práve u Mišovcov.

— No, Jurenko, pre Kaču nemusíš. To si len vezmi zpät! — bráni sa gazdiná. — Ešte by nám len to bolo načim — taká potupa. Či je naša Kača už stará dievka, aby mala voliť?

— Mne to dali na Dome, ja vám to teda dávam, — oháňa sa Juro tak múdro, ako vie. — Ináč si spravte s tým, čo vám ľúbo. Ale hlasovať sa musí, inak bude pokuta.

— Ba kieho šľaka, — zhíkne i gazda. — Však prv platili za vóta. Človek dostal cigár, guláša, i niečo groša, ak mal trochu viac rozumu a známosti.

— Teraz platíš ty, ak ho neoddáš! — hmkne si Juro. — To je nový svet, — poberá sa ďalej.

Volebný ruch preruší chýr, že je notár Chrenko na poslednej stupaji. O deň neskoršie nesie sa už po doline i ohlas smútočného zvona.

— Kto to umrel? — pýtajú sa po chalúpkach, ako obyčajne, keď počujú pulzy dávať.

— Pán notár.

— Notár? Ach, veď sa nás veru dosť nadral.

— Veď nás ani nemali kedy, — vyvráva im Beňo, ktorého sa zvesť dotkla veľmi bôľne. — Neviem, čo len bude s jeho ženou a deťmi?

— Azda by nemali peňazí? — divia sa ženy.

— A odkiaľ by mali mať?

— Však sú páni.

Paľkom prvý raz zachveje nemilý pocit pri takomto rozhovore. On dobre pozná notárovo panstvo i jeho usilovnú prácu. Zájde hneď do obce. V smútočnom dome nájde mladú vdovu, ako predvídal — krásnu i v tom čiernom, ale bezradnú ako dieťa. Keď ho zbadá, slzy ju zalejú.

— Bože môj, Bože môj! — zakryje si oči šatôčkou, obrúbenou čiernym.

Chlapci stoja vedľa matky a tiež plačú. Malá Ilonka túli sa ku vdove a hlasite narieka.

— Neplačte! — teší ich Beňo. — Ste medzi ľuďmi.

— Ale keď neostalo nič. Čo bolo, vydalo sa na chorobu. No, čo ja teraz, biedna, s týmito deťmi?!

— Nedáme vám zahynúť.

Ľudia chodia vysloviť sústrasť rodine. Príde richtár, farári, i Nelly Simorová v krásnom, čiernom kostýme. Prídu učitelia z obce i z Čreníc. Sústrasť je všeobecná. Pohreb sa chystá skvelý, a čo treba, hradí obec Lesná.

— Túto maličkosť vezmite si, prosím, — podáva Beňo niečo groša Chrenkovej, keď vyjde za ním do pitvora. — Keď budete mať — vrátite mi.

— Nie, nie! — však azda dostanem nejakú penziu, — ostýcha sa prijať. — A potom — ešte mám šperky. V najhoršom prípade založím.

— To by bola škoda, — ostáva Beňo na svojom. Cíti, tu je vhodná príležitosť spraviť, ako si umienil. — Časy sú všelijaké. Kým k čomu prídete — potrvá to. Spravte mi tú radosť.

— Vy ste dobrý, — sperlia sa čierne oči opätovne v slzách a stisne mu ruku.

Na pohreb príde ľudstva a ľudstva. Dolina sa pohne a dôjdu i z Klenova na kočoch. Medzi panstvom je i náčelník. Najmä však vyráža sa postava temperamentného doktora Hôrku.

Svarínsky má vďačný predmet k smútočnej reči. „Človek príde i o zdravie vo svojom úrade. Zanechá mladú vdovu a nedospelé dietky. To je všetko…“ Siroty zaplačú a nárek chytí sa celého shromaždenia.

„Aký je len mäkký ten náš ľud,“ diví sa Beňo, keď vidí slziť i ženy, čo v ovdovelej videly len paniu.

Nad hrobom odoberú sa od zosnulého richtár Pokryváč i okrúhly, vyholený náčelník. Slzy padajú za hrudami. Drobná rúčka Chrenkovej siahne po vlhkej prsti a niekoľko hrudiek padá za rakvou s posledným pozdravom.

Národ sa rozchodí.

— Aká je len ešte pekná, — spomínajú ženy Chrenkovú idúcky z cintorína.

— Čož’ by nebola? Azda sa zrobí ako my?

— Ale vidíš, Kačo, už je ona na Dome nie doma, — vykladá Metielková Surovcech sesternici zo Škriatkovho Žlebu. — A ty, ak tvoj starý — nech Pán Boh chráni — umrie, staneš sa práve paňou svojej chalupy.

— Však by ona i tak neostala tu.

— A kamže by šla?

— Do Pešti. Veď je Maďarka.

Beňo kráča v zástupe s Annou. Je uplakaná. Prišlo jej veľmi ľúto, keď je teraz i citlivejšia. Aj sa hneď poberajú domov. Ľudia dívajú sa za nimi, ako by chceli riecť — no, tí sa ešte vždy majú radi. Pred Šestákom ich čaká voz. Vysadnú a idú. Chrenková, kým povoz dovidí, sprevádza ho mäkkým pohľadom. Pomaly lúčia sa s ňou všetci. Nakoniec ostáva v notárskom byte sama so svojimi deťmi a so svojím žiaľom.

Len teraz počína chápať, čo sa vlastne stalo. Uprie oči ako do prázdna. Hľadá kohosi, na koho by sa mohla oprieť — spoľahnúť. Mužova mať ešte žije, ale ťažko žije. A v Pešti? Nerada by rodine na ťarchu…

Troje smutných očí hľadí na ňu zatiaľ. Ani ich nezbadá.

— Mamička, hladná som, — ozve sa konečne Ilonka.

To ju vyruší a upamätá na všedné povinnosti. Beňova pomoc sa jej veľmi dobre zíde. O niekoľko dní dostane z Bratislavy pár tisíc korún ako doplatok na plat nebohého muža. Z toho vyplatí dlh. S ostatným ide do mesta a nakupuje, čo treba. Zaodeje deti i seba, ako môže. Kým nemá penzie, predbežne nevie, kam sa vrhnúť. Z očí ľudí badá, že im je už cudzia.

— A ešte budú tu dlho? — počuje ženy pod vlastným oblokom.

— No, oni musia ísť. Príde druhý! — znie odpoveď.

Chrenková, prejdúc popred zrkadlo, zhliadne sa náhodou. Zarazí ju, ako opadla. Vrásky vystúpily na čelo a v čiernych, bujných vlasoch kmitne i biely vlas. Vyzrie oknom a vidí, ľudia sa hmýria. Oproti na studni niekoľko plakátov, na nich veľké čísla a — VOĽTE…

— Karol, čo to má byť? — spytuje sa staršieho syna.

— Voľby, mamička, — odpovie. Vidieť, ako ho to málo zaujíma.

Pani otvorí okno. Čerstvý vzduch oveje jej tvár a počernú pleť zľahka prifarbí. Chrenková hľadí na ľudí. Jedni ju pozdravia, druhí nezbadajú. Starší nesú si volebné lístky v rukách. Mladší, najmä tí, ktorí shodili kroj, vykračujú si povedome.

— Tak ty na ktorú? — volá Ičo Čelkech, harmonikár, na Miša Žilovatých.

— Ja na chudobu, a ty?

— Roľník na roľníka!

— Čoby si ty bol aký roľník? Keď ťa otec vydelí, päť meričiek nemáš. Ideš za pánov — nehanbíš sa?

Chrenková stretne sa s Mišovým pohľadom. Čosi ju pichne okolo srdca a rýchlo zavrie okno. Ako je dobre, že je cudzia — nemusí voliť.

Na doline vrie už v každom kúte ani v kotle. Pred farou stojí Svarínsky, okolo neho niekoľko vážnych občanov.

— Počujte, ľudia, — vypráva im farár, — je to len zvláštna vec s tými voľbami. Včera sa pýtam v škole istého dievčatka — akého si ty, reku, náboženstva? Či mi vám neodpovie, vraj — roľníckeho.

— Voľby sú voľby, — pokýva si ujec Gelovič bielou hlavou. — Ale v nedeľu by to nemalo byť. Taký shon!

— Veru… veru!

— A do kostola pôjdeme, pán farár?

— Ako by nie? Ale voľačo neskoršie.

Voličia schodia sa ku škole tam pri svätom Jánovi. Nelly Simorová v drobných topánočkách cupká si s Irmou dolu po hradskej.

— Slečna, a vy nevolíte? — volá za ňou Svarínsky.

— Ó, nie… Mne len teraz minulo devätnásť, — odvetí s koketným úsmevom.

— Tetička, ako to máte tie lístky, — pristaví legionár Lúčan ujčinkú Činčurákech pri obecnom dome.

— Ale dobre, — zadíva sa mu starenka do tváre. — Však mi to náš Juro doma poukladal.

— A ktorú hodíte?

— No, tú na tú chudobu, čo je navrchu.

— Azda by ste dali tú na tých neznabohov?

— Však mi povedz, ktorú mám. Čo sa ja v toľkých lístkoch vyznám?

— Túto hoďte. To je na roľníkov, a my sme roľníci, — ukazuje jej ceduľu. — Položím vám ju na samý vrch.

— Dobre, — ide ďalej. Zahne uličkou poza faru, kde ju dochytí Jano Súčanech.

— Tetička, na ktorú?

— Nuž na tú našu, — chce babka vyhnúť.

— Ukážte! — nazrie jej do lístkov. — A či je to naša? — vyvalí na ňu oči. — To je luteránska.

— Ba kieho…

— Táto je naša… Pozrite… zachovajte si, — a položí jej ju na samý vrch.

— Tetička, tetička, — volá na Činčuráčku mladý Juro Gelovič zo školského dvora.

— Ohó, Jurko, — otočí sa táto, — ja už viem, na ktorú. Neustávaj sa! — vojde do školy.

Tu už ľudí — Pokryváč, Metielka, Želovič sirotný, Župica… Sedia za stolom, berú legitimácie, pozerajú jedno na druhé, vysvetľujú. Babke Činčurákech potočí sa hlava, lístky sa jej zachvievajú v rukách.

— Tam, tam, tetička, — ukazujú jej za tabuľu.

— Tam hoďte tie, čo nechcete, a sem do urny tú, čo chcete.

— Vo meno Boha Otca, i Syna, i Ducha svätého, — križuje sa tetička za tabuľou a hodí do urny celú pakšamétu i s obálkou.

Volebných komisií pracuje niekoľko. V Klábovom je predsedom Beňo.

— Paľko, a to i ja ísť? — pýta sa ho ráno Anna.

— Ako by nie?

— Keď to žene akosi nesvedčí. Budú sa nám chlapi smiať.

— A v Anglicku, vidíš, čo sa len ženy nabojovaly za volebné právo, a vy to máte. Tam rečnily večer po večer, i keď som bol ja. Prišla taká panička na koči, zastala v parku alebo v nejakej bočnej ulici, a keď ju mal kto počúvať, diškurovala. A aby sa nezabudlo na vec, tie dámy bily i obloky.

— Obloky? — žasne Anna.

— Veľké výkladné okná. Taká dáma ukryla si v mufe maličké kladivko, a keď šla londýnskou Regentkou — puk… už to bolo!

— A čo jej spravili?

— Zavreli ju, ale mali s ňou len protiveň.

— Akú?

— Nechcela im jesť vo väzení. Umrieť im chcela, ak ju nevypustia, len aby mali patáliu.

— A pustili ju?

— Kŕmili ju nasilu.

— To je rozum. Naše ženy by sa nedaly na to.

— Čida nie. Móda sa počne v Londýne alebo v Paríži a už ide po celom svete.

— Tak mám ísť? — pozrie ešte na Paľka.

— Poď!

— A na ktorúže dať?

— Na ktorú chceš. Na akú dajú iné ženy.

— Na akú? Nuž naše neviem. Ale tie z dolnej stránky vravia, že ony veru dajú len na tú pánkovu. Chlapi im vravia, že na chudobu, ale ony — nie. Tam sú vraj ľudia bez Boha. Je to pravda?

— Všade sú i takí bez Boha, Anna.

— Tak ja dám len na tú, čo ty, Paľko.

— Ako chceš, — kráča s ňou dolu Orechovým hlasovať a zasadať do Klábového.

— Poďme, aspoň ma navštívite, — volá im učiteľ Veston v ústrety. — Nech sa ľúbi, môj mládenecký byt, — otvára im dvere.

V kuchyni len čo najpotrebnejšie. V izbe — posteľ, stolík, stolička a stoh kníh, opretý o stenu.

— To ty máš tu trochu veľa miesta, kamarát.

— Rím… Špiritizmus… Okultistická revue, — číta si Anna, zvedavo berúc z hŕby papierov jedno-druhé.

— Chceli by ste čítať, pani? — pýta sa Veston. — Vyberte si!

— Ó, nie… Len pozerám, — príde Anne na myseľ: nedotkni sa toho, stratíš svoj svet, a zdvihne oči na Paľka.

— To by si jej veru dal! — obzerá si i Beňo obálky kníh a časopisov.

— Eh, čo, — natiahne sa učiteľ vo svojej chudorľavosti, — všetko je hlúposť. Ľudia sa boria s neznámym a sebe zdajú sa obrami. V skutočnosti sú však malí a mizerní. Človek chce vedieť — vedieť, a čo vie? Chce utvoriť akési nadzemské spoločenstvo, a čo utvorí? I tá dnešná komédia, myslíte, bude nejaký pokrok? Ľudia odhlasujú, a zle bude na svete, ako bolo. Azda nie?

— Pán podrichtár, poďte už! — vstrčí do izby hlavu Malek zo Svíbového. — Ľudia sa už schodia. Socialisti z Kozobľakov sú už pred Žeruchom, — šepce mu obozretne. — Pozri, akí sú červení ani moriaky!

Na Mokradí je tiež komisia. Tam je za volebným stolom učiteľ Juraj Jarkovič. Slúži už cirkvi a národu blízko tridsať rokov. Niekedy si, pravda, i dožičí, ale kto by mu to neuznal na takomto vyhnanisku? Potom i ten slepý Lonzík musel to tú krčmu hneď u susedov otvoriť? Teraz, keď bolo zle, nechal to tej Vieškovej, Zuzkinej švagrinej, a u tej sedí sa to ešte lepšie. Zlé jazyky hovoria, vraj Jarkovič raz v jeseni, keď dostal svojich ročitých dvesto korún, pobudol večer dlhšie u Želoviča v dedine. Neskoro v noci dostal sa hore na kopanice a chodil okolo akejsi stodoly až do rána. Iba vtedy zbadal, že je to školská. Pravda to však nebude. Na Mokradi totiž nieto školskej stodoly, iba ak by bola susedovie.

Pani Jarkovičová, rezká, vravná, diškuruje s ľuďmi, čo idú po hŕbkach z roztratených chalúp. Práve kráča okrúhla tetička Sladonech so synom i kmotrom.

— Nech sa vám ľúbi. Poďte do kuchyne! — volá učiteľová prívetivo.

— Ach, veru nejdem, — vyhovára sa Sladonka. — Keď vám ani nič nenesiem. A do fary vraj s prázdnou rukou nechoď.

— Však tu neni fara.

— To je jedno.

— Kača, a ty sa tiež dáš na takú márnosť? — dorážajú mládenci do driečnej Sedlárovej. — Ideš hlasovať?

— Aká márnosť? Čo žena nemôže hlasovať ako chlap?

— A si bola vojakom? — podá si ju Janko Vieškech.

— A ty, Jano, bol si v kúte? — zastane sa Kače Sladonka.

— V kúte? Ha-ha-ha, — smejú sa chlapčiská.

— Ale som bol na vojne, — stavia sa Jano.

— No, len raz by si si doniesol takého fagana, ako si ty, vedel by si, aká je to vojna, — dôvodí za svoju ženskú pravdu ujčinká pri všeobecnom hahote. — Čo sme my len na to — vojakov chovať?

Deň sa míňa pri tichosti. Navádza sa — prevádza, ale nič zvláštnejšieho. Dolu v obci prechodí sa Srdovan po hradskej. Stretne niekoľko Cigánok s lístkami.

— Hej, Cigória, kam leziete? — pýta sa Tery, tej najčernejšej.

— No, kam, — obzrie ho táto hrdo. — Hlasovať, keď to chce tá republika. Však náš Jano je legionárom a Jozef gardistom… Hlasovať.

— A na ktorú?

— Toť, — otrčí lístky. — Pánko boli u nás. Vraveli, musíme, keď sme kresťania a katolíci.

— Ukážte, ja vám to pousporiadam.

— Nech sa páči, pán Srdovan, — blysnú Cigánkam zuby.

— My sa spoľahneme na vás, — podíde Cigória dôverne. — Vy nás uvediete na dobrú cestu, aby sme nestratily tie majetky.

— Privediem — ako by nie. Však som od toho, — prekladá im lístky a kladie do rúk. — Túto hoď, vieš?

— Tú… tú! A len tú?

— Len!

Do školy ide s lístkami v ruke i Juro Prepela. I Eva Dubcech s pochlpenými vlasmi. Konajú si svoju vlasteneckú povinnosť ako ktokoľvek iný. — Majú na to právo!

— A ty, Adamko, tiež sa ponáhľaš? — zapárajú do mládenca Lúštikech. — Ale či máš ozaj vóta?

— Podívajme sa! — pozrie ako s veže. — Prečo bych nemal mať?

— Keď si ešte nie ženatý, a už by si mal byť.

— Ó, ja mám žien i pod pavúz, — bráni si Adam svoje právo. — Však veru prišla za mnou i do postele, zhyzda akási. Ale ja len takú nechcem…

Po nešpore na uliciach plno ľudí. Zapára jedno do druhého, ale viac len zo žartu. Iba Hrebenár zavadil silnejšie do Srdovana a ten má naňho s kopca, ešte čo mu na ten sádok nadhadzoval. Pohádajú sa, a je to. Po hradskej promenírujú vyobliekané, driečne dievčatá. Idú i Čreničianky po dve, po štyri, po šesť a cesta je samý úsmev, veselý chichot a kvet. Pred školou, kam ešte dochodia poslední voličia, postáva Svarínsky s akýmsi vyholeným mladým pánom, hovoriacim poločesky-poloslovensky.

— Korzo, čo — pán Spořil? — vraví farár. — Také kocikde nevidieť.

— Opravdivý výklad farieb a krásy.

— Páči sa vám? — zasvieti radosť v zelenkastých ostrých očiach Svarínskeho. — Rád som, že vás dali sem za komisára. Aspoň máte príležitosť… A keby ste sa zaujímali o vec tohto ľudu, príďte, budete mi hosťom.

— Kto je to? — obzerajú si ľudia neznámeho.

— Akýsi profesor z mesta.

— Ale, pán farár, — prihovorí sa zas rozvážny Jano Gelovič, — aká je to len voľba? Inak to bolo, keď sme šli kedysi do Matúšova za toho Slováka. Popredku muzika, červené pierko za širákom a nebohý pán farár Jaroš kráčal s nami ani generál. Toto? Ľudia chodia znuvaní, usmoklení, a nikto nevie — kto a čo!

— Hja, iný svet, Gelovič môj, iný svet!

— A myslíte, vedia všetci tí voličia, o čo tu ide?

— Musia sa učiť.

Ešte niekoľko typických postáv kráča do školy vážne, kolísavo. Pán Marháš, Tobiášovci, Waldmannovci a iní s pani Ganslovou — tichí, chudobní Židia, čo ešte ostali v Lesnej ako na pamiatku.

— Na koho len dajú? — hľadia na nich ľudia.

— Na svoju — židovskú, — mrká Gelovič. — Sú tí ako my — nevedia, čo robiť?

— A vy na koho ste? — spýtajú sa babky Činčurákech na hornom konci.

— Ale, — postojí starena na ceste do svojej chalupy, — toľko sa mi naprevracali hlavy i ten i onen, až som hodila všetky tie papiere. Nech im Pán Boh všetkým pomáha.

— Čož’ však to? Ale tetička Hruškech na kopaniciach.

— A ktorúže ste hodili? — spytuje sa jej.

— A veru tú jedničku.

— Však je to židovská…

— A keď je — nuž je! Azda sú to tiež nie ľudia? Však nám dni dali i Pána Krista, i svätú Pannu Máriu, — uspokojuje si Hrušková svedomie.

Neskoršie večer sčitujú sa hlasy. Na uliciach je ticho. Iba niekoľkí zvedavci vyčkávajú. Konečne dôjdu s lístkami z kopaníc. I z Čreníc už idú.

— Aký je výsledok? — spytujú sa členov volebnej komisie.

— Črenice sú viac červené.

— Ešteže! Však sú tam najlepší gazdovia.

— Lesná je roľnícka a kopanice viac pánkove.

— No, chvalabohu, všetci majú svoje, — zdvihne Peterec okrúhly klobúčik dohora. — A nech im všetkým Pán Boh pomáha!

O deň-dva nato nesie sa v šír a diaľ — Slovensko je červené.