ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— No, už nám bude dobre! — mudrujú ľudia.

— Azda keď tá chudoba vyhrala? — nedôveruje zavalitý Dučka z Čreníc.

— Však sa podívaš! — sľubuje mu Župica, chápuc sa na starý bicykel pred Zapperovie majerom.

— Už bude iný poriadok!

— Ale, Adam, modli sa a pracuj! Pečené holuby nepadnú ti do huby.

Život sa valí na doline ako rieka, na nej sa nesú letorasty všelijakých nádejí. V očiach žiari úfnosť v lepšie časy. Vojaci sú už zas prostými sedliakmi alebo robotníkmi. Len niektorí idú do nejakej služby. Na tých, čo sa nevrátia, zabúda sa pomaly. Koho ešte vyčakávajú, to sú legionári z Ruska. Zamýšľať sa niet ani veľmi kedy. Na poli ukazuje sa pekne — roboty a roboty.

Beňo ani nebadá, ako sa mu dni míňajú. V obci sa stavia pálenica. I na kopaniciach pri Žeruchovi. Pokryváč má sa okolo toho a podrichtár, pravdaže — tiež musí obzrieť prácu. Stavba napreduje nesporo — vždy je nedostatok čohosi. Do obce prídu financi. Vysoký komisár Vydra s peknou mladou paňou s krásnym psom, Napoleonom. Dôjdu i pomocníci, drobný, pehavý Pichl a ozrutný, netrebný český Nemec Krámer, nemajúci nikoho, iba mamičku. Tejto však ani nezabudne deň po deň napísať do Reichenau karotku, že sa mu nič nestalo a je zdravý. Strnádka zas miesto Chrenku dostane na obecný dom nového šéfa, Mrávika, mladého kurzistu a elegána, sokola. Nuž celé sťahovanie národov…

Najviac, pravda, zaujímajú financi.

— Čo tí tu chcú? — mudruje v nedeľu medzi chlapmi na hradskej pred četníkmi Hrebenár.

— Čože chce financ? Daň… — vystihne Peterec nakrátko. — Daň a čo iné?

— A aká daň? Však je republika.

— Myslíte, dane nebude? — zamieša sa rozumný Želovič, ktorého licenc dostal už vraj iný.

— Majetky nám azda popísali nadarmo? Bude nám splatiť majetkovú daň, a poriadnu. Tak píšu noviny.

— Akú majetkovú? — zosŕkne zas ujec Hrebenárech. — Ale sme my páni?

— Čož’ ty? — doberá ho Krivošiak. — Tebe by mali navaliť! Ty máš z čoho platiť.

— Ba ty! — fľochne ujec zlostne. — Mám ja takú stodolu?

— A slivovica už sa tiež nebude len tak páliť. V obecných páleniciach musí sa platiť i štátu i obci. Na to sú tí financi.

— Aby ich čert vzal…

— Ale však sú to naši financi — tíši Pokryváč občanov.

— I tak aby ich čert vzal. Čo keby financ komu…? A tie obecné kotly budú len na pokúšanie.

— Ba budete mať poriadny a zdravý nápoj. Však z tých vašich hrnkov a kotlíkov to iba smrdí.

— Hej, bohuotcuprisám nie! — duší sa Bolvan od Jahodného, nedávny ženáč a starý, vyskúsený páleník. — Moju slivovicu poznali všetci páni, — šušle, keď mu už niektoré zuby chýbajú, — a oblízal si pysky po nej. I teraz mám takú — žltučkú a ani oheň. Práve som zaniesol pánu farárovi za fľašku. To je slivovica! Potrasieš ju, má retiazku ani zo striebra. Ja si veru vypálim len doma. Mám už do sedemdesiat, ale keď si takej liznem, hneď som mladý.

— Vezmú vám kotlík, — podpichne ho figliar Kačkin.

— To, Kristu — nie! To si nedám. Môj kotlík? No, to by potom bola za republika, — stavia sa gazda, ani mládenec na obranu svojej lásky.

— Čo tam kotol! Načo vám len bude? — zamieša sa i Srdovan, ktorý si už zas žije vo svojom domci pri kostole. Sbiera staré hrnky, taniere a krčiažky pre múzeum. Poisťuje sedliakov, ale i zamýšľa čosi — kúpiť iný dom v Hornej ulici. Už má istú licenciu. — Načo vám len budú tie vaše kotlíky? Veď je na slivkách samý ogrmán.

— To veru je, — mudrujú chlapi. — Ako by sa to len dalo speňažiť?

Hrebenár stojí s Krivošiakom obďaleč. Náhle mu však zarazí sluch slovo „speňažiť“ — tiež sa pritiahne.

— Nože mu niečo! — žmurknú na Srdovana zprava i zľava.

— Speňažiť? — zablysne vtom dravo zpod srasteného obočia, hoc sa robí, ako by Hrebenára ani nezbadal. — To je práve, čo vám chcem povedať. Včera som bol v Klenove a ten magister zo starej apatéky mi povie — Srdovanko, nemáte vy doma ogrmánov? — Máme, — vravím, — ako by sme nemali! — Potreboval bych dva-tri metre. — Načo? — Na lieky! — hovorí. — Mohli by ste mi poslať! Za kilo dám dvanásť korún, ale musí to byť zajtra-pozajtre. Ináč dodám si z horných dedín.

Chlapi dajú hlavy dovedna, a len čo sa obzrú, Hrebenár je preč.

— Už ho máme, — uškrnie sa Srdovan, ktorý ešte vždy nezabudol na ten sádok, ani na tú hádku voľaktorý deň.

— To je potvora chlap, — hmká si i cechmajster Stránik. — Však nám on vymyslel i tú kométu. Čo len z toho bude?

A Hrebenár ozaj ide rovno-rovnučko domov. Vojde do izby — nenájde nikoho.

— Kde sú? — obracia sa napravo, naľavo. — Ani starej, ani Adama, ani Bety, ani Kače… kde sú? Šľak ich trafil šľakovitý — keď ich človeku načim, nikdy ich niet… — Ide na dvor, otvorí i dvere na komore. — Si tu? Ani tu ich niet, potvory…! — Zahne do dvora. Konečne zazrie ženu. Leží pod hruškou v záhumenici a číta kalendár. Lenže už i zaspala nad ním. — Stará, stará, — budí ju pološeptom, — vstávaj! Čo sa naťahuješ ako kováčsky mech, počuješ? Kde je Adam, Beta, Kača — kde sú?

— Čože chceš s nimi? — pretiera si oči ešte vždy hodná, urastená a vládna gazdiná.

— Ticho, ani muk! — kladie gazda významne dlaň na ústa. Potom spraví lievik z hrstí, aby ani slovka neušlo, a zahučí jej do ucha: — Špe-ku-lá-cia.

— Špekulácia? — zadíva sa žena nechápavo. — A aká?

— Nič nevrav! Iď si pre dievky, ja pozriem Adama. Ideme ogrmáne do sadov oberať.

— Ogrmáne? Kieho šľaka?! A však je nedeľa.

— Len sa ta — nedeľa-nenedeľa! Nech nás druhí nepredídu. Dnes to má cenu. Bolo by zaviezť do starej apatéky aspoň meter. Má to byť na vôdku, či do masti, neviem. Ale platí sa kilo po dvanásť.

— Po dvana-ásť? — a už i gazdiná skočí ani srna.

O pol hodiny sú v sadoch — starí, i Adam, i dievky. Pekné, všelijako pokrútené ogrmáne smejú sa na gazdu. Pososýpané na pažiti tvoria už celkom hodné kopce.

— Ej, veď sú len pekné, — načiera do nich gazda hrsťou a presýpa ich v rukách. — Za také mi musí dať o korunu viac.

Ženy lezú so slivky na slivku radom. Otec má rebríček, s toho dosahuje.

— Ešte tu čo ich je! Aké pekné!

— A bude už dosť? — volá bystrá, vyčervenená Kačka, keď už i Adam priniesol za plachtu.

— Ó, nie! Na dosť mnoho načim! Ešte máme oberať i doma. Len sa ponáhľajte.

Hrebenárky sú do práce ani včely — netreba ich hnať. Oberajú — oberajú. Prídu domov, je už večer, ešte oberajú. V noci vojdú chlapci do chalupy.

— A ste hore, ujec? — počuť Klupkov hlas.

— No…?

— A viete, ogrmáne majú cenu. Zajtra sa ich naoberá celá dolina.

— Neviem! Čo bych ja len vedel?

Ráno, sotva kohút odkikiríkal dve, volá gazda na dievky v komore: — Beta, Kača, ešte máte tie tri slivky dooberať. Nech tak neostanú.

— Hneď!

Chalupy sa budia — Hrebenár zapriaha. Vo voze slama, na nej plné vrecia a na tom zas slama. Vysoká Betka vyvedie kravičky, dobre chované Lysane, a zapriahne. Gazda, čerstvý ako hláč, pustí si pohárček laňajšej slivovice, nachlípe sa v kuchyni polievky, praskne bičom a hejk! — „Komu sa nelení, tomu sa zelení,“ — myslí si cestou. „A jednako len bude lepšie v tej republike, keď sa už míňajú i ogrmáne. Čo kedy kto za to dal?“

— Čože to vezieš? — spytuje sa ho Plavčo zo Starých Mlynov. Tiež ide na trh do mesta.

— Ale — orechov za vrecko! — Orechov!

V meste ešte spia. Pomaly sbierajú sa ľudia a široký rínok ožije. Hrebenár zatiahne do bočnej ulice blízko starej apatéky a čaká trpezlivo, kým sa otvoria dvere.

— Dobré ráno vinšujem! — vhupne hneď dnu, ako by sa bál, že ho predbehne niekto.

— Dobré ráno, — zadíva sa naňho ospalo starší pán cez cviker.

— Tak som vám priviezol tie ogrmáne.

— Ogrmáne? — vyvalí apatekár oči. — Čo za ogrmáne?

— Ale, prosím, nuž tie, o nich vraveli tomu Srdovanovi.

— Či taák? — pochopí pán razom, o čo ide. — Teda Srdovan vás poslal, ujec?

— Srdovan! Ten Ičo, vedia…!

— No, to je už niečo inšie, — prechodia mu driemky. — Tak mi ukážte, aké sú?

— Veru krásne. Vyberané! — chváli si Hrebenár partéku.

— A po čom kilo?

— Nuž, — zamýšľa sa gazda, ako by si nebol istý ceny, — musia mi i priložiť, lebo sú veru krásne. Takých ogrmánov nedostanú nikde. Tak teda po tých dvanásť, ako sľúbili, a trinástu už, že sú také vyberané.

— To je veľa, priateľko, — krúti pán prešedivenou hlavou. — Ja som, pravda, vravel Srdovanovi. Ale ogrmánov je veľa. To bych sa oklamal.

— A tak koľko dajú?

— Päť korún za kilo, — blysnú cez cviker oči na sedliaka.

— Ohohó, moje ogrmáne! — pokýva mu Hrebenár ukazovákom popred nos. — To bych si ja dal! Včera, v ten svätý deň, sme ich oberali. Ešte som i myslel — nesvedčí sa, hriech. Potom mi však prišlo na um — i keď vôl či osol padne ti do studne v deň sviatočný — nevytiahneš ho? Celý deň robiť, nasbierať krásne, vyberané, a teraz to dať po päť? Ó, to, Kristu — nie!

— A ja vám veru nedám viac.

— Keď nedajú oni, dajú druhí. Však je tu i nová apatéka.

— Možno, tam vám môžu dať viac. Oprobujte!

— Tak s Bohom! — obráti sa ujec. — A dobrého zdravia im vinšujem.

— S Bohom!

Hrebenár, ako si umienil, ide rovno na druhý koniec rínku do novej apatéky. Tu však majú mnoho práce. Musí čakať. Prestupuje s nohy na nohu.

— Čo sa bude páčiť? — príde konečne i naňho rad.

— Ale, prosím ponížene, mám pekné, vyberané ogrmáne. Nekúpili by?

— Ogrmáne? — diví sa apatekár. — Načo by mi boly?

— A tomu v starej apatéke načo sú?

— A ten ich kupuje? — vyvalí naňho oči ohladený, navoňavkovaný človek.

— Kupuje!

— No, to len choďte ta a dajte mu ich.

— Teda ich nevezmú? Naozaj nie? — preqĺga ujec. — Pekné sú — obanujú!

— Nie. Nepotrebujeme!

Gazda vyjde celý rozmrzený na rínok. Ľudí je už dohusta. Kupuje sa — predáva a všade sa potknúť do chlapa alebo ženy z Lesnej. Od pláteníckych šiatrov volá naňho Srdovan.

— Ujec Hrebenárech, ujec Hrebenárech, kdeže — kde?

— Ale, mám za vrecko orechov predať.

— Orechov? — tvári sa Štefan vážne. — U starého Šimúna dostať najviac. A boli ste v apatéke?

— Bol!

— A čo tam?

— Bol som po vetrovú masť… — nepríde ujcovi múdrejšie na myseľ.

— A pre koho? — doberá ho Štefan.

— Pre teba, — odsekne mu gazda a zamieša sa medzi ľudí. Keď však zbadá, že ho nik nenasleduje, zmení smer a ide do starej apatéky.

— Tak čo, ujec, predali ste? — usmieva sa apatekár.

— Predal, — hmká Adam, — ale mi ešte ostalo. Vezmú si to po tých päť korún. Pekné sú.

— Práve teraz, len čo ste odišli, bol tu jeden z horných dedín. Kúpil som za dvoje vriec. Viac nepotrebujem.

— Ale, pán môj, — hľadí Hrebenár úpenlivo, — nech si len ešte vezmú i odo mňa… po štyri… po tri… po dve… — spúšťa vždy nižšie. — Čo pôjdem s nimi domov o hanbe?

— Ľutujem, môj drahý človek, ale ste si sám na vine. Keď chcem kúpiť, nechcete dať.

— Ach, šľak to trafil, — zosŕkne gazda a vyjde na rínok. Pojme kravičky, i tak sa už ťahajú domov, a — hejk! — Aby vred krútil toho Srdovana… — uľavuje si. Za mestom sa obzrie a na zákrute do Čreníc vysype celý náklad do priekopy.

— Jojój, ogrmáňov. Pozrite, ľudia, — híkajú trhovníci idúcky domov. — Kde sa ich len toľko urodilo?

— No, vidíte, — vysvetľuje Srdovan. — To musel byť poriadny gazda, čo si tak uľahčil tým stromom.

Po doline sa však nesie toho večera, čo a ako.

— Najhorší trh mal ujec Hrebenár. I kupca stratil, i partéku.

— Ako sa vám, ujec, vodilo v tom meste? — napaľujú ho po dedine.

— Dobre, dobre, — požmurká nedôverčivým zrakom, vynajdúc sa hneď. — Iba akýsi negazda vysypal tam ogrmáne vedľa cesty. Škoda, nesoberal som ich. A bolo by nimi chovať svine.

— Osožila tá vetrová masť? — smeje sa mu Srdovan, keď starý myslí, že už ľudia zabudli na to.

— Počuj, Ičo, — vyjde Hrebenár z koľaje a z posberkanej tváre kmitne blesk ako z mraku. — Aj teba ešte zabolí to brušisko, neboj sa. A daj si pozor, vieš? Lebo i ja poznám cestu nielen k bielym mníchom, ale i k rabínom do Jeruzalema.

— Čo sa tak nasršil na teba? — spytuje sa Srdovana mladý, veľmi svedčný človek, s ktorým práve kráča do Hornej ulice. Tu je totiž Neostrených chalupa, čo chce kúpiť a rád by mu ju ukázať.

— Ale žart, vypráva mu Štefan históriu. — Kedysi napálil ma apatekár v meste. Chcel som mu to odplatiť. A toť starý nadhadzoval mi na ten sádok, čo som vylicitoval. A má k tomu i riedku hubu.

— To ti nezabudne.

— A kto je to s tým Srdovanom, — vyhliadajú ženy za mladíkom, rovným ani struna.

— No, ten legionár, Miško Mydlárech. Včera prišiel z Ruska.

— Podívajme sa, ako sa to chlapča v tom svete posprávalo.

Neostrených chalupa je pri samej hradskej. Miesto je nie zlé, i Miškovi sa pozdáva. Ale starý Neostrený, ktorý svoj ťažký život práve dokašliava, vie si nabíjanicu oceniť. Chce chalupu za chalupu a na doplatok dvadsaťtisíc. Trochu veľa… Štefan sa i namrzí, ale čo počať?

— Tak, Mišianko, rozprávaj mi niečo, — vraví doma mládencovi pritúliac ho bratsky, keď je ako sirota. — Kade si to chodil? Ako sa ti vodilo?

— Hohó, to ty veľa žiadaš, — smeje sa legionár, ohliadajúc sa po domácich v známej miestnosti, plnej krčiažkov, tanierov a tomu podobných vecí.

— Tak aspoň niečo, chlapče. Však som neraz myslel na teba, či žiješ a či si už na božom súde. Kde ťa zajali?

— Pri obci Zálošce. Na čiare Tarnopol — Brody.

— Ranený si bol?

— Na Bajkale pri dedine Kultuk, — vypráva prostunko, ako by šlo len o šarvátku na susednej dedine. — Asi dvanásti útočili sme na istý kopec, obsadený boľševikmi. Mysleli sme, tam je len hliadka. Vrhli sme sa s granátmi, a tu zákopy. Nepriateľ utiekol do druhých, ja som však ostal ranený. Boli sme im v tyle — nevedel som — kam. Sišiel som rovno k neďalekému potoku a tu som sa našiel medzi nimi. Oni — ak tovariš, tak tovariš. Dobre, reku… Dostal som sa do Berezovky pri Verchne Udinsku. Tu som pobudol štyri týždne v nemocnici. Potom prišli naši a vyslobodili ma.

— A v légii ako sa vám žilo?

— Všelijako. Dobre i zle. Dosť sa nás i zbytočne natrápili. Ale som si i uľavil, keď som si našiel príležitosť. Najmä pri Bajkale mali sme ťažké časy. Loď Bajkal, čo prevážala železnicu cez vodu, a parníček Angara robily nám protiveň. Konečne zhorely a potopily sa. Krásne to bolo na tej vode, ale i hrozné.

— A kade ste to putovali domov?

— Na Vladivostok do Kanady… Na Vancouver… Quebeck… a cez Atlantický oceán do Hamburga. Nemeckom nás nechceli pustiť. Mysleli, že sme koloniálne vojsko, vyslané Poliakom proti boľševikom.

— Tak ty si, chlapče, — zmeria si Srdovan s úctou švárneho mladíka, — ty si obišiel celý svet, kým si zas trafil do Lesnej.

— Ako vidíš, obišiel…

— A ostatní Lesňania, čo boli s tebou, kade sú?

— No, Stanko, Baláž, — vyratuje Miško niekoľko známych, dobrých chlapcov, — tí šli na Indický oceán. Mali by už tiež doma byť.

— A ty čo teraz? Čoho sa chytíš?

— Len sa nepôjde túlať, taký pekný chlapec, — hľadí naňho zjavne s úľubou stará Srdovanová.

— Probujem obchodovať, — povie legionár krátko.

— O nejakú službu si nežiadaš?

— Čo tam služba! Na to ich bude dosť. A mne sa už dosť narozkazovali iní — chcem si už sám rozkazovať.

— Chlapče, to sa mi páči, — súhlasí Srdovan.

— Vidíš, ty si sa tam spravil. Učený človek ti nechytí. Ináč z našej obce nechcú ani druhí… Tu je Lúčan, ten len gazdovať. Ten však má rodinu. Ale Jano Svetlý… vravím mu: — Hýb sa, človeče, teraz je čas. — Podal si aspoň žiadosť o licenciu. Nahováram i druhých, najmä tých, čo boli v garde. — Chlapci, hláste sa. Môžte byť četníkmi, policajtmi. — Dvaja šli — ostatní len, že veď — že však. Ako by inde — mimo našej doliny — ani nebolo sveta.

— Keď je v Lesnej ako nikde. Čo im je tu? Len tri svety, — ohlási sa stará mať. — Samé muziky, túlačky — však to inde niet. Ale ty, Mišianko, — pohladí ho po hlave, — mal by si sa oženiť. Vziať si dievča, čo by ti i donieslo niečo, a tak.

— Len koho, tetička?

— O to niet strachu, — zdá sa, zabudol už Srdovan celkom na mrzutosť s ujcom Neostrených. — Tí už iste majú kohosi pre teba.

— Mám, čo bych nemala? Však mi je ako syn, — postaví sa starena. — Mám i peknú — i bohatú.

— Vidíš, nevravím? Čo by len baby robily, nebyť ženby a vydajov.

— Azda ani nerobíme iné? — skladá mladá Srdovanová na stôl taniere s police; keď chce poriadiť. Už ich je celá hŕba jeden na druhom.

— A čo? Iba daromnice, — fľochne muž na ženu trochu podráždeno.

— A ty sa nenarobíš dosť tých daromníc? — odvrkne mu ona, ako by tiež nebola vo svojej koži — Ešte sme ani mesiac neboli spolu, už si robil daromnice — azda nie?

— Veru, Mišianko, vybil ju, vybil! — stavia sa mať na stranu nevesty.

— Však vás, mamenka, tatko tiež prepísali na svoje meno, — probuje Štefan obrátiť reč na žart. — A ja som si moju tiež musel prepísať. Či nie?

— To, na tvoje nemo… Mohla som sa radšej, — tu sa jej zrazu pošmykne ruka, a ako siaha na policu, sletia s rinkotom na zem dve krásne maľované misky a rozbijú sa.

Do Srdovana ani čo by bol hrom udrel. Na čele mrak, žily mu navrú, z očú sršia blesky. Mydlár sa ani nestačí spamätať, keď rozzúrený chlapisko len skočí, schytí hŕbu tanierov, ako sú poukladané jeden na druhom, so stola, zodvihne vysoko nad hlavu a — prask… lietajú čriepky porcelánu na všetky strany.

— Preboha, čo len robíš, pre takú pletku?! — hreší ho mať, kým žena zastrie si tvár zásterkou a narieka. — Toľká škoda!

— Čo vy viete, čo mňa tie misky stály chodenia a huby, kým som ich dostal? — ochládza hneď Štefan. — Schválom som sliedil pre ne až na myjavské kopanice nahovárať babu. Ani som ich nedostal, kým ona neumrela. A teraz mi to rozperie.

— Čo som ja chcela? — fiká žena, sbierajúc črepy so zeme.

Kusy z maľovaných misiek sbiera si a skladá Srdovan sám.

— No, hľa, Miško, ožeň sa, dostaneš pomoc! — vraví posmešne Mydlárovi, ale už celkom uspokojený.

— Veru, Ičo, — nevie sa mať nijak uspokojiť, — mohol by si už mať rozum. Toľkú škodu si spravil!

Večer nadíde Svarínsky, ako neraz, na besedu. Štefan je už zas veselý. Misky šťastlivo poskladal a zo žien si len smiechy robí.

— Vyhrešte ho pán farár, vyhrešte, — žaluje stará na syna. — Toto nám a toto…

— Nuž vyhrešte, — bráni sa Srdovan. — Človeku sa to veru nasbiera. Tu ten, tu onen, tu ťa nadratví Hrebenár, tu Neostrený. Nech tie taniere nepotlčiem, azda ma šľak trafí od jedu. Tak čo je lepšie, pán farár, pre mňa i pre nich? Keď to tak zrinčalo, ako by mi len bol niekto kameň složil so srdca. Tak som si vydýchol…

— Ale dnes si bol ako čert, — musí si i mať vyvravieť svoje.

— Iba ak mi to ten Hrebenár dal Hosa-Ive porobiť, — bájkuje, vediac, stará dá na také veci. — No, ale šľak ma netrafil a je dobre. Taniere boly a budú.

Pomaly sa schádzajú i poslední, čo zaviazli v tom šírom svete. Ten z légie, onen zas zo zajatia. Ľudia, najviac s veľkými nádejami, rozmýšľajú, čoho sa chytiť. Peňazí jest. Aduš Zuzic zachodí k inžinierovi Kertzerovi. Stavia pílu na dva gátre vyše dediny. Kláty dovezú sa po Bystrej z Horniak, alebo na vozoch z moravských hôr a tu sa porežú na dosky, na laty. Čo môže firma Friedländer v Klenove, to môže aspoň z dobrej časti i firma Zuzic z Lesnej, kde sa práve stavia ako z vody. Srdovan sa dojedná s Neostreným za chalupu a šestnásťtisíc. Darmo je — musí to mať! Miško Mydlár stane zas za odpredavača v potravnom družstve na Mohrovom dome pri hornom kostole.

A jednako sú ešte vždy nie všetci lesnianski bojovníci pohromade.

Strniská sa zaorávajú, keď istej príjemnej noci síde na klenovskej stanici trochu zarastený krepký muž v legionárskej rovnošate. Vojde do čakárne a ostrým zrakom rozhliada sa vôkol.

— Vitajte, Martinko, — poznáva ho hneď vrtká ženička s modrastým batôžkom ma chrbte, ako chodia ženy z Jahodného a z Lúčok za podomovým obchodom. — Kde sa tu beriete?

— Odpusťte, neznám vás, — zadíva sa na ňu ruský legionár.

— Ja som Šíverová z Lesnej. Bývam na Páterovom, však viete.

— Ach, Šíverová? — usmeje sa vojak. — No, pozrite, tetička, keď je človek toľké časy preč, ako sa zabudne. Ako sa má ujec, zdravý sú? A čo tí moji? Viete o nich? Žijú?

— Žijú a budú mať radosť, keď im otec ide, — vypráva žena skoro na dúšok. — Ostatní legionári sú už doma. Iba vy a ten Gelovičech…

— I on už ide.

— No, ako dobre. Aspoň nepôjdem sama! — pochvaľuje si tetička. — Však som bola hen okolo Prahy predať niečo. A dá sa to. Len by bolo partéky. Slovenské výšivky a čipky kupujú tam v Čechách ani zadarmo. A ako ste to vy, Martinko? To vás zajali?

— Veru ešte v tisíc deväťsto pätnástom pri Bolechove, — vypráva Stanko ochotne. — Dostal som sa do Kijeva, kde som vstúpil do légie a stal som sa propagátorom.

— A to ste tam mali i vojnu s tými, ako ich len volajú? — s tými — komunistami?

— Najprv sme mali s Nemci pri Bachmači. Chceli nás zaskočiť. Neoddalo sa im. Potom sme vyjednávali s Rusmi o návrat do vlasti alebo na francúzsky front. Chceli nás odzbrojiť v Penze a tak pustiť cez Sibír do Vladivostoka. To je pri mori, kde žijú tí žltí ľudia so šikmými očami…

— Bože môj…

— My sme si však — čo počneme bez zbrane? Boľševikom sme neverili. Mohli by nás ľahko Nemcom vydať. Uschovali sme si bômb i pušiek. Tak sme šli cez tú velikánsku krajinu a prišli sme do Irkutska. Na stanici Inekentevskaja, čo je pred mestom Irkutskom, prišlo za nami automobilové oddelenie. Hľadíme — kto to? A to — bolšáni. O chvíľu už i rapocú strojové pušky na našu artileriu. — Daj mi bomby, — vraví mi jeden môj kamarát. Sotva mu dám — vrhne jednu do okna nepriateľskej železnice, druhú na perón. Nato nastupujeme a ukoristíme strojoviek i munície. My sme boli zadný voj — arriergarde. Pri Vojennij Gordku počnú zas na nás strieľať zajatci — Maďari a Nemci. Stráže im pobijeme. Potom sa vyjednáva a my máme ísť pod americkým práporom voľne do Vladivostoka. V apríli vystúpi sa však už otvorene proti sovietom. Bol som v bitke pri sopke Kaulu, kde sme však pre nedostatok munície museli ustúpiť. Naša rota, tetička, skoro samí Slováci, šli sme s toho Kaulu v močiaroch a barinách niekoľko hodín. Deviatich nám i zajali a dodali od Chabarovska. Potom však zas Japonci hnali boľševkov až do Blagoveščenska a naši zajatí sa vyslobodili… — vypráva legionár, kráčajúc tichou nocou, o bojoch a mestách, i o ľuďoch ďalekej Sibíri.

— A tam tiež kupčia i takíto ľudia ako my tu? — zvedavá je Šíverová.

— A ako kupčia. Však Číňan iba kupčí. V Charbine je burza, to hodno vidieť. Po uliciach stoja Číňania. Pred nimi na plachtách peniaze — ruble, čínske i americké doláre, japonské jeny… a aké všelijaké cedule! Ešte len i rakúske. Chodím, obzerám — ľudia sa mrvia. Premieňa sa, odmieňa sa. Práve som dostal žold. Eh, reku, probujem i ja… Dostanem za dvadsaťsedem čínskych dolárov asi desať-dvanásť jenov. Na druhý deň mal som už desiatu časť dolu. Na tretí ešte viac. Konečne predal som to za polovičnú cenu a dal som burze pokoj…

— Hja, pri špekulácii načim mať i šťastie. Ja to viem. A čo tí Číňania, akí sú to ľudia?

— Tých je ako myší, tetička. Mnohí chodili i za naším transportom. Len vám boli ukrutne špinaví. Keď sme sa im dali najesť, najviac povyvaľovali sa ležať na pažiť. Niektorý si ani len muchy neodohnal, čo mu kľakaly na nos.

— A na more kde ste sadali? — priťahuje si tetka batôžtek už nad Črenicami.

— Na more? Vo Vladivostoku. Dlho sme sa viezli, až sme zastali v Singapure. To sú vám tam mestá, a tých paliem a kvetov! Obzreli sme si múzeum, botanickú záhradu — samý kvet. I opice sme videli. Domorodci behajú skoro nahí, zapriahnutí v dvojkolkách. Za bagatel odvezie vás, a letí ani šíp… Potom sme stáli v Colombe. Tam zas tí domáci vrhajú sa v prístave za odpadkami uhlia a vynášajú ich ma breh. Hodíme takému naháčovi peniaz, strieborných desať centov. Či ho nevynesie, potvora? Veru tam človek, keď chcel vidieť — videl všeličo. Niekoľkí najali sme si auto obzrieť mesto a okolie. Prídeme vám do Budhovho kláštora. Ten Budha, to je tam tak, tetička, ako u nás Ježiš. Nuž keď ta prídeme, prvé, musíme sa sobuť. Nohy nám posypú lupienkami kvetu ako biely agát. Vpustia nás i do Budhovej knihovne. Ukážu nám na brezovej kôre staré písma. I Budhov stolík, i stoličku. Podpíšeme sa do pamätnej knihy a ideme ďalej. Vovedú nás do akejsi kaplnky a tu Budha, ako veľká socha, leží na pohovke. Okolo neho učeníci, ako by len sedeli a počúvali ho. Na verande zas mníchov do tristo… Keď nás vidia, vstanú. Ale peniaze aby všade rozdával…

— Bože môj, — diví sa Šíverová, — však ste vy azda viac naskusovali ako ten náš farár. A čo teraz počnete? — neodváži sa mu tykať ako kedysi.

— Najprv si odpočiniem. Potom sa ohliadnem po nejakej tej živnosti. Na majery už len nebudem chodiť. Ponavštevujem kdekoho. Človek má i radosť, keď sa takto dostane domov. Však som sa už teraz ani neúfal. Rád bych nájsť i istého poručíka z Horniak, ak ešte žije. Menuje sa Beňo. Spolu sme žili na ruskom fronte. Aj sme si dali slovo, ak prežijeme vojnu, vyhľadáme sa.

— Beňo? — postojí Šíverová prekvapená. — Pavol Beňo?

— Áno, Pavlom sa menoval, ak sa dobre pamätám. Mal ešte matku nažive. Písaval jej z bojišťa.

— No, za tým nemusíte ísť ďaleko. Len na kopanice pod Orechové.

— Nebájkujte. Čo by ten tu robil?

— A už je ten tu! — stojí žena na svojom. — Svet sa mu vraj spríkril, tak vravia ľudia, preto sa utiahol pod Orechové. Čudák akýsi. Vraj je pán a vzal si Holúškinu Annu za ženu a sedliači. Je aj podrichtárom.

— To je paráda! Ale vy ma iste šialite! — nechce ešte veriť…

— Čoby len. Uvidíte!

— To ma prekvapuje. Ale on spomínal čosi ešte na fronte, ja som bol jeho pucerom. — Martin, — hovorí mi raz, — najlepšie by bolo kdesi na vašich kopaniciach. — On tu kedysi bol s mladým Jesenákom. Ale to bych si jednako len nebol myslel.

Práve sa brieždi, keď vchodia do Lesnej. Stanko je luterán, ale jeho pohľad spočinie na bielom dolnom chráme s nevšednou vrelosťou. Zrýchli krok. Zrazu však zastane pri stĺpe, na ňom čítať: LESNÁ — malá obec.

— Hej, ty moja rodná vieska, — složí čiapku a zavzdychne si legionár. — Jakživ som si ťa netrúfal vidieť!

Šíverovej zvlhnú oči pri pohľade na to. — Vzdychne si a ponáhľa sa vopred. V chalúpkach práve vstávajú.

— Stanková, — zaklope na dvere chalúpky pri dolnom chráme, — otvor chytro, otvor! Vediem ti muža.

Na prah vyjde okrúhla, svedčná ženička a zápäť za ňou dvoje dievčat.

— Tato, tato, — vykríknu a vrhnú sa prišlému do náručia.

— Ja som to, ja…!