ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Legionár Stanko prišiel so Sibíri, — roznesie sa hneď a návšteva hrnie sa za návštevou. Príde ten i ten — pozrieť ho. Veď ho už neraz prežehnali. I jeho žene povedal nejeden za Maďarov: — Ešte i o tú chalupu prídeš. — A teraz, hľa, človek opálený, ale mladý, zdravý a čo všeličo priniesol svojim v kufrisku.

— Veď sme my tu doma tiež bojovali, — spomenie mu Srdovan, ktorému je do Stankov len cez ulicu preskočiť.

— A čo ten náš Adam, ide? Videl si ho? — dopytuje sa starý Jano Gelovič na syna.

— Dnes-zajtra príde,— uspokojuje ujca legionár.

— A o tom mojom synovi nevieš, Martinko? — uprú sa naňho mdlé oči tetičky Dubcech, suchučkej, skľúčenej. — Čo je to s tým Janom, keď nič nepíše?

— S Janom? Toho veru nečakajte. Umrel v Kurgane, v nemocnici, na týfus.

— Ach, Bože môj, Bože môj! — zastrie si oči nešťastná mať zásterkou. — Ja som to hneď vedela, keď sa mi raz prisnil v bielom ako sneh. A zas na koni čiernom ako noc. Už som ja vedela…

— Vitaj, Martin, — vstupuje do izby bodro blondák Svetlý.

— To je tiež legionár, — vraví Štefan. — Lenže si ten už oddýchol doma.

— Ty si to, Janko? — vstáva Stanko a pobozkajú sa. — Hneď som vedel, že staneš do légie.

— I ja o tebe. Aj som čítal, len som nebol istý, či si to ty. A kade si šiel?

— Na Zadnú Indiu, cez Suezský kanál.

— Koľko dní?

— Šesťdesiatpäť na vode, — a vyprávania nieto konca-kraja.

Radosť je veľká. Ešte toho týždňa príde i Adam Gelovičech, tiež z Ruska. Takto by už boli doma všetci legionári, talianski, francúzski i ruskí. Sedemadvadsať chlapov, zdravých, dobrej vôle, rozhľadených — Lesná má byť na čo hrdá. Iba ten Dubcech čo tam ostal. A syn ujca Želovičech zas tam kdesi zhynul na francúzskom fronte.

Stanko si najprv vydýchne a len potom pomýšľa sem i tam. V záhradkách kvitnú georgíny všelijakých farieb, i žltučké, vysoké rudbekie. Konope už vymokly, práve ich ženy trepú. Aspoň majú pritom o čom hovoriť.

— A je to pravda, príde vraj k nám na nedeľu i akýsi minister? — spytujú sa Stránikech ženy i Martina, ako by on všetko musel vedieť. — Je to pravda?

— Pravda, — vraví im legionár. — Budú sokoli cvičiť, nuž príde.

— Azda taký pán? — diví sa stará mať, cechmajstrová.

— Čo za pán? — Človek ako človek!

— Ako si to namýšľa. Podívajme sa! — hľadia za ním ženy. — Jemu je už nikto nič.

Zatiaľ si on kráča valom kamsi na kopanice. Zo sadov ozýva sa spev. Ovocia je vrch, dolina smrdí slivkami. Vyše obce kopú pri Šibici základy na Zuzicovu pílu. Oproti Svíbovému stavia zas vedľa hradskej nad samou vodou Adam Jozek, invalid, neogabaný a neoholený ako vždy.

— Čo to robíš? — volá naňho Martin.

— Staviam si hostinec, — pozrie naňho sebavedome.

— A máš peniaze?

— Čo bych mal? Však Friedländer dá. Ešte je rád, keď mu beriem ten materiál.

— Tak len stavaj! Licenciu, máš?

— Mám! I ty si pýtaj — dostaneš.

— A veru máš pravdu… — pozdraví sa Stanko robotníkom, staví sa ešte u Šíverov na Páterovom a potom ide rovno pod Orechové.

— Je gazda doma? — nazrie pod návratie, kam mu deti ukázaly cestu.

— Na roli je, — zťažka vstáva prekvapená gazdiná od ručnej práce. — Ak vám je načim, zavolám ho, — odkladá vyšívanie, iste na drobnulký čepček.

— Nie, nie, — dovtípi sa legionár. — Nájdem ho i sám. Sme starí kamaráti z vojny. Sľúbili sme si sísť sa, ak prežijeme to peklo. A tu taká náhoda!

— Hneď, hneď vám ukážem, kade, — vedie ho Anna zpod návratia. Vidieť, odľahlo jej. Človek v uniforme zpočiatku nespravil na ňu dobrý dojem.

— A to ste vy, Stanko? — poznáva ho konečne.

— Ja, ja, dievka moja, — smeje sa hosť. — Ty si ma, pravda, nepoznala. I ja som ťa ledva poznal. Čož’ pred rokmi bola si ešte len decko. Teraz si ženou. Jeho ženou. Aká náhoda! A už ste si čosi i prigazdovali.

— Veru už! — pýri sa žena, ukazujúc mu cestu. — Tadeto!

Martin vykročí rezko, po vojensky. Beňu nájde na širokej, peknej roli pridŕžať pluh, kým starý Kozák vedie Kvetule.

— Pomôž’ Pán Boh! — privolá pracujúcim. — Nepoznáš ma? — podáva Paľkovi ruku. — Ja som Stanko. Spolu sme vojenčili až do Bolechova.

— Ach, Stanko, Stanko, — zajasá gazda. — Tak si prišiel? Vitaj, kamarát! Teda si nenechal kosti na Sibíri? Ako sa ti vodilo?

— Mne ta. Za horšie to stačí. Ale ty ako si sa sem dostal? Dôstojník, a sedliačiš?

— Tak je to dobre, — podáva pluh Kozákovi, ktorý si Martina tiež obzerá od päty po hlavu. — Poď, ukážem ti svoje hospodárstvo! — pojme ho hneď so sebou. — Táto roľa je moja, i hentá, — ukazuje mu tably, ako idú poľom. — Kúpil som to perkálovské. I tie slivky sú naše… Vidíš, ako sa černejú. Kozák sa úfa napáliť z nich takej panenskej. On je v tom majster. Ale páliť musí sa už v obecných páleniciach. Staviame ich od jari. Len vždy ešte na ne čosi treba…

Kudlatý Brondo vybehne im oproti. V chalúpke zas Anna uctí mužovho kamaráta. Stanko vypráva o svojej ceste už ktovie koľký raz. Beňo zas o plánoch s dolinou.

— To by bolo! To by bolo! — prikyvuje leqionár. — Tak som si to predstavoval v mysli, keď sme bojovali za tú republiku. Nech je tomu ľudu lepšie ako prv. A našim deťom… Však, hľa, i vy už čakáte radosť. Čo, ak bude syn?

— Bude pomáhať, — pozrie Paľko na Annu starostlivo.

— A ak bude dcéra?

— Bude húsky pásť, — usmeje sa gazdiná.

— V gazdovskom dome dieťa sa vždy zíde, kým jest na čom gazdovať. Keď niet, je zle!

— Ale Pán Boh vždy opatrí, — dôveruje gazdiná.

— Veď je tak. Ja som to skúsil sám na sebe, — prisviedča Stanko. — A na nedeľu príde vraj do Lesnej minister Čremošný na sokolský slet. Prídeš?

— Neviem, — stisne Paľko plecami a mrkne na Annu. — Neviem, ako budeme.

— Ó, len ty choď! O mňa sa netráp…

— Dobre by bolo, keby sme boli všetci spolu a zasvätili i tých veľkých pánov do našich plánov. Len príď, ak bude možné! — lúči sa Martin. Beňo s Brondom vyprevadia ho na dolinu.

Keď sa vrátia, mať Holúšech vypráva dcére, ako Jarkoviča ktorejsi noci vodilo čosi po Šibici. A to vraj nebol nikto iný ako Jano Klupkech. Celá dolina sa na tom zabáva.

— Vidíš, duša, — pohladí večer Paľko ženu po opadnutej tvári, — mňa sa veru tiež navodilo, a po inakších vodách, ako je Šibica. Po mlákach a barinách. Tiež som dosť skúsil, kým som sa dostal do našej chalupy.

— A neľutuješ? — obráti k nemu Anna vpadnuté krásne oči.

— Prečo bych mal?

— Vždy sa bojím, ak ťa ešte odvlečie niečo.

— Čoby. Však mám všetko, čo som hľadal. Pokoj, kúsok chleba a peknú, mladú ženu.

— Takú mrzkú! — zakrýva si tvár.

— Opeknieš, neboj sa! Nech nie to, šli by sme na nedeľu na tú slávnosť. Iste by ti ten minister polichotil.

— Pôjdeš už len sám.

— A tebe bude smutno…

— Nebude. Ale, — chytí ho silno za ruku, — chcem ti voľačo povedať.

— Čo?

— Ak by som umrela…

— Na čo to len myslíš, Anna? — sovrie ju do náručia. — Ty máš len na veselé spomínať a na pekné myslieť. Čoby si len mala umrieť. Však ti zavolám Schettera a Kaliniačku z Čreníc. Azda ťa nenechám na tieto baby? — teší ju, ako vie. Jednako ho strasie pri pomyšlienke — a ak? V duši sa mu ozve čosi bôľom. To je súcit s utrpením ženy.

V sobotu nadíde pekne pristrojená sedliačka, Kaliniačka z Čreníc. Kedysi musela byť frča. Prišla Annu pozrieť.

— Ó, to ešte nebude! Tak o týždeň! — uisťuje, len jej tak čierne oči behajú. — Čo mi dáte, — obráti sa do kuchyne k Beňovi, — ak vám chytím chlapca?

— Čo ja viem, babka? — usmeje sa gazda. — Kúpim vám čižmy.

— Ale pekné.

— Také s rozmarínkom.

— Ó, ja som už na také stará. Ale musia byť pekné. Nie ako s peci do sáry.

— Budú, babka! Budú!

— A ak bude dievča, vybijete ma?

— Čoby! Len nech je trochu belšie ako vy.

— A to čierne dievča nie je pekné? Ja tiež nemôžem zato, keď som ohorela pri sviečke na Vianoce. A moja Kačka je ešte černejšia a pred chlapcami neviem sa ani obohnať.

— No, veď — no, — pripúšťa i Beňo, — je biela krása i čierna krása. Ako by nie? A čo u vás nového, babka?

— No, chystajú sa vítať toho ministra. Musíte ísť i vy. Nech nám niečo dá.

Skutočne je rušno na doline. Najmä v Čreniciach a dolu v obci.

— A že príde k nám ten minister? — spytuje sa stará Mišugová mládencov, keď si diškurujú na hradskej.

— Príde, tetička, príde.

— A kedy?

— Nuž zajtra. Mali by ste aspoň kvočku zarezať, — má to Kačkin hneď hotové.

— Ale iď, ty ohava! Čož’ ten príde azda na moju kvočku? — odvráti sa totka a kráča na horný koniec. Ale doma vraví mužovi: — Starý, veď má vraj zajtra prísť minister. A tá naša Beta, vidíš, nemá po tom Janovi podpory a druhé majú. Mala by veru ísť za nimi.

— Však jej to povedz.

— Minister príde… minister, — nesie sa z úst do úst. U richtára sa skoro dvere nezavierajú, čo chodia ľudia o radu.

— Pán richtárko, — počne hneď Eva Šípalech, vojenná vdova, nahovorená materou, — ja nedostávam podpory, iné dostávajú. Či by mi ten pán minister…?

— A nám veru, richtárko, tečie do chalupy, — žaluje sa ujčinká Krupicech, ktorá má aj inak s mužom dosť trápenia. — Strednú nám načim pooprávať. Máme peniaze na okolkovaní. Nemohol by to ten pán minister…?

— A ja, pán richtárko, — tisne sa mladá žena, Beta Miličech, rodená Šíverech, — prišla som, či by to ten pán minister nejak nespravil, čo bych mohla za tým mužom do Srbie…?

— Do Srbie? A ak ten Milič má tam ženu? Píše ti?

— Nepíše!

— No, vidíš. Nemala si sa, dievka moja, za takého vydávať… — rozhodne Pokryváč spravodlivý.

— A ja, ja… pán richtárko, — zamieša sa invalid Jozek, — čo by mi lebo dali nejakú pomoc.

— A načo?

— Nuž na tú krčmu. Alebo nech mi vyplatia podporu naraz! Keď mi ten Friedländer, potvora, nechce všetko dodať, čo mi načim.

— Ba ty to chceš azda veľa?

— Len čo mi načim.

— Pristaň na tom, čo ti prichodí. Friedländer ti toľko sverí. Ja viem.

— Počuj, richtár, — vojde i Stráník, cechmajster, — mne, však vieš, veru zdochla krava. A peniaze mi tiež tam zadržali, šľak ich… Azda by niečo kdesi-čosi ten pán minister?

Pokryváč prikývne každému, poteší, ako môže. Keď je toho veľa, buchne dverami a ide záhumním do dediny. Na ceste stretne učiteľa Jarkoviča z Mokradia.

— Kam, pán učiteľ? Kam?

— Na faru, — hľadí tento v ošúchaných šatách, vychudnutý, ako by len raz do dňa jedol. — Príde ten pán minister a my, cirkevní učitelia, sme bez platu. Nemáme z čoho žiť a robíme, trápime sa ako štátni. Nech by sa nás zaujal!

— Však je to jeho povinnosť! — prikyvuje richtár. — Ale myslím…

— Čo myslíte, pán richtár? Čo sa tu vôbec ešte dá myslieť? — znervóznie Jarkovič.

— Myslím, v Lesnej bude mať ten pán priveľa naložené. Neunesie to!

— Veď uvidíme.

Na obecnom dome je ticho. Notár s podnotárom škrabú na svojich miestach. Ale ľudia už i tu čakajú.

— Dobre, že ideš, — pristaví ho prvý Martinko Gelovič. — Tí naši býci sa zožerú, a aj nás. Mali by sme dosiať nejakú subvenciu. Príde k nám minister, a ako počúvať, i doktor Borovec, predseda Roľníckej rady. Nech by sme mali z toho i nejaký osoh a nielen parádu.

— Veru tak, — prisviedčajú i Peterec, Metielka a iní poprední gazdovia. — Nech nám tí naši spravia dobre, keď sú už takí veľkí páni.

— Veď-veď, — škrabe sa richtár za uchom, — však už spravíme, čo sa dá! — uisťuje, keď vidí, tu odhovárať — bolo by len liať olej na oheň.

— A ešte, richtár, ešte, — ozve sa mocným hlasom Bolvan od Jahodného, páleník. — Ešte vieš — tých financov nech si v čerty zoberú a kotlíky nech nám nechajú! Ak už má byť tá sloboda — nech je!

— Dobre, dobre… — sľubuje Pokryváč a notári sa dusia smiechom.

V ten čas príde do obce ešte i akýsi vysoký, tenký pán. Chodí sem a ta s hodnou taškou v ruke a dopytuje sa na obecný dom.

— Tam je, hľa! — ukazuje mu ochotne pani Ganslová, ktorej práve vypráva slečna Nelly, aké budú mať zajtra krásne šaty. Biele — krepdešínové.

— Ďakujem! — ukloní sa cudzinec a o chvíľu otvára dvere na obecnej kancelárii.

— Koho to len čert nesie ešte? — pomyslí si richtár, zmerajúc príchodzieho holobrádka s nápadne pehavým obličajom.

— Som Melounek, geometr, — predstaví sa tento. — Úradne ma sem poslali premerať Zapperov veľkostatok, čo patrí pod záborový zákon. Potreboval bych nejaký skromný byt, pán starosta.

— Ach, vitajte! — vyjasní sa zrazu Pokryváčova tvár. „Konečne jeden milý človek,“ myslí si richtár. — Už sme vás čakali, dobre veru, že idete… My, pravda, v Lesnej máme ľudí na všetko. Máme toť Metielku a Mišovica, tí rozmerajú i celý lesniansky chotár. Keď ste sa vy tomu však už učili, azda vám to pôjde lepšie. A ľudia aspoň uvidia, že sa robí niečo. Byt, rozumie sa, bude. Najlepšie by bolo u Šestáka. Tam sa môžte i stravovať. Jano, — kývne hlava obce na Drglu, sediaceho v kúte, — zaveď tohto pána k Šestáčke. Tá má izbu…

Na druhý deň je už pán Melounek známy v Lesnej.

— No, vidíte, — vraví Župica na priedomí, — to je ten pán, čo prišiel zapperovské rozmerať. Hľa, keď tá chudoba vyhrala, jednako už bude niečo!

— Len by nemeral darmo, — hmká nedôverčivo Krivošiak, bafkajúc z fajočky.

— To, Kristu — nie, — stavia sa Malek, ani už nejdúc z kostola domov, do Svíbového. — To bych sa ja uvidel! Však mi je zapperovské zrovna predo dverami.

— Povedz to tomu ministrovi, — naberá ho Krivošiak. — Inžinier je už tu, taký vysoký, tenký. Mohol by hneď namerať.

— Však veru to by bolo. A príde skoro ten minister?

— Má prísť. Však ho už kdesi pri dolnom kostole čakajú. Iba jedličia priniesli vraj na slávobránu neskoro. Ale to nič.

— Minister ide, minister…! — počuť i v Čreniciach po chalupách. — Ujec Fraštacký, nepôjdete si pozrieť toho ministra? — zapárajú chlapci do gazdu, čo vedie práve kobylu hore dedinou.

— Čož’? — okríkne ich. — Ja mám inakšieho ministra!

— A kde?

— Doma! Ženu!

— Či tak?

Popred chalupy stoja ľudia, pristrojení ako v nedeľu. Fraštacký zastane pred Spicech bránou so slnkovou ozdobou. Trhne kobylku, tá sa počne vzpínať a on nadáva, až sa hory zelenajú…

— Ty sajha… ty šubra, — ozýva sa po ulici jedna nadávka krajšia od druhej.

— To sa vyrovnáva so starou Spicovou. Vyviedla mu úrady ma roľu. To patrí jej. A kobylu vedie len, žebože, aby nemohla žalovať.

— To je podivný chlap, — vraví bradatý Dávid Neumond sedliakom pred zavreným krámom. — Na jar som si kúpil od neho desať metrov sena. Prídem ta — kde máš, Janíčko, to seno? A on mi ho počne merať metrom po povale. Desať metrov — on vraj to myslel. Nuž by to človeka neporazilo?

Ulicou funí auto. Za ním i druhé. Deti bežia im oproti.

— To je on, minister, vidíš? — dvíha stará mať Jesenákech dieťa na rukách a ukazuje mu na pána s pristrihnutým fúzom, v okuliaroch.

— Už ide, — nesie sa popred chalúpky, svetlasté, osvietené jasavým slnečným svetlom.

— To je on… To je on! — vravia chlapci. Niektorí z nich, Kaliniakov, Dučkov i Čereňov, navštevujú už klenovské gymnázium. I dievčatá sa nájdu, študentky, svedčné drobné žabky. Tie už nebudú sedliačiť.

— Koľko pánov! — čítajú ich ľudia, ale nepoznávajú okrem ministra iba klenovského Hôrku a bankára Bredu, sprevádzajúcich sviežeho Borovca a farárovho bratanca Machu.

Čreničania ich pozdravujú a páni sa ukláňajú vpravo i vľavo. Pred Kaliniakovou krčmou ich pristavia. To by sa ani nerátalo. Jesenák, ktorý sa už zas venuje svojmu gazdovstvu a cirkvi tu doma, s počerným, vtipným Čereňom prisadnú do priestranného vozidla a už to funí ďalej — do Lesnej.

— Akí páni! — hmkajú si ľudia popod stienky. — Idú s ministrom.

V Lesnej pri dolnom chráme víta príchodzích celé obecné predstavenstvo. Srdovan reční, urastená Anna Topoľcech oddáva peknú kyticu ministrovi. Len čo sa jej hlas trochu zachveje pri vinši. Za chrbtom jej stojí Nelly v bielom krepdešíne, pekná, ružová.

— Švárne dievčatá, čo, pán minister? — nakloní sa k Čremošnému spoločník, mladý, vyholený, len trochu už preriedených vlasov. — Čo, pán inžinier Kabáč? — nahne sa i za tretím pánom, tam pri šoférovi. — Švárne, čo?

— Ale áno!

— Počujte, pán Kumhár, — napráva si sklá minister, keď sa auto pohne ticho ďalej, — len sa mi tu neprižeňte!

— Nebolo by to nič hrozného. Ako vidíte, pán minister, je tu krásy, panskej i sedliackej, na výber!

Pred obecným domom čakajú vysokých hostí vážnejší občania — Metielka, Stránik, Plavčo, Krivošiak, Hrebenár, Gelovičovci… Tu je i ujec Malek zo Svíbového. Tranoscius nechal v šenku u Želoviča. Však — neskape! Komisár Vydra postáva obďaleč so svojou urastenou dámou i s Krámerom a Pichlom v pestrom množstve zvedavcov. Okolo krásneho Napoleona, so sivými bodkami na krátkej kávovej srsti, poskakuje Fifi. Ten si ho však ani neobzrie.

Auto hladko zastane — na tváre viacerých vystúpi napätie. Ujec Malek pristúpi až k pánom, otvorí i ústa, rád by im čosi povedať. Lenže nieto času. A bolo by im čo povedať.

— Však ja poviem, — mrká Pokryváč na nespokojných, keď ho poťahujú za kabát. — Poviem, ale tu niet času…

— Nám prišiel i minister, — pichajú sokoli do orlov.

— No, daj si mi — človek ako človek!

Cvičí sa niže dediny, na priestrannej lúke pod topoľmi. Diváci sedia okolo na laviciach, alebo stoja, napínajúc hlavy jedno nad druhé. Vojenská hudba zahrá hymny a počne sa to. Sokoli, sídení z mesta a z okolia, nastupujú. Medzi nimi je i oduševnený črenický učiteľ Havel s hlavou ako guľa. Z Čreníc cvičia viacerí a niekoľkí i z Lesnej. Odmerané pohľady, svalnaté telá a pohyby, ako by uťal. Kde-tu ak čo mykne…

— Raz — dva — tri — štyri… — počuť úsečné povely a figúry sa tvoria i rozchádzajú.

— Pozri si len toho bieleho Martina Jurinech, ako sa napäl.

— A ten Jano Zadných je i dosť veľký a ako to strúha, — povrávajú si ženy.

— Ba mohol radšej doma ostať! — počuť akýsi ostrý hlas.

— To ste vy, pán rechtor? Čo sa tak hneváte?

— Ja som ich ešte nechcel pustiť, — mrzí sa Kremenáč, — ale oni len.

— Ide im to dobre.

— Keď nejde lepšie!

— A henten je šedivý, a ešte cvičí, — upozorňujú chlapi na Sokola.

— Čož’ sa ten tak narobí ako ty?

Kroje sa pestrejú farbami. Priestor je ako kvietím orámcovaný. Niekoľko pristrojených dievčat chodí pomedzi divákov so vstupenkami. Kto nemá — kúpi si a zastrčí do dierky na kabáte.

— …Raz… dva… tri… štyri…

Obloha je jasná. Neskoršie počína sa mračiť. Ľudia sa napínajú vidieť ministra. Sedí napredku vpravo Svarínskej, peknej, bielej panej. Len pohľad jej veľkých sivých očú je akýsi chladný. Tu je i jej muž s Beňom, sú okolo bratanca doktora Machu. Borovec, pán šedivých vlasov a mladistvej tváre, usmieva sa vedľa Mrávika. Inžinier Kabáč baví sa s peknou Nelly, kým Matej Kumhár zabieha zrakom medzi sedliacke dievčatá. Všetci sú tu, iba dolná stránka chýba…

— Hja, to ten Skalka… — potrhne sa čosi na ministrovej tvári, až si musí cviker napraviť. — Sprepadený chlap…!

— A čo Anna? — pýta sa Svarínska Beňu. — Ako sa má?

— Len tak… Nechcel som ani ísť, a vystrojila ma hneď ráno. Bojím sa o ňu.

— Neboj sa, Paľko! Žena znesie mnoho!

— Čo poviete na ten ľud, pán minister? — nakloní sa Svarínsky k Čremošnému, na jeho tvári je už zas pokoj a radosť.

— Krásny! — odpovie krátko.

— Zaslúži si lepší život v republike, — a farár vypráva ministrovi o stách chalúpok, o kráse i biede, i o velikých plánoch do budúcnosti. O železnici, továrňach, parcelácii…

Čremošný prikyvuje a dáva rady.

— Tak nám i vy pomôžete, pán minister?

— Vo všetkom, kde mi bude možné!

Po mužských nastupujú ženy v krátkych cvičných šatočkách. Kráčajú vzpriameno a odmerano z veľkého šiatra, kde sa preobliekaly.

— Raz — dva — tri— štyri! — ozvú sa povely a cvičí sa.

— Ej, no, to už nie! — pozastaví sa tetička Mišovicech. — To už veru nie! To bych ja našej Kači nedovolila za bieleho dňa tak sa pretŕčať. Čo je dievča na to?

— Veď majú galoty, — pohodí štverák Kačkin.

— Galoty — negaloty, to nejde!

— A tam tie šiatry dajú dokopy. V jednom sa obliekajú chlapi, v druhom ženy, — pozastavuje sa na tom ešte vždy pekná, okrúhla Petercová.

— To, na moj’ dušenku, — šepoce Trúskech vdovica, — môžu ich potom už i spolu dať.

— Eh, čo? — smeje sa im majster Kačkin, — vy ste z toho starého sveta.

— A ty si z nového? — podáva si ho vdova.

— Však si za mnou chodil a ja mám už syna do Sokola. Aký mi ho!

— A pozrite — hentú paničku tam za Beňom.

— Ach, zhyzda akási, — pohoršujú sa ženy, hoc si označenej švárnej dámy už i Kumhár všíma. — Takto sa pošpatiť.

— A však je to veru Sedlárová, — všíma si Kačkin.

— No, taká — to je už z nového sveta, čo? — pichne mu vdovica.

— A čož’ — azda nie? To žena bez rubáča ani neni ženou?

— Veru nie! To je ako vieru prehodiť, vieš! — kára ho Metielková. — Čo si myslíš, keď prehodí odev, je už väčšia pani? Iba pýchy má viac! To!

Pozornosť obecenstva ochabuje. Ľudia sa mrvia — rozchádzajú. Ešte čo tá matúšovská hudba naleje trochu života. Zato mládenci majú z toho radosť.

— Pekná paráda, — povrávajú si. — A čož’, keby tak prišiel prezident. To by len bolo.

— Však tí páni tam vravia — vraj i príde.

— Azda do Lesnej? Čo by tu robil? Iba ak do Klenova.

— Nuž veď do Klenova. A čo, keby i do Lesnej? Azda je to menej?

— Ba, je viac. Lenže to on sotva vie a páni mu nepovedia, — figľuje Kačkin.

Cestou do fary zavesí sa Maťo Kumhár Svarínskemu do ramena.

— Tak čo, Janíčko, čo? — mihne naňho prenikavým, silným zrakom. — Nemyslíš z tohoto zákutia? Pozri, Granec, Kurtovič, tvoj bratanec Macho, všetko sa to driape. Čo ste vy to tu za ľudia? Beňovi sa nedivím — to je proste blázon. Ale ty, ty… ty by si mohol, kým si mladý…!

— Nie, — odpovie Svarínsky vážne. — Chcem žiť v tichu a byť pánom.

— Pánom? Tu…? — zasmeje sa Matej, na jeho pohyboch poznať, že je už synom veľkých miest a dobrej spoločnosti. — Nežartuj, Janíčko. Čo ja neviem, čo je dedinský farárik? Akým pánom?

— Pánom sebe… slobodným človekom, vieš?

— Či tak? Ale toto nie je svet pre teba! Ten ľud je pekný, to je však ešte málo. Ty tu zakrnieš a bude ťa škoda.

— A ty čo?

— Ja som ti, Janíčko, prežil mnoho. Za boľševického vpádu mal som už i o život prísť. Teraz som v Bratislave — novinárom. Včera mi hovorili. Macho a Kabáč, že idú k vám. Idem, reku, i ja kamarátov navštíviť.

— Pekne, že si nezabudol na nás. A povedz, Maťo, ako je to tam?

— Žerú sa ako psi. Politika je hrozná vec, Janíčko!

— A Macho to chváli. Vyprával som sa s ním o tom.

— Macho? — stisne Kumhár pery. — On je človek práce, ale má chybu. Všetko vidí v krásnom svetle.

Svarínsky sa zamyslí. Akosi mu je smutno na duši.

Vo fare je však hneď veselo. Domáci majú hostí a hostí — vysokých i pospolitých. Čremošný, Borovec i Macho ledva sa odtrhnú od sedliakov. Inžinier Kabáč odprevadí švárnu Nelly. Keď sa vráti, Svarínskych skromný starý dom je už plný. Páni debatujú o budúcnosti doliny i Slovenska v najlepšej nálade.

— Pôjde to, len nám treba ľudí! — žiari doktor Macho. — Čo deň — napredujeme. Čo deň… Svet sa začuduje!

Beňo ešte ostal, už bratancovi kvôli. Beseduje s Čremošným. Zamýšľavý zrak, múdre reči a prostá sedliacka halienka — to ministra nesmierne zaujíma.

— Kde sa to len berie vo vás, človeče? — povie mu s údivom.

— Pán minister, to je dlhá rozprávka, — usmeje sa hostiteľ. — Nech sa vám páči, — ponukuje hostí šunkou a všeličím dobrým.

Na dvore pribúda sedliakov. Stránik, Malek, Metielka, totka Krupicech, Beta Šípalech… už je ľudí na chodbe i pod bránou. Svarínsky to tuší. Ide von.

— Ale, pán farárko, — obstanú ho, — chceli by sme ešte s tým pánom ministrom!

— Však sme mu to už s richtárom všetko povraveli, — vynájde sa Svarínsky, hľadiac ich uspokojiť. — My sme to už…

— Ale ozaj?

Pod bránou mihne sa i pekná postava v čiernom. Len tvár ani papier a oči podbehnuté.

— Prosím vás, pán farár, nebolo by to možné? — chveje sa ako list vdova Chrenková. — Je nám hrozné na tú penziu tak dlho čakať.

— Ja vašu vec pripomeniem. Viac, myslím, bolo by teraz bezúčelné…

— Prosím vás!

Poháriky štrngajú. Svarínsky vypráva o nešťastnej Chrenkovej. Čremošný vezme zápisník a poznačí si… Je toho už tam naznačené…! Nálada stúpa.

— Nech sa ľúbi! Nech sa páči! — usmieva sa domáca pani.

— Ďakujem… ďakujem…!

— To aj inokedy prídeme k vám, čo, pán Kumhár, čo? — potrhne suseda vravný Borovec za plece.

— Prečo nie? — obráti sa tento, vyrušený z tuhého dvorenia drobnej, kučeravej Ľudke Valerovej.

— Tak už len nezabúdajte na nás, — zdvihne Srdovan pohár. — A nech to bude! Naši sedliaci vravia, už to vraj i musí byť, keď sú i páni naši!

— Bude, všetko bude, páni! — uisťuje Čremošný. — Len práca a trpezlivosť!

— Pán podrichtár Beňo, ktosi vás hľadá, — vojde vyhriata slúžka z kuchyne.

Beňo vyjde trochu poblednutý v tvári.

— Čo je? — zachytí dievča Svarínsky.

— Majú syna! — povie táto bez rozpakov.

— Syna? Syna? — nesie sa okolo. — No, nech ho Pán Boh živí, — pripíja sa na slávu a veľkosť budúcej slovenskej generácie. A minister Čremošný dozvie sa len teraz, čo musí prežiť a koľko obetovať učený človek, ak si ozaj zamiluje ten prostý ľud, z ktorého sa zrodil.

Koniec druhého dielu.