ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Čož’ to len zas bude?! — povrávajú si ľudia po chalupách. — Nedarmo padol ten náš slovenský generál. To bol zlý znak, nedobrý!

— Azda by mali zas prísť tí s kosierkami? — počuť gazdov na poli. — To by nebolo dobre.

— Ísť — nejsť? — váhajú chlapci, čo majú rukovať a nevstúpili do gardy. Gardisti totiž, ktorí sú doma, soberajú sa bez slova.

— Len vy choďte, keď vás volajú! — posmeľuje richtár Pokryváč. Aj iní im vravia.

— Čož’ vám je ľahko, — odvráva Mišo Žilovatých, drsno zgániac na ujca Zrídených, čo sa bol práve potúžiť. — Tomu je ľahko. Vie ten, čo je vojna? Ale ja som len nedávno prišiel…

— I ja… I my…! — ozve sa z hlúčku mládencov pred Želovičom.

— Ani tej mladosti neužije človek, — mrzí sa Ičo Topoľcech, červenkavých vlasov a jedno oko má vyššie ako druhé.

— Ale neboj sa, — teší ho Jano Klupkecha, netratiac ani teraz dobrú vôľu, — však ťa tá Stránikech dočká.

— A ty, Ondro, pôjdeš? — spytujú sa Poplužných mládenca kamaráti.

— A čož’ ja nemám okolo čoho robiť? — stŕha sa tento.

— To, čo by sme ti šli my, chudobní, gazdovstvo brániť? — mrskne mu Janko Vieškech z kopaníc, hotový už na cestu. — Azda sme my len na to? — a hneď by bola ruvačka.

Po ceste ide Svarínsky do kostola. Pristavia ho.

— Čo, pán farár, máme ísť?

— Veru, chlapci, len ísť, — nezdrží ich ani ten.

— Ak bude zle, pôjdem i ja.

— To sa ľahko povie, — pošomre si ten i ten, vrhnúc ostrý pohľad za odchádzajúcim. Zato sa poradia a idú.

Ani tiché šťastie chalúpky hore pod Orechovým neostane nedotknuté. Paľko hľadí na Annu a nevie sa jej nasýtiť. Vyjdú spolu na dvor i na záhumnie i do zakvitnutého poľa. Obloha je jasná. Z vyhúknutej raži zavolá prepelica svoje — poďme plieť! Oproti zo zelenej bučiny ozýva sa kukulienka. Zájdu pod topole na Lieští a mladá žena oprie si peknú hlávku na Paľkove prsia. Kudlatý Brondo díva sa na nich múdrym zrakom a pokrúti chvostom radostne. Žilo by sa — sladko by sa žilo! Ale chýry letia, čo hodina, planšie chýry. Maďari idú od východu na Košice a od juhu na Lipovec. A ktovie, ako je i okolo Bratislavy.

— Počuj, Anička, — pritiahne si ju úzko k sebe, — mne by sa svedčilo ísť! I do gardy som vstúpil.

— Jojój, Paľko, a to hneď? — oblapí ho okrúhlymi, holými rukami okolo krku, pritúliac sa k nemu nežno, ako mačička. — Turíce sú tu. Čo bych si počala, ak bys’ sa nevrátil? — zalesknú sa slzy v krásnych, sivých očiach.

— Veď sa vrátim. Dlho to nepotrvá!

— Kto ho vie? Ja bych umrela za tebou.

— A ja bez teba, Anna, — objíme ju náruživo a pobozká. — Ale musím ísť! I za teba a za našu chalúpku musím. Nemôžeme žiť len sebe.

— Tak choď, ale sa skoro vráť! Budem sa modliť za teba.

— A čož’ sa ten človek pominul z rozumu? — vravia si pod Orechovým, keď sa dopočujú, že i Beňo ide. — Veď sa ešte ani neohrial pri mladej žene.

— Čosi tam musí byť, — hádajú i u Šupákov na doline, keď ho vidia ísť. — Kto to kedy slýchal utekať od mladej ženy na vojnu? A keby musel, ale on je už starší.

— Nevídali, — sekne odrazu i Sedlárová, nadíduc pre múku do mlyna. — To on azda nevedel, kde tá spáva, i pred svadbou? Akí mi svätí. Má jej ten už dosť!

— Ba kto sa v tom vyzná?

— Poďte, chlapci, — vraví Beňo mládencom v obci na hradskej, — idem s vami i ja.

— I vy, podrichtárko? To je už, vidíš, slovo! — vravia si medzi sebou vojaci. — On sa len teraz ženil, a ide. Teda poďme!

„Smutne zvony vyzváňajú, bude vojna…“ počuť spev po ceste. Ľudia vychodia z chalúp. Dievčatá blysnú smutne okom a dedina je zas prázdnejšia. V meste víta došlých Srdovan.

— No, chlapci, nič sa nebojme! Bude to len hračka. Pôjdete do Matúšova. A ty, Paľko, čo? — vytrhne ho zpomedzi nich za ruku. — Prišiel si s nimi? Doviedol si ich?

— Idem i ja.

— Od mladej ženy? A ťa pustila?

— Som, vieš, gardista. Hanbil bych sa nejsť.

— Len kam pôjdeš? — vraví mu potichu, keď ostanú sami. — Však ti nemajú čo do ruky dať. Od októbra nerobí sa u nás po fabrikách, iba hubou melie. Teraz niet zbrane. Maďari už vraj majú Košice… Tých boľševikov vedie akýsi Janoušek, Čech… A tu len sa ti prejsť po meste a uvidíš. Židáci sa smejú, mondokujú. Myslia si, zas bude všetko tak, ako bolo. A prečo by si nemysleli? Oni vedia, čo sa robí. Pozri hentoho, — ukazuje na vysokého, štíhleho chlapíka, práve prechodí cez cestu. — Poznáš ho? To je Arnold Šimún, ten poručík z Čreníc, vieš? Teraz má tu obchod. Už sa robí, že nás nezbadal. Nech by len prišlo na niečo, ten by sa nám odmenil.

— A ty kam pôjdeš? Ostaneš tu? — všimne si ešte Paľko, ako Arnoldovi zažiarily oči pod bránou, kde zapadol.

— Ideme s Vendušom najbližšou železnicou do Bratislavy, — hovorí Srdovan. — Ponúkneme sa, na čo nás práve môžu upotrebiť. Hoc i za detektívov. Gedeon ide ku Zvolenu. Chlapov má dosť, len pušiek keby mal… Ty, ak nechceš domov, choď do Matúšova. Tam sa azda doznáš, čo a kam!

Turíce, sviatky samý kvet. Inokedy samá radosť — teraz žiaľ. Minú sa bez muziky. Na Lesnianskej doline nejde práca akosi nikomu od ruky. Ľudia chodia do mesta — aspoň počuť, čo sa robí. Nosia chýry všelijaké — divé. Ženy idú najradšej k lesnianskej starej materi, do strižného obchodu k pani Schatzovej. Tu sa už sbiehajú nitky zo šíreho sveta, ako i z doliny. Police sú plné všelijakých šifónov, kanafasov a hlavy najnovších odkazov pani Ganslovej.

— Čo nového u vás, Evička? — pýta sa trochu dengľavej Malekech dievky, pozná ich všetky po mene, — tá Anna pod Orechovým už sa vydala? Mala pekný sobáš? Koľko bolo na svadbe a kto? — všetko, všetko ju zaujíma. Človek by ani nemyslel.

— A tu čo nového, pani Schatzová? — spytujú sa Lesnianky.

— Čo ja viem, Betka moja? — nazrie sa do košíka tej Gabajech. — Iba nedávno, keď tu bola Nelly Simorová, prišiel sa sem pýtať Edo Kertzer, inžinier, veliký pán. — kto je vraj tá hodná dáma?! A včera som ho už i videla s ňou v meste. Ani neviem. Čo bych vedela? Teraz je najlepšie, keď človek nevie nič.

— Čo by ste vy len nevedeli? — vymotá sa zpomedzi žien i Anna Beňová a uprie na Židovku veľké sivé oči. — Len nám povedzte. Potrvá to dlho? Čo počuť?

— To ste vy, Anička? — venuje jej hneď nebývalú pozornosť. — Aká bledá! Čo vám je? Vy sa máte teraz mať najlepšie v živote.

— Keď jej odišiel muž, — vykrámia hneď ženy Ručenech.

— Kam? Na vojnu?

— Veru!

— Moja krásna holubička, — pohladí ju pani po líci, — načo ste si ho len pustili? Ale však on príde! Dlho to nepotrvá! Ja som ho videla ísť, ale som nechcela veriť. Čož’ by to, takú krásnu ženu opustiť tak skoro! A ani ste ho len nevyprevadili.

— Nechcel! — zvlhnú Anne oči.

— Pravda, bolo by mu ešte väčšmi ľúto.

Po iných obchodoch hovorí sa otvorenejšie.

— Veru človek nesmie nič povedať, ale tej vojny bolo už dosť! — vykladá železník Stieglitz svojim sedliackym odberateľom. — A tí sprepadení Maďari už sú v Košiciach. Idú na Margecany. Idú od Rimasombat a od Lošonc. Ale sú už i naši tu. I jeden vojenský lekár prišiel, celkom hodný pán. Ja nič nepovedám, ale bez tej vojny by sme sa obišli. Neni pravda?

— Obišli, pán Stieglitz, obišli!

Po uliciach tmolia sa Čreničianky s demižónmi v plachetkách a v rukách s veľkými plecháčmi.

— Čo nesiete? — spytujú sa ich Lesnianky zvedavo.

— Mlieko, čo iné?

— Mlieko? Azda sa to oddá?

— Počujte, ženy, čo ste také smutné, — pichne ich v tom pohľade voltairovská tvár, počerný Fraštacký.

— Azda nemáme byť prečo? Však je vojna!

— Aká vojna? Čo za vojna? — pohodí ujec rukou ledabolo. — Maďari dostanú svoje a naši sú dnes-zajtra doma. Azda sa len nebojíte týchto Židákov? Radšej choďte domov, a ak máte cmaru, doneste. Prišiel sem vojenský lekár, — sníži ešte i hlas dôverne, — tam býva pri obecnom dome. Ten to potrebuje pre kone a platí za liter až tri koruny.

— Hí… tri koruny! — zhíknu ženy. — Ale nás nenaberáte, ujčenko?

— Čo bych vás? Pozrite, naše ženy z Čreníc už to nosia. Dostanú peňazí…

Skutočne pod bránou vedľa obecného domu miznú ženy i vychodia odtiaľ. A všetky s jasnou tvárou. Zvonec u vojenského lekára sotva prestane, zasa cengá. Po schodoch sa chodí hore-dolu.

— Nesieme vám to mlieko, — pozdraví úctivo objemná Kaliniačka, keď sa otvoria dvere.

— Aké mlieko? — diví sa mladý vojak s cvikrom na nose.

— Nuž ten cmar. Však vám je načim. — A načo?

— Vraj pre kone. Odkázali ste do Čreníc.

— Ale iďte! — zavrie dvere namrzený. Za prvou ide druhá, tretia a tak ďalej.

— Čo vás to len nabral za blázon? — hnevá sa lekár na ženy.

— Nuž veru tá potvora, Fraštacký, dal to ešte včera večer na bubon, — svesí ruky vychudnutá Ženžulová, naložená ani ťava.

— Povedzte mu, že je somár!

— Čo ten dbá? Len nech sa má na čom zasmiať. Však sa ten veru musel z čerta počať.

Za Ženžulovou nesú nádoby od Spicov, Dučkov a radom, gazdiné, nevesty i dievčatá, švárne Čreničianky. Lekárov zvonec cengá a cengá.

— Musí to byť zaujímavý človek, čo vás to tak nabral, — zmäkne nakoniec mladý vojak azda i pod dojmom poctivých a pekných ženských pohľadov. — Maly by ste mi ho poslať, rád bych sa mu poďakovať.

— Pošleme vám ho, pošleme, — nedbaly by ženy, čo dostaly, vrátiť. — A len ho dobre. Ten toho unesie i na voz.

Na rínku stretajú sa Čreničianky. Nedajú na sebe nič znať. Naťahujú veselé tváre.

— A si dostala? — pýta sa udýchaná Mariša Fraštackých ružovej Aničky Poplužných.

— Som!

— Len choď i ty. Skoro má toho dosť! — ponúkajú Marišu i druhé ženy, rastúc od radosti, že starý figliar ani svojich neušetrí. — Hej, ujec Fraštackých, haló! — volajú i viaceré na otca, keď ho tam zočia, — ten pán doktor sú hodný pán. Odkazujú vám, či by ste neprišli i vy k nim. Radi by vám čosi povedať.

— Nerobte si zo mňa blázna! — oháňa sa so smiechom, pichľavým ako šidlo. — Čo si ja podojím koňa, ha?

— A ty si môžeš z nás bláznov robiť, a z toľkých, vred teba popadol, — sosipí naňho objemná tetička Kaliniakech. — Teraz sa nám bude smiať celá dolina. Ani do kostola nebudeme môcť na nedeľu.

— Však by sa ľudia ani nezasmiali! — teší ich kajúcno. — Smiech, to je dar, to je zdravie, a to ide raz ty na tom, raz on na tebe. A veď mne to navravela pani Schatzová, tá vaša stará mať. Ponáhľajte sa vraj, Janíčko — tak mi ona — kým sa to nedozvedia v Zubrove, na Bašte a na horných dedinách, lebo bude cmaru ako vody…

— I teraz klameš, obesenec. Šľak teba trafil rovno na tú hubu…

— Jojój, to by bolo priveľa, — zakryje si ústa dlaňou. — A veď vás všetky zoberiem na voz, len nech príde naša Mariša. Poďte!

— To čo by sme ešte i tie nádoby potrepaly, však?

— A ja veru idem, — odváži sa neveľká Dučková, očú ani gazela.

— I ja… i my…! — hlásia sa ženy. — Veď ak si zláme voz, bude jeho škoda.

Anna Beňova stojí ako stĺp pred novou lekárňou, kde sa vysedá na Fraštackých voz. Čreničiankam sa ťažko lezie s plnými nádobami. Pomáhajú si jedna druhej. I Sedlárová zamieša sa medzi ne. Kúpila stužky i štrengličky hodvábu, vykonala si svoje u pani Schatzovej, len nepôjde pešo? Blysne okom na Annu a vyhodí sa pružno medzi druhé, až sa jej belasé tlačenice vyhŕňajú.

— Hio! — mrkne Fraštacký na svoje vycvičené, rozumné koníky. Voz zrachoce, plný, plnučký žien, naložený ani senom. Len pavúza by bolo načim.

— Čo tu stojíš ako Kača v čepci? — vyruší Annu z meravých myšlienok sestra Mariša. — Poď… Čo tu vystojíme?

— Pozerám, ak by ten Gedeon… Aspoň bych sa ho opýtala.

— Ó, kde je ten už!

— Odišiel? — pozrie mladá žena a v tom pohľade je celý jej smútok.

— Odišiel!

Doma Beňová, vojdúc do svetlice, hodí sa na posteľ a zaplače.

— Čo si ma len nechal? Čo si ma len nechal? — uľavuje si. — Teraz si už ľudia myslia všeličo a radujú sa. Bože môj, Bože môj!… — rinú jej slzy prúdom z tých krásnych sivých očú. Cíti, je to pre ňu dobrodením, keď môže svoj žiaľ vyplakať.

Vyjde do dvora — svojho dvora. Kozák opatruje dobytok. Kravičky rúkajú — jej kravičky. Nič ju neteší…

— Ale mh… mh, gazdinká moja pekná, — obalkuje sa ujec okolo nej, — veď on príde! Čo by neprišiel?

— Ó, ujec, —- pozrie naňho nedôverčivo, — vy ste jakživ neboli na vojne.

— Čože? — hľadí jej povedome rovno do tváre. — A v Bosne? Tí, ako tam fičaly guľky, ani keď sa sype ľadovec. A tu som, hľa! Čo sa náš gazda ide tej guľke azda nastaviť?

— Počuj, Anna, nerumádzgaj toľko! — kára ju zas mať, keď si nevie miesta. — Celá vyvädneš. Čože nájde z teba, keď sa vráti?

— Len či sa vráti, mamičenka. Mne sa tak zle sníva.

— Predtým si na sny neverila, teraz už veríš?

— Čo ja už viem?

Na noc príde k nej Mariša. Evuša, kreolka, odišla na majere, zpät za gazdom. Keď nemôžu obe, aspoň jedna, aby nestratily zálohu. Anna kľakne k stolu, otvorí Tranoscius a modlí sa, modlí. Mariša vidí skĺznuť lícom slzy ako hrachy a už je i jej do plaču.

— Počuj, Anna, — hľadí, čím by jej odvrátila myseľ na čosi iné, — zakiaľ príde, poriadime všetko! Po tej svadbe je tu samá nešvara. Zajtra sa dáme do toho.

Aj sa dajú a dobre je to tak. Upratuje sa a riadi v izbe, v komore i na povale.

— A čo len tu má? — zastane Mariša pri ťažkých debnách, poukladaných jedna na druhej.

— Knihy.

— On sa mi toho zakázal dotknúť. Stratila bych vraj svoj svet a nikdy bych ho viac nenašla.

— No čo, pozrieme, nebude to nič! Aké knihy, — vyberá Mariša, preberá. — Pozri, — vyťahuje jednu, — aká veličizná. Aká je to len reč? — počne slabikovať, ale nerozumie… Vezme druhú, tretiu, všetky poutiera, vykladá, prekladá. Za prvou debnou nasleduje druhá. I Annu to počne vždy viac zaujímať a obe sestry hľadia na stohy kníh s nevšedným obdivom a zvedavosťou.

— Musí len byť múdry, ak to všetko vie! — predkladá Mariša sestre obrázky i mapy. Nájde i takú knihu, v ktorej sú ľudia, ako ich Pán Boh stvoril. I pootváraní všelijak.

— Uh! — položí ju nabok. — To je ohyzdné!

— Vidíš, nepovedal dobre? Prisnije sa ti! — kára ju Anna.

— A toť je čo? — vytiahne Mariša zaprášený sväzok, netlačený, len písaný… „Narodil som sa v Hornej Mýtnej dňa 5. mája roku 1888…“ číta dievča zvedavo. „Otec, Ján Beňo, majetný gazda, umrel skoro. Ani sa dobre nepamätám naňho. Moja mať, Mária, rod. Macho, bola vraj veľmi pekná a je veľmi dobrá… Sestra Anička nám umrela na záškrt — už som len sám. Z kamarátov najradšej mám bratanca Janka Svarínskych. Hneváme ho, že bude kňazom, keď vie zarečniť Valibuka. Ani mňa nechcú nechať mamka sedliačiť, hoci mám pole rád. I kravy a kone… Poslali ma sem do Ľadnice na školy, kde toto píšem…

Rok 1902. Už som viac ako mesiac tu v Ľadnici, a len mi je smutno. Ďaleko sme od domova. Naše vrchy vidieť, ale s druhej strany. Niekedy ich pozerám s Jankom Svarínskych. Ešte dobre, že je tu. I Maťo Kumhár z Lehoty, Janko Granec z Turca, Kurtovič z Novohradu — s tými sa kamarátim. Chlapci zachodia na Kubovské. Tu sa i hrajú i bijú. Ale mne sa nechce. V našom dvore bolo dnes dvoje počerných dievčat zo Štiavnice. Majú čierne oči a sú veľmi pekné. Aj som sa shováral s tou mladšou. Povedala mi, že sa volá Martuška a že sa jej ja celkom páčim…“

— Ale dosť, nečítaj! — vytrhne Anna sestre denník z ruky. — Načo je to mne všetko vedieť?

— Blázonko, — smeje sa jej Mariša prostopašne medzi oči, — už je tvoj! Neutečie ti. No, ukáž, — aspoň kde-tu! — nedá jej pokoja. — Ja bych to veru všetko prečítala. Všetko! Tu si iste poznačil všetky svoje lásky.

— A načo mi je to vedieť? — odťahuje Anna sväzok vždy ďalej. — On mi i sám hovoril o všeličom.

— Veď aspoň niečo ešte, — pokúša Mariša. Tmavé, veľké oči zasvietia jej zvedavosťou. — Aké má len pekné písmo. Ale sa niekde ťažko číta. Ukáž…

— Nie, nie, — nevydá Anna tú jeho knihu. Len jeho. Vezme ju so sebou. Zato v izbe, keď je sama, nevie sa zdržať. Vytiahne denník zpod hlavnice, podíde k oknu a slabikuje… vytrhá čiastky tu i tam.

„… Rok 1903. Som v K…, na vyššom gymnáziu. Človek počína cítiť — už čosi je… Ten profesor Hrvol je Slovák z Oravy, ale slovka by nepovedal slovensky. Tu v K… nie nám je tak ako v L… Slovensky sa nesmie hovoriť. Spolužiaci zazerajú na nás niekoľkých. Najmä Židák P… je veľmi protivný. Stopuje Svarínskeho. Máme i domácu slečnu. Dosť je hodná, len je pripehavá. Večer som čítal román, keď prišla mlieko zohriať do našej izby. Stála pri peci, stála. Boli sme len sami. Aj som jej chcel voľačo povedať, a neopovážil som sa. Aký som len sprostý… Židák, Horn Ištván, pehavý, gambatý, sliedi za slúžkou Marínou do drevárne. Musím jej povedať — čo ten má s ňou mať? Nech si ide pustošiť svoju fajtu. Slovenke nech dá pokoj. Čo je tá na to?

„Nezabudol, že je zo sedliackeho rodu,“ myslí Anna, a prehŕňajúc sa, slabikuje ďalej.

… Rok 1904… 5… 6. Samé hádky so spolužiakmi… Dostali sme list až z Marmarošskej Sihote. Stopujú nás, či nemáme spolok. Radi by nás povyhadzovať. Dobre, že je tu Svarínsky. V učení nepotrebuje nikoho. I svaly má tuhšie ako ja. Nebojí sa nikoho, jeho sa boja. Boli sme v poli, až v hore. I Macho bol s nami, bratanec Jankov i môj. Ten je už oktaván. Tak sme si slovensky zaspievali, až sa hora ozývala… V knihovni našli sme staré slovenské knihy, pohádzané v debne. To sú ešte z času, keď sa smelo slovensky čítať. Rád bych sa cvičiť v slovenčine. I písať bych rád, ako Svarínsky. Ten má i verše. Granec nám už i prečítal rozprávku. Celkom peknú… Naši profesori sú veľkí gavalieri. Najväčší je latinár O… Ten má golier, až mu hrdlo tisne. Hlavu neobráti, len ak sa celý otočí. Na ľade dvorí slečne E… Pekná. I mne sa páči. Ale by ju sfúkol vietor. Tá Anica, čo slúži na poschodí, je veru krajšia. Oči čierne, líca ohorené. Smutno mi je, pusto — rád bych si s ňou pohovoriť. Načo len človek žije na svete?

… Rok 1907. V škole je stále búrno. A vždy búrnejšie. Svarínskeho nemajú radi, ale je dobrý žiak — nedá sa. C… vytiahol naňho nôž pred gréckou hodinou. Jano mu však stisol ruku a vypadol mu. Žid P… vyzval triedu nehovoriť so S…, má vraj iné myšlienky ako ostatní. To že je pansláv. Ale ja sa budem s ním shovárať, však sme rodina… Zmaturovali sme, Janko je praematurus. Ja som tiež dobre prešiel. Nemá nám tu byť za čím ľúto. Preč… preč!

Jeseň. Sme v P… na teológii. Matka chce mať zo mňa kňaza, keď sa i Janko dal na to. Tomu sme to predpovedali dávno. A on sa i dobre cíti. Pri farárstve bude mať času písať. Dnes už mal i srážku pre slovenčinu — chceli ho nabiť, nabil on. Z neho môže byť kňaz, zo mňa ťažko. Rád bych prejsť na právo. Matka mi píše, ona vraj nebude robiť na človeka, ktorého ľudia preklínajú… Jednako nevydoliem — nie je to pre mňa. Janka mi je ľúto opustiť… Už som v Pešti na filozofii. Tu je život veselý a mesto veľké, človek sa môže stratiť. V lesíku poznal som sa s Róži K… Pekná bona, brunetka… I dnes večer sme boli spolu. Vravela mi, že som chabý. Dokázal som jej, že som nie. Ale nám bolo potom smutno. Aj sme plakali. Aký je človek zlý a slabý…“

— Načo mi je to vedieť? — zavrie knižku a odloží. Vynesie ju na povalu a vstrčí schválne medzi knižky, aby ju nemohla nájsť. Ale o deň-dva vyhrebie ju znova. Čosi chce zvedieť — voľačo. Ten rukopis ju nepustí. — Aspoň vetu, dve… prechodí cez roky. I písmo je horšie, skazenejšie. Ťažšie sa číta.

„… Som v Prahe. Krásne slovanské mesto. Aký som len chudobný v ňom! Keď som bol doma na prázdninách, matka ma pozorovala a vraví mi — Paľko, aký si len divný. Ani sa nezasmeješ, ako kedysi, ani nepomodlíš. Musíš ty mať tých profesorov veľkých bláznov, keď ťa to tak učia. Pozri, čo som sa ja natrápila. Bez Boha musela bych zúfať… Čo som jej mohol povedať? Ja som už stratil Boha, stratil vieru — stratil! Keby to ona zvedela, uplakala by sa. Zato hľadám náhradu vo vede a umení… Svet je krásny. Ľudská myseľ tvorí veľké veci. Tvoriť, tvoriť, v tom je smysel nášho života i utrpenia… Študujem filozofov, starých, novších i najnovších… Čo z toho? Mnoho múdrosti, málo pokoja a radosti… Prečo vzdelanosť oberá človeka o pokoj, prečo? Došiel som k socializmu… Som socialista. Treba ľudí vyrovnať so sebou a s výhodami života. Všetkých ľudí! I poslednému toľko ako tebe! — píše Ruskin… Som proti vojne, za nové ľudstvo. To je moje náboženstvo.

… Londýn. Chcem poznať svet, veľký, nesmierny… Dnes som bol v Britskom múzeu. Čo tu bohatstva…! Torzá gréckeho sochárstva… Ako môže taký krásny svet tak zaniknúť? Či všetky svety zaniknú? Všetky?? Hrozné! Načo teda tvoriť? Pre koho… Obrazáreň je pekná, ale nie je taká bohatá ako v Dražďanoch. Umenie je božská vec! Človek sa diví, žasne a preciťuje znázornené veľké myšlienky, keď je nie umelcom. Smutné je len, keď z toho všetkého bohatstva nič, nič nie je naše, slovenské. Čo sme my, Slováci, popri Angličanoch, Francúzoch, Nemcoch a iných? Čo sme dali vede? Čo umeniu? Akú máme oprávnenosť žiť? Och!… Náhodou som sa sišiel so Svarínskym. Náhodou — v Londýne. Kto by tomu veril? Išiel zo Škótska, kde študoval s kolegom Š… Zarazil ma slovenský hovor na ulici. Kto je? — neodvážil som sa pánov osloviť. Išiel som za nimi do hospicu a nemýlil som sa. Zažili sme pekný deň… On už ide domov farárčiť. Nezávidím mu… Stál som na vrchu svätopavlovskej katedrály. Temža, mosty a domy, domy do nekonečna. Veľký svet, obrovský. A všetko to má niekedy zapadnúť, ako Ninive a Babylon?… Píše mi priateľ Jesenák z Čreníc. Cez prázdniny mám ho navštíviť. Nadaný, súci človek, ale chudák, je nemocný. Poznáme sa ešte z P.“

— To je ten, čo umrel, — spomenie si Anna. — Ten Jesenákech študent! — a číta, slabikuje, hoci ani nerozumie všetkému.

„… Paríž — matka umenia. Krásny, hriešny Paríž… Prišiel som večer a hneď som sa pustil voslep ulicami. Zamieril som k Sajne… Tu však nie je ako v Pešti. Život je na bulvároch… Ženy pekné, ale vyfarbené — púder a parfum, drahý i lacný. Aj ony sú také… Louvre, Opera, Dôme des Invalides, Eifelka…“ sleduje Anna očami. — „Sláva a veľkosť ohromuje zprvu, ale už dnes nič ma akosi nezaujíma. Umenie? Zovšednieva… Človek vidí vo svete mnoho, a nakoniec je horšie, ako keby nič nevidel… Chodil som v Boulonskom parku a rozmýšľal o smrti. Prišla mi na um i mamka. Moja dobrá mať, prečo ma len nenechala sedliačiť?… Tie dámičky stávajú sa mi protivnými. Ustatý som — vzduch ma dusí. Musím domov, domov…

… 1911. Matku som našiel zdravú. Tomu som rád… Naša inteligencia je ako vždy. Od ľudu ďaleko… kastovnícka. I medzi sebou sa delí podľa majetku. Nešťastný národ… Došiel som do Čreníc. Tu nám je dobre. Poznal som sa s krčmárom Kedrášom. Veselý človek, trochu si veľa žičí… S Miškom Jesenákom ľahli sme si do trávy za stodolu. Zahľadeli sme sa na repné polia a rozprávali, snovali plány. On by chcel slovenských repárov zorganizovať… Domáci sú ku mne milí. Starý Jesenák, chlapisko, len pozrieť, a Slovák. Ale Michala škoda… Už to vedia i tí doma, i on to vie… Bol som u národného majstra, obuvníka Srdovana. Šije, čo si kto príde rozkázať. Sbiera starožitnosti, rozširuje noviny a spieva si veselo ráno i večer. Zaujímavá povaha… Nedeľa je tu naozaj sviatok. Kroj nádherný. Nie pošmúrny, ako u nás v Mýtnej, ale samá farba — oheň a úsmev. Konečne niečo krásneho, čo je naše, a len naše… I v kostole sme boli… Krásny ľud… Tie dievčatá majú utešené oči… Kázal Jaroš, rozumný, pekný muž. Neviem, o čom. Ani modliť som sa nevedel…“

— Aha, čítaš! — prekvapí sestru Mariša hneď ráno. — Čo je tam?

— Pekné i hrozné, — spustí Anna ruky do lona a začervená sa, ako prichytená pri ťažkom hriechu, — Vidíš, nemôžem…

— Tak mi ukáž! Však ťa nevyzradím.

— On už tu bol, pozri, — číta nahlas z denníka. — Dolina krásna, ako sad. U nás, na Horniakoch, to nevidieť. Boli sme i na Hradisku… Otvorený kraj. Tu bych nedbal bývať…

— Tak, hľa, on sem prišiel, — napráva si Mariša šatku v zrkadle.

— A za Svarínskym. Však sú rodina…

„… Zasa mestá, cudzie mestá… Mníchov, Berlín, Viedeň… Mať ma volá domov. Čo ja tam? Tu, ak mi je krušno, blúdim po najhorších uliciach… Však sa len nablúdim… Keď ustanem, idem na byt a ľahnem si. Usnúť, to je najlepšie. Niekedy nemôžem, a čím sa viac nútim, tým menej… Štúdium počína ma nebaviť. Mám ísť domov za profesora? Otravovať sa maďarčinou? Čo z toho?… I tu si už viem peniaze vyrobiť. Len ich i rozhádžem… Včera sme sa bláznili s Gretchen celú noc. Kto by spravil zo mňa poriadneho človeka? Tá duša musela by mať niečo zo životnej prasily, nerozloženej rafinovanosťou poznania… moc nie ľudskú, lež božskú…“

— Čo to len popísal a načo? — spytuje sa Anna, hoci práve teraz počína chápať.

— To učení tak robia, — díva sa Mariša do písma, čo vždy ťažšie čítať. — Akí sú len — všetky svoje kúsky ešte i opísať! Veru, čo popášu naši chlapci, takí Jano Klupkech, Kačkin a ostatní — vie iba mesiačik nad Vysokou a oni. A čo ďalej? Teraz už najlepšie všetko vedieť…

„… Rok 1914… vojna… mobilizácia. Rukujem do Prešova… Galícia… Lublín… Nič — nič nie je sväté… Ako dobre Michalovi J., že umrel. Aspoň je doma a má pokoj. Nevidí krach slávnej ľudskej kultúry… Krach v prachu a krvi… Ani chrámy, ani umenie, ani veda… Kam sme to došli s náboženstvom, filozofiou i so socializmom? A čo veda? Jej obdivuhodná vynaliezavosť zvrhla sa na kántrenie ľudí… Máme ísť do ofenzívy. Mužstvo hľadí na nás, dôstojníkov, a chce nám vyčítať z tváre, čo a ako. Mne je už jedno… Zabávame sa s dievčatami. Priviezli nám ich plný vlak. Aká zábava? Hnus…! Na ceste pod krížom kľačí Poliak. Mrví pátričky, prosí Boha o ochranu a pod mantilom, vidím, trepoce sa mu sliepka, čo ukradol kdesi v dedine. Všetci robíme podobne. Všetci!… Do mesta došly vozne obuvi. N-ský poľský pluk hodil sa na baganče. Svoje cestou poodhádzali, ale za mestom ostali už bosí. Papier sa rozišiel vo vode… To je vlastenectvo — liferantov… Prišli sme do dediny B… Spať niet kde a zima je. Ľahol som si na pec a cimerkomandant rozkazuje: pán fíra bude spať v posteli s gazdinou, mužstvo na zemi. A sedliak? Ten, pravdaže, v — maštali. Tak je to dnes. Boh, ak je, môže mať radosť. Kde by však bol? Mohol by na toto hľadieť?

… Prežili sme hrozný deň. Bubnová paľba trhala smysly. Priateľ Z… sa zošalel. Hnali nás na bodáky… Uh, však je človek len zver. Niekoľkých z pluku zajali a ja, ja, ja ohliadam svoj brovning. Najlepšie by bolo skončiť. Nač taký sprostý život? Načo…?“

— Chudák! — ľutuje ho Anna. — On vytrpel mnoho!

— Ale čo len šiel zas do toho pekla?

— Vieš, on musel, — bráni ho žena. — Čo by ľudia povedali?

— Ak ťa naozaj tak veľmi rád…

„Rok 1917. Sme na talianskom fronte,“ slabikuje Mariša večer pri lampe. Písmo je vždy nesrozumiteľnejšie, ale mu navykly. „Ubytovaní pri U… v grófskom kaštieli. Slečny sú naozaj krásne a ohnivé, ani talianske víno. Len nevedia šarže rozoznať. Stala sa mi nehoda. Prišiel večer kaprál predo mnou. Pustili ho do mojej izby. Mňa chceli vyhnať, pán nadporučík už vraj spia. Ťažko som ich presvedčil o omyle. Ale slečna Magda to vynahradila… To bola noc z tisíc a jednej…“

— Bože môj, Mariša, — chytí Anna sestre kŕčovite ruku, — maj so mnou trochu milosrdenstva! Načo je to len mne vedieť?

„… Ranili ma do pŕs. Nemocnica… milosrdné sestry. Kde som sa tu vzal? Hovoria mi — budem žiť. Bol som operovaný, a ja ani neviem o tom… Pustia ma domov. I prepustia. Invalid? Dobre… Pôjdem k materi. Bude rada… Už som doma. — Mať plače, chudina, chorá je. A niet pomoci, niet! Utrápila sa za mnou. Krásna, dobrá duša, ani som jej nezaslúžil. Pochoval som si ju vedľa otca. Pane Bože, kam sa len teraz vrhnúť? Pôjdem za bratancom Svarínskym. On je kňazom na tej krásnej Lesnianskej doline… Nemôžem spávať — huh! Všetko mi ide pred oči… Musím utiecť — utiecť pred svetom, alebo zo sveta… Mám len hroby a…“

Tu sa denník končí. Niet ďalej. Ale tie dve podobné, viac len farbou pleti líšiace sa tváre vedia ostatné.

— Čo plačeš, Anna. Neplač! — trhá jej sestra ruku s očú a usiluje sa ju úsmevom uchlácholiť. — Neplač! Čo ti je?

— Dobre on povedal — netýkaj sa toho. Stratíš svoj svet a nenájdeš ho viacej, — zachvieva sa mladá žena bôľom.

— Ale, blázonko, azda ti dosť neriekol i sám? To sa všetko muselo stať, aby si ty mala takého muža. Rozumieš?

Anna v noci nemôže oka zohnúť. Dusno je — von pohrmieva. Keď jej klepnú viečka, hneď ho vidí, svojho Paľka. Zdá sa jej, berú jej ho, berú. Hen Anica, tá, čo slúži na poschodí. Tam zas Róži K… v peštianskom lesíku. Pekné vyfarbené ženy na parížskych uliciach… Gretchen… slečna Magda… všetky sa jej smejú. Všetky vystierajú po ňom ruky… Ešte i Sedlárová Kača.

— Čo je vás všetky doňho? — skríkne Anna ako v horúčke. — To je môj muž!

— Tvoj? — zdajú sa jej hovoriť. — Prečo ťa teda nechal, keď nemusel? Prečo ti odišiel tak ľahko? Vzdala si sa mu ako ovečka. Poznáš ty jeho búrnu krv? — naslúcha zbedovaná žena. Rada by im i odpovedať, a slovka nepríde jej na jazyk. Na prsiach cíti čosi ťažkého ako kameň. Znova jej príde pred oči on, Paľko… Smrť sa naňho škerí. Smrť… uh!

— Bože, zmiluj sa! — zastane a pretiera si oči. Perina je ťažká, horúca.

Na peci dýcha Mariša ticho, rovnomerne. Tupé údery hromu ju nevyrušia, preberie sa na sestrin hlas. Blesk hádže za hrsť svetla do chalupy znova a znova. Odrazí sa od zrkadla a osvieti kohosi pri posteli — dva silné vrkoče, krásnu hlavu a okrúhle, biele ruky, složené k modlitbe.

— Anna, čo nespíš? — zavolá s pece na sestru. — Zasa plačeš?

— Nie! Nič mi je!

Po doline šíria sa divé zvesti. Nevedieť, kto ich rozsieva. Len ich je vždy viac a viacej.

— Očula si to, Kačka? — volá tetička Ručenech, Príbelských, na susedu Bolvanech, — tí Maďari sú nedobrí ľudia. Chytili nášho legionára — vyklali mu oči.

— Och-och! — pokyvuje tetka rožkatou hlavou v tmavom ručníku, posiatom červenými hráškami.

— Veru ho i pribili na vozeň. Tak ako Krista Pána.

— Jojój! — vyjde i Holúška a zalomí rukami. — To sú ľudia? Kde si to počula? Ale také čos’!!

— Ženy idú z mesta. Už je toho plno všade. A ešte čo, — vystúpi hrôza na opadnutú tvár, — i brucho mu rozpárali a baganče mu ta vrazili, nebožiatku!

— Bože môj, — skľúči Holúška ruky, celá predesená. — A ten náš, kde to len tak išiel…

— Nemali ste ho pustiť. Oženiť sa, a odísť. Načo sa potom ženiť?

— Jojój, len to — nastokrát vás prosím — aspoň nepovedzte Anne! Umorí sa!!

Kde by sa však čo takého dalo zatajiť. Eva, Ručenech dievča, vypráva to práve Anne na záhumní. Na hrozný chýr zmrkne sa jej v očiach. Hneď však hľadí pokojne pred seba.

— Teraz už vidím, — vraví doma Mariši, — on musel ísť. Musel i on, veď to volá k nebu.

— Čo? — tvári sa sestra, ako by nevedela o ničom.

— Nepočula si o tom legionárovi?

— A ty to už vieš? Nechcela som ti o tom vravieť.

— Viem, — a po tej jej krásnej tvári rozleje sa neprekonateľný odpor.

— A nebojíš sa oňho?

— Nebojím… Pán Boh je na nebi.

— Pani podrichtárka, tu máte list — vyruší ich hlas obecného sluhu, Jana Drglu. — To iste píšu pán podrichtár.

Anna berie list, trasúc sa na celom tele. Rada by ho otvoriť — nevládze!

— Daj sem, — vezme jej ho Mariša z ruky.

— Nie, nie! — otvorí si sama list a číta:

„Moja drahá žena,

iste ti je smutno, i ľúto, keď sme sa tak náhlo rozlúčili. Muselo sa to stať, duša, inak bych sa neodvážil pred ľudí. Rád som mal šíry svet — sklamal som sa v ňom. Vrátil som sa k svojmu ľudu a našiel som v ňom teba. Nemôžem na to hľadieť, žeby ten ľud bol komu podnožou. Preto som ťa opustil na čas. Z Matúšova dostal som sa do Ružomberka, kde je i Julko Bieda, dobrý kamarát. Počal bankáriť v Klenove. Z Liptova šli sme do Košíc. Keď sme ich vyprázdnili, ustúpili sme do Šariša — k Lipjanom. Maďari dostali i Sabinov. Tu sa im však povodilo. K nám sa pridružil i istý úradník zo župného domu. Boľševici sa v Sabinove zabávali, tancovali s dámami a ten náš človek, preoblečený za parobka, zamiešal sa medzi nich. Zatancoval si, zabavil sa s dievčatami a vyzvedel všetko. I čo sa robí s majetkom našich jednotlivcov, aj ďalší plán. V noci sme ich odrezali a zničili. Na Rimavskej doline tiež dostali. V Tisovci strojili sa riadiť zábavu v peknom ev. kostole. Naši prepadli ich nočnou hodinou, mnohých pobili, ostatných vyhnali. Hrozné veci, čo tieto zvery v ľudskej koži popáchaly, nás len rozhorčujú a dráždia. V Miškovci istej Češke, čo bola na pošte, odrezali prsia a zohavili ju. Druhé dve pribili o stôl za jazyk. Oni môžu postúpiť, ale tam u vás nemáte sa čo báť. K nám to nepríde — zaženieme ich…“

— No, vidíš, Mariša, — blysnú veľké, navlhnuté Anine oči, — však on musel ísť!

— Musel!

— Čo by sa robilo s nami, nech tak prídu k nám?

„… Nestrachuj sa teda, drahá Anička moja — čítajú ďalej. — Kozákovi povedz, ten, čo načim, všetko ti opatrí. Stále spomínam na teba — vo dne i v noci. Niet azda chvíle, že bych ťa nepobozkal v duchu. Veľmi túžim po tebe, ty krásna hviezda môjho života. Myslím, skoro sa uvidíme a bude nám dobre. Vieš, dušička, šťastie sa musí zaslúžiť utrpením. Vtedy je najsladšie. Mnoho, mnoho ráz ťa bozkáva… Tvoj

Paľko.“

„P. s. Abych nezabudol: tu som sa stretol i so Sedlárom, Kačiným mužom. To je vojak, ani mu páru. Spolu sme. A zdá sa, už by tej Kači i odpustil.“

Anne ako by len spadol poklad s neba. Zabúda na všetko, čo sa dočítala z denníka, a zahrnuje riadky láskou, ako toho, kto jej ich písal. Číta si list znova a znova — pokrýva bozkami. Večer, keď líha do postele, položí si ho pod hlavu. Keď sa zobudí, siahne za ním, či je ešte tam. Či to nie je sen? Vezme ho, pohladí, položí za rubáč na holé zvlhnuté prsia.

— Môj, môj drahý! — šepocú jej ústa a vždy je s ním. Vidí ho, ako s Bredom, Sedlárom a mnohými bráni Lesniansku dolinu… kostol… chalúpky pod Orechovým, a nebojí sa viac oňho.

Chodí veselá — i zaspieva si. — On to obráni a bude dobre!

Chýry letia ako oblaky ponad dolinu. Tu biele, tu čierne… Maďari chcú našich odrezať na Vrútkach. Idú od Zvolena. Tam ich zdržiava Jánošíkova družina.

— Len keby naši mali, čo načim na vojnu! — povrávajú si ľudia.

— Nemajú dosť munície. Maďari to vedia.

— Ale vojsko už ide. Videli som v Matúšove, — uspokojuje gazda Plavčo. — Nepôjde to švagrom tak ľahko, ako si myslia!

— A však sme nie sami! — dodá Krivošiak, — Francúz nás neopustí!

Divé chýry blednú a život vracia sa pomaly do riadnych koľají. Ľudia pracujú ako obyčajne. V Čreniciach už stavajú i domy. Buduje i Harušin, ten, čo prišiel z Ameriky, a Fraštacký mu žíroval zmenku. Len toho treba viac, ako sa myslelo.

— Ale, ujčenko, — uspokojuje žíranta mladý Amerikán, — však ja, len nech sa dorobí, pôjdem zpät. Vyrobím doláre a povyplácam.

— Dobre, synku, dobre, — pichne doňho zrakom Fraštacký, — len by si mal ísť čím skôr. Kým je ešte ten dolár na Vysokej. Lebo vieš, ja mám chalupy celkom dosť pre svoje štyri dievky.

— Len čo sa dokončí stavba, už aj idem, — zdupluje Harušin.

Ešte však viac než sama vojna vyruší chýr, že Martin Sedlárech žije. Letí to spod Orechového ani pavučiny za bieleho leta. Ľudia zachytia, idú ďalej a roznášajú. Ani polhodinky, čo Anna otvorila list, a Kača to už vie.

— Teda žije? Chvalabohu, — usmeje sa Aničke Šupákech, čo jej s tým schválom šla až na roľu. — Už by mu bol i čas prísť! Však mi nemá kto lucerny odkosiť, dreva nahotoviť. Žena je len žena!

— Očuj, Martin ti vraj žije, — zvestuje jej invalid Jozek na hradskej, kde si už stavia chalupu na krčmičku. — Mala by si ísť na Mokradie.

— Ak príde, nájde ma.

— Ale, Kača — veď ti vraj ide Sedlár domov, — zájde sa jej tetička Malekech zavďačiť až do materinej chalupy v Slávikove.

— Viem, viem, — smeje sa žena, červená, švárna, len sa jej tak sukne osýpajú. Bolo už i horšie, a prešlo to. Nevyjde z vôle, keď za tetičkou ohlási sa u Višňov i druhá a tretia. Len keď je toho veľa, odsekne: — Keď príde, bude tu! Veru to tá pani pod tým Orechovým nemala čo pustiť na bubon. Ešte ja môžem lepšie žiť so svojím mužom ako ona, sedliačka, so svojím pánom. Panská láska na zajačom chvoste. Ja to už viem.

— Tá Kača sa toho Martina nič nebojí, — povrávajú si ženy po chalupách.

— Pozná ho! Vie, zúri, ale potom zmäkne ako vosk na slnci.

— A ozaj žil by ešte s ňou? — pochybuje tetička Stankech na Božej Hrsti pred Surovcovou, zaháňajúc kŕdeľ husí do potoka.

— Ba povedz, či by žil bez nej, potvory? Pekná žena čerta zdolá. A Kača je ešte vždy švárna. Ona to vie!