ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pomaly sa už naozaj jarí. Snehu niet, len na Vysokej kde-tu.

bavia sa detváky na osušených miestach. Beňo hľadí na ne ako na svoje. Pohladká po hlávke, vytiahne i korunku a pošle ich na dolinu k Žeruchovi cukríkov si kúpiť. Ony mu zas nosia kytičky snežienok, fialôčok, alebo za štipku devätorníka. Chlapci hrajú sa o guľky — biele, červené i modré. Holúšech Martin im je vodcom.

— Akí šarvanci, — myslí si mladý gazda. — Už by sa i mne zišiel taký, kravy pásť.

— Čo by sme lebo šli pod to Lieštie, — zašomre mu Kozák za chrbtom. — Ľudia sa chystajú.

— Poďme, — vystrie Beňo ruky, ako by si ich meral. Zapriahnu Kvetule do ľahkého vozíka. Naložia pluh i brány a — hajs… Kravy ťahajú, len radosť.

— Takto si! — ukazuje starec na roli, ako pluh držať. Najprv vodí Beňo a orie Kozák. Potom zas Beňo orie a Kozák vodí. Zem sa rozsýpa, vonia budiacou sa silou života. Na doline ruch široko-ďaleko. Všade orú, sejú jarinu. Tváre jasné, oči veselé. Ľudia sú už radi, keď môžu z chalúp.

Zpod Holúšech návratia vyjde Anna, pekná, rumenná. Díva sa, díva dolu na Lieštie pod vysoké, štíhle topole, kde sa Beňo s Kozákom práve obracajú na úvratí.

„Skutočne to on drží pluh? Naozaj?“ hovoria ale krásne sivé oči. Usmejú sa na čivkajúceho valaška a plná, ale pravidelná biela nôžka obíde devätorník, aby ho nepristúpila. „Skutočne?“

Vysoko do belasého čerstvého vzduchu vŕta sa škovránok.

— Hejk, ho… nože pekne… Nože rovno! — privráva sa Kozák kravičkám. Čo im ten len všetko vie povedať! A tie ako by rozumely. Obzrú sa niekedy, zarúknu. Obrátia pekné hlavy i za Annou, keď príde okolo obeda, vystrojená ani do kostola.

— Pomôž Pán Boh, — skladá obrúštek na medzu, vyloží košík a čo-to z neho. — Nesiem vám obed. Chcete?

— Chceme, chceme! Ako by sme nechceli? — vypriaha gazda kravičky. Pohodí im sena a i oni s Kozákom s chuťou sa dajú do misy.

— Pozrite, — ukazuje jarý starec na bučinové úbočia Vysokej, — tade sa kedysi skrývali chlapci, keď ich chytali na vojnu! Vtedy ešte nosili kosierky na širákoch. Najlepší a najsilnejší mohol mať tri, stredný dva a tak…

— To bolo inak ako dnes, — pochutnáva si Beňo na slepačom stehienku. — A mnoho tých chlapcov museli dať?

— Lesná troch a Črenice jedného a pol vojaka. Ale ich zobrali i viac. Hajdúsi prišli potajomky. Niekedy povedali — už je dosť. A keď sa chlapci počali vracať, chytali ich v noci. Obstali chalupu, a ak neutiekol — mali ho. I pesnička je o tom, a pekná, — objedá Kozák kosti ešte vždy dobrými zubami a hodí okom i do košíka, zkade sa usmievajú červené, pocukrované, guľaté šišky.

— Ako je tá pesnička, ujec? — sadá si i Anna k nim na medzu.

— A vypiť si priniesla?

— Priniesla, — podá Kozákovi fľašu s hriatym.

— No, vidím, vieš, čo sa patrí. Už môžeš byť i gazdiná, — glgne si ujec a hneď spustí trasľavým hlasom:

A hajdúsi na to:

Keď už nachytali, zobrali furmanský voz, priviazali chlapov povrazmi o rebriny a viezli do Matúšova. Koho raz sem dostali, bol tam i desať-trinásť rokov. Preto si i spieval taký mládenec:

— Maly jej i prečo, — ukladá Beňo šišku za šiškou a díva sa bokom na Annu. — Desať-trinásť rokov bolo veľa čakať.

— A daktorá i dočkala, — istí Kozák. — Spievalo sa i o takej. Ako je len?

spieva si starý Kozák, pospevuje, hoc ho i zadŕha trochu. Hja, inak to bolo kedysi! Keď si s Petercom zaspievali v noci na doline, chalupy sa zobúdzaly a v chalupách dievky. Čože teraz. Zato mladí naslúchajú. Anna kvitne a Paľko hladká ju po tvrdej, vyrobenej rúčke.

— Nikdy mi tak nechutilo jesť! — šepoce dievčaťu.

— To na zdravom vzduchu, a keď sa človek vyrobí…

— Jakživ som nespal lepšie! — chváli sa zas Holúške ma druhý deň. — Ako v oleji.

— To po ťažkej práci. Páni nevedia, ako sa nám, sedliakom, sladko spí. Ale ste počuli o tej Švihulovej na Kozobľakoch?

— Čo jej ten muž prišiel zo zajatia?

— To — to, — prisviedča vdovica, vystrájajúc ich zas z domu. — Plná je toho dedina. Budú mať s tým iste i úrady robotu.

— A kedy prišiel?

— Niekoľko dní je tomu. Ľudí sa ešte v dedine spytuje — kde vraj Švihulech chalupa? Zprvu mu nevedia povedať, keď toho mena je tu viac. Potom sa mu Eva Ručenech trafí cestou. Tá ho dovedie až na Kozobľaky…

— A Švihulová čo? — spytuje sa Paľko so záujmom.

— Zpočiatku ho príjme ako muža. I deti sa tak majú okolo neho. Rus, Osip, ten vysoký, s ktorým žila, stratí sa kdesi. Ona vyloží mužovi šaty, belasé nohavice, pruceľ, flanelový kabát… Všetko mu pristane. Len reč má ako Srb.

— Tak je to teda vec v poriadku.

— Čoby len bola? Ešte deň-dva. Ale idú spolu navštíviť rodinu. Zájdu ku kmotrom na bodovské kopanice. Potom k sestre, švagrovi, k sesternici… a tak radom. Jedni sa mu priznávajú — druhí nie. A tu naraz i ona, že je to veru nie Juro Švihula… tak.

— To je už chyba!

— A keby len to! Ale on vyhľadáva od nej, kde sú chomúty?… Kde je gepeľ? Kde je to, kde oné? Peňazí nemá. Predáva, čo mu príde pod ruku. A Beta Švihulka chodí do hory a nosí Osipovi ta kdesi jesť.

— Ba kieho? — zvážnie gazda. — To musím ta zájsť. Podívať sa.

— Veru ako podrichtár môžete. Čo tie biedne deti? Nevedia — majú otca, či nemajú? Môžu o všetko prísť!

— Ujec, poďteže sem! — volá Beňo na Kozáka, čo si práve napcháva fajku v kuchyni. — Videli ste toho Švihulu, čo prišiel?

— Videl.

— A čo? Je ten Švihula Švihula, čo myslíte?

— Nuž, — stisne Kozák plecami, — Švihula mal plnú tvár, tento má podlhovastú. Ale nohavice tak visia na ňom ako na Švihulovi. Pán Boh sa v tom vyzná. Lež pôjdeme. Slnko je už hore a ľudia sú dávno na poli.

Čím viac sa robí, tým viac zaujíma práca mladého gazdu. Prizrie sa všetkému. Rád by všetko vedieť.

— Ujec, a to ako? A hento? — jednostaj sa vypytuje. A Kozák je hrdý na takého učňa. Vždy jest čo robiť, nad čím rozmýšľať a ako vyplniť deň i noc.

Po hradskej hrkocú vozy, naložené ľuďmi ako pod pavúz. Červené šatky, splývajúce dlhým koncom po chrbte, červené sukienky a spev, dvojhlasný, melodický slovenský spev, nesie sa až na role a k chalupám.

— To sú Šíbania, moravskí Slováci. Idú na roboty… — vysvetľujú Beňovi.

— A kam?

— Nuž na veľkostatky. Oni k nám a my k nim na Moravu a do Čiech. Sťahovanie sa započne po chalupách, pod Orechovým i na celej doline. Adam Ručenech-Mašicech, keď mu otec málo nechal, tiež chce dostať kontrakt a ísť za gazdu s ľuďmi. Ale dobré miesta sú už tam. Jano Klanko, hlava trocha nakrivo, ale rozum na mieste, ten ide do Jaronovíc. Dučka z Mokradia učil cez zimu v škole kdesi na jahodnianskych kopaniciach, teraz to už v mene božom nechá a chystá sa do Milotíc. S ním idú ľudia radi, keď je človek. Gužvarech gazda, z tej kučeravej famílie zpod Višňového, hľadá ešte robotníkov. Potrebuje so štyridsať párov do Rakús…

— Tak čo? Kam ty? — spytujú sa dievky idúcky z kostola, kde sa ešte zašly odobrať. — S kým?

— Ja s Klankom do Jaronovíc.

— A ja s Dučkom do Milotíc, — vraví Beta Turákech v širokánskych sukniach. — Ten gazda poslúži i Bohu i ľuďom.

— A ja s Gužvarom do Rakús. Hádam pôjde i Eva, — ozve sa Mariša Holúšech.

— Azda by ste šly i vy?

— Prečo nie? A čo tu doma?

— A Adam pôjde s tebou?

— Chcel, ale ho mamenka nepustí. Má vraj roboty doma dosť.

— Azda len nie pre teba?

— Čo ja viem? Však nech si hľadá inú, ak sa mu páči!

— Veď si mu vraj napísala akýsi mrzký list.

— Čoby len mrzký. Ja som sa mu len nenúkala, ani sa mu nenúkam. A ty, kam sa dáš? — obráti sa ku Kačke Klankech zo Svíbového.

— Ja by šla s vami, ale neviem, či ma mamenka pustia.

— A vy?

— My máme až kamsi do Nemecka, — vzdychne si okrúhla, urastená Evka Sladonech. — Čo ja viem, či sa ta dostaneme?

— Čo je to s tým ľudom? Ako to žije? — diví sa Beňo. — Však je to ani sťahovavé vtáctvo.

— Veru tak, — vykladajú mu ženy na doline. — Cez leto bude miesta v kostole. A čo počať? V každej chalupe je toho namnožené. Zem nerastie, keď sa nehne ona, musíme sa my.

— Pôjdeme na majery, — vraví Mariša Beňovi, pomáhajúc mu Kvetule vypriahnuť z jarma. — I Eva pôjde do Rakús.

— Ešteže? — zastane mladý gazda, ako by jej chcel do cesty. — Kde by ste šly? Škoda by vás bolo!

— Aká škoda chudobného človeka? — zasvietia Marišine veľké čierne oči.

— Nie, nepôjdete! — ešte vždy ju nepustí s Kvetuľou do maštale. — U mňa bude dosť roboty. A vy máte tiež… Čo ty nemáš na čom robiť? Však si gazdovská…

— Ó, už idú i gazdovské dievky. I Anna Stankech z Božej Hrsti, i iné.

— Ale ty nepôjdeš! To by si azda pre toho Adama? — háda Beňo pravú príčinu.

— Čož’ tam Adam? Však ako mamenka povedia.

— Jano môže ostať, ale vy dve len choďte, — rozhodne vdovica. — Nás je doma dosť a vy si zarobíte niečo. A však, ak sa tu strhne čosi, zavoláme vás.

— A povedal ti čo, Anna? — pozrie Mariša na sestru významne.

— Nevravel.

— No, vidíš, — zablysnú jej oči akýmsi dravým ohňom. — Však ak by prišlo na to, máš šatstva i čo ti načim. Ale vieš, nech to tak so mnou, ja bych mu veru už i povedala. Konečne nebudeš večne mladá a to ti kazí šťastie. Už si mohla byť pod čepcom u Zázvorov.

— Veď už nevrav toľko, — červenie sa Anna, — on nie je zlý!

Dievčatá poberú si šatočky do vreca. Večer prídu ešte mládenci s Janom Klupkech z dediny. Krátky Ičo Čelkech naťahuje harmoniku. Holúšky musia s postele a zatancujú si okolo polnoci po chladnej hlinenej podlahe. Na tretí deň ráno vstanú uplakané.

— S Bohom sa tu majte! — lúčia sa Mariša a Eva s Beňom.

— Teda idete? — ľutuje gazda. — Nič vás nezdrží? Ale na svadbu prídete?

— Ak nás zavoláte.

Anna stojí pod návratím s batôžkom na chrbte a pýri sa, pýri. Odprevadia ich i s Paľkom na dolinu. Pred Žeruchom voz. Ľudí okolo neho a ľudí. I Adam Gužvara sišiel zpod Višňového pozrieť strýkov transport. Obalkuje sa okolo Mariše. Tá však ako by ho ani nezbadala. Skladajú sa veci — vrece na vrece. Mužskí i ženské lezú hore, kde sa kto obdrží. I Beta Turákech — miesto do Milotíc — dá sa s nimi. A Ičo Chovanech tiež. Ľudia pošuškávajú, že sa tí dvaja podobrili. Naposledy príde i gazda a gazdiná. Položia navrch v klietke sopár sliepok i buravého kocúra. Posadajú si a hio!

— S Bohom do jesene!

— Pán Boh vám pomáhaj! — volajú ľudia za nimi. I kučeravý Adam Gužvara díva sa za transportom, pozerá.

Tak odchádza voz za vozom a vyváža — živý tovar z doliny.

— Azda tu na okolí ani nik neostane okrem nás, — hovorí Beňo doma Kozákovi, všímajúc si jeho nakrivenej tváre.

— Veru nejedna chalupa je už podopretá kolom. Zato ostane nás dosť. Veď nás je tu azda bez počtu, — osŕka Kozák.

— Ľúto mi je toho ľudu. Čo to tam čaká tie dievčatá?

— Nemaj ty o ne starosti! — myká ujec svalmi ľavého líca. — Myslíš, tí mladí nejdú vďačne na majery? Však tam môžu robiť, čo sa im len páči. Gazdovia nechajú od každého transportu na modlenie a Pán Boh ich ochraňuje.

— A vám je čo, Kozák? — pýta sa ho Beňo, mysliac pritom na svoje plány, nasnované so Svarínskym a Srdovanom. — Čo tak osŕkate?

— Veru ma zub bolí, — prizná sa ujec a chytí sa za líce. — Bodajž’ ťa. A však ich mám i dosť dobré. Iba ten črenový. Mohol by si ísť so mnou k zubárovi podržať mi hlavu.

— K Schetterovi na Osadu?

— Ó, ja doktora nechcem ani vidieť, — bráni sa hneď Kozák. — Toť k Malekovi do Svíbového. Však sa ten do toho prv rozumel ako doktor Schetter. A sme tak trochu i kmotrovia. Pôjdeš?

— Prečo nie? Poďme. Brondo! — zavolá na psa, — poď, pôjdeš s nami!

Prejdú cez Poporec popri škole, kde učí Poleva vysokú matematiku. Niekoľko vŕškov hore, dolu a podvečer sa dostanú do útulnej dolinky. Tu stromy už silno pučia a vtáčatá štebocú. Chalupa zabelie sa medzi stromovím. Čierny Dunčo zašteká, ale sa s Brondom hneď skamaráti. Zpod návratia vyjde gazdiná, chýrečná tanečnica, len nebyť tých rokov…

— Doma je kmotor? — volá Kozák zďaleka, tlmiac veľký bôľ.

— Práve prišiel z oračky. Bol tam kdesi pod Vŕšky…

— Zavolaj ho chytro!

— Starý…

— No! — volá Jano zo dvora.

— Prišli kmotor Kozákech, čo by si šiel dnu.

O chvíľu vojde počerný, prešedivený gazda do chalupy, sošpúli ústa a podáva prišlým ruku, takú ako zem.

— Čo ste nám priniesli dobrého? — víta hostí. — Stará, prines nám niečo.

— Hja, čo my jesť, alebo piť…

— A čo? — diví sa Malek.

— Zuby, — ukazuje Kozák trochu napuchnuté líce. — Mám ich ešte niekoľko i dobrých. Ale toť, — otvorí ústa, ako vládze, a ukazuje prstom, — tento črenový ma skube. Vytrhni mi ho, alebo všetky, lebo — tuším — sa zošaliem.

— Čo len to — ľahká sprava! — vezme ujec zpod povaly pošvu a ako človek od remesla — vyberá z nej všelijaké háky. Jeden mu spravil Cigán Baláž v dedine. Druhý zas kováč Krušina. A ten tretí kúpil v meste u železníka Stieglitza. To je ten najpodarenejší, čím tak za hodinu vyvalí zub. — Tak si sadni sem, — postaví stolec naprostred izby, — a dívaj sa hen na tú hradu. A ty, stará, však vieš, čo sa patrí, chyť mu hlavu!

— Ja poslúžim, — skočí Beňo a s hrôzou vzdelaného človeka hľadí na nástroje i na zamazané prsty Malekove.

— No, ja nič, — vraví tento. — Ale to musí byť i nátura. Tak otvor hubu, — rozzevuje pacientovi ústa. — Ktorýže je to?

— Nuž tentohľa, črenový…

— Tento? — poklepká majster na zub tým svojím háčikom.

— Nie. Henten druhý vedľa. Ten… ten…

— No, sem s ním…

— Aaah-haaá! — zastone Kozák.

— Drž sa stolca. To nejde len tak! — posmeľuje Malek kmotra a vláči ho od sporáka k oknu so všetkým činom. — Drž saá…

— Bože môj, nechaj ma! — odtíska ho rukami, — nechaj ma, kmotríčko! Aaách-haaá…

— No, vidíš — už je von, — zvolá zubár víťazoslávne. — Už je, vred ho natiahol, — ukazuje ho na dlani. — Ten mal korene!

— Kristu, — zmrzne Kozák, — to je ten zdravý!

— Azda! No, vidíš a ten si mi ukazoval. Zato nič, vytrhneme i ten zlý.

— Jaáj, kmotorko, nechaj ma, nechaj, — bráni sa už ujec s mukami na tvári.

— No, nie, — nedá sa odbyť už pre reputáciu svojho umenia. — Musí von i ten! Čo sme vyvalili, to je ten dobrý.

Práca sa začne znova s nevšednou dôkladnosťou. Beňo nevie, čo počať — smiať sa, či ľutovať Kozáka. Ale čo? K Schetterovi nepôjde za všetky svety.

— No, oddýchni si, — vraví majster po chvíli domordovanému. — Počkaj, soľou ti posypem ďasná, stŕpne ti. A aby si neumrel, upi si octu. Vyjdi na násyp a nadýchaj sa!

Kozák vyjde a odpľúva.

— Však som ja mal dobré zuby, — túži sa kmotre. — Nie ako majú teraz. Ešte má chalan materinské mlieko na nich, už má prázdnu hubu, alebo plnú zlata. Jednému-druhému ani čo by plameň šibal z pysku. Najmä tým, čo idú z tej Ameriky.

— No, poď ešte, — volá Malek. — Bohuprisám, už to musí ísť, hoc ho hneď i vred popadne…

Konečne to chrupne. Beňo ledva udrží hlavu v rukách.

— No, už je, — vypúli zubár oči so zadosťučinením. — Hľa, aký je veľký! Tri kliská má. Však som si i vystál, kým som ho vytiahol, — poškrabe sa za uchom. — Ale ja, vieš, mám na to ruku a oči. Mne to trvalo ak štvrťhodinku. Druhý by ťa vláčil, kmotre, i hodinu… ba i dve…

Vypijú po kalíšku slivovice a je po bolesti.

— Počujte, Malek, — spytuje sa Beňo pri odchode, — a čo za to?

— Nič! — utrie si ujec rukou ústa. — Však sme kmotrovia. Ja to už tak poslúžim tu na kopaniciach, či príde zub vytrhnúť, či ostrihať. To je už vždy Jano Malek, zo všetkých čiernych Malekov ten najbelší, — uškrnie sa gazda.

— No, ale vám už len dajú čo-to? — všíma si Beňo nápadne počernej pleti.

— Korunku… paklíček tabaku, — stisne zubár plecami. — Niekedy to bolo za šesták, i za päť krajciarov.

— Vezmite si túto maličkosť, — vtlačí mu do hrsti niekoľko koruniek. — To ako by Kozák, veď on robí mne. Bude vám na dohán.

— Nie, nie, podrichtárko! — zdráha sa, ale vezme. — Však nech sa vám len páči i druhý raz, — volá ešte zpred návratia. — Poslúžim vám vďačne, veľmi vďačne!

— Ha-ha-ha, ujec, — smeje sa Beňo cestou, — to je on najbelší z čiernych Malekov. Akýže sú potom tí ostatní?

— No, on to len tak, bájkár, — hľadí Kozák spokojnejšie. — Ale oni všetci ohoreli na Vianoce. A čo povieš na to? Dobre to ťahal, čo? A videl by si ho ešte strihať… Ani viedenský barbier.

— Len ste si vy vytrpeli mnoho.

— To je vždy tak v živote — jedni sa smejú, druhí trpia. Hlavné, mám už pokoj. A až teba zastihne podobné, podržím ti hlavu…

— Ďakujem za láskavosť! — zabáva sa Beňo na ujcovej dobrosrdečnosti. Doma si dobre zajedia a prejde bolesť, čo dá pojesť. Na druhý deň vyjdú orať i s Brondom na Kliny. Pred obedom zdvihne pes múdru hlavu, zadíva sa dohora a počne štekať.

— Čo je tomu psovi, keď len tak hľadí do neba? — diví sa Kozák.

O chvíľu udrie o sluch akýsi podivný hukot, zväčšuje sa, rastie. Konečne je jasné, niečo vrčí nad Vysokou.

— Hav-hav… — zašteká Brondo i zavyje.

— Čo to? — pýta sa Kozák gazdu, hľadiaceho do hlbokej modrej oblohy veľmi uprene. — Čo je?

— Aeroplán. Mašina, čo letí…

— Eraplán? No, no! — pristaví Kvetule a zadíva sa i on dohora na rastúci stroj. — Ach, ach, — pokyvuje si hlavou, — kde sa len podel starý Špalek. Ten mal, keď umrel, deväťdesiat rokov… bez niekoľkých sto. Čo by ten len na to? — Ani to nemá krídla, a letí. Rapoce a rapoce. Čo sme sa len načudovali, keď šla popri Klenove prvá železnica. Nik si nechcel na to sadnúť, keď šlo i bez koní. A tu — taký zázrak! A sedí tam niekto?

— Pravdaže sedí, — prisviedča Beňo, kým všetci pozerajú a divia sa. I Brondo i Kvetule. Všetci! — Veru sedí, tamhľa v tom koši. Pozrite!

— Kto by tomu veril! Kto by si i sadol na takú ohavu? — krúti ujec hlavou. — Však to musí mať čosi zlého pri sebe. I tie kravy ako sa mykajú. I tá teľná. Môže sa jej ešte i voľačo stať.

Beňo si všíma ujca a študuje, ako niekedy. Aristotela, Descarta a iných. Konečne i svet najmenšieho človeka môže byť veľmi zaujímavý, keď je jeho. Tak je to i s Kozákom. Všade nosí svoj svet, ako slimák škrupinu, a na všetko hľadí svojím spôsobom. Na druhý deň idú orať pod Studienku. Musia na hradskú a tu tuliká auto za autom. Treba sa im jednostaj vyhybovať.

— Eh, — hnevá sa ujec, — už veru nemá človek pokoja ani hore, ani dolu! Keby vstali tí z tej zeme, azda by sa i zbláznili. Aká len bola tichá tá naša dolina. Teraz? Tie ancikristy, — pľuvne za posledným autom, — len prgajú a prgajú do nekonečného sveta. Hneď by mi to do osky zavadilo. A kebych to — šľak ho trafil — mohol aspoň bičom vyšľahať. Voľakedy zakázal richtár v noci trúbiť — ľakajú sa vraj deti. A to, hľa, človek sa môže i zblaznieť, a nikto sa neobzrie na to! Mali by ste to v obci čosi-kdesi spraviť, — pozrie na Beňu významne. — Ináč — eh, presvätá trpezlivosť, čo to len bude?!

— Nový svet, ujec, nový svet!

— Keby len aj lepší. Ale čím sú ľudia múdrejší, tým je horšie.

Úrad v obci je pocta i vyznamenanie, lenže prekáža v práci. I Beňo to skoro pocíti. Čochvíľa chodia ľudia pod Orechové — pán podrichtárko toto, pán podrichtárko oné. Musí do dediny a starý Kozák robí sám. On je, pravda, rád. Orie si, vaľká pomaly ako na svojom.

— Hajs, no, moja! Čo si sa nenažrala? — privráva sa raz jednej, raz druhej Kvetuli. — Čo trháš? Čo sa napínaš? Hej… I ty? No, Kvetuľa — brázdou!

- A u tej Švihulovej nie je to akosi s kostolným riadom! — dochodia ženy. I kmotra Knugová zpod Pántového. — Eva, vraví — nie je to môj muž! I deti sa odťahujú od neho. A on len — žebože Juro Švihula — stále hudie — budeme si doma rádit. Predáva voz i všelijaké náradie.

Podrichtár chodí do kancelárie. Ľudia všade iba o tom. Švihula-Nešvihula? Celá dolina je plná toho.

— Včera bol i u nás, — vraví mu legionár Lúčan, ohorený, vážny muž, trochu už vráskavej tváre. Pustili ho domov, sadol si na svoj maličký majetoček a chce slúžiť ľudu v Úvernej. — Pýtal si na akúsi masť päťdesiat korún.

— A dal si mu? — rozhliada sa Beňo po neveľkej sedliackej izbe s verthajmkou v kúte.

— Ale áno, — prikývne pokladník. — Však je to on, Švihula. Už bol i na Župnom úrade v Matúšove. Aj v Okresnom súde už bol. Ukázal rodný list i výroky zo švihulovského majetku a dostal akési písmo.

— No, rodný list mohol na fare dostať. K výrokom zas prišiel ľahko doma.

— Ale bude to Švihula, — prikyvuje si Lúčan. — Ja sa tak trochu i pamätám na neho.

— Čo toho šľak trafí! — tvrdí zas v obecnej kancelárii svalnatý a inteligentný Želovič. A ten ako krčmár a sirotský pozná už všetkých ľudí i z úradu. — Azda som ho nepoznal pred vojnou? Tak ako toť pána notára, — ukazuje na vychudnutého Chrenku. — Že by to bol on? Ani chýru!

— Tak nech četníci vyšetria, čo je vo veci, — rozhodne richtár Pokryváč, spravodlivý. —- Hlavný Šverc je šikovný človek a i tak nemá roboty.

Na jednej starosti však nikdy nie je dosť. Hneď je tu aj iná.

— Čo, ľudkovia, ako sa máte? — spytuje sa Beňo, ako obyčajne, chodiac sem i ta. — Ako je?

— Zle, pán podrichtárko, — žalujú sa ženy, idúce do mesta na trh. — Však vraveli, keď tie peniaze okolkujú, už to vraj bude. I polovicu zadržali, a len nič.

— A čože je?

— Však je veru na moj’ dušenku s nimi zas len do čertvzatia! — vykladá objemná Sladonka z Mokradia. — Pre tie kolky!

— A čo?

— Falošné sú! — prikyvuje Sladonke Malečka, Klanková a iné ženy s batôžkami na chrbtoch. — Veru falošné!

Skutočne je s tým veľká starosť po chalupách. Ženy chodia do mesta a kupujú, čo je na predaj. Stankech mať z Božej Hrsti dala dcére Anne tisícku — choď a kúp, čo sa dá! Anna priniesla plátna na košele. Druhé zas zháňajú iné. chlapi zachodia do krčmy.

— Čo zjem, to viem, — uškŕňa sa počerná, voltairovská tvár Fraštackého u Kaliniaka v Čreniciach. — Čo vypijem, to užijem!

— A ty, Beta, kde? — volajú ženy za dievkou Gabajech, kráčajúcou chlapským krokom s nezbytnou tureckou šatkou na hlave. — Kde letíš?

— Kde? Joj, Bože môj, — pristaví sa na chvíľu, — nuž idem niečo ešte kúpiť, ak sa dá. Predali sme býka a toť. Či vieš, čo máš? Pozeráme včera tie levy i s tatenkom pri lampe. Oni si vzali i okuliare. Ale čo naplat! Však mi za to na môj’ dušenku Žid nič nedá.

— Veď ja tiež idem, — robí kyslú tvár i Anna Paráčech, z rodu vysokých Kuželov. Obe — robotnice za chlapa.

A po sklepoch čo len trápenia. Partéky sa navyberá i u pláteníka, i u železníka, i v takom všelijakom obchode. Príde však platiť a tu sa počne…

— Betka, — usmieva sa starý Šimún, ktorý si otvoril so synom Arnoldom obchod na strižný tovar v Dolnej ulici, — a sú tie levy nie falošné?

— Oj, nie, — drží sa dievka. — To sú veru spravodlivé.

— Ale tu máš, — pohládza si prešedivenú bradu a hľadí starostlivo na bankovky cez okuliare. — Pozri, tento lev nemá dobre ohnuté paznechty. A tento je zas veľmi vykŕmený a má byť chudý, — strká Bete kolky pred samý nos. — Vieš ty čo? Choď k tomu Srdovanovi. Ten ti pomôže. On toho leva spraví na dobrého.

— Tak mi dajte aspoň za tie dobré!

— Dám — dám, ako bych nedal? — behá mladistvo po kráme a vyťahuje baly kanafasu. — Dám, čo sa len ľúbi.

— Počúvajte moja krásna, — vraví zas Anne Holúšech Kohn, obchodník so všeličím, — ten paprček sa mi nezdá! Viete čo? Dám vám tri rífy plátna. Alebo zelenej farby si vezmite! Vezmite si federvais! Alebo si tú stovku zaznačím, ak chcete. Lebo, viete, peniaze boly všetky dobré a teraz sú falošné. Prečo sú falošné, nesmiem hovoriť, ale si môžem myslieť. Načo tie levy tam dávali?

Okolo poludnia vracajú sa ľudia z mesta. Beňo stojí pred obecným domom a čaká Annu. Popoludní majú vyjsť i četníci hore do Švihulov na Kozobľaky. Cestou ponáhľa sa Fraštacký, a pešo.

— Kam idete, ujec? — volá naňho podrichtár.

— Ba skôr odkiaľ, — uškrnie sa tento. — Z banky idem… z mesta. Nesiem ta peniaze a tu, že mi tie vraj nevezmú. Idem hľadať iného doktora. Veď ja tomu nájdem spôsob.

— Kde?

— U Srdovana!

— A je doma?

— V meste ho nieto.

— Počkajte, pôjdeme spolu! — schytí sa Beňo. — I tak mám čo-to s ním. Hej, ty, — pokýva na Trúskech chlapca, čo sa tade obalkuje. — Poznáš ty Annu Holúšech?

— Tú dievku zpod Orechového?

— Tú! Pristav ju, keď pôjde, a príď ma ohlásiť do Srdovanov. Vieš? Potom ti dám čosi.

— Ale nie na zadok, — figľuje chlapčisko. Má to už v krvi po otcovi.

— Nie, nie! Neboj sa… Ale sprav, čo ti vravím!

— Dobre!