ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bora vyšla pred svitaním do chlieva, odovzdala otcovi písmo o dare a povedala mu, aby šiel s ním hneď do mesta k advokátovi. Pehavý Güzü dcére porozumel a bral sa s papierom, ako pes s ukradnutým koštiaľom.

Potom dievča vošlo. V izbe bola celkom tma, a Bora, ako vstúpila, preca pocítila, že je tu muž. Tu bol jeho pach, teplo, tu spomienka na neho. A Bora, vykonajúc svoje práce, mala svedomie kľudné, čisté a teplé, ako mladá žena prvého rána.

Sadla si na peľasť mužovej postele a dlho načúvala jeho dychu. Tvár jej zmäkla, do očú sa jej drala vlhkosť a blažilo ju cítiť vedľa seba toho povestného, veľkého muža, ktorému sa tak veľmi podivovala ako dorastajúce dievča, a ktorý ju ozaj väčšmi očaroval ako Boh. Nežne sa usmiala, keď si pomyslela, s koľkými nádejami, s akou vznetlivou túhou, horúcou hlavou v lete sa mučila a preň zožierala v nespočetných nociach, mysliac len naň a v predstave rôzne sa mu vzdávajúc. Mäkko, maznavo hladila mužove vlasy, tak nežne, že sa ho ani nedotýkala, ako vánok, ako padajúce listie, aby to ani necítil, aby sa na to neprebudil.

Potom shodila čižmy a skrčila sa k nemu do tepla postele. Muž sa pohol vo sne a urobil jej miesto, ako svojej žene. Srdce dievčaťa naplňovalo veľké blaho a tak zostala posediačky, zasnene, opretá o lakeť, rukou obrubujúc mužovu hlavu, druhou spočívajúc na jeho prsiach, na pokrývke.

Dlho takto sedela a už ani nemyslela, len nechala, aby jej bilo srdce, chvelo sa a v tomto tichom odovzdaní sa bez vzruchu oveľa viac vsakovala muža do svojej duše, ako v besnení horúčnatého šialenstva. Jak silne sa cítila ženou! matkou nad mužom: ako by už teraz bdela nad kolískou svojho dieťaťa. Napadlo jej, takou letmou, prchajúcou myšlienkou, že je vlastne nectná osoba, ktorá sa predala a usmiala sa tejto myšlienke. To je nič. Táračky! Znovu pohladila mužovu hlavu, nežne, len tak v myšlienke, ani sa ho nedotknúc a zvlhlými perami šeptala, veď ho miluje! A či by sa vtedy nebola predala, keby sa bola zaň vydala? Tak by ho milovala viacej? alebo keby sa mu bola dala zadarmo, hlúpo, rozpustilo, len pre chvíľu? Tak by bola iná? Či im obidvom nie je takto lepšie? Aj jej, ktorá sa postarala o seba a o svoje dieťa, aj mužovi, ktorý sa nepotrebuje o ňu viac starať, o jej vernosť, veď teraz je už tak družkou Daniho Turiho na večnosť, ako jeho žena; len je lepšie obidvom, že nežiada od neho ničoho viac… A keď muž odíde, bude vedeť na neho čakať, bude vedeť trpeť, modliť sa, bude vedeť dieťa vychovať… Keď nebude mať inej starosti, bude mu vedeť zachovať vernosť, čistotu, meno…

Sedela s príjemným blahom. Skrčená ako mačka a i priadla.

Veď natoľko by nebola nikoho, lebo takto nemiluje nikoho na svete… Veď keby nebola dostala majetok od Daniho, ale od toho druhého, od Gyuriho, vtedy, Bože môj, vtedy by jej život sa stal peklom, ako by ju bolelo srdce, keby musela na jednom vankúši ležať s tým, koho nemiluje… A trebárs sa horký kalich odklonil od jej úst, preca sa striasla hrôzou, odporom, pri myšlienke, že sa to mohlo stať! Ach, či je dobrý Boh, ktorý vyslyšal túžobnú prosbu chudobného dievčaťa a nezmenil jej život v smrť.

— Dobre som sa modlila!… — povedala si polohlasne.

Potom pomyslela na to, čo veľkého jej urobil tento muž, jej Dani. Čo jej dal za tú maličkosť, ktorú mu mohla venovať a ktorú môže tomuto mužovi poskytovať. Niečo takého, čo dostal Dani Turi v ktoromkoľvek dome, od ktorejkoľvek ženskej keď ho smädilo, stačilo mu kývnuť a ponúkajúc mu prinášaly plné konvy… A čím si zaslúžila, že práve ona je tá vyvolená, ktorej sa tak dobre zavďačil…

A cítila sa tak dobrým dievčatkom, akým nebola nikdy vo svojom živote. A srdce jej zaleje náhle vášeň a klesne, nahne sa na mužovu tvár, na ústa a chtivo, chtivo, s odovzdaním saje, saje a bozkáva ho ako žena, bozkom manželky.

Dani je hrozne omámený. Prebudí sa, vyľaká sa, trpí a nechá ju. Pomaly sa mu jasní v hlave, čo sa s ním deje, uvedomí si, kde je a zo srdca sa mu hrnie pobúrenie, smiešané so strachom a s rozkošou. V bozku dievčaťa pocíti čosi cudzieho, čosi mäkkého, čo sa k nemu prilepilo, ako by bola vedľa neho vlastná žena, dávna, keď bola ešte slobodná, ktorá už tak dávno je k nemu nijaká a jeho vyhladnuté mužské srdce ožije a bere, vezme, prijme, utrhne radosť, ktorá naň padá…

Potom, potom sa ho zmocňuje tým väčšia únava, ochablosť. Už viac nezaspí, hoci je ešte celkom tma. Bdie a odsotí od seba ženine telo, ktoré sa naň zrúti ako zvädnutý kvet a obráti sa chrbtom k stene.

Lahodí mu chladný, studený, ľadový pocit, ktorý mu behá po tele. To ho privedie k sebe.

Bez akéhokoľvek prechodu myslí na svoju ženu. Vie, že si žena neľahla celú noc. Vie, že okná zatiahla, aby nikto nevidel, že bdie. Lebo vie, že jeho žena je najlepšia žena zo všetkých žien. Lebo takej ženy nieto viac. Preto jej je možné urobiť túto hrubosť, aj ostatné, ktoré vykonal, a ktoré ešte vykoná…

Dani sa odrazu začal cítiť v cudzej posteli, ako by ležal pod stajňou v teplej hnojnici. Zachvátil ho odpor. Hnus. Bol by vedel zvracať, krkať. Bolela ho hlava, krútila sa mu, pálilo ho zlé víno, ktoré večer pil. Rozhostila sa v ňom telesná aj duševná bieda.

Dlho sa sotva vedel chopiť myšlienky, len pociťoval, jak je nízky a podlý. Tá osoba sa občas pohla a v polosne niekedy natiahla k nemu svoju ruku, ktorej dotyk bol vlhký, pred ktorou sa odťahoval s práve takým hnusom, ako keby sa ho bolo dotklo nejaké odporné zviera. Potom zaspala a on sa zas preklínal, prečo nevedel vstať a odrútiť sa niekde, očistiť sa predtým, než sa dostane žene na oči.

Za zasmušile stiahnutým; obočím stále divšie sa mu zmietaly myšlienky.

— Hnus!… — šomral. — Fuj, čo sa stalo zo mňa!

O čo je iná jeho žena, než táto! Či je možno v nej videť handru, ako v inej žene? Či môže vedľa seba postaviť ženu, ktorá by bola od neho toľko a tak trpela, ako jeho žena? Vždy, vždy! V celom živote. Pane Bože, jak sa vyvinul ich život za tých niekoľko rokov, ktoré spolu strávili. A on je všetkým vinen. Len on. Cudzí nemôže zbadať, iný nemôže porozumeť, čím je jeho žena, čím je jeho manželka.

Ako by sa chystal pred Boží súd, tak premyslel na tomto mieste celý svoj život, na tomto mieste, ktoré mu pripadalo najsmradľavejšou mlákou, v ktorej kedykoľvek bol!

Jak je človek spupný v hojnostiach svojho života, ako nemyslí na zlé dni, keď ich semená zasieva… Som hriešnik, — myslel si Dani — nielen nešťastník? Kto si nechá ujsť dobré sústo, ktoré sa samo núka ústam človeka?

Pomyslel na svadbu, na veľkú hostinu a na prvú noc. A teraz sa neusmieval pri spomienke na tú noc, ale zosmutnel. Erzsi nevedela o ničom, čo ju očakáva. Myslela si, že je bozkom vyplatená na celý život, okrem tej rozkoše niet inej. Boh vie, snáď ani ten nevie, ako mohla mať taká matka takúto dcéru. Ako sa mohlo do neho zamilovať takéto dievča, práve do neho. Dani sa pamätá, ako hlučne sa smial vtedy dievčaťu, svojej žene-dievčaťu. A aký smrteľný strach ju zachvátil, keď sa dozvedela o hnuse, ktorý jej hrozí. Jak sa zmietala a jak zmierala. Jak sa bránila každému dotyku. A nočný zápas, ktorý mu hrozil rozvodom!… a pocítil hlboké dojatie, keď mu napadlo, akými drobnými potmešilosťami svádzal ženu s rovného chodníka dievčenskej mysli… A veru ani vtedy nezapôsobil na jej krv, ale na srdce, a panenské telo mu nedala do ruky túha po rozkoši, ale dobré a milosrdné srdce, ktoré sa sľutovalo nad mužom, ktorý sa trýznil, mučil, hýril i zúfalo ochaboval… Takej ženy nebolo viac po maďarských dedinách!… Takej svätice niet ani v nebi, aká bola táto žena. Jeho žena.

Ale čo! on nebol svätý, ani nechcel ním byť. Kto môže za to, že žena nenachádzala radosti v láske a neznášala bozkov svojho muža! Dobre sa pamätá na svoju prvú neveru, aj tá bola tak podlá, ako táto dnešná. Bol tri dni ženatý… A žena ho hneď pristihla…

Prečo mu odpustila! Mala ho naučiť cti, mala ho zlomiť… Ale jako? Je takým človekom, ktorého možno naučiť poctivosti? Čo by bolo z toho bývalo? Vražda! Nič iného.

Len teraz videl jasne veľkolepú dušu svojej ženy. Doteraz vedel ju len obviňovať pre jej frigidnosť a na ňu s valil všetky svoje prečiny, ako na pôvodkyňu, keď aj na nevinnú pôvodkyňu. V tejto chvíli však ho naplnilo vedomie hriechu, ktorého sily ešte nepocítil. Mrzelo ho, čo sa stalo a ľutoval, nie seba, ale ženy!

A kdesi na dne jeho duše žila akási zvláštna, temer nepochopiteľná predtucha, že dnes sa už miera naplnila, dnes sa už nedá nič odčiniť, niet vôbec útechy, ani budúcnosti… Nevedel, ako sa pozre žene do očí, lebo jej pohľad nezdal sa mu nikdy tak čistým ako dnes a nikdy ho neťažil taký hriech na duši voči nej, ako dnes.

A myšlienkami sa temer rútil do spomienok detstva. A táto krútňava nemala teprv dna. Čo bude, keď je koniec sveta? Čo bude, keď žena nebude môcť už ďalej trpeť? Jestli sa budú museť skutočne rozviesť? Keď už nebude mať vo svojom dome toho čistého oltára, ktorému tak privykol. Ktorého strata a hanebný zánik ho ešte nikdy tak neľakaly ako dnes.

Lebečné kosti sa mu div nerozpukly.

Srdce sa mu svieralo, ako by mal na ňom metrák ťarchy.

Chcel vyskočiť a vybehnúť, ale nevládal, pomyslel si však, jak je nesmierne ďaleko myšlienka od skutku.

Zostal tam, kde bol a zas nemohol premýšľať, ale posadla ho akási nerozumná zúfalosť a od nej sa mu triasla na hrdle tepna, ako by ho niesli na šibenicu…

V celom jeho živote sa všetko proti nemu sprisahalo, aby ani nemohol byť šťastný. Aké je to šťastie, ktoré mu poskytly víťazstvá prchavých chvíľ, v lone žien a v honbe za peniazmi, keď mu chýba zdravé, tiché, dobrotivé šťastie. Čo mu dá jeho domov a čo stvorí on svojej žene?… Má tá úbohá žena niekoho okrem svojich detí, s kým by mohla prehovoriť? A kto je toho vinou? Erzsi? A či by on nebol mohol tak žiť, aby si ho každý vážil a závidel mu? Veď v Erzsi miloval to, že ani v takých okolnostiach, ako žila vedľa neho, nemohli sa jej posmievať, ako by sa boli mohli smiať inej žene, nebedákali nad ňou, neposmievali sa jej, ale vážili si jej a povedali, čo počul na vlastné uši, že je to poriadna žena! Nezasluhuje si jej ten biednik Turi! Ten zatratený Turi!

A z toho mu napadnú rodičia; celé mutné bahnisko, ktoré sa tiahlo za ich životom.

— Má pravdu, má, chudina, — rozhodol spor, ktorý sa viedol medzi jeho ženou a matkou od počiatku, — nemohla inakšie robiť… — Spomenul si, jako jeho žena s láskou, jak nadšene chodievala k jeho matke, ako by bola jej vlastnou dcérou; ako sa poľakala, keď prvý raz počula, že nemajú čo jesť, ako im nosila, ako im dávala, nosila im múku i masť i peniaze, aj deťom na šaty, zaplatila dlžobu u žida… A požičala, a nevrátili jej… Dani sa vtedy len smial tej pôžičke. Desať zlatých! Že ich vrátia! Vtedy a vtedy! Odrazu vrátiť desať zlatých. To neurobí maďarský nádeník. To urobí len majúci hospodár, na kom si môže vziať, a ktorý dá niečo na česť. Ale chudobný človek? „Veď by vrátil, keby mal, ale keď nemá!“ A nemá nikdy. Ani vtedy, keď má. Lebo nemá istej budúcnosti, nevie, čo bude zajtra? A pretože sa vžil do toho, čo je na svete, že je chudobný, kto je schopný všetkého a kto si zarobí, ako môže. Pamätá sa, ako sa jeho žena krotko rozhorčovala, čomu sa len smial, potom na nahnevané výbuchy, ktoré ho dozlostily. A na tie drobné urážky, ktoré nasledovaly za sebou ako roj. Dlžník sa nahnevá na toho, komu dlhuje. I keď si nežiada svojho, ťažko vie odpustiť pôžičku, ale tým viac, keď si jej žiada! Potom ho skutočne znenávidí a uráža netrpezlive. A čo, keď sa dostane s nevestou do takého pomeru. Aj tu všetky dobré vzťahy sa chytro skončily a Dani spomínal nespočetne: nemám múdreho otca, ani matky! miesto toho, že by mi boli pomáhali v ťažkých veciach manželstva; kazili ho, ale ako ho kazili!

Na čelo mu vysadol studený pot.

Hodil sebou a čakal, ako by mal prísť koniec sveta. Nie je dobre premýšľať o týchto veciach!

A zaspal.

Keď sa prebudil, bolo už vidno. Bora robila čosi v izbe a pozdravila ho nežne, radostne, ako matka svoje dieťa. Prihovorila sa mu maznavo, vábivo, ale Dani bol mrzutý a odvrátil oči.

Div ho neranila mŕtvica, keď videl, že je už deň a už musí vstať, musí sa obliecť, musí vyjsť z izby, ľudom na oči, svetu na oči, aby si odvodil poučenie a ručil za svoje skutky.

Veru, bol to hriech, že nevstal včas, vo tme a nevykradol sa ako zlodej, kým celý svet spal. Teraz už môže prchať so svojou hanbou, ďaleko bude kričať, všade dopredu zavreští, kade pôjde, že aj deti ju odnesú s ulice do školy.

Zpočiatku sa ani nestaral o nič iného, len o toto, kým sa zlostne neposadil; nohy spustil s postele a s ospalými očami sa díval okolo seba po čižmách, na chvíľku zostal sedeť.

A v tejto chvíli Bora, zachvátená veľkou láskou sklonila sa pred ním, nahla sa nad jeho nohou, nad snehobiely priehlavok pekného tvaru, ktorý nebýval bosý, ako u iných sedliakov, bozkala ho, objala a zasypávala bozkami.

— Daj mi pokoj! — povedal Dani a zlostne odkopol dievča, ktoré padlo dozadu, celkom k ohnisku a šaty sa jej necudne odhrnuly. Dani, ako sa pozrel na ňu ani besný medveď, uvidel všetko skôr, než sa dievča mohlo prikryť, a odpľul na ňu. Opľul ju, napľul do nej.

Bora smrteľne sa poľakala a skrčila sa na zemi, v kúte a trasúc sa na celom tele, s horiacou tvárou striehla na svojho pána ako zbitý pes, ktorému sa ani nesníva o nevere a pomste voči pánovi: tomu je všetko dovolené.

Dani odvrátil od nej oči a nemyslel na ňu, ako by jej ani nebolo. Cical si zub a bol by sa najradšej búchal do hlavy za tú hlúposť, že ráno znovu zaspal.

Obliekol sa; keď sa mal umývať, Bora vstala, sobrala so steny najkrajšiu misku, naliala do nej vody z krčaha, ktorý bol pod stolom a položila ju na stoličku. Úbohé stvorenie, ako sa bálo, že muž neprijme jej služby. Bola šťastná, keď Dani sa začal bez slova usilovne umývať. Čakala naň s pripraveným čistým ručníkom. Dani ho vzal od nej tak ľahostajne, ako by ho sobral s vešiaka.

Studenou vodou sa trochu občerstvil.

Bora vytiahla svoj hrebeň, a kým sa utieral, očistila ho. Potom mu ho ponúkla zbabele, so strachom a vzrušene mu povedala:

— Môj hrebeň…

Dani ho vzal. Dievčaťu dojatím zaslzely oči, že ho preca len strpí.

Muž bol už hotový, chcel sa pohnúť. Ale zastal a vytiahol fajku, vyčistil ju, napchal, zabíjal čas, len aby čakal; nevedel, čo má robiť.

Bora sa dívala naň s boľavým srdcom. Neodvážila sa k nemu priblížiť. Bála sa ho a bála sa o neho. Vedela, čo sa deje v mužovej duši, vedela, že sa mu sprotivila, a že sa nikdy viac nestretnú. A nemohla sa smieriť s touto myšlienkou, nevedela, čo má robiť, aby ho zastavila na chvíľočku, aby dostala od neho ešte raz slovíčko v tomto živote.

Náhle ju prekvapila veľká radosť. Čosi jej prišlo na um. Akože mohla len toto zabudnúť!

— Dani! — ozvala sa a sama sa ľakla dôverného hlasu. Aj do muža buchlo toto slovo.

Mlčali. Chlap si napchával fajku a neprejavil žiadneho záujmu.

— Či sa pamätáte, že som vám večer čosi sľúbila… — povedala Bora tichúčko, lámajúc slová, lebo nevedela, čo mu má povedať.

Muž neodpovedal nič a bol ako z kameňa.

— Čosi som sľúbila… im…

Vytisla slovo a nevykala mu, ako keď si boli cudzí, ale onikala mu, ako by bola jeho žena a cítila neodolateľnú túhu tykať mu, ako minulej noci.

— Povedala by som teraz… — pokračovala s trápnou rozpačitosťou, že ju muž počúval s tvárou ani modla.

Dobrú chvíľu mlčali.

Zvonku zaznel krik. Potom zabučal kdesi vôl, u susedov zavŕzgala studňa, oknami potriasol akýsi vietor. A oni stáli a dlho sa ani jeden neozval. Ale obidvoch dusilo akési tajomstvo; tajomný obrat osudu, ktorý sa skrýval v hĺbkach nevypovedaného slova.

Bolo ticho, aj chlap si prestal pchať fajku.

Vtom sa ozvala Bora.

— Je tu grófka!

Dani sa k nej obrátil, ako by bol vedľa neho udrel hrom. Tvár sa mu rozbúrila a strnula, bol pamätený, poľakaný, chladnokrvný.

— Ako to vieš? — opytoval sa otvoreným suchým hlasom.

Bora vedela, že je pre ňu už mŕtvy, ale nevšímala si toho. Radovala sa, že ona to môže povedať svojmu mužovi; ako by bola spoločnicou tohoto človeka, je schopná s ním a preň každého hriechu. Bola by mu šla kradnúť a vraždiť a sadnúť si do väzenia, len aby jej potreboval.

— To nevie nikto iný, — šeptala — len ja. Lebo včera mi odkázala, kasnár mi doniesol list, v ktorom je všetko…

— Kde je ten list? — dychčal muž.

Ale dievka sama chcela všetko vyrozprávať, nechcela stratiť ani chvíľky zo svojho šťastia a rýchlo hovorila ďalej:

— Bolo tam napísané, že grófka bude dnes tu, a aby som im ja povedala, aby dnes išli naisto do kaštieľa pre polia, lebo že ich dá grófka im, nuž tak preto.

— Kde je ten list?

— Ale nemajú preto tam byť, nie preto, — lialy sa slová z úst dievčaťa, — ale pre grófku, pre pani grófku, lebo sa trápi pre nich, lebo sa pochabí za nimi, to…

— Kde je ten list! — a muž schytil dievča, že div mu neodtrhol celú ruku. — Kde je ten list, ty pobehlica, ty kurva, ty!

— Tu je, tu je, — stenalo dievča a čelo i tvár jej zalial pot. — Tu je môj muž drahý, môj muž drahý.

Vytiahla ho z kúta postele, na ktorej spali.

Dani ho schytil a prečítal a znovu čítal a pri čítaní sa mu tvár ukľudnila a stvrdla.

Potom strčil do vrecka poskladaný list, vytiahol zápalku z vrecka vesty, rozžal ju, a kým sirka pomaly syčiac sa zapaľovala, strčil fajku medzi zuby a zapálil ju s plným kľudom.

Len oči mal trochu stiahnuté a ako odišiel, kľudne, pevnými krokmi, rovno na ulicu, ľuďom pred očima, za údivu žien, ani sa neobzrúc, nikdy viac v živote sa sem ani myšlienkou nevrátiac: dievča, ale už žena, sa neodvážilo mu povedať ani slova, za ním, do cesty, lebo vedelo, že by ho rozmliaždil ako červa…

A nech len ide, keď ju znivočil, nech znivočí aj inú ženu, nech aj grófku… Nech sa naučia osvietené panie, čo to je… A nech len žije, nech sa raduje, nech sa brodí po kolená v kvetoch tento muž, jej muž, jej drahý manžel!

Dívala sa za ním so zarosenými očami, so srdcom pomäteným, smutným, radostným, poníženým, pozdviženým, chorým i zdravím plesajúcim srdcom.