ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pozdejšie prišiel barón, sedliak zo súsedstva, ktorému sa dostalo tohto mena podľa psa, ktorý sa volal Báró. Starý Turi dal sa s ním spoločne zjednať na sekanie trstiny, a teraz sa pustili do dôkladného dohovoru, koľko jej môže byť na potoku, kde začnú žatvu v najbližších dňoch.

Barón bol mlčanlivý čierny sedliak. Žil o samote, lebo ženu vyhnal aj s deťmi asi pred dvaciatimi rokmi. Starý Turi vždy do neho dodieval, podpichoval ho, ale len po srsti; lebo barón bol veľmi tvrdý a vedel byť grobian, keď mu ublížili. Bez toho nerozumel žartu. Svojmu menu už privykol, ale ani to neprijal od hocikoho.

— No, barón, kde máš vnuka? — opytoval sa ho Turi, pýšiac sa so svojím.

Starec len zamrmlal a trhol plecom.

— Vidíš! Toto šteniatko by som nedal za celý svoj život. Je to život, žiť sám ako pes.

— Strkaj nos do svojho! — osopil sa naň divý sedliak, ktorý nevyberal slov.

Starý Turi sa hlasne zasmial.

— Ej, barón. Závidíš.

— No, mám aj čo. Neviem, koľko ráz si ešte sadne, kým žije, do lona svojho všivavého starého otca.

Hrubé seknutie, ktoré zakrvavilo rany všetkých, vyvolalo trápne ticho.

— Jak dymí tento mokrý byľ, — povedala stará Turiová.

— Nech dymí. Nech sa kadí radšej tu, ako inde, — povedal jej muž, aby svoju mrzutosť zakryl hodeným žartom. Ale porozumeli len dvaja, on a jeho syn.

— Nie si ospanlivý? — opytovala sa Erzsi syna, nakloniac sa k nemu.

Dani vstal.

— Bude dobre, keď sa pohneme.

— Keď je vám súrne, tak veru dobre, — povedal otec.

Starena, ktorá sa učupila na lavicu, ozvala sa, aby ich miernila.

— No, zakartujte si. Kdeže by ste sa ponáhľali. Už je aj jedlo teplé…

Ale Erzsi pripadal vzduch neznesiteľný a odhodlane sa chystala. Obliekala dieťa.

Aj Dani sa zle cítil, už túžil po čerstvom vzduchu…

Vyšli v žalostnej nálade. Matka ich síce stále uisťovala, že sa už aj deti vrátia z priadok, ale preca odišli.

Ako vyšli na ulicu, Dani zasmušile kráčal popredku. Pomyslel si, že teraz pôjdu domov a ľahnú si. Prespia túto dlhú noc. Do rána ho rozbolí hlava od mnohého spania a zajtra príde nový deň, nové leňošenie. Začalo mu mozgom vŕtať, kde by sa mohol trochu osviežiť. Túžil po ľuďoch. Zívol a prišlo mu na um, čo všetko si myslel, ako sa pomerí so ženou. Už nemal ani na to chuti. Nejde to len tak…

— Zajdem trochu k učiteľovi, — povedal a zívol zase.

Erzsi nepovedala nič, ale dotklo sa jej to veľmi nemilo. Aj ona očakávala čosi, sama nevedela čo. To, že sa stane nejaký božský zázrak. Čosi sa pominie medzi nimi a dnes už bude tak, ako bolo. Cítila, že muž pre ňu sa odťahoval teraz od rodičov, čakala na pokračovanie… Mužove slová ju zamrazily ako leják. Ale čo má robiť. Mlčala. Čo keby jej slovo vykúpilo smrť.

Ale keď sa muž od nej skutočne oddelil, vybuchla temer v žalostný plač. Tak ju bolelo srdce, ako onej letnej noci, keď utekala tadeto so svojimi deťmi napolo nahá.