ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Baranicu mal trochu na stranu, huňa visela zľahka na jednom pleci a na tvári sa mu blyšťal pocit veľkej úplnej nasýtenosti. Spokojnosť ho skoro zadusila a žalúdok, ústa, srdce mu pripadaly tak ukojené, že už po ničom netúžil! Čo mu tam po jedle, pití, žene! Čo môže prísť po tom, čo bolo.

Zastal na najvyššom stupni schodišťa a obzrel sa po oslnivo bielom svete. Ani nezažmúril očí, skôr ich vyvalil od jasnej bielosti poludňajšieho slnca. Nech oslepne, kto nechce viac videť.

Potriasol hlavou, ako kôň pri jarnom rojení chrobákov a sovrúc ruku v päsť, vystrel ju.

Bol by rád udrel. Ale tak, aby rozbíjal, drúzgal.

Aby zrútil tento svet ako Boh.

Potom sa pohol a sišiel po schodoch. Ľahkými kroky, a preca dôstojne. Rozhodne, a preca rozpačite.

Šiel, lebo nemohol zostať. Musel ísť. Ale kam? Prečo? Prečo?

Život sa mu zdal ničím, akousi prázdnotou. Čo už má teraz robiť? Odrazu mu bola malá dedina jako snehom zapadnuté smetisko. A on sám sa stal veľkým, mohutným, silným, šťastným, pyšným. Nemohol vytušiť, čo bude z neho ďalej.

Tak šiel vpred po vŕzgajúcom snehu, ako keby sa iba teraz pustil opravdu na cestu slepého osudu.

A veru vynoril sa pred ním Osud.

Ako došiel pred železom vybíjanú bránu, otvorily sa dvierka v ňu vklínené a proti nemu stál gróf László.

Obidvaja sa smrteľne zarazili.

Gróf schytil pušku a v prvej chvíli ju zodvihol, aby strelil. Zabolelo ho v duši, že s tvári sedliaka kričalo plnou určitosťou to, čoho sa bál, čomu zabrániť sa ponáhľal.

Ale precivilizovaný človek nepovolil zvieraciemu pudu a prst sa na kohútiku zastavil.

Dívali sa na seba a grófove oči nestačily sledovať, nestačily v podrobnostiach postrehnúť nesmyselnú zmenu, ktorá prebehla za nepatrnú chvíľočku na tvári druhého muža. Len mihnutie okom a stál pred ním celkom nový človek. Pred zrakom mu civela lživo úprimná tvár, ktorá popierala všetky psychologické pravdy.

Skôr sálala zo sedliakovej tvári prežitá slasť hrdinstva, alebo lotrovstva, alebo šťastia.

Pred zrakom a ručnicou strašného grófa mu mal teraz vysadnúť na tvár strach, úľak a bledosť, ktorá sa potí vedomím hriechu.

Ale zmenil sa v obyčajného, potmešilého, nepatrného sedliaka, ktorý sa zahľadí na zodvihnutú pušku, a ktorý nerozumie, čo s ním pán chce, a ktorý je hlúpo zvedavý, či je nie blázon, keď si s ním začína.

Gróf nevedel, či mu neprechádzajú oči. A jeho náhle vzplanulá vášeň zlenivela, ochabovala, hynula, že sa mu zbraň zatriasla v rukách ako trstina a hanba ho začala obklopovať.

Tento sedliak! Tento dobytok!

A červenal sa pre grófku a za grófku.

Jestli sa ozaj stretli, Panebože, ako musela vytrezveť, úbohá žena. Veď aj v ňom zmohutnel tento sedliak pod vlivom vzdialenosti, sugestívnej duše ženy, okolností. Prerástol sedliaka, prerástol človeka, a narástol až k hmlám.

A tu stojí pred ním nepatrný potmešilý podlý pes.

So zbraňou na tohoto? So zbraňou, ktorou mieri na meďvedov a diviakov?

Korbáč! Jazdecký bičík! Nejakú švistiacu trstenicu! Šibnúť ho po tvári. Dvakrát mu dať zaucho a dať ho sluhom vykopnúť.

Spustil zbraň. Hlaveň sa sklonila k nohám. A zakričal naň s pohŕdavým hnevom, s aristokratickou pýchou, s pobúrením inteligencie.

— Čo tu chceš?

A sedliak prehltol prízvuk, ako jeho starý otec na dereši dvacať päť palíc, ktoré mu patrily.

Gróf vydýchol a tvár mu celkom zmäkla. V srdci sa mu napätie uvoľnilo. A už bol istý, že mu v očiach prechádzalo len slepým strachom, keď videl na sedliakovi hnutie, ktoré tam nemohlo byť.

Chvíľu mlčal, pociťoval a užíval rozkoše uľahčenia.

Potom nevľúdne zakričal na sedliaka:

— Prac sa!

Vedel, že preháňa tvrdosť a ponižovanie, že pobúri v ňom ľudské vedomie, ale teraz neľutoval toho, ktorý bez svojho vedomia mu spôsobil takú bolesť. Nenávidel ho a bol by ho vedel rozmliaždiť, ako hadie vajce, o ktorom sa stále nevie, či nenosí smrť?

Zbraň držal spustenú, ale ako by ňou hrozil; nepomyslel viac na to, aby jej použil, ale naznačoval, že by bol toho schopný, a už len predstieral hnev, hrozily len jeho rysy, jeho duša bola roztržitá a bol by najradšej utekal k svojej žene, ktorú si osoboval a s bázňou myslel na to, že ju hneď uvidí.

V tej chvíli, keď bol roztržitejší ako inokedy, zdalo sa mu, ako by sa bolo strašne zablyslo. Tmavo a zelene sa zablysly oči druhého muža a práve vtedy udrel aj hrom.

Dani Turi vzblčal, skočil mu do tvári, do očí, divo, čeriac zuby a uchopiac ho za hrdlo ako vyhladnutý vlk dlávil ho do snehu.

Tvárou k zemi hodil telo, ktoré kopalo, tvárou ho miesil do snehu a železnou päsťou mu škrtil hrdlo a úbohú mŕtvolu nechal, aby smútočne sebou šklbala, kopala, zmietala sa a natiahla. A zápas bol príšerne krátky. Pyšné ľudské zviera, bohaté telo, prekypujúce životnou silou, ktorá by bola stačila na dlhé roky, práve takú krátku dobu zúrilo v hrsti absolútnej sily, ako sliepka v ruke hospodyne. A sedliak jasne pozoroval i v nemilosrdnej vášni valiacej sa krvi, ako sa šklbe veľké telo, a v netrpezlivosti uvoľnil spony svojich prstov. A ako sa telo znovu pohlo a opäť začalo pätami kopať do neba, pustil ho z pravej ruky, aby ľavou uchopil hrdlo, hrtan, ktorý sa dobre dal chytiť a pravou päsťou mohol ho biť, mlátil ho a mlátil.

A bol, ako by sa mu boly zbláznily svaly a pravidelne začal búchať kostnatým kyjakom do mäkkej bradatej krvavej a sploštenej hlavy, mlátil ju a v kusoch stĺkol s nej mäso a strhoval chrupavku. A tĺkol len a tĺkol, a keď mu bolo aj toho málo, vyskočil, chytil ho rukami za nohy a hodil hlavou o kamenný stĺp brány, že sa rozpadla; potom znovu zamával mŕtvolou a mlátil ňou o kamenný múr, ako by ona bola nepremožiteľným nepriateľom, ktorého mal rozprášiť biednym bičom z mäsa, mizerným mäsovým stĺpom, ktorý sa rozsypával.

A keď už bola v jeho ruke handra, beztvárna, ničomná hmota, a keď ju zahodil do snehu, nebol ešte nasýtený prácou, sovrel pästi, fučal a zúril a nemohol vydýchať divý oheň.

Schytil pušku, stisol hlaveň a postavil sa do pozoru ako vojak a stál na stráži, ako krvavá šibenica.

Ruku mal vystretú ako oceľový drúk a strnulá tvár horela božským hnevom.

A teraz pociťoval najhlavnejšiu rozkoš, ktorú človek môže vôbec pocítiť. Odrazu cítil, ako každá jeho sila vrhá oheň.

Sľutovanie, súcit, ľudská morálka a podobné výpary neviditeľnou rýchlosťou syčaly do vzduchu ako vodný prúd v huti dopadajúci na rozžhavený kov.

Horel žhavými papršlekmi, ktoré ďaleko vystreľovaly a rozpúšťaly snehom zamrznutý svet.

Prekonal najväčšie ľudské rozžhavenie:

Vraždil.

A stonásobne pociťoval nadľudské duševné rozpoloženie, ktoré ho zachvacovalo už hore na schodoch.

Čo má hľadať ešte na tejto zemi?

A v mozgu mu jasne zasvitla myšlienka, ako zjavenie Božie na hore Sinai.

— Žral som, objímal, vraždil.

A usmieval sa s pýchou, s ktorou len on mal na zemi právo povzniesť sa nad život, ľudí a samého seba. Len on, ktorý toľko uchvátil životu, o čom tisícom ľudí sa ani nesníva.

A jako tam stál v otvorenej bráne, ako archanjel večného súdu, ktorý je nenásytný žíznivý po novom pekle, krvou hasiaci svoj smäd, vynorí sa pred ním úbohý, zadychčane bežiaci človek. Bol to švagor, švagor Gyuri, ktorý po celý deň sliedil po jeho stopách, a vedel, že je u grófky, u osamelej grófky a dopočul sa, že prišiel gróf a hneď bežal, aby bol tam, aby sa ozval proti švagrovi, aby pomáhal grófovi, aby hľadel svojej zvedavosti, pomsty, prospechu…

A ako sa dostavil k mrazivému výjavu, pred divú zver krvavo stojacu na stráži na krvavých ľudských troskách, vetriacu po vzrušení, zastavil sa, ucúvol, celé telo mu zaliala smrteľná bledosť a bezbarvý pot.

Dani Turi sa díval naň kľudne.

Zahľadel sa naň a ani sa nepohol. Nepohol sa, ale morská búrka sa rozpútala na dne jeho duše, vo vnútri ukľudneného tela vyvrela krv a vášeň a rozkoš titanskej biednosti.

Druhý tak strnul pred jeho zrakom ako vták, keď nazre hadovi do očí.

A Dani Turi zodvihol zbraň. Vojenskú zbraň, pravidelne, po vojensky.

Strelil.

A nešťastník sa prevalil s prestrelenou chrbtovou kosťou, ani nespomalil mäkkou prekážkou ďaleko fičiacu guľku.

A Dani Turi schytil zbraň, aby strelil znovu.

A strelil znovu. Slepo, hneď, lebo musel ešte niečo zastreliť, musel ešte zahubiť nejaký život. Šťastný život, kľudný život, po ktorom mu je nič, ktorý zavadzia prekypujúcemu jedinému vedomiu života naplnenému ním samým, jeho sile, ktorá drtila Boha.

A pomalým krúžením sa rozpadla vo vzduchu čierna vrana, ktorá práve tade letela.

Čierne peria sa krútily a trasľavo padaly k zemi.