ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Gyuri Takács stál v bráne a díval sa dolu dedinou. Ako ho dobehli obidvaja sedliaci, obrátil sa a povedal toto:

— Vidíte toho biednika? Ide k dievčaťu, — o chvíľu opakoval: — K dievčaťu ide!

— Nuž a ty choď zase k jeho žene! — povedal mu s drobným rehotom Vincellér.

Gyuriho seklo do mozgu, že takto verejne mu pripomenuli vlastnú myšlienku, ktorá v ňom pomaly vrela.

— Veru aj pôjdem! — šomral.

— Veru len ta. On ide k dievčaťu, a ty choď zase k žene.

— Ba veru! — povedal aj druhý. — Tak sa svedčí.

Gyuri Takács sa mrzute obrátil a zadíval sa smerom k Daniho domu. Táto zahanbujúca rada mu celkom vzala chuť a ochladila ho. Keby bol na to prišiel sám, keby toto rozhodnutie bolo z neho vybuchlo, mimovoľne, tak by bol cítil hrdinstvo a bol by ho previedol za každú cenu. Takto však len stál mrzutý, zaťatý.

Vincellér, sedliak s plavým hlasom, si myslel, že ho treba pobádať, a ustavične opakoval:

— Choď k jeho žene. On sa opovážil ísť k dievčaťu, choď aj ty k žene.

Menší sedliak si myslel, že uhádne príčinu Gyuriho rozpakov.

— Ale jestli sa Dani vráti, len čo odovzdá dievčaťu písmo, potom on príde.

— Keby sa vrátil! — kričal Gyuri a jeho hlas prezradzoval, že by bol rád, keby sa pred ním objavil.

— Čerta príde, — šomral Vincellér, — kdeže príde. Práve Dani Turi je z tých bláznov, ktorí sa panny nedotknú.

— To je možné! — povedal malý sedliačik.

Ich slová, vypúšťané zriedka a tlmeným hlasom, znely v studenej, mrazivej noci tajomne, príšerne, ako by im bolo zima.

Gyuri sa pomaly pohol. Neozval sa.

Ostatní dvaja sa pohli s ním.

Sneh im vŕzgal, praskal pod nohami, baranice si vtiahli do čela a kráčali ťažkými krokmi. Nevedeli, čo sa ešte dnes stane.

— Čo je spravodlivosť, to je spravodlivosť, — opakoval Vincellér, — keď on ide k dievčaťu, ty choď k žene.

— Nech sa naň svalia nebesá… — šomral Gyuri s mrzutou trpkosťou, — aj s Bohom!

Išli ďalej, ale čo ako pomaly kráčali, došli onedlho k bráne Turich. Blízko nej zastali uprostred ulice. Vopred stál Gyuri a hneď za ním obidvaja chlapi.

— Choď len smelo, — povedal Vincellér svojím spôsobom — ty len choď dnu. Keď on šiel k dievčaťu, tvoje miesto je tu.

— Ale čo povie nevesta! — vyhŕkol malý sedliak myšlienku, ktorá všetkých tiesnila.

— Čo by povedala, — hučal Vincellér, — ženy sa veľmi nehnevajú, keď ich navštívi niekto, keď nemajú muža doma… Nuž, keď niečo povie, treba jej odpovedať. Preto má chlap jazyk, aby vedel žene odpovedať. Nuž, a keď je aj to málo, netreba veľa okolkovať, ale…

Gyuri učinil rozpačitý krok — má ísť, či nie? Obzrel sa po ceste, ako keby premýšľal, či príde Dani?

— Ten nepríde ztade do rána, — povedal malý sedliak, — ten nepríde, toho sa netreba báť!

Gyuriho sekly slová. Nebál sa, túžil, nemilosrdne túžil po nebezpečí, túha len ho napínala.

Náhle sa pohol a bez jediného slova opustil obidvoch mužov, vošiel malou bránkou. Sedliaci zostali na mieste a hľadeli za ním.

— Vojde! — povedal malý sedliak.

Druhý len prikývol hlavou.

— Ej, ako bude ztade leteť von… — chichotal sa malý človiečik.

Čakali, nič sa ani nešustlo. V napätom očakávaní každý okamžik sa zdal veľmi dlhý.

— Už nebude zle!

— Prečo by bolo? — povedal druhý pohodiac plecom, — netreba sa o ne báť, veď sa dobre poznajú. Tento Gyuri sa veľmi obšmietal okolo toho dievčaťa, keď bol ešte mládencom. Kto vie, čo spí pod popolom!

Nejaký čas čakali, bola zima, mrazivá zima; a potom uspokojene odišli.