ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jej víčka sa otvorily na vzdialený rachot, na dvojité zahrmenie. Zpod dlhých mihalníc s podlomeným svetlom sa zablyslo dvoje očí. Potom zostaly odchýlené a dlho sa nezablysol na umdlenej rohovke pružný lesk života.

Konečne udrelo vo vnútri mozgu vedomie.

A grófka si uvedomila, že je neuveriteľne slabá…

Nemá vôbec bolestí, ale nemôže zodvihnúť ruku… Pravá noha jej visí s pohovky… trčí kdesi v prázdnote a je nemožné, aby si ju pritiahla bližšie. Jak je dobre, že jej nespadly ruky, jak je dobre, že ležia aspoň tu vedľa nej na mäkkom zamate pohovky.

Nová prestávka vo vedomí.

Potom začula jakýsi drobný zvuk, akýsi jednotvárny, rovnomerný zvuk…

Jak je dobre sa natiahnuť, takto pohodlne, tak celkom.

Len pravú nohu jej čosi ťaží… Rada by ju pustila, v kolene uvoľnila, nech spadne, kde chce…

Človek nie je pánom ani vlastného tela. Prečo nemôže upustiť túto nohu. Prečo jej prirástla v kolene? Keby bola oddelená! Ako je dobre tomu, kto má drevenú nohu. Ten ju môže odopäť, keď mu takto trčí do prázdna…

Usmeje sa… Myslí si, že sa usmiala pri tejto naivnej myšlienke. Žartuje… myslí si, že žartuje sama so sebou… Ako by bolo dobre, ako veľmi dobre, keby jej nikde údy príliš nesúvisely. Len aby ležaly vedľa seba.

To by bolo dokonalé šťastie…

Potom dlho, celé tisícročie, dve tisícročia leží nemo, nevediac nič o sebe.

Potom celkom jasne sa jej rozblysne, že leží nahá na pohovke.

Potom všetko pochopí.

Strnie jej tvár a usmeje sa. Myslí si, že sa usmiala, hoci jej tvár je strnulá…

A prechádzajú nové tisícročia… Ako dlho žije človek.

Akýsi nový zvuk.

Jak je dnes šťastná… Teraz. Jak je veľmi, veľmi blažená.

Bolo to dobré. To stojí za smrť. To bolo dobré…

Čosi sa v nej pretrhlo a teraz zahynie. Ale to neni nič… Dobré.

Zkadiaľ vie, že jej uniká život.

Za to je hodno zomreť. Bolo to príjemné. Bolo to krásne.

Ktože povedal, že jej život uniká?

Nebolí ju nič. Je príjemne slabá; jak je dobre byť slabou, veľmi slabou.

Jak je príjemné ležať tak mäkko. Ležať v teplej vlhkosti. Jak blaží ležať vo vlastnej teplej vlhkosti.

Kto to povedal, že uniká jej vlastný život.

Komorná nesmie vkročiť, pokiaľ nezazvoní. Jak je dobre, že nesmie vkročiť, kým ona nezomre. To je veľmi dobré, veľmi správne.

Úbohý sedliak… Chudáčik…

Na telo človeka dolieha ohromná ťarcha.

Prečo uniká človeku život?

Úbohý sedliak. Krásny… Mocný!… Láska!… Láska!… Toto je láska…

Pane Bože… nech je požehnané meno tvoje… aké je to blaho takto ležať… Bože, aké blaho…