ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V grófke sa horúčava ochladila pri pohľade na sedliaka, ako rtuť, keď ju oblejú ľadovou vodou.

Za chvíľočku vytrezvela.

Ukľudnila sa a sedela ďalej nenútene. Jej pohľad ochladol a posmešne sa dívala na človeka, ktorý stál pred ňou ako nejaký veľmi obyčajný skrotený medveď v chlpatej huni.

Nahnevala ju jeho nevychovanosť, že si baranicu nesložil ani teraz a to v nej vyvolalo dávny zlý pocit.

Mlčala, čakala; čakala, aby sa ozval sedliak, a aby jeho neohrabané slovo striaslo s nej aj posledné zbytky predchádzajúceho hrozného rozčulenia.

Chcela sedliaka videť v plnej jeho obyčajnosti, aby sa takto potrestala. Chcela ho videť ako neotesané polozviera, ktoré nie je ničím, ničím a nezasluhuje ani pohľadu.

A dívala sa pohŕdavo, nie nenávistne, ani s odporom, ale ľahostajne na baranicu, na huňu a čižmy. Keď sa na ne pozrela, potkla sa o ne očima. Čižmy boly veľmi pekného tvaru, štíhle, špicaté a lesklé.

Usmiala sa a pozrela sa na jeho tvár. Ani tá nebola špatná. Opäť jej napadlo, ako sa podobá grófovi Lászlóvi.

— Tak toto je všetko, — povedala pre seba a posmešnejšie sa naň zadívala.

Sedliak stál; zľahka a s istotou. Mlčal.

Ticho trvalo trápne dlho.

Grófka nakoniec zbadala, že už nepohŕda sedliakom a necíti voči nemu ani ľahostajnosti, ani priazne. Pripadalo jej ako by bola reč o nejakom žarte, o žarte so samou sebou.

Bola už tak kľudná, tak sa opanovala, ako by videla sedliaka, ktorý chodí po pýtaní na zhorený kostol.

Vrátil sa jej hlas, zľahka sa ozvala a jej hlas bol nenútený, prirodzený jako šepot vetra v burine.

— Dostala som vašu žiadosť…

Ale sedliak sa neozval. Stál ako socha. Tvár sa mu ani nepohla. Mihalnica nezachvela. Baranica mu kľudne sedela na hlave.

Grófku hnevala sedliakova neotesanosť.

Jej hlas sa znepríjemnil.

— Vašu žiadosť som vybavila. Tam na stole sú dve smluvy. Gróf podpísal obidve…

Sedliak sa neozval, nepohol. Stál.

Grófku rozhorčila táto hlúposť.

— Tam je na stole pero, atrament, podpíšte.

Čakala, čo bude.

Sedliak pohodil hlavou. Grófka sa začala radovať, že vybuchne z neho panština a dar zavrhne.

Ale nie. Sedliak pohodil huňu na jedno plece a pristúpil k stolu.

Vzal jednu zo smlúv a čistý odpis na stroji kľudne prečítal. Jeho rozum bol ostrý ako ostrie oceľového noža. Nikdy nebol sviežejší.

Bola to smluva pre obec. Tie podmienky, ktoré ponúkli oni, sedliaci.

Vzal pero a skloniac sa nad papier, podpísal.

Vzal druhý hárok.

Pri čítaní sa trochu zarazil. Bola to smluva o Pallagu. O majetku, ktorý sa mal jemu predať. Zarazil sa preto, lebo predajná cena bola o polovicu menšia, než sám ponúkol, ale zase miesto splátok sa hovorilo o zaplatení v hotovosti.

Chvíľu sa rozpakoval, len dobrú vterinu, potom sa mu rozsvietily oči a ľahkým pohybom potisol dozadu baranicu, že kader sa mu vyklonila na čelo, sklonil sa a podpísal aj toto. Veď dostane ešte dnes peniaze na majetok!

Grófka jasne čítala v jeho tvári, ako v knihe, len netušila jeho poslednú myšlienku.

Trochu sa zadívala na sedliaka, ktorý stál teraz pred ňou maliarsky krásnym postojom. Páčil sa jej. Ako obraz.

Sedliak položil písmo a skloniac hlavu na stranu, bez slova sa pozrel na grófku.

A táto vstala a pohla sa, aby učinila, čo tak hriešne zamýšľala. Aby sa sama potrestala. Na pokánie. Aby sa zahanbila. Aby to celkom dokončila; aby zmenila v nepríjemnú spomienku blízky hriech majúci hodnotu celého života.

Vzala pero, namočila ho a spešne napísala na koniec smluvy, pod biedne, smiešne písmená Daniho Turiho, že:

„Prijala som celú čiastku“ a svoje meno.

Daniel Turi nevidel, čo píše žena, lebo videl niečo iného.

Skláňajúca sa žena stála pred ním zabudnúc celkom na seba, aj ako nazrel otvorom županu, uvidel ju celú.

Všetka krv sa mu hrnula do hlavy a tvár mu sčernala prívalom krvi. A chvíľkami nové vlny v ňom vystupovaly a dokonale ho zbavovaly sebavedomia.

Porozumel ženinmu tajomstvu. Môže mať už hlas akýkoľvek; pochopil, čo preň určila, čo očakávala od neho jako samica.

Hoci grófka prehodila posmešne, pohŕdavo:

— No. Daniel Turi!… Kiskarania si viac nemôžu sťažovať na vlastizradcu!…

Vzdychla.

Ako inakšie si tento výstup predstavovala!

Položila papier a pozrela sa na mužovu tvár.

A zhrozila sa.

Sedliak sa díval na ňu takými očami, že hroznejšie nemohly byť oči krvižíznivca, ani vyhladovelého vlka…

Žena stála strnulá. Chcela si napraviť šaty; pocítila, cítila v celom tele rozžhavené chtivé oči rozbesneného samca.

Ale nemohla zodvihnúť ruku, stála tam bez ochrany, vydaná na pospas peniacemu kancovi.

A tento zodvihol a natiahol ruku, uchopil ju za hrdlo a šaty a jediným pohybom roztrhol jej až dolu zelený hodvábny závoj.