ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Gyuri Takács sa díval za vozom Daniho.

— Čo pozeráte, strýčko Gyuri, — povedala mu Bora, ako bežala vedľa neho. Dievča oslovilo ho z povinnosti a na chvíľku sa zastavilo, uhnúc sa pred veľkým mužom na okraj priekopy, aby si nemyslel o nej nič divného.

— Dívam sa, aké lodyhy má tento švagor.

— Veru, ani vy nemáte lepšie.

— No, v mojich je ešte viac raždia… Veď ty si tam bola. Pamätáš sa, ako ste sa mi posmievali, že každá moja slnečnica sa sedem ráz okotila.

— Veď sa vám zíde. Keď inakšie sa neviete plemeniť.

Dievča sa zastavilo chvíľkovým pohybom a už by bolo utekalo ďalej.

— Ty! — zavolal za ňou Gyuri. — Čo to máš pod šatkou?

— Prasiatko, nepočujete, ako kvičí?

— To nie je prasiatko, ale baranček a trčí mu jedna nôžka.

Bora poľakane chytila šatku a zodvihla ju. Tvár sa jej zapálila a odvrátila sa.

— Daj si pozor, lebo musíš za to dať druhého. Chytia tvojho čierneho baránka.

Dievča sa zpod víčok obzrelo so vzrušeným pohľadom, s povoľnou nehou.

— Nech chytia. Lacno im to nepríde.

A studom sa začervenala.

— Och, ty hanebnica… Aj ja ti dám zaň túto huňu. Na.

Oči dievčaťa sa už zastieraly hmlou rozčulenia, aj hlas sa jej sotva predieral hrdlom; tak sa dívala na núkajúceho muža, ako by už cítila, že sa predala. Ale rozum jej zostal zato na mieste.

— Ach, netreba začínať tak s vysoka, lebo čo bude potom ďalej?

— Stačí vopred aj hodvábny živôtik. Čo?

— Nuž.

Ešte mrskla mäkkým pohľadom Gyurimu do očí, že sa mužove ústa zapálily ako vred. S tým odbehla, vyzývavo natriasajúc svoje nasberkané tenké dráždivé sukne.

Gyuri hľadel za ňou chtivo, pevne a vtiahnuc peru do úst kráčal ďalej.

— Počkaj len Turi s pekným…, zato dievča bude preca len moje.