ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dani sa vrhol do nedeľňajšej dediny ako by bol na koni cválal do Tiszy. Temer počul, jak sa rozstriekuje voda zvedavosti a kvaply mu do tvári ostré papršleky očí.

Ale on tak pevne a pyšne kráčal dopredu, nepozrúc sa na nikoho, nevšímajúc si ničoho, ako by brodil v mláke. Jeho tvár bola chladná, odhodlaná a nadšená, bolo na ňom vidno, že sa ho zmocnilo veľké odhodlanie. Bol pripravený veslovať plnou silou, i nechať sa prúdom unášať.

Chlapi, ženy, deti postávali všade po dvoroch, pred vrátmi, každý vedel, zkade ide, čo sa stalo. A Dani si nemyslel, že vedia i viac, ako on sám, že jazyky melú už nielen o ňom, ale aj proti nemu.

Nikto sa neopovážil ho osloviť, nikto sa neopovážil postaviť mu do cesty, ako by boli všetci cítili duševný stav, ktorý práve dozrel, aby hroznou zlosťou vybuchol, ktorý ho mal rozhodiť.

Smelo, pevne vošiel bránou. Hore dvorom. Dnu dvermi, dnu do čistej izby.

Bola tam zima, ani jej nepocítil. Vytiahol holiace náčinie, nabrúsil britvu na opasku, ktorý zavesil na kľučku okna, potom nalial si do misy z krčaha vody; vyzliekol sa, urobil si penu a sožal do hladka svoju tvár.

Keď nožom chodil okolo svojho hrdla, pomyslel si, že by bolo lepšie, keby si ho prerezal, ako si ho okrášlil. Teraz, keď je už tak hnusný ako hnisavý vred.

Lež usmial sa samoľúbo a ako znovu naostril britvu, hodil hlavou dozadu, trochu privrel oči a zdalo sa mu, ako by sa mu bola pred očima objavila v nejakom mlžnom obrázku grófka, ako ju videl v lete. Jak stála v okne a slnečné svetlo ju presvitalo.

Oči mu vzplanuly, obraz zmizol a on kľudne ďalej leštil druhé líce.

— No, — povedal si, — či si bol niekedy niečím, čie nie, dnes sa vytiahni, aby si bol švárny.

Tak si bol istý vo svojej veci, že na dne duše robil hlúposti.

Šaty, bielizeň mal všetko v tej izbe; a kým ich pohľadal, prebŕlal obidve kasne, ani nepomyslel na svoju ženu, necítil k nej ani príchylnosti, ani nenávisti. Ako by vo vedľajšej izbe bola najcudzejšia žena, akási slúžka, po ktorej mu je nič, ku ktorej jeho srdce nemá vzťahov. Keby ležala mŕtva, ani vtedy by nepocítil skľúčenosti, nemohla by ho stihnúť bolesť, pre ktorú by zaslzil.

Je naplnený grófkou, každá jeho časť sa nasiakla po nej túhou, ktorou je preplnený ako huba hodená do vody. Preňho nejestvuje ani život, ani smrť, nejestvuje ani dedina, ani známi, ani žena, ani rodičia, ani dosavádny život, budúce šťastie, nemá viac cieľa na tomto svete, len jediný: ísť, ísť, rútiť sa za ňou a schytiť ju, objať… Potom ju snáď opustiť, lebo potom už príde a preň aj môže prísť trebárs aj potopa.

Neponáhľa sa, nestráca hlavy, presne a poriadne koná svoju prácu. Nezmešká a nepríde ta skôr, ako treba. Vyčistí svoje krátke čižmy, že sa len zalesknú, jako sa tomu naučil na vojenčine. A keď sa obliekol do jemnej bielej košele, nohavíc, pomyslí si:

— Takto nevie prať žiadna žena v dedine jako moja chorľavá žena.

Dlho obracal v rukách rozpačite úzke maďarské nohavice, čosi mu káže, aby si obliekol tie. Je zima, mrzne, nikto nechodí v gatiach, a preca ich odloží, neoblečie si ich. Takto ho videla grófka aj v lete. Keď je sedliak, nech je sedliak. Husto zapína svoju vestu s pletenými gombičkami a švárne prehodí cez plecia svoj kožuštek.

Je hotový. Svesí, hodí na plecia drahú chlpatú huňu za 150 zlatých, zatrasie ňou na sebe a teraz vie, že niet krajšieho mládenca ďaleko široko.

Potom vezme do ruky palicu a zase ju složí. On nepotrebuje palice, žiadnej pomoci. Musí chodiť s voľnými rukami spoliehajúc sa na svoju silu, čokoľvek sa mu prihodí.

Teraz trochu zaváha, má si vziať klobúk, alebo čiapku. Potom odstrčí plochý plstený klobúk a narazí si na hlavu baranicu s jemnou srsťou a pekného tvaru. Jak mu svedčí, mezi Arpádovými bohatiermi by bol teraz na mieste!

Pohne sa ako vrch. A teraz ho už nemôže nikto a nič zadržať.

Ako vychádza z prvej izby, otvárajú sa dvere aj na druhej. Vychádza jeho žena.

Dani vrhne na ňu kľudný, chladný, prirodzený pohľad, a keď uvidí smrteľne bledú ženinu tvár, neuvedomí si svojho hriechu a dnes sa zato nehnevá. Pripadá mu teraz tak cudzou, ako keby bol od nej na tisíc míľ vzdialený.

Erzsi zastane na polo vo dverách. Chce niečo povedať, ale keď uvidela muža, stratila duchaprítomnosť, slovo sa jej zachytilo bolestným vzrušením v prsiach a pozerala sa naň, diviac sa a obdivujúc ho. Potom už bolo na všetko neskoro, Dani odišiel, skvele, chladno, nesúc so sebou skazu a omračujúc duše ako vlasatica, ktorú vidí človek len raz v živote.