ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dani vtiahol otvorenou bránou. Kone sa zastavily a on sa obzeral po paholkovi. Veľký dvor bol prázdny, nebežal nik v ústrety gazdovi, otcovi. Danimu sa sbiehaly horké sliny v ústach.

Chvíľu stál a čakal, skôr ako sa smotal so sedadla. Jak ťažko sa teraz hýbal.

Počul hlasný chichot za rohom chlieva; paholok, potmešilý mládenček a súsedina dcéra hádzali sa snehom. Dani sa díval na ne s ľahostajnými, nahnevanými očami, v ktorých bol preca určitý záujem. Dievča bolo chudé ako kurča, ale rezké, smialo sa hlučne a vrešťalo z celého hrdla, pri čom šklbalo chlapca. Bolo to sotva štrnásťročné dievča, ešte temer decko, chlapec tiež nebol oveľa starší. Vo veľkej šarvátke ani nespozorovali strýca Daniho. Mládenček pchal dievčaťu sneh za košeľu a toto ho zauškovalo, ako to len dievča vie, chňapavými, nešikovnými pohybmi, ktoré ako by škrabaly. Jeho hlas, sladký, šteklivý kvikot, ťal do srdca.

Dani miesto toho, že by bol soskočil s povoza, ešte viac sa vtiahol do hune a zamyslene sa díval na deti.

Závisť sa mu zahryzla do srdca i do jatier.

A pociťoval v srdci, nie s hnevom, ale zúfalo, ako ostarel.

Ktorýsi deň hodil hrudu snehu tomuto dievčaťu za košeľu, ale ako inakšie sa vtedy chovalo. On, strýc, žartoval s deckom, ktoré to hravo a trochu koketne trpelo, ale pritom bolo poslušné ani dieťa. Teraz, veru, vie sa hrať mládočka s kohútikom, ako so svojím druhom.

Matka dievčaťa bola mu práve takou kamarátkou pred šestnástimi — osemnástimi rokmi. Pozdejšie, ako žena, bola jeho milenkou.

Tak jeho družky sú už len také, s ostarenými, vyschnutými rebrami, ktoré stenajú, keď ich objíma, že ich kole v boku a bolí chrbát i kosti.

V Daniho duši sa nashromaždila strašná zatrpklosť, veľká trpkosť života.

Tak už mu ušiel život, ušla mladosť. Dievčatá rastú po stoch okolo neho a príde čas, keď ani jednej nezabúcha srdce, chtivé srdce, keď ho uvidí… Príde ten čas?… Už je aj tu!…

Veď už je taký starý človek, ktorého nie je možné pre neho samého milovať. Rozdáva už mladým dievčaťom dary, aby tie znásilnily svoje pocity.

A len hľadel na obidve deti, ktoré sa tak veľmi dohadovaly, že sa sotva vedely rozlúčiť.

Z druhého domu vyšla matka dievčaťa a hlasne zakričala:

— Irén!

Dievča poskočilo, dalo sa do behu a ešte raz sa zasmialo na chlapca.

— Počkaj, ty smradúch!

A špúlilo ústa a jej veľké čierne oči sa šibalsky smialy.

Matka ho chytila za rameno a potriasla ním, ako sa to s deťmi robieva. Danimu sa zdala odpornou, starou beštiou.

Odvrátil sa od nej.

A na druhej strane, vychádzala z pitvora domu jeho vlastná žena. Jej tvár bola vyblednutá, pokrčená, žltá. Ako keby večne bývala v pivnici, aj očima žmurká od snehového jasu. Šaty na nej visia, nemá ani pŕs, ani bokov, ruky a nohy jej trčia jako len tak poskladané kusy. Toto je to známe dievča, Erzsi Takácsová? Za ktorou chodil, po ktorej túžil? Keď raz večer povedala, v pozdnej jeseni, že by chcela trochu slivák, — tejto že niesol vetev ani dom z grófskej záhrady?…

Pohol sa a odvrátil, a jeho oči znovu zablúdily na súsedov dvor, kde Irén čerstvo a sviežo vybehla od studne s hrnčekom vody. Aké má ľahké boky ani srna; aká je lepá, ako sa vyvíja, ani kvet v rozpuku.

Dani zhlboka vzdychol.