ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Grófka bola už celkom hotová so svojou toaletou a sedela u okna prekúrenej izby.

Už nebola tak pekná ako v lete. Tvár jej schudla, stratila nežnú mäkkosť a rosnatú plnosť, medzi tým prekonala telesnú aj duševnú chorobu. Pod korunou zlatých vlasov svietila jej biela, temer bledá tvár. Boly na nej viditeľné stopy predčasného starnutia plavých žien. Jej modré oči zapadly, pleť pod nimi zvädla a objavily sa jemné vrásky, ktoré ju viac uvádzaly v zúfalstvo, ako sama smrť.

Hľadela von oknom, zamyslene, zabúdajúc na všetko.

Vonku stály veľké stromy a ich vetvy pokrývaly sneh a inovať hrubou vrstvou. Slnce sa lesklo na nich opálovým jasom a vánkom rozkývané snehové krištáliky svietily jej do očí dúhovou žiarou.

Vo vnútri bola veľká horúčosť, lebo grófka mala na sebe ten istý župan zo zeleného hodvábu ako v lete…

Sedela zrútená, ako by bola stratila vôľu. Prižmúrené oči sa jej tu i tam zachvely a ani sama nevedela dosť dobre domysleť, ako sa sem dostala. V tejto veci bolo čohosi viac, než čo sa dalo ľudským umom pochopiť. A ako sa drobnou schudnutou bielou rúčkou pohladila po čele, zaplavila ju horúčka a trpkosť. Na okamžik sa zahanbila a striasla sa zimou; pomyslela si, čo keď sa celkom sklame! Skrútila sa ešte viac a cítila sa chorou. Bola by rada si ľahla do postele, skryla sa do perín z páperia, bola by rada užívala horký a odporný liek, ako keď bola dieťaťom. Bola by rada, keby si bol niekto sadol k jej posteli, niekto, koho miluje, koho rada vidí, počuje… Teraz sa tak bála každého cudzieho i známeho…

A rozvalená vo veľkom mäkkom kresle, trasúc sa zimou, ktorá sa predierala oknom, ochable zatvorila oči a myslela na Daniho.

Jak mnoho sa s ním zaoberala od tých čias.

Nepamätala sa naň jasne, veď ho videla len málo okamžikov a aj vtedy sa jej stratil v ňom človek, ktorý sa zmenil v farbistý, veľkolepý fantóm. Ach, jak sa jej duša ním živila za tú celú dobu! Je kdesi muž, ktorý vo svojej primitívnosti zachoval mocnú prasilu človeka, najpanenskejšiu a najmohutnejšiu duševnú kapacitu. Priviedol ju sem odpor, lebo sa jej zhnusila spoločnosť, ľudia, svet, život. Presýtila sa všetkým, všetko ju smrteľne znudilo, tak zatúžila po divom, surovom brutálnom mužovi. Ach, ako by bola rada, keby bol k nej niekto hrubý, niekto, komu to svedčí, a ktorý si to môže dovoliť, ktorý je na to stvorený. A kým po tom túžila, mnohonásobne pociťovala najmenšiu nešetrnosť, bolely ju najdrobnejšie rany života a najviac ju odpudzovala opatrná nežnosť grófa Lászla, ktorá ju obklopovala až neznesiteľne, ako chorého vzduch, ktorý sa naň valí.

Bolo to náhle rozhodnutie, keď sa odhodlala na túto odvážnu cestu, ale veľmi pomaly dozrieval v nej tento okamžik a pripravilo ho nesmierne množstvo pohnútok. Od leta ani nežila životom normálneho človeka. Padala z jednej krajnosti do druhej, až sa struna prepiala a grófka sa blížila zúfalstvu zmučená prázdnym, nesmyselným a bezúčelným životom. Vtedy sa jej dostala náhodou do ruky žiadosť Daniho Turiho, žiadosť, ktorú napísal učiteľ. Zvláštne písmo vyseklo z nej dokonale najhlbší koreň úcty k tým, ktorých viac nenávidela a ktorými viac pohŕdala, než kýmkoľvek na svete; boli to jej muž a celá jeho rodina. Táto záležitosť ju neuveriteľne vzrušila a nadchla. Komorná jej sohnala mladého plebejca, ktorý pátral v dejinách po minulosti rodiny Karayovcov a bola šťastná, že mladého študenta, ktorý s naivnou, vlasteneckou nenávisťou spracovával dejiny Karayovcov, vzrušovala lacnými prostriedkami ešte k väčšej a ešte nadšenejšej nenávisti. Mladík videl v nej ohňom mladosti sväticu a povzbudzoval ju k vlasteneckým skutkom: nech dosiahne u grófa, aby vrátil sedliakom pozemky, nie zadarmo, darom, alebo vyvlastnením, ale za peniaze, parceláciou. Grófka hovorila so svojím právnym zástupcom, ktorý jej vysvetlil, že na panstvo sa nemôže siahnuť, lebo je to sverenský majetok. Pomaly prišli preca na to, že v prípade Daniho Turiho je možno urobiť výnimku, lebo tieto pozemky nepatria k panstvu. Grófka na to urobila smluvu, podľa ktorej jeden zo svojich statkov, Pallag, kúpi Dani Turi za hotové peniaze, druhý celá obec spoločne; táto smluva bola tak sostavená, že ju mal Dani Turi podpísať za obec.

Listina bola vyložená na stole a grófka, ako tak ochable sedela u okna, pozrela sa na ňu.

Usmiala sa.

Nikdy by si nebola pomyslela, že aj ona zaplatí sedliackemu Donu Juanovi, ktorému ženy platia.

Sedliak jej bol až príliš jasný a v prvej chvíli vedela, čo môže od neho očakávať, čo môže dostať a táto erotická túha sa už ani nezväčšovala.

Druh v láske, zázračný muž žil jej vo vedomí, len ako desné veľké a tvrdé a príšerné objatie, ktoré sľubovalo rozkoš tak hroznú, že môže usmrtiť a pre ktorú stojí za to žiť a mreť.

Ten sedliak je ktosi, je čosi! Vedel poblázniť ženy, mnohé a mnohé ženy, pri tom sa stal z nikoho niečím, prvým vo svojom svete nízkej úrovne!

A jej srdce preklal púhym svojím zjavom, vzbudil v nej rozklad, kvasenie, ktoré mesiace vrelo v jej krvi, než dozrelo v horúčnaté víno lásky.

A už sa dávno cítila v moci sedliakovej. V moci neznámeho sedliaka, ktorý si na ňu od tých čias snáď ani nepomyslel, ktorý žil kľudne vo svojom svete, jako aj predtým.

Grófka sa obzrela po onom svete, ktorý sa rozprestieral tam za krásnymi stromami, v drobných chalúpkach.

Brieždilo v nej akési túhami naplnené presvedčenie, ktoré v nej vzbudzovalo predtuchu, že ani ona nemôže byť sedliakovi ľahostajná, sedliakovi a mužovi a pri spomienke na muža rozliala sa v nej horúčka.

Zatvorila oči a oddávala sa páľčivým záchvevom srdca. Potom siahla po zrkadle. Pozrela sa do neho a dívala sa na seba skúmavým okom. Na jednotlivých rysoch videla, že jej tvár stratila sviežosť a predčasne ostarela. Ale na tvári jej blčala červeň a pleť mala jemnú, vlasy bohaté a zlaté. Musí zostať pred sedliakom tou čarovnou krásou, akou bola v lete, tam v okne.

A schúlila sa v kresle a usmievala sa do zrkadla tajomne, odhodlane, cynicky.

V tom okamžiku vyslovila krátku vetičku. Nemala halucinácií, ani videní, proste a neočakávane vyslovila v myšlienkach vetičku, jasne, zvučne, s prízvukom, cudzím zvukom a cudzou moduláciou, Borinou rečou.

Vypovedala nevinnú prípoveď, ktorú jej v lete pošepla do ucha Bora. A usmiala sa a zarazila a prebehlo ňou šteklenie, prebehlo jej dušou mravné rozrušenie a telom žiadosť a chtíč.

Táto izba vzbudzovala v nej pomaly, s vybuchujúcim rozčúlením všetky hanebné, sladké, trápne, rozpaľujúce zardenia, ktoré v lete prekonala.

A so smiechom, so zaťatými zubmi, chlipne, hanebne vyslovila prezývku sedliackeho Dona Juana, prezývku necudného nápadu, splodenú hnusnou sedliackou fantáziou.

— Kde je pekný Dani Turi?

Zahodila zrkadlo na koberec a tvár ponorila do dlaní. A smiala sa stenajúcim chichotom, do vnútra, nehlasne, pre seba. A triasla sa na celom tele pri tomto neočakávanom, nesmyselnom nápade.

— Kde je pekný Dani Turi?

A vidí to zvláštne podlé dievča, ktoré samo tiež vyslovilo odpoveď na otázku so strnulým chichotom a s drsným pôvabom.

— Pekný je…

Náhle uchvátila slovo, schytila zrkadlo, držala ho pred sebou, zadívala sa do svojej tvári, ktorá horela hanbou, pocitom rozkoše, hriechom, podlosťou a nestydne pritisla prekrásne vrchné zuby k smyselnej červenej rozkošníckej pere a vypustila z úst spoluhlásku v maďarčine najpotupnejšiu.

Po niekoľko okamžikov tisla ruky i pery, ktoré v kŕči rozkoše strnuly…

A znovu vypovedala to slovo.

A ako zodvihla hlavu, objavil sa pred ňou vchádzajúci Dani Turi.