Zsigmond Móricz: Zatratené zlato II

— Bora!

Dievča sa zastavilo.

Danimu Turimu zaliala hlavu horúčosť. Jazyk sa mu zamotal vo zvukoch.

— A ty sa stále moceš po ulici?

— Ja? Ach! Prečo by som sa motala?

— Musím sa každú chvíľku s tebou stretať.

— Idem len ztadeto. Priadly sme u farárov.

Chcela odísť.

— Počkajže len.

Dievča zastalo, opierajúc sa o jednu nohu.

— Čo ti je? — opytoval sa Dani.

— Mne?

— No.

— Mne? Nič, — smiala s chichotom. — Prečo by malo byť?

Dani nikdy necítil tejto žhavej, únavnej horúčosti. Chcel dievča chytiť a triasla sa mu ruka. A tá sa naň dívala, ako by sa oň nestarala. Nevedel, čo jej má povedať. Hanbil sa priznať, čo cíti, že sa trasie ako dieťa. Vedel, že stačí len slovo a stratí pred dievčaťom navždy svoju česť.

— Si dnes veľmi divná, — šomral.

— Ja?

Dani si zhlboka vydýchol.

Nejaký čas stáli bez slova. Dani cítil, že mu tvár blčí. Tak sa cíti s touto žabou, ako keby bol výrastkom. Červená sa pre ňu.

— Ty!

— Prosím.

Dani prežrel a hrdlom sa mu trasľavo, neohrožene tisly zvuky.

— Povedz otcovi, aby prišiel zajtra ku mne. Jemu dám ostredok na Tiszafarku.

Dievča nahlo k nemu tvár celkom blízko, ako by mu bolo chcelo ponúknuť svoje ústa za veľký dar: do nájmu zem, im!

— Ďakujem, strýčko Dani, drahý!

Kým Daniho krúžiaci mozog sa natoľko vyčistil, aby lapil dievča, ušlo. Tak šťastne bežalo, letelo, ako vták. Nikdy by si nebola pomyslela, že urobí takéto šťastie! Kto to kedy slýchal! Aby Dani Turi zaplatil! Bože môj, je teraz dobre byť múdrou!

A Dani Turi len stál, stál, krv mu bila, penila sa, kypela. Nazdal sa, že dostane závrat a spadne. Ale len stál a díval sa za bežiacim dievčaťom, ktorého topánky vŕzgaly v šeru zasneženej bielej cesty.

Srdce sa mu sovrelo a smrteľne sa hanbil.