Zlatý fond > Diela > O jednom otcovi a dvanástich synoch


E-mail (povinné):

Ján Čajak:
O jednom otcovi a dvanástich synoch

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Veronika Baššolová, Zuzana Berešíková, Martina Pinková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 20 čitateľov

O jednom otcovi a dvanástich synoch

I

Kde bolo, tam bolo, za červeným morom a za skleneným vrchom bolo, až hen tam pri drevenej skale a až hen v sedemdesiatej siedmej krajine žil veľmi, veľmi bohatý človek. Volali ho Matúšom. Pán Boh ho veľmi požehnával, lebo mal všetkého nadostač, čo si len oko zažiadalo. Mal zeme, lúk, hôr a pastvín toľko, že o ich počte ani sám nevedel. Stád koní, rožného statku a oviec mal nesmierne množstvo. Vo vrchoch zlata a striebra bolo v hojnosti. Po veľkých riekach aj po mori plávali jeho koráby a donášali aj odnášali veliké množstvá najrozličnejšieho tovaru. On vystaval si krásny hrad a ozdobil ho drahým kamením a zlatom, že sa už zďaleka ligotal, najmä v lúčoch slnečných, až oči slepil od veľkého blesku. A on bol aj rozšafným hospodárom, usiloval sa svoj majetok zveľadiť a bohatstvo zdesaťnásobniť.

Najväčšie jeho bohatstvo záležalo v jeho dvanástich synoch. Boli jeden krajší od druhého. Desiati boli od prvej ženy, ktorá mu už dávno zomrela, a dvaja od druhej ženy.

Ruženu — tak sa volala druhá žena — trápila čoraz väčšmi túha, aby jej dvaja synovia, Ctirad a Boris, čím viac dostali z otcovho majetku. A preto tak to vedela peknými rečami usporiadať, že otec rozposlal si desiatich synov z domu a rozzostavil ich po celom majetku. Rozkázal im, žeby každý svedomite obrábal jemu udelenú zem, pásol stáda, vôbec robil, ako sa patrí a aby každý istú čiastku zo zisku dodal do otcovho hradu. Jedného z nich poslal k moru, aby tam kupčil a rozvážal na koráboch tovar do ďalekých krajín.

Desiati bratia, navyknutí od malička na prácu, lebo boli prísne vedení od otca, poslúchli mlčky. Šiel každý, kam bol poslaný, a každý plnil svoju prácu podľa otcovho rozkazu. Jednému z nich dostali sa lepšie, druhému horšie zeme: najneúrodnejšie dostali sa desiatemu. Kraj, do ktorého prišiel, bol skalnatý, hrboľatý. Nebolo takmer piaď rovnej zeme na ňom. Uspokojil sa aj s tým: klčoval, rúbal prastaré lesy, pásaval po holiach stáda, takže chudobne, no predsa vyžil a i donášal otcovi verne zo všetkého určenú čiastku.

Čím diaľ, tým lepšie sa vodilo všetkým, lebo boli všetci ženatí a každého požehnal pán boh hojne dietkami, takže robotných síl pribúdalo a tým sa aj blahobyt vzmáhal a najmä otcove sypárne, sklady a pokladnice vždy boli plné toho najrozličnejšieho zbožia.

Macocha nepustila svojich dvoch synov od seba. Bývali vždy po boku otcovom v skvostnom hrade. Stalo sa, že aj otec radšej videl Ctirada a Borisa, ako ostatných desiatich, lebo od neho oddialení synovia pre diaľku a robotu prichádzali zriedkavejšie k nemu, a keď aj prišli, neboli takí pekní, tak módne vystrojení, ako tí dvaja najmladší. Ruky nemali mäkušké, bielušké, ale tvrdé a mozoľnaté od práce. Nezvykli si na život v skvostnom hrade, nevedeli sa tak nenútene pohybovať. Boli nemotorní pri uklonení, nevedeli tak pekne jesť zo zlatých nádob pri stole otcovom. Ctirad a Boris sa im vysmievali a tak vedeli napodobniť ich nemotornosť, že sa otec až za boky chytal od smiechu.

— Vy ste už len figliari, — hovorieval a láskyplne pohladkal ich po líci.

Otec Ctirada a Borisa posielal časom k bratom, aby videli, čo robia. Keď prišli domov z takejto cesty, vždy niečo žalovali na nich. Jeden nebol dosť pilný, druhého dolapili v klamstve, tretieho obžalovali, že márni otcov majetok. Otec sa čím ďalej, tým viac hneval na tých desiatich a stratil v nich všetku dôveru. Najväčšmi sa hneval na desiateho, lebo mu najmenej donášal z úžitku a bol najbojazlivejší. Z tohto si Ctirad a Boris len posmech robili.

Časom si Ctirad a Boris vydobyli taký vplyv pri otcovi, že si ho celkom podmanili. Všetko, čo chceli, im dal, všetko im prepáčil, vo všetkom oni rozkazovali, ako len chceli. Čím lepšie sa im darilo, tým boli spupnejší. Roztratených bratov krivdili, potláčali, štvali jedného proti druhému, áno, často sa stalo i to, že sa aj medzi sebou poruvali, keď jeden nad druhým chcel vládnuť. Keď sa chceli bratia požalovať otcovi, tak ich k nemu nepripustili, lebo keď sa aj k nemu dostali, tak už vopred boli takí očiernení pred ním, že nemal k nim vľúdneho slova, ale len vyhrášku a kliatbu. S ťažkým srdcom odchádzal jeden za druhým od tváre otcovej. Desiaty sa ani neodvážil pristúpiť k nemu, lebo bol taký chudobný, že nemal ani poriadny oblek, aby sa mohol slušne predstaviť otcovi. Všetko zošklbali z neho Ctirad a Boris.

Ctirad a Boris sa za otcovu lásku neodplácali vďačnosťou a láskou, ale boli i proti nemu čoraz spupnejšími a požadovačnejšími. Nič im nebolo dosť, takže konečne chceli od otca aj všetku moc a bohatstvo dostať do rúk. V takýto čas mu vravievali, že by si už oddýchol, že oni všetko aj bez neho spravia a že si za to bude v starobe v hojnosti nažívať, lebo že mu všetkého dajú.

Starec predvídal, čo by bolo s ním, keby im všetku moc oddal, a preto nechcel pristať na žiadosti dvoch najmladších synov. Oni sa nad tým hnevali, ale on pohrozil, že ak sa im nepáči, tak nech idú, že povolá k sebe na pomoc tých desiatich. Na takúto reč zatíchli, boli istý čas poslušní, líškali sa mu, ako najlepšie vedeli, a osočovali a potláčali ďalej svojich nevlastných bratov.

II

Matúš bol už veľmi starý — aj druhá žena mu už dávno bola pochovaná, keď sedel samotný vo veľkej skvostnej sieni, práve v predvečer narodenia Syna Božieho. Sedel pred krásnym mramorovým kozubom, v ktorom blčal veselo oheň a vydával príjemné teplo i svetlo. Šedivé ani sneh vlasy padali mu až na plecia a tiež taká brada zakrývala mu takmer celé prsia. Kolená mal zakryté drahou kožušinou. Oči mal uprené do ohňa. Na tvári mu sedel hlboký smútok. Tak mu bolo clivo v krásnej dvorane, ktorej ticho bolo také zvláštne a tajomné, len kedy-tedy prerušené pukotom horiaceho dreva. Hlava mu zvisla a slza skĺzla sa mu po zvráskavenom líci na bradu. Sedel nehybne. Preletel mu mysľou celý jeho život. Bujará mladosť, i silou kypiaci mužský vek. Videl sa obtočený dvanástimi veselými synmi. Jeden bol krajší než druhý. Okolo neho ozýval sa smiech, spev, a život až tak kypel silou a sviežosťou.

Pri spomienke na odpudených synov pocítil nepokoj a výčitku svedomia. Chcel zatlačiť myšlienku na nich. I spýtal sa sám seba: „A kde sú tí dvaja?“

A hľa, zrazu sa mu zdalo, akoby vo sne, že vidí Borisa sedieť u svojho najväčšieho nepriateľa, ktorý mu vždy robil prekážky a odorával mu z majetku. Tak sa zdalo, že ich rozhovor bol veľmi vážny.

„Čo len chce s ním?“ pomyslel si starec. A hľa, jeho sluch zachytil tichý šepot:

„Nemožno ti dostať otcov majetok do rúk, len pomocou mojou. Nie si dosť silný ani proti Ctiradovi, ani proti tým desiatim… Ale ak chceš, tak sa spojme. Ja ti budem na pomoci…“

„A ty čo budeš za to pýtať?“

„Maličkosť, nehodnú spomienky,“ a pošepol mu niečo do ucha.

„Dobre,“ odvetil Boris a podal mu ruku na súhlas…

— Ha, podliak jeden! — zvolal starec. — Tak ty sa spolčuješ s tým, ktorý mi celý život strpčil, len aby si mohol zdrapiť môj majetok? Buď prekliaty, mizerný zradca! — a trasúcou rukou utieral si pot z čela. — Nie, nechcem ťa viac vidieť, vydedím ťa! — zvolal, trasúc sa celý od rozčúlenia.

Vtom sa pred ním zatmelo. Tma netrvala dlho, pomaly pribúdalo svetlo, až videl pred sebou nádherne osvetlenú dvoranu. Bolo v nej hodne pánov a dám. Bavili sa rôznym spôsobom. Mnohí sedeli pri bohato prikrytom stole a hodovali. Zlaté šumivé víno len tak kypelo v krásnych krištáľových čašiach. Oči im žiarili a tváre im boli už červené od požitého nápoja.

„Ihaj! Nikdy nezomrieme!“ zvolal jeden, až sa tak rozlialo, a blížil sa k stolu. Pravou rukou objímal driek krásnej ženštiny a v ľavej ruke držal čašu. Na jeho výkrik zahrali hudobníci, až tak vrelo.

„Nech žijú krásne ženy!“ A vypil víno až do kvapky. Potom hodil čašu o zem, až sa roztresla na tisíc kúskov.

„Nech žijú! Nech žijú!“ zvolali všetci a každý si štrngol a objímal krásnu susedku.

„A teraz kto chce so mnou šťastie skúsiť?“ spýtal sa Ctirad, lebo on to bol, a vytiahol karty z vrecka.

Viacerí skočili od stola a išli za ním.

Hra sa začala. Tisícky len tak lietali.

Ctiradovi neprialo šťastie. Už mnoho, veľmi mnoho peňazí prehral a Šťastena sa len nechcela k nemu obrátiť.

„Kto mi požičia? Veď viete, že môj starý už nebude dlho krkať, potom vám zaplatím aj s úrokom, keď dostanem dedičstvo.“

„A prečo nie, priateľko?“ zvolal elegantný pán. Na prstoch mal drahé briliantové prstene, vôbec všetko sa na ňom len tak jagalo. „Koľkože chceš?“

„Ach, to si ty, Mojžiš?“ spýtal sa Ctirad. „Nuž daj mi stotisíc…“

„Vďačne, ale mi podpíšeš tento papierik a ešte mi dáš do prenájmu dôchodok desiateho brata.“

Ani nepozrel, len podpísal.

Mojžiš vyplatil a Ctirad zhrnul nečítané peniaze do vrecka.

„Ctiradko, dušička, a mne nič?“ zahrkútala mu krásna ženština do ucha a pritom ovinula biele ramená okolo jeho šije a horúce pery prilepili sa mu na ústa.

„Koľko chceš?“ spýtal sa jej a vytiahol veľký chlp bankoviek. „Dosť ti bude?“

Rýchle vzala peniaze, ukryla ich za ňadrá a vďačným úsmevom odvetila: „Predbežne…“

— Ó, bože! — vzdychol si starec. — Čoho sa musím na svoje staré kolená dožiť! Tak aj Ctirad! Už vidím, že premrhá môj horko-ťažko zdedený a zachránený majetok. To som vedel, že je zadĺžený, ale aby Mojžiš mal vládnuť nad ním, toho som sa nenazdal. Zlorečený buď ten deň, v ktorý prišiel ku mne pred niekoľkými desaťročiami tam zďaleka zo severných krajín. Bol otrhaný, zmorený, vyhladnutý, len duša čo spávala v ňom. Zmiloval som sa nad ním, ako nad úbohým tvorom… a tu! — A ťažké slzy kanuli mu zase po zvráštenej tvári.

„A čo tí desiati?“ prišlo mu zase do umu. Zase sa zotmelo pred ním. Pomaly začalo sa pred ním niečo belieť. Zdalo sa mu, že je v celkom zasneženom vrchovatom kraji. Mesiac striebril mrazom stvrdnutý sneh. V diaľke pohybovali sa dve postavy. Keď boli už blízko, videl, že sú to dvaja veľmi biedne odetí chlapi. Jeden starší, druhý mladší. Starší bol nahrbnutý a šedivý, mladší vychudnutý a bledý. Zastali.

„Nechoďte už ďalej, otec.“ povedal mladší.

„Tak len v mene božom choď, syn môj,“ hovoril starší od bôľu trasúcim sa hlasom.

„Kto to môže byť?“ myslel si Matúš. „Ťahy sú také známe, no tá starosť, tá bieda… Nie, nemožno, že by to bol môj desiaty syn Slavko.“

„Choďte len domov a pozdravte všetkých, mať, ženu a deti.“

„Urobím… A len si daj pozor, aby ťa Ctiradovi paholci na ceste nechytili.“

„Nebojte sa, otec, ani im nepríde do umu, ísť v svätvečer narodenia Spasiteľovho na postriežku ľudí. Aj oni chcú vtedy byť doma, pri svojich, len ja musím odísť dnes od vás, do cudzieho kraja, aby som zarobil niečo na výživu.“

„Len si daj pozor, aby si šťastlivo prešiel, nezastaň nikde, aby si nezamrzol, a pozoruj, aby si nevhupol do nejakého hlbokého záveja.“

— To on, Slavko, môj desiaty syn, — volá starec, a trasie sa od zdesenia. — Kam to len posiela svojho syna v dnešný svätvečer? Nemožno, že by tak bolo…! A predsa, veď som počul, ako si moji susedia hovorili medzi sebou, že deti mojich synov utekajú do šíreho sveta pred krutosťou Borisa a Ctirada; no nazdal som sa, že je to len ohováranie… A tu, je to všetko holá pravda.

Medzitým Slavko objal syna a prežehnal ho… Konečne sa rozišli.

Starec pozeral za odchádzajúcim Slavkom. Bol ešte zohnutejší, ešte zoslabnutejší.

Zďaleka sa zablysklo svetielko. Pomaly sa vynorila vetchá, drevená chalupa. Do nej vstúpil Slavko.

I videl starec malú chudobnú izbietku. Pri peci kľačala obstarná žena. Ruky mala k modlitbe zložené. Ťažký vzlykot dral sa jej z hrude. Pri stole sedela ešte dosť mladá žena, no nedostatkom i súžením vycivená. V lone jej ležalo nemluvniatko a pri nej tmolil sa asi päťročný synček.

Keď Slavko vstúpil do izby, obe ženy začali nariekať, deti tiež za nimi.

„Neplačte,“ zvolal Slavko. „Boh je milostivý, všetko má hranicu. On ho bude sprevádzať na cestách, aj požehná… S tým si nepomôžeme,“ a samému veľké slzy tiekli po tvári. „Musíme sa uspokojiť, oddať do vôle božej! Príde on, donesie nám zárobok, vymeníme si zase majetoček a budeme žiť ďalej v pokoji.“

Ženy zatíchli, len kedy-tedy bolo počuť vzdychanie.

Sadol si k peci, lebo bol skrehlý od zimy.

Malý vnuk, Janíčko, pribehol k nemu. Obšmietal sa mu okolo kolien a vždy niečo štebotal:

„Hen, ta, ďaleko, ďaleko — až hen do sedemdesiatej siedmej krajiny…“

„A prečo ta išiel?“

„Aby nám zarobil na chlebíček, tebe na čižmičky i na knižtičku, keď pôjdeš do školy.“

„A či príde skoro?“

„Príde, dieťa moje, keď sa tento sneh stopí, potom keď sa háj rozzelení i jabĺčka dozrejú, keď zemiačiky vyberieme. A potom zase keď sniežik napadne a zase keď sa stopí, a potom keď bude leto… Potom…, ak dožijem, keď bude zase svätvečer, potom príde, vieš, s malým Ježiškom.“

„Jój, ale to bude dlho…! Koľko nocí sa musíme za ten čas vyspať?“

„Len buď hodný a poslúchaj! Príde, ani nezvieš ako…“

„A donesie mi niečo?“

„Donesie, donesie…“

„Starý apko,“ začína zase Janko. „A mali ste vy otca?“

„Mal, syn môj, mal.“

„Zomrel?“

„Nie, synček.“

„Žije?“

„Aj ten išiel zarábať do sedemdesiatej siedmej krajiny?“

„Nie.“

„A prečo?“

„Lebo on je veľmi bohatý.“

„Bohatý? A prečo ste vy potom taký chudobný?…“

„Neviem, synku, neviem,“ vzychol si sťažka… „Či si počul poviedku o zlom bratovi, ktorý si pripravil brata o všetko, a ešte mu aj oči vyklal?“

„Počul, stará mat mi rozprávali.“

„Nuž vidíš, aj ja mám takých zlých bratov, ktorí ma pred otcom očiernili, vyhnali z otcovského domu, a o všetko ma olúpili… Ale ty si ešte maličký, ty tomu ešte nerozumieš.“

„Počkajte len, keď ja budem veľký, ja pôjdom k vášmu otcovi a poviem mu, že by sa už na vás nehneval…“

„Synku, kým ty narastieš, dávno my budeme hniť v zemi.“

„Aha, viem, čo urobím,“ zvolal rozhorlene malý Janíčko. „Všakver sa dnes narodil Ježiško? A ten vraj každému dieťaťu donesie darček. Len na nás zabudol, aj otecka nám vzal. Poprosím ho, aby zaletel k vášmu oteckovi a aby ho poprosil, že by sa už nehneval na nás, ale aby nás chránil od vášho zlého brata…“

— Bože môj! Čo som to vykonal! — zaúpel starý. Vstal z pohovky. — Slavko, syn môj drahý, odpusť mi, odpusť, — zašepkal a padol bezvládne na podlahu.

Kým Ježiško doletel k deduškovi s prosbou Janíčkovou, už ho nenašiel živého. Tam ležal na podlahe vystretý neďaleko vyhasnutého kozubu. Oči mu stĺpkom stáli, ústa mal polootvorené, ako by chcel niečo prehovoriť. Nik nebol pri ňom, kto by ho oplakal, len jedna myška behala sem i tam, poobzerala sa a zase pobehla, až sa aj tá skryla do diery, nesúc v pyšteku omrvinku svojim mláďatkám.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.